30.časť

V sobotu ma zo spánku zobudil budík. Bolo sedem ráno. Z Carly ostré zvonenie ani nepohlo a ďalej tvrdo spala. Potichu, ešte so zatvorenými očami som prešla do kúpeľne. Vošla som do sprchy a pustila horúcu vodu. Bol začiatok októbra a v Londýne je to takmer samí dážď alebo zamračená obloha okrem výnimočných dní, kedy sa vyčasí a svieti slnko.  

Mokré vlasy som si zabalila do uteráka a na seba som si navliekla môj obľúbený župan. Umyla som si zuby a nakrémovala tvár. Bolo 7:40. To znamená že mám ešte hodinu čas. Bola som trochu nervózna, no zároveň som sa tešila. Otvorila som šatník a rozmýšľala, čo si obliecť. Obliekla som si hnedé úzke gate, biele tielko a navrch biely pletený sveter. Do hnedej koženej tašky som si zabalila šedé volnejšie tepláky, tmavo modré volné tričko so širokým výstrihom a vysoké biele botasky adidas, kľúče, doklady, mobil a drobnosti. Vlasy som mala ešte vždy mokré a tak som si ich vyfénovala a vyžehlila. Na tvár som si dala korektor, jemnú vrstvu krycieho krému a riasenku. Potichu som sa obula a vyšla z izby. Na tvár som si dala okuliare a kedže na raňajky čas nemám, kúpila som si len čiernu kávu a nastúpila do taxíka. Vodičovi som podala malý papier kde bola napísaná adresa a o 20 minút sme už zastavili pri peknej modernej budove v centre Londýna. Zaplatila som a keď som vchádzala, bola som príjemne prekvapená. Vošla som do veľkej haly, kde predo mnou bola recepcia. Na ľavej strane boli presklené dvere do ďalšej haly a vedľa nich boli schody a výťah. Po pravej strane boli čierne kožené sedačky a za nimi bolo veľké akvárium. Samé sklo a mramor.

Po pár opýtaniach som sa dostala do veľkej halovej chodby, kde na konci boli dvojité dvere. Zaškvŕkalo mi v bruchu a uvedomila som si, že na raňajky som mala len kávu. Po pravej strane boli na moje šťastie dva automaty. Jeden na nápoje a druhý obsahoval balené sendviče a sladkosti. Podišla som k stroju, no keď som si vytiahla peňaženku, zips na drobné som mala otvorený a všetky mince na dne tašky. Na chodbe za mnou som počula hlasy, no ani som sa neotočila a ďalej sa hrabala v taške. Na pravom ramene sa mi sveter zošuchol po lakeť a keď sa mi niečo teplé jemne dotklo pleca, zľakla som sa a narazila si hlavu do automatu.

"Do riti!" Zahrešila som celkom nahlas po slovensky. Uvedomila som si, že to sa ma len niekto nechtiac dotkol keď išiel vhodiť mince do automatu, no ešte stále som si šúchala odreté čelo.

"Prepáč, nechcel som ťa vystrašiť," povedal trochu roztrasený hlas, zrejme tušiac, že to, čo som vyslovila nebol pozdrav. Zdvihla som tvár a prezrela si môjho útočníka. Bol to kučeravý chlapec so zelenými očami.

"To nič," povedala som trochu podráždene. Hlavu som si narazila celkom silno a trochu ma začala bolieť.

"Čo si dáš?" Opýtal sa ma s úsmevom.

"Čo?" Nechápala som prečo ho to zaujíma.

"Pozývam ťa ako odškodné," ešte širšie zdvihol kútiky a mala som chuť mu ten úškrn zraziť s tváre.

"Tak potom sendvič s kuracím mäsom," odpovedala som. Vhodil mince do automatu a stlačil tlačítka. Zakiaľ sa spúšťal automat, obzrela som si ho. Mal tmavo modré rifle, čierne sako, pod tým biele tričko a obuté mal hnedé topánky. Zachytil môj pohľad načo som mierne prižmúrila oči, no on sa len ďalej usmieval. Pribehol k nám ďalší zo skupiny.

"Harry, pod, Paul ťa volá," chcel sa hneď otočiť, no zaregistroval aj mňa.

"Prepáč, ja som Niall," predstavil sa, "vy sa poznáte?" Opýtal sa Harryho, no odpovedala som ja.

"Nie, nepoznáme. Ja som jedna z tanečníčok," usmiala som sa na blondiaka.

"Ou, dúfam že všetky budú také pekné ako ty," žmurkol na mňa no ja som zdvihla obočie. Harry zadržiaval smiech, keď videl ako sa tvárim.

"Dobre Nialler, toto ti nevyšlo," potľapkal ho po ramene.

"Čo?" Niall nechápavo zvraštil obočie. No len mávol rukou, "Harry, máš už prísť. Rád som ťa spoznal," otočil si na mňa, usmial sa a kráčal naspäť smerom k veľkým dvojitým dverám na konci chodby.

"Ja som sa asi ešte nepredstavil. Som Harry," podal mi ruku s milým úsmevom. V druhej ruke mi podával sendvič z automatu.

"Ahoj, ja som Barbora," prijala som nastavenú ruku a zobrala si sendvič. Keď som už kráčala smerom k sále, dobehol ma.

"Takže ty si z tej umeleckej školy?" Opýtal sa.

"Áno," odpovedala som a prežúvala prvé sústo.

"Mám taký pocit, že som ťa už videl, no neviem si spomenúť kde," povedal si skôr pre seba ako mne. Sendvič mi v ústach zabehol, pretože som doteraz dúfala, že to nespomenie. Pohotovo ma buchol po chrbte, o trochu silnejšie než je zvyčajné.

"Bože zbláznil si sa?!" Vyslovila som nezmyselnú otázku a šúchala si kríže.

"Prepáč, radšej sa ťa už nedotknem," zasmial sa a zdvihol ruky, akože sa vzdáva.

"Nevadí. Možno si si ma len s niekým pomýlil," odpovedala som.

"Možno," odbalil si tyčinku a začal jesť.

29.časť

V nedeľu sme išli do centra spolu s Carly. Nakupovanie má rada rovnako ako ja a okrem vypredania drogérie a parfumérie sme si kúpili aj pár vecí. Na obed sme sa boli najesť v McDonalde a potom sme zašli ešte do Starbucksu. Dobre sme si rozumeli a predstavila som ju s Nik, keď prišla za mnou na internát, ktorú poznala len z videnia, no hneď spolu začali kecať.

Poobede som si bola pre knihy a rozvrh do školy. Zo záujmom som si ich prezerala a prekladala som si slovíčka z prvých stránok z učebníc, aby som lepšie chápala textu. Stihla som volať s ockom na skype a predstavila som mu aj Carly, ktorá sa mu zapáčila. No a Carly zo záujmom sledovala môj rozhovor, ktorý prebiehal v slovenčine

Pondelok prebiehal v celku dobre. Do obeda sme mali klasické hodiny ako na každej inej škole. Noví žiaci, teda aj ja sa na hodinách predstavovali. Takmer všetky hodiny som mala spolu s Nik okrem francúzštiny a ľubovolného predmetu, ktorý ja som si vybrala street dance, čo je volnejšie tancovanie a Nik sa prihlásila do spoločenských tancov.

Pomaly ubiehali dva týždne od prvého dňa v škole. Ráno som vstala o ôsmej a o deviatej sme mali prvú hodinu. Po ceste do školy sme si s Carly a Nik kupovali kávu a croasanty. Keď vyučovanie končilo zhruba okolo dvanástej, išli sme na obed do školskej jedálne, kde na výber boli len zdravé veci typu, šaláty rôznej variácie, nesladené malinovky, akékoľvek mäso okrem vyprážaného a podobne. Poobede sme mávali do pol štvrtej hodiny baletu, z toho dva krát do týždňa bol miesto baletu ľubovolný predmet. Každý deň sme s Carly chodili naspäť do intráku. Učievali sme sa asi do pol siedmej a zvyčajne sme potom vždy išli do nejakého fast-foodu. Veď prebytočné tuky aj tak spálime. Cez víkendy som niekoľko hodín volávala s Ninou a aj s otcom a večer sme išli buď do klubu, alebo do mesta.

No po dvoch týždňoch keď sme prišli do školy, bol na nástenke vyvesený oznam. Športová značka robí akciu a z našej školy tam budú piati študenti vystupovať spolu z hudobnou skupinou. Budú to ale len študenti z krúžku ktorý som si vybrala ja. Takže Nik so svojimi spoločenskými tancami nemohli vybrať. Nebolo to vystúpenie pri ktorom nám dajú body na koncoročné vysvedčenie, takže to bolo takmer všetkým fuk koho vyberú. Názov skupiny neuviedli, zrejme to asi nebude nič veľké. V to popoludnie pred začatím tréningu som si aj tak trochu priala aby ma vybrali. Ani som nevedela prečo, ale bola by som rada. Carly aj Nik ma popredstavovali veľa ľudom zo školy a tak som poznala takmer všetkých z môjho ročníka.

"Koho myslíš, že vyberú?" Opýtala sa ma mierne ľahostajne Lili. Bolo to milé dievča síce trochu namyslené ale inak fajn.

"Netuším," odvetila som s našpúlenou pusou.

Do miestnosti prišla učiteľka.

"Študenti, najprv oznámim päť mien, ktoré ako ste si mohli už prečítať na nástenke, budú vystupovať na akcií značky Adidas. Sú to ..," začala menovať. Och! Som medzi nimi. Je tam aj Lili, ktorá sa zatvárila s nechuťou. Ďalej je tam ďalšie dievča a dvaja chalani. Bola som nadšená. Dnes je piatok a my piati tu ostávame nacvičiť choreografiu, zatiaľ čo ostatní majú uvoľnenie. No nevadí. Zajtra bude skúška predstavenia spolu zo skupinou.

Choreografia nebola ťažká a bola nacvičená do dvoch hodín. Nine aj Carly som pre istotu písala sms-ku nech ma nečakajú. Keď som už schádzala po schodoch školy, zastavila ma Lili.

"Počuj, chceš vedieť meno tej skupiny?" Spýtala sa celá natešená.

"No."

"Budú to One Direction!" Ajaj, fanúšička. Miesto očí mala srdiečka a triasla sa ako pomätená.

"Bože, som ich veľký fanúšik!" Dodala keď videla, že na to nič nemienim povedať. Tvárila som sa neutrálne a vlastne ma to nejako ani nežralo.

"A si si istá? Odkiaľ to vieš?" Opýtala som sa s nadvihnutým obočím.

"Otec mi to povedal, on sponzoruje túto školu a práve som s ním dovolala. Nepovedali to, aby sa ľudia o to nechceli príliš hlásiť len kvôli nim, chápeš?" Hovorila mi tónom ako s malým dieťaťom.

"Jasné, len hlavne kľud. Nemôžeš sa správať ako psycho-fanúšik, pretože tým urobíš vizitku aj našej škole. Nezabudni, že ju reprezentujeme," odvetila som.

"Máš pravdu, do zajtra to predýcham. Už musím ísť, pa!" Usmiala sa a nastúpila do auta.

Vzápätí som si spomenula na incident v lietadle spolu s chlapcom s jedným z nich a hneď mi prišlo zle. Čo si o mne pomyslí? 

No radšej som zahnala zlé myšlienky a presvedčila samu seba, že bol natoľko ospalý, že si ma nebude pamätať.

28.časť

Keď sme už vstávali zo sedadiel, rozlúčila som sa Peťkom. Pri východe z lietadla mi ešte zakýval a už som ho videla ako spolu s rodičmi odchádza.  

Obliekla som si sveter a išla si zobrať batožinu. Na kufre som si zobrala malý vozík inak by som nezvládla zobrať na rukách. Vyšla som z veľkého Londýnskeho letiska, no už som sa tu vyznala lepšie. Pri letisku boli pristavené taxíky, k jednému som podišla a vzápätí mi už vodič nakladal veci do auta. Podala som mu adresu internátu ktorú som mala napísanú na papieriku.

Asi po do dvadsiatich minútach sme zastali pred veľkou budovou, v tej istej časti mesta kde sme bývali v hotely. Kúsok odtiaľto je škola. Potešila som sa, že nebudem musieť denne dochádzať metrom alebo inou dopravou do školy. Zaplatila som taxikárovi a horko ťažko som vošla do vnútra s veľkou batožinou. Bola to krásna, historická budova. Bolo to tu priestranné a podobné budove školy. Mala veľké francúzske okná. Vnútri prevládali farby bielej a hnedej. Vstúpila som do menšej haly, kde na ľavo boli sedačky, na pravej strane pult a za ním starší pán. Po ľavej strane za kútikom zo sedadlami viedli veľké schody na horné poschodia. V strede bol okrúhly stôl, kde boli vo váze kvety. Popri mne prechádzali deti rôzneho veku. Niektorý s rodičmi, iný sami, tak ako ja. Podišla som k pultu a pozdravila Charlieho, ktorého meno som si všimla na ceduľke na jeho veste.

"Dobrý deň, ako vám pomôžem?"

"Som tu zahlásená," povedala som a podala mu papiere. Pozrel sa na ne, otočil sa a z pultu kde boli zavesené kľúče zobral jedny s číslom 24.

"Tu sú kľúče, tu je internátny poriadok. Večierka je do desiatej večer, potom sa už internát zatvára. Otvorený je od piatej rána. Ak by ste niečo potrebovali alebo by ste mali nejaké výhrady voči niečomu, kľudne príďte za mnou," jemne sa usmial a podal mi hrubší zväzok papierov a kľúče od izby.

"Ďakujem," zobrala som si veci a išla smerom k schodisku. Veci som si dala do tašky, no kufre som si musela niesť oddelene po každom schodisku. Keď som schádzala dole po posledný kufor, pribehol chlapec asi v mojom veku a zobral ho.

"Ahoj, videl som ťa ako sa s tým trápiš. Pomôžem ti," žmurkol na mňa.

"Vďaka," usmiala som sa. Vyšiel s veľkým kufrom pri ostatné a bral do ruky ďalší veľký.

"Kde máš izbu?" Opýtal sa.

"Číslo 24. No nemám tušenie kde to je," odvetila som po pravde.

"Dievčenské poschodie je na prvom poschodí. Chlapčenské na druhom, hneď nad vami. Takže to bude tu," porozhliadol sa na dlhej chodbe. Pozerali sme na ceduľky dverí až sme došli k mojej izbe.

"Ďakujem, neviem či by som to zvládla bez ujmy na zdraví," zasmiala som sa na čo on tiež.

"Neďakuj, to je slušnosť. Mimochodom som Chris. Niesi odtiaľto však?"

"Ja som Barbora. Nie, som zo Slovenska." Načo sa zamračil a ja som odvetila, "to je v strednej Európe, ako je Česká republika."

"Aha, mám tušenie kde asi," usmial sa, "musím si ísť vybaľovať veci, rád som ťa spoznal, dúfam že sa ešte uvidíme," povedal a už mi kýval a zmizol na schodoch.

Nadýchla som sa a modlila, nech izba vyzerá dobre. Otvorila som dvere a porozhliadla sa. Bola to priestranná veľká izba. Mala dve dvoj-lôžkové veľké postele po oboch stranách. Izba bola nebadane rozdelená na dve časti. Po ľavej strane bola v rohu miestnosti postel, vedľa jej otvorenej strany bol nočný stolík s lampou, za nohami postele bola nízka komoda. Vedľa na stene boli posuvné biele dvere. Ako som si neskôr všimla bol to malý šatník. Vedľa neho pri dverách v rohu bol rohový stôl na ktorom bola tiež lampa. Verná kópia ľavej strany bola aj na pravej. V strede medzi dvomi stranami boli dvojité francúzske okná. Boli zahalené dlhými bielymi záclonami. Hneď vedľa mňa na pravej strane boli pootvorené dvere. Nazrela som a bola to kúpeľňa. Mala sprchový kút, záchod, umývadlo spolu zo skrinkami a veľké zrkadlo na ním. Kachličky boli béžové a bolo to tu všetko nové. Nábytok v izbe bol biely a tiež nový. Spolubývajúca tu ešte nebola, takže som si prvá zabrala posteľ. Vybrala som si tú na ľavej strane aj keď to bolo jedno, pretože boli tie isté. Kufre som si postavila pri postel, odhrnula som závesy a nazrela na výhľad z okien. Videla som na ulicu, na vchod internátu. Začínalo sa mi tu páčiť čoraz viac.

 Carly

Keď som si vybaľovala veci a ukladala do šatníka, do izby vošla moja zadyhčaná nová spolubývajúca. Mala dlhé rovné blond vlasy, bledomodré oči a chudú postavu. Aj keď nebola namaľovaná, bola veľmi pekná. Mala ne sebe čiernu volnú mikinu, šedé tepláky a teplé členkové čierne papuče. Mala dva kufre a keď vošla, za ňou vstúpil do izby ešte straší muž, čo som si pomyslela, že to bude zrejme jej otec.

"Oci, už to zvládnem. Choď a pozdravuj mamu," vyháňala ho.

"Dobre, ale si si istá, že už nič nepotrebuješ?"

"Áno. Ahoj," dala mu pusu na líce a zavrela dvere.

"Tí otcovia," s unavenou tvárou sa na mňa usmiala.

"Ja som Carly," prišla ku mne a vystrela ruku z úsmevom.

"Ahoj, ja som Barbora," predstavila som sa tiež a potriasla som si s ňou rukou.

"Minulý rok som ťa tu nevidela, si tu prvý krát?" Opýtala sa a začala vyťahovať veci.

"Áno, som tu zatiaľ na jeden rok. Niečo ako výmenný pobyt," odvetila som, "a ty?"

"Ja sem chodím od 15 rokov. Ale prvý rok som najprv dochádzala do školy, až minulý rok som presvedčila rodičov, že sa mi neoplatí dochádzať až s predmestia," povedala.

"A čo študuješ?" Opýtala som sa zo záujmom a pokračovala som s vykladaním vecí.

"Spev, ty?"

"Tanec," odpovedala som, "dúfam, že mi aj zaspievaš," načo sa zasmiala.

"No, budeš ešte len rada keď si zavriem ústa. Ja si neustále niečo hmkám alebo spievam," otočila sa ku mne a usmiala sa.

"Mne to nebude vadiť, prvý krát budem s niekým bývať v jednej izbe. Aspoň tu nebude ticho."

"Si jedináčik?" Opýtala sa.

"Hej, bývam len s otcom."

"Ja mám staršiu sestru," zasmiala sa, "tá o takomto čase otvára fľašu a ide oslavovať, že ma nemá doma," zaškerila sa, na čo som sa zasmiala.

Bavili sme sa pokým sme si vyberali veci z kufrov. Carly býva na predmestí Londýna, kde sú veľké domy a bohatí ľudia, čo ma ani neprekvapilo. Na tejto škole si len málokto môže dovoliť to školné a peniaze za internát. Má staršiu sestru Moly, ktorá má 20 rokov, no býva ešte s rodičmi a popri študovaní na vysokej robí modeling. Má čierneho labradora Hadleyho a jej rodičia sú prehnane starostlivý. Na internáte je ako na prázdninách. Robí si takmer čo chce, zatiaľ čo doma má samé príkazy a zákazy. Rozprávala som jej o mojej rodine a prekvapivo som z nej necítila ľútosť ako u väčšiny ľudí, len pokojne na mňa hľadela a počúvala. Z jej vystupovania a rozprávania som rozoznala že nieje povrchná ani namyslená. Bola presný opak, milá a priateľská. Dovybalila som si veci a kozmetiku sme si zaniesli do kúpeľne.

"Zajtra musím ísť do obchodov, do lietadla som si nemohla zobrať všetko," odvetila som.

"Pôjdem s tebou, a môžem ti to tu poukazovať," usmiala sa.

Pred spaním som poslala ešte smsku otcovi. Škola začína pozajtra, aj napriek menšiemu stresu sa už neviem dočkať.

27.časť

Zvyšok prázdnin som trávila istou rutinou. Bola som s Ninou, Viki niekedy sme vyšli von aj s chalanmi. Chodila som k starkým. Na skype som volávala s Ann a Bell a otec pracoval takmer celé dni okrem víkendov, kedy ma brával do mesta.

Pomaly som sa pripravovala na odchod do Londýna. Bolo pár hodín pred odletom. Otec ma odvezie na letisko do Bratislavy, s tade mi ide lietadlo o štvrtej poobede.

Bolo skoro ráno. V tichosti som si balila veci. Brala som si dva veľké kufre plus jeden malý a príručnú batožinu. Otec ešte spal a nechcela som ho budiť. Všetky veci som si nachystala už včera na stole ktoré si zabalím. Letné veci som takmer nebrala. Nehrozí že by tam na jeseň svietilo slnko. Pobrala som si viac svetrov, tričiek, dlhých gatí aj rukavice, šál a čiapky. Zabalila som si kabáty, bundy, čižmy, coversky, tašky a takmer všetky veci na cvičenie aj Ninin darček. Do malého kufra som si dala žehličku a kulmu na vlasy, fén. Väčšinu kozmetiky si budem musieť kúpiť tam. No zobrala som si toľko vecí koľko dovoľovali do lietadla. Keď som si zazipsovala poslednú tašku, zdvihla som sa zo zeme. Vošla som do kúpeľne a do sprchy. Tvár som si nemaľovala, dala som si len krém. Vlasy som si dala do drdola a vošla opäť do izby. Na stoličke som mala pripravené veci ktoré si oblečiem. Na Slovensku je ešte teplo no podla toho, čo mi písala Nik z Anglicka, v Londýne sa už ochladilo a takmer neustále tam prší. Obliekla som si úzke rifle s nízkym sedom, volné tričko s trištvrťovým rukávom a biele vysoké conversky. Do ruky som si zobrala dlhý hrubý biely sveter.

Na obed som už stála pred domom. Otec mi dával veci do kufra auta. Pozerala som na mobil a vykúkala na ulicu.
"Mali by sme už ísť," povedal otec.
"Ona príde, počkaj ešte päť minút," odvetila som.
Odrazu som počula ako niečo uteká a hneď som aj uvidela Ninu pred našou bránkou s rukami na kolenách a nestačila popadnúť dych.
"Myslela som že neprídeš," otvorila som bránu a hneď sa jej hodila okolo krku.
"To si o mne myslíš? Nikdy by som ťa nenechala odísť aspoň bez rozlúčky ty trdlo. Prespala som budík a hneď ako som sa zobudila, bežala som sem, čo môžeš vidieť aj na mojich vlasoch," zasmiala sa a ja spolu s ňou.
"Sľúb mi, že na mňa nezabudneš," povedala mi s vážnou tvárou a hlasom až som sa preľakla.
"Jasné že nie, budeme si skypovať to sľubujem. Na prázdniny som tu," žmurkla som aby som potlačila slzy.
"Ja viem, ale aj tak mi budeš chýbať v škole aj cez víkendy. Kto bude so mnou chodiť v sobotu ráno behať? A v nedeľu sa s kým budem učiť?" Povedala a zarosili sa jej oči načo som ju silno objala a ona mi stisk opätovala.
"Zvládneš to tu, máš Viki, malú Koko a bude to okej," smutne som sa usmiala
"Musíme už ísť," hlasnejšie zvolal ocko aby som ho počula a vzápätí už zavrel kufor a nasadol do auta.
"Ahoj," povedala mi Nina a dali sme si našu sesterskú pusu.

Nastúpila som do auta a keď sme už zabáčali za roh ulice, videla som ako mi ešte kýva. Zahnala som slzy a myslela na dobré veci.

Po pár hodinách som už sedela v letiskovej hale. Otec povedal že tu zostane až pokým nepôjdem do lietadla. Práve oznámili môj let. Postavila som sa opäť som mala chuť plakať, že tu nechávam ocina samého.
"Na karte máš dosť peňazí ale budem ti ich tam posielať každý mesiac. Ak by boli nejaké problémy, hneď mi volaj dobre?" Prikývla som a smrkla nosom ako malé dieťa. "Minimálne raz za týždeň sa mi ozvy, uč sa, dávaj si pozor a veď vieš čo máš robiť, už si veľká," usmial sa.
"Áno, mám už 17 oci. Budem v poriadku, len ty sa tu opatruj," povedala som so stiahnutým hlasom.
"Jasné, každý víkend budem chodiť k starkým na obed a cez týždeň ani o sebe nebudem vedieť. Celé dni budem pracovať," prikývol, "mala by si už ísť. Ahoj, ľúbim ťa." Dal mi pusu na líce ale už som sa neudržala a rozvzlykala sa. Chlácholivo ma objal a hladkal po chrbte. Síce neplakal ale videla som, aké má zaslzené oči.

Pri terminále som mu ešte zakývala. Podala som letenku letuške ktorá ju skontrolovala a zaželala mi príjemný let. V lietadle som si zložila veci. Miesto som mala na dvojsedačke. Sadla som si pri okienko. Práve vo chvíli keď som sa chcela postaviť a ísť na záchod, prišiel asi sedemročný chlapec, ktorý sa na mňa milo usmial keď si všimol moje červené oči. Zložil si veci a nechal ma prejsť popri ňom. Mal tmavé hnedé veľké oči, brčkaté hnedé vlasy a široký úsmev. Úsmev som mu opätovala a prešla na záchod, kde som sa dala trochu do poriadku. Keď mi na dvere zaklopala letuška a oznamovala, že lietadlo ide zvlietnuť, vrátila som sa na miesto.
"Ahoj," pozdravil, "ja som Peter," predstavil sa.
"Ahoj, ja Barbora," na malého chlapca bol zhovorčivejší a sebaistý než bývajú menšie deti. Usmiala som sa naňho a vedela som, že sa počas letu nebudem určite nudiť.

26.časť 2/2

Nina nebýva ďaleko, no nieje to k nej ani za pár minút. So starkou a otcom som sa rozlúčila ešte v aute, otvorila bránku a hneď ma privítala malá Koko. Bola to malá rasa- Maltézsky psík. Koko mala jeden rok. Ešte si stále pamätám keď bola šteňa.  

Hneď na mňa začala skákať a radostne štekať. No na cudzích nie je dva krát príjemná. Pohladila som ju po jemnej srsti a išla k dverám. Zazvonila som a po pár sekundách som už počula ako niekto ide dolu schodmi. Otvorila mi Nina a hneď sa mi vrhla okolo krku, zatiaľ čo Koko využila príležitosť a prešuchla sa dovnútra.   

"Bože, rada ťa vidím!" Hlásala mi dookola a stále ma držala.

"Aj ja teba, veď sme sa nevideli len pár týždňov," smiala som sa.

"Prestaň sa zo mňa smiať!" Opäť sa tvárila na oko urazene no hneď ju to prešlo a usmiala sa.

Ešte pokým sme vyšli z domu, spomenula som si na darček pre Ninu a zobrala jej ho. Keď sme vošli do jej izby, všimla si moju tašku. Na to sa hneď uškrnula.

"Aj ja som ti niečo priniesla zo Španielska," vyplazila na mňa jazyk a utekala preň. Mala ho položený na stole.

"Okej ale najprv sa pozri ty," podala som jej tašku. Oči sa jej hneď rozžiarili ako uvidela krabicu od topánok Converse. No a keď ju otvorila, zvýskla od radosti a hneď si ich obúvala.

"Sú úžasné!"

"Keď som ich videla, musela som ti ich kúpiť," zasmiala som sa. Tričko so zábavným obrázkom ju pobavil a tiež mi zaň poďakovala, ale nevedela sa dočkať, až si otvorím ten svoj darček od nej.

"No tak, už to otvor!" Súrila ma. So smiechom som na nej pokrútila hlavou. Podala mi bielu darčekovú krabicu strednej veľkosti s čiernou stužkou. Už len tá krabica musela byť drahá a to som ešte nevidela to hlavné. Rozviazala som stužku a otvorila vrch krabice. Na bielom zamatovom vystužení boli položené najkrajšie baletky aké som kedy dostala. Ohúrene som ich skúmala. Boli bielej farby. Po okrajoch vnútornej strany mali našité malé strieborné kvetinové vzory spolu s kamienkami. Bolo tam prišité aj jemné biele perie, stužka na zaviazanie okolo členkov bola biela a hladká, primerane dlhá.

"Ty nesi normálna," bolo jediné na čo som sa zmohla. Takéto baletky mi otec kupoval na Vianoce. Ninina mama bola právnička a jej otec bol sudca okresného súdu, no aj tak to bol stále dosť hodnotný darček.

"Prosím? To sa ti akože nepáčia?" Zamračila sa.

"Nie, bože. Sú krásne. Koľko stáli?" Opýtala som sa a jemne po nich prechádzala končekmi prstov.

"O to sa nestaraj. Naozaj sa ti páčia?" Prikývla som.

"Tak si ich vyskúšaj, prosím," prosila ma psími očkami.

"Počkaj, ale prečo si mi kúpila taký drahý darček?"

"To máš k narodeninám. A samozrejme ideš na najlepšiu baletnú školu v Anglicku tak hádam tam nebudeš nosiť obyčajné baletky," povedala so smiechom. Zasmiala som sa tiež. No bolo mi to aj trochu ľúto. Nikdy sme na seba nevyhadzovali také veľké peniaze aj keď sme na to mali. Nina si to všimla a podotkla.

"Ak ťa to uteší, hneď ako ich zbadala mama, povedala že ti ich musíme zobrať," usmiala sa. Bola to milá osôbka, ktorá mi bola ako vlastná teta a Ninin otec bol s tým mojim dobrý kamarát dlhé roky. Tak sme sa vlastne aj spoznali. Zoznámili nás ako malé dievčatká.

Rozprávala mi o dovolenke aj o tom, ako sa jej rodičia uzmierili a tvárili sa ako na medových týždňoch a ja som jej zas rozpovedala o Taliansku ale hlavne o Londýne. Na Thomasa sa vyjadrila len stručne.

"Kašli na to, nestojí ti za to." A usmiala sa. No mala som pocit, že to je presný opak. Stál za to a veľmi. Myslela som naňho dosť často. Počas cesty v lietadle, počas cesty autom, počas toho ako som sa sprchovala, jedla. Všade.

26.časť 1/2

Domov sme prišli skoro ráno. Tašky sme nechali položené pri dverách. Len som vošla do izby tak isto ako aj otec, hodila som na seba nočnú košeľu. Zavrela som oči a behom pár sekúnd som zaspala.

"Ráno" som sa zobudila o tretej poobede. Vošla som do kúpeľne a dopriala si dlhú sprchu. Vlasy som si nechala volne uschnúť a hodila som na seba len krátky župan. Za dverami ocinovej spálne som počula len chrápanie. Keď som otvorila chladničku, nič v nej pochopiteľne nebolo. Nemala som inú možnosť, len ísť do obchodu. Najprv som si vlasy vyfénovala, zaplietla dlhý cop na boku hlavy a ako čelenku som si dala tenkú bordovú šatku. Zo skrine som si vytiahla džínsové krátke gate, biele conversy a volné biele tričko. Slnko už silno svietilo a tak som si na oči ešte dala okuliare, zobrala mobil a peňaženku a na stole v kuchyni som nechala malý odkaz.

Teplé slnko bola príjemná zmena od upršaného Anglicka. Cestou do potravín som si kontrolovala mobil. Mala som smsku od Niny. Dohodla som sa s ňou, že k nej večer prídem.

Keď som prišla domov, otec už bol hore.

"Dobré ráno spachtoš," usmiala som sa. Ešte mal zalepené oči a strapaté vlasy.

"Ahoj, ach ty si poklad, že si bola v obchode," odvetil mi, "večer pôjdem na väčší nákup."

"Okej, hodíš ma potom k Nine?" Opýtala som sa.

"Môžem, budeš tam spať alebo cestou naspäť ťa zoberiem?"

"Nie. Myslím, že spať tam nebudem. Chcem byť teraz chvíľku len doma. Bolo by fajn keby pre mňa aj prídeš," bola som rada že sa nemusím trepať v mhd domov.

"Dobre, najem sa a potom musím ísť na dve-tri hodiny do práce. Pokým si bola v obchode, volala mi babka, že sa zastaví na chvíľu."

"Dedko nepríde?" Potešilo ma že príde, dlho som ich oboch nevidela a ako poznám starkú, tak tu začne variť a upratovať.

"Nie, len babina," odvetil mi zo schodov. Počula som ako sa zavreli dvere na kúpeľni.

Urobila som praženicu, k tomu zeleninu a pečivo. Otcovi som uvarila kávu a ja som si spravila zelený čaj.

"Si asi dlho nejedol," zaškerila som sa na ocina. Hltal to do seba akoby týždeň hladoval.

"Aj to, ale aj sa ponáhľam," zasmial sa. Odložil riad do drezu, dal mi pusu na líce, zobral si kľúče a tašku a vchádzal do garáže. Pozrela som na hodinky, bolo 15:42. Vstala som, špinavé riady som dala do umývačky a zapla umývanie. Do izby som si odniesla moje kufre a ocinov veľký som nechala pri jeho dverách. Takmer všetky veci potrebujú vyprať. Topánky, bundy a šál som si uložila naspäť do šatníka. Tričká, nohavice, spodné prádlo a pár svetrov som si dala na jednu veľkú kopu. Pokúsila som sa do rúk nabrať čo najviac vecí a mierila som do malej práčovne. Zrazu som počula ako niekto otvára dvere a vzápätí som už videla babku.  

"Starká, ahoj!" Usmiala som sa na ňu poza veľkú kopu oblečenia ktorú som mala na rukách.

"Zlatíčko, počkaj pomôžem ti," odložila si tašku a nazula papuče.  

"Nie netreba, hneď sa vrátim," veci som odniesla pri práčku a dala prať časť vecí.

"No pod sem nech si ťa vystískam," prišla ku mne z kuchyne, keď som zišla zo schodov. Bola taká vysoká ako ja a mala som pocit že dlho nepotrvá a budem vyššia. Objala ma a vlepila mi pusu na obe líca.

"No povedz mi ako bolo," usmiala sa, "ja vám zatiaľ niečo uvarím, lebo tu nič nemáte." Začala vyberať so svojej tašky potraviny.

"To nieje treba, večer ide ocko do obchodu," akoby ma nepočula a už vyťahovala zeleninu.

Hovorila som jej príhody s Talianska a aký je Londýn krásny. Aj o tom, že ma tam prijali na školu. Zagratulovala mi a rozprávala mi o tom, ako boli s dedkom v Chorvátsku. Mali menší karavan ešte z čias, keď bol otec malý a každé leto s ním chodili do nejakého kempingu pri more. Keď som bola menšia, sem tam ma brávali aj zo sebou.

"..No a predstav si, takmer sme si mysleli že sa nedostaneme domov," hovorila so smiechom príhodu, ako ich zastavili colníci a prehľadávali im veci kvôli drogám. V zámke zaštrngotali kľúče a objavil sa otec.  

"Mami, ahoj," prišiel k babke a objal ju.

"Rudko, ako sa máš?" Opýtala sa ho babina.

"Dobre, porozprávaj mi, ako ste sa mali s otcom," vypytoval sa a posadil za stôl.

Rozprávali sme sa ešte dve hodiny a popri tom sme sa aj navečerali. Keď sme už dojedli, babka sa zberala na odchod.

"Kam ideš?" Opýtala som sa.

"Počkaj, hodíme ťa domov," navrhol otec a išiel sa obliekať.

"Ale prosím vás. Idem autobusom," odvetila.

"Nie počkaj, mňa otec zavezie kamarátke a ide do obchodu, takže ťa kľudne zoberieme domov," usmiala som sa a posadila ju znovu na stoličku.

"Idem sa obliecť, tak tu na nás počkaj," povedala som.

Vošla som do kúpeľne a umyla si zuby. Vlasy som mala ešte vždy zapletené a vo vlasoch čelenku. Zo skrine som vytiahla úzke slim rifle a volné biele tričko so širokým výstrihom, ktoré mi padalo cez rameno. Obula som si krémové balerínky a do malej hnedej tašky som si zobrala mobil a peňaženku. Keď som schádzala dolu a vošla do kuchyne, babka tam už umývala riad.

"Babi, prečo sa obťažuješ? Ved to stačí dať do umývačky," zasmiala som sa. Do kuchyne prišiel aj otec a zasmial sa spolu so mnou.

25.časť

Sobotu som strávila celý deň s otcom. Išli sme do centra mesta a do obchodov. Kúpila som si toľko vecí, že sme museli kúpiť aj jeden menší kufor naviac. Ešte skoro ráno som dostala od Thomasa správu: "Prepáč, musím to zrušiť."

Nič viac, nič menej v nej nestálo a povedala som si, že už ma nič nerozhodí. No často počas prehliadok a nakupovania som naňho myslela a na dôvod prečo to zrušil, ktorý som nepoznala. Ani ho nezaujímalo či sem vôbec nastúpim v septembri.

Vo veľkých centrách a aj na uliciach v meste som videla plagáty skupiny One Direction, dokonca aj na londýnskych červených autobusoch boli veľké plagáty s ich tvárami. V jednom nákupnom centre s ich obchodom som si na pamiatku kúpila červený hrnček s názvom ich skupiny a tvárami. Otec na mňa prekvapene pozrel.

"Ty si ich fanúšik alebo čo?" Čudoval sa.

"To nie, ale pre mňa vlastne oni predstavujú Londýn. Pozri všade na tie plagáty. Keď sa pozriem na tento hrnček, hneď sa mi vybaví toto mesto, a to by mal pripomínať suvenír nie?" Odpovedala som popravde. Keď som videla, že otec si berie tiež hrnček s ich podobizňami, len s iným motívom, zdvihla som obočie a zasmiala sa.

"No čo?" Ohradil sa aj on so smiechom. Zdvihla som ruky akože sa vzdávam a išli sme ďalej, spolu s našimi naozaj originálnymi suvenírmi. Nine som kúpila vysoké conversky s motívom anglickej vlajky. Vybozkáva mi za ne aj nohy. Keď sme bývali spolu, často na internete hľadala práve tieto a keď som ich zbadala vo výklade, musela som jej ich zobrať. Na ulici bol stánok s ďalšími vecami pre turistov s motívmi anglickej kráľovskej rodiny. Obyčajné lacné biele tričko s podobizňou anglickej kráľovnej so svojimi psami som kúpila aj sebe aj Nine. Bolo to celkom vtipné. Do hotela sme prišli asi o šiestej večer. Hladná som nebola, pretože sme sa boli aj najesť a otec ma zobral aj do cukrárne, kde sme mali malú tortičku. Dala som si sprchu a zapla notebook. Prihlásila som sa na twitter aj na facebook. Chvíľku som si písala aj s Ninou a prezradila jej, že mám pre ňu prekvapenie. Napísala mi aj Vik, Adam a aj Nik. Po asi dvoch hodinách na internete som sa odhlásila. Z dnešného dňa som bola dosť unavená a tak som si zapla film Popoluška, kde hrá Selena Gomez. Bol to krásny film, ktorý poukazoval na to, že nikdy neviete s kým skončíte svoj život. No po filme, asi okolo desiatej večer keď som vypla notebook, z toľkej únavy som zaspala takmer okamžite.                                                                                                                                                                        

...

Na druhý deň som sa zobudila na zvuk otcovho budíka z vedľajšej izby. Pozrela som na hodinky vedľa postele a bolo pol deviatej. Vstala som a išla do kúpeľne, kde som si umyla zuby a vykonala rannú hygienu. Keď som vychádzala, otec už sedel za notebookom.

"Čo to robíš?" Opýtala som sa ho a nazrela mu ponad plece.

"Kontrolujem let, pôjdeme sa najesť a potom ideme baliť veci dobre?"

"Okej, idem sa obliecť a môžme ísť," odvetila som.

Obliekla som si úzke slim rifle, jemný volný biely sveter a členkové topánky. Vlasy som si stiahla gumičkou do chvosta a vyšla z izby. Otec práve vychádzal z kúpeľne a bral si zo skrine veci.

Lietadlo nám letí o tretej poobede. Po raňajkách sme si išli zbaliť veci. Mne to trvalo o trochu dlhšie, ako vždy. No o pol druhej sme už vychádzali z výťahu a mierili k recepčnej. Otec jej podával kreditnú kartu a podpísal nejaké papiere. Vrátili sme kľúče od izby a naložili svoje veci do kufra taxíka. Počas cesty autom som sa lúčila s mestom a nevedela sa dočkaj dňa, kedy sem priletím opäť. Už teraz mi chýbalo.