LYYL 3.časť

„V tom čase už bol pomaly koniec školského roka a ja som sa mohla stretávať so Samom bez toho aby mi bránil v učení. Nieže by som bola ten typ čo žil len pre učenie a slovo zábava ani len nepoznal, ale keby ma zo školy vylúčili musela by som sa vrátiť k starému T- jayovi a to by som nezvládla. Nie teraz, keď som vedela, že existuje aj niečo čo ma dokáže urobiť šťastnou. Niečo čo mi T- jay nikdy nedal. Lásku.

Bola som mladá, no vlastne mladšia a neskúsená. A to, že som ho poznala iba pár týždňov mi vôbec neprekážalo. Len aby ste to nechápali zle, nemilovala som ho. Aspoň nie natoľko, až taká pobláznená som nebola, len jednoducho. Šťastie, ktoré som prežívala ma oslepilo.

Lenže týždne išli a išli. 'Prosím ťa, na majáles si nechcela ísť tak poďme aspoň do mesta. Pekne ťa prosím.' Pamätám si, že bolo trinásteho piatok, ten deň si dobre pamätám. Piatky sme spolu trávili väčšinou sami na intráku. Bolo to fajn, pretože Ema aj Katy si išli po svojom. Neboli ako ja, žili... dá sa povedať nočný život.

Ale Sam nemal rád stereotyp a v ten deň som mu musela, chcela vyhovieť. Ako som už spomenula, že ten deň si dobre pamätám. Nie je to kvôli tomu, že by sa niečo udialo. Niečo výnimočné. Skôr to bolo niečo, čo ma pozmenilo.

Bolo to prvý krát čo som pila tequilu. Prvý krát čo som vôbec kedy pila niečo s percentami. Ďalšie ráno po mojom zobudení som mala neskutočnú bolesť hlavy. Nepamätala som si nič, do dnes si nepamätám.

Vtedy som si uvedomila, že od chvíle čo poznám Sama, som bola vytrhnutá zo svojho bežného, nudného života. Zo začiatku ma to moc neovplyvňovalo. Občas sme zašli na kávu, do kina či do parku. Ale v to ráno som sa cítila slobodná.

Zistila som, že veci, ktoré sú zakázané sú... sú jednoducho najlepšie.“

LYYL 2.časť

Ahoj ľudia!! tak teda, adminka mi povolila pridávať sem moju poviedku, jedna časť tu už je od včera :) dúfam že mi dáte vedieť, či to mám zabaliť alebo to ďalej pridávať..:D neviem aké žánre sa Vám páčia, ale toto je trochu tragédia/balada... alebo čo si pod tým Vy predstavíte :D A hlavne ...tešte sa na novú poviedku od adminiky!! :)

„Mala som šestnásť a vedela som, že chcem študovať.  Už od mala som chcela chodiť na Jeffersonskú strednú do San Francisca. No mala som aj iný dôvod a tým bol T- jay. Chcela som byť od neho čo najďalej. Úplne mi stačilo, keď som došla domov na Vianoce, Veľkú noc či tie nekonečne dlhé dvojmesačné  prázdniny.

Po pravde, keby som mohla ostať na internáte aj cez sviatky a prázdniny, z radosťou by som tam ostala. Skoro vo všetko mi bránila moja neplnoletosť. Vždy keď som niečo potrebovala podpísať, alebo ohlásiť musel do toho zasahovať T- jay.“

Elizabeth rozprávala tichým, až príjemným hlasom. To bol dôvod prečo ju všetci zaryto počúvali. Jedna osoba na ňu však pozerala inak. Mala pohľad, z ktorého sa dal vyčítať smútok. Ako keby tá osoba cítila a prežívala všetko z Elizabeth, ale ešte pred tým než vstúpila do miestnosti a začala rozprávať svoj príbeh. 
„.... potom som vošla dnu zo svojimi spolubývajúcimi na internáte a zarazene sa pozrela na spúšť čo ostala v našej izbe.

'Liz, to snáď nie je pravda. Tento pol rok už druhé zemetrasenie a ešte stále nám odmietajú dať priepustku domov' rozrušene povedala Ema, vždy som sa musela premáhať aby som sa nezačala smiať, keď sa tvárila tým svojím akože vážnym a nahnevaným pohľadom. Ale na jej slová som neodpovedala, lebo som s ňou nesúhlasila, či skôr som si neželala tú priepustku. Samozrejme, že by bolo správne ju dostať, ale mne sa nikdy nechcelo ísť domov. Vlastne..“  Trochu sa odmlčala, zapochybovala či smie vysloviť tú vetu .. „vlastne San Francisco, ten intrák a priatelia boli mojím domovom“ prehltla hrčku, ktorú mala v hrdle.
„Ten pocit istoty nadobudol plnosť avšak až po tom, čo som spoznala Sama.“ Opäť sa odmlčala, no teraz to bolo kvôli spomienkam. Kvôli bolesti ktorú sa snažila práve na tomto mieste dostať von zo seba. 

„Áno aj ja som sa sním spoznala tým otrepaným spôsobom s číslami.“ Bolo počuť, že má už omnoho viac uvoľnený hlas. „Po škole som išla s Emou a Katy na intrák, keď sme cestou natrafili na Katynho starého známeho zo základnej. 

'To je mi ale milé prekvapenie. Jedna stará a dve nové tváre, ktoré sa nedá zabudnúť' Povedal Sam prekvapeným hlasom. Keby sa v tú chvíľu neozve, Katy by si ho nevšimla a mi by sme sa nikdy nespoznali.

'Je to možné, aby som stretla chlapca čo ma od malíčka podpichoval tu v San Franciscu, míle ďaleko od minulosti? '

Katy pochádzala z Carson City a Sam taktiež. V ten deň sme si predĺžili cestu aby sa sním Katy po rokoch mohla porozprávať. Bol to zaujímavý deň, pretože som sa aj ja, aj Ema dozvedeli o našej nevinnej spolubývajúcej veci doposiaľ neznáme. Samozrejme, že sme na Katy názor nezmenili, ale aspoň sme sa dobre pobavili.

'Takže to je asi zbohom však? ' Povedal Sam keď sme stáli pri vchodových dverách do intráku. Celý čas som mala pocit, že na mňa pozerá očkom a nemýlila som sa.

'Liz, to hovoril tebe. ' Šťuchla ma Katy 'Nepozeraj na mňa tak zmetene, ja mám toľko šťastia, že tohto chlapca stretnem aj na konci sveta.' Pousmiala sa a rozlúčila so Samom. Ema mu na rozlúčku podala ruku z úsmevom na tvári a ja som sa cítila neskutočne trápne. 
'Takže by sme sa mohli stretnúť? Napríklad zajtra? ' spýtal sa ma neveriacky pohojdávajúc sa z nohy na nohu. Samozrejme, že v tom nebolo nič romantické. Akoby aj mohlo. Predsa len som mu to číslo dala a na rozlúčku som mu zakývala celá začervenaná.

Musím sa priznať, že to bol môj prvý kontakt z niekým, kto mi bol celkom sympatický. Môj  úplne prvý kontakt s chlapcom.“

Rozmýšľala prečo je tu, prečo to všetko hovorí ľuďom, ktorých do dnešného dňa nevidela. Ale musela pokračovať, aby aspoň zopár ľudí spomínalo na jej odkaz.

Oznam

Nová časť v novej poviedke (Nie Live your young live), ale čo budem ja písať, by tu mala byť do konca tohto týždňa. Nieje to preto, že by sa mi nechcelo ju napísať. Chce, len rozmíšlam ešte o deji a celkovo o čom to vlastne bude. Potom si napíšem dejovú líniu a ide sa písať. A ešte jeden dotaz- bude tam aj 1D! Takže kto začal čítať moj blog práve kôli mojej prvej poviedke - čiže Directioneri -  tak sa dúfam tešíte ;D
-Borie xx

LYYL 1.časť

Založili sa kluby, v ktorých mohli ľudia otvorene hovoriť o svojom živote, o tom čo si myslia.

Mohli si vybrať či za zaregistrujú anonymne, alebo pod vlastným menom. Výhodou bolo to, že akokoľvek a čokoľvek ste povedali, nikto sa na Vás nepozeral nahnevane, nikto Vás neprerušoval a hlavne, nikto Vás neodsudzoval za to čo ste povedali.

„Nie je ťažké predstierať radosť, smiech, sám život... Hrať sa na to kým nie sme, na to kým by sme chceli byť, alebo mohli byť keby sa zmení niečo v tom živote. No asi nemôže asi to tak má byť. 

Volám sa Elizabeth Penderghast a toto je môj krátky život. Nemyslím tým nudný či tragický, čo vlastne aj bol, ale naozaj, naozaj krátky. Nestihla som sa ani nadýchnuť čerstvého, chladného vánku. Nestihla som starnutie svojho života.. Či ma niečo mrzí ? Je toho veľmi veľa, tak veľa, že sa to ani neoplatí ľutovať. Neoplatí sa mi ľutovať samú seba. Prečo by som aj mala, nikdy som nebola ten typ, čo očakával modré z neba priamo do dlaní. 

Narodila som sa v Detroite v roku 1994, neviem či sa toho roku niečo stalo, nikdy ma nezaujímalo čo sa deje vôkol mňa a to bol asi ten problém. Moja matka mala ťažký pôrod, keďže som sa narodila ako druhá z dvojčiat. Moja sestra Evelin sa nedožila žiaľ ani jedného dňa. Od tej doby bola matka na tom zle, preto sa o mňa musel starať viac menej otec.

Do mojich šiestich rokov som s ním žila v Detroite, potom sme sa presťahovali do Oregonu, ďaleko od Detroitu, ale bohužiaľ už bez matky.

T-jay sa ku mne nikdy nesprával ako otec, bol skôr ako môj zlý pestún. Večer chodieval preč a nad ránom sa vracal opitý. Každý jeden deň, ani jeden nebol výnimkou. V tom čase ako osem ročnému decku mi to bolo jedno. 

Čas išiel tak neskutočne rýchlo. Mala som šestnásť a vedela som že chcem študovať ďalej......“

16.časť Epilóg

                                   

Celý žiaril. Jeho oči, úsmev, všetko na ňom. Pohľad naňho bol ešte krajší ako na univerzitné mestečko. Premohla som sa odvrátiť od neho zrak a obzerať si okolie vonku za oknom auta. Obloha mala čistú sýtu modrú farbu bez jediného obláčika. Slnko svietilo celkom silno, no so studeným vzduchom vytvárali príjemný jesenný deň. Krásny jesenný deň, opravila som sa. Cestu lemovali stromy, pod ktorými sa hromadilo popadané lístie všetkých farieb cez hnedú, bordovú až po žltú. Príjemný slabý vánok určoval smer lístia a nie jeden zavial popod nohy ľudí na chodníkoch alebo popred autá na ceste. Ľudia zamierili bud do malej útulnej kaviarne, knižnice, cukrárne alebo kníhkupectva. Prechádzali sme popri malom parku, kde čas trávili rodiny na piknikoch, pri púšťaní šarkanov alebo len tak si užívali deň so vzájomnou spoločnosťou pri jazere.

„Pozri,“ Ren ukázal na priestor pred nami a chytil ma za ruku.

Črtala sa tam troj-podlažná veľká budova kampusu. Pred ňou bol upravený trávnik s množstvom chodníkov a lavičiek po ich okrajoch. Plno študentov prechádzalo dovnútra a von. Vedela som, že Ren si všimol najmä skupinku chlapcov, ktorí si na trávniku hádzali loptu a robili somariny. Prešli sme popri univerzitných budovách až k internátu. Mali sme toľko vecí, že sme sa niekoľko krát otočili. Aby sa vošli do auta, museli byť sklopené zadné sedadlá.

„Posledná taška,“ vošla som do izby bez ujmy na zdraví. Na chodbách bolo plno ľudí, ktorí tak ako my prišli a vybaľovali. „Je mi ľúto, že nemôžeme byť spolu na izbe.“

„Mne tiež, ale som len o chodbu ďalej,“ postavil sa z jednej z dvoch postelí v izbe a z úsmevom ku mne podišiel. „Som si istý, že Joshovi nebude vadiť, keď nám sem tam nechá volnú izbu,“ lišiacky sa usmial.

„A niekedy nám ju uvoľniť môže aj Bonie,“ usmiala som sa. „Určite aj oni budú chcieť byť spolu.“

„Ked sa tu trochu zabývame, budúci školský rok si nájdeme nejaký spoločný podnájom,“ usmial sa a pohladkal ma po líci.

„Uhm.“

„Čo?“

„Len, že to je dlhá doba. Najradšej by som s tebou bývala už teraz, ale más pravdu. Najskôr by sme to tu mali spoznať a zabývať sa,“ usmiala som sa tiež.

„Ozaj, kde sú tí dvaja? Pretože Josh tiež nie je na izbe,“ povedal a pozrel na Boniene tašky a veľký kufor na posteli.

„Asi sa tu išli poobzerať,“ chytila som ho za ruky a mierne sa postavila na špičky, aby som naňho dosiahla. Dala som mu dlhú pusu, aby som mu dokázala, že mi bude neskutočne chýbať. Po maturite a cez letné prázdniny sme bývali spolu každý deň a takmer aj každú noc. Za tú dobu som sa ho stále nevedela nabažiť. Keď som sa odtiahla Renovi sa zaleskli oči a presne som vedela na čo myslí.

„Ren neni sme už na vašej chate, kde sme boli sami. Kdekoľvek sem môže prísť Bonie a s ňou sa sem môže dovaliť aj Josh a to ani nehovorím o tom, že...“ nedokončila som. Prerušil prúd mojich argumentov pusov, s ktorej sa mi podlamovali kolená. Ach. Náhle sa odtiahol a zamieril k dverám. Nechápavo som pozerala. To chce len tak odísť? No Ren len podišiel k dverám, zavrel ich a zamkol. Kľúč nechal v zámke, aby ich nemohli otvoriť. Vyzliekol si čierny kašmírový sveter. Naskytol sa mi pohľad na dôverne známe krivky, ktoré tak rada obdivujem. Široké ramená, vypracované plecia, prsia a brucho. Očami som zablúdila pod bruško, kde sa mu sval strácal v čiernych boxerkách. Pekné, uznala som. Gate vždy nosil o niečo nižšie. Prešiel tú krátku vzdialenosť medzi nami a zastal tesne pri mne. Do nosa mi udrela jeho chlapčenská kolínska. Pižmo, santalové drevo a mandarinky. Pomohol mi z vyzlečením kabáta a pomaly mi rozopínal blúzku. Rukami som sa mu obkrútila okolo krku a odtiaľ prešla prstami medzi jeho čierne vlasy. Jediná vec, ktorou som si bola v ten moment istá bola - chcem ho. Len jeho. Keď som ostala len v podprsenke, prisala som sa mu na pery. Jemne mi ich pootvoril. Ten bozk bol náruživý, hlboký, úprimný a plný citov.

„Som najšťastnejší chlap na svete,“ zamrmlal, keď sa na moment odtiahol.

„Prečo?“ opýtala som sa.

„Nie je to jasné?“ nežne sa usmial. „Mám malý kúsok neba iba pre seba.“

Moje srdce sa rozletelo na milión kúskov a opäť zcelilo. Bola som si viac než istá. Potrebujem ho ..Len jeho.




- Koniec poviedky. Dúfam, že sa páčila. Možno vám to príde ako klišé, alebo ja neviem ten koniec, ale predposledný odstavec je z mojej obľúbenej knižky. Ak ste ju čítali tak prídete ľahko na to, ako sa volá.  Video, ktoré som pridala k tejto poviedke myslím, že nemusím hovoriť s ktorého filmu je. Ďakujem za komentáre pri tejto poviedke, dúfam, že sa tešíte na ďalšiu ;) xxx

15.časť

Predposledná časť. Už bude len Epilóg. Prosím napíšte komentár, vždy ma potešia ;) x

"Dobre..Vďaka mami. Pozdrav ho," zložila som.
"Opatrne," Ren mi podržal vchodové dvere a podopieral ma okolo pása. "Tak rodičia sú už vybavený?"
"Áno. Povedali, že sa so mnou ešte porozprávajú, no sú radi, že som ako tak v poriadku," povedala som. Ren zavrel a zamkol vchodové dvere. Opäť ma chytil okolo pása a pomaly viedol do svojej izby na poschodí.
"Hlavne, že ti dnešný večer nezatrhli," dal mi pusu do vlasov.
"Áno to som rada aj ja," zamrmlala som a pritisla sa tesnejšie k nemu.

Po polhodine som mala konečne trochu súkromia, aj keď som nemohla byť vďačnejšia za Renovu spoločnosť. Sprcha mi urobila dobre. Z vlasov a tela som si zmyla slanú morskú vodu. Sprchovala som sa vo vani, takže nohu som si šikovne nezamokrila. Umyla som sa Renovým sprchovým gélom. Vždy som milovala mužské vôňe. Obliekla som si len čisté spodné prádlo a vyšla s kúpeľne. V nohe som mala štichy, takže som sa väčšinou pridržiavala okolitých predmetov a steny.
"Ren?" oslovila som ho, keď som dokrivkala do jeho izby. Nebol tu. Na posteli som si zabudla čisté tričko, ktoré mi dal na spanie. Plávala som v ňom, no opäť ma na nose pošteklila jeho vôňa. Milovala som ju. Dolu v kuchyni som počula hrmot a tak som usúdila, že robí niečo na jedenie. Sadla som si na postel a poobzerala sa po izbe. Renovi rodičia boli dobre zabezpečený a bolo to vidieť aj na ich dome. No jeho izba bola typická chlapčenská, ako ktorákoľvek iná. Možno s väčšou hodnotou elektroniky. Bolo vidieť, že jeho obľúbená farba je tmavo modrá. Veľkú postel mal v rohu izby, nad ňou bola nočná lampa a na stene pár poličiek na knižky. Oproti, na druhej strane boli dvere do šatníka. Vedľa mal komodu, na nej trofeje a medaile. Väčšinou to boli všetko z plaveckých súťaží. Ren bol kapitán a bol dobrý plavec, takže som vôbec nebola prekvapená, keď som prvý krát vošla do jeho izby a zbadala ich. Oproti posteli bola na stene stredne veľká telka. Pod ňou bol stolík a čierne kožené kreslo na ktorom bolo nahádzaných kopa vecí. Na posteli bol zaklapnutý notebook a tak som ho zapla. Práve keď som sa už začínala nudiť a rozmýšľala nad tým, že podstúpim tú nekonečne pomalú cestu dolu sa Ren objavil medzi dverami. Konečne. V ústach len tak tak držal balíček čipsov, v rukách držal podnos s dvoma taniermi a miskou popkornu a s spod ramien sa mu šmýkali fľašky z vodou. Pri tomto obraze som sa musela zasmiať. Bol to taký úprimný smiech, až mi vyšli slzy. Ren tam len stál s obočím nadvihnutým a grimasou na tvári.
"Bavíš sa dobre?" zamrmlal, keď pustil balíček z úst na postel.
"Uhm," široko som sa usmiala. Prísna urazená maska mu dlho nevydržala a mykalo mu kútikmi úst.
"Na teba sa nedá dlho hnevať, žabka," zaškľabil sa. Položil podnos s jedlom na postel a podal mi jednu donesenú flašu. Odpila som si z koly a začala som skúmať, čo to uvaril.
"Nevedela som, že si taký šikovný," pozerala som na šalát z mäsom a pečenými zemiakmi.
"To nám tu nechala mama. Navarila, ako keby odišli na päť dní," zaškeril sa.
"Potom čo bol ten hrmot?" nechápala som.
"To som nakladal na taniere a zohrieval," trochu zružovel a nesmelo sa usmial.
"Keby som vedela, išla by som ti pomôcť." Pozrel sa mi na nohu a podišiel k nej. Jemne po nej prešiel prstami a podložil mi ju vankúšmi. Vystrel sa a premeral si ma.
"Deje sa niečo?" opýtala som sa.
"Nič. Len je na teba strašne krásny pohľad," jemne sa usmial, naklonil nad moje nohy a dal mi sladkú pusu.
"Idem sa umyť," zamrmlal, keď sa po chvíli odtiahol. "Potom som celý tvoj," nahodil grimasu.
"Okej," žmurkla som naňho a pobral sa do kúpeľne.

Pokým sa sprchoval, vyberala som film, ktorý budeme pozerať. Nevedela som sa rozhodnúť. Netrvalo dlho a o sedem minút vošiel do izby a spolu s ním aj svieža vôňa, ktorá naplnila celú izbu. Mal na sebe len spodok pyžama a potulne sa usmieval, zakiaľ sa hrabal v tričkách.
"Fajn slintám. Si spokojný?" zasmiala som sa. Čierne vlasy sa mu leskli od perličiek vody čo v nich mal po sprche.
"Dokonalo," zaškeril sa. Vytiahol biele bavlnené tričko, no stále si ho neobliekal, keď podišiel k posteli a sadol si pri mňa. Musela som si sadnúť na ruky. Mala som totiž nutkanie prejsť mu po bruchu a pleciach. Nevšímal si ma, no stále mal na ústach ten hlúpy úškrn.
"Tak čo si vybrala?" pozeral na filmy v notebooku.
"Neviem sa rozhodnúť medzi Dark Shadows a novým Ice Age, čo ty na to?"
"Poznám niečo oveľa lepšie," povedal. Nepozerala som, čo pustil pretože som sa už zaoberala jedlom, no keď som počula zvučku, neubránila som sa úsmevu.
"Titanic?" zasmiala som sa. "Myslela som si, že chlapi také veci ani nemajú, nie že to ešte aj dobrovoľne idú pozerať."
"Miláčik, hlavne, že si pri mne. Pozeral by som s tebou aj toho blbého Nema, keby si moc chcela." Trocha som sa preľakla, lebo to povedal vážnym hlasom. Chytila som ho za ruku.
"Ren?" preskočil mi hlas.
"Áno?" otočil sa ku mne a nežne sa usmial.
"Je sebecké alebo zbabelé priznať si, že som sa dnes bála?" opýtala som sa potichu a radšej som sa pozerala dolu na naše prepletené ruky. Vzdychol si.
"Ako to môžeš povedať?" v jeho očiach bola neha a... láska. "Keby sa dnes niečo stalo, ja.." nedokončil. Tie slová medzi nami zostali vysieť. "Vieš ten pocit. Keď ťa obleje studený pot, cítiš sa beznádejne, že nemôžeš nič urobiť. Len čakať a modliť sa. Do dnešného večera som ho mal len raz, znova som sa cítil tak, ako som už v živote nechcel." pohladkal ma po líci.
"Keď som stál na pláži a Bonie s Taylou a Nateom vyliezli z vody, chcel som ísť za tebou do vody. Bolo mi jedno či umriem alebo nie, keby som stratil aj teba, neviem či by som to zvládol. Takže nie, neni sebecké báť sa toho, či si mohla zomrieť. Ty máš od sebeckého človeka na míle ďaleko Noami," pohladkal ma na dlani. Nič som mu nato nepovedala. Zahryzla som si do pery. Bola som taká dojatá. Dal mi pusu na čelo.
"Ľúbim ťa," zamrmlal. Prehodil okolo nás deku a opäť ma chytil za ruku. Položil si tanier sebe na nohy a striedavo dával do úst mne a sebe. Keď sme dojedli aj jedlo z druhého taniera, dala som mu pusu na krk a privinula sa k nemu. Bolo nám dobre. Jeden pri druhom. Po dnešku sme si obidvaja viacej vážili toho druhého. Nepotrebovali sme si lásku dokazovať fyzickými prejavmi. Len sme sedeli pri najromantickejčom filme aký bol natočený a užívali si spoločnosť toho druhého.
"Tiež ťa ľúbim," povedala som tesne predtým, než mi pery umlčal bozkom.

14.časť

Oddychovala som v jeho náručí. Cítila som už jeho pravidelný a pokojný dych. Za ten čas sa to tu už celkom ukludnilo a Leah s Taylou ma zabalili do uterákov. Skúšala som pohýbať nohami, no v ľavej ma ostro pichla bolesť.
"Do riti,.." zanadávala som a pokúšala som si siahnuť na členok. Mala som ju mokrú tak ako aj celé telo, no keď som si opäť ruku pritiahla k sebe, došlo mi zle. Ren zbledol v ten okamih, keď zbadal to čo ja.
"Musím ťa odviesť do nemocnice Ami. Do čerta," postavil sa a mňa niesol ako porcelánovú bábiku smerom k jeho autu.
"Ren počkaj! Idete už domov?" dobehol nás Nate. Za ním išla tesne Bonie, Tayla a Leah už aj s Chrisom. Natočila som im moju ľavú nohu tak, aby si ju dobre obzreli.
"Bože, ideme s vami," povedal Chris, a Leah prikývla. Obidvaja sa vybrali k svojmu autu.
"Ja idem tiež," pridala sa Bonie, Josh tiež súhlasne prikývol a chytil ju za ruku.
"Decká nie. Zrejme mi to len vyčistia a zašijú. Už som v pohode." Leah s Chrisom zastali na pol ceste a obidvaja sa tvárili nesúhlasne. Nate s Taylou chceli tiež niečo namietnuť, no Ren bol našťastie na mojej strane.
"Má pravdu, potom vám dám vedieť," zamietol ich nepovedané narážky.
"Okej man, opatrujte sa. Potom si voláme," potľapkal ho po ramene Josh a vyrazili smerom k parkovisku, zrejme tiež už domov.
"Maj sa," rozlúčila sa so mnou Bonie, tesne predtým než ju Josh potiahol so sebou.
"Si si istá?" opýtala sa ma Tayla. Prvý raz som si všimla, že hovorí nejako inak. Ako by mala prízvuk?
"Úplne," pokúsila som sa o úsmev, no moc to nepomohlo.
"Ahoj," zamrmlal Nate a dal mi pusu na líce. Samozrejme Renovi to nevadilo. Vedel, že Nate sa vždy ku mne choval ako k sestre.
"Ahoj zlato," zamrmlala Leah a Chris ma tiež pozdravil.
Ren ma po celý čas držal a stále dýchal pravidelne.
"Ren to ti vôbec nie som ťažká?" snažila som sa začať s normálnou témou. Vzhľadom na okolnosti to moc nepomohlo. Len sa na mňa pozrel ako na blázna a pokrútil hlavou. Usadil ma na sedadlo spolujazdca a zabuchol dvere. Naštartoval a vyrazil po ceste do nemocnice.
"Všimol si si, že Tayla hovorila nejako inak?" nadhodila som. Noha ma síce poriadne štípala, ale aspoň som na ňu pri rozhovore tak nemyslela.
"Ami, naozaj sa chceš rozprávať o tom teraz?" povedal posledné slová pomaly a výrazne.
"Áno, pomáha to," vyzvala som ho, aby mi odpovedal. "No tak povedz mi,.."
"Tayla si obvykle dáva pozor, aby hovorila ako "američanka", ale zrejme bola natoľko vystrašená, že to neriešila," povedal. Američanka? Čo tým myslel? O chvíľku mi to doplo.
"Ale prečo Tayla hovorila s britským prízvukom?" nechápala som.
"Pretože je angličanka," povedal. "Má britskú národnosť aj keď občianstvo má americké."
"Čože?" počujem to vôbec prvý krát.
"Nerada o tom hovorí. Neni to nijak podstatné, nemusíš sa cítiť dotknuto, že to nevieš. Jej otec robí v Anglicku. Je tam myslím, že dosť vážený človek alebo teda má dobrú prácu. Odsťahoval sa tam keď sa s jej mamou rozviedli. Hovorilo sa o tom vtedy v celom meste. No a Tayla tam išla s ním, vyrastala tam a potom odrazu prišla naspäť. Prežila tam detstvo, takže ten akcent sa na ňu nalepil."
"Ale prečo si dáva pozor, aby neznela ako angličanka?" stále som nechápala.
"To už neviem. Neviem či to nesúvisí aj s tým, že má problémi s otcom."
Ďalej som to už nerozoberala. Naplno ma už zamestnávala noha. Ren mi ponúkol počas jazdy do nemocnice ruku. Vďačne som mu ju stisla.