15.časť

Prekvapilo ma počasie na Slovensku. Bolo o tisíc krát horšie ako v Toskánsku. Pršalo, fúkal silný vietor a obloha bola zamračená. Po teplom slniečku nebolo ani stopy. Z Viedenského letiska sme prišli autom, ktoré tam nechal otec a keď sme vošli do domu, bola som rada, že som konečne v teple. Mala som na sebe ešte krátke gate a riflová bunda ma tiež nezahriala. Za tri dni odlietame do Londýna, takže mám dosť času na pobalenie. Teraz som si len odniesla veci do izby a čiastočne som bola aj rada, že som konečne pri otcovi na Slovensku. Vyzliekla som sa a vošla som do napustenej horúcej vane. Uvoľnilo sa mi celé telo a keď som bola dostatočne oddýchnutá a voda bola už vlažná, zabalila som sa do môjho obľúbeného flanelového župana. Vybalila som si notebook a prihlásila som sa na twitter a facebook. Nina prišla domov už včera, tak sme sa dohodli, že príde ku mne dnes spať. No mohla prísť až večer. Nevadí, aspoň sa stihnem dať do poriadku. Po hodine písania, som si otvorila kufre a dala prať časť vecí. Mala som dve kopy. Jedna bola s čistým prádlom a tá druhá so špinavým. Polovicu vecí som si poukladala do šatníka a zvyšok som dala do prádelného koša. Ocino mi urobil teplé kakao a k tomu mi priniesol vianočku s džemom. Obliekla som si voľnú mikinu, tepláky a hrubé ponožky. Vlasy som si dala do drdola a popri jedení som si pustila na notebooku film. Tomy už prišiel do Anglicka a nevedel sa dočkať až sa stretneme, tak isto aj ja. Na twitteri sme sa dohodli, že sa po príjmačkách stretneme.

Okolo ôsmej večer prišla Nina a nadšene sme sa objali po dlhej dobe. Celý večer sme si rozprávali novinky. Nasmiali sme sa a keď bolo dostatočne neskoro aj na naše pusy išli sme spať. Po chvíľkovom prevaľovaní som zaspala.

Ráno som sa zobudila o jedenástej, Nina ešte spala a nechcela som ju budiť. Potichu som sa vytratila z izby, vošla do kúpeľne, vykonala rannú hygienu a keď som prišla do kuchyne, ocino niečo zápalisto ťukal do jeho notebooku so zvrašteným obočím. Nevšimol ani to, že som prišla a ani to, keď som ho pozdravila.

"Ehm, Oci?" Opýtala som sa ho a položila som mu ruku na rameno.

"Čo? Oh, dobré ráno. Prepáč. Nemám dobré správy," odpovedal a konečne na mňa pozrel.

"Čo tým myslíš?" Začínala som byť nepokojnejšia.

"Za pár dní odlietame. No, kontroloval som let a zrušili ho kôli počasiu." Až vtedy som sa pozrela cez veľké presklené dvere na dvor a videla som, ako husto prší.

"Veď to je len dážď," hlesla som a nevedela som čo mám viac k tomu povedať, keď som ešte stále pozerala von oknom.

"V ten deň predpovedajú búrky," ako pravdu na jeho slová sa hlasno zahrmelo, "zo Schwechatu zrušili lety do Anglicka, kde je počasie také isté. Volal som na letisko do Bratislavy, ale tam je to rovnaké." Povedal mi zo znepokojenou tvárou.

"Čo tak iné letiská?" Opýtala som sa. Ak sa nedostavím v ten deň na skúšky, náhradný termín mi nedajú a tú šancu som nechcela prepásť. Zadíval sa tým istým smerom ako ja a po chvíľke to vyzeralo ako keby ho niečo napadlo. Keď otvoril stránku Mníchovského letiska, spýtavo som sa naňho zahľadela.

"Do Nemecka? Chceš letieť až z Nemecka?" Opýtala som sa prekvapene.

"Buď to, alebo ma už nič nenapadá. Teba snáď hej?" Povedal a ja som pokrútila hlavou a pokrčila ramenami. Zavolal na kontakt a počúvala som ako sa nemecky s niekým cez telefón rozpráva. Moc som  nerozumela a zachytila som len každé tretie slovo. Keď dovolal s nadvihnutým obočím som sa naňho zahľadela.

14.časť

O pár dní, v piatok ráno som si s tichosťou balila kufre, keď ešte všetci spali. Slnko už vychádzalo a pofukoval mierny vietor. Za dve hodiny odchádzame z domu. Keď som si zbalila už aj kozmetiku, pyžamo v ktorom som spala a zubnú kefku, zazipsovala som si posledné tašky a obliekla si veci, ktoré som si ešte včera večer prichystala. Do lietadla chcem ísť pohodlne oblečená. Dala som si krátke tmavo-modré šortky, bielu voľnú košeľu, riflovú bundu a na nohy balerínky. Vlasy som si dala do drdola, zobrala som si ešte okuliare a na ruku hodinky.

Pred dverami som nechala kufre a príručnú batožinu vedľa ockovej, ktorý sa zbalil ešte včera a vyšla som von. Chcela som sa ešte naposledy rozlúčiť na dlhú dobu s Carbinom. Ak budem mať šťastie, tak ho uvidím už cez zimu, ale ak bude mať otec veľa roboty, tak ho uvidím znovu až za rok.

Potichu som vošla do stajne, kde kone driemali a keď som sa pozrela na môjho veľkého tátoša, ako leží a spokojne odfukuje, musela som sa usmiať. Zobrala som malú konskú deku a položila si ju na piliny vedľa jeho tela. Hneď ako ma zaregistroval, pokojne na mňa hľadel veľkými hnedými očami. Oprela som sa mu o plece a hladkala ho po čiernej lesklej hrive. Zrazu mi po líci stiekla slza a Carbin si oprel svoju hlavu o moju hruď. Takto schúlený sme tam boli ešte asi pol hodinu, keď prišiel dedko.

"Vedel som kde budeš," povedal mi z chápavým výrazom na tvári.

"Len som sa s ním prišla rozlúčiť." Keď zbadal moje červené oči s vľúdnou tvárou si ku mne kľakol a Carbina pohladil po pysku. Ten mu na pozdrav olízal ruku.

"Budem sa tu do tvojho príchodu oňho dobre starať." Na čo si Carbin hlasno odfúkol a ja som sa zasmiala.

"Tým som si istá," usmiala som sa, "otec ma už hľadá?"  

"Áno," odpovedal mi.

"Dobre," utrela som si mokré líca a Carbinovi som dala dlhý božtek na papuľku. On ma na oplátku oblízal s veľkým jazykom. Dedko prekvapene dvihol obočie.

"Čo je?" Opýtala som sa.

"Vždy ma to prekvapuje, ako sa k tebe správa, veď vieš, že okrem teba sa ho môžem dotknúť len ja, ale takú lásku akú prejavuje voči tebe som ešte nevidel," opovedal mi pokojne. Smutne som sa usmiala a keď vychádzal zo stojiska, pošepla som Carbinovi do ucha.

"Ľúbim ťa," povedala som a dala mu poslednú pusu na očko. Keď sa mi v očiach zjavili ďalšie slzy, stále na mňa pokojne pozeral, len mrkal očami a akoby vravel 'Neplač, budem ťa tu čakať.'

Pred domom už stáli Bella s Annou spolu s babkou. Otec dával do kufra auta naše veci. Najskôr som prišla k starkej, ktorá mi zaželala veľa šťastia a tuho sme sa objali. Potom prišla na rad Bella a videla som, že má slzy na krajíčku.

"Peter je fajn chlapec, len sa ho drž." Povedala som jej. Keď ma s ním prvý krát predstavila, bola som milo prekvapená, bol to typický južan - čierne havranie vlasy, čierne oči a široký úsmev. Stali sa z nás celkom dobrý kamaráti a prekvapivo veľmi dobre sme si rozumeli. Bell som naposledy ešte objala a mala som čo robiť aby som sa nerozplakala.

"Ahoj Anny, pozdravujte doma. A dávajte na seba pozor," povedala som, keď som prišla k Anne. Tá tiež udržiavala slzy len tak tak. Objali sme sa a ako posledný ku mne podišiel ešte starký.

"Veľa šťastia, verím, že ti to v tom Londýne výde a dúfam, že tam stretneš kopec dobrých ľudí a priateľov," pošepol mi do ucha, keď sme sa objímali.  

"Ďakujem starkí," povedala som, no už som sa neudržala a slzy sa mi pustili po tvári.

"Neplač, veď sa nelúčime navždy," odvetil mi z úsmevom na tvári.

"Neznášam lúčenia."

"Ja viem," žmurkol na mňa a zotrel mi slzu chrbtom ruky.

Nastúpili sme do taxíka. Nechceli sme obťažovať s odvozom. Keď som si sadla na zadné sedadlo, ešte som im posledný krát zamávala a keď sa auto pohlo, najradšej by som bola vystúpila a zostala tu navždy.

13.časť

Zobudila som sa na zvonenie telefónu, ktorý som mala na nočnom stolíku pri posteli. Jedným otvoreným okom som pozrela na displej. Keď som zbadala meno Tom, posadila som na postel a trochu zachrípnutým hlasom som ho zdvihla.

"Ahoj." Pozdravila som ho po anglicky.

"Ahoj. Prepáč, zobudil som ťa?" Opýtal sa ma v telefóne.

"No tak trochu, ale nevadí. Ako sa máš?" Usmiala som sa.

"Dobre, som rád, že ťa opäť počujem. A ty sa máš ako? Už sa neviem dočkať až sa stretneme." Odpovedal a vedela som, že sa určite usmial. Rozprávali sme sa ešte asi desať minút, keď už musel zložiť. Za celú dobu čo som vstala, som prvý krát pozrela koľko je hodín. Bolo niečo po ôsmej ráno. Rozhodla som sa, že si pôjdem zabehať. Išla som do kúpeľne, umyla som si zuby, tvár, obliekla som si teplákové šortky, tielko a botasky. Vlasy som si dala do copu a do uší som si dala slúchatká.

Asi po hodine som prišla domov, naraňajkovala som sa a išla som za Carbinom. Celé dva týždne prebiehali vcelku tak isto. Každý večer som bola asi hodinku na internete, kde som si písala z kamarátmi a Tomom. Viac krát sme volali na skype a veľmi dobre sme si rozumeli. Povedal mi, že v Taliansku niečo vybavuje pre jednu anglickú skupinu a viac som sa ho už na to nepýtala. Celé dni som trávila vonku s Bell a Ann. Sem tam mi dokonca zavolal aj otec. Keď bol večer pred jeho príchodom, sedela som za notebookom a bola som rada, že ho zas uvidím. Písala som si s Viki, Ninou aj Adamom a na skype som volala s Tomom. Ubytovaný bol v Ríme v nejakom hotely, no podla toho, ako mi ukázal izbu cez web kameru, musel mať ten "hotelík" ako mi poveda,l minimálne štyri hviezdičky. Za necelé dva týždne ho uvidím a tešili sme sa, až sa znovu stretneme.  

Nasledujúce ráno som vstala pomerne skoro. Bolo šesť hodín a ocino mal prísť nejako po šiestej. Na pyžamové krátke gate a tielko som si dala tenký krátky župan a utekala som dolu schodmi, kde som už počula hlasy. Keď som ho videla stáť pri dverách spolu s veľkým kufrom, nízkym hlasom som zvýskla, aby som nezobudila ostatných. Keď sme sa zvítali, starkej som pomohla s raňajkami.  

O pár hodín sme sedeli na terase, ostatní išli do mesta a tak sme mali chvíľku pokoj.

"Ako si sa tu mala?" Opýtal sa ma otec.

"Skvelo ako vždy, ale najmä Carbin mi bude chýbať," smutne som sa usmiala.

"Ak sa podarí, tak sem prídeme cez sviatky na Vianoce, pol roka nejako vydržíš," povedal mi z úsmevom.

"To by bolo fajn," odpovedala som s pohladom upretým niekde do diaľky.

"Stalo sa niečo? Či máš len stres pred tými príjmačkami?" Všimol si otec.

"Možno aj to, neviem," mykla som ramenami "oci, zoberem Carbina von. Zatiaľ ahoj." Nechcela som aby sa ma ďalej pýtal, pretože som ani ja nevedela z čoho mám takú pochmúrnu náladu. Vstala som zo stoličky a prišla som do stajne. Pôjdem sa na ňom previesť bez sedla len na ohlávke a vodítku. Teraz mi pomôže na odreagovanie len Carbin. Vzala som kefu a prečesala som mu srsť, vyčistila mu kopytá a keď som ho vyviedla pred maštaľ, z malého schodíka som mu poľahky vysadla na vysoký chrbát. Pokojne stál a čakal na moje pomôcky a povely. Jemne som ho štuchla lýtkami a pohol sa do kroku. Išli sme známou poľnou cestou a cítila som pod mojím telom jeho dych. Uvoľnene kráčal, len sem tam švihal chvostom pre otravné muchy. Po hodine sme zastali na zelenej lúke, sadla som si do trávy a Carbin spokojne prežuval trávu blízko mňa. Táto chvíľa mohla trvať večne, len ja a on. O nič by som sa nestarala, len o neho. Nestarala by som sa o to, čo sa odo mňa očakáva, aby som spravila, ani o tie hlúpe zbytočnosti akými sa zaoberám každý deň. Pri ňom bol môj domov, môj život, moje srdce.  

- Chcela by som venovať túto časť hlavne Done a Dominike ktoré čítajú túto poviedku. Ďakujem, Vaše komentáre ma vždy potešia! -B

12.časť

Keď som sa naraňajkovala, ospravedlnila som sa a odišla z kuchyne. Vedela som presne kam mám namierené. Prišla som pri výbeh a kone ma hneď zaregistrovali. Boli tu všetkých 5 koní, starkí ich nechovajú pre preteky, ale len pre potešenie a občasné jazdenie. Keď som mala desať rokov na narodeniny som dostala krásneho tmavo hnedého žrebca. Od prvého pohľadu som sa doňho zamilovala. Keď som sa oprela o drevenú bránu výbehu, zaregistroval ma keď zdvihol hlavu od trávy. Priklusal ku mne a bola som taká šťastná, že ho zas vidím. Dala som mu odmenu a nasadila ohlávku. Keď som ho očistila v maštali, nasedlala som ho a dala mu uzdu. Rozhodla som sa ísť na menšiu vychádzku. Ešte než sme vyrazili som si uvedomila, že mám na sebe stále tie isté veci, ktoré som si obliekla ešte na Slovensku. Priviazala som ho o box a mojím šťastím bolo, že Anna s Bellou si tu niekedy nechávajú jazdecké veci. Obliekla som si staršie bledé džínsy, čierne anglické čižmy, košeľu, na hlavu som si dala bielu šiltovku a zobrala som si ešte čierne jazdecké rukavice. Keď som vyšla z dverí šatne, Carbine na mňa pokojne hľadel. Spomínam si, ako som mu to meno dala po austrálskom dostihovom šampiónovi. Carbine sa už od začiatku prejavoval ako osobnosť. Zhadzoval neobľúbených jazdcov a hrýzol cudzých ľudí. Carbine bol hlavatý. Keď sa ale rozhodol bežať, nemal súpera. Bol to výnimočný dostihový kôň, presne ako jeho austrálsky menovec. Nikoho k sebe nepustí, iba mňa a starkého. Dala som mu božtek na papuľku a odviazala ho. Keď som mu vysadla na chrbát, vedela som, že v tomto momente viac nepotrebujem. Vyšla som zadným vchodom z maštale a pred sebou som mala len poľnú cestu a po jej stranách boli stromy ktoré vrhali príjemný tieň. 

Úplne som mu povolila oťaže, aby si natiahol krk a pomalým krokom sme kráčali vychútnávajúc ten moment, kedy máme konečne jeden druhého. Zatvorila som oči a počúvala spev vtákov, keď sme sa dostali na veľkú lúku, vedela som ako rád by sa prebehol.  

Keď sme prišli s takmer 3 hodinovej vychádzky, osprchovala som ho, vyčistila a dala som mu nažrať, kedže už bol obed. Prišla som do kuchyne, kde sa už varilo a nakukla do hrnca čo sa v ňom varí.  

"Bola si s Carbinom vonku? Fuj, ty ale smrdíš, chod sa umyť a prezliecť a prídi sa najesť," povedala babka a vyháňala ma od jedla.

"Dobre, dobre už idem!" Odvetila som jej zo smiechom.

Vošla som do napustenej vane a dvadsať minút v nej oddychovala. Ešte mokré vlasy som si dala do voľného drdola. Obliekla som si biele tielko, ktoré som si zapravila do sukne s drobnými kvetinami. Dala som si k tomu ešte tenký hnedý opasok a na nohy gladiátorky. 

Pri schodoch som sa stretla s Bellou ktorá práve z niekým volala.

"Áno... dnes. Neviem sa dočkať až ju spoznáš...dobre...aj ja teba, ahoj," zložila a pozrela na mňa.

"S kým si to volala?" Opýtala som sa.

"S Pietrom. Mojím chlapcom, dnes príde. Chcem, aby si ho spoznala aj ty," dodala a usmiala sa.

"Aha, rada sa s ním zoznámim," odvetila som jej.

"Koľko ste vlastne spolu?" Dodala som.

"Vyše 4 mesiace."

"Čo? Prečo to viem až teraz?!" Povedala som naoko urazene.

"No, neviem. Nejako k tomu nedošlo a teraz to vieš tak o čo ide? Aj tak by si sa s ním nemohla zoznámiť skorej, veď len teraz si prišla." Povedala mi po pravde.

"To máš pravdu a rodičia čo naňho hovoria?" Opýtala som sa jej a už sme schádzali dolu schodmi.

"Obľúbili si ho a aj starkí." Videla som na nej, aká je šťastná a tak trochu som jej aj závidela.  

Keď sme prišli do kuchyne, videla som, že budeme jesť na terase. Anna tam rozkladala taniere a tak som zobrala tácku z pohármi a Bella príbor. Starká uvarila špagety s omáčkou a k tomu urobila aj veľkú šalátovú misu. Keď sme si všetci posadali za stôl, starký vyslovil malé požehnanie za jedlo. Popri jedení prebiehal pokojný rozhovor a Bella celá natešená ospevovala Pietra a dozvedeli sme sa aj to, že teta a strýko už zajtra odchádzajú do Ríma, kde bývajú, pretože majú prácu. Pre Bellu a Annu si prídu pred koncom letných prázdnin. Bola som smutná, no aspoň tu ostávajú Bell a Any. Keď sme dojedli, pomohla som s umývaním riadu. Bola som dosť unavená, tak som išla do izby. Spomenula som si na Thomasa a keď som sa prihlásila na facebook medzi novými žiadosťami o pridanie tam bolo jeho meno. Hneď som som ho potvrdila a keď som sa prihlásila na twitter, do vyhľadávača som dala jeho meno, ktoré mi napísal na papierik. Asi po hodine písania s kamarátmi som vypla notebook a po pár minútach ležania v posteli som zaspala.

11.časť

Hneď ako sme nastúpili do auta som zaspala. Asi po dvoch hodinách som sa zobudila na svitajúce slnko. Pozrela som na mobil a bolo 5:00. Sedela som na zadnom sedadle a tak si ešte nevšimli že som hore. Zahľadela som sa z okna a až po pár sekundách som si uvedomila, že už sme skoro na mieste. Črtal sa mi neuveriteľne krásny pohľad z kopca jedného vrchu. Práve sme vychádzali z mestečka. Starkí majú dom len pár minút za ním. Okolie lemovali vysoké kopce ponad ktoré vychádzalo slnko a všade bol ešte povlak rannej hmly. Dom bol presne taký, aký som si pamätala z minulého roka. Okolo domu boli stromy a pod kopcom na ktorom stál boli viniče. Okolo bola len zelená tráva. Viedla k nemu dlhá kľukatá cesta. Z môjho výhľadu neboli vidieť malé stajne za domom, no neviem sa dočkať, až pôjdem pozrieť môjho krásavca.

Keď sme boli už skoro doma, videla som, ako niekto vyvádza kone na lúku. Moje nadšenie si všimla babka ktorá mi po taliansky povedala.

"Určite sa ani on nevie dočkať až ťa uvidí," odvetila.

"No to určite, jemu stačí ovos a mrkva. O viac sa nestará," povedala som tak isto po taliansky z úsmevom.

"To by si sa čudovala," zamiešal sa do rozhovoru dedko a hneď na to si zívol asi piaty krát čo som si všimla od vtedy ako som sa zobudila. Ani som sa nečudovala, keď museli vyraziť z domu o pol noci aby pre mňa stihli prísť na čas.

Keď sme prešli pasienky, zastali sme pred domom. Bola som prekvapená, že vidím tetu Mariu spolu s ujom a ešte viac keď tam stáli aj Anna a Bella. Keď som otvorila dvere hneď sa z výskotom na mňa vrhli.  

"Ciao!" Zvolali obidve a poriadne sme sa vyobíjmali. Za ten rok sme boli v kontakte akurát tak na skype.

Ako sme išli hore schodmi spolu s mojimi taškami, nestačila som sa dívať. Za ten rok sa to tu na novo vymaľovalo a prebehli tu nejaké rekonštrukcie. No keď som prišla do mojej izby, na nej nebolo nič nové. Tmavo hnedý, mohutný drevený nábytok sa leskol pri lúčoch vychádzajúceho ranného slnka pomedzi dlhé biele závesy. Mala som izbu aj z balkónom, miesto skrine som mala malý šatník a moja izba mala aj vlastnú malú kúpeľňu, kde som mala záchod, rohovú sprchu, umývadlo a zrkadlo. Izbu som mala vymaľovanú na oranžovo a moju postel som milovala najmä pre jej veľkosť. Vedľa postele som mala dva malé stolčeky, na jednej bola lampa a na druhej fotografia mojich rodičov. Podišla som k nej a zotrela jemný prach zo sklíčka. Moja izba, vlastne celý dom sa nepodobal na nič čo by bolo na Slovensku. Bol typicky talianskeho štýlu.

Anna sa hneď hodila na postel.

"No čo aký bol let?" opýtala sa z úsmevom.

"Pokojný," vynechala som malý detail o tom, že som tam spoznala Toma, pretože by ma zasiahli paľbou otázok na ktoré som bola príliš unavená.

"Tento rok tu budeš tiež celé dva mesiace?" Opýtala sa ma Bella a sadla si na roh postele.

"Nie, bohužiaľ tu budem môcť byť len tri týždne," odpovedala som so smutnou tvárou a pokrčila ramenami.

"Ako to? Prečo?" Opýtali sa ma naraz.

"O mesiac totiž musím byť v Londýne .." vyrozprávala som im o školskom vystúpení aj o prijímacom pohovore v Anglicku.

"To je super, ale predsa len tu budeš príliš krátko," trochu našpúlila pusu Anna, "ale sme radi aj za tie tri týždne," hneď dodala z úsmevom Bella. Boli úplné protiklady čo sa týka správania. Anna, čo mala na srdci to na jazyku a mala trošku výbušnú povahu, zatiaľ čo Bella sa snažila s každým vyjsť a každému vyhovieť. No čo sa týka výzoru bolo úplne jasné, že tie dve sú dvojičky. Mali dlhé tmavohnedé vlnité vlasy. Boli chudé a zo stredomorského slniečka do bronzova opálené, oči mali farby tmavej kávy a ich smiech bol počuť na míle ďaleko.

Rozprávali sme si novinky z celého roka, a zrazu sme začuli klopanie na dvere.

"Raňajky sú na stole, poďte jesť," prišla nám oznámiť babka. Tak sme sa zdvihli a keď sme prišli do kuchyne, na stole už bolo kopec jedla. Bolo tam čerstvé pečivo, lievance, vajíčka, šunka, syry, tvaroh, džemy, zelenina, ovocie, čaj, káva, kakao aj pomarančová šťava. Všetci už sedeli za stolom a ja som si sadla medzi Bellu a dedka. Na tanier som si dala lievance, natrela džemom a javorovým sirupom, tak ako to mám rada, do hrnčeka naliala kávu na prebratie a začali sme jesť.

10.časť

 Schwechat airport

Do Viedne sme prišli s menšími zastávkami na pumpách v predpokladanom čase. Keď som si vybavila všetky potrebné veci, do odletu mi zostávalo ešte dosť času a čakala som na sedadlách v hale, až oznámia môj let. Ocinovi som povedala, že môže ísť už kľudne domov, že to zvládnem sama. Veď už som letela aj sama, ale odmietol. Zo šoférovania bol dosť unavený a tak zaspal vedľa mňa. Zapla som si notebook a nudila sa. Prezerala som si staré fotky, ešte keď som bola ako bábo, aj fotky mojich rodičov keď som ešte nežila. Niekedy som mala pocit, ako keby mojou vinou mama umrela. Keď som sa na to pokúšala pýtať otca, vždy sa vyhovoril že nemá čas sa so mnou rozprávať a po čase som pochopila, že sa o tom rozprávať ani nechce. Z trúchlivých myšlienok ma zrazu prebudil ockov hlasnejší chrapot, na čo som sa zasmiala a pár ľudí ktorý boli bližšie sa obzreli kto to chrápe.  

Po asi dvoch hodinách oznámili môj let. Zatriasla som s otcom.

"Tati, už idem."

"Čože? Čo?" Spýtal sa rozospatý, na čo sa hneď strhol.

"No, prespal si vyše dvoch hodín, už by som mala ísť," odpovedala som mu z úsmevom.

"Prečo si ma nezobudila?" opýtal sa ma.

"A načo? Aspoň si si oddýchol," odpovedala som mu.

Odprevadil ma tak ďaleko, ako to bolo možné a cítila som ako sa mi rinuli slzy do očí. Na jeho tvári som tiež videla smútok a na to sme sa hneď objali. Ja som ho tuho zovrela a premáhala sa, aby som nezačala plakať. Neznášam lúčenia.  

"Za 2 týždne prídem, neplač," zotrel mi slzu, ktorá sa mi kotúlala po líci aj napriek mojej námahe.

"Viem, ale aj tak mi budeš chýbať," to som sa už neudržala a zavzlykala som.

"Pozdravuj babku aj dedka a keď budeš chcieť volať, tak mi prezvoň a ja ti zavolám dobre?" Povedal s úsmevom.

"Dobre," podal mi vreckovku a hneď som si vyfúkala nos a utrela mokré oči.

Dala som mu pusu na líce, ešte raz sme sa objali a keď som sa pohla do lietadla zamával mi. Keď už nebol v dohľade, kráčala som pomaly k môjmu nástupištu, kde už takmer všetci nastúpili. Letuška mi skontrolovala letenku a doklady, a z úsmevom mi po anglicky povedala že môžem prejsť. V lietadle som si sadla na svoje miesto z ktorého som bola veľmi spokojná. Sedela som pri okienku a vedľa mňa bola len jedna sedačka. Spolucestujúci tu ešte nebol, vždy som zvedavá na človeka, ktorý pri mne sedí v lietadle. Tým myslím, či je z cudzej krajiny, akým jazykom hovorí. Veľa krát sa mi stalo, že som sa s nimi aj porozprávala a niekedy sa stalo aj to, že boli starí nepríjemný seniori ktorý chceli mať svätý pokoj.  

Po desiatich minútach som zbadala svojho spolusediaceho, ako si dáva príručnú batožinu na poličku nad sedadlami. Bol veľmi pekný, mohol mať niečo cez 20 rokov. Mal svetlo hnedé, krátke vlasy. Štíhlu, ale vyšportovanú postavu, oči mal bledo hnedej farby a pekný široký úsmev s jamkami na líčkach, ako som zistila neskôr. Videla som, že má problém zavrieť priestor, kde si vložil tašku. Zo začiatku som s tým problém mávala aj ja, ale mala som malý trik ako si ulahčiť nervy a nadávky. Letušky sa venovali ostatným ľudom, tak som sa zdvihla a jedným lahkým zaklapnutím som ju zavrela. Vďačne na mňa pozrel a sadli sme si do sedadiel.  

"Ďakujem," povedal mi z britským prízvukom.

"Nemáš začo," odpovedala som mu z úsmevom.

"Lietadlom som išiel už veľa krát, ale v niektorých mi to fakt nejde zavrieť," povedal trochu zo smiechom.

"Ja som si už zvykla a mám na to malý trik."

"Ahoj, inak ja som Thomas, " predstavil sa a podal mi ruku.

"Ahoj, ja som Barbora." Načo trochu prižmúril oči a pôsobil ešte zlatšie ako normálne.

"Odkiaľ pochádzaš?" Spýtal sa ma napokon.

"Zo Slovenska, ty?"

"Z Londýna. Slovensko je tu kúsok od Viedne však?" Opýtal sa ma.

"Áno, počul si už o ňom?"

"No len málo, to je tá krajina, kde sú tie Vysoké Tatry?" Práve ho napadlo.

"Áno, príroda je fakt krásna. Odporúčam najmä na lyžovanie," odpovedala som mu zo smiechom. Pretože som si pripadala ako nejaká žena v cestovke.

Rozprávali sme sa takmer celý let a to som si myslela že ho prespím. Pri Thomasovi som ani nevnímala, že som unavená. Rozprávala som mu o Slovensku, aj o tom, prečo letím do Talianska. On mi zas povedal, že tam ide pracovne. Keď som mu povedala, že do Londýna idem o tri týždne, hneď navrhol, že mi urobí sprievodcu, ak by som chcela. Nadšene som prikývla, aspoň poznám prvého človeka z Londýna keby som tam išla na ten rok bývať. Bol úplne milý a kamarátsky. Hneď som zavrhla možnosť, že by to mohol byť nejaký úchyl a zasmiala som sa nad svojimi úvahami. Rozprával mi o Anglicku, aj o tom, ako sa mi tam bude páčiť. Vymenili sme si čísla, twitter aj facebook. No aj nás to kecanie uspalo a asi hodinu-dve pred pristátím sme zaspali.

Zrazu so mnou Tom zatriasol.

"Pripni si pás, už ideme pristávať," tak, celá rozospatá som sa pokúšala zapnúť pás, ale moc sa mi to nedarilo. Zo smiechom mi odsunul ruky a zapol mi ho.

"Ďakujem," zasmiala som sa aj ja.

Keď sme už vchádzali do letiskovej haly spolu z našimi kuframi, očami som hľadala starkých. Tom sa ku mne otočil.

"Počkám tu s tebou pokým pre teba prídu?" Opýtal sa ma. Bože, aký je zlatý.

"Nie, netreba. Starkí by tu mali niekde byť," hneď ako som dohovorila, už prichádzali ku mne a mávali mi z usmiatymi tvárami. Tom si to všimol a podotkol.

"Tak, vidím že je to teba postarané, tak sa maj a dúfam, že nestratíme na seba kontakt. Ahoj Barbi," povedal z úsmevom.

"Ahoj Tomy," objali sme sa a keď odchádzal, ešte som mu zakývala.

Babka s dedkom už boli takmer pri mne a keď boli dosť blízko, hodila som sa im okolo krku a vystískala ich.  

9.časť

Po škole sme sa dohodli, že pôjdeme ešte do mesta. Len ja, Nina a Viki. Tomáš s chalanmi mali svoj program. Domov som prišla až večer, celá uťahaná a nohy som mala ako vo zveráku z opätkov. Stihla som sa odmaľovať, prezliecť do pyžama, umyť zuby a zaželať dobrú noc ocinovi.

Hneď ako som ráno vstala, išla som si dať dlhú sprchu, ktorú som nestihla ešte včera večer. Na raňajky otec urobil praženicu, k tomu pečivo a zeleninu.

"Dobré ráno," pozdravil ma, keď som vošla do kuchyne.

"Dobré, oci," usmiala som sa a dal mi pusu na líce.

"Sadni si za stôl, už naberám na taniere."

"Dobre, ale rýchlo, som už strašne hladná," a na dôkaz toho mi zaškŕkalo v bruchu, čo musel počuť aj on. Predo mňa položil tanier s vajíčkom a šálku zo zeleným čajom.

"Dobrú chuť," povedal a sadol pri oproti mne. Pustila som sa do jedla naozaj rýchlo a otec sa na mňa len usmieval a bol zrejme rád, že mi chutí.

"Mala by si sa už pomaly baliť, zajtra je štvrtok a z domu vyrážame o siedmej večer a do Viedne prídeme okolo desiatej, budeš mať dve hodiny čas pred odletom," povedal mi.

"Dobre a kedy asi priletím?" Opýtala som sa.

"Bez meškania lietadla o tretej ráno, budú ťa tam čakať už starkí."

"Fajn."

Prázdny tanier som dala do drezu a dopila čaj v šálke. Vyšla som po schodoch rovno do mojej izby a vytiahla dva veľké kufre. Zbalila som si oblečenie a kozmetiku a len tak tak som zatvorila napchaté kufre. Veľa vecí by som si potrebovala ešte zobrať keby idem na obyčajnú dovolenku, ale skoro všetko čo mám doma, mám aj tam, vo svojej vlastnej izbe. Do príručnej batožiny som si dala drobnosti a medzi nimi boli aj knihy, ktoré si nemám čas prečítať cez školský rok. Balenie ma zamestnalo na 3 hodiny. Behala som po dome, vyberala veci z práčky, žehlila suché prádlo a dookola som si premietala v hlave zoznam vecí, ktoré si ešte nesmiem zabudnúť zabaliť. Ďalšie dve hodiny som upratovala dom, aby otec nemusel tak skoro upratovať. Poutierala som okná, povysávala a z mopom utrela dlážku, utrela prach na poličkách, dala vyprať všetky ocinove špinavé veci, vyžehlila mu košele do práce a pri všetkých veciach som si nestihla dať ani obed. Kedže som hlad ani nepociťovala, pokračovala som v upratovaní. Dohodla som sa z ocinom, že pôjdeme do obchodu na väčší nákup potravín, pretože keby išiel sám, kúpil by samé nezdravé hlúposti.  

S plnými taškami sme domov prišli o 19:00. Nákup som poukladala do skriniek, špajzy a chladničky a po celom dni nejedenia som si spravila obložené chlebíky, ktoré si dal aj otec. Po večeri som vyšla do kúpeľne, osprchovala som sa a ľahla do postele s popkornom s maslovou príchuťou. Na notebooku som si pustila romantickú komédiu "Pod Toskánskym slnkom" a na zajtrajší deň som sa tešila ešte väčšmi.

Ráno som vstala pomerne skoro od nedočkavosti. Zubnú kefku, pyžamo, hrebeň na vlasy, notebook a ostatné veci, ktoré som si ešte nemohla zabaliť mi stáli vedľa postele, aby som si ich nezabudla zobrať.  

Vošla som do kúpeľne, dala si sprchu a umyla zuby. Keď som zišla dolu do kuchyne, z vlasov mi ešte kvapkala voda. Bolo už síce 9:00 ráno ale za ocinovou spálňou som počula ako spí. Urobila som si teda omeletu a bylinkový čaj. Nine som napísala smsku nech príde, aby sme mohli byť ešte pár hodín spolu. Keď mi odpísala že príde na obed, bola som rada. Vlasy som si nechala volne vyschnúť a vyžehlila si ich. Pokým som ju čakala, ľahla som si na postel a zapla notebook. Prihlásila som sa na twitter a facebook a popri písaní s kamarátmi som pustila pesničky. Na skype som volala s Didou, s kamarátkou z Bratislavy, kde sa odsťahovala po základnej škole a rozprávali sme si novinky.

Keď bolo okolo 12:00, zazvonil zvonček pri dverách. Počula som ako sa Nina zdravý s ocinom a o pár sekúnd na to už vchádzala do mojej izby. Chvíľku som sa ešte spolu s Ninou na skype rozprávala s Didou a o pár minút sme skončili hovor.

"No čo, nervózna?" Opýtala sa ma a ľahla si vedľa mňa na postel.

"Skôr sa neviem dočkať," odpovedala som z úsmevom.

"Aj ja sa už teším na dovolenku, medzi našimi sa to už dalo do poriadku takže tento rok ideme k moru," povedala. Bola to pre mňa novinka.

"Prečo mi to hovoríš až teraz?" opýtala som sa s prekvapenou tvárou.

"Zariaďovali sme ju narýchlo len pred pár týždňami ale ten hotel kde ideme stojí zato, neviem sa dočkať," odpovedala so širokým úsmevom.

"A kde to idete?"

"Niekde na nejaký Španielsky ostrovček," zachechtala sa.

"A kedy vlastne?" Opýtala som sa z nadvihnutým obočím, zatiaľ čo som si preklikávala pesničky na notebooku.

"O dva dni, mama už teraz balí a má hysterické stavy s toho, že nič nestíha," zasmiali sme sa.

"A na koľko tam idete?"

"Na tri týždne." Videla som sa nej aká je nadšená.

"Takže to prídeš len pár dní pred tým, než ja z Talianska," počítala som v hlave.

"Áno, vieš si predstaviť, ako by som sa tu bez teba nudila?" usmiala sa.

Bola u mňa až do 18:00 večer. Za hodinu som si stihla zabaliť notebook, slúchatká, mobil do príručnej batožiny, aj keď si myslím, že väčšinu času v lietadle prespím, kedže idem v noci. Obliekla som si béžové tenké legíny, biele tielko, ryflovú bundičku a biele conversky. Do vlasov som si dala len čelenku a na ruku som si dala ešte hodinky. Skontrolovala som si nabíjačku do notebooku, slúchatká, mobil a notebook či ich mám zabalené a mohla som ísť. Kufre som už mala v aute. Máme dosť veľké auto, keby bolo menšie neviem, kde by sa aj všetky tie veci zmestili. Otec mal na sebe pohodlné ryfle, tričko s krátkym rukávom a topánky. Keď už štartoval, posledný krát som si obzrela dom do ktorého sa vrátim až o mesiac.