12.časť

Vyše mesiaca som sem nič nepridala. Prepáčte, ale konečne je tu časť. Zanechajte komentár. :)

11.časť

                                      

10.časť

Ako prvé - ospravedlňujem sa, že sú to presne dva týždne čo som nič nepridala. Jedno išlo z druhým a neprišiel čas na písanie, no nebudem vám tu vyratúvať dôvody alebo výhovorky. Zanechajte komentár, do konca poviedky zostáva už len pár častí, tak dajte viedieť čo si myslíte, samozrejme nepríjmam len pochvaly ale aj konštruktívnu kritiku ;).

9.časť

Skončila sa doba “zácviku” nového zamestnanca. Čo pre mňa znamená, celý deň v práci bez dozoru. Len ticho, knihy a... Kayden.

Ticho narušil znovček pri dverách.

“Priniesol som raňajky.”

“Kávu a šišky?” nezdvihla som ani pohľad.

“Áno.”

“Kay, chceš ma vykŕmiť?”

Bol tak roztomilo zmätený, absolutne nevedomý chyby, ktorú urobil. Zarazene zastal uprostred predajne. “Čo je zlé na šiškách?”

“Každé ráno mi nosíš čokoládové šišky a to mi chceš povedať, že si nerozmýšľal nad tým, kde to spálim?” doberala som si ho, hádžuc skeptický pohľad jeho smerom.

Bol ešte zmätenejší. “Mám ísť kúpiť jahodové?” navrhol opatrne.

8.časť

Pri pohľade von som bola rada, že som vnútri. S horúcou termoskou kávy, práve kúpenej oproti v bistre. Veko bolo otvorené a jej vôňa mi stúpala spolu s parou popred účtovné knihy. Snežilo tak veľmi, že ludia doslova utekali po ulici. Cez cestu som mohla vidieť svoje auto, ktoré vypadalo ako kopa základu pre obrovského snehuliaka.

V kníhkupectve bolo príjemne teplo, zo starého rádia Pani McAllyovej vychádzali tie isté vianočné pesničky. Ako každý rok. Doslova. Poznám naspamäť poradie skladieb od tretej do šiestej hodiny. Bolo niečo pred piatou, to znamenalo necelú poslednú hodinu zadávania čísel nových kníh do databázy. Robota je fajn. Robiť hocičo je fajn, než byť doma a sledovať mamin otrasný vianočný pulóver, ktorý nosí každý rok – celé sviatky.

Pani McAllyová prišla zo zadu s cd-ečkami v rukách. Bola to naozaj milá stará babka s ortopedickými topánkami a trochu to preháňala aj s púdrom, ale inak bola milá. Mala iPad a svojský humor.

“Brandy, prosím ťa roztrieď to do poličiek. Vo vašej hudbe sa ja nevyznám.”

Nahla som sa na stoličke nad krabicu predo mnou. “Obal od obalu rozpozná aj idiot...” hovorila som. Nebolo treba byť aj potichu. Už cupkala dozadu, hluchá voči okoliu. Bolo vidieť len jej povievajúce zapletené vrkoče, jeden na každej strane hlavy. Ako som povedala, je milá.

“Miláčik, nezabudni prejsť okná pred výkladom,” vykukla zo zadnej miestnosti. “Utierku s okenou máš pri nohách.”

“Uhm,” mávla som rukou, na znak pochopenia. S ceruzkou v ústach som práve dopísala polovicu zo zoznamu na monitore. Zoskočila som zo stoličky a prešla k oknám. Vidieť Kaydena meter odo mňa ma prekapivo neprekvapilo. Ironické. 

7.časť

6.časť

O desať minút neskôr, Meg vybehla z auta ešte predtým než som stihla zastať. No teda, na niekoho, kto má v sebe dobrú dávku alkoholu utekala celkom slušne. Čupla si k maminým kvetináčom pri garáži a vracala. Znovu.

“Tak pod,” pomohla som jej vstať. Prehodila som si jej rameno okolo krku. “Ak mi pozvraciaš topánky, nedám ti žiadne raňajky.”

“Megy?” mama prišla z obývačky. Vyzerala prekvapene, hned nato zhrozene až sa jej výraz usadil na ustarostení. “Zlatko, si v poriadku?”