27.časť 1/2

„Si si istý, že to tu zvládnete sami?“ stále som bola na vážkach.

„Určite. Keby sme niečo potrebovali ozveme sa a...“

„Ja hneď prídem,“ dokončila som za dedka.

„Nič nebudeme potrebovať zlatíčko. Mám len zvýšený cukor, nič na čo by sa umieralo,“ zasmiala sa stará mama.

„Babi vieš, že tvoj čierny humor sa práve teraz nehodí?“ zamračila som sa.

„Človek na staré kolená nemá inú možnosť len zostať uhundraný zo svojho veku alebo si z neho robiť vtipy. A ja si myslím, že to druhé je o moc lepšie rozhodnutie,“ usmiala sa na mňa a pohladkala po líci. „Choď už, inak prídeš neskoro do mesta a zmeškáš vlak.“

„Radi sme ťa videli a tie dva týždne čo si tu bola si nám veľmi pomohla. Po sviatkoch sa chystáme do Londýna ak bude babi dobre, tak neplač ved sa zachviľu uvidíme,“ usmial sa na mňa naopak starý otec. Opäť som posmrkávala ako malá a minula ďalší balíček vreckoviek.

„Ja... je mi to ľúto, že som vám to nepovedala, ale ešte než som vás prišla pozrieť, som sa rozhodla, že hneď po sviatkoch idem domov,“ skovala som si tvár v kapesníku.

„Domov?“ zvolal starý otec. „Tu si doma. V Anglicku!“

„Je to zložité a chýba mi mama. Som si istá, že cez sviatky opäť prídem,“ uistila som ich.

„Starký nehnevaj sa na ňu, znovu sa ti zvýši tlak. A vnučka moja, je to tvoje rozhodnutie. Boli by sme radi, keby prišla tvoja mama za tebou spolu s tvojim nevlastným otcom, ale keď si praješ ísť naspäť, je to tvoja vec,“ unavene si vzdychla. „No z tých liekov som ešte trochu oťapená, takže...“

„Áno, už idem. Veselé Vianoce,“ každého som objala a s nohami, ktoré tu chceli ostať, som nastúpila do auta. Starý Charlie ma nezabudol ešte vyprevadiť z brány a keď sa mi dom stratil z očí, snažila som nepremýšľať, nerozhodovať... len ísť a aspoň na chvíľu nemyslieť na nikoho a na nič.  

!!!

I fall in love.. nie naozaj. Milujem ten film. Stiahla som si ho v piatok v originály to znamená po anglicky plus titulky a odvtedy si obľúbené scény prehrávam stále dokola. Pred týmto filmom ma len jeden tak chytil a Pýcha a predsudok je druhý. Nemám čo vytknúť. Urobím sem malú recenziu:

-Hudba je krásna - páčila sa mi od začiatku až po koniec
-Film nemohol natočiť lepší režisér než Joe Wright
-Je to natočené v roku 2005 a ja som vždy kategoricky odmietala pozerať filmy ktoré sú natočené menej ako v roku 2009 (ovšem okrem tých osvedčených) ale tento film mi úplne vyvrátil úsudok :)
-Na Mr. Darcy nemohol byť dosadený lepší herec a ja pri obrazovke len ochkám a achkám (!)
-Keira Knightley a jej rýdzi anglický akcent sú tam perfektné, ..vlastne všetci tam majú krásne akcenty

Vedela som, že od Jane Austenovej je sfilmovaných pár kníh a taktiež som vedela, že je to aj známi román Pýcha a predsudok, ale takýto film som nečakala. Jediné čo ľutujem, že som si to nepozrela skôr. Milujem historické romány a čítam ich neskutočne veľa, ale tento film je prvý, ktorý som videla z toho žánru. Všetkými desiatimi odporúčam!

Prezentovanie tohto filmu nebolo len tak.. veľmi dlho rozmýšlam, že by som napísala niečo takéto. Ale bude to troška inak napísané. Chcem vedieť váš názor, tak hlasujte v ankete :) Budúci týždeň tu už bude názov na túto poviedku.
- Borie X

26.časť

Moja postel bola síce užšia ako u otca alebo doma v Kanade, no nič sa nevyrovnalo pocitu dokonalej oddýchnutosti, ktorú som tu zažívala. Zvyčajne som vstávala okolo desiatej, ak som si mohla pospať. Ale po prvej noci tu po dlhých rokoch, som mala úsmev na tvári keď som odtiahla závesy na okne a zbadala červenú oblohu. Slnko ešte len vychádza. Keď som zišla dolu len v papučiach a narýchlo prehodenom župane, Charlie, tvrdí spáč na mňa pozrel len jedným okom a vrátil sa k spánku. Zašla som cez dlhú úzku chodbu do kuchyne. Ťahala ma vôňa čerstvého chleba, vajíčok a ešte čohosi silného, no zároveň príjemnej sviežej vône. Stará mama mala v ruke rozmarín a jemne s ním aranžovala misu.

„Dobré ráno,“ podišla som k nej.

„Dobré,“ s úsmevom pritakala.

„Kde je dedko?“ vzala som si do dlane rajčinu a zahryzla do nej. Svieža šťava mi stekala dolu po suchom hrdle. Nebadane som povzdychla.

„Šiel na obchádzku k nájomcom a povedal, že pomôže aj s odhŕňaním snehu. Cez noc napadlo viac ako pol metra.“

„Prezlečiem sa a pôjdem mu pomôcť,“ veselo som nadhodila. Bola som hore desať minút, no už som pomaly začala rozmýšľať, či ma nechytí nuda. Ako sa ukázalo, našťastie nie.

„Len si pekne sadni, najskôr sa naraňajkuješ. Urobila som omeletu. Dáš si čaj?“ po príkaze, mi jemne položila otázku. Niekedy ma vedela vyviesť z rovnováhy. Priam umelecky vedela zmeniť typ rozhovoru.

„Áno dám. Si horšia ako otec,“ zahundrala som, no posadila sa na stoličku.

„Na robotu budeš mať dosť času a keď...“ Udialo sa to tak rýchlo, že som takmer len stŕpnuto zostala sedieť. Vyšmykol sa jej hrnček s čajom, podlomili nohy a pritisla si ruku niekde v oblasti hrudníka.

„Bože...“ moje slová sa stratili v slabom výkriku. Padala k zemi a v tej chvíli som vyskočila zo stoličky a konečne donútila svoje telo k pohybu. Stihla som ju zachytiť, než sa jej bezvládne telo dotklo zeme. Nehybnú som ju opatrne položila a na krku jej nahmatala pulz. Roztrasene som vydýchla. V hlave som cítila aj svoj vlastný a hlava mi dunela. Utekala som k telefónu a vytočila záchranku. Pokým prišli, jej hlavu som si položila do lona a jemne ju hladkala, pričom som si mrmlala upokojujúce slová. Keď jej pokojné telo nakladali do sanitky, dovolila som svojim pocitom preniknúť. Zakryla som si dlaňami ústa a potlačila hlboký vzlyk, ktorý sa mi dral z hrdla. Slzy ma pálili na studených lícach. 

DoR 31.časť (posledná)

Takže toto je posledná časť poviedky... a aj moja posledná poviedka :) 
ďakujem Barči, že mi dovolila pridávať na jej blog a aj tým, ktorý si totu čítali :) 

Ako som nemala myslieť na Simona a Agathu, keď vlastne kvôli nim som bola tam kde som bola. Alebo to nebolo kvôli nim? Ale kvôli mne samej? Zaoberať sa touto otázkou bola chyba, pretože to znamenalo ďalšie komplikácie.

Do dňa, kým neprišla návšteva a nepovedala mi tie slová, ktoré som potrebovala počuť, som bola stratená. Keď na to teraz myslím, tá osoba, tie osoby mi pomohli viac než som si kedy mohla myslieť.

                                                            ------------

„Anabeth Piercová, máte návštevu“ vošla mi do izby sestrička, ktorú som nepoznala. Ani sympatická nebola, stará... možno okolo štyridsiatky žena, ktorá mala v očiach, že všetko vie. Prikývla som bez akéhokoľvek prejavu citov. Bola som tu už dva týždne, rovnaké pravidlá- každý druhý týždeň návštevy a potom znova absencia.

Tešila som sa na mamku a ocka, ale keď som zbadala, že obetovali svoje návštevy a prišli iné osoby, bola som šťastnejšia o to viac. Vrhla som sa okolo jeho krku a plakala tak silno ako na Simonovom pohrebe.

„To je dobré“ tíšil ma „Sarah mi všetko povedala. Nevadí mi, že si mi to nepovedala, ani ja by som to nedokázal“

„Bála som sa, že až sa to dozvieš, že..“ skočil mi do reči

„ Nikdy by som....“ pozrel sa mi do očí „ako by som mohol nechať tak skvelé dievča? Ako si si to mohla myslieť?“  nevedela som čo povedať

„Ana“ povedala po chvíli Sarah „neskutočne nám chýbaš“ prišla ku mne a ukradla ma z Ryanovho objatia

„Aj vy my chýbate“

„Ja teda pôjdem a nechám Vám priestor“ Objala ma ešte raz  a vyšla zo spoločenskej miestnosti, keď stála pri dverách usmiala som sa na ňu

„Budem musieť ísť aj ja.“ Pozrel na mňa smutne „inak ma z tadiaľto budú musieť vyniesť násilím“ usmial sa. Pristúpil ku mne a konečne mi dal to čo som mala odopreté dva týždne a teraz aj odopreté mať budem. Konečne som ucítila jeho pery, ktoré patria len mne a mne aj patriť budú. Cítila som to, či už skôr aj vedela.  „Budem na teba čakať až kým sa nevrátiš späť domov Bethi.  Aj keby to mali byť roky!“ chytil mi tvár do dlaní a pozeral sa mi do očí. Prikývla som zo slzami v očiach.

Prišla k nám sestrička „Mladý pán čas vypršal, už musíte ísť“ tvárila sa neskutočne vážne

„Už idem“ odvetil jej tiež vážnym tónom, ale ani raz neodvrátil pohľad z mojich očí, usmial sa „Milujem ťa, Bethi“ a dal mi bozk na čelo, vedel tak ako ja, že keby sa opäť dotkne mojich pier, nechcel by ich už viac pustiť zo svojho zajatia.

Keď sa odtiahol povedala som „Aj ja ťa milujem Ryan“  a usmiala sa najúprimnejším úsmevom aký som kedy mala na tvári...

Ešte na jeden moment som stratila silu bojovať... a to vtedy, keď som sa pozerala ako odchádza a uvedomovala si, že ho neuvidím hodnú chvíľu. No keď som sa vrátila na izbu a ľahla si, moje ústa sa skrútili to širokého úsmevu. Myslela som na to ako ten čas bude musieť ísť rýchlo, rozhodla som sa, že urobím všetko preto, aby môj pobyt na tomto mieste skončil skôr než ktokoľvek stihne povedať „švec“.. tento krát si nemôžem dovoliť ostať tu dlho, pretože tam vonku na mňa čaká mamka s ockom, moja najlepšia priateľka Sarah, jej brat a zároveň môj priateľ, ktorého nesmierne milujem a nebojím sa povedať jeho meno nahlas- Ryan. 

DoR 30.časť

Kto je z NR a bol pozrieť ohňostroj?? :P (BTW) ak ste videli aj vystúpenie so spievajúcimi anjelikmi... bola som tam aj ja :D 

peknýý večer :) a príjemné čítanie :P 

Najradšej by som u nich ostala, ale musela som odísť. Cez večeru som bola úplne inde, s Ryanom. Potom ma však napadlo, že on ma vlastne nepozná.. časť zo mňa. Zmocnila sa ma panika..!uprostred štedrej večere som začala myslieť na to čo ak sa to dozvie kde som bola, že sa to dozvie od nesprávnej osoby, v nesprávnu chvíľu! Ak mu to nepoviem čím skôr, budem sa cítiť previnilo, to som vedela na isto. Veď už teraz som panikárila ako blázon.

„Bethi, čo ti je.. tváriš sa nejako zmetene“ spýtal sa ocko

„Nič, nič.. len som bola asi veľmi zamyslená“ odpovedala som z úsmevom

Po večeri sme si vždy spoločne pozreli vianočnú fotku, pretože ocko trval na tom aby sme ju videli až v štedrý večer. „takže Bethi čo hovoríš, a ten nápis tam je skvelý“ podával mi ju a ja som prevrátila očami, chvála bohu si to nevšimol inak by sa nahneval. No fotka ma prekvapila...

„Mami?“ pozrela som na ňu, ona sa pozrela na mňa, že čo sa deje. Podala som jej foto.

„Čo miláčik? Je skvelá ocko, všetci tam vyzeráme inak. Hlavne ty Bethi“ usmiala sa „dospela si“ o čom to hovorí? Prečo by to spravili? Ako to mohli? Nemala som ju rada, ale patrila do rodiny..

„Ale veď na nej nie sme všetci“ obaja na mňa pozreli. Ja som sa pozrela na Agathu, ktorá sedela už v obývačke, akoby aj ju trápilo, že na fotke nebola a vedela že sa niečo deje. „Mami ja ju nemám rada, veď to vieš, ale čo povedia starký? Budú nahnevaný.“

„Anabeth, trocha ma desíš“ povedala a otec na mňa skúmavo pozeral

Otočila som sa na Agathu „veď povedz niečo, Agatha!“ bola som nahnevaná. Povedala som, že chcem začať od znova, preto si budem obhajovať nevlastnú sestru, ona iba pokrútila hlavou

„Bethi?“ spýtal sa otec „prosím ťa vysvetli mi..“ skočila som mu do reči

„Agatha patrí do rodiny, preto by mala byť na fotke!“ povedala som trochu rozčúlená

„Bethi“ pozrela som sa na mamu „miláčik, Agatha tu nie je“ tento krát som bola ja tá čo nerozumie  „Agatha zomrela, t-ty si to nepamätáš“ vyvalila som na ňu oči

„Čo to hovoríš, veď“ otočila som sa na miesto kde sedela a nebola tam, pribehla som pod vianočný stromček, začala hľadať balíčky z jej menami. Ani tie tam neboli. Otočila som sa na rodičov, ktorý ku mne opatrne kráčali. Sedela som na zemi keď mi začali stekať slzy po lícach, pozrela som sa mame do očí, potom ocovi. „nie, nie ...“ pokrútila som hlavou a vybehla do starej Simonovej izby, bola ako pred rokom. Počula som kroky zo schodov, keď som sa otočila, otec ma chytil do náručia

„To je v poriadku“ povedal a ja som odpadla.

                                                                   ------------

Čo sa stalo, že môj život nadobudol opäť zlý smer? Prečo sa mi dialo, to čo sa mi dialo? Nezobudila som sa vo svojej izbe. Zavrela som si oči a mala chuť si oplieskať hlavu o čokoľvek. Ľahla som si na posteľ a rozmýšľala

„Môžem vojsť“ otvorila som jedno oko a zbadala známu tvár, doktor Crower. Neodpovedala som, preto vošiel „Beth, ja viem, že si prekvapená.. to som aj ja. Neviem čo povedať, z odporného hľadiska ťa nechcem súdiť.“

„Prečo si nepamätám čo sa stalo?“ pozrela som sa naňho „čo sa vlastne stalo. Ako to, že..“

„Viem, že sa ideš spýtať ako je možné, že som si nevšimol. Vieš Beth, všetko naznačovalo tomu, že si pamätáš veci matne.. ale pamätáš. Pozoroval som ťa celú dobu čo si bola preč a všetko sa zdalo vyť v poriadku.“ Prerušila som ho tak ako on prerušil mňa, nepotrebovala som vedieť viac.

„Čo sa stalo“ spýtala som sa chladne

Povzdychol si „Zvláštne na tom je, že ty si nieže nepamätáš, ty si zabudla. Vieš že si bola pri tom keď Simon zomrel?“ prikývla som „aj to ako zomrel? Že sa odpojil z prístrojov“ pohľad som mala ako skala „povedala si mi, že to bolo kvôli jeho stavu, že ďalej nevládal a“ prudko som sa postavila

„A bola tam Agatha“ pozrela som sa na neho a on prikývol „a-a smiala sa“ potláčala som plač „a ja som..“ to som už nevydržala a rozplakala sa, nemohla som ani len dopovedať čo som spravila. „som vrah“

„Nie niesi, pretože si bola v tranze“ opäť som ho prerušila

„Prosím  vás, nechajte ma tak.“

„Beth, to že si necháš pomôcť neznamená, že si zlyhala“ pozrela som sa mu do očí „ ale že na to nie si sama".

Doktor Crower mal pravdu, ako vždy. Stačilo sa snažil a nechať si pomôcť. I tak však dostať sa na to isté miesto bolo zvláštne, pretože jediné čo som chcela bolo nebyť tam, už nikdy.

DoR 29.časť

pekný víkeend prajem :) 

Ráno som za zobudila na príjemnú vôňu medovníkov, ktoré rozvoniavali z kuchyne a ako vidím prešlo to do celého domu. Namiesto raňajok som ich zjedla hádam aj tucet. Sladučké, s mliekom som ledva hltala jeden medovník za druhým.

„Jedz pomaly“ povedala mamka keď prechádzala okolo pultu, trochu do mňa drgla a zasmiala sa. Ja som na ňu hodila vražedný pohľad -múj milášek-  a zasmiala sa s ňou.

„Dobré ránko“ vyšlo zo mňa keď som zhltla posledný kúsok čo bol po ruke. „mám z niečím pomôcť?“

„Nie netreba, je napečené, navarené, prestreté. Už len čakať“ popri tom ako rozprávala kontrolovala či je všetko ako má byť

„Ehm... mami? Je len jedenásť hodín ráno.“

„Ja viem trdlo,  mám nachystaný obed.“ Zasmiala sa, ... aha

„Okay teda.“ Zdvihla som ruku, akože sa vzdávam a vybehla hore do svojej  izby. Sarah, Ryan z rodičmi a malou Marlie trávili vianočný deň u rodiny Parkrovcou a prišli aj rodičia Sarahinej matky. Bolo to hlavne kvôli Marlie, pretože nevedeli ako dlho bude ešte medzi nimi. A vždy je lepšie mať na Vianoce celú rodinu po kope, aj mi sme kedysi bývali všetci spolu, ale starký nevládali chodiť k nám a do ich bytíku by sme sa všetci nevošli. Tak sme prešli na tradičné vianočné pohľadnice, ktoré sme im zasielali každý rok. Bola to spoločná fotka, na ktorej sme sa všetci obliekli do smiešnych –ale aj tak to bolo fajn- svetríkov a usmievali sa od ucha k uchu, cez počítač ocko upravil fotku ku ktorej pripísal „Šťastné a Veselé prajú Piercovci Piercovcom“ z počiatku to bolo zábavné, ale z roka na rok mi to už neprišlo také vtipné... takže som to nekomentovala. Mamkiný rodičia sa bohužiaľ zabili pri autonehode ešte keď bola malá, takže im sme zobrali väčší veniec, taktiež z prianím.

Pretože Ryan zo Sarah boli u pani Parkerovej mohla som tak zbehnúť a popriať im osobne. Bola som nadšená, že býva tak blízko, keď som si uvedomila, že Ryan bude celé leto u nej ... o dom ďalej, celá som sa rozochvela.

„Ahoj Sarah“ nestihla ma ani len pozdraviť, pretože som sa jej hodila okolo krku. Jednoducho tá vianočná atmosféra na mňa pôsobila nejakými silami.

„Vzduch..vzduch!“ dralo sa jej z hrdla, pustila som ju a nahodila psí výraz. Usmiala sa, teda mi odpustila. „Šťastné Vianoce Ana“ usmiala sa a pozvala ma dnu, sadli sme si do obývačky. Keďže som mala v ruke tašky z darčekmi a nedali sa nijako schovať, aj keby si donesiem ruksak... bolo by to divné a vedeli by, že čo je v ňou.. dala som Sarah darček hneď. Nebolo to nič zvláštne iba fotorám z našou spoločnou fotkou

„Aby si na mňa nikdy nezabudla“ povedala som keď si ho rozbalila a usmiala sa, prišla ku mne a objala ma

„Ďakujem Ana, je to skvelé..“ pozrela na mňa „nikdy nezabudnem!“  a podala mi balíček. Milujem darčeky, preto som ho z radosťou rozbalila. Bola to nová knižka od Dominika Dána „Kožené Srdce“  neubránila som sa širokému úsmevu „a pozri sa dnu“ otvorila som knižku a bol tam podpis, jeho podpis! To som sa už neusmievala, ale priam zízala. „bola to trochu fuška, ale ty a knihy a Dominik.“ Zasmiala sa. Objala som ju tak tuho ako som mohla

„Normálne sa hanbím za svoj darček“ buchla ma po chrbte a potom ma po ňom pohladila

„Ako vidím, dneska tu nechýbam“ začula som známi hlas. Sarah pochopila, že naše objatie sa už musí skončiť preto sa odtiahla a ja som sa mohla hodiť okolo krku Ryanovi „alebo?“ usmial sa tým svojím krásnym úsmevom

„Najviac na svete“ povedal som a pobozkala, nie moc dlho aby to Sarah neprišlo hlúpe, že je medzi nami

„Krásne Vianoce“ z poza chrbátu vytiahol balíček, ja som sa na neho pozrela a pokrútila hlavou. On mi ho však dal do rúk. Keď som ho rozbalila čakal ma naozaj zaujímavý darček. Bol to fotoalbum, na ktorom bola naša spoločná fotka, -tú som mala najradšej- keď som ho otvorila bolo v ňom pár fotiek „zvyšok album musíme doplniť“ dodal, ja som sa na neho usmiala. Počula som ako si Sarah povzdychla, neznelo to ako zo zúfalstva, skôr od záujmu. Prižmúrila som na Ryana oči a potom mu podala ten môj darček. Bolo to síce otrepané, ale podľa mňa aj tak najlepšie pre pár. Prívesok v tvare srdca, bola tam iba jedna časť.. pretože tú druhú som mala už ja na krku.

„Okay vy dve hrdličky, mohli by ste si ma konečne všimnúť“ uvedomili sme si, že nejakú chvíľu sme mlčky stáli a hľadeli si do očí. Zdalo sa to ako chvíľa, pre nás.... haha

25.časť

„Bonjour les enfants!“ zakývala som deťom. „Bonjour Camille!“ kývla som aj mladučkej opatrovateľke. S hlučnou odozvou som vystúpila z vlaku do niekoľko centimetrového snehu. Padlo mi zadobre precvičiť si francúzštinu. Boli tri hodiny, krásne bezoblačné počasie a takmer prázdna vlaková stanica. Rameno ma pomaly ale isto začalo bolieť od ťažkej váhy tašky. Teraz sa treba dostať od mrazivého počasia do teplého kresielka pri pohár horúceho čaju mojej babky. Ešte to zrealizovať. Po pár minútach som zakotvila v požičovni áut. Chlap s plešinou na hlave a hrubým rámom na okuliaroch si ma kriticky premeral. Po mikroskopickom prezretí môjho vodičského preukazu, mi veľmi neochotne podal kľúče od auta.

„Myslím si, že vy mladí ste nezodpovední a už vôbec by sa vám nemalo dovoliť sadať za volant!“

„Aj ja Vám ďakujem,“ nasadila som úsmev a otočila sa smerom k východu. Uhundraných ľudí je lepšie ignorovať ako sa s nimi hádať.

Keď som našla moje prenajaté auto, bola som príjemne prekvapená. Tmavo-červený ojazdený Ford Focus bol v lepšom stave, než som si myslela, že budú tunajšie autá. Nemohlo mať za sebou viac ako päť rokov jazdy, takže aj z vnútra aj z vonka vyzeralo veľmi dobre. Nečakala som, že auto ktoré mi dajú bude viac ako pojazdné. Keď som vyšla z mesta, obzerala som si okolitú krajinu a opäť si ju pripomínala. Snehu tu bolo podstatne viac a popri úzkej ceste boli záveje. Lúky boli pod hrubou vrstvou snehu a bodku idylickej krajinky dodávali zasnežené stromy a polorozpadnutá drevenica okolo ktorej som prechádzala. Po dvadsiatich minútach som sa napojila na známu cestu, ktorá viedla k vidieckym domom a opäť sa obzerala po okolí. V aute sa cestovalo príjemne, kúrenie išlo naplno, ale aj tak... teplý čaj v ruke, keksi v druhej a vlnená deka na kolenách bola krajšia predstava.

Brána bola otvorená. To mohlo znamenať aj dobré znamenie a to, že ma už čakajú. Moja predpoveď sa mi naplnila, keď som vystúpila z auta a starká vyšla v gumákoch na chodník. Bola taká krásna, ako sa len najviac dalo byť na šesťdesiat-osem rokov. Striebristé pramienky v ktorých boli ešte stále pramene jej čiernych vlasov, mala ako vždy vyčesané a pripnuté veľkou sponou. Krásna postava jej ani po rokoch neochabla ani nepridala kilá a vrásky okolo očí a úst naznačovali len to, že sa často smeje a teší.

„Babi!“ zamkla som auto a tých pár metrov medzi nami prebehla. „Bože, rada ťa vidím po dlhom čase.“

„Moje zlatíčko, poď dovnútra, určite si unavená s dlhej cesty. Starkí sa išiel prejsť k susedom a zobral aj psa, že vraj nejaký problém s kanálmi...“ trkotala a viedla ma do domu. „Nechceš si ísť najskôr ľahnúť a keď bude večera tak ťa zobudím?“

„Nie babi, vo vlaku som si aj zdriemla, ale dala by som si...“ nedokončila som.

„Do čerta!...psisko jedno..moceš sa pod nohami,“ hromžil určite dedo pred domom. „Ešte ma privedieš do hrobu.“

„A už je doma,“ láskavo sa usmiala. „Spravím ti čokoládu alebo si dáš čaj?“

„Dám si čaj, vďaka,“ vyzula som si conversky, ktoré sa do tohto počasia asi len ťažko mohli hodiť. Boli celé premočené. Babi zatiaľ odišla do kuchyne.

„Ahoj vnučka moja,“ veselo ma pozdravil starký, keď otvoril vchodové dvere. „Myslel som si, že si už tu, keď som videl to auto. Poď sem nech ťa vystískam!“ Dedko bol v mladosti dosť veľký švihák a jeho charizma a prirodzená sympatickosť z neho ani po rokoch nevyprchala. Bol veľmi vysoký a mocný, zatiaľ čo babi bola nižšia. A obidvaja mali silný írsky prízvuk, ako otec. Ten zdedil výšku po mame, a po otcovi...nuž zrejme nič. Alebo ma aspoň nič v tejto chvíli nenapadá . Objali sme sa a dala som mu boštek na obe líca.

„Babi nám už robí čaj, poď nám povedať ako si sa mala,“ chytil ma okolo ramien a viedol ma do obývačky. Sprevádzal nás aj starý Charlie (pes) -meno mu dal otec- ktovie prečo, asi nebol taký originálny. Presne ako som si predstavovala. Do jednej ruky mi strčila podnos so šálkou, do druhej medové koláčiky a okolo pliec mi prehodila deku z vlny. Starký sa usadil vo svojom kresle, babi vedľa mňa a rozprávali sme sa a rozprávali... Za ten čas začalo opäť snežiť. 

- ďakujem za predošlé komentáre, vždy potešia X