oznamko

som chorý človek (velmi), takže ked sa dám ako tak dokopy (možno už v stredu) pridám sem dalšiu časť.

5.časť

“Hej, Meg, si v pohode?” dobehla som ju pri aute.

Pozerala sa inam. “V pohode. Jasné.”

“To Adam? Niečo povedal-”

“Rada by som išla domov, ak ti to nevadí.”

Chvíľu som tam stála ale potom som potriasla hlavou a otvorila jej auto. “Ako chceš.”

Celú cestu bola ticho, ked vystupovala len my kývla a zmizla vnútri. To bolo divné, zamračila som sa.

…

4.časť

“To bude super deň,” tešila sa. Prehodila druhé cédečko.

“Dlhý deň. Hej, nemôžem ťa vysadiť pred školou a potom sa po teba zastaviť?”

“Rozhodne nie,” zamračila sa.

“Chcela som zájsť do jedného kníhkupectva, čo je na tom?”

“Sľúbila si, že ideš so mnou.”

“Nie, sľúbila som, že ťa sem odveziem.”

Pokrútila hlavou ako zvrchovaný vládca. “Potom sa tam môžeme zastaviť.”

Vydala som zo seba niečo ako frustrované vrčanie a pridala plyn.

3.časť

“Nenávidím zimu.”

“Čo presne na nej nenávidíš?”

“Že mi je stále zima.” Meg sa striasla, ked sme vystupovali z môjho auta.

“Je to zima, Meg.”

“Aspoň, že sa konečne najem. Vianočné špeciality, to teda môžem,” pomädlila si ruky a prebehla k vchodu do bistra. Napriek jej snahe, ju zasiahlo pár vločiek snehu. Nahnevane si postrapatila vlasy -teraz strapaté ako mokrý kožuch papilóna- a vytriasla roztopenú vodu. Vbehla dovnútra, ešte som ani nebola pri dverách.

2.časť

“Hej,” strčila do mňa lakťom Megumi.

“Hm?”

“Počúvaš ma?” zastala so spojenými rukami pred tvárou. Snažila sa ich trochu rozohriať.

“Prepáč. Dnes som nejako-”

“Neprítomná? Všimla som si. Stalo sa niečo?”

“Nie. Nič sa nestalo.”

“Okej,” povedala pomaly. “Vieš, že mi môžeš povedať hocičo, Brandy, vieš to však?”

“Áno, viem.” Prevrátila som očami.

1.časť

“Brandy!” dievča s čiernym hladkým mikádom sa presúvalo ku mne. Megumi vyzerala trochu rozrušene – bola červená, oči mala otvorené a zreničky rozšírené.

“Sú tu všetci,” povedala, ako sa dostala ku mne. Alebo skôr dopotácala na svojich topánkach.

“To je dobre, nie?”

Prikývla. “Tak prečo tu stojíš sama?” vyzvedala.

Pokrčila som ramenami. “Idem na vzduch. Keby si niečo potrebovala, zavolaj.”

“Okej,” zakývala mi.

Prejsť do chodby -deväť-, zahnúť za roh -dva-, potom rovno -tridsaťšesť krokov- cez halu von, hovorila som si, môže byť ťažšie, než sa zdá. Prešla som cez dlhý trávnik pred domom, opatrne prestupovala pomedzi pár nehybných chrápajúcich-a-zapáchajúcich tiel, kráčala medzi autami, ktoré vyzerali pekne draho a holými stromami smerom k malému dvojdverovému staršiemu volvu.

info - neinfo

hey :)

takže, ako som sľúbila (písala), napísala som, že tu po prázdninách by mala byť nejaká poviedka. bude ked tak len odo mňa, pretože Dona nepíše (zatiaľ), no dostávam sa k pointe tohoto nudnom-určite-nikým-nezaujímanom príspevku a to je: ak sem niečo dám, je tu stále ešte záujem o to, že to chcete čítať? ak áno, tak to prosím napíšte dolu do komentára. ak nie... no nehovorím, že to sem nepridám, ale nebude to hned a nebude to s takou chuťou ako keby som vedela, že tu niekto na to čaká. takže, vopred dakujem ak ešte stále čítate tento krátky "poet" a ked nie, tak, nuž.. budem rada, ak tu bude tých komentárov aspoň toľko, ako tu niekedy bývavalo. xxx