DoR 28.časť

Včera som nepridala pretože som nebola vôbec na ntbku :)... 

zajtra asi idem preč až do nedele.. tak sú tu opäť dve časti :P.. ak neodídem pridám jednu :)... už budem pridávaať iba po jednej pretože do konca poviedky chýba už len nepárny počet :)
pekný večer!! :)

Mohla som sa cítiť konečne tak dobre? Konečne ma opustiť môj žiaľ, ktorý sa nahradil tým všetkým čo tvoril Ryan? Spomienka na noc keď sa jeho oči dívali do tých mojich ma neskutočne zahrieva pri srdci. Každá hodiny, minúta aj sekunda patrila tam, zatiaľ. Pretože som vedela, že dneska sa bude opakovať, že sa bude odteraz stále opakovať.

Prespala som u Sarah aj keď bol týždeň. V piatok som nič tak dôležité do školy zobrať nemusela, iba ak seba. Doslova som jej musela všetko povedať. Ticho a pozorne počúvala. Bola som rada, že ma brala vážne a taktiež som bola rada keď sa tešila.. úprimne tešila spolu so mnou.

„Keď sa odomňa Ryan odtiahol tú noc čo mi dal druhý bozk opäť mi hľadel do očí a čakal moju reakciu. Čo som mala povedať? Na to sa predsa nedá nič povedať, preto som sa usmiala a v jeho očiach zažiarili iskričky šťastia. Neviem ako to bude pokračovať, neviem čo robia ľudia keď sú vo vzťahu, ale aspoň viem to, že nechcem ujsť, že sa nechcem vzdať veci, ktorá vo mne budí niečo nepoznané.“

„ „Dáme si niečo?“ spýtal sa ma keď to ticho už nebolo treba, ja som iba prikývla a sadli sme si za stôl pred ktorý doniesol už ľahšiu večeru“

Keď som to rozprávala Sarah zamračila sa „Ja nechcem vedieť čo ste jedli“

„Okay, tak to je potom asi všetko. Niet čo dodať. Jednoducho sme spolu kecali a atmosféra sa úplne uvoľnila. Cítila som sa akoby som ho poznala roky.“ Usmiala som sa

„Tak schválne“ zaškerila sa „obľúbená farba“ dvihla obočie

„modrá, ako jeho oči“ usmiala som sa a mala som pocit, že môj výraz vyzerá akoby som lietala v oblakoch, prikývla

„Asi je zbytočné sa ťa pýtať, som si celkom istá, že vieš aj to, čo ja nie“

„Aj ja mám taký pocit“ zasmiala som sa 

                                                             -------------

Očakávaný piatok bol tu a Sarah bola napätejšia než som čakala, že bude. Stála som v zákulisí s ňou a snažila sa ju upokojiť, že účinkujúci si dali záležať, taktiež aj tí čo mali na starosti kulisy. Lenže ako môžete upokojiť osobu, ktorá je sama o sebe hysterická, nie to ešte keď sa naozaj niečo deje. Objala som ju a povedala, že tá hra bude skvelá už len preto, že ju ona organizovala.

„Prosím ťa, občas džugni do Ryana nech nezaspí“ povedala keď som už bola trochu vzdialená, snažila sa upokojiť vtipom ..to bolo fajn.. ja som sa usmiala

Už aj v uličke medzi ostatnými študentmi som nemohla spustiť oči z Ryana. Keď som si prisadla vzal moju ruku do svojej a pevne ju stisol, nie bolestivo, skôr tak že to vyjadrovalo nikdy ťa nechcem pustiť.

Aj keď som milión krát videla „Vianočnú Koledu“ nemohla som sa jej nabažiť. Bola skvele hraná a po boku som mala skvelého človeka. V širšom okruhu som mala skvelú rodinu a priateľov, nič viac mi nechýbalo. Mala som sa obávať toho, že po šťastí príde aj nešťastie? Alebo to radšej pustiť z hlavy a nezabývať sa s tým. Hneď som na to prestala myslieť keď som si očkom všimla ,že na Ryan namiesto hry pozerá na mňa. Otočila som sa naňho aby som sa dozvedela spýtavím pohľadom, čo robí. Priblížil sa ku mne a pobozkal ma, pred celou školou... na verejnosti.

Ani sama som nemohla uveriť aké bizarné myšlienky mi behali hlavou.

Otočili sme sa späť na hru a dívali sa. Usmievala som sa a vedela som, že on robí to isté. Hra pomaly končila a ja som si povedala, že kým skončí hra, ja sa úplne zbavím starej Anabeth Piercovej, prestanem myslieť na minulosť, nebudem sa pozastavovať nad šialenou Agathou a budem tým čo ma robí šťastnou... 

DoR 27.časť

Akurát v tom momente, v ktorom som zavrela dvere mi zazvonil mobil- esemeska. Písala mi Sarah, že nechápe, ale teraz jej to už nevadí pretože každý okolo nej sa spáva čudne.. do zátvorky dala -Ryan & ty. Musela som sa pousmiať, nie kvôli sms, ale kvôli tomu, že ako som si prečítala jeho meno napadol ma dnešok. Avšak vzápätí som ostala sklamaná, pretože mi to prišlo akoby sa to stalo už veľmi, veľmi dávno. Akoby to bola už iba matná spomienka na moju minulosť. Nemohla som dopustiť aby som na to tak ľahko zabudla, musela som si to pripomínať, myslieť na to celú dobu, až kým nepôjdem k Sarah. Prepadla ma ďalšia obava, čo ak to nechcel spraviť a teraz sa mi bude vyhýbať alebo horšie, čo ak som vážne začala snívať a toto sa mi iba zdalo? Na šťastie ma z môjho tuhého premýšľania vytrhla Agatha, ktorá práve vošla a pri otváraní dverí do mňa vrazila, omylom.. dúfam.

„Auu!!“ zakričala som pretože to fakt bolelo

„Tvoja chyba“ usmiala sa a vyšla hore schodmi , ja som po nej iba zamračene zazerala

„Čo sa stalo miláčik?“ pribehla mamka z varechou v ruke

„Ale nič mami, nič“ nechcela som žalovať a potom dostať príučku, preto som pomaly išla ku schodom a kráčala nimi hore. Uvedomila si, že ma rameno vlastne ani nebolí.

Zabuchla som dvere tak silno ako som vládala na protest pre Agathu, ktorá to musela počuť a aj pochopiť. Tašku som hodina na posteľ a rýchlo odpísala Sarah.

Ahoj, som u teba za pol hodinu, pôjdem na bicykli.. Ana

Samozrejme, že vždy keď niečo potrebujem, nie je to k dispozícii alebo to nefunguje.. v tomto prípade gumy nie sú nafúkané a ja nemám pumpu. Bicykel som nahnevane hodila späť na miesto, na ktorom ležal a vydala sa pešo smerom k Sarahinmu domu. Nechcela som jej písať ďalšie smsky, preto som sa snažila pridať do kroku a prísť tam aspoň do štyridsiatich piatich minúť.

„Čože taká zadychčaná?“ spýtala sa ma zo smiechom keď mi otvorila dvere

„Prepáč, že meškám.. ale bicykel ma sklamal“ zamračila som sa „na plnej čiare a musela som ísť pešo“

„To je v poriadku.“ Usmiala sa, zatiaľ sme mlčky prechádzali do kuchyne kde mi išla naliať pohár vody

„Ďakujem“ povedala som keď mi ho podala

„Ahoj“ povedala Sarah a ja som sa otočila aby som videla komu sa zdraví. Bol to Ryan, ktorý sa usmieval, avšak moja reakcia zaskočila aj mňa. Vodu, ktorú som práve držala v ústach vyprskla, rýchlo som si dala ruku na ústa aby som zvyšné stekajúce kvapky zastavila „prepáč. Ježiši, to som nechcela“ vzala som si utierku no keď som sa pre ňu natiahla zvalila som aj dózu v ktorej sa destilovala voda. Sarah sa smiala stále viac a ja som sa chcela stále viac podkopať niekam hlboko do zeme.

„Ana!“ nič viac z nej nevyšlo, jej prenikavý smiech bolo počuť v celom dome. Keď som sa pozrela na Ryana

„Bethi s-si v poriadku?“ pozeral na mňa ustarosteným výrazom v očiach

„Ja neviem..“ Sarah mi skočila do reči

„Ana, to je v poriadku. Ja len, že toto je prvý krát čo si spravila vážneže nejaký..“zastavila sa  a premerala si ma „trapas?“ opäť sa začala smiať „okey.. okey, som v poho, už som skončila“ usmiala sa „takže vodu si asi nedáš? Čo teda?“

„ďakujem nič, radšej“ aj ja som sa na ňu usmiala

„Sarah, mohla by si nás..“ skočila mu do reči

„Jasné, jasné... chápem“ prižmúrila oči. Bola som si vedomá toho, že sa Sarah rozprávala z Ryanom a ťahala z neho čo sa dalo. Čítala som jej z očí, že chce potom počuť aj moju verziu, vyšla z kuchyne.

„Naozaj si v poriadku, čo sa stalo Bethi?“ opäť sa spýtal ustarostene

„Naozaj, ja len- len neviem čo sa so mnou deje. Naozaj neviem. Keď som ťa teraz zbadala, ani sama neviem čo mi prebleslo hlavou, že som to musela celé vypľuť“ nenúcene som sa zasmiala. On sa oprel o pult a hľadel na mňa. Mal stále oblečené to, v čom bol v škole. Čierne užšie rifle a červené obtiahnuté (véčkové) tričko. Ani raz som sa mu nepozrela do očí, až keď som dopovedala. Tie jeho tmavomodré oči ma vždy pohltili... „... rozmýšľala som, či sa to vlastne stalo a keď som ťa uvidela tak, tak..“ neskutočne ma hypnotizoval svojím pohľadom a ako sa na mňa usmieval.

„Bethi“ usmial sa „áno, stalo sa to. Naozaj som ťa pobozkal a chcel to spraviť viac krát, ale..“

„Ale??“ zopakovala som

„Ale keď to nechceš alebo no jednoducho to tak necítiš“ usmiala som sa,

„Neviem na teba prestať myslieť od kedy si ma začal navštevovať v nemocnici“ po mojich slovách ku mne pristúpil  

„Ja na teba neviem prestať myslieť od kedy som ťa zbadal“ usmial sa „iba si sa mi páčila, priznávam, ale potom čo sa stalo s Calebom. Niečo sa vo mne zlomilo“ chytil mi tvár do dlaní „mám potrebu byť pri tebe“ priblížil sa ku mne tak blízko, že som cítila ako dýcha. Zahľadel sa mi naposledy do očí, potom som ich zavrela a ucítila jeho nežné pery. Teraz som vedela, že ak náhodou zabudnem na to poobedie keď ma pvýkrát pobozkal, stačí ak to spraví znova. 

DoR 26.časť

Veľmi!!! sa ospravedlňujem za zanedbanie poviedky.... pridala som 4 časti!! (btw)... nešiel nám internet cez víkend... ach... dúfam že sa na mňa v celku nezabudlo.. príjemné čítanie :)

Celý týždeň bol v škole obrovský zhon.  Blížili sa prázdniny a profesori nás trýznili testami. Sarah k tomu mala besedu, ktorá mala byť už zajtra. Ani som si nestihla uvedomiť a už bol štvrtok. Celý týždeň som myslela na to, čo som si povedala v pondelok večer. Najhoršie však na tom bolo, že som začínala mať pocit. Pocit ktorý som si samozrejme nemohla či skôr nechcela pripustiť, že Ryan sa mi trochu vyhýba. Prečo by to robil? Alebo som si to jeho správanie naozaj len domyslela?

„Ale no tak Ana, nebuď taká skleslá, čo sa deje?“ spýtala sa ma Sarah na obede.

„Veď vieš, Ryan“

„Každým dňom sa mi zdá byť nervóznejší.“  Neodpovedala som na a ona potom taktiež už nič nepovedala, rozlúčili sme sa a šla smerom, ktorým mala triedu. 

Každou ďalšou minútou som mala skleslejšiu náladu, ale prečo? Veď z Ryanom som si ani v podstate nenaznačila, že niečo cítime. Stála som pri svojej skrinke do ktorej som si dávala učebnice z predošlej hodiny a vyberala si tie ktoré som potrebovala na ďalšiu. Mali sme matematiku, poslednú hodinu. Učebnica, zošit a pomôcky na rysovanie bolo pre mňa asi moc, pretože pri vyberaní mi spadli, ešte že akurát zvonilo a nikto si nevšimol moju nešikovnosť.

„Ahoj“ povedal, Ryan?!! A sklonil sa ku mne aby mi pomohol. Keď sme vstali ostali sme nehybne a hľadeli si do očí. Spamätal sa a rýchlo mi podal moje veci. Usmial sa a ja tiež. „neviem prečo, ale mám nutkanie sa ti ospravedlniť  za to, že som sa ti asi vyhýbal, vlastne že som sa ti vyhýbal. Bolo to moc okaté a vlastne prepáč.“ Pozeral na mňa

„Nemusíš sa mi ospravedlňovať, veď to nič..“ prerušil ma

„Ale musím, pretože..“ nedopovedal

„pretože?“ zopakovala som spytujúcim sa hlasom, „Ryan..“ chcela som povedať, ale než to vyšlo z mojich úst naklonil sa ku mne a pobozkal ma na pery. Aj keď som na neho celý týždeň myslela a čakala na tento moment, bola som zaskočená, ale  rada. Ryan mi opätoval moju túžbu a daroval mi svoj prvý bozk. Ten bozk bol krásny, jeho pery sa opäť pomaly vzdialili a jeho oči sa zahľadeli do tých mojich. Chytil mi tvár do dlaní a opäť sa ku mne približoval....

„Hej, vy tam!! Nepočuli ste!! Zvonilo“ Ryan ma pustil... blížila sa k nám učiteľka, ktorú som ja nepoznala, ale Ryan asi áno „Ryan Parker, ste hluchý!“ no keď vedľa nás prišla, nezastavila. Kráčala ďalej, asi aj ona meškala na hodinu

„Áno slečna Fosterová, už idem“ pozrel sa na mňa a usmial sa. Potom sa vydal za ňou a keď vošla do triedy Ryan vošiel za ňou.

Ja som si sadla pri svoju skrinku a škerila sa tak ako sa len dalo. Nešla som na hodinu, nemohla som pretože sa vo mne niečo dialo. Povedala som si, že je zbytočné sa ukazovať na konci hodiny a nebolo by dobré keby ma niekto vidí. Rozhodla som sa odísť teda zo školy. Sarah som do skrinky hodila odkaz nech ma nečaká, že k nej prídem po škole. Chcela som prísť ja a vidieť či to čo sa práve stalo nebol iba výplod mojej bujnej fantázie.

Cestou domou som šla pešo, pomaly a vychutnávala si každý chladný vánok čo zafúkal. Do uší som si dala slúchadlá a nechala prúdiť myšlienky. Napadalo ma milión slov, ktoré by opísali ako sa teraz cítim. Ale len jedno bolo podľa mňa úplne presné... voľná

Pretože som cítila konečne to čo som chcela, usmievala som sa pre vec ktorá mi na to dávala dobrý dôvod a srdce ktoré už bolo z časti vyplnené sa teraz úplne zacelilo vecou, ktorá tam ako jediná chýbala... láska! 

DoR 25.časť

Každý pozná ten pocit, že by rád niečo povedal, ale nemôže. Namiesto toho iba mlčí a usmieva sa na osobu, ktorej by to rád povedal, čokoľvek povedal! Tak, tak asi vyzerala naša cesta do školy v pondelok ráno. Tichá a plná napätia... očkom som pozerala na Ryana a občas ho pristihla ako aj on pozerá na mňa. Sarah iba mlčky kráčala, pozerala pred seba a asi sa kochala prírodou.

Vošli sme do školy, kde sa od nás Ryan odpojil, keď na mňa zrazu vyleteli slová.

„Čo to do pekla malo znamenať?!“ začala Sarah „myslíš si, že som si to nevšimla? Celú cestu do školy ste na seba kukali a usmievali sa jak slniečka“ tvárila sa... ani vlastne neviem identifikovať ako sa tvárila „radšej som mlčala, nechcela som tam nič riešiť, ešte by som možno niečo pokašlala, ale ako ehmm..“ trochu dala dozadu hlavu „počúvam“

„Vieš Sarah, teraz máš prácu s tou besedou a Ryan ku mne chodil každý deň do nemocnice a ako nejak tak, že“ prerušila ma

„Prosím ťa Ana, vykokci sa“ zasmiala sa

„No jednoducho nejako sa mi páči tvoj brat“ pozrela som na ňu trochu vyplašeným pohľadom, ona sa usmiala

„Neboj aj ty jemu“ povedala, objala ma na rozlúčku a šla do triedy. Rozbehla som sa za ňou zo slovami

„Počkaj.. po-počkaj! Ako čo?! To... čo?“ opäť som sa nevedela vykoktať. Sarah sa na mňa pozrela z úsmevom na tvári, ale nič nepovedala „tak to ti teda ďakujem“

„Nemáš začo“ povedala späť zo smiechom v hlase. Odfukla som si a išla do triedy kde som mala hodinu. Deň išiel pomaly, prečo to som ani hovoriť nemusela.

Na chodbe som zahliadla Ryana ako sa s niekým smeje. Musela som sa pousmiať, pretože jeho úsmev bol nesmierne krásny. Nevšimol si ma a ja som za ním behať nechcela, aby to nevyzeralo... hlúpo? Kráčala som ďalej do jedálne kde ma už určite čakala Sarah. Nemýlila som sa

„Ahoj zaláskovaná“ povedala z úsmevom

„Pššt!“ rýchlo som vyprskla „nechcem aby niekto niečo hovoril, je to blbé.“ Zatvárila som sa sklamane „veď ani spolu.. vlastne spolu nič nemáme ani sa poriadne nebavíme. Vieš čo by to bolo keby po škole začnú niečo hovoriť?“

„Neboj sa. Tu sa von iba v tom prípade niečo dostane, ak to dotyčná osoba chce. Študenti tu nepočúvajú za každým rohom, jednoducho ak by si to rozkecala sama, vtedy by sa o tom hovorilo.“

„Okay, ja iba pre istotu“ sadali sme si za stôl „ a ako si to myslela stým ..aj ty jemu.“ Napodobnila som jej hlas, zasmiala sa

„No tak ako som to povedala, predsa“ zatvárila sa milo „poznám svojho brata a poslednú dobu, je iný. Ale nie taký ako keď chodil z ostatnými. Je úplne, že iný“

„Keď ti poviem, že ti asi nechápem, bude to v pohode?“

„Myslím že áno.“ Zasmiala sa. Potom sme už nehovorili. Rozmýšlala som nad tým, ako iný by mohol byť. Čo pred tým to bol nebodaj nejaký drsniak? Alebo čo..

Keď sme zo Sarah sedeli v autobuse a pred môj dom to bola už len jedna zastávka, Sarah sa na mňa pozrela „iný v tom, že človek sa ho niečo spýta a on neodpovedá,  je na úplne inom mieste, s niekým. Je celý vystresovaný a stále v oblakoch“ zasmiala sa „vieš Ana on kedysi býval sebavedomí a rozhodný, no teraz nevie ani len čo si má dať na raňajky. Tak ahoj teda“ povedala a ja som vystúpila.

Priala som si aby som sním mala dnes v noci sen, aby som konečne cítila to, čo som za bdelosti neokúsila. Jeho pery. Týždeň sa začal a ja som vedela, že cezeň budem túžiť po jednom, aby mi Ryan opätoval môj prvý bozk, ktorý som chcela aby patril jemu.

DoR 24.časť

Musela som myslieť na Sarah alebo skôr na malú Marlie, ktorá to ľahké rozhodne nemala. Myslela som si, že smrť je to najhoršie čo môže ľudí postihnúť, no mýlila som sa. Bolo to to, čo mala malá Marlie. Ľudí bolí o to viac, keď vedia čo je tomu druhému, ale nedokážu mu nijako pomôcť. Ani len peniaze to nevyriešia.

Simon umieral a všetci to čakali, všetci sa sním lúčili, ale malá Marlie? Nedokážu ju zbaviť toho bremena, ktoré jej Boh dal. Vybral si zlú osobu. Ale keď mi Sarah povedala, že vďaka mne začala byť silná, nemieniť prestať byť jej oporou!

Bola chladná nedeľa, typická na toto ročné obdobie. Všetko bolo zasnežené, zdola bolo počuť hrať piesne. Naša rodina neoslavovala Vianoce iba v daný deň. Pre nás to bol takmer celý mesiac radovania sa a vypekania. Milovala som to.

„Beth! Poď sa naobedovať“ až keď na mňa mamka zdola zakričala, uvedomila som si, že pri okne sedím už tri hodiny. Zbehla som schodmi do rozvoňanej miestnosti. Dneska som vedela, že bude dobrý deň.

Avšak ako som prišla do jedálne mamka bola celá zamazaná od niečoho. Prečo by sa neupravila na nedeľňajší obed? Stalo sa niečo? Keď sa na mňa otočila na tvári mala zvláštny úsmev a v ruke nôž. Bol od krvi?! Nemohla to byť krv,.. čia by bola? Sadla som si za stôl a ucítila bolesť. Keď som sa pozrela na miesto, ktoré bolo precitlivené, zbadala som červený fľak, ktorý sa zväčšoval na mojom bruchu. Chytila som si to miesto a zarazene sa pozrela na matku, ona sa začala smiať!

„Mami!!“ nič viac zo mňa nevyšlo...

                                                    -----------

Prudko som v stala z postele, celá spotená a vydesená. Rýchlo som si chytila brucho a potom sa naň pozrela. Nič.. bol to iba zlý, veľmi zlý sen.! Hodinky ukazovali 11:46. Ten obed sa ešte len blíži a ja som bola plná strachu, neviem prečo, nemala som byť pretože to bol iba sen. Možno to bolo tým, že také sny som nemala už veľmi dlhú dobu..

„Beth! Poď sa naobedovať“ ani som si neuvedomila a tým štrnásť minút ubehlo jak voda. Opäť som zbehla dole schodmi a šla do jedálne. Mamka sedela za stolom a usmievala sa. „už som sa bála, že dneska nevstaneš.“ Nabrala mi jesť a spoločne sme sa naobedovali.

Počas obeda som rozmýšľala, že či stále budem mať taký dobrý deň ako som cítila v tom sne, spočiatku. Bez slova som odišla od stola a zamkla sa v izbe, pretože som chcela byť chvíľu o samote.

Nechcela som rozmýšľať nad tým snom a pripúšťať si ho. Radšej som sa zamerala na niekoho kto mi vyčaril úsmev už len pri myšlienke na neho, ako práve v tomto momente. Rozmýšľala som, či aj on myslí na mňa, či to ako sa ku mne správa, -ak sa správa vlastne inak a ja si to iba nedomýšľam- ako sa ku mne správa nie je iba hra? Aj ten najmenší náznak, že to nie je iba hra by ma uspokojil a neváhala by som.

 V nedeľu som zo Sarah nebola, iba sme si písali na internete a dohodli sa, ako vždy že ráno pôjdeme spolu do školy. Povedala, že ide aj Ryan, jej to prišlo prirodzené, donedávna aj mne, donedávna.

Potom ma napadlo ako ku mne včera Agatha vtrhla a niečo mi vzala. Postupne som si prezrela veci a dúfala, že na to dôjdem. Samozrejme, že som aj došla, pretože mi  vzala, pre mňa vzácny prívesok, ktorý mi daroval ocko. Tak ako mi ho ona vzala, si ho ja vezmem späť! Keďže som mala to šťastie a ona sa nezdržiavala doma mohla som jej vojsť do izby.

Všetko mala pekne uhladené, ako nejaká puntičkárka.. brr, až ma striaslo z toho, aký poriadok narobila v Simonovej starej izbe! No prívesok som nemohla nájsť. Po špičkách –pretože už bola noc a rodičia asi spali- som sa vrátila do izby. Nemohla som uveriť tomu čo som zbadala a kde som to zbadala. V mojom koši... a na posteli.

„Ahoj sestrička“ pozdravila „ už mi neloz do izby, rozumieš“ pristúpila ku mne a zdrapila za tričko, potom vyšla z izby. Ja som z koša vybrala prívesok a sadla si na miesto kde sedela pred tým ona. Niekedy nerozumiem jej správaniu, príde mi ešte horšia než bola pred tým, ako som odišla aj so Simonom... čo sa jej mohlo porobiť v tej hlave!?

DoR 23.časť

„Ana, je tu niečo“ sedeli sme na zemi v mojej izbe a práve sme mali chvíľku, ktorej ja hovorí prestávka. Je to medzičas keď mlčíme a len tak necháme prúdiť myšlienky. Je to dobré, pretože ustavičné kecanie neobľubujeme ani jedna. „Vieš o mne všetko však?“ spýtala sa po chvíli

„Áno, si moja najlepšia priateľka Sarah“ povedala som z úsmevom, poznala som ju tak dobre, že aj keď sa ma priamo nespýtala to čo som jej odpovedala, vedela som že práve tú vetu chce počuť

„Bola si u nás doma, poznáš mojich rodičov, strarkých aj brata. Chodíme spolu doškoly.“ Bola zahladená na nejaký bod v izbe „sme najlepšie priateľky, ale vždy je niečo čo nedokážeme povedať nahlas“ pozrela na mňa a ja som prikývla „niečo čo potrebuje svoj čas aby sa to dostalo na povrch. Chcela by som ti niekoho predstaviť.“

Dopovedala ale ja som nechápala. Požiadala ma aby som si zajtra spravila čas, že spolu pôjdeme na návštevu. Súhlasila som.

                                          -------------

„Každá rodina má svoje tajomstvá, ktoré nehovorí na posedenie. Ja ti však chcem povedať toto. Je to pre mňa veľmi dôležité.“ Stáli sme pred nejakou budovou. „bolo by to veľmi neférové, voči tebe aj keby sa  o tom nedozvieš.“ Kráčali sme dnu a ona stále hovorila. „Sme šťastná rodina Ana, veď to vieš. Ale nie sme silný, aspoň nie donedávna. Keď som ťa nepoznala myslela som si, že Boh ma nemá rád, že je moc krutý voči mne a mojej rodine. Ale keď si prišla, zistila som, že nie som sama.“ Stáli sme pred dverami, ktoré pomaly otvárala „Toto je moja a Ryanova sestra.“ Povedala a usmiala sa na mňa keď sme vošli do miestnosti, v ktorej ležalo spiace dievča

„Ona?“ prerušila ma

„Áno, ona je moje dvojča.“ Prehltla „má downov syndrom. Je to môj pokladík“ usmiala sa aby potlačila slzy .. „Volá sa Marlie. Hovorím ti to až teraz, lebo....lebo“ slzy jej stekali dole a ja som si ju privinula

„Hovoríš mi to až teraz, lebo teraz bol ten správny čas.“ Hladila som jej vlasy

„Prepáč, ja nechcem plakať.“ Vzpriamila sa a utrela slzy. Pozrela som na ňu z pokorou.

Nechcela budiť spiace dievčatko, teraz už viem že Marlie. Išli sme si sadnúť do spoločenskej miestnosti kde mi všetko rozprávala ... „musí tu byť, pretože jej stav je vážny“ ... „neostáva jej veľa času“ ... „spomínala som jej aj teba“ ... a čo ma vlastne potešilo... „od kedy ťa poznám, som zmierená. A som pripravená.“ ... potešilo, pretože ja som nedokázala čo ona, nemala som takú oporu, ktorú jej teraz robím ja.

Cestou domou sme nerozprávali, každá z nás uvažovala. Obom nám bolo jasné o čom.. keď mi pred nástupom do auta povedala „Ana, ďakujem, naozaj ti ďakujem že ťa mám.“  Srdce sa mi opäť naplnilo láskou, mierom, nehou.. všetkým možným čo mi dodávalo silu. 

24.časť

Zívla som, ešte raz si prehrabla strapaté vlasy a dala na hlavu čiapku. Tašku som si prehodila cez plecia a potichu som schádzala po schodoch. Ako naschvál, na každom druhom schode mi pod nohami zavŕzgalo drevo. Je pol piatej ráno, hádam každý ešte spí ako zarezaný. Prešla som cez jedáleň do kuchyne a na chladničku som magnetkou zachytila papierik, aby sa o mňa nebáli. Môj výlet som si zmyslela o druhej ráno, od vtedy som ani nespala. Rýchlo napísaný kus papiera som nechala tak a zase sa chcela v tichosti vypariť z dverí von. Keď som sa už chystala na odchod, niekto zažal svetlo.

"Ach," zakryla som si oči dlaňou od silného svetla.

"Tayla? Čo tu preboha robíš? Prečo nespíš?" Kate v župane stála medzi dverami. "Načo ti je tá taška?" zamračila sa.

"Nechcela som vás už budiť, prepáč. Idem do St. Andrews," odpovedala som, akoby som tam chodila každý týždeň.

"Načo chceš ísť v tomto počasí do Škótska?" pozrela von oknom, kde začalo snežiť.

"K starkým," odvetila som ľahko. Dúfam, že keď im zazvoním pri dverách, nepriženiem im srdcový záchvat a budem rada, ak si dedo pozrie smsku na svojom tehlovom telefóne. To som radšej Jeremyho mame nepovedala.

"Kedy si sa s nimi vôbec dohadovala?" nechápala a prešla k chladničke. Zrejme si chcela zobrať džús, ale pri mojom papieriku sa strhla. "Lia, mala si mňa alebo otca zobudiť."

"Chcela som vás nechať spať po tom včerajšku a otec by frflal." jej otázku som taktne ignorovala. "Počuj, dobre sa mi s tebou rozpráva,..." Pochybovačne sa na mňa pozrela. "...ale o pol hodinu mi ide vlak, tak nech ho stihnem a taxík ma čaká pred bránou, takže... pozdravuj chlapov a keď budem u starých rodičov, zavolám," dala som jej rýchlu pusu a pri odchode mi ešte dala mamičkovské rady, ako: "Dávaj si pozor. Nechoď k cudziemu do auta. Máš peniaze? Mobil? Nič si si nezabudla?" Veď to poznáte.

Len som jej odvetila: "Mám 19. A mám všetko, vďaka. Maj sa!" Vybehla som z domu, než ma niekto mohol zastaviť. Natiahla som si na čiapku ešte kapucňu a šprintovala do taxíka. Snežilo naozaj krásne, ale husto. Keby idem neskoršie, určite by ma neminuli zápchy. V tomto čase bolo v meste ešte málo áut. Keď sme dorazili na stanicu, veselo som šoféra odzdravila a dala mu aj peniaze na viac.

"Veselé Vianoce," veselo som zašvitorila. Pozrel na mňa ako na blázna. Do Vianoc bol síce ešte mesiac, ale sneh mi zdvihol náladu a mala som chuť tancovať. Rýchlo som zo seba otriasla tú eufóriu, keď som zistila, že vlak mi ide o štyri minúty.

"Do frasa," ďalší išiel až o tri hodiny. Po menšej zrážke so starou paňou, ktorá kričala na pol nástupišťa, som pár sekúnd pred tým, než sa zavreli dvere nastúpila. Niekedy by som si najradšej dala pusu, zato ako myslím dopredu. Keby si nekúpim lístok cez internet, teraz by som v tomto vlaku nesedela. Našla som svoje kupé a sadla si na prázdne sedadlo. Ak budem cestovať sama, nebudem môcť byť šťastnejšia. Po kontrole lístkov, som zašla do bufetu, kde som si dala kávu a tri balíčky nesolených orieškov. Zobrala som si marsku, flašu Pepsi coly a balíček Haribo, ktoré som si obľúbila od Nialla niekde medzi Manchestrom a Dublinom, kde som s ním musela sedieť v lietadle. Zlaté časy. Opäť som sa pohodlne uložila vo svojom kupé, kde som zatiaľ bola sama a pozerala von oknom. Neboli sme ešte ďaleko od Londýna, ale sneh tu padal v takom istom množstve. Hnedo-žlto-zelená krajina sa pomaly menila na bielu. Zapla som si hudbu a tešila sa na celých 464 minút cesty. Pri tej predstave, že budem sama celých 7 hodín a 38 minút, sa mi až nadvihol žalúdok plný solených orieškov. No ďalej som len očarene pozorovala pohybujúci sa obraz za oknom.   

Ked už sa blížia tie Vianoce, hádam som potešila. :)