46.časť

Ked sme prišly, Tomy si zvedavo obzeral okolie. Boli sme na severe Toskánska a v okolí boli zasnežené kopce a hory. Zima tu bola neuveriteľne krásna.

"Pripravený na masaker?" Uškrnula som sa.

"Myslím, že hej," zasmial sa.

Vystúpili sme z auta a dvere sa na dome otvorili s takou rýchlosťou, až som mala pocit, že vyletia z pántov.

"Anna!" Zvolala som. Hned za ňou sa objavila Bella a z úsmevom kráčali k nám. No, Anna skôr bežala.  

"Nedýcham. Pomoc!" Odvetila som, ked ma Any zovrela v objatí.

"Ach," vydýchla som si, ked ma konečne pustili, "takže Any, Bel. Toto je Thomas," usmiala som sa na Tomyho. Prekvapilo ma, ked sa s nimi začal rozprávať po Taliansky. Ked sme kráčali do domu, Anna začala Tomyho hned zasipávať otázkami. Bella bola o niečo zdvorilejšia a sem tam niečo podotkla. Ked sme vošli do domu, starká sa na mňa hned vrhla a to isté urobila aj u Toma. Za ňou prišiel dedko a urobil to isté.

"Bels, kde máte rodičov?" Opýtala som sa.

"Oni sú,.." nemusela ani dokončiť a už schádzali dolu schodmi.

"Radi ťa spoznávame Thomas. Máš dobrú Taliančinu," podotkol strýko ked sa zvítali.

"Áno, tiež som si všimla. Som milo prekvapená," usmiala sa starká.

"Dakujem," usmial sa Thomas a videla som, že z neho prvotné rozpaky opadli.

"Je tu niekde moja dcéra?" "Zaftipkoval" otec ked prichádzal z kuchyne. Bola som taká rada, že ho po dlhej dobe počujem naživo a nie len cez internet.

"Tati!" Hodila som sa mu okolo krku.

"Moje dievčatko," zasmiala som sa na tom oslovení. Vzápetí si ma celú prezeral a zrakom zastavil pri mojom kolene kde som mala kolenačku.  

"Je to omnoho lepšie," podotkla som. S otcom sme sa samozrejme rozprávali po Slovensky a ostatní nás so záujmom sledovali, najmä Tomy. Ostatní už boli ale asoň zvyknutý.

"Tati toto je Thomas," podišla som k Tomymu a chytila ho okolo pása.

"Rád ťa spoznávam," povedal otec a vystrel k nemu ruku.

"Ja vás takisto pane," usmialy sa na seba a potriasli si rukami.

"Dobre, idem Tomymu ukázať hosťovskú izbu," povedala som.

"Výborne, Anna a Bella vy mi idete pomôcť do kuchyne," odvetila babka.

"Čo? Ja som chcela ísť s..," zaprotestovala Anna a teta významne nadvihla obočie akože "Ani neskús protestovať a poslúchni"

"Len pekne pod. Alebo nechceš čokoládový koláč?" Vydierala starká načo sa hned prebrala a utekala do kuchyne. Bella si len znudene vzdychla, pokrútila hlavou a nasledovala sestru.

Zasmiala som sa a s Tomym sme si zobrali tašky.

"Izby sú hore," usmiala som sa.

"Dobre, ved ma," odvetil a zobral mi z ruky môj velký kufor.

"Takže tu spávajú Anna a Bella," ukázala som na dvojité dvere do ich spoločnej izby, "tu otec," ukázala som na dvere oproti, "tu teta a strýko," ukázala som na dalšie, "a na konci chodby som ja," prešli sme dlhú chodbu.

"No a tvoja izba je hned oproti mojej," otvorila som dvere do jeho izby.

"Som nadmieru spokojný," zaškeril sa.

"Z čoho?" Lyšiacky som nadvihla obočie.

"Ale nič," položil tašky na zem a podišiel ku mne. Pritisol si ma k sebe a pobozkal ma. Spokojne som vydýchla a oprela sa oňho. Absolútne nič mi v tomto momente nechýbalo.

"Myslím, že to išlo celkom dobre nemyslíš?" Opýtala som sa ho.

"Jasné, všetci si ma tu zamilujú," zasmial sa a dal mi pusu na čelo.

"Uhm, tým som si istá. A prečo si mi nepovedal, že vieš tak dobre po Taliansky?" Nadvihla som obočie.

"Nepýtala si sa," usmial sa.

"Inak. Pod, chcem ti predstaviť ešte jedného dôležitého člena rodiny," chytila som ho za ruku a viedla von z dverí.

45.časť

V prvom rade ma trošku mrzelo, že ste nenapísali komentáre. Tak pekne ste sa rozpísali a dúfala som, že konečne to tu trošku ožije. Dominike chcem podakovať (Done), ty nikdy nesklameš a vždy dáš nejaký postreh :) Takže len tolko som chcela. Príjemné čítanie.

Prešli dva týždne za ktoré sa stalo vela vecí. Ked Harry prišiel z Nového Zélandu, povedala som mu ako som sa rozhodla. Akceptoval moje rozhodnutie a videl, že niečo zachraňovať z nášho vzťahu sa už nedá. S Danielle a aj s Eleanor sa stretávam aj napriek tomu, že s Harrym už nechodím. Niekedy sa k nám prídá Liam, Louis alebo aj Niall. Dokonca so Zaynom sme kamaráti zostali. Skvele som si s ním rozumela od večera, kedy som začala chodiť s Harrym aj ked bol vtedy mierne pripitý. Sem tam sme išli na kávu a len tak sa rozprávali, a predstavil mi aj Perrie. Za ten mesiac mi prirástly k srdcu.  

Boli tri dni pred Štedrým večerom. Sedela som v letiskovej hale a prezerala si Vianočné prianíčka v smskách. Carly išla s rodičmi na sviatky na vidiek za rodinou a Niki zase sviatky trávila s jej rodinou doma v Californií. Ked som si preklikávala správy, ohlásily náš let.  

"Tu máš vodu zlato," prišiel Tomy s dvomi flaškami minerálky.

"Dakujem," usmiala som sa a postavila. Zobrali sme si kufre a tašky a išli k terminálu.

                                                                     ...

Počas letu som Tomyho držala po celý čas za ruku. Bol taký unavený, že zaspal. Spal ako malé dieťa. Pri tom pohlade som sa naňho mohla pozerať celé hodiny. Rozmíšlala som, ako sa môj život otočil o stoosemdesiat stupňov. Ešte pred pol rokom som chodila na obyčajnú strednú školu, mala obyčajných kamarátov a zabehnutý život. Ani náhodou sa mi nezdalo, že budem bývať v Londýne a budem mať po boku takého úžasného človeka. Že spoznám toľko nových ľudí a budem mať toľko skúseností.

Ked sme pristáli v Taliansku, bol to úžasný pocit. Akoby som dýchala iný vzduch. Ked som sa prvý krát pýtala Tomyho, či by chcel ísť somnou za rodinou na sviatky, bol si trochu neistý. Predsa len sme chodili spolu len niekoľko dní, ale nakoniec súhlasil.

"Ty sa bojíš?" Opýtala som sa so smiechom, ked nakladal tašky do kufra požičaného auta a tváril sa akoby išiel na maturitu.

"Nesmej sa," zamračil sa na mňa a ja som sa rozosmiala ešte viac.

"Vlastne ako tak premýšlam, mal by si sa báť. Moje sesternice..," pokrútila som hlavou, "tak na tie by si si mal dávať rozhodne pozor." Ironicky sa usmial.

"Vieš, že som nervózny len z toho, že prvý krát spoznám celú rodinu svojej priateľky a mám trochu stres."

"Trochu?" Nadvihla som obočie.

"Trochu." Usmial sa a ked zatvoril kufor, chytil ma okolo pása a dal mi sladkú pusu.

"Pomohlo?" Usmiala som sa tiež.

"Ani nie, ale ked mi dáš ešte jednu, možno.." odvetil a hned nato sme sa zasmiali.

Adminka

Takže, mám tu viacej dotazov/oznamov. 1. je: Dnes časť už nebude. Za posledné dva dni som pridala 5.častí čo je dosť a mamina nebola dva krát nadšená, že som celé dni za notebookom. Tak trochu ma vyhnala von. Zajtra časť ale naisto pridám. :)              
                                                             2. je: Chcela by som sa vás opýtať na váš názor ohladom poviedky. Chceli by ste ešte aby sa tam udiala jedna vec ktorá bude mať ešte asi tých 5-6 častí (- možno o jednu alebo dve viac), alebo by ste chceli aby to skončilo už do nejakých 3 dlhších častí bez nejakej udalosti? Btw tá vec, ktorá by sa udiala by už nebola ohladom Thomasa a Harryho ale súviselo by to s Talianskom a Carbinom (dúfam že ste naňho nezabudli :).
                                                              3. je: Chcela by som pre zaujímavosť vedieť kolkí z vás by chceli v nasledujúcej poviedke niekoho z One Direction? (Napíšte aj konkrétne meno) Som zvedavá z toho dôvodu, či túto poviedku čítajú aj ludia, ktorý niesú ich fanúšikovia a nečítajú to len z toho dôvodu lebo tam je samotný Harry ale či to čítate pretože vás to baví a prečítali by ste si poviedku aj bez nich?

Takže? Prosím napíšte komentár, každý kto tieto moje fantasmagórie číta ;) Vopred dakujem.

44.časť

Prešli tri dni. Harry zostane na Novom Zélande ešte týždeň, ako mi povedal, ked sme spolu volali. Ked som išla v piatok k doktorovi, dali mi dole dlahu. Miesto nej mi dali len fixnú kolenačku, ktorú budem musieť neustále nosiť. Dnes som sa mala stretnúť s Danielle. Stála som pred skriňou a rozmíšlala, čo si oblečiem. Zobrala som bledo modré slim ryfle, bielu blúzku, čierny kašmírový šál a čierny dlhý kabát. Na ryfle som si dala čiernu kolenačku a obula som si ešte čierne šnurovacie čižmy.  

Vyšla som z internátu a mala som ešte dosť času. Rozhodla som sa ísť peši do kaviarne, kde sme sa mali stretnúť. Aj ked pri chôdzi ešte krívam, prospieva to kolenu. Po pol hodine ked som prišla, ma už Dan čakala za stolom.

"Ahoj, vyzeráš úžastne," odvetila a obajala ma.

"Ahoj. No to skôr ty," usmiala som sa a prisadla si.

"Tak povec mi čo máš nové,.." opýtala som sa. Objednali sme si kávu a rozprávali sme sa asi hodinu.  

"Si z Liamom omnoho dlhšie ako ja z Harrym. Teba tie dievčatá neosočujú a vela z nich ťa doslova miluje," povedala som po pravde.

"To čo hovoríš je z časti pravda, ale ja Liama milujem a predstavujem si s ním budúcnosť. To je malá obeta za to, že randím so známym človekom. Som si istá, že ak Harryho miluješ, tak to budeš rešpektovať a budeš s tým zmierená," usmiala sa.

"Aj ja Harryho mil..," tu som sa zastavila. Danielle na mňa hladela a čakala čo poviem. Uvedomila som si jednu zásadnú vec vdaka ktorej sa mi v hlave ujasnilo. Priznať si to bola pre mňa tá najväčšia úlava akú som mohla urobiť. Usmiala som sa, rozlúčila sa s Danielle, ktorá ešte stále na mňa pozerala a vyšla som na ulicu. Zastavila som taxík a šoférovi nadiktovala adresu.  

Ked som prišla na miesto taxikárovi som podala bankovku a šla tak rýchlo ako mi dovolovala noha. "Slečna, rád vás opäť vidím," usmial sa na mňa (tuším) Charlie.

"Zdravím," usmiala som sa a išla smerom k výťahom.

"Prepáčte ale musím vás ohlásiť osobe ku ktorej idete," zastavila ma recepčná. Než som stihla niečo povedať, na moje šťastie práve vychádzal z výťahu. Pozerala som na tú krásu. Kráčal tak ladne, tak bez námahy až som strácala dych. Oblečené mal len krátke šedé tričko na ktorom mal rozpnuté gombíky pri krku, béžové gate o číslo väčšie a posadené nižšie než sa nosí a čierne vysoké botasky. Na hlave mal čiernu šiltovku s rovným šiltom a niečo ťukal do telefónu. Nechápala som, prečo mi trvalo tak dlho než som pochopila takú samozrejmú vec. Zasmiala som sa sama na sebe a išla som mu naproti. Keby som mohla, najradčej by som sa na ním rozbehla. Ked si ma všimol, zastal a oči sa mu rozšírili od prekvapenia. Usmiala som sa naňho tým najkrajším úsmevom aký som mohla vyčariť a videla som, ako nechápavo sa usmial aj on. Upieral na mňa tie krásne čierne oči. Bol taký krásny a zároveň zlatý ako malé dieťa.  

"Čo tu robíš?" Nebadane sa opýtal ked som bola tri metre od neho.

"Prišla som ti niečo povedať," zasmiala som sa.

"A čo?" Nadvihol obočie.

Bez slova som k nemu prišla, postavila sa na špičky a pritiahla si ho k sebe. Cítila som prekvapenie no hned nato ma objal okolo pása a zdvihol do vzduchu. Cítila som ako sa usmieva, no neodtiahol sa odomňa. Cítila som len jeho pery. Tie plné, pre mňa najdôležitejšie pery ktoré som potrebovala. Nebozkával ma jemne tak ako po prvý krát, ale nástojčivo a náruživo tak, ako by sme sa mali lúčiť. Ani v najmenšom som ho nemala v pláne opustiť. Teraz už nie. Ked ma opäť položil na rovnú zem, ešte stále bol ku mne pritisnutý. Zapálil vo mne desiatky malých plameňov, ktoré mi horeli na každom mieste môjho tela. Z hlavy mi vyprchali všetky myšlienky. Mozog tento krát nereagoval, iba moje srdce plesalo pri jeho dotyku. Toto neboli motýle, toto bol raj, zakázané ovocie ktoré ochutnáte po prvý krát, bolo to nebo a on bol môj anjel.  

"Milujem ťa." Bolo to také prirodzené. Také samozrejmé vysloviť to nahlas. A patrilo to len jemu.

Adminka

V prvom rade vám chcem neskutočne podakovať za vyše 3000 kliknutí!

Po druhé, ako bonus za to, sem pridám ešte dve časti. Jedna tu bude do hodinky a druhá nejako poobede alebo podvečer.
Poviedka bude do 10 častí dopísaná (presne kolko ich bude ešte neviem). Nechcem to predlžovať, ale niektoré veci neurýchlym. Ked dopíšem túto, začnem písať druhú no medzi tým si dám pár dní (nanajvyš týždeň) pauzu na premyslenie deja.  

 - Príjemné čítanie  Xx

43.časť

Jediné slovo. Vau!

"Toto je tvoj byt?" Opýtala som sa, no Tomy sa len usmieval. Vošli sme do chodby, ktorá viedla do velkej haly. Na pravej strane bol barový pult a za ním priestranná kuchyňa zariadená do čierna. Oproti, celá jedna stena bola len zo skla. Podišla som k oknám a ten výhlad mi vyrazil dych. V pozadí sa črtala rieka Temža a okolo boli historické budovy v centre. Ked som sa pozrela smerom dole, mierne sa mi roztriasli nohy z tej výšky, ale tomu výhladu to čaro neubralo. Sneh, ktorý ešte vždy padal tomu dodával taktiež svoje. V rohu na lavej strane viedli točité schody smerom hore.

"Kolko izbový je tento byt?" Vyzvedala som.

"Dvoj. Tie schody vedú len do jednej miestnosti a to do spálne," odpovedal, ked si všimol na čo hladím. Pri schodoch boli tmavohnedé dvere. Boli otvorené a všimla som si, že to je kúpeľňa.

"Páni, ten byt ťa musel stáť celý majland," odvetila som.

"No, tento byt som dostal od rodičov," usmial sa, "dáš si niečo?"

"Čaj, dakujem," usmiala som sa tiež. Odišiel do kuchyne a ja som si zatial vyzliekla kabát.

"Urob si pohodlie," zakričal z kuchyne. Všimla som si jedny dvere, ktoré vychádzali s kuchyne smerom von. Boli presklené a dvojité. Ked som sa lepšie zadívala viedli na dosť velkú terasu. Nevedela som pochopiť ako dievča ako Susan mohla chlapca ako Toma odkopnúť kôli inému. Zarazila som sa. Nechápala som ako môžem nad niečím takým rozmíšlať. Posadila som sa na gauč, ked Tomy práve vychádzal z kuchyne. Položil predomňa šálku čaju a tú svoju si dal oproti mne. Zobral malý ovládač a zapal oheň v krbe. Sedačky boli z čiernej kože, taktiež aj kreslo oproti. Malý stolík a ostatný nábytok z dreva bol tmavohnedej farby. Všade vyseli krásne čierno-biele fotoobrazy. Steny boli bledo-hnedej farby a stena kde boli dvere do kúpeľne bola obložená z hladkého šedého kameňa. Síce to bol moderný byt, no bolo tu cítiť domov. Boli tu malé drobnosti, ktoré tu mal Tomy ako napríklad, otvorený fotoalbum alebo fotky s rodinou. Drobnosti, ktoré celej tej dokonalosti dodávali pocit domova.

Ked som skončila s prehliadkou bytu, pozrela som sa na Tomyho. Sedel oproti mne a hladel na mňa. Jeho pohlad ma vyvádzal z mieri. Radčej som sa zahladela na šálku. Odkašlal si a sadol si na malý kožený taburet vedla mňa.

"Chcel by som ti niečo povedať," odvetil. Stále som hľadela na šálku a hypnotizovala ju pohladom.

"Možeš sa na mňa pozrieť?" opýtal sa. Jemne ma potiahol za bradu a natočil mi tvár tak, aby som sa mu pozerala do očí.

"Áno? Čo mi chceš povedať?" Opýtala som sa.

"Chcem sa ti ospravedlniť," spýtavo som dvihla obočie, no pokračoval, "vyčítam si každý deň to, že som ťa vtedy nechal ísť a ani som sa ti neozval. Ked som ťa vtedy pobozkal, myslel som si, že to necítiš tak isto ako ja. Ked si sa odomňa odvrátila, nechal som to tak. Až ked som ťa uvidel vtedy na jeseň, som si niečo uvedomil," odmlčal sa.

"A čo?" Opýtala som sa. Neodpovedal, len ma chytil končekami prstov za bradu a približoval sa ku mne. Na ústach som cítila jeho dych a veľmi som ho chcela pobozkať. Tak veľmi! Ale nebolo to správne. Vlastne ked som sa pozerala do tých očí, nevedela som čo je správne a čo nie. Bola som taká zmetená. V poslednej chvíli som sa odtiahla. Pozrel sa na mňa a v očiach som mu videla túžbu aj sklamanie.

"Ja.., ja mala by som ísť," vysúkala som zo seba a postavila som sa. Obliekla som si kabát, zobrala barle a tak rýchlo ako sa to dalo, som krivkala k dverám.

"Počkaj, prepáč!" Zavolal za mnou. Polahky ma dobehol.

"Prosím ťa nechaj ma na pokoji. Chcem byť sama!"

"Dovol mi aspoň aby som ťa odviezol," no nepočúvala som ho a vyšla som von z dverí. Zavolala som si výťah a nastúpila. Ked som vyšla do tej zimy, neuvedomila som si aké je zlé to počasie. Velké vločky husto padali. Hned som sa striasla. Zrazu mi niekto vytrhol barle spod ramien. Než som sa mohla zvaliť do snehu, prudko ma schytili čiesi ruky do náručia.

"Do čerta čo to robíš!?" Kričala som na Thomasa. Pohlad mal neutrálny a niesol ma smerom do vnútra.

"Idem ťa odviesť, nemožeš chodiť sama v tomto počasí," povedal. Všimla som si, že za ním stojí muž v čiernom kabáte, elegantne oblečený.

"To je kto? A prečo drží moje barle?" neodpovedal, "čo, to je tvoj sluha?" odvetila som rozhorčeným hlasom. Nervy som mala na prasknutie.

"Zdravím slečna," odvetil a tváril sa pobavene. Zrejme mu to pripadalo ako milenecká hádka.

"To je náš vrátnik, a už sa nemykaj," dodal rozkazovačným tónom. Odniesol ma k jeho autu a posadil na sedadlo. Zobral si barle od vrátnika a dal ich na zadné sedadlá.

"Vdaka Charlie," odvetil mu.

"Nie je začo pane."

Cesta domov prebiehala v tichosti. Ked zastavil pred internátom, vystúpila som a bez jeho pomoci som odskackala k zadným dverám a vytiahla si moje barle. Tašku som si prehodila cez plece a ked som sa narovnala díval sa na mňa.

"Prepáč mi to, nemohli by sme sa porozprávať?" Opýtal sa.

"Ja," začala som, "..musím ísť." Otočila som sa a krivkala som do internátu.

42.časť

Takže na dnes posledná! Zajtra pridám opäť. Dúfam, že sa bude páčiť. Xx

Ked som vychádzala spolu z taškou na ulicu s kliniky, len tak tak som nespadla. Pod rukami som mala barle a velká koženná taška ma prevažovala na jednu stranu. Chcela som si odchytiť taxík, no vo chvíli kedy by som asi veľmi nepekne niekomu narazila do auta, ma podopreli čiesi ruky.

"Op, pozor," zasmial sa Tomy a postavil ma rovno. Tašku si zobral z môjho ramena.

"Čo tu robíš preboha?"

"Idem ťa odviesť na internát. Čo iné?" Nechápavo sa na mňa pozrel.

"Ako si vedel kedy ma púšťajú? A ja nepotrebujem odvoz, ved som chcela ísť taxíkom," odvetila som.

"Zavolal som sem. A myslím, že potrebuješ. Pod," chytil ma okolo bokov a viedol k autu. Jeho Range Rover stál len pár metrov od nás. Posadil ma na sedadlo spolujazdca. Tašku a barle hodil na zadné sedadlá.

"Prečo to robíš?" Opýtala som sa otázku ktorá mi behala po hlave odkedy ma prvý krát navštívil v nemocnici.

"Čo presne máš na mysli?"

"To, že sa tak o mňa staráš. Že si chodil za mnou na návštevy a teraz, že ma chceš odviesť. Vieš, že keby to Harry zistí..." nenechal ma ani dohovoriť.

"Keby to Harry zistí, je mi to úplne jedno. Nech si myslí čo chce. Ja ťa poznám aj tak dlhšie. Záleží mi na tebe a on nemá čo hovoriť do toho, či sa idem na teba pozrieť alebo ťa odveziem, ked tu nie je," odpovedal, "stačí ti táto odpoved?" Civela som naňho. Záleží mu na mne? A kedy mu na mne začalo záležať? Pred tým než sa dal dokopy so Susan alebo potom?! Mala som chuť mu niečo odvrknúť, no v poslednej chvíli som sa zháčila. Napriek tomu, ma tie slová príjemne zahriali. Nechcela som sa s ním hádať a tak som radčej na to neodpovedala nič. Len som mu nadiktovala adresu internátu a naštartoval. V Meste boli zápchy, zatiaľ čo sme sa pomaly posúvali som sa na neho kradmo pozerala. Bledo hnedé vlasy mal navrchu mierne rozcuchané a zalakované. Podobné aké nosí Zayn len kratšie. Napriek zime a snehu ktorá bola v Londýne, mal na sebe len tmavo-modrý sveter. Oblečené mal tmavé džínsy a čierne vysoké koženné tenisky. Na ruke mal hodinky s čiernym remienkom a na krku tenkú, takmer nebadatelnú strebornú retiazku. Zatial čo trúbil na ostatné autá a nadával na zlý systém dopravy vo velkomestách, som sa naňho dívala. Usmievala som sa, no po chvíli mi začalo byť zima a všimol si, ked som sa striasla.

"Och, prepáč. Zabudol som zapať kúrenie," ked nastavil kúrenie, ovial ma teplý vzduch. Studené ruky som mala skrehnuté a trela som si ich o seba. Zrazu mi vzal pravú ruku do dlane a tá jeho príjemne hriala. Bola som prekvapená aké mi je to príjemné. To nemôžeš. Nemôže ti to byť príjemné! Máš chlapca ktorý nesedí v tomto aute! Neustále som si opakovala. Z veľkou nevôlou som sa odtiahla a zvyšok cesty pozerala von oknom.

Po pár minútach začalo neuveritelne husto snežiť. Stierače s velkou rýchlosoťou kmitaly zo strany na stranu, no aj tak bolo len ťažko vidieť.

"Asi 5-10 minút odtialto mám byt. K internátu je to ešte takú hodinu s touto kalamitou a zápchami. Pokým prestane snežiť, môžeme ísť ku mne?" Otočil sa na mňa Thomas.

"No, ja..." trochu som koktala. Nevdela som či súhlasiť alebo radčej nie.

"No tak. Ja nehryziem," pobavene sa na mňa díval.

"Tak fajn," vzdala som sa.

V tom momente odbočil do menšej ulice. Po pár metroch a stojacich autách odbočil opäť. Asi o 10 minút zastavil v centre mesta.

"Tu bývaš?" Bola to moderná budova, ktorá bola takmer celá presklená. Zabočil smerom k nej a ocitli sme sa v podzemnej garáži.

Ked zaparkoval, zo zadných sedadiel mi podal barle. Vyšli sme výťahom na 11 poschodie a ked sme vyšli na chodbu, len tá sa mi zdala drahá. Boli tu dvoje dvere. Jedny na pravej strane, ku ktorej sme vykročili a druhé na lavej. Ked odomkol dvere, prekvapene som sa naňho pozrela.