16.časť 1/2

 „Si v poriadku?“ Edmund mi prešiel prstami po brade, po pramienkoch vlasov.
„Áno...“ znelo to nepresvedčivo a Bella si to uvedomovala.

V noci, od rána... celý čas bol k nej taký milý, pozorný. „Nechcem, aby si si myslel, že keď sme boli spolu... no,“ trochu počervenela, „nechcem, aby si si myslel, že máš teraz voči mne nejaký záväzok.“
Prešiel krátky okamih než odpovedal. „Tak to si myslíš?“ odmlčal sa. „Že to beriem ako dlh voči tebe?“ kútiky úst mu mykajú do úsmevu, no oči boli urazené.
„Nie. Áno... ja neviem. Pozri sa, nečakám, že mi teraz padneš k nohám a nebudem si robiť žiadne nároky...“
„Bože Bella, táraš sprostosti,“ nadvihol obočie. „Prídeme domov. Pôjdeš si oddýchnuť a ja sa o všetko postarám,“ oznámil hotovú vec.
„O čo?“
„Pôjdem sa porozprávať s mamou aj s tvojim strýkom,“ vysvetlil. Skontroloval podbrušník na sedle, či je dostatočne utiahnutý a pomohol jej na koňa.
„Edmund, nemyslím, že to je dobrý nápad,“ jej nesúhlas bol čitateľný už z tváre.
„Ticho,“ zahriakol ju. „Som dospelý chlap. A sám sa rozhodujem. Viem čo chceš ty a viem čo chcem aj ja. Myslím, že sme to vyriešili,“ žmurkol na ňu a nadvihol jeden kútik úst. Pôsobil chlapčensky.
„Ale tvoja mama...“
„... to prežije,“ doplnil ju so smiechom. Nahol sa v sedle za jej rukou a pobozkal ju.
„Edmund...“
„Poďme. Čím skôr budeme doma, tým lepšie,“ zdvihol pohľad na šedú oblohu. Popohnal koňa a Bella nemala inú možnosť, len ho nasledovať.

15.časť

„Zajtra ráno sa môžeme vrátiť,“ oznámil v ten deň Edmund pri večeri. Sedeli za jedným stolom, ale ani jeden z nich nebol šťastný. Bella rozmýšľala prečo sa jej Edmund celý deň vyhýbal. „Počasie sa ukludnilo.“

„To je dobre,“ pozrela naňho, ale Edmund zízal do taniera. „Stalo sa niečo?“
„Nemal by som sa to skôr opýtať ja?“ zdvihol pohľad.
„Prečo?“ nechápala Bella.
Po krátkej odmlke ľahostajne mykol ramenami. „Nič.“ S hrmotom vstal od stola až sa stolička zviezla na zem. Rýchlim krokom vyšiel s miestnosti a Bella počula len buchnutie dverí. Čoraz viac sa v ňom nevyznala.
Keď asi hodinu nechodil, takmer už otvárala dvere, aby sa išla za ním pozrieť. Vonku bola tma a mrzlo. Schytila kľučku, ktorá sa otvorila pomocou inej sily.
„Kde si bol?“ neovládla zvýšený hlas, keď sa pred ňou zjavil Edmund.
Nechápavo zvraštil obočie. „Bol som pri koňoch. Aj oni musia žrať, či nie?“ Tentoraz ho zdvihol a arogantným úškrnom na ňu pozeral.
„Mohol si mi aspoň niečo povedať, ja...“
„Prečo?“ vyzval ju. Tieto ich konverzácie jej začínali liezť na nervy. S rozhorčeným vydýchnutím sa mu otočila chrbtom a odišla do spálne.

Arogantný...arogantný...krásny. Dočerta. Nemohla poprieť to, že sa jej páči. Keď si obliekla veci na spanie a vlasy prečesala rukou, vliezla do postele. Rozmýšľala, či sa Edmund radšej nevyspí na zemi pri krbe a v druhej izbe, než pri nej. Takmer tomu už uverila, keď sa o pár minút otvorili dvere v izbe.
Prudko sa posadila na posteľ. Pozeral na ňu pár modrých očí. „Myslela som, že si sa rozhodol nocovať v stajni,“ odvetila ironicky.
„Zvažoval som to,“ kútiky úst mu mykali do úsmevu. „Prepáč,“ odvetil napokon.
„Prijíma sa,“ naklonila hlavu na bok. „Ideš si ľahnúť?“ poklepala prázdne miesto na posteli.
Prikývol a keď si začal vyzliekať košeľu, opäť si ľahla a prikrývku vytiahla až po bradu. Posteľ sa pod jeho váhou trochu prehĺbila. Prikryl sa len po brucho a ľavou rukou si podoprel hlavu. Napriek jeho uvoľnenej polohe z neho cítila napätie. Pod perinou sa ho nechtiac dotkla pravej dlane a na jej prekvapenie si s ňou preplietol prsty. Otočila hlavu na bok a zistila, že Edmund na ňu uprene pozerá. Očami zablúdila na jeho pery a vzápätí na to, pomaly, trhane vydýchol vzduch z pľúc.
„Nevydržím to,“ zachrípnutým hlasom povedal do tmavej izby. Jeho teplý dych ju ovanul pri ústach.
„Čo?“ ledva prehovorila. Nebola si istá, či to povedala nahlas. Prekonal tých pár centimetrov od nej a priložil pery na jej. Po celý čas jej pozeral do očí. Hľadal náznak strachu, hrôzy... čohokoľvek, čo by ho donútilo prestať. Pri tom letmom spojení sa jej zavreli oči a vyzerala tak nevinne. Jej prítomnosť bytostne cítil. Jazykom jej prešiel po spodnej pere a tichučkým vzdychnutím do jeho úst potvrdila súhlas. Pretočila sa na bok a voľnou rukou mu zabehla na nahé brucho.
„Nemala by si mi toto dovoľovať. Mala by si ma vyhodil z izby,“ usmial sa. Pokrútila hlavou. Vedela čo chcel, aj čo chce ona. Možno si nie sú sľúbení ako partneri, ale túto noc chce byť jeho.
„Nie,“ vydýchla. Zdvihla sa na jednom lakti a pokojne mu pozerala do tváre.
„Láska moja,“ odhrnul jej z tváre pramienky hnedých kučier. Videl ako si hryzie spodnú peru. Bola nervózna, ale snažila sa tváriť odhodlane. V krátkej chvíli sa ocitla pod ním. Prsty si vplietla do jeho krátkych vlnistých vlasov. Sklonil k nej hlavu s so zatvorenými očami ju pobozkal. Nežne ju objal a dôverne si ju privinul. Pritisla sa k nemu, objala jeho telo... keby si ho dokázala privinúť bližšie, urobila by to. Zľahka jej prechádzal po jamke na hrdle a po pleci. Keď zdvihol hlavu, vlasy mal trochu strapaté a viečka oťažené.
„Si si istá, že to chceš?“ opýtal sa.
„Nikdy som si nebola istejšia,“ odpovedala a posiala mu sánku ľahučkými bozkami.
„Budem jemný,“ sľúbil. Nohami ho objala okolo bokov. Ani chvíľu o tom nepochybovala.

Časť som nepridávala kvôli únave, škole, času... ale najviac preto, lebo už nemám svoj vlastný notebook a nemôžem si ho hocikedy zapať a ísť písať. Ten týždeň nebol hrozný, no taká odstávka sa zatiaľ nechystá, aj keď ktovie čo bude na budúci týždeň.. dúfam, že sa vám časť páčila a budem rada ak necháte komentár ;) 

14.časť

Bella sa zobudila na prudký vietor, zapierajúci sa do okna. Bolo neskoro ráno a ona a Edmund ešte spali. Cítila jeho pokojný, vyrovnaný dych. Bola oňho opretá chrbtom s hlavou na jeho ramene. Uhlíky v krbe už dávno prestali vyhrievať a na tvári cítila chladný vzduch. No nebola jej zima. Keď si k nej včera večer Edmund ľahol, nebola jej až taká zima len chcela byť pri ňom. Pokúsila sa od neho odtiahnuť tak, aby sa nezobudil, ale jeho volná ruka jej spočívala na boku a keď sa odťahovala, jeho stisk sa o niečo zintenzívnil.

„Si hore?“ pošepla.

„Tak sa zdá...kde sa ponáhľaš?“ povedal mrmlajúc do jej vlasov.

„Je už veľa hodín. Nemyslíš, že by sme sa mali vrátiť?“ otočila tvár smerom k nemu a zistila, že na ňu uprene pozerá.

„Vrátiť sa nedá. Musíme počkať minimálne deň. Inak ako pešo to nejde a to by si nezvládla. Je to veľká diaľka. Pozri sa von oknom,“ pobadal ju. Keď sa pozrela, uvidela to čo včera večer. Sneh padal v takej hustote, až zacláňal všetko v diaľke. Všade bola len bieloba.

„Ale strýko sa o mňa bude báť. Preboha,“ zakryla si ústa dlaňou. To gesto sa mu zdalo rozkošné. „Čo povedia ostatní?“ zastonala a Edmund sa mal chuť rozosmiať.

„Nevil už odišiel zo správou do domu aj pre tvojho strýka. Včera ma presvedčil, že mu to nerobí problém. Odišiel skoro ráno.“

„Aha,“ zmĺkla.

„Tvoj strýko povie, že si zostala v posteli a necítiš sa dobre. Nebude žiadny škandál, aj keď...“ uvedomil si, že to čo ide povedať, by asi nechcela počuť.

„Čo keď?“

„Nechaj to tak.“ Náhle vstal sa posadil a prehodil si nohy cez okraj postele. „Idem sa pozrieť von, či máme s čím kúriť.“

„Urobím niečo na jedenie,“ ponúkla sa. Zo zdvihnutým obočím na ňu pozrel.

„Vieš variť?“

„Je o mne známe, že viem prevariť vodu tak, aby sa nepripálila,“ poznamenala ironicky. Zasmial sa, obul si jazdecké čižmy a košeľu schytil do rúk. Posledné čo videla bol jeho svalnatý chrbát a štica čiernych vlasov. V takýchto chvíľach ho mala chuť rozštvrtiť. V niektorých momentoch sa správal starostlivo a v druhých arogantne. Edmund Delory je nielen hrozne krásny, ale aj hrozne protivný.

Bella si opláchla tvár v studenej vode, vlasy si vypla sponkami do drdola a obliekla si už suché šaty a čižmy. V kuchyni založila oheň v peci a pozrela sa do komory, aké majú možnosti. Boli tu vajíčka, maslo, džbán mlieka a nejaká divina. Zamiesila cesto na chlieb a dala variť vodu do hrnca. Bude to síce trvať dlhšie pokým zovrie, ale nevadí, pomyslela si Bella. Počká. Zo staršieho chleba, ktorý nebol čerstvý urobila hrianky a natrela ich maslom.

„Je to len olovrant,“ povedala, keď priniesla na stôl jedlo. Usadil sa oproti nej a prezeral si ju prižmúrenými očami.

„Za domom je hromada dreva. Ale nie narúbaného,“ povedal. „Pôjdem nejaké prichystať na noc.“

„To bude pohľad pre bohov.“

„Máš podrezaný jazyk.“

„Ten mám od narodenia,“ poznamenala. Vstala a s úsmevom sa vrátila do kuchyne.

Asi po hodine sa k nej pridal Edmund a zvedavo pozeral čo robí.

„Hádam sa len nepokúšaš upiecť mäsový koláč?“ Stála pri dlhom stole, ktorý zaberal celý stred kuchyne, rukávy mala vyhrnuté po lakte a vaľkala cesto.

„Samozrejme,“ prikývla. „Možno z toho nebudeš mať ani pokazený žalúdok.“

„Tak teraz si na mňa hlboko zapôsobila.“ Na líci mala šmuhu múky – a obe líca zrumenené. Načiahol sa za kusom zvyšného cesta a strčil si ho do úst. Zahnala sa mu po ruke, ale netrafila.

„Ak mi budeš jesť cesto,“ povedala ostro. „Budem ľutovať, že som sa vôbec namáhala.

„Skutočne?“ Po ruke mu neplesli už najmenej dvadsať rokov.

„Takže asi by som ti ten mäsový koláč po večeri mal vrátiť nedotknutý, však?“

Zagánila naňho a potom sa rozosmiala.

„No to bolo odo mňa naozaj hlúpe,“ priznala. Kútiky úst sa jej vykrivili nahor. „Prišiel si mi pomôcť? Môžeš očistiť zemiaky.“

Vyvaľoval na ňu oči ako zaľúbený školák. Vzápätí mu do uší doľahli jej slová.

„Očistiť zemiaky? A to sa ako robí?“ zamračil sa.

Postavila mu k nohám vedro s vodou, zo zásuvky vybrala nôž a podala mu rúčku. „Verím, že si taký inteligentný a prídeš na to aj sám.“

Nebolo to také jednoduché, ako sa zdalo. Moju kuchárku aj ostatné služobníctvo by ranila mŕtvica, keby ma teraz videli, pomyslel si. Aj matku. Jeho priateľov by neranila mŕtvica, ale váľali by sa pod stolom od smiechu. Edmund Delory a čistí si zemiaky na večeru.

„Načistil som ich dosť?“ opýtal sa po hodine.

„Áno. Predpokladám, že si to robil prvý raz, však?“

„Možno sa ti to bude zdať zvláštne,“ odvetil, „ale vôbec neuráža moju mužskú hrdosť, ak priznám, že áno. A dúfam, že som to robil aj naposledy. Kto teraz umyje riad?“

Hlúpa otázka.

„Ja. Pravda, pokiaľ sa neprihlási nejaký dobrovoľník, ktorý mi s tým pomôže.“ Nadvihla obočie. Ako sa dostal do tejto absurdnej situácie? Oči sa jej smiali.

„Chceš, aby som umýval alebo utieral?“ spýtal sa stručne.

„Radšej utieraj,“ vyhlásila. „Keby si mal tie svoje urodzené ruky pridlho ponorené vo vode, mohol by si im ublížiť.“

„Môj komorník by nado mnou zaplakal,“ priznal. Deň sa vyvíja čoraz zvláštnejšie, rozmýšľal. Nechápal, ako je možné, že sa mu to začína páčiť.

13.časť

 „Pane, mali by ste sa ísť so slečnou vyspať. Mám len jednu spálňu...“ začal neisto. „Ale posteľ je tam pre slečnu dosť veľká a...“ Bella ostatné slová nepočúvala. Iste, ako necudná slečinka nemôže byť s chlapom v tej istej posteli. Nevedela sa rozhodnúť pri pohľade Edmundových modrých očí, či ju to teší alebo nie. Najedli sa a bol čas odpočinku. Edmund sa s Nevilom dohadoval o tom, že mu nemienime brať posteľ s čím Bella tiež súhlasila. Nerobilo jej problém spať na zemi len na dekách. Ale Nevil sa oháňal nad tým, aká je to preňho pocta... a to bola ďalšia vec, ktorá ju nezaujímala a vypla z ich rozhovoru. Edmund musel nakoniec podvoliť, pretože jeho nájomník bol neoblomný a rozhodol, že bude v spálni s Bellou, čo ju prekvapilo. Keď odchádzali od stola, Nevil si rozkladal deky pred krbom.

Bella sa náhle cítila hlúpo... alebo neskúsene? Ocitla sa s mužom v jednej izbe. Rozmýšľala, kde sa má vyzliecť, či má vliezť do postele prvá. Bude spať nahý? Och. Pre niekoho hlúpe otázky, no ju vykoľajovala už len samotná prítomnosť dotyčného. Čo myslel tou narážkou o tom, ako sa zohriať? Bella vedela, aký má podtext, ale už sa k tomu nevracali.

„Nevil mi dal čisté veci. Nechám ťa prezliecť.“ Akoby čítal jej myšlienky. A tak sa cítila opäť hlúpo. Nevil bol takmer dva metre vysoký a jeho košeľa siahala Belle po členky. Mokré šaty prehodila cez dvere na skrini a dúfala, že jej do rána uschnú. Čižmy si zložila vedľa krbu, menšieho ako v hale, ale dosť veľkého, aby vyhrial túto malú izbu. Mokré vlasy si prečesala rukou a vliezla pod prikrývky neveľkej postele. Bolelo ju celé telo a bola taká unavená, že sa jej ani po niekoľkých minútach nedarilo zaspať.

Keď Edmund jemne zaklopal na dvere, myslel si, že už bude spať. Dvere sa z jemným vŕzganím otvorili, keď vošiel a veľké hnedé oči naňho hľadeli s pod prikrývky. Bez slov prešiel k posteli a keď zastal pri jej prázdnej polovičke, všimol si, ako si ho trochu vystrašene ale hlavne skúmavo obzerá. Vykrivil jeden kútik úst a len zhasol sviečku, ktorá bola pri posteli na nočnom stolíku. Zo stoličky pri dverách zobral jednu hrubú prikrývku, ktorú rozprestrel na zemi pri posteli, ako vankúš si dal deku a s ďalšou sa chystal prikryť.

„Čo robíš?“ opýtala sa ticho.

„Nebude ti vadiť ak si vyzlečiem košeľu?“ Nečakal na odpoveď a pretiahol si mokrú látku cez hlavu. Pri pohľade na jeho hrudník sa začervenala a odvrátila pohľad. „Ako to myslíš?“ odpovedal na jej otázku. Znova sa začervenala a trochu previnilo si obzrela posteľ.

„Myslela som, že...ehm... že si budeš chcieť ľahnúť ku mne,“ poslednú polovicu vety rýchlo zašomrala. Takmer jej nerozumel.

„Takto je to lepšie Bella,“ odvetil ticho. Ľahol si a nič viac k tomu nedodal. Nechcel priznať fakt, či by sa ovládol, ak by bol tak blízko pri nej. Snažil sa zaspať, ale jej prítomnosť bytostne cítil a to mu bránilo. Prešlo niekoľko dlhých minút.

„Edmund?“ pípla.

„Spi,“ nakázal jej.

„Nemôžem. Je mi príliš zima,“ zamrmlala urazeným tónom. Cez jedno okno v izbe prefukoval studený vietor.

„Skús to. Únava ťa prekoná a nakoniec zaspíš.“

„Pokúšam sa o to už hodinu. Nemôžeš niečo urobiť?“

„Nie.“

„Prečo si taký zlý?“

„Prečo sa ma stále niečo pýtaš a nezavrieš tie svoje pekné ústa?“

Neodpovedala. Chcel poznamenať niečo vtipné, no keď sa obzrel jej smerom, prikrývku mala vyhrnutú až po nos a triasla sa po celom tele. Edmund zaklial a zdvihol sa zo zeme.

„Dočerta zlatko máš celé mokré vlasy,“ nahnevane ju oboznámil, akoby o tom nevedela. Ľahol si pri ňu a automaticky sa pritiahla k jeho teplu vyžarujúcej postave. Vlasy si rozprestrela na vankúš, no chytil jej zápästie a zabalil ju celú do prikrývky. „Nechaj tak. Ja to urobím.“ Starostlivo jej ich uložil na vankúš. Bella si oprela studený nos a dlane o jeho nahé brucho a hruď. Hlavu jej podoprel ramenom a triaška onedlho prestala.

„Edmund?“ zašepkala.

Po chvíli sa ozval z driemot. „Mhm?“

„Ďakujem,“ odvetila tým istým hlasom.

„Nemáš začo a teraz už spi.“ Pobozkal ju na temeno hlavy a zaspal s vôňou jej vlasov pri nose.

12.časť

 Bolo to... očarujúce. Bella nenašla v mysli žiadne iné slová než toto. Aj keď to bolo podľa nej nedostačujúce pomenovanie.

Edmund sa spokojne usmieval. Videl ako hľadela na scenériu pred sebou a nevedela zo seba vydať nič viac len mrmlanie. Stáli na kopci asi dve hodiny cesty od domu. Pod nimi sa zvažoval strmý kopec, teraz pokrytý polmetrovou hrúbkou snehu. Od západu až po východ sa tiahli zasnežené kopce a lúky. Slnko zapadalo za obzorom. Ružové oblaky zdobili oblohu a posledné lúče im osvetľovali tvár. No všimol si aj búrkové mraky, ktoré ho znepokojovali už predtým.

Po chvíli si ich všimla aj Bella. „Mali by sme sa vrátiť.“ Prešla si jednou rukou po ramene v snahe, trochu si ho zohriať. Telo mala celé premrznuté a zdalo sa jej zvláštne, že si to doteraz nevšimla. Pri rozmýšľaní ako sa zohriať, jej zaškŕkalo v bruchu. Ani na to doteraz nepomyslela.

„Áno, mali.“ Pritakal a keď si všimol ako sa trasie, pohľad mu znežnel. „Je ti zima.“ To nebola otázka. Vyzliekol si hrubý kabát, nahol sa zo sedla a prehodil jej ho cez plecia. Keď si Bella všimla, že na sebe má len košeľu, kabát si dala dole.

„V žiadnom prípade. Ochorieš a...“

„Neboj sa o mňa, vydržím.“

„Nie,“ rezolútne zamietla, no keď sa aj napriek svojej vôli zachvela, prevŕtal ju svojim pohľadom.

„Edmund nebudem mať na svedomí tvoje...“

Znovu ju prerušil. „Ticho. Viac sa o tom nedohadujem.“ Povedal to tónom, ktorý nezniesol protest.

Počastovala ho nepekným pohľadom. „Rozmýšľam či mi budeš stále niečo prikazovať. Za posledný týždeň to bolo druhý krát,“ poznamenala.

„Mala by si si začať zvykať.“ Otočil koňa a vydal sa po spiatočnej ceste. Ignorovala jeho poznámku a nasledovala ho. Jeho kabát voňal senom a koňmi a bol príjemne teplý. Bol dva krát taký veľký ako ona. Skrútila sa doňho, ale začínala mať strach, že sa stratia. Slnko už úplne zapadlo a nastúpila tma. Čierne mraky naznačovali búrku, ktorá sa po pár minútach stala reálnou. Edmunda takmer vôbec nevidela. Vlastne nevidela viac ako tri metre okolo seba. Husté, veľké vločky rozvieval silný ľadový vietor a začínala mať vážnu starosť o Edmundove zdravie. Nevidela už ani kopce, len bielobu. Sneh padal tak husto, až nás oslepoval. Bella nerozoznala kde sa končí cesta a kde je jarok a za ním pole. Na tomto úseku cesty nelemovali živé ploty ani stromy, ktoré by ju viditeľne ohraničovali. Zmocnila sa jej panika. Cítila, ako jej zviera žalúdok a už to nebolo od hladu. Nie, to určite nie. Ale panika jej nepomôže. Mala by sa spoľahnúť na Edmunda. Vzápätí sa Ash potkol na klzkej ceste. Rýchlo nadobudli stabilitu, ale Bella mala pocit, že jej srdce bije niekde v hrdle.

„Edmund!“ zakričala na matnú postavu pred sebou. Tá sa jej nakoniec stratila. Kričala, ale nikto ju nepočul. Aj v Edmundovom kabáte jej začínalo byť zima. Bolo jej do plaču a kôň bol čoraz nepokojnejší. Chcela to už vzdať keď ju silná ruka chytila okolo drieku. Edmund jej dal upokojujúci bozk. Jeho pery boli premrznuté. Vytiahol ju zo sedla a posadil pred seba len jednou rukou. Druhou zobral Ashove opraty. „Neboj sa zlatko. Domov sa v tomto počasí nedostaneme, ale poznám jedno miesto.“

Po štvrť hodine prišli k malému domčeku v strede ničoho. Okolo boli len stromy a k domu viedla cesta, ktorá bola pod niekoľko centimetrovým snehom.

„Kto tu býva?“ Bella si nebola istá či ju počul, ale po chvíli odpovedal.

„Nájomník, no teraz by nemal byť doma. Dúfam. Ak áno, modli sa, aby nás neprivítal z puškou,“ uškrnul sa.

„Nemá ťa rád?“ čudovala sa. Usmial sa na ňu, akoby mu jej otázka prišla rozkošná.

„Nie, to nie. Ale do tejto oblasti nikto nechodí.“ Zosadol a keď pomáhal Belle, nohy mala také premrznuté, že keď dopadla na zem, podlomili sa jej a zosunula sa na jeho vysokú postavu. Pár krát zaklopal a keď počuli kroky po schodoch, Edmundovi sa uľavilo. Bolo počuť mrzuté mrmlanie.

„Kto tu otravuje v tento čas...“ chlap zmĺkol a oči sa mu rozšírili, keď zbadal Edmunda pri dverách. „Bože čo tu robíte, pane? Poďte rýchlo do vnútra!“ Bella zaletela pohľadom ku koňom.

„Ja sa o nich postarám. Choďte sa zohriať pred krb.“

„Je to milý chlap. Aj keď trochu uhundraný,“ zaškľabil sa, keď ich nechal vnútri samých. Potisol ju dopredu. Prešli cez malú chodbu do obývacej miestnosti. Dom bol zariadený skromne, no veľmi útulne. Pred krbom bola drevená lavica, kde si obidvaja bez slov sadli. Belle zaletela ruka k zatúlanej kučere, ktorá padala Edmundovi do čela. Popri tom sa mu dotkla tváre a zistila, že je studený ako ľad. Hľadel na ňu, zatiaľ čo si dala dole jeho kabát a jeho zamotala do dvoch diek, ktoré našla v kúte na stoličke.

„Nevil sa o to postará,“ povedal, keď rozmýšľala čo urobiť s mokrými vecami. „Poď ku mne.“ Nadvihol deku z jedného boku a podržal ju vo vzduchu pokým sa oňho neoprela. Zabalil ich oboch do tepla a navzájom sa hriali. Bella sa nevedela sústrediť. Pohľad jej neustále zabiehal k jeho ústam. Bolo to od nej sebecké? Bol premrznutý na kosť, dal jej jediné teplo, ktoré mal -kabát- a ona myslí len na to, ako chutia jeho bozky.

„Už ti nieje zima?“ opýtala sa ho s obavami.

„Mm... je.“

Zamračila sa. „Pôjdem pohľadať nejaký čaj a dám uvariť vodu...“ Chcela sa postaviť, ale stiahol ju vedľa seba. „Čo robíš Edmund?“

„Viem aj o niečom inom,“ zamumlal.

„Čo myslíš?“ zamračila sa.

„Ako sa zohriať.“ 

11.časť

„Kde ideme?“ Opýtal sa Edmund.

„Neviem...“ priznala Bella. „Myslela som, že by sme sa mohli ísť prejsť. Pri rozhovore sa človek niekedy dozvie aj to, čo nechcel,“ uškrnula sa.

„Dobre, poď radšej ty za mnou,“ sebavedomo sa pred ňu postavil a zarazil jej pohyb. „Niečo ti ukážem.“ Teraz viedol Edmund Bellu. Išli k stajniam a keď Edmund poslal koniara nastrojiť kone, Bella sa zamračila.

„Svojho koňa si zvyčajne chystám sama. To je prvá vec, ktorú by si mal o mne vedieť,“ razantne vytrhla mladému chlapcovi sedlo z rúk. Ten len vystrašene pozrel na koniara, ktorý ho tým zrejme poveril. „Slečna, sedlo je ťažké. Nechajte to na mňa.“

„Isabella, poznáš niečo také ako služobníctvo?“ Edmund si ju premeral s úsmevom.

„Nie chlapče. Choď radšej nasedlať koňa tvojho pána.“ Edmundovu otázku ignorovala. Začínala rozmýšľať o tom, či to bol dobrý nápad. „Len sa smejte, pane,“ povedala ironicky. Nemala rada, keď za ňu niekto robil prácu. Navyše staranie o kone bola jej záľuba a nie príťaž. Edmund najprv hrozivo očervenel, potom pokojne vydýchol.

„Dobre. Môžete odísť, kone si nachystáme sami,“ vyhlásil. Starší muž aj chlapec sa najskôr nehýbali a vyvaľovali oči, ale napokon sa pobrali preč. Bella naňho pochybovačne pozrela a aj pri tom letmom pohľade vedela, že tým chce niečo dokázať. Nebola oblečená tak, ako zvykla jazdiť. V stiahnutých šatách a dámskom sedle sa jej nesedelo dobre.

„Možno by som sa mala ísť prezliecť...“ neisto poznamenala. Edmund svojho koňa vyviedol zo stojiska.

„Chceš sa tomu vyhnúť?“ zdvihol kútiky úst.

Bella sa zamračila. „Vôbec nie!“

„Tak potom nechápem, kde je problém. Veď si v jazdeckom.“

„Ale to sú šaty,“ namietla.

„A čo iné by si mala mať?“ uchechtol sa. Až po malej chvíli mu to doplo. Spomenul si, čo mala oblečené v ten prvý deň. „Vari nevieš jazdiť v sukni ako dáma?“ Pohľadom si ju obzrel od hlavy po prsty na nohách. Teraz ju urazil. Od kedy sa ich správanie zmenilo na také osobné? Pomyslela si Bella. Ešte nijaký cudzí muž sa k nej takto nesprával.

„Samozrejme, že viem.“ Zdvihla bradu a vystrela plecia. Čo tým sleduje?

„Zatiaľ o tom nie som presvedčený.“

„Myslím, že ťa veľmi rýchlo prepočítam.“ Vyviedla Asha von a bez ponúkanej pomoci nasadla. Trvalo jej to síce chvíľu, pretože mala nepohodlné oblečenie.

„Veď ma.“ Bella uchopila vôdzky pevne do rúk a vystrela sa ako lineár. Presne ako ju to učili.

Edmund si pri pohľade na ňu pomyslel, že krajšiu a tvrdohlavejšiu ženu ešte nestretol, a ani nestretne. Tým si bol istý. Bol to obraz ženy, nie dievčaťa ani divošky, ktorý videl v prvý deň. Na tmavom žrebcovi vo fialových šatách z brokátu vyzerala ako madona. Hnedé oči jej žiarili výzvou a jemným náznakom posmechu.

„S radosťou,“ jeho oči sa smiali. Než stihol dať svojmu koni pokyn, vyrazila na lesnú cestu cez bránu. Zachvátil ho chlad a po chrbte mu prešli zimomriavky. Zaklial. „Dočerta čo robíš? Stoj!“ Lesy sú tu zradné a na cestách sú stromy. Popohnal koňa a keď sa zjavila asi tridsať metrov pred ním, cez jeden ladne preskočila. Svojho koňa hnala moc rýchlo. Pred nimi sa rozprestrelo široké priestranstvo -lúka- ktorá bola teraz pokrytá vrstvou snehu. Pomaly ju dobiehal. Sústredil sa len na ňu a keď sa pár metrov pred ním zjavil niečo vyše jeden a pol metra vysoký plot, nečakal to. Jeho kôň sa vzpätil, ale ona svojho popohnala a keď ho preskočila a pokračovala, urobila naňho dojem. Išla do ovocných sadov, cez ktoré bolo teraz ľahko vidieť na metre ďaleko, keďže stromy nemali husté koruny listov. Zazrel záblesk fialovej a prekvapilo ho, keď naňho čakala. Ruky si prekrížila na prsiach a usmievala sa.

Pri pohľade na jeho tvár, sa Belle úsmev ešte rozšíril. Bol opäť celý červený od zlosti.

„Čo si si myslela?“ zrúkol. Tváril sa ako by ju išiel zmlátiť.

Úsmev jej zamrzol na tvári. „Ty sa hneváš?“

„Áno, hnevám sa! Mohla si sa zabiť!“ Zoskočil z koňa a zastal pár centimetrov od nej. „Pýtam sa ťa ešte raz, čo si si myslela?“

„Neznesiem ten tvoj arogantný pohľad!“ Bella ho prepichla očami a prstom v rukavici ho šťuchla do hrude. Prekvapene rozšíril oči. Hnev prešiel Edmunda tak rýchlo, ako aj prišiel. Pozrel na jej zovreté pery a mal chuť ju bozkávať. Zase.

„A prečo si taký podráždený? Nie si môj brat, nie si môj otec, dokonca si mi neni ani rodina a už vôbec nie si môj manžel, takže naozaj nechápem...“

„Jazdíš celkom obstojne,“ usmial sa na ňu a prerušil jej hlasné protesty. Prekvapene zažmurkala a stíchla.

„Takže obstojne?“ napokon zvodne vykrivila ústa. „Ani ty nejazdíš najhoršie.“ Ich doberanie bolo preč. Sklonil k nej tvár a obláčiky ich dychov v mrazivom vzduchu sa spojili do jedného. Pozeral jej uprene do očí.

„Teraz ma pobozkáš?“ Bella ťažko prehltla.

„Vyzerá to tak, zlatko,“ samoľúbo sa usmial.

„Povedala som ti, aby si ma tak nevo...“ Keď sa ich pery spojili, spokojne vzdychla a jemne ho udrela do hrude. Keď ju Edmund bozkával, cítil sa naplnený. Bola jeho a on bol jej.

Zavrhnutie..

To boli slová ktoré ma napadli pri tejto fotke.. určite ju každý/á z Vás videli... 
Vždy ma bolí keď ju vidím... už nepíšem, ale toto ma napadlo pri pohľade na ňu /nich

                                                         ~ ~ ~ ~ ~ ~ ~ ~ ~

Pocit zavrhnutia je niekedy horší než smrť. Poviete si, že je to pekná somarina. Ale...

Keď sa Vám niekto otočí chrbtom, keď sa Vám niekto vysmeje do ksichtu alebo keď Vás niekto odvrhne a prijme za Vás niekoho druhého. To je niečo, čo Vám spôsobí slzy, niečo čo Vám zviera hruď v nesmiernych kŕčoch. Tie kŕče sú zapríčinené zlomením Vášho srdca. A čo smrť???

Nastane bolesť, ktorá pominie ešte rýchlejšie než prišla. Nepamätáte si prečo tá bolesť vôbec bola, vlastne ani len nerozmýšľate..pretože už viacej neexistujete. Nie je žiadne trápenie. Nie je nič. Avšak zavrhnutie?

Vo chvíli keď znova začnete aspoň trochu uvažovať zistíte, že to nebol sen. A všetko začne od znova. Opäť cítite ten tlak, opäť sa Vám hrnú slzy do očí a ony neprestávajú tiecť. Prelejete potoky sĺz za niečo čo neutícha. Pretože odvrhnutie nemá spôsobiť úľavu, ale len trápenie.

Je tu však niečo čo to môže zmeniť. Vec, ktorá príde raz za čas. Vec, ktorá pri smrti nemôže nastať nikdy.

Pomoc..

. 

.

.

.

Barčina 10.časť je pod týmto :).. takže prajem príjemné čítanie ak ste sa k tomu ešte nedostali 

S pozdravom -Donna♥