6.časť

Ozvalo sa klopanie na dvere. „Môžem?“ Pootvoril otec dvere.

„Keď je to nutné,“ zamrmlala som a zaklapla notebook. Sadol si na kraj postele a podal mi tenkú zložku papierov.

„Čo je to?“ Zobrala som si to do rúk a otvorila.

„Veci o tej stáži. Prečítaj si to.“

„Povieš mi už čo to je za stáž?“ opýtala som sa.

„To je prekvapenie,“ usmial sa. „A nezháňalo sa to ľahko. Pochopíš, keď si prečítaš tie papiere.“ Keď som neodpovedala, pokračoval. „Pozri Lia, dúfam že zmeníš názor na vysokú a potom mi poďakuješ.“

„Nezamietla som vysokú, len som ju na čas odložila, to je všetko,“ povedala som.

„Fajn, dobrú noc. Hlavne sa tam dostav na čas, takže si radšej nastav budík.“

„Dobrú.“

Asi po polhodine sa opäť ozvalo klopanie na dvere.

„Nespíš ešte?“ Nazrel Jeremy do tmavej izby.

„Bože, mám snáď napísané na dverách návštevné hodiny alebo čo?“ Tvár mi osvetľoval len displej z notebooku.

„Takže nespíš,“ uškrnul sa, no úškľabok mu hneď zmizol z tváre a neisto prestupoval. Na sebe mal pyžamové kockové gate a biele bavlnené tričko z nápisom nejakej anglickej punk-rockovej kapely. „Môžem sa ťa niečo opýtať?“

„Spusť,“ povzdychla som si a hlbšie sa ponorila do vankúšov. Usmial sa na mňa, prebehol krátku vzdialenosť a hodil sa na postel. Prevalil sa na bok tvárou ku mne a minútu nič nepovedal, len sa hral z lemom jedného vankúša.

„Nepredpokladám, že mi odpovieš, no aj tak sa ťa to chcem opýtať,“ začal neisto a konečne mi pozrel do tváre. „Prečo tak neznášaš Charlieho?“ opýtal sa na otca. Teraz som ja mlčala hodnú chvíľu. Premýšľala som, či mu to povedať.

„Je to zložité,“ povedala som nakoniec.

„Urobil ti niečo?“ opýtal sa opatrne.

„Nie. Ide skôr o to, čo neurobil.“

„Nerozumiem,“ zamračil sa.

„Pred troma rokmi sa niečo stalo. Bola som na tom zle a otec predtým radšej zatváral oči. Nezaujímal sa o mňa. Uvedomila som si to, až keď som ho potrebovala najviac. Mal pre mňa naplánovanú skvelú budúcnosť, tak ako každý rodič pre decko, čo chodilo do prípravku tam kde ja. Do mojich šestnástich rokov som si myslela, že všetko čo mi radil alebo kázal urobiť je správne. Zavolala som mame, ktorá sa po rozvode presťahovala do Kanady a prišla po mňa. Posielal mi rôzne darčeky, peniaze ale odvtedy som sa úplne zmenila. Už som neni jeho malé dievčatko a ani nikdy nebudem to dievča, ktoré si pestoval od detstva.“ Celý čas pozorne počúval.

„Čo bolo to niečo? Čo sa stalo?“ Jedinú vec, ktorú som nechcela rozvinúť, bola táto téma. Pár krát som zažmurkala. Zvláštny pocit vo mne chcel, aby som mu to povedala.

„Chlapec,“ odvetila som stručne.

„Predsa to nemohlo byť také vážne ako si mi práve povedala len kvôli chlapcovi?“ povedal trochu posmešne.

„Pozri ty mudrlant, vôbec nevieš, čo sa stalo. Ver mi, že to bolo dosť na to, aby som sa zložila a nie, nebolo to pre nejakú pubertálnu lásku,“ dodala som, keď som videla, že chcel niečo namietnuť.

„Fajn. Som rád, že si mi to povedala. Ak chceš, môžem tomu bastardovi nakopať prdel. Vieš, teraz je to moja povinnosť. Som tvoj big bro,“ lišiacky sa usmial a stisol mi jednu ruku. Vyčaril mi na ústach taký neviazaný smiech, ktorý som nezažila už dosť dlhú dobu. Rozosmial ma a smiali sme sa ešte dlho po tom.

5.časť

Za sebou som počula povzdych, no neunúvala som sa otočiť. Len som si ďalej liala mlieko na cereálie.

„Vyzeráš ako bezdomovec,“ skonštatoval otec a vytiahol si zo skrinky šálku na kávu.

„Myslím si, že nemáš cit pre inú módu ako to, čo považuješ za slušné a čo poznáš,“ protirečila som. Ďalší povzdych.

„Jeremy je od teba starší o jeden rok a nosí bežné oblečenie. Takže si myslím, že je to od teba určitá forma protestu pre mňa a nie móda, ale škodíš akurát tak svojej ženskosti a jemnosti, dvom veciam, ktoré predurčujú vyspelé mladé dievča.“

„Bola by som rada, keby si ma neporovnával s mojím úžasným polo bratom,“ vsunula som si jednu lyžičku cereálií do úst.

„Tvoje vyhýbanie sa odpovedi, len potvrdzuje moje slová. Bol by som rád, keby si bola zase taká ako pred tým, než si zutekala za matkou.“ Už v polovici jeho monológu som prestala jesť. Hlasno, tak aby sa na mňa pozrel, som položila misku s musli na linku. Všimla som si, že Kate trochu podskočila, no rozhodla sa nemiešať do nášho rozhovoru.

„Ty...“ prudko som sa nadýchla a vydýchla. „Ty nemáš žiadne právo ma posudzovať a už vôbec nie ma o niečo žiadať!“ kričala som. „Nevieš si ani predstaviť ako som sa cítila! A tebe to bolo všetko jedno, radšej si sa na mňa ani nepozeral. Keď som ťa najviac potrebovala, vykašlal si sa na mňa. Hlavne, že som bola poslušné dievčatko. Samá dokonalosť vytvorená tebou. Takže ma nežiadaj, aby som bola tou jemnou kvetinkou, ktorú si si pestoval a zdokonaľoval ako nejaké víno, ktoré časom dozreje. Už nikdy tým dievčaťom nechcem byť,“ poslednú vetu som povedala potichu. „Je ti to jasné?“ Medzi dverami som takmer narazila do Jeremyho. Bez slova na mňa pozeral. Zrejme to celé počul. V jeho očiach som postrehla niečo, o čom by som si nebola pomyslela, že niekedy venuje mne. Súcit? Možno ľútosť? No nepotrebovala som nikoho ľutovanie. Už nie.

                                                      . . .

Išla som do miestnej knižnice. Keď tu už mám stráviť dva mesiace, aspoň ich strávim za knižkami. Obnovila som si zašlú tri roky starú permanentku a domov som sa vracala s plnými rukami kníh. Zaplatila som taxikárovi a vošla do domu. Kate s otcom už určite boli v robote, ale nemyslela som, že aj Jeremy bude preč. Našťastie bol. Keď som si v hlave spisovala čo všetko môžem robiť v prázdnom dome, zazvonil zvonček. Knižky som položila na stolík pri dverách a otvorila dvere. Stála v nich útla až priveľmi chudá asi päťdesiat ročná žena s tesným jednoduchým uzlom zopnutých čiernych vlasov na temene hlavy, okuliarmi a ľahostajným výrazom tváre. Na sebe mala šedý kostým a v ruke držala diár a kopu papierov v kožených zakladačoch. Za ňou sa ledva držiac na nohách kýval šofér auta, ktoré stálo na príjazdovej ceste. Chudák bol ovešaný desiatkami tašiek.

Pozrela na mňa spod okuliarov. „Ty si Tayla?“ Obzrela si ma od korienkov vlasov až po členky. „Hm, tvoj otec mal pravdu,“ pokývala zápästím na šoféra a pretiahla sa cezo mňa do vnútra.

„Počkajte, kto ste vôbec?“ Nechápala som.

„Polož to zatiaľ sem Andy.“ Šofér urobil ako mu kázala a išiel do kufra po ďalšie tašky. Už som si myslela, že mi neodpovie. „Som asistenkta tvojho otca. Toto sú tvoje veci. Akoby som nemala inú robotu, len behať po obchodoch a zháňať ti šaty,“ niečo si začala písať do diára.

„Veď ja som o to nikoho nežiadala,“ odsekla som, schytila knižky a chcela sa radšej odpratať do izby pokým nevypadne.

„Počkaj! Kde si myslíš, že ideš? Nemôžem to nechať tu. Ukáž mi, kde máš izbu. A mimochodom, zvyčajne sa s človekom aj zoznamujem. Ja som Nadia,“ natiahla ku mne ruku. Správala sa nenútene. Nie prehnane milo, či priateľsky. Páčil sa mi jej náznak sarkazmu.

„Zvyčajne všetkých okolo môjho otca ignorujem, ale výnimočne si mi sympatická Nadia. Ja som Tayla,“ jemne som sa pousmiala. „Ale aby bolo jasné, tie handry nosiť nebudem.“

„Dieťa som rada, že si tak vážiš moju robotu,“ teraz sa už pousmiala aj ona.

Dnes som pridala dve časti z toho dôvodu, že zajtra časť nepribudne, lebo nebudem mať čas na písanie, takže som to sem pridala už dnes. Prosím pridajte komentár, či to čítate a čo na to hovoríte. Časti sa mi potom hned ľahšie píšu. ;) Pekný zbytok večera.

 

4.časť

„Mama ťa volá. Večera je už hotová,“ nakukol mi do izby Jeremy.

„Nauč sa klopať, prv než mi niečo povieš,“ urobila som grimasu, načo prehnane prevrátil očami.

„Pod dole, inak ťa tam odgúlam.“

„Odpál z môjho prahu, inak sa tam odgúlaš ty,“ pohrozila som mu namiereným prstom. Uškrnul sa a odišiel. Bože, celkom sa mi dostal do hlavy. Nielenže ja som mala byť tá, ktorá ho vyvedie z miery, ale musela som priznať, že on mi robí ešte niečo horšie. Zišla som dolu po schodoch do jedálne. Sadla som si na koniec stola pred usmievajúceho sa Jeremyho. Vyplazila som mu jazyk, hoci to bolo infantilné gesto, ktoré som si už dávno odvykla robiť. V silnom svetle som si ho lepšie obzrela. Mal ten istý odtieň hnedej na vlasoch, oči mal síce farby tmavej kávy, no plné pery -ktorými určite rád provokuje aj niekoho iného, okrem mňa- mal tiež po svojej mame. Na sebe mal tmavomodrý sveter s nejakou výšivkou na ľavom pleci, pod tým bielu košeľu a popustenú pásikavú bielo-modrú kravatu. Rukávy na svetri a košeli mal vyhrnuté až po lakte, čím vynikli jeho vypracované ruky.

„Dobrú chuť,“ prebrala ma Kate z obzerania Jeremyho nabúchanej postavy. Už teraz som vedela, že zmlátiť ho nemôžem, no ujmu na zdraví mu tiež môžem spôsobiť. Kate si sadla medzi Jeremyho a otca, ktorý bol za vrchom stola. Začala sa neviazaná konverzácia, no nedávala som pozor, len som chcela mať túto smiešnu večeru za sebou.

„Čo ty Tayla?“ opýtala sa ma Kate. Otec videl môj nechápavý výraz.

„Bavíme sa o tom, aký je Jeremy dobrý študent,“ povedal.

„A prečo by ma to malo zaujímať?“ otrávene som sa prehrabávala v jedle. „Kde chodíš? Na základnú?“ otočila som sa na neho. Len sa milo usmial. Milo! Do čerta, mala som chuť natiahnuť sa ponad stôl a už druhý krát za tento deň mu vraziť.

„To je v pohode Charlie,“ zastavil otcovo prekáranie na moju osobu, mávnutím ruky. „Chodím na vysokú,“ odpovedal celkom vážne. Poslušný, dobre vychovaný chlapec pred rodičmi.

„Tayla, mala by si si brať príklad. Jeremy chodí na Cambridge a ty sa len tak poflakuješ.“

„Úhm, Jeremy chodí na Cambridge. Čo ešte robí náš Jeremy?“ položila som príbor trochu hlučnejšie, oprela si bradu a spojené ruky a široko sa usmiala. Len jemne vytiahol jeden kútik úst dohora, no mlčal.

„Jeremy hráva lakros za školu. Túto sobotu majú zápas na Oxforde, možno by si rada išla s nami?“ opýtala sa ma Kate.

„To je dobrý nápad, aspoň si obzrieš školu a budúci rok ju už budeš trochu poznať,“ povedal otec skôr, než som stihla odpovedať.

„Prečo by ju mala poznať?“ so zájmom sa otočil Jeremy na otca.

„Nikam nejdem,“ vypustila som z úst skôr, ako otec stihol odpovedať.

„Ale ideš,“ odsekol. Môj pohľad nemal ďaleko od toho, aby niekoho zabil a jeho nebol o nič slabší.

Kathrin mu položila ruku na dlaň a zhlboka vydýchol.

„Aby som nezabudol, vybavil som ti stáž. Zajtra niekoho pošlem, aby ti kúpili oblečenie, pretože v tom, čo si si doniesla nemôžeš chodiť,“ odvetil, už opäť pokojný.

„Pch,“ vyprskla som. „Prečo si myslíš, že chcem ísť na nejakú stáž?“ odsekla som.

„Dobre sa to vyníma na prihláške na vysokú.“

„Nikam nejdem,“ zopakovala som ako trucovité decko. Keby som nesedela, určite by som dupla aj nohou.

„Už je to vybavené Lia.“

„Lia?“ znovu sa zapojil Jeremy. „Pekná prezývka,“ šibalsky mu zasvietili oči.

„Na dnešný večer mám dosť,“ tresla som príbor o tanier až zarinčal. Odkráčala som do svojej izby a tresla dverami, až som mala pocit, že vybehnú z pántov. Tvár som si zaborila do vankúša a zvuky, ktoré som vypustila by si ktokoľvek mohol prirovnať k zvieraciemu vrčaniu.

3.časť 2/2

„Buď milá,“ upozornil ma otec. „Teší sa, kedy ťa spozná. Tak len ťa prosím, buď milá.“

„Ako chceš,“ ľahostajne som odpovedala. Keď som vystúpila z auta, všetky spomienky mi preleteli hlavou tak ľahko ako letný vánok. Predmestie. Pomaly som urobila kruh až som znovu zavadila pohľadom o náš dom.

Napriek tomu, že som opäť rada videla starý domov, potichu som zatiahla. „Takmer mi chýba ten zazobanecký život.“

„Ja som ťa počul,“ povedal otec a zobral mi tašku z auta.

„A mne je to jedno,“ milo som sa usmiala.

Skôr, než som stihla otvoriť dvere, stála v nich na pohľad veľmi príjemná elegantná žena. Mama mala pravdu. Nemohla mať viac rokov ako ona. Gaštanové lokne po prsia sa jej krásne leskli, oči farby medu jej žiarili a na ústach mala nasadený príjemný úsmev. Kašmírovú blúzku mala zapravenú v dlhej priliehavej kostýmovej sukni po kolená a na nohách mala členkové čižmy na ihličkách. Mimovoľne som si prešla po starom vyťahanom tričku. Všimla si to a jemne sa zasmiala.

„Nič si z toho nerob. Takto oblečená chodím len do práce. Doma uprednostňujem pohodlnejšie veci, podobné tým, čo máš na sebe,“ ustúpila dozadu, aby sme mohli prejsť do predsiene.

„Nový nábytok?“ zamrmlala som a obzerala sa okolo. Prv, než mi otec odpovedal, na pozdrav jej dal pusu. „Kathrine je bytová architektka a dizajnérka. Chceli sme zmenu a Kate sa to podľa mňa podarilo celkom dobre,“ usmial sa na ňu. Takmer som sa neovládla a prevrátila by som očami.

„Myslím, že by sme sa ale mohli najskôr predstaviť,“ podala mi ruku. „Ja som Kate.“ Milo sa usmiala.

„Ahoj Kate. Ja som Tayla,“ povedala som bezvýrazne a jej ponúknutú ruku som ignorovala. „Idem do svojej izby,“ zobrala som si tašku od otca a vybrala som sa hore schodmi. „Oh, teda pravdaže ak ju tu ešte mám a Kate mi ju neprerobila na svoj šatník.“ Vystrúhala som grimasu a nechala mračiaceho otca a Kate o samote.

„Za hodinu je večera,“ zvolala tesne predtým, než som zabuchla dvere. Zrejme sa moju narážku rozhodla nechať tak. Izba vyzerala presne tak isto. 

Vyhýbala som sa pohľadu na postel. Vlastne takmer na všetok nábytok, pretože všetko tu malo nejakú spoločnú minulosť s ním. Naozaj som tu nebola tri roky? Zdá sa mi to, akoby som odišla len pred týždňom. Slnko pomaly zapadalo a na oblohe sa objavovali prvé hviezdy. Prešla som do kúpeľne, zhodila všetky šaty a napustila si bublinkovú kúpeľ. Netušila som koľko minút prešlo, no srdce mi jeden úder vynechalo kvôli chalanovi, ktorý v nečakanom momente rozrazil dvere do kúpeľne s hlučným: „Ahoj sestri!“

„Do riti čo tu robíš a kto si?!“ zrúkla som naňho tesne potom, čo som schytila uterák zo stojana a vo vani sa ním prikryla. Nevšímal si môj divý výraz, ktorý by každý pochopil ako: „Okamžite odtiaľto vypadni!“

„Pokoj moja,“ samoľúbo sa vyškieral a pritiahol si stoličku na ktorú si sadol. „Som Jeremiah William Reed, ale môžeš ma volať Jeremy. Tvoj oficiálny nový brat,“ dopovedal a nahol sa ku mne s vystretou rukou.

Len som nad ňou mávla. „Neobťažuj sa. Neprišla som si sem utužovať rodinné väzby a aby bolo jasné, si pre mňa len minimálne akceptovateľný nevlastný brat na ktorého meno som už teraz zabudla a teraz odtiaľto láskavo vypadni.“ Ukázala som rukou na dvere.

„Vieš, mala by si sa trochu uvoľniť,“ jeden kútik mal vytočený do hora a prezeral si vaňu v ktorej som ležala.

„Čo je? Si sklamaný?“ podrýpla som ho.

„Práve naopak,“ postavil sa zo stoličky. „Som spokojní so svojou novou sestričkou.“ Stále mal na ústach sebavedomý úsmev. Mala som chuť ho udrieť.

„Si diabol,“ prižmúrila som oči.

Širokými rukami sa zaprel o okraje vane a nahol sa ponad mňa. „A ty si jeho sestrou.“ 

Nech sa páči. Pridajte aj komentáre, či ste zatiaľ spokojný, ako sa vám to páči a pod. :) 

 

3.časť 1/2

 
Po pol hodinovom čakaní na moju malú batožinu, som konečne mohla vnímať Londýnske letisko. Pomaly som sa nadýchla a opakovala si svoje povzbudzujúce slová. Mohla som sa akokoľvek snažiť a presviedčať, ale bohužiaľ neprijemné pocity mi nezmizli. Pokrútila som nad sebou hlavou. „No tak Tayla. Minulosť sa nezopakuje.“ Povedala som si a uverila som tomu. Nakoniec, čo iné mi ostáva? V tomto meste som na to sama.

Kľučkovala som vo vstupnej hale medzi kopou ľudí a ich vecami. Vyšla som na parkovisko a zamierila k známemu čiernemu autu. Otec stál chrbtom ku mne s mobilom pri uchu.

„Nazdar.“ Otočil sa pri mojom hlase a usmial sa na mňa. Vypol človeka na druhej linke a obišiel auto. „Hádam nemáš v pláne ma objímať.“

„Samozrejme, že mám,“ roztiahol ruky a zastal na pol ceste k objatiu. „Čo to máš preboha na sebe Lia?“

„Nevolaj ma tak,“ vytisla som cez zaťaté zuby.

„Odpovedz mi. Preboha nedávam ti dosť peňazí, aby si si mohla kúpiť čo chceš? Budem si musieť pohovoriť s tvojou mamou.“

„Mám 19. Môžem nosiť čo chcem,“ hodila som tašky na zadné sedadlá. „Zdá sa mi, alebo si nechal to auto naleštiť ešte viac?“ Buď prepočul moju tichú poznámku alebo sa ju rozhodol nekomentovať.

„A prečo máš len jednu tašku? Budeš tu dva mesiace, čo chceš nosiť?“

„Budem tu mesiac a to mi stačí,“ odvrkla som a nasadla do auta.

„Budeš tu dva mesiace. Tak som sa dohodol s tvojou mamou,“ povedal, keď nastúpil do auta.

„Ale veď mama mi povedala...“ prerušil ma. „Kludne jej zavolaj a opýtaj sa jej, ale povie ti to isté čo ja.“ Chcela som povedať niečo dokonale sarkastické, ale prerušil ma jeho vyzváňajúci mobil. Ako vždy.

Adminka

Takže v prvom rade strašne krásne sa pozerá na toľko kliknutí! Veľké dakujem! :)) Viem teraz dlho nič nepridávam, ale (ALE) .. škola a podobné veci. Ešte pred prázdninami by sa tu mali určite objaviť časti Across the others ale už od jesenných prázdnin sľubujem, že to sem bude pridávané každý deň. Dúfam, že sa to tu opäť rozbehne ked sem začnem pridávať časti, pretože všimla som si, že je tu omnoho menej kliknutí za deň ako ked som pridávala časti, čo samozrejme chápem. Takže.. dakujem za pochopenie. Dôvod je aj ten, že to nechcem odflkánuť a preto ešte uvažujem nad dejom a celkovo. Dúfam, že sa nehneváte a tešte sa na nové časti. 
 
  Borie xxx

LYYL 8.časť

„Nič som nespravila, absolútne nič. Neušla som, no ani o jeho záchranu som sa nesnažila. Stála som na terase a nechápala. Do dnes si kladiem otázku či som ho naozaj až tak vyprovokovala alebo či bol až taký šialenec a skočil len preto, aby som na neho spomínala a trápila sa. Aby dokončil čo začal.“

„A na pohrebe si bola?“ Spýtalo sa malé dievčatko sediace vedľa ostatných poslucháčov. Usmiala sa anjelsky nežným úsmevom keď sa k nej Elizabeth otočila.

„Chcela som ísť. Všetci čo boli na večierku, aj Ema, dokonca aj Katy sa vrátila od starých rodičov. Lenže Katy mala veľké ústa a povedala pravdu, ktorú som sa nikdy nemala dozvedieť. Bola by som radšej keby si ju vezme do hrobu.

Keď som sa s ňou stretla namiesto úsmevu na perách a objatia na mňa začala kričať  'Je to všetko tvoja vina! ' Vedela som, že je to moja vina. Ale nikdy mi to nevyčítal, aspoň nie do očí. Bolo to od priateľky bodnutie do chrbta. Dve bodnutia.

'Načo som mu len nahovorila, aby sa s tebou zblížil?! Ja ako tvoja najlepšia priateľka som si priala len tvoje šťastie. A ty ho zabiješ! Len som chcela aby si sa trocha uvoľnila, ale nie aby sa z teba stalo toto! Keď mi hovoril, že aká si pribrzdená netušila som, že to len hráš! A ako vidím netušil to ani on. '

Nechápem s kadiaľ brala také slová. Akoby hovorila, že som ho sotila. Akoby ona sama nevedela, že akú mal on povahu. Zavinila som jeho smrť? Áno a som si toho plne vedomá, ale ona zo mňa spravila vraha. Vtedy som na ňu iba hľadela, chápala som ju.“

Elizabeth sa usmiala „Všetko má svoje dôvody a vždy je osoba, ktorej to pridelia. Nechcela som sa s ňou hádať. Najradšej by som jej vykričala, že keby sa nehrá na najlepšiu priateľku  tak by sa to nestalo. Ale bolo by to zbytočné, pretože by som tým nič nezmenila.

Katy zo spokojným výrazom na tvári odišla a ani sa neobzrela. Keď som sa na ňu pozerala ako odchádza všimla som si, že na mňa ľudia hľadia. Rozhodla som sa neísť na pohreb a tým sa vyhnúť všetkým odcudzujúcim očiam. To bolo to posledné čo som chcela.“.....

ospravedlňujem sa tým čo si čítajú moju poviedku, že som nepridávala časti.. ale nebol čas aj napriek tomu, že je už dopísaná.. :)