10.časť

Edmund mal chuť rozbíjať a ničiť všetko, čo bolo v jeho dosahu. Zaklial. Odkedy sa naučil, že ženy mu do postele chodia samé, nestaral sa takmer o nič. Do smrti jeho otca. Ale nijaká sa mu nedostala pod kožu ako ona. Spoznal krajšie ženy, obdivuhodnejšie.. dokonca poddajnejšie. Ani to nieje žena, iba dievča. Znovu zaklial. Kašlať na to, čo chce jeho matka. Mal chuť schytiť ju do náručia a bozkávať a robiť ďalšie veci na ktorých sa vždy smial. Smial sa priateľom, ktorý boli závislí len na jednej žene. Boli zamilovaný. A on tiež. Vybehol z miestnosti a rozbehol sa po chodbe. Kráčala svižne a bola pred ním o niekoľko dobrých desiatok metrov.

Len dôstojnosť jej nedovolila bežať. Zmizla za rohom dverí, ktoré viedli na záhradu. Edmund sa rozbehol smerom ktorým sa vydala, aby mu neušla.

„Dočerta stoj!“ Edmund bol celý bez seba. Chytil ju za lakeť a otočil k sebe. Bella pozerala do zeme a prudko dýchala.

Po dlhej chvíli naňho zdvihla zrak a odhodlane sa vystrela. „Myslím, že by ste nemali...“

„Prestaň s tým!“ Tváril sa ako nepríčetný. Od zlosti bol celý bez seba. Prekvapene cúvla, no Edmund k nej spravil krok. Medzi nimi bola len nepatrná medzera.

„Chcem...“ uprene jej pozeral do očí. Bella si pomyslela, že krajšieho muža ešte nevidela. Pod jeho upretým pohľadom cítila, ako sa jej hrnie do tváre krv.

„Čo chceš Edmund?“ zmätene naňho pozrela. Jeho meno vyznelo z jej úst tak prirodzene. Prvý krát ho oslovila priamo. Dlho sa ňu pozeral, rozhodoval sa.

„Chcem byť s tebou,“ odvetil napokon. „Chcem o tebe vedieť všetko. A chcem urobiť jednu vec.“

„Čo je to?“ nepatrne vydýchla. Nebola si istá či ju vôbec počul. Akoby to chcelo vedieť aj samé slnko. Po zamračenom dni vykuklo spoza mrakov. Pozeral na jej pery. Hruď sa mu prudko dvíhala. Sklonil sa k nej a jednou rukou si vplietol prsty do jej jemných kučier. Boli presne také, aké si Edmund predstavoval. Ako hodváb. Odchýlila pery a aj keď to čakala, totálne ju ohromilo keď ju bez váhania objal. A potom sa jeho ústa spojili s jej perami. Pristihla sa, že namiesto toho, aby sa bránila, sa k nemu pritíska. Znovu a znovu ju bozkával, od ľahučkých dotykov pier po prechádzal k naliehavejším bozkom. Pozrela naňho, Edmund mal oči zatvorené a tvár mu tienili husté čierne mihalnice. Bol krásny.

„Chceš byť so mnou?“ vecne poznamenala keď sa od seba odtiahli. Ešte stále ju držal okolo bokov. Usmial sa na ňu tým spôsobom, pri ktorom bola Bella rada, že ju drží.

„A chcem ťa spoznať,“ doplnil ju.

Keď zdvihla zrak, uvidel v jej očiach šibalské ohníky, ktoré mala aj pri ich prvom stretnutí.

„Tak poďme.“ Vložila si ruku do jeho dlane a potiahla ho smerom od domu.

9.časť

Lizzie sa ponorila do čítania, až stratila pojem o čase. Túto drobnosť mi prišla pripomenúť starká.

„Dieťa moje...“ zamračila sa na mňa. „Aj zajtra je deň. Pod si ľahnúť.“

No ja som na únavu ani nepomyslela, nehovoriac o spánku. Ako by som mohla zaspať?

„Koľko je hodín?“

„Je pol jedenástej.“

„Keď budem unavená, pôjdem do postele,“ ubezpečila som ju. Prebehla som očami po nasledujúcich stránkach, no boli to väčšinou zápisky o pocitoch nasledujúcich dní, opis izieb, záhrady... to všetko si prečíta neskôr. Ešte nikdy ma nezaujala kniha tak veľmi a keď si predstavím, že sa to dialo aj v skutočnosti, príjemné teplo a zároveň neznámi pocit sa mi rozlial v tele. Pretočila som asi desať stránok, kde sa spomínali predchádzajúce veci. Nechcela som pretáčať strany až na koniec a prečítať si ten, aj keď ma to veľmi lákalo. Bolo to príjemné trýznenie. Mala som tušenie kam to vedie a s úsmevom na tvári som sa ponorila do čítania.

20.12.1909;

Bella našla strýka sedieť v pracovni skoro ráno, keď sa väčšina hostí išla poobzerať po vidieku. Sedel v kresle, popíjal a zadumaný výraz na jeho tvári sa nedal prehliadnuť.

„Dobré ráno,“ potichu sa ozvala pri dverách.

„Ach, ahoj,“ usmial sa na ňu. Od kedy sa stal jej poručníkom, snažil sa, aby jej nahradil obidvoch rodičov. „Deje sa niečo?“ opýtal sa jej, keď zbadal je pohľad. Nikdy nepochybovala o tom, že ju nemal rád ako svoju vlastnú. Vychovával ju v podstate sám, od troch rokov.

„Nemala by som sa to opýtať ja?“ podotkla jemne. Bella podišla k nemu a sadla si do kresla. Keď vzal jej útlu ruku do jeho veľkej dlane, vedela, že sa niečo deje.

„Hovor,“ požiadala ho bez zbytočných slov.

„Neviem ako začať...“ pohľad mal utrápený. „Sme na mizine. Dnes mi prišiel list z domu a niečo nevyšlo tak ako malo. Jedny investície, ktoré som vložil...“ keď videl jej pohľad zmĺkol. „Tým ťa nemusím zaťažovať. Bude to ťažšie, ale myslím, že nebudeme musieť predať nič, no aj tak nemôžme mať veľké výdavky.“

„Nehovoril si, že sem ideš práve kvôli obchodom?“

„Áno, ale... s tým to nič nesúvisí. Nato, aby som niečo rozbehol, potrebujem určitý základ peňazí a ten nemám.“

„Potom si od niekoho požičaj. Možno Del...“

„Nie,“ hneď ju prerušil. „Dobre vieš, že nato som až moc hrdý. A od neho si požičiavať nechcem. Ako som povedal, predať nebudeme musieť nič, aj keď s novými koňmi sa asi budeš musieť rozlúčiť...“

„Dobre vieš, že mi to nevadí. Nerada vidím, keď sa trápiš. Ak budeš niečo potrebovať príd za mnou. Aj rozhovor ti môže pomôcť,“ usmiala sa naňho.

„Myslím, že si pôjdem ľahnúť. Celú noc som nespal.“ Nechal ju samu. Pár minút premýšľala, ale nakoniec aj tak na nič neprišla. Rozhodla sa trochu prejsť po dome. Práve šla do tanečnej sály, keď sa k nej priblížil chlapček, ktorého poznala. Bol medzi deťmi, ktorým čítala.

Chlapec vyzeral zmätený a neistý, šiel po chodbe, ale akoby nevedel, kam má ísť. V rukách zvieral nejakú drevenú hračku.

„Ahoj. Stratil si sa?“ Čupla si, aby mali tvár v jednej rovine.

„Nie, slečna.“

„Ako sa voláš?“

„Arthur, slečna.“

„Nevyzeráš veľmi šťastný Arthur. Čo sa ti stalo?“

Prikývol. „Hral som sa s niečím, s čím som sa nemal hrať a teraz sa to zaseklo a ja dostanem výprask.“

„Čo je to?“ vyzvedala Bella súcitne.

„Ukážem vám.“ Chytil ju za ruku a ťahal so sebou.

„Kam ideme?“

„K vianočnému stromčeku.“

„Výborne. Práve som tam mala namierené.“

Arthur ju voviedol do tanečnej sály, ktorá bola našťastie prázdna. Vianočný stromček bol vskutku veľký.

„Niečo sa zachutilo na stromčeku?“ vyzvedala Bella.

„Áno, slečna, tamto.“ Ukázal na konár vysoko nad hlavami.

„Nič nevidím. Ach, bože, čo je to?“ Na konári viselo niečo tmavé, chlpaté, niečo, čo pripomínalo hniezdo. Alebo mŕtveho hlodavca.

„To sú vlasy pána Bowmana.“

Bella vyvalila oči. „Jeho tupé? No prečo... ako...?“

„Viete,“ vecne vysvetľoval Arthur, „videl som, že zadriemal na pohovke v knižnici a príčesok mu spadol z hlavy. Pomyslel som si, že by sa s ním dalo pohrať. Tak som ho vystreľoval z hračkárskeho katapultu. Potom vyletel privysoko, až hore na vianočný stromček, nemohol som ho dočiahnuť. Chcel som ho vrátiť pánovi Bowmanovi skôr, ako sa zobudí, naozaj chcel!“ Chlapec vkladal do nej všetky svoje nádeje. „Mohli by ste ho dať dole?“

Bella sa odvrátila, zakryla si tvár rukami a zadúšavo sa rozosmiala. „Nemala by som sa smiať,“ lapala po dychu. No čím viac sa nažila smiech potlačiť, tým to bolo horšie. Keď sa trochu utíšila, pozrela na Arthura, ktorý sa na ňu mračil, a zdalo sa, že zoberie nohy na plecia. Vedel, že dostane výprask, preto nepovažoval situáciu za takú smiešnu.

„Prepáč,“ ospravedlnila sa Bella. „Chudáčik Arthur. Chudák pán Bowman! Áno, dám dole tú vec zo stromčeka.“ Príčesok bolo treba zachrániť nielen kvôli Arthurovi, ale aj preto, aby sa pán Bowman nedostal do trápnej situácie.

„Už som vyskúšal rebrík, ale nedočiahol som,“ povedal.

„Nieste veľmi vysoká,“ pochybovačne poznamenal Arthur.

„Aspoň sa o to pokúsim,“ Bella sa naňho usmiala. Rebrík bol vysúvací. Spolu ho presunuli pod jeden z výklenkov. Bella si vyzula čižmy a stúpla na prvý schodík. Dávala pozor, aby si nepristúpila sukňu, hravo vyliezla len v pančuchách až na vrch, kde len chvíľu zaváhala. Keď sa dostala na samý koniec rebríka, načiahla sa po príčesku, ale na dosah jej chýbalo pätnásť centimetrov.

„Dočerta!“ mrmlala si. „Skoro ho mám.“

„Nespadnite, slečna!“ zakričal Arthur. „Možno by ste mali radšej zísť.“

„Vieš,“ zamyslela sa. „Keby som sa postavila na rímsu, myslím, že by som naň dosiahla.“ Opatrne sa nadvihla a preliezla na ňu.

„Nevedel som, že dámy vo vašom veku vedia liezť,“ komentoval to Arthur. Urobila naňho dojem.

Dávajúc pozor, kam kladie nohu, zastala a načiahla sa k vlasom. Bol stále privysoko. „Arthur, zlá správa je, že nedočiahnem. Tá dobrá je, že máš veľmi výkonný katapult.“

„Dostanem riadnu bitku.“ Prevrátil oči.

„Arthur!“ Vo dverách sa objavil ďalší chlapec. „Všetci ťa hľadajú! Tvoj učiteľ hovorí, že meškáš na hodinu,“ zadychčane mu oznamoval.

„Budú lietať hromy-blesky,“ mrmlal Arthur. „Musím ísť, slečna. Zleziete odtiaľ?“

„Áno, zvládnem to,“ uistila ho Bella. „Len chod Arthur. Nemeškaj na hodinu.“

„Ďakujem!“ zakričal a ponáhľal sa z miestnosti. Hlas jeho kamaráta sa k nej doniesol z chodby. „Čo robila tam hore?“

Skôr, ako preliezla na rebrík, predĺžená časť sa zosunula. Vyjavene zízala na skladací rebrík, ktorý bol ďaleko pod ňou. Trčala v polovici steny v tanečne sále, nemala ako zísť a v dome nebol takmer nikto.

„Arthur!“ zvolala, no odpovede sa nedočkala. Svitlo jej, že je tam uväznená. Aj keby ju tu niekto našiel, zaručene si to nenechá pre seba a všetci sa na tom budú baviť celé sviatky.

„Došľaka!“ tlmene zanadávala. „Hej! Počuje ma niekto?“ Jej hlas sa ozýval. Nič. Zvažovala, že sa na rímsku posadí, ale bola príliš úzka. Mala pocit, že čakala aspoň pol hodinu, keď vo dverách zazrela postavu. Najskôr si myslela, že je to sluha. Zdanie bolo opakom.

„Bože, prečo práve vy,“ zamrmlala. Zatvorila oči, akoby jej prišlo zle.

Počula ako neveriacky vyslovil jej meno. Otvorila oči a uvidela Edmunda Deloryho stáť pod ňou.

„Isabella dočerta, čo tam robíte?“ V tvári mal zmes prekvapenia, pobavenia a čohosi, čo sa podobalo na znepokojenie. Bola priveľmi utrápená, aby ho pokarhala za to, že ju oslovil krstným menom. Začínali ju od toho státia bolieť nohy.

„Chcela som na niečo dosiahnuť,“ odpovedala krátko. „A rebrík sa zosunul.“ Oblečený bol šokujúco neformálne. Mal na sebe čierne nohavice, čižmy a vysúkané rukávy na košeli odhaľovali jeho mocné predlaktia.

„Mali ste poprosiť sluhu, ktorý je dosť vysoký. Nezdá sa mi mi, že by ste spĺňali túto požiadavku zlatko.“

„Vyliezť sem bolo ľahké,“ povedala Bella. „Problém je zísť a nehovorte mi zlatko...“

Akoby ju nepočúval. Podišiel k rebríku a začal upevňovať vysúvaciu časť. Zatúžila m povedať, aby šiel dočerta, že tam radšej zostane celé dni, než by prijala jeho pomoc. Keď si všimol jej nerozhodnosť, vecne povedal: „O chvíľu sem isto niekto príde. A mal by som asi poznamenať, že vám odtiaľto výborne vidím pod sukňu.“

Bella sa prudko nadýchla a pokúsila sa potiahnuť si šaty bližšie k sebe. Zapotácala sa.

Edmund zanadával a zvážnel. „Nehýb sa. Nepozerám sa. Stoj pokojne, dočerta. Idem po teba.“

„Viem liezť sama. Len mi prisuňte rebrík,“ opäť ignorovala jeho svojvoľné rozhodnutie pre tikanie.

„Čerta starého. Nebudem riskovať, že si zlomíš väzy.“ Rozložil rebrík na maximálnu dĺžku a prekvapivo svižne naň vyliezol. Vystrel k nej ruku.

„Teraz pomaly. Chyť sa ma a opatrne sa presuň. Pomôžem ti.“ Bella ho poslúchla. Musela uznať, že logistika zostupu je trochu zložitejšia ako výstup. Chytil ju pevne a prihováral sa jej hlbokým, upokojujúcim hlasom. „Je to dobré. Mám ťa. Teraz vykroč ku mne a polož nohu, nie, nie tam, vyššie, áno, tam. A je to.“

Bella sa presunula na rebrík a on jej pomáhal zostupovať, až sa napokon ocitla v zajatí jeho ramien a tela. Bola mu otočená chrbtom a hľadela pomedzi priečky rebríka, kým on ju istil zozadu. Ako hovoril, cítila jeho horúci dych na svojom líci.

„Môžeš si odpočinúť. Je to ľahké nenechám ťa spadnúť,“ odvetil, keď zacítil ako sa zachvela.

Chcela mu povedať, že sa vôbec nebojí výšok. Mala len neznámi pocit a pritom vnímala jeho vôňu a cítila jeho svaly cez tenkú látku.

„Udrží nás rebrík oboch?“ podarilo sa jej opýtať.

„Áno, mohlo by na ňom stáť aj päť ľudí,“ utešoval ju. „Budeme schádzať spolu po jednom stupienku.“

„Cítim mätu,“ konštatovala a pootočila sa, aby naňho videla.

Bola to chyba. Tvár mali v jednej výške.

„V kuchyni vyrábajú cukrovinky.“ K jej perám sa dostal jeho horúci, mätou prevoňaný dych. „Pár som zjedol.“

„Máte rád sladkosti?“

„Zvyčajne nie, no mám rád mätu,“ usmial sa. Zostúpil na nižšiu priečku a prinútil ju, aby ho nasledovala.

„Príčesok,“ pripomenula si Bella.

„Čo prosím?“ Edmund sledoval jej pohľad a keď videl tupé visieť na konári, sklonil hlavu na jej plece a potláčal výbuch smiechu, lebo by mohol ohroziť stabilitu. „Nato si chcela dočiahnuť? Panebože!“ Pridŕžal ju jednou rukou, keď uvažovala kam má stúpiť.

„Nechcela som, aby sa pán Bowman dostal do trápnej situácie.“

„Aká si ty dobrá duša,“ povedal nežne. Mala pocit, že sa jej vysmieva. Zastala a otočila sa. No zistila, že sa usmieva. V jej bruchu to vyvolalo čudné vibrácie.

Keď už stáli na zemi, Bella sa mu zahľadela do tváre. Zízal na ňu, akoby si chcel niečo zapamätať, vstrebať to. Nakoniec to nevydržala a odvrátila pohľad na svoje topánky, ktoré boli obďalač.

„Ukážte pomôžem vám.“ Svižne si rozkročmo kľakol na dlážku.

„Nie...prosím,“ chcela namietnuť.

„Ticho,“ zahriakol ju a na prekvapenie oboch zmĺkla. Vystrela nohu a on jej starostlivo obul topánku. Pocítila jemný dotyk jeho prstov na členku. Pozerala dolu na jeho široké plecia. Položil obutú nohu na dlážku a načiahol sa po druhú topánku. Mäkkosť jeho dotyku ju prekvapila. Netušila, že taký veľký chlap môže byť taký jemný. Keď jej obul aj druhú, prešiel jej po lýtku a zdvihol sa. Chcel niečo povedať, videla mu to na očiach, ale predbehla ho.

„Musím ísť,“ zmätene zamrmlala a ponáhľala sa preč.

Ďalšia časť tu bude vo štvrtok/piatok, uvidím ako mi to víde. 

PS: Nejako ste sa rozbehli s komentármi, ale mňa to len teší, dúfam, že budete pokračovať ;) X

8.časť

Po večeri si chcel Edmund zapáliť na terase s Maxom a ďalšími pánmi cigary, ale jeho matka mala zrejme iné plány. Odtiahla ho do knižnice. S pocitom, že potrebuje niečo silnejšie ako víno, podišiel k skupine fliaš a karáf, ktoré stáli na mramorovej doske jednej zo skriniek. Edmund odjakživa nenávidel rozhovory s mamou. Bola ten typ ženy, ktorá vnucovala ostatným svoje názory v presvedčení, že sama vie najlepšie, čo oni sami chcú. Usadila sa do koženého kresla. Edmund sa oprel o rímsu kozuba a díval sa na mamu, ktorá vyzerala nepokojne.

„Tak čo?“ So záujmom nadvihla obočie. „Čo povieš na Annu Blandfordovú?“

Edmund lenivo pokrčil plecami. „Ujde.“

Obočie jej kleslo. „Len ujde? To je všetko, čo mi povieš?“

„Lady Anna nie je nič viac a nič menej, ako som očakával. Myslím, že by mi neprekážalo sa s ňou oženiť, hoci ma ani najmenej nezaujíma.“

„Manželka nemusí byť zaujímavá.“

Edmund sa skľúčene zamyslel, či v tejto vete nie je nejaká skrytá múdrosť. Stačila hodina v jej spoločnosti a každý vedel prakticky všetko, čo sa o nej dalo dozvedieť. No Isabella bola svieža a fascinujúca. Pri večeri od nej nevedel odtrhnúť zrak. Nebola taká pestovaná ako Anna, no šírila okolo seba chaotickú radostnú sviežosť. Mala takú chuť do života, s akou sa predtým nestretol, a inštinktívne chcel byť v jej prítomnosti. Ten pocit sa zintenzívnil, keď sa stal svedkom jej vážnej diskusie s Maxom. Obdivoval, ako opisovala veci. Tak sa pohrúžila do rozhovoru, že zabudla jesť, a keď jej potom sluha odnášal plný tanier polievky, smutne za ním hľadela.

„Mali by sme sa vrátiť,“ navrhol Edmund mame.

„Dobre,“ vstala a chytila ho za rameno.

Bella si večeru vôbec nevychutnala. Počas večere z nej nespúšťal oči Edmund, hľadel na ňu s akýmsi drzým, znepokojujúcim záujmom, ktorý chápala ako výsmech. Po večeri sa ľudia odobrali do rôznych kútov domu. No nechcelo sa jej ísť piť čaj, ani vyšívať či robiť iné nezmyselné veci. Mala na výber: buď si pôjde ľahnúť alebo si nájde miesto, kde bude sama. Na spánok ani nepomyslela. Nájde si nejakú knihu. Išla do knižnice, kradmo nakukla za dvere, aby zistila, kto je v nej. Zišla sa tam skupina detí, väčšina sedela na podlahe a starší pán s bokombradami sedel na tvrdej stoličke. V rukách držal nejakú knihu a škúlil do nej cez okuliare.

„Pokračujte! Teraz nemôžete prestať,“ zakričalo nejaké dieťa.

Starec zdvihol zrak. „Odkedy sú písmená také malé? Nie je tu slabé svetlo?“

Bella sa súcitne usmiala a vošla do miestnosti. „Môžem vám pomôcť, pane?“

„Och, áno.“ S vďačným pohľadom vstal a podával jej knihu. Bola to Vianočná koleda od Charlesa Dickensa. Jej príbeh o vykúpení sa stal senzáciou.

„Nečítali by ste im chvíľu? Rád by som si sadol k ohňu a dopil punč.“

„Veľmi rada,“ povedala Bella. Vzala knihu a spýtavo sa pozrela na deti. „Mám čítať?“

„Áno!“ zvolali jednohlasne. Usmiala sa na ne, nalistovala stranu a čítala. Sem tam sa pozrela na ich fascinované malé tváričky. Po chvíli úkosom zazrela ako vošla nejaká vysoká postava do miestnosti. Zdvihla zrak a zadívala sa do tmavomodrých očí, ktoré vo svetle sviečok a ohňa z kozuba pôsobili ako čierne. Sadol si do kresla v kúte a pridal sa k malým poslucháčom.

Edmund sa pohodlne usadil a pohľadom visel na Isabelle. Neobľuboval patetické príbehy, no ako tam sedel a počúval ju, pocítil ako sa mu telom šíri horúčava, a nemalo to nič spoločné s praskajúcim ohňom v kozube. Bella čítala vianočný príbeh s nevinnou odovzdanosťou. Chcel byť s ňou sám a hodiny počúvať jej hlboký, čarovný hlas. Chcel jej položiť hlavu do lona, aby cítil krivku jej stehna na svojom líci. Keď dočítala druhú kapitolu, so smiechom sľúbila deťom dožadujúcim sa, aby čítala ďalej, že bude pokračovať nasledujúci večer. Mysľou mu prebehla myšlienka, želanie, aby ona bola dcérou Blandfordovcov namiesto Anny. Keď si pomyslel, že by si ju vybral namiesto tej ktorá mu je sľúbená, cítil sa ako chrapúň.

7.časť

Dom bol nádherne vyzdobený, na závesoch zo zlatého hodvábu sa hompáľali vianočné gule, dvere zdobili girlandy z ihličia, cezmínu a brečtanu ovinuté stuhami. Stoly dekorovali sviečky a trvalky ako chryzantémy a vianočné ruže. A niekto zavesil na niekoľko dverí aj trsy imela.

Vošli do veľkého prijímacieho salónu zariadeného pohodlným nábytkom, v ktorom nechýbal hrací stôl, klavír, písací stolík a stohy kníh a periodík. Ako prvého Bella zazrela Maxa, lorda Llandrindona. Tento muž pôsobil impozantne a mocne, čo bolo pri takom mladom veku nezvyčajné. Keď zbadal Bellu, milo sa na ňu usmial a kývol jej na pozdrav. K jej strýkovi sa pristavilo hneď niekoľko mužov, väčšinou obchodníci. So všetkými sa slušne pozdravila, ale do rozhovoru sa nemala chuť zapájať, aj keď niekedy ju až štípali ústa ako chcela niektorého z nich opraviť. Strýko to vedel, sám ju zaúčal do mužských tém o obchodoch, politike a ďalších veciach o ktorých by mladé dievča nemalo vedieť. Preto musela držať jazyk za zubami. Bolo by to neslušné keďže je žena a jej názory by vysmiali alebo prinajlepšom ignorovali. Thomas Bowman, bohatý obchodník z Ameriky rozprával o výrobe a expandovaní mydla do Anglicka. Bol zavalitý, nízky, v tvári celý červený, s ústami lemovanými mohutnými mrožími fúzmi. Na hlave mal príčesok, ktorý vyvolával dojem, že už-už skĺzne a niekam ujde. Jeho manželka Mercedes bola presný opak: vychudnutá krehká osôbka s prísnym pohľadom a úsmevom, ktorý pretínal jej tvár ako prasklina v zamrznutom rybníku. Tento pár pôsobil, akoby sa nezmestil pod jednu prikrývku. Spájalo ich len jediné: nespokojnosť so životom a svojím partnerom. Kým strýko pokračoval v konverzácií, Bella cúvla do kúta miestnosti a odtiaľ sa všetkému prizerala. Keď to najmenej čakala, osoba ktorú očakávala celý čas kráčala jej smerom.

„Isabella,“ vyčarila ten najkrajší úsmev.

„Anna,“ kývnutím ju pozdravila. Na sesternicu bol pekný pohľad. Zlatisté kučery mala vypnuté a jasnomodré oči dávali najavo sebavedomosť, ktorá jej nikdy nechýbala. Už počas prvej sezóny v spoločnosti lámala srdcia mladých mužov a jemne, ľútostivo odmietala viacerých nápadníkov. Ako ju aj jej strýka oboznámila jej mama lady Bladfordová, očakávala ponuku od Edmunda Deloryho. Asi pol hodinu vykladala Belle klebety o všetkých v miestnosti a nezabudla spomenúť aj hostiteľa, ktorý sa správal presne tak, ako predtým. Sebavedomo. Videla, že vystupoval s istotou muža, ktorý si je vedomý vlastnej autority. Anna na ňom visela pohľadom celý čas a takmer celú dobu neprestala rečniť o tom, aký úžasný má statok, aký je bohatý, ako sa k nej pozorne správa... Belle to už začínalo liezť na nervy. Našťastie ju zachránil Max, Edmundov priateľ, ktorý ju prišiel pozdraviť. Anna naňho vypleštila oči, ale rýchlo sa spamätala.

„Mylord, toto je moja sesternica lady Anna Blandfordová,“ predstavila ju Bella. Prívetivo kývol hlavou, no z jeho správania bolo jasné, že Annu okamžite pustil z hlavy ako nepodstatnú osobu, čo sa jej sesternici stáva málokedy. Po pár minútach rozhovoru sa k nim priplietla aj Bellina teta, ktorá sa svojimi prázdnymi názormi spolu s dcérou nemohla zapájať do ich rozhovoru. Edmund uvidel priateľa v spoločnosti troch dám a s prekvapivosťou si uvedomil, že jedna z nich je tá žaba z rána. Takmer ju nespoznal. Nebola vyobliekaná ako ostatné dievčatá ale jej výzor pripomínal bábiku. V tmavomodrých šatách a stužkách vo vlasoch pôsobila ako tortička. Veľmi chutná tortička, pripomenul si už po druhý krát. Podišiel k nim. S Blandfordovcami sa už stihol pozdraviť a preto venoval pozornosť Isabelle.

„Dobrý večer,“ uklonil sa jej. Mal oblečené tmavé sako, ktoré dokonale sedelo na jeho urastenej postave, sivé nohavice, čerstvo vyžehlenú bielu košeľu a úhľadne uviazanú čiernu kravatu.

„Dobrý večer.“

„Edmund, myslím, že ťa hľadá matka...“ Max poznamenal ešte skôr, než sa pri nich zastavila. Pozdravila sa s Bellou, ale vyzeralo to, že ju takmer nevníma.

„Edmund, možno by si mohol vziať pred večerou lady Bladfordovú a lady Annu na prechádzku okolo domu.“ Zrejme sú ich vydaju priklonené obe rodiny.

„Och, áno,“ nadšene zareagovala Anna. „Môžeme ísť mama?“

„To je dobrý nápad,“ odpovedala.

Edmund sa na obe usmial. „Bude mi potešením.“ Potom sa obrátil k Belle. „Nepridáte sa k nám, slečna Ashburnová?“

„Nie!“ zamietla rýchlo a vzápätí si uvedomila, že jej odmietnutie bolo priveľmi dôrazné. Jemným tónom dodala: „Prejdem sa po usadlosti neskôr, ďakujem.“

Premeral si ju zhora nadol a potom sa zastavil na jej tvári. „To vám však už možno nebudem k dispozícií.“ Stuhla pri šteklivom výsmechu v jeho hlase, no nemohla od neho odtrhnúť pohľad. V hrejivom svetle salóna sa jej oči leskli zlatisto a škoricovohnedo.

„V tom prípade si budem musieť poradiť bez vás,“ odvetila ironicky. Len sa uškrnul. Keď odchádzali, zamrmlal Anne čosi, čo ju tak rozosmialo, že lapala dych. Nedalo sa poprieť, Edmund Delory bol svojou mužnosťou a trúfalými tmavomodrými očami chlap na zjedenie.  

6.časť

Celkom pekné, pomyslela si Bella, keď prechádzala cez chodby. Bolo to viac ako pekné... bolo to cítiť peniazmi. Všetko. Všade bolo rušno. Všetci sa pripravovali na prichádzajúcich hostí. Vianočná pozvánka od Deloryho bolo niečo, začo by dal každý v Anglicku aj hotový majetok. Keď ste boli pozvaní, niečo ste znamenali. Každý rok, ako jej hovoril strýko, sem boli pozývané tie isté rodiny. Ak niekoho vyškrtli zo zoznamu, pokladalo sa to za urážku. Nie všetci sa mohli ubytovať priamo v dome, keďže izby boli plne obsadené, preto niektorí museli dochádzať z neďalekej dediny alebo mesta. Matky sem privádzali dcéry hlavne kvôli vysokej kapacite nezadaných mužov, ktorí boli zväčša šľachtici, a tí ktorí neboli, mali aspoň peniaze a moc.

Teraz nebol čas obdivovať dom. Bella sa musela ísť nutne prezliecť, pretože pohŕdavé pohľady ktorými ju častovala asi každá žena alebo dievča čo sa okolo nej mihli ju začínali štvať. Aj keď im to nemohla zazlievať. Kabát mala premočený od snehu do výšky kolien, vlasy mala strapaté a neupravené a bolo z nej určite cítiť pach od koní. Keď sa postarala o Asha, hneď zamierila do domu. No asi bol lepší nápad ísť cez bočné chodby a schodiská. Čo už. Zrýchlila do kroku. V jednej ruke Bella zvierala klobúk a v druhej jazdecké rukavice.

Konečne si vydýchla keď vošla do svojej izby. Emma vybaľovala jej veci a keď na ňu zdvihla pohľad, takmer zamdlela.

„Bože... ako vyzeráte!“ takmer kričala. Bella sa mala chuť rozosmiať. „Okamžite do vane, máte tam už vodu. Poďte pomôžem vám vyzliecť sa.“ Rozrobenú robotu nechala tak a keď sa Bella ponorila do teplej vody, spokojne vydýchla.

„To je príjemné,“ takmer by zaspala, no keď bola voda už vlažná, prinútila sa vstať a osušiť. Prehodila cez seba dlhý biely župan a sadla si pred krb, ktorý vyhrieval izbu. Po prvý krát si obzrela svoj izbu a musela uznať, že je ešte krajšia ako jej vlastná doma. Všimla si aj, že jej komorná má izbu hneď vedľa tej jej.

„Dom je naozaj krásny,“ obzerala si drahý nábytok z čerešňového dreva. Baldachýn a závesy bol z toho istého ťažkého materiálu. Izba bola ladená do zlato-žltej.

„Áno je,“ prisvedčila jej Emma. „Ale keď budete stále v stajniach a behať po vonku tak ako doma moc si ho neužijete,“ jemne ju pokarhala.

„Je dobré mať voľnosť,“ Bella prešla k posteli a pohladila jemnú látku na nej.

„Slečna, ale to by mladé dievčatá ako vy robiť nemali.“

„Mám to šťastie, že nie som od nikoho závislá. Strýkovi to nevadí. Ak nie jemu potom komu by mohlo?“ odvetila Bella nadnesene a hodila sa na posteľ. Tieto rozhovori začínala jej komorná viesť čoraz častejšie od kedy bola uvedená do spoločnosti ako osemnásťročná, ale Belle to už začínalo liezť na nervy. Vždy to bolo o tom istom a vždy to ostalo na mŕtvom bode. Bella sa nechystala meniť len pre to, čo by o nej povedali druhí. Nech si hovoria. Klebety tu boli vždy, aj budú. Bolo jej to ukradnuté. Komorná si len vzdychla, pokračovala a vybaľovala ďalej.

„Mali by ste sa prichystať na večeru.“ Bella upadla do driemot, no tento poznatok ju ošplechol do tváre ako studená voda.

„Ja viem,“ prevalila sa na druhý bok a lenivo sa natiahla na mäkkej posteli. Vstala a dala sa obliecť. Emma jej dala šaty tmavomodrej farby jednoduchého strihu s dlhými úzkymi rukávmi a výstrih vypĺňala čipka. Boli jednoduché, ale jedny z tých pohodlnejších, preto si ich cenila väčšmi. Emma jej vlnité vlasy vyčesala dohora. Jediný šperk, ktorý ju zdobil bola zlatá retiazka s malým krížikom, ktorý jej dala mama ešte keď bola malá. Prepudrovala si tvár a pery pretrela ružovým balzamom.

„Vyzeráte ako obrázok,“ povedala Emma s hrdým výrazom na tvári. „Ste naozaj krásna.“

Vtedy niekto svižne zaklopal na dvere. Strýko. „Poď už dievča,“ vyzval ju pokojne. „Je čas pripojiť sa k spoločnosti dole.“

Posledný krát pozrela do zrkadla, na pery nadhodila úsmev a vykročila k ponúknutému ramenu.  

5.časť

Ich príchod našťastie nemal veľa divákov. Obišli hlavnú bránu a zamierili k bočnému vchodu od stajní.

„Vidím, že tvoj kôň je už tiež späť,“ Edmund ju držal okolo drieku. Celú cestu si vychutnával. Jej rozpaky a červenajúca sa tvár prezrádzali, že nech snažila zachovať pokojne a dôstojne akokoľvek, nedarilo sa jej to.

„Pane je veľmi neslušné sa so mnou zhovárať ako s nejakou slúžkou. Nepamätám si, že by som Vám dovolila tikať mi,“ odsekla. Edmund sa na jej ostrom jazyku len zasmial. Málokto sa odváži s ním hovoriť týmto tónom. Hlavne ak je jeho očividný hosť.

„A kto ma za to vyhreší?“ šeptom jej povedal do ucha tak, aby to nikto nevidel. Myslel si, že sa toto ešte neoperené kuriatko po jeho slovách začne viac červenať. Opak bol pravdou.

„Ja,“ vyhlásila. „Vyprosujem si od Vás takéto chovanie. Nie som Váš zamestnanec.“ S týmito slovami prehodila pravú nohu cez krk koňa a zoskočila na zem ako nejaká divoška. Jej slová ho zaskočili akoby mu dala zaucho.

„Vieš kto to je?“ Max, dlhoročný priateľ k nemu podišiel, hneď ako zosadli. Zo záujmom na ňu pozeral.

„Nie ale zistím to,“ Edmund ešte nevidel nevďačnejšiu žabu, aj keď jej takmer strelil do hlavy. Veľa dievčat dokonca aj starších žien by dali hocičo, len aby im venoval chvíľku. Začul ako sa háda s koniarom.

„Nie to je od Vás milé, ale ja oňho postarám sama... dajte mi tie opraty...“

„Slečna, je to moja práca. Nie nedám Vám ich... pokojne choďte dovnútra.“

„Deje sa niečo?“ zamiešal sa do rozhovoru Edmund. Bože, ešte to mi chýbalo. Chcela byť od neho preč tak ďaleko ako to len išlo.

„Pane ona ho chce odstrojiť aj očistiť sama!“ Koniar sa zatváril urazene. Edmund premáhal chuť rozosmiať sa.

„Ešte ste nepočuli o niečom takom ako sluhovia?“ Ironicky nadvihol obočie a pozrel na Bellu.

„Rada si po sebe upratujem, okrem toho, práca s koňmi je pre mňa oddych,“ prepichla ho očami.

„Mladá slečna ako vy, si zvyčajne nešpiní ruky. Vlastne ani jednu som v takej pozícií ešte nevidel,“ na znak jeho slov si ju obzrel od korienkov vlasov po čižmy na nohách. Pod jeho pohľadom sa začervenala ako pivonka a Edmund si zo zadosťučinením doprial úsmev na perách.

„Nie som rozmaznaná a čas trávim užitočnejšie ako klebetami alebo staraním sa o svoje nechty.“ Dlhé vlasy sa jej pri prudkých pohyboch rozpustili a siahali jej takmer až po pás. Sledoval jemné kučery a prichytil sa pri tom, ako sa mu zachcelo po nich prejsť.

„Čo je? Prečo sa tak na mňa dívate?“ zamračila sa naňho. Vystierala sa ako vojak, no bola takmer o hlavu od neho menšia. „Som si istá, že jeho lordstvo sa radšej poberie dovnútra.“ Po jej poznámke mu obočie vyletelo hore.

„Nie som lord,“ odvetil pokojne.

„Nie? Vaše správanie nasvedčuje minimálne tomu.“ Tentoraz sa zachytila pohľadom aj na Maxovi.

„Som Váš hostiteľ,“ Edmund vystriedal krivý úsmev, keď takmer zabudla zatvoriť ústa. Dočerta, napomenula sa Bella.

„Prekvapená?“ posmešne si ju obzeral. Prekvapená? To rozhodne bola.

„Vy ste ten Delory?“ povedala neisto. Mala by väčšiu úctu k človeku, čo obchoduje s jej strýkom a zrejme aj dotuje jeho pokladnicu, ale odkiaľ to asi mala vedieť.

„Ten Delory? Neprestávam obdivovať Váš výber slov,“ posmešne utrúsil. Bol to najarogantnejší chlap akého Bella poznala. Ešte sa nestalo, že by niekoho po takom krátkom čase mala plné zuby. Chlap vedľa neho, ktorého si všimla už pred chvíľou si odkašlal. Zrejme čakal, kedy jej ho predstaví. Mal pieskovo hnedé kučery a príjemné črty tváre. Zelené oči pôsobili veselo a na perách mal milý úsmev.

„Toto je lord Llandrindon, môj priateľ. Vaše meno stále neviem,“ zamyslel sa Edmund.

„Volajte ma prosím Max,“ priateľ bol zdvorilý ako vždy. No keď mu podala vystretú ruku, trochu cúvol od prekvapenia. Pohotovo sa však spamätal a prijal jej podanú ruku. Celkom isto, ešte nestretol takú trúfalú mladú žabu, pomyslel si Edmund. 

„Som Isabella Ashburnhamová,“ opätovala mu úsmev. To meno Edmundovi niečo hovorilo.

„Nevolá sa Váš kôň Ash?“ Tou neohrabanou vetou Bellu prekvapil.

„Áno volá,“ slušne mu odpovedala, aj keď mala chuť urobiť niečo celkom iné.

„No to je originálne,“ rýchlo sa ozval Max. Zrejme tušil, že poznámka by sa neobišla bez slovnej výmeny.

„Originálne,“ zopakoval Edmund, ale ani trochu to neznelo presvedčivo, keď si ju obzeral. „S kým ste tu?“ Opýtal sa jej.

„S mojím strýkom. Mala som dojem, že to budete vedieť,“ opäť ho prepichla tými tmavými očami.

Samozrejme, nespomenul si na starého Ashburnhama.

„Ak dovolíte, idem sa postarať o svojho koňa,“ kývla hlavou, na Maxa sa usmiala a koňa odviedla do stajne.

„Je... milá.“ Odvetil priateľ.

„Je drzá a nemá výchovu. Bol by som zvedavý či vie aj niečo iné, než len trúsiť z úst nezmysli a skákať na koni ako divoška,“ Edmund sa zamračil smerom ktorým odišla.

Max sa veľkopansky usmial, akoby vedel niečo čo jeho priateľ nie.

„Keď hovoríš.“  

4.časť

Do grófstva Dorset (pozn.: oblasť v okolí južného Anglicka) to bola cesta na niekoľko hodín. Belle sa cestovalo príjemne, na občasné vykrikovanie, ktorými sa častoval kočiš s lokajom bola už zvyknutá. Nebolo jej zima a hlad taktiež nepociťovala. Len pred hodinou sa zastavili na obed v hostinci, ktorý bol po ceste. No musela držať krok s kočom a preto išli pomerne pomaly.

„Strýko, za ako dlho tam budeme?“ opýtala sa. Starý barón vystrčil hlavu vo svojej bobrej čiapke s oblôčika.

„Už sme tu, moja milá. Za touto lesnou alejou je dlhá cesta lemovaná starými dubmi vedúca priamo k domu.“

„Dobre.“ Bella zbadala lesnú cestu, ktorá bočila od tej hlavnej. „Nájdem to, o hodinu prídem,“ zakričala už keď pohnala koňa do cvalu. Žrebec na ktorom išla bol ešte mladý a preto sa neunavil tak skoro, ako by to bolo u starších koní. Sem tam, sa síce zľakol, ale nebolo to nič, čo by neusedela. Asi po jednom kilometri sa úzka cesta lemovaná hustými lesmi z obidvoch strán končila. Prešla cez malú čistinku a napojila sa opäť medzi stromami obrastenú cestu. V dobe, keď je všade zeleň, tu musí byť krásne, pomyslela si. V diaľke zaznelo pár výstrelov, načo sa kôň vzpätil, ale nespadla.

„Kľud...šš,“ ukľudňujúco koňa hladila. Srdce jej bilo silno a vzduch ktorý vydychovala sa menil na malé krištáli. Pár sekúnd sa nič nedialo, akoby sa aj vtáky rozhodli načúvať. Kôň vyzeral byť rozrušený.

„No tak Ash, nič sa nedeje. Vrátime sa...“ už ho chcela otočiť, keď asi tri metre pred nimi prebehol veľký dvesto kilový jeleň. Výstreli ktoré ho sprevádzali, boli príliš blízko, aby kôň ostal pokojný. Tesne predtým než padla na zadok, jeden ju minul len o chlp. Strela trafila do blízkeho stromu z ktorého sa roztrieštili triesky.

„Do riti Ash,“ vypustila prúd nadávok. Ledva sa dokázala nadýchnuť, pretože pri páde si vybila dych. Cítila ako sa zem hýbe pod ťažkými zvieratami mieriacimi k nej.

„Do čerta aj z chlapčiskom,“ utrúsil jeden, keď pri nej zastali. „Skoro som ťa zastrelil ty fagan malý,“ chlap zosadol z koňa. Ostatní zostali v sedle. Pušku si oprel o rameno, kľakol si a druhou rukou sa načiahol, aby uvidel do tváre osobe ležiacej na snehu.

„Zaslúžil by si si pár zaucho.“ Bella nemala pochýb, že to myslel vážne.

„Ten jeleň nám už dávno ušiel,“ utrúsil nevrlo niektorý z nich.

„No tak Edmund, nechaj chlapca nech sa pozviecha sám. Aspoň sa ponaučí,“ zasmial sa ďalší.

Keď sa Edmund stretol z očami údajného chlapca, takmer ho to prekvapenie sotilo na zadok.

„Veď... veď to je malé dievča...“ zaklial.

„Dúfam, že sa ma nechystáte naozaj zmlátiť pane,“ Bella vypľula tie slová s rozhorčením. Vďaka nemu teraz ležala v snehu, začínala jej byť zima a jej kôň je bohvie kde.

„Bože... môj kôň,“ zachvátila ju panika. Nikde ho nevidela a v týchto lesoch sa nevyzná, preto určite nenájde cestu do stajní. Porozhliadla sa a uvidela, že skupinka na koňoch pozostáva asi z piatich chlapov. Všetci na ňu pozerali ako na zjavenie vrátane toho, čo pri nej kvočal. Nebola oblečená práve tak, ako sa na jej postavenie a pohlavie patrilo.

„Kôň išiel smerom k jazerám Edmund, idem poňho.“ Starší muž otočil svojho koňa a vydal sa opačným smerom.

„Travers, zoberieš moju pušku, pôjde v sedle so mnou,“ odvetil Edmund.

„Lord Travers?“ prekvapene zažmurkala Bella.

„Myslel som si, že si mi povedomá. Do čerta Bella čo tu robíš? Ani som ťa nespoznal v tých handrách,“ zamračil sa na ňu. „Pôjde so mnou Delory, nerob si starosti. Keď sa to dozvie tvoj strýko ten ti dá, len počkaj... Kde vlastne je?“

„Zrejme je už na panstve, chcela som len trochu prevetrať Asha a... skoro som dostala guľku do hlavy!“ Otočila sa opäť na Edwarda, či Edmunda či ako ho to nazvali a lepšie si ho prezrela. Aj keď sa nevystieral v plnej výške, bol vysoký, to bolo jasné. Oči jej odhalili, že jeho vzhľad je vskutku úchvatný: bol mohutný a širokoplecí, jeho postava sa jasne tvarovala pod vrstvami oblečenia. Vyžarovalo z neho fluidum mužskej sily. Vlasy mal černejšie než uhlie, lesklé na krátko ostrihané pričom pár kučier sa mu zatúlalo do čela. Črty tváre mal ušľachtilé, až elegantné. A jeho oči... žiadny chlap by také nemal mať! Boli tmavomodré, modrejšie než zafírový náhrdelník, ktorý jej ukázal strýko po pratete. Nápadne si ho obzerala a ten trúfalec sa samoľúbo usmial! Usmial sa sladko pričom mu vyskočili jamky na lícach z ktorých by sa podlomili kolená aj mníške.

„Nie starký,“ adresoval to Traversovi. „Radšej pôjde so mnou.“ Pri predstave že skoro trafil toto stvorenie s veľkými hnedými očami, ho prešla chuť na poľovačku. Na prvý pohľad nebola typická krásavica. Jej pleť bola o niečo tmavšia, ako obvyklá biela pleť ktorú mali Angličanky. Vlasy mala zastrčené v klobúku, otrasnejšom, než má jeho koniar, ale pár pramienkov sa jej z neho spustilo. Boli hnedej farby, no nie hocakej. Mali farbu čokolády a odrazu mal chuť si ich obmotať okolo prsta a hrať sa s nimi. Oči mala vykrojené do tvaru mandlí a boli kávovo hnedej farby. No všetky tie pozoruhodné detaily z nej vytvárali celkovú dokonalosť. Chutnú dokonalosť.

„Poď,“ Pomohol Belle vstať. Najskôr vysadol na svojho koňa prvý a potom, ako keby bola ľahká ako pierko ju vysadil do sedla pred seba. Bella vnímala jeho telo za sebou intenzívnejšie, než si myslela. Mocné ruky ju uväznili medzi sebou. „Chyť sa koňa za šiju a pevne sa drž,“ svojvoľne mi tikal. No poslúchla ho. Po chvíli keď vyrazili sa uvolnila a oprela oňho.

Pridajte komentár aby som vedela ako som na tom ďakujem :)