20.časť

„Lucy, po piaty krát ti hovorím: mňa do toho cukríkolendu nedostaneš! Bodka,“ zaťala som sa.

„Ježiš Lia, si ako malé decko.“ Jeremy sa ma pokúsil odtrhnúť od auta.

„A že ja som tu najmladšia,“ zatiahla Lucy.

„Na čo si ho sem vôbec ťahala?“ Oborila som na ňu mieriac na Jeremyho.

„Lia, kde si chceš zohnať masky? V obchode pre deti? Chceš ísť za sexi mačku alebo čo?“ Lucy si ma nevšímala. „Toto je perfektný obchod, som si istá, že sa ti tu niečo zapáči.“

„Tak po prvé, chcela som si niečo vyhrabať v skrini a po druhé, mám ísť za nejaký zasratý cukrík?“

„Aj keď ten obchod vyzerá, ako továreň na čokoládu, predávajú tam oblečenie. Tak mi ver a poď sa tam aspoň pozrieť,“ chytila mi jednu ruku a pomaly -takticky- mi odlepovala prst po prste od dverí na aute.

„To nieje možné, aby ma jedno malé decko takto.. takto,“ hundrala som. Bola som prekvapená, že pred obchodom nevyhráva aj nejaká detská pesnička ako z reklamy na My Little Pony.

„Sklapni už,“ Jeremy si neodpustil. Zrejme nebol o nič nadšenejší ako ja. Ale sklapla som. Keď sme vošli do obchodu, bolo to tu síce cítiť po cukrovej vate a jahodách, ale doslova ma zmĺkli veci, ktoré boli všade okolo. Všade šaty, čipky, rukavičky, lakované lodičky, klobúčiky vo Vintage štýle.

„Aw,“ moja tvár, ako keby uvidela mačiatka. Bola som dojatá. Steny boli síce prúžkovo ružové, ale na nich boli zavesené obrazy -zarámované čiernobiele fotky- na ktorých pózovali dievčatá a ženy práve z tejto doby.

 

„Páči sa ti tu?“ Jeremy na mňa pozrel mierne zhrozene. Lucy už stála s predavačkou pri vešiakoch a živo gestikulovala.

„Keď som bola malá, Grace Kellyová bola môj vzor. A všetko okolo nej som milovala, aj dobu v ktorej žila,“ ukázala som naokolo.

„Čo povieš na tieto? Páčia sa ti?“ Lucy sa k nám pripojila z desiatimi vešiakmi.

„Chcem niečo jednoduchšie Luc.“

Len pokrčila ramenami. „Dobre a tieto?“ Ukázala predo mnou celkom pekné svetlo ružové šaty.

„Môžem si ich vyskúšať,“ chytila som ich a zamierila ku kabínkam.

Po piatich minútach boja, som si ich navliekla.

„Si.. zlatá,“ jej výraz bol, ako keby videla šteniatko.

„Fajn, vypadnime už odtiaľto,“ povedala som z povzdychom a zatiahla záves.  

Ak čítate aj moju poviedku, tak hodte komentár, či to mám skoršie pridávať, pretože ak sú tu neni odozvy tak sa s pridaním časti neponáhľam. :)

DoR 18.časť

-príjemné čítanie ;) 

Do Vianoc ostávali tri týždne a Sarah mala veľa práce. Ale mala natoľko dobré srdce, že ma neodmietla a prijala moje pozvanie, aby sa ku mne pridala a šla do knižnice. Cítila som sa mizerne pretože to bolo iba kvôli mojej zvedavosti, ktorý z nich klame.

„Ahoj Ana a čo vlastne potrebuješ z knižnice?“ spýtala sa Sarah počas cesty. Musela som si rýchlo niečo vymyslieť, ale žiaden názov knihy ma nenapadal

„Ehm.. je to, to je..“ obzerala som sa a dúfala že na nejakú natrafím. Potom som nič nepovedala a tento krát dúfala, že sa nespýta znova. Keď sme vošli do knižnice Caleb tam už čakal a ja som mu mávla.

No čím sme sa k nemu boli bližšie, tým sa tváril vážnejšie.

„Ahoj“ povedala som hneď ako sme pri ňom zastali.

„Ana, to čo?“ zakoktala sa Sarah

Anabeth ja som ti hovoril, že som s ňou pohádaný“ zašepkal Caleb

„Pohádaný? Že sme pohádaný? Nestačilo ti naše posledné stretnutie?“

„Prepáč, ale ja nemôžem za to že si taká..“ skočila mu do reči

„Aká?!“ zakričala. Knihovníčka sa na nás zamračene pozrela a rukou naznačila nech sme potichu

„Smiem sa spýtať čo sa to tu deje?“ nechápala som, to by sa až tak pohádali?

„To je on“ bez citu odvedila Sarah

„Kto on?!“

„Veď Caleb, môj bývalý?! Ten ktorému som vtedy ukázala prostredník a naznačila mu nech ide do pekla“ hovorila to mne no pozerala sa na neho

„Ty iba žiarliš, pretože si dobre vedela kto jej posiela tie vecičky“ vyhŕkol Caleb. Obe sme na neho vyvalili oči

„Si nechutný! Začínaš si z mojou najlepšou priateľkou“ skočila som jej do reči

„A tváriš sa jak svätec. Vravel si, že ste kamaráti,.. pohádaný“

„Veď aj sme“ hovoril to ako keby to nič neznamenalo

„Ty si chorý“ povedala ľahostajne Sarah

„Neviem kto je tu chorý. Jediný kto tu vrieska si ty a potom, že prečo som sa s tebou rozišiel“ Sarah sa na neho pozrela. Videla som že čo vyslovil ju dosť ranilo, ale potom sa vrátila „späť na zem“

„Okamžite odtiaľto vypadni kým ti o chvíľu nevyrazím ten dvoj zamilovaný dych ja!!“ jednu mu vylepila a nebránila sa ďalším. Knihovníčka k nám dobehla keď si to všimla a pridala sa ku mne pokúšajúc sa Sarah odtrhnúť od Caleba. Lenže bola silná a Caleb s ňou tiež nemal rady. Keby nepribehne Ryan, ktorý bol raz tak silný ako Caleb, Sarah by ho z radosťou doriadila. Uvedomila som si, že asi vďaka Ryanovi dáva také údery.. kto iný by ju to naučil?

„Sarah... pššt.. pššt“ držal ju v objatí na chodbe. Plakala mu do ramena. Caleb zmizol, ani som sa za ním nepozrela, nechcela som ho už ani vidieť. Prišla som za Sarah

„Prepáč mi to, je mi to ľúto.“ Povedala som keď sa na mňa pozrela, čakala som že sa vrhne aj na mňa. Namiesto toho sa pustila Ryana a objala mňa

„Ja viem. Mne je to tiež ľúto, je to kretén. Určite ti natlačil do hlavy kaleráb, totižto on vie presviedčať ako nikto iný. Ja som to zistila neskoro. Aspoň ty ..“ objala som ju tuhšie. Bolo mi jasné, že plače pre jeho slová. Ako môže byť niekto tak odporný, bezcitný?

„Sestrička si v poriadku, môžeš mi prosím ťa povedať čo sa tam stalo do pekla ?!“ spýtal sa Ryan po chvíľke.

„Caleb..“ zašepkala Sarah. Ryan sa zamračil a rýchlim krokom sa vybral preč

„To malo znamenať čo? Kam ide?“ nechápavo som sa spýtala

„Ide ho zbiť“ povedala Sarah kludným hlasom. Potom sa zvrtla „panebože on ho ide zbiť?! Ana poď rýchlo veď on ho zabije“ chytila ma za ruku a bežali sme smerom, ktorým išiel on

„Prečo by to robil, veď Ryan je rozumný“

„Lenže Caleb neublížil len mne, bol to kedysi Ryanov najlepší priateľ...“ zamlkla sa „až kým sa nevyspal z Ryanovov priateľkou.“ Hovorila rýchlo, počas našej chôdze „ A keď som sa ja rozišla z Calebom povedal, že to schytá, ale ja som ho prosila nech ho nechá. Tak aj spravil...no teraz“

DoR 17.časť

-ospravedlňujem sa, že som včera nepridala časť, ale bola som úplne grogy.. takže dneska opäť dve časti :)

Keďže sa blížil koniec novembra blížil sa aj čas Vianoc. Samozrejme aj školská besiedka, ktorá ako som zistila nesmela chýbať. Zapojiť sa mohol ktokoľvek, ale študenti ktorý boli v dramatickom krúžku museli.. či sa im nechcelo alebo ležali doma z horúčkami, jednoducho museli. Ja som sa začiatkom roka neprihlásila do nijakého krúžku, pretože to bola podľa mňa strata času. Ale Vianoce milujem.

Milujem keď je všetko biele a domy sú vyzdobené všetkými farbami. Keď sa zobúdzam a  cítim čerstvo napečené perníčky a hlavne milujem to, že naša rodina je vtedy kludná. Všetci sa snažíme prežiť deň bez hádky a tráviť spolu čo najviac času.

Sarah sa narodila pre umenie. Keď ku mne sobotňajšie ráno prišla nech jej pomôžem vymyslieť program na besedu potešila ma. O tom som hovorila... atmosféra, každý je v tento čas akoby silnejší, sebavedomejší..

Navrhla som „vianočnú koledu“ ktorú som čítala už milión krát, pretože to bola moja obľúbená knižka a samozrejme aj všetky sfilmované časti som videla. Je to príbeh o mužovi, ktorému zmenili život traja duchovia, ale v podstate on nebol zlý len smutný a preto potreboval trocha dopomôc. Sarah bola nadšená, povedala že som jej strážny anjel, ktorého poslali pre jej zabednenú hlavu.

Ja som nebola zapísaná do dramatického krúžku takže som jej z tým nepomáhala, pretože som nemala čas, ale ani som veľmi nechcela. Z počiatku bola trochu sklamaná, ale potom ma pochopila.. to jednoducho nie je pre mňa.

Ona to mala celé zorganizovať... masky, obsadenie a mala na to necelý mesiac. Síce si tam priamo nezahrá, pretože to je jej Achilova päta, ale sľúbila som jej že budem sedieť v prvom rade. Síce som jej to nepovedala, ale už pri našom rozhovore som bola na ňu hrdá. Jednoducho mala potenciál. Pri odchode mi ešte sto krát poďakovala za nápad, ale ja som ju prehovárala, že by na to určite došla aj sama.. a myslela som to úprimne

Okrem kvetov a krabičky z lupeňmi som potom už nič nedostala. Popravde odľahlo mi, pretože som nemala chuť sa tým zaoberať.

Od kedy som v knižnici stretla Caleba pozval ma dva krát na radne, ktoré som odmietla. Porozprávala som mu o mojej príhode z kvetmi a lupeňmi a sľúbila mu, že ak zistí kto to poslal na to rande s ním pôjdem. Avšak vedela som, že to je nemožné zistiť. Alebo nie??

So Sarah som sa stále vídala len na obedoch a na spoločných hodinách. Ak nerátam víkend cez ktorý sme samozrejme boli spolu. Potom som však chodila do knižnice kde som vídala aj Caleba. Požiadal  ma nech to nespomínam Sarah, pretože sa sním pohádala, avšak na moju otázku ..prečo?.. mi neodpovedal.

Keď som sa však Sarah spýtala či je všetko v pohode, či nemá niečo na srdci. Odvetila len toľko, že brat sa na ňu stále hnevá za ten večer, aj keď to bolo už pred niekoľkými mesiacmi. Bolo mi ľúto, že z Ryanom majú problémy, ale nechápala som prečo mi nespomenula Caleba. Ak to bol jej kamarát..

                                                              ------------

Bolo odo mňa hnusné to nasilu z oboch ťahať, tak som sa rozhodla inak.

„Ahoj, takže tá knižnica dneska platí?“ spýtala som sa do telefónu

„Áno, samozrejme. Vidíme sa tam, maj sa“ odvetil Caleb a zložil

Akurát ku mne kráčala Sarah, na ktorú som čakala po hodine. Vedela som, že dneska po škole nič nemá, preto mi dnešok v celku vyhovoval.

„Ahoj Sarah“ zakričala som na ňu keď si ma nevšimla

„Oh, ahoj Ana, prepáč nevšimla som si ťa. Čo tu robíš, veď sa máme stretnúť cez obedňajšiu prestávku.“

„Ja viem, ja len že. Dneska idem do knižnice a tak som rozmýšľala či by si sa ku mne nepridala“

„Samozrejme, nič nemám.“ Usmiala sa. Avšak potom zazvonilo a my sme si ani nemuseli povedať, že musíme ísť. Len sme sa objali a vydali každá svojou stranou.

Deň išiel neskutočne pomaly. Nie nadarmo sa hovorí, že čím viacej túžime po tom aby išiel čas rýchlejšie tým pomalšie pôjde. Naposledy som sa presne takto isto cítila keď som mala osem rokov a zo Simonom sme mali ísť do Disneylandu. V noci som sa mrvila až som to nakoniec nevydržala a vkradla sa Simonovi do izby kde sme spoločne počítali sekundy, dokým mamke nezazvoní budík. Bola to dlhá noc..

Keď som sa obzrela okolo seba, ostatný už vychádzali z triedy a ja som si uvedomila, že som sa zamyslela. Ale ako náhle mi došlo, že to bola posledná hodina a ja som sa dočkala „disneylandu“ bola som rada. 

DoR 16.časť

Tešila som sa zo školy, naozaj. Ale zo Sarah som nemala veľa spoločným hodín a stretávať sme sa tým pádom mohli iba na obede. Čas pomaly ubiehal a blížil sa koniec novembra. Sedeli sme k jedálni avšak ja som bola neprítomná. Moje oči hľadeli na opačnú stranu jedálne na chalana, ktorý na mňa už niekoľko týždňov pozeral, bol mi povedomí alebo mi aspoň niekoho pripomínal. Sarah si to všimla.

„Kam sa pozeráš? Už nejakú dobu si tu, no vlastne tu nie si.“ Šťuchla do mňa

„Prepáč, ale poslednú dobu mám pocit, že ma niekto špehuje“ keď som to vyslovila zdalo sa to ešte horšie, ten chalan v mojich ústav teraz pôsobil ako nejaký posadnutý maniak alebo som to nepreháňala?

„Ktorý?“ zbrklo sa naklonila Sarah a tým ma trochu sotila

„u..ž tu nie je“ zaklamala som. Ani neviem prečo, ale podvedome som chcela držať v tajnosti náš akože vzťah s tým dotyčným..

„Nabudúce mi ho musíš ukázať. Poznám tu každého, vedela by som ti povedať či je v pohode alebo chalan od veci.“ Usmiala som sa na ňu

Celý deň som mala pocit, že sa na mňa pozerá z niekadiaľ alebo rovno sleduje. Keď som za sebou zabuchla skrinku na chodbe ozval sa mi známy hlas aj keď som ho nevedela priradiť k menu

„Ahoj, ako sa máš?“ otočila som sa za hlasom. Na opačnej strane stál Ryan avšak ten mi bol chrbtom. Potom ma sa ma letno niekto dotkol.

„oh.. ahoj“ povedala som chlapcovi, ktorého som poznala. No len vďaka tomu, že som si všimla pred pár týždňami jeho oči upriamené na mňa

„Prepáč, že som ťa vydesil“ prerušila som ho

„Nevydesil“ nahodila som falošný úsmev

„To som rád“ usmial sa „chcel som ťa osloviť viac krát, ale nenašiel som tak celkom odvahu, si tu nová však? Videl som ťa pár krát z mojou kamarátkou Sarah“ opäť sa usmial

„No vlastne som“ prehltla som „Sarah mi je susedka, takže som s ňou väčšinu času, hej..“ nevedela som absolútne čo povedať. Popravde mi nebolo do reči, hlavne nie z osobou ktorú som nepoznala a ktorá ma z časti aj desila

„Vieš už mi bolo trocha trápne na teba pozerať, mohla si si začať myslieť, že som nejaký psychopat“ zasmial sa... hahh neskoroo!

„Ale to určite nie. Oni sú skôr nápadný.“ Pozrela som sa na neho vážne

„To je tiež pravda, inak ja som Caleb“ natiahol pred seba ruku, ale neprijala som ju. Hneď ako si všimol, že mu nepodám svoju stiahol ju späť a znervóznel

„Ja som Anabeth“ povedala som. Zazvonilo .. „už musím ísť na hodinu. Tak sa maj“

„Tešilo ma Anabeth“ zakričal na mňa keď som sa od neho vzdialila

Od kedy som sem začala chodiť spoznala som sa s niekoľkými spolužiakmi, ale okrem nich, Sarah a Ryana som sa neobťažovala nikoho spoznať a na oplátku nikto neobťažoval mňa. Tým som si myslela, že to skončilo. Ale keď ma oslovil Caleb bola som prekvapená. Avšak neviem či od radosti alebo od zdesenia? To je to správne slovo..

Keď som po hodine (poslednej) išla do školskej knižnice vrátiť knihu bola som neskutočne unavená. Napriek tomu som sa tam zdržala, pretože ako som v septembri odhalila čaro kníh, nemohla som sa tomu ubrániť a ani nabažiť. Sedela som v zadnej časti, kde chodilo menej ľudí a čítala „denník Anny Frankovej“ ktorý sme dostali ako povinnú literatúru.

Po chvíli som sa zľakla a nadskočila. „ čo do frasa!!“

„Prepáč, nechcel som ťa vystrašiť, ale keď som sem prišiel ležala si na stole a myslel som si, že by bolo lepšie ťa zobudiť“ povedal nevine tváriaci sa Caleb

„To je v pohode a vlastne dík“ usmial som sa

„Takže Anna Franková? Ako vidím aj vám to už tlačia do hlavy.“ .. začal „ak ti môžem poradiť nečítaj si ju. Je to zbytočné, dá vám test z druhej svetovej a nič o Anne.. tak to robí už niekoľko rokov a študentom odvrkne, že to my sme ju nepočúvali ako vždy“ usmejem sa

„Takže asi ti ďakujem, ale Anu si aj tak prečítam. Celkom ma to baví“

„No to vidím, až si pri tom zaspala“ usmeje sa a ja tiež, tento krát nefalšovane

„Som iba unavená, iba čistá zhoda náhod“

„To ti verím“ uškrnul sa

„No to vidím“ išla som povedať, že by som už mala ísť, ale predbehol ma

„ Tak už by som mal ísť, zatiaľ sa maj Anabeth“ odmávnem mu.

Keď som  vychádzala z knižnice stretla sa z nahnevanou Sarah „čo sa ti stalo, že si taká odutá?“ zasmiala sa na jej vážnom výraze

„Ale to nestojí za reč, vytočil ma bývalý, opäť“ mávne rukou... 

19.časť

Najskôr som chcela ísť len do záhrady, ale keď som prechádzala okolo otcovej pracovne nedalo mi zastaviť sa pri nich po tom, ako som počula zvýšené hlasy. Otcov zvýšený hlas. Bola tam aj Jeremyho mama, Lucy a Jeremy. Pritisla som si ucho k dverám. Zamračila som sa, lebo tam bolo zrazu hrobové ticho. Keď som začula prichádzajúce kroky, prudko som sa odtrhla od dverí. No otec sa na mňa mračil a zrejme mu došlo čo som robila. Odišiel z nahnevaným výrazom. Jeremyho som našla stáť s Lucy v strede izby a Kate im niečo potichu hovorila, keď ma počuli všetci traja sa otočili.

„Asi to nešlo najlepšie?“ Ukázala som do prázdneho priestoru za mnou, kde bol pred chvíľou otec.

„Nie, ale tvojho otca to prejde.“ Kate mi stisla rameno a odišla.

„Možno keby som tu bola aj ja...“ začala som.

„Nie, bolo by to to isté,“ odvetil Jeremy s hĺbavým výrazom na tvári.

„Ja som si myslela, že to bude horšie,“ povedala Lucy optimisticky. Jeremymu sa vyhladila tvár a usmial sa na ňu.

„To je pravda, mohlo to vypáliť aj horšie.“ Držal ju okolo pása a oprel si čelo o jej rameno. Lucy ho hladkala na krátkych vlasoch.

„Myslím, že v sobotu by sme to mali oznámiť Willimu a Ethanovi pred tým než to povieme mojim rodičom. Tak ako sme to najskôr urobili s Liou,“ povedala po krátkej pauze ticha Lucy.

„Počkaj ty im to chceš povedať na Hallowen? Tak skoro?“ odtiahol sa Jeremy prekvapene.

„Aké romantické,“ zahundrala som z kúta izby, kde som sa rozvalila na sedačku.

„Áno, chcem im to povedať už dávno. Sú to moji bratia a zoberú to dobre. Myslím. V sobotu na tom večierku im to môžeme povedať,“ Lucy sa tvárila, akoby ju nič lepšie v živote nenapadlo.

„O akom večierku tu točíte?“ Bola som podráždená. Neviem si vybrať či s Lucy alebo jedného z jej bratov.

„Willi jeden usporadúva. U nás mu to otec zatrhol ale strýko nieje doma na sviatky a tak mu požičal na víkend dom. Prídeš však?“ Brala to ako samozrejmosť.

„Ako keby si ma tam už videla,“ povedala som ironicky. Jeremy sa na mňa zamračil.

„Kvôli Ethanovi? Prosím ťa,“ akoby mi vytrhla pečeň. Presne tak moje brucho reagovalo.

„Nie kvôli nemu. Mám plány,“ zaklamala som.

„To určite,“ zaškeril sa Jeremy. Pre zmenu som sa naňho zamračila ja.

„Nespozná ťa. Každý tam bude v maskách,“ nevšímala si nás Lucy. „Prosím prídi, nebudeš trčať doma.“

„Netrčala by som doma,“ snažila som sa znieť vierohodne. Asi sa mi to nedarilo, lebo Jeremy zo mňa nespúšťal ten ironický, slizký úsmev.

„No ták,“ Lucy našpúlila ústa.

„Nechápem prečo tak túžiš po tom, aby som tam prišla. Nikoho tam aj tak nebudem poznať.“

„Mňa a Jeremyho hej. S ostatnými sa zoznámiš,“ odbila moje argumenty.

„Ethan sa nedozvie, že si tam,“ Jeremy tušil, že to je hlavný dôvod prečo to odmietam. Pozrela som s nadvihnutým obočím na Lucy.

„Nepovie mu to,“ povedal. No chcela som to počuť od nej.

„Lucy mám pravdu?“ opýtal sa jej, keď videl moj výraz.

„Nie, jasné, že mu to nepoviem,“ povedala na môj vkus až príliš rýchlo. No než som stihla niečo povedať, dala mu pusu a odišli. Skvelé. Mám dva dni nato, aby som si niekde zohnala nejakú potupnú masku masku.

  

DoR 15.časť

-opäť dve časti... poviedka je dopísaná tak nechcem naťahovať moc jej pridávanie a sú aj v celku krátke takže.... :) 

Každý aspoň raz za život zažil déjà vu.. to moje prišlo po pol roku a niekoľkých týždňoch. Bolo to na hodine matematiky. Ten pocit som mala v deň Simonovej smrti, ešte pred tým než sa to zbehlo. Deň bol v skutku pekný, samozrejme bez všetkého čo sa dialo na vôkol.

-Matikárka,  pani Steawensová ma vyvolala pred tabulu, ale ja som nič nevedela.. prvý krát. Ani neviem prečo, ale bolo mi do smiechu. V žalúdku som mala zvláštne chvenie. Žiačka, ktorá sa učila na jednotky a predsa to nebola bifloška nevedela správnu odpoveď. V ten deň som sa usmiala tak ako sa len dalo. Nebolo to nič zvláštne, pretože väčšina deciek z triedy bola doslova vymletá, takže ani pani Steawensová si z toho nič nerobila. Len ja som cítila zmenu, ani neviem či v pozitívnom smere, jednoducho v ten daný moment som bola naplnená šťastím, ktoré sa zjavilo z maličkosti.-

Môj prvý deň v škole po pol roku ubehol rýchlo a ja som sa vrátila domov. Sarah mala ešte hodinu takže som išla sama. Doma som si uvedomila, vlastne som zbadala v zrkadle, že sa usmievam. Vedela som, že to bolo kvôli tomu déjà vu. Ako som ležala na posteli a stále sa usmievala, rozmýšľala som nad Simonom. Akoby to on naplánoval. V predošlú noc ma stále zabával a nemohla som sa sústrediť na učenie. Dobre vedel, že ma to pobaví, keď ma vyvolá a ja nebudem vedieť ani ceknúť, boli sme predsa dvojičky. Vedel, že po návrate do školy, ktorú som prerušila kvôli jeho naplánovanej smrti budem potrebovať nakopnúť. Vedel, že akonáhle nastane táto situácia, čo nastala dneska.. spomeniem si a opäť sa budem smiať a taktiež vedel, že už neprestanem.

Bolo mi neskutočne ľúto čo spravil, ale nemohla som sa na neho hnevať. Aspoň nie dlho, pretože mu neodpustiť bolelo viacej než keď som vstúpila v daný deň do miestnosti a videla ho ako sa odpojil z prístrojov ku ktorým som nestihla dobehnúť.

Niekedy nepochopíme hneď čo druhá osoba myslí alebo prečo to robí. Pochopíme to časom, tak ako som ja pochopila dneska, prečo v predošlú noc osudového dňa Simon stále rozprával počas môjho učenia matematiky a prečo som dostala kvôli nemu poznámku. Teraz naisto viem, že keby to spraví neskôr alebo skôr, nepamätám si ho v takom svetle v akom si ho pamätám dnes. ..

Z môjho premýšľania ma prebrala mamka, ktorá zaklopala na dvere.

„Dneska vyzerá byť pekne však?“ spýtala sa jemným hláskom

„Áno,“ odvetila som „áno vyzerá“ .. ani si nevieš predstaviť ako .. domyslela som si

„Nešli by sme na nákupy, mi dve?“ spýtala sa

„Ja neviem, moc sa mi nechce“ priznala som sa

„Vieš miláčik, od kedy si doma, stále si u Sarah a ja ti to nezazlievam. Ale chýbaš mi aj ockovi“ pozrela na mňa psími očami, ktoré používala na ocka keď chcela nejakú drahú vec, v tomto prípade mňa.. dá sa povedať

„Ale nie nákupy“ prižmúrila oči

„Prechádzka?“ usmiala sa a ja som prikývla

                                                      ------------

„A ako bolo dneska v škole“ po tom čo bola kúpiť kornútom zmrzliny v stánku spýtala sa nenačatú tému

„Vieš čo? Myslím že skvele, naozaj dobre“ usmiala som sa keď som si spomenula na celý deň „všetci boli neskutočne milí a profesori ma nestrápňovali dlhým predstavovaním mojej osoby“

„Aspoň niekto sa mal fajn, ja som bola doma na všetko sama dneska, výnimočne“ dodala „ocko išiel do práce a mne iba odvŕkol, že keď som chcela ostať doma nech sa činím“ povedala to bezstarostným tónom, ale vedela som že ju jeho slová trochu ranili aj keď neboli až tak urážlivé

Ako sme kráčali pozdĺž uličkou v parku zbadala som na lavičke,( ktorá bola vedľa cestičky) malú krabičku na ktorej bolo nalepené otvor ma .Podišla som teda k nej a nakukla. Boli v nej iba lupene kvetov a na spodku krabičky nakreslený smajlík.

„Čo v tom je?“ spýtala sa zvedavým hlasom mama

„Ale nič, asi si to tu zabudli nejaké decká“ mala som pocit, že to súvisí s tými ružami, ktoré som dostala pred niekoľkými dňami

Z mamkou sme si boli neskutočne blízke, mohla by som to prirovnať k vzťahu medzi mnou a Simonom a práve preto aj keď sme potom toho cestou domou veľa nepovedali, cítila som že to ticho nás spája.. 

DoR 14.časť

Nakúpené do školy, spomienky z prázdnin aj keď iba dvojtýždňových a priateľstvo, pre mňa nerozlučné. To všetko som stihla a ani si neuvedomila, že ten čas už dávno ubehol a postúpil o level vyššie. Prečo?

Pretože škola začínala zajtra a stará Anabeth Piercová tým dňom oficiálne začínala nový život.

Neviem ani prečo, ale poslednú noc prázdnin som myslela na Agathu a na vzťah, ktorý prebýva medzi nami. Avšak doľahla na mňa únava a ja som nestihla dôjsť na odpoveď...

„Raňajky Beth!! Prosím ťa rýchlo sa najedz a choď!“ hysteričila  mama podávajúc mi desiatu

„Neboj sa mami, veď mám ešte desať minúť a Sarah tu ešte nie je“ odvetila som kludným hlasom

„Okey, okey“ vydýchla

Pomaly som zjedla chlebíčky s maslom a prevesila tašku cez plece „už idem“ zakričala som

Mamina pribehla „dobre, ahoj.. maj sa, drž sa“ vystresovane hovorila. Ona snáď vyšilovala viacej než ja a to ma upokojovalo. Hahh

Vonku ma už čakala Sarah,.. a Ryan? Pozrela som sa prekvapene, ale potom som sa rýchlo usmiala nech to nevyzerá hlúpo. Od kedy sme vtedy u pani Parkerovej pili, či skôr sa opili s Ryanom sme sa tak trochu navzájom obchádzali. Ani vlastne neviem prečo. Asi to bolo tým čo Sarah povedala tú noc o tých kvetoch, on sa utiahol. A nič iné mi odvtedy neprišlo.

„Ahoj..te“ pozdravila som ako prvá, Sarah ma objala a Ryan iba mávol rukou

Cestou do školy bolo trápne ticho a Sarah to už nevydržala „sakra ľudia čo je s vami. Myslíte si, že som si to nevšimla?“ obaja sme sa na ňu prekvapene pozreli, o čom to hovorí?

„Jeden druhému sa do slova a aj do písmena vyhýbate. Ana ty vyjdeš pred dom a zatváriš sa kyslo.. áno všimla som si to, nevyvaľuj na mňa tie zelené oči a ty Ryan? Ty iba mávneš rukou bez toho aby si sa na ňu pozrel“ Ryan otvorí ústa aby niečo povedal, ale ja ho predbehnem

„Ale to nie je vôbec pravda veď..“ preruší ma

„Keby nezačneš o nejakých kvetoch tak by to tak teraz nebolo. Dopekla veď teraz vyzerám ako nejaký..“

„romantik“ preruší ho Sarah, Ryan iba mávne súhlasne rukou .. „tak prepáč, ale to zo mňa iba tak  vybehlo.“

„Kto ti kázal piť? Alebo lepšie povedané, kto ti dovolil piť“

„Neodbáčaj od témy dobre? Ja som nechcela..“ prerušil ju, opäť

„Máš iba šestnásť rokov, neštvi ma!“

„skoro sedemnásť“ zamrmlala si po pod nos Sarah, pričom sa na ňu Ryan zamračene pozrel. Zvyšok cesty do školy bolo ešte väčšie ticho ako pred tým, ani psy okolo nás neštekli.

Zažila som prvú ozajstnú súrodeneckú hádku. Nebolo to také ako ja a Agatha, oni jednoducho ... bolo cítiť, že im je to ľúto, ale aj tak mlčali. Mne to bolo ľúto väčšmi, pretože tá hádka bola kvôli mne. Aj keď som to Sarah povedala akonáhle sa Ryan od nás odpojil a mi sme si išli sadnúť do triedy.. ona povedala, že nech nad takým ani len nerozmýšľam, pretože sa nahnevá aj na mňa.

„Tak žiaci toto je vaša nová spolužiačka Anabeth Piercová“  učiteľka ma postavila pred tabuľu a povedala všetko čo o mne vedela, bohovské...

Môj stres utíšili v podstate všetci, pretože sa nesmiali ani neksychtili,.. usmievali sa nefalšovaným úsmevom. Cítila som, že tu mi bude dobre...