24.časť

O pol tretej som už stála pred zrkadlom. Kulmovala som si dlhé vlasy a neustále som uvažovala o včerajšku. Až ostrí smrad ma prebral zo zasnenia. Bože! Pálili sa mi vlasy. Jemne som sa namaľovala a išla si obliecť pripravené šaty. Vonku nebolo o nič lepšie ako včera, ale aspoň nepršalo. Dala som si bledé rifle, šnurovacie topánky na hrubom opätku, volnú bielu košeľu a koženú bundu. Okolo krku som si omotala šál a do hnedej veľkej tašky som si zbalila potrebné veci.

Pred odchodom som sa ešte rozlúčila s otcom. Nastúpila som do taxíka a vodičovi som povedala adresu ktorú mi napísala Nik. Keď ma uvidela, široko sa usmiala a navrhla, aby sme si išli sadnúť do Starbucksu. S radosťou som súhlasila. Ja som si objednala čokoládové latté a Nik vanilkové so škoricou. Niečím mi pripomínala Ninu, no zároveň boli také rozdielne. Cítila som sa s ňou rovnako príjemne a mala som pocit, že si budeme rozumieť. Rozprávala mi historky s bratmi a ako bláznivé sme sa vkuse smiali asi tri hodiny.  

"Už ma bolí zadok, čo keby sme išli niekam von?" Navrhla som so smiechom.

"Jasné, máš na mysli niečo konkrétne?" Opýtala som sa a ešte si utierala slzy v očiach.

"Mám nápad! Poďme sa pozrieť do školy, mama tam ráno volala a sekretárka jej povedala, že zoznam by mal byť vyvesený poobede," povedala a už vstávala.

"Fajn, poďme," povedala som trochu zo stiahnutým žalúdkom. Nastúpili sme do auta a Nik nadiktovala vodičovi adresu.  

Keď sme prišli, veľmi som sa držala, aby som sa nerozbehla do vnútra. Všimli sme si, ako do vchodových dverí vchádzajú aj vychádzajú deti spolu s rodičmi. Niektorí boli nadšený, iný odchádzali s neutrálnymi tvárami. Vnútri sme sa pretlačili cez malý hlúčik ľudí a pozerali svoje meno. Nik zadržala dych a následne zvýskla. Všimla som si, že bola na 5. mieste. Ja som išla očami ďalej a modlila sa. Zrazu som očami zastala na 11.mieste a kútiky úst mi stúpali vyššie. Nadšene sme sa objímali ako dlhoročné sestry a gratulovali si. Hneď som volala otcovi a z jeho hlasu som cítila, aký je šťastný. Povedal mi, že sa oblečie a príde aj s papiermi aby som sa mohla zapísať, čo ma z prvu ani nenapadlo. Nik tu býva, takže pokojne sem môže prísť s rodičmi aj v pondelok, no ja už v nedeľu odlietam. Všimla som si starú pani za pultom, ktorá mi pohľad opätovala so širokým úsmevom.  

Behom pár minút prišiel otec. Predstavila som ho s Nik, ktorá sa tvárila prirodzene, milo a s úsmevom si s ním podávala ruku. Pri odchode som sa s ňou rozlúčila. Na ceste v taxíku som bola taká nadšená, že som zabudla aj na Thomasa. Pri zapisovaní som dostala rôzne letáky, medzi ktorými bol aj jeden na môj internát.  

Prišli sme do izby a ako prvé som zapla notebook. Naťukala som stránku môjho budúceho nového bývania a klikla na priečinok s fotkami. Počet postelí v izbách bol podla priplatenia. Každá izba mala malú kúpeľňu kde bolo wc, sprchový kút, umývadlo, pár skriniek a zrkadlo. Postele boli priemerne veľké a celý nábytok a vybavenie bolo takmer nové pre rekonštrukcie. Nevedela som sa dočkať. No zajtra mám narodeniny a Tom mi mal zavolať. Celý deň nič, ani zmeškaný hovor ani smska. Povedala som si, že si nebudem kaziť šťastnú náladu a mobil som vypla. Pustila som si televíziu, kde išiel môj obľúbený seriál, ktorý pozerávam doma na internete, pretože to u nás nechodí. Dávali časť iCarly v ktorej hosťovali One Direction. Opäť som sa smiala na vtipných scénkach a nepotrebovala som ani titulky. No keď sa program už skončil, bola som taká unavená, že som v tej istej chvíli ako som vypla telku zaspala.

23.časť

PS: Odporúčam si ju prečítať pri dolu uvedenom linku od pesničky, písala som túto časť a popri tom ju počúvala takže sa do toho viacej vžijete. Pekné čítanie!

http://www.youtube.com/watch?v=bE9z4lL1UYU  

"Čože?!" Povedala som trochu z obavami, presne vediac kam tým mieri.

"Prosím, je to krásny výhľad. Bude sa ti páčiť a okrem toho, ja som už tiež dlho nebol. Vlastne naposledy som bol pred rokom," pozrel na mňa psími očami.

"To má čo byť?" Opýtala som sa so smiechom.

"No predsa vydieranie," zasmial sa aj on.

"Neviem," povedala som neisto. No ruku, ktorou ma držal, trochu stisol a prikývla som.

Prekvapivo, asi kvôli počasiu, kedže sa znovu rozpršalo, nestálo toľko ľudí v rade a tak sme sa dostali do kabínky za 10 minút. No za tých pár minút ma stihlo premočiť do nitky a triasla som sa. Husto pršalo a z vlasov mi kvapkalo viac vody ako keby som bola pod sprchou. Triašku ktorú som cítila aj keď sme boli mimo dážď, som nedokázala skryť a Tomy si to tiež všimol. Odrazu ma pustil, dal si dole mokré sako a vyzliekol si suchý sveter pod ktorým mal len biele tričko s krátkym rukávom.

"Tu máš, obleč si to," dával mi do rúk príjemný bavlnený sveter.

"Nie, prechladneš," na moje protirečenie som kýchla.

"Ja to zvládnem a už sa nehádaj," razantne povedal. Vyzliekla som si premočený kabát a obliekla ešte teplý sveter s jeho vôňou. Príjemne som sa doňho skrútila a keď sme boli dostatočne vysoko, podišla som ku sklu a chytila sa rúčky.

Z tej výšky sa mi podlomili nohy, no bola som očarená. V nemom úžase som sa dívala na mesto. Aj keď bola šedá obloha a pršalo, ten pohľad sa opísať nedal. Slovo prekrásne sa tomu nevyrovnalo. Pravej ruky sa ma zrazu chytilo niečo teplé. Stál pri mne Tomy a díval sa spolu so mnou. V kabínke boli okrem nás ešte dva páry. Dívala som sa na mohutnú rieku, veľký Big Ben stál ako socha vedľa Westminsterského opátstva a v pozadí sa črtal Tower Bridge. Keď sme dosiahli najvyššiu výšku, Tomy ma stisol za ruku a tvár som otočila k nemu. Druhou rukou mi zastrkol za ucho mokré pramienky vlasov, jemne sa mi rukou dostal medzi vlasy a pridržal mi tvár. Pomaly sa ku mne približoval a ja som nevedela dýchať. Srdce mi búšilo akoby spolu s tým jeho pretekali závod. Pri ústach som cítila jeho plytký dych a keď sme boli pri sebe dostatočne blízko, no zároveň tak ďaleko, zavrela som oči a cítila len jemný dotyk jeho pier na tých mojich. Pobozkal ma ako najjemnejšiu vec, ako pierko o ktoré sa bojí aby mu neuletelo. Jemne, pomaly naše pery do seba zapadali. Necítila som chlad, len jeho teplo. Telom mi prešiel prúd, akési napätie.

Keď sa odo mňa odtiahol, prekvapene som naňho pozrela.

"Ja,.. p-prepáč. Neviem čo to do mňa vošlo,.." neisto zamrmlal.

"Nie, to je v poriadku. Neospravedlňuj sa," odtiahla som sa, no nepozrela mu do očí. Stále pršalo a keď sme vychádzali von a utekali pod najbližšiu budovu, už ma nechytil za ruku, čo ma na moje prekvapenie trochu sklamalo. Pár minút sme stáli pred malou kaviarňou pokým sa dážď ukľudnil. V aute bolo nepríjemné ticho, ktoré sem tam prerušila len malá veta a jednoslovná odpoveď.

"Tak ahoj a ďakujem za odvoz a obed," rozlúčila som sa.

"Ahoj," odpovedal.

"Ozaj, tá sobota. Platí?" Opýtal sa, keď som už takmer zabuchla dverami.

"Jasné, zavoláme si?" zamumlala som.

"Okej." To už som vystúpila a trielila do vnútra.

Netuším prečo som to spravila a vôbec čo sa stalo. V hlave som mala chaos a on asi tiež. Keď som otvorila dvere od izby, otec tu na moje šťastie nebol. Nemusí ma vidieť v takomto rozpoložení a to nehovorím len o tom citovom. Namaľovaná som už takmer nebola a moje vlasy ani nebudem komentovať, preto som si napustila vaňu z bublinkami.

Z vody som vyšla len v župane a s uterákom na hlave. Zapla som si notebook a prihlásila som sa na internet, kde som sa dohodla s Nik. Zajtra sa stretneme o tretej a pôjdeme do mesta. Aspoň ona mi zdvihne náladu z bodu mrazu.

22.časť

"Kolko máš vlastne rokov?" Opýtal sa ma odrazu.

"Budem mať 17," povedala som.

"Vážne? Kedy?"

"No, túto sobotu," odpovedala som.

"To aby sme oslávili. Teda ak chceš?" Povedal s nádejou v hlase na čo som sa usmiala.

"Jasné, budem rada," milučko som zdvihla kútiky úst.

"Povedz mi niečo o sebe," vyzvala som ho.

"Čo také by si chcela vedieť?" Zdyhol obočie a usmial sa.

"Neviem, možno viac o tvojej rodine," dala som mu tému.

"Mám staršieho brata, ktorý je už ženatý ale ujo som ešte neni," zasmial sa, "otec, mama a aj Jake spolu s Lili bývajú na severe anglicka ako som už hovoril. Keď som odmaturoval, rozoslal som si prihlášky na vysoké a na moje prekvapenie, čo som nečakal, ma prijali sem do Londýna. Presťahoval som sa a mal som tu aj vážnu známosť, ktorá ma ale po tom, ako sme mali spolu začať bývať, odkopla kvôli inému. Krátko na to, som si našiel prácu v ktorej som dodnes a som spokojný. A potom som stretol teba," odpovedal mi z úsmevom. Bola som trochu prekvapená že načal tému bývalá a tak som chvíľu ticho mlčala.

"A ty?" Otázku adresoval mne.

"Žijem s otcom, som jedináčik a mamu nemám. Bývam v malom meste na Slovensku v Nitre. Od malička som začala tancovať a pokračovala som v tom aj na konzervatóriu na strednej škole. Som napoly slovenka a napoly talianka čo som ti už hovorila, keď som letela do Toskánska, no a potom som stretla teba," dopovedala som a žmurkla naňho.

Celý večer sme sa rozprávali, spoznávali. Má charizmu, ktorá človeka hneď upúta.

"Robíš aj nejaký šport?" Opýtala som sa a pozrela pri tom na jeho široké ramená.

"Doma som hrával konské pólo a pár rokov som hrával aj za školu tu v Londýne, no teraz nemám čas kvôli práci, čo mi je dosť ľúto," odvetil.

"Naozaj?" Tak trochu ma prekvapil.

"Ja kone milujem, ale jazdím len rekreačne," dodala som a hneď som si spomenula na Carbina.

"Do kedy tu ostávaš?"

"Do konca týždňa," smutne som sa usmiala a trochu ho tým zaskočila.

"Oh, myslel som, že aspoň ešte jeden týždeň, ale dúfam, že za mesiac sa vidíme," veselo povedal.

Keď sme dojedli, boli dve hodiny poobede. Keď prišla čašníčka z účtom a vyťahovala som peňaženku, zarazene na mňa pozrel.

"To si hádam nemyslíš, že zaplatíš?"

"Za seba určite."

"V žiadnom prípade," kývol rukou a viac o tom so mnou nedebatoval.

Vonku už prestalo pršať, no bola zamračená obloha. Rozhodli sme sa prejsť popri rieke. Ponúkol mi rameno a s úľavou som sa oprela o jeho ruku, ktorú si dal do vrecka na gatiach. Ako sme vyšli z ulice na chodník, výhľad sme mali aj na London Eye. Tomy na mňa vyzývavo pozrel a usmial sa.

"Čo je?" opýtala som sa a zasmiala.

"Poď," kývol hlavou tým smerom.

Po pol hodinke sme prišli k veľkému "Oku" a tá mohutná konštrukcia sa mi zdala krásna aj z dola. Až teraz som si uvedomila aká je to impozantná stavba. Vymanil si ruku z môjho objatia a vsnul mi ju do dlane.

"Nebojíš sa výšok?" Opýtal sa a prekvapene som naňho pozrela.

21.časť

Bola streda ráno. Vstala som v úžasnej nálade aj napriek tomu, že bol daždivý deň. Typické Anglicko. Po skúškach si všetci zbalili veci a išli domov. Otcovi som všetko vyrozprávala a s istotou v hlase mi povedal, že ma prijmú. Kiežby, ale aj keby nie, plakať kvôli tomu nebudem.

Keď som vstala z postele ešte zo zalepenými očami, prešla som cez otcovu izbu, kde ešte spal a vošla do kúpeľne. Vykonala som rannú hygienu a vlasy som si zapla do drdola. V tichosti som sa vrátila do izby a po prvý krát som si všimla koľko je hodín. Bolo 6 ráno, čo ma dosť prekvapilo, kedže posledné dni vstávam rovno na obed. Obliekla som si volné biele tričko, legíny a hnedé papučky. Vyšla som na chodbu a pre istotu som pri dverách nechala papierik otcovi, aby vedel kde som.

Objednala som si bylinkový čaj s medom, hrianky s džemom a ovocie. So sebou som si zobrala aj knižku a sadla som si do najvzdialenejšieho rohu pri okne, kde ma nikto nevidí. Sedela som tam asi dve hodiny, keď mi prišla smska. Tomy mi napísal či som už hore. Preto som mu radšej zavolala a dohodli sme sa, že po mňa príde, kedže ja Londýn nepoznám. Dala som mu adresu hotela a dohodli sme sme, že sa pôjdeme najesť. Uvedomila som si, keď som zložila, že ústa som mala roztiahnuté do prihlúpleho širokého úsmevu na čo som sa hneď zasmiala. Pokrútila som nad sebou hlavou a ďalej sa začítala do knihy. Keď bolo 9 hodín a ja som vypila štyri šálky čaju, prišiel otec.   

"Ahoj," pozdravila som ho a zavrela knihu.

"Dobré ráno, čo si nejako zavčasu vstala?" Prisadol si oproti mne.

"Nuž, bola som vyspatá, navyše včera som išla skoro spať," povedala som po pravde.

Ospravedlnila som sa a išla naspäť do izby. Do obeda zostávajú ešte nejaké dve hodiny. Ľahla som si na postel, zapla noteboook a prihlásila som sa na twitter a facebook. Prijala som žiadosť od Nik a hneď nato, sme si začali písať. Online bola aj Nina, Viki a napísal mi aj Adam. Popri tom, som si dala do uší slúchatká a pustila hudbu. Odpísala som ešte ďalším kamarátom na twitteri a po vyše hodine som sa odhlásila. S Nik sme sa dohodli na stretávke v piatok.

Za hodinu mal prísť Thomas. Vošla som do sprchy a umyla som sa kokosovým šampónom. Vlasy som si vyfénovala a vyžehlila. Dlhšiu ofinu som si zaplietla a pripla sponkou. Na tvár som si dala kricí krém, make-up, jemné ružové líčka a na oči vode-odolnú špirálu a jemnú linku. Bolo to jemné líčenie, neznesiem na sebe tonu make-upu. Keď som prišla pred skriňu, hodnú chvíľu som len tak civela na oblečenie a rozmýšľala čo si oblečiem. Tomy je o dosť vyšší odo mňa, takže hnedé vysoké topánky nebudú pri ňom vyzerať hlúpo. Obliekla som si tmavšie džínsy, bielu volnú košeľu a do hnedej koženej tašky som si dala vreckovky, doklady a mobil. Teraz som naozaj rada, že som si zbalila aj hnedý dlhší plášťový kabát. 

Na krk som si dala ešte parfum so sladšou vôňou a s výsledkom v zrkadle som bola spokojná. Za dobu mojej úpravy sa stihol už do izby vrátiť aj otec. Sedel za notebookom a zrejme niečo robil do práce. Keď ma uvidel, prekvapene zdvihol obočie.

"Oci? E-em.. no.. idem von s jedným kamarátom, môžem?" S neistotou som sa ho opýtala.

"Čože? Z akým kamarátom?" Nechápal.

"No, keď som letela do Talianka, som ho stretla. Zistila som, že býva v Londýne a dohodli sme sa, že keď sem prídem, tak sa stretneme," povedala som.

"No ja neviem, veď ho nepoznáš," právom mi odvetil z obavami.

"Oci, pôjdeme si len niekam sadnúť. Ideme taxíkom a budeme medzi ľuďmi, takže nič sa mi nestane. A okrem toho, vyzerá byť fajn," dodala som.

"No ja neviem, aj úchyl sa ti zo začiatku môže zdať fajn a potom zistíš, že je to úchyl," povedal mi z nadvihnutým obočím na čo som sa zatvárila naoko pobúrene a dotknuto.

"Hádam viem s kým sa rozprávam a je odo mňa starší len o pár rokov. Nič sa nedeje, budem ti prezváňať každú hodinu, dobre?" Sľúbila som.

"Tak dobre, ale nebuď dlho," určil.

"Okej, ideme sa len niekam najesť," povedala som z úsmevom. Zrazu mi v ruke zavibroval mobil a následne začala hrať aj hudba. Prezvonil ma Tom, čo znamenalo, že už čaká. Rýchlo som sa s otckom rozlúčila a išla dolu. Keď som vyšla z výťahu, opieral sa o stenu pri vchodových dverách s rukami vo vačkoch. Oblečené mal čierne sako, pod tým biely sveter s véčkovým výstrihom. Mal bledo hnedé užšie nohavice o dve čísla väčšie, takže to pôsobila velmi zlato a zadok nohavíc mal o čosi nižšie (pod zadkom). Obuté mal biele vysoké botasky. Krátke vlasy mal jemne nagélované a na ruke, ako som si neskôr všimla mal drahšie hodinky s čiernym hrubým remienkom. Keď som už bola od neho bližšie ako päť metrov, zaregistroval ma. Usmiali sme sa na seba a prekvapilo ma aký je pekný. Takmer som si ho v podstate nepamätala. Mal krásny biely široký úsmev a hneď ku mne pristúpil, a objal ma dlhšie ako bolo vo zvyku.   

"Ahoj, vyzeráš krásne," povedal mi a trochu som očervenela.

"Ty tiež nie si na zahodenie," zavtipkovala som, na čo sme sa zasmiali a cítila som jeho príjemnú mužskú vôňu. Vyšli sme pred hotel a myslela som si, že nastúpime do taxíka. No chytil ma za ruku a ťahal ma k veľkému čiernemu Range Rovru.

"Si tu autom?" Opýtala som sa.

"Áno, nechcel som ťa ťahať po taxíkoch a zaveziem ťa aj domov," odpovedal mi a žmurkol na mňa. Otvoril mi dvere a keď som nasadla, jeho vôňu som cítila aj tu. Obehol auto a keď naštartoval opýtala som sa.

"Kde to ideme?"

"Nechaj sa prekvapiť," usmial sa.

"Neznášam, keď ma niekto naťahuje. Aspoň niečo mi povedz," vyzvedala som s prosivými očami.

"Je to príjemná malá reštaurácia pri Temži. Viac ti nepoviem, ale myslím, že sa ti tam bude páčiť," odpovedal mi z úsmevom, no tento raz sa mi pozrel do očí. S malými rozpakmi ktoré som zatiaľ nikdy pri jeho pohľade nevedela zadržať, som otočila tvár a pozerala na upršané ulice. Počas cesty sme viedli tichý rozhovor o našich životoch. Povedal mi, že jeho rodina žije v Severnom Írsku a že do Londýna prišiel študovať na vysokej a po nej sa tu aj zamestnal.  

"Na ktorú vysokú si chodil?" Opýtala som sa ho so zvedavosťou.

"Na Cambridge, 4 roky," povedal bez vyvyšovania.

"Vau, keď som bola menšia, tiež som chcela ísť na nejakú známu zahraničnú školu," odvetila som.

"Kedy sa vlastne dozvieš či si sa dostala na tú svoju školu?" Opýtal sa ma.

"Zajtra alebo v piatok."

"A ako sa volá?"

"Prečo?" Nechápala som, prečo sa ma to pýta.

"Mohol by som tam zavolať. Mám dosť slušné meno v Londýne a naša spoločnosť pre ktorú pracujem, finančne podporuje tieto umelecké školy," odpovedal.

"Nie, nebolo by to fér voči iným. Nechcem protekciu," zasmiala som sa.

"Dobre tak mi teda povedz len kvôli zaujímavosti," dobiedzal so smiechom.

"Súkromná tanečná škola Pauly Streisovej. V centre Londýna, je naozaj krásna. No popri tých dievčatách neviem či mám šancu," dodala som.

"Ja si myslím, že si skvelá a videli to aj oni," povedal a pozrel na mňa s povzbudivým úsmevom.

Po 20 minútach sme konečne dorazili na miesto, keď zaparkoval, ako gentleman mi prišiel otvoriť dvere na aute. Bola to stredne veľká ulica, krásne staré budovy z historickej časti Londýna a v diaľke som videla aj rieku Temžu. Vošli sme do malej reštaurácie. Bola zariadená do bielej a béžovej farby. Voňalo tu dobrým jedlom a bolo tu príjemne teplo. Pri každom stole bola zapálená jedna hrubá biela sviečka čo dodávalo nielen viacej svetla, kedže vonku bola zamračená a šedá obloha, ale aj príjemnú atmosféru. Usadili nás v rohu pri okne, vyzliekla som si kabát a Tom sako. Bolo tu naozaj krásne a navyše predo mnou sedel chlapec, ktorý sa mi čoraz viac páčil a milo sa na mňa usmieval, zatiaľ čo sme si pozerali menu. Mala som skoro 17, ale na takéto, dá sa povedať (rande?), ma nikto ešte nepozval. Po chvíľke ticha prehovoril.

20.časť

Pár pamiatok ktoré sme stihli obehnúť boli neopísateľné. Priam z nich dýchala história. Keď sme prišli o ôsmej večer domov, dala som si rýchlu sprchu a zaľahla do postele, aby som bola na zajtrajšok sviežo vyspatá.

Vstala som na to, ako ma otec budí.

"Vstávaj, už je obed."

"Čože?!" Rýchlo som sa posadila, až sa mi z toho prudkého pohybu zatočila hlava.

"Nechcel som ťa skoro budiť, ale už je najvyšší čas aby si vstala," hovoril mi, zatiaľ čo som si naspäť ľahla a unavene vzdychla.

"Áno, už idem," povedala som kategoricky.

Po pár minútach som sa so zívnutím zdvihla a išla do kúpeľne. Dala som si vlažnú sprchu na prebudenie a umyla si vlasy. Keď som vychádzala v župane s ešte mokrými vlasmi z kúpeľne, otec niečo robil na notebooku.

"Oci? Prosím ťa doniesol by si mi nejaké jedlo? Najlepšie nejaký šalát," poprosila som ho.

"Dobre, pár minút a pre niečo ti zbehnem," odvetil a znovu niečo začal ťukať do klávesnice.

Do veľkej koženej čiernej športovej tašky som si zatiaľ balila veci. Čierne baletky som si dala na spodok tašky, navrch som si dala jemné čierne šaty, čierne hrubé silónky a čierne tielko ktoré mi Nina zabalila. Keď som vyšla z izby, otec už bol preč. V kúpeľni som si vlasy vyfúkala, vyžehlila a spravila si drdol na bočnú dolnú stranu hlavy. Účes som si pregélovala a prelakovala. Na tvár som si naniesla kricí krém, make-up a na oči som si dala tenkú čiernu linku a riasenku. Na pery som si ešte naniesla rúž telovej farby a práve keď som sa išla obliekať, prišiel otec aj s mojím zeleninovým šalátom.  

"Ahoj, prepáč, trochu mi to trvalo, ale zarozprával som sa s niekým," povedal mi.

"To je v poriadku, hneď sa najem len sa oblečiem," odvetila som.

Svietilo síce slnko ale vonku nebolo ani teplo. Takže zo skrine som vytiahla bledé džínsy, biely voľnejší sveter a riflovú bundu. Obula som si conversy a na ruku som si dala ešte hnedé hodinky.

Keď som do seba rýchlo hodila polovicu šaláta, bola som plne najedená. Mala som takú trému, ktorú som pociťovala na žalúdku a nechutilo mi ani jesť.

"Oci, na ten konkurz to zvládnem aj sama. Veď je to len pár blokov dotiaľto a zoberiem si taxík."

"Naozaj?" Opýtal sa ma z obavami.

"Keď tu budem bývať, budem tu na všetko aj tak sama. A viem, že máš robotu a ktovie koľko to bude trvať. To zvládnem," povedala som a usmiala sa s presvedčivým úsmevom.

"Dobre, ale budeš mi pravidelne volať keď budeš môcť. Dobre?" Uistil sa.

"Jasné."

Do tašky som si ešte zabalila mobil, kľúče od izby "pre istotu" (ako povedal otec), doklady a papiere, ktoré potrebujem na predloženie. Do zapísania zostávalo ešte 45 minút, ale radšej tam byť v predstihu ako prísť neskoro.  

Vyšla som z hotela a na moje šťastie predo mnou stál taxík. Vodičovi som zadala adresu a bola som rada, že som išla skorej. V meste bola menšia zápcha a asi po 20 minútach som dorazila pred budovu, ktorá vyzerala staro, ale bola zrenovovaná. Bola to biela budova s veľkými oknami okolo ktorých boli mramorové ornamenty. Vošla som po schodisku cez veľké dvojité dvere. Predo mnou stál pult, pri ktorom bola staršia pani s okuliarmi na nose a niečo si písala. Keď som ju oslovila a opýtala sa, kde sa môžem zapísať. Podala mi papier s 93 menami. Tak povediac vyrazilo mi to dych. Áno, vedela som, že je malá šanca že ma sem prijmú. Prijatých bude len 15 a moja sebaistota čoraz väčšmi klesala. Zo stiahnutým hrdlom som sa podpísala na koniec hárku a podla navigovania starenky, som vyšla po veľkých bielych schodoch. Ešte pred tým, než som sa vzdialila sa na mňa usmiala a popriala mi veľa šťastia. Veľmi ma to potešilo, ale aj tak by som radšej uvítala keby tu nakoniec bol aj otec.  

Budova z vnútra bola presne taká veľkolepá ako z vonka. Takmer všade bola biela a krémová a budova bola presvetlená veľkými francúzskymi oknami. Vyšla som na tretie poschodie a zbadala rad dievčat aj chlapcov v zástupe. Asi po pár minútach som sa dostala už na rad a pred menšími dvojitými dverami stál okuliarnatý muž s perom a diárom.  

"Aké máš číslo?" Opýtal sa ma.

"94," odpovedala som.  

"Dobre, chod do sály 32A. Tam sa prezleč a môžeš sa začať rozcvičovať. Spolu s ostatnými dievčatami vás príde niekto ohlásiť," povedal a ani na mňa nepozrel. Videla som, ako niektorí idú do chodby vľavo, v pravo a niektorí idú na iné poschodie. Keď videl môj zmetený výraz, dodal.

"To je o jedno poschodie vyššie, môžeš už ísť." Povedal mi. No, dva krát príjemný sa mi nezdal. Vyšla som teda ešte jedno poschodie a pozerala štítky nad dverami. Keď som prišla na koniec dlhej chodby, boli tam otvorené dvojité drevené dvere. Vošla som a pár tvárí na mňa upriamilo pohľad. Niektoré arogantný iné zase neutrálny. Zamierila som k dievčaťu, ktoré sa akurát prezliekalo v rohu miestnosti a milo sa na mňa usmialo.  

"Ahoj," pozdravila som z úsmevom.

"Ahoj. Ja som Dominikq," odpovedalo rovnako milo a podala mi ruku.

"Ja som Barbora. To len ja mám takú trému alebo aj ostatní?" Spýtala som sa jej, keď som sa porozhliadla po miestnosti a videla, ako sa niektoré dievčatá zápalisto rozprávajú a smejú.

"Určite si neni sama, tie baby si akurát veria natoľko, že strach ani nemajú," odpovedala mi, keď videla na čo sa pozerám. Dominika mala krátke rovné jemné vlasy po ramená. Mala ich krásnej čiernej farby, oči mala tmavo zelené a bola odo mňa menšia asi o dobrých 10 centimetrov.

Nevyzerala ako typická angličanka, tak som sa jej popri tom, ako som si vyťahovala veci spýtala.

"Odkiaľ si?"

"S Ameriky. S rodičmi a bratmi sme sa sem presťahovali pred pol rokom," odpovedala, zatiaľ čo sa začala rozťahovať.  

"Fúha to je diaľka, a nechýbajú ti kamaráti?"

"Ani nie, predošlá škola nebola podla mojich predstáv. A ty? Nezdá sa mi, že by si bola angličanka, máš trochu prízvuk, ktorý neviem odhadnúť." Povedala mi z úsmevom.

"Som zo Slovenska," nebola som prekvapená keď trochu zmetene nadvihla obočie a tak som jej to ujasnila.

"Menší štát v strednej Európe, možno poznáš Česko alebo Rakúsko? Tak to sú susedné krajiny."

"Aha. Jasné, myslím, že asi viem."

Popri rozcvičovaní sme si rozprávali také úvodné veci o rodine. Povedala mi, že má dvoch starších bratov s ktorými vychádza veľmi dobre. Jej rodičia sú architekti a do Anglicka prišli aj pre pracovné ponuky. Ďalej mi povedala, že bývala v slnečnej Californií a že okrem tancovania nič nemiluje viac ako surfovanie. Vravela, že deti sa tam na nich doslova už narodia. Bolo vidieť, že zo silného slniečka je chytená do bronzu. Mala typický široký americký úsmev a kamarátske sympatie prevládali na oboch stranách. Asi po 30 minútach ju zavolali spolu s piatimi dievčatami a rýchlo sme si vymenili čísla a facebook na seba.

Keď som už nervózne čakala, po pár minútach ako odišla Nik (Dominiq) zavolali zvyšný počet dievčat do vedľajšej miestnosti. Nervózne sme poškuľovali jedna na druhú a už nebol počuť bezstarostný smiech. Do sály vošli traja ľudia. Domnievala som sa, že je to porota a matne som rozpoznala jedného z nich, ktorý bol na našej škole na Slovensku. Mal dlhšie nagélované dozadu sčesané čierne vlasy, po jeho bokoch stála jedna staršia žena, ktorá si nás prezerala kritickým okom a každú chvíľu si niečo čarbala. Keď zavadila pohľadom o mňa, jemne prikývla, pozrela na moje číslo, ktoré som si pripla na rameno a vzápätí si niečo zapísala do notesa. Druhá žena bola mladá blondínka a tvárila sa neutrálne.

Rozprávať začal čiernovlasý muž z ktorého sršal rešpekt a povedal nám, že budeme predvádzať iba balet pretože je to hlavný predmet tejto školy. Street dance/Voľné tance sú voliteľné predmety a preto niesú potrebné na prijatie. Ďalej hovoril, že budeme predvádzať cviky ktoré nám určia a potom do stredu parketu budú volať mená aby zatancovali vlastný tanec na pustenú hudbu. Dlane sa mi potili a v krku mi vyschlo. Srdce mi búšilo ako divé, ale keď nám pustili jemnú ukľudňujúcu melódiu a staršia žena sa pomedzi nás prechádzala a určovala cviky, ukľudnila som sa. Tancovala som, určovala telu pomocou svalov ako dané cviky robiť čo najlepšie a zrazu som myslela len na jedno. Všetko ostatné sa mi vyparilo z hlavy.  

19.časť

Ráno som sa zobudila na zvuk mobilu v taške. Ešte zo zavretými očami som sa v nej prehrabávala a konečne ho zdvihla.

"Ahoj!" Pozdravil ma Tomyho nadšený hlas.

"Ahoj, preboha ty nespávaš alebo čo?" Opýtala som sa ho.

"Zase som ťa zobudil? Prepáč ale už je obed," zasmial sa a keď som sa pozrela na hodinky vedľa postele hneď som sa zobudila.  

"To som si neuvedomila, prepáč." Ospravedlnila som sa so smiechom.

"Nevadí, povedz mi radšej aký bol let?"

"To je na dlhšie, stretneme sa teda v stredu?"

"Jasné, ešte si zavoláme. Mám robotu, tak zatiaľ ahoj," pozdravil ma.

"Okej, pa."

Otec nebol v izbe, len mi nechal na jeho posteli papierik. Išiel sa dolu najesť. Vošla som do vane, osprchovala som sa a umyla si zuby. Vlasy som si prežehlila a na tvár som si dala len krém. Ešte z nevybalených vecí som si obliekla bledé džínsy s opaskom, obyčajné biele tričko ktoré som si zapravila do rifiel a na nohy som si obula šnurovacie hnedé topánky na hrubom opätku. Aj keď boli vyššie, stále boli pohodlné a tento štýl sa mi veľmi páčil. Zo stolíka pri dverách som zobrala kľúče od izby a zamkla som.  

Po pár opýtaniach som došla do hotelovej reštaurácie. Otec sedel pri okne za malým stolom pre dvoch. Keď ma zbadal, zakýval mi a zamierila som k nemu.  

"Ahoj, ako si sa vyspala? Nechcel som ťa budiť, tak som išiel sám," povedal mi.

"Nevadí, idem si niečo zobrať a prídem." Bola tu aj samoobsluha, ale videla som, že tam už moc jedla na obed neostalo tak som išla k pultu. V ponuke bolo dosť na výber a objednala som si bravčové mäso so šampiónovou omáčkou a ryžou. Mladá čašníčka si zapísala moju objednávku, číslo stola a na pitie som si ešte objednala minerálku s citrónom.

Išla som si sadnúť naspäť k otcovi a po pár minútach mi doniesli jedlo. Otec si objednal od mladej čašníčky kávu a pustili sme sa do rozhovoru.

"Tak, zajtra poobede sú tie príjmačky. Dnes by sme mohli pobehať po pár pamiatkach a meste?" Opýtal sa ma.

"Jasné," povedala som mu z plnou pusou, načo sa zasmial.

Po obede sme išli do izby a otcovi volal niekto z práce, takže som sa zavrela v izbe a vykladala si veci na vešiaky a do šuplíkov. Na vrch komody som si dala parfum, spreje a ostatnú kozmetiku. Dohodli sme sa, že pôjdeme najskôr do Múzea Madame Tussaud, na Tower Bridge, Big Ben a vedľa neho pôjdeme pozrieť aj na Westminsterský palác. Už sa neviem dočkať. Zakiaľ otec z niekým z práce volal na skype a dohadoval sa, dala som si sprchu. Vo svojej izbe som asi desať minút stála pred skriňou a nevedela čo na seba. Dnes svietilo príjemné slniečko, tak som sa rozhodla, že si dám bledé rifle, biele tielko, na vrch čierne sako a čierne balerínky. Vlasy som si nechala rozpustené a na hlavu som si dala klobúk. Do čiernej tašky som si dala mobil, peňaženku s dokladmi, servítky a pár drobností.

Na krk som si dala pár strekov parfumu a vyšla som z izby. Otec mal košeľu, na tom tmavo modrý sveter, rifle a topánky. Od jeho parfumu voňala celá izba a v ruke držal malú taštičku.

"Tu máš foťák," podal mi malý Nikon a bola som rada, že ho doma nezabudol.  

"Nejaký si nahodený," poznamenala som zo smiechom uštipačne.

"Veď aj ty," zasmial sa aj on.

Nastúpili sme do taxíka a za tú chvíľu som stihla urobiť niekoľko fotiek. Z prvej návštevy Londýna chcem mať zaznamenané doslova všetko. 

18.časť

Zvraštila som obočie a myslela som, že asi odpadnem. Oči mi išli vybehnúť s jamiek. To sa mi musí snívať. Keď som vyšla a prechádzala tentoraz radšej druhou stranou k môjmu miestu, cítila som na sebe jeho pohľad. Na twitteri som si otvorila jeho fotky, aby som si to overila, ale mala som pravdu. Ten druhý chlapec, bože ako sa volá? Rýchlo som si našla jeho meno. Áno bol to Niall Horan a kučeravý chlapec bol Harry Styles. Pozrela som cez miestnosť a videla som, ako si tiež nasadil slúchatká a mal zavreté oči. Vedľa neho som videla zvyšných chlapcov zo skupiny. Bolo mi už jasné prečo bol na letisku ten ošiaľ. Srdce mi búšilo, ani neviem prečo. Rozhodne ma nechytali hysterické záchvaty, to určite nie, veď som neni ich fanúšik a sú mi v podstate ukradnutí. Ale prečo sa mi musel stať ten najväčší trapas práve pred celosvetovo známou hviezhou? Keď toto poviem Nine, ani mi neuverí. Do pristátia zostávali nejaké dve hodiny. Vypla som notebook a pustila si pesničky.

Zo spánku ma zobudila letuška. Keď som otvorila oči, povedala mi, aby som si zapla pás kôli pristávaniu. Otec ho mal zapnutý stále, takže pokojne spal.

Keď sme už pristáli a ľudia vystupovali, všimla som si, že chalani sú tu už neni. V letiskovej hale bol ten istý ošiaľ ako v Mníchove, iba že omnoho väčší. Tie pištiace dievčatá mi už začínali liesť na nervy, no po hneve sa vo mne vystriedal smiech. Prestala som sa tým zaoberať a prvý krát som si všimla krásne Londýnske letisko.

Na taxík sme čakali asi 20 minút. Keď sme už nastúpili, otec podal šoférovi papierik, kde bola adresa nášho hotela.

Po asi pol hodine sme konečne zastali. Hotel bol takmer v centre Londýna. Bol to veľmi pekný, malý hotelík. Izbu sme tu mali rezervovanú až na zajtra, takže ak nebude nič voľné, budeme musieť ísť na jednu noc inam. Prišli sme na recepciu a zatiaľ čo sa otec rozprával s pracovníčkou za pultom, obzerala som si krásnu vstupnú halu. Samý mramor a pekné červené koberce. Z môjho pohľadu bol na ľavej strane vchod, v strede išlo dvojité schodisko po oboch stranách smerom hore, na pravej strane boli dva výťahy a za nimi boli dvojité dvere niekam do ďalšej miestnosti. Keď si otec bral kľúče od mladého dievčaťa, vydýchla som si. Kufre sme si naložili na prevozný vozík a zamierili k výťahu. Okolo prechádzali ľudia rôznej kultúry. Videla som muža v obleku s telefónom v ruke, ale aj ženu v pestrých indických šatách ovešanú zlatými šperkami. Tento hotel nám odporučil otcov kolega. Mal štyri hviezdičky, no otec bez problémov povedal, že zaplatí tú cenu, ktorá nebola ani vysoká. Nechcel spať v nejakom hostely na okraji mesta. Budeme tu týždeň a chcel si to tu užiť ako normálnu dovolenku.  

Keď som otvorila dvere do našej izby, bola som milo prekvapená. Boli to dve izby plus kúpeľňa. Myslela som si, že budem s otcom v jednej posteli, no keď som zistila, že budem mať vlastnú izbu, od nadšenia som zvýskla. Zabrala som si druhú izbu, do ktorej sa vchádza z tej prvej. Na ľavej strane bol balkón s bielymi závesmi na ktorých boli ešte ťažké zelené spojené zlatou sponou. V strede izby bola postel ktorá nebola dosť veľká pre dvoch, ale pre jedného bola veľká až až. Bola to vysoká, mäkká typicky anglická postel. Pri jej nohách bol malý podlhovastý stolík, kde bolo pár praliniek na malom podnose. Na pravej strane bola tmavo hnedá skriňa, vedľa nej komoda a nad ňou bolo podlhovasté zrkadlo. Nábytok bol v tom istom štýle, bol tmavý a pripomínal tak trochu typicky starý štýl. Steny boli bledo béžové a ten kontrast bol krásny. Do kúpeľne sa vchádzalo z prvej izby. Bola tam vaňa, záchod a umývadlo so zrkadlom. Kúpeľňa mala tiež malé okno s bielym závesom. Kufre, ktoré som mala ešte pri dverách, som si zobrala do izby. Uvedomila som si, že som si ešte nepozrela výhľad z okien a keď som otvorila balkónové dvere a vyšla na vzduch, ten výhľad mi vyrazil dych. Naša izba bola umiestnená v prednej časti hotela, takže som videla vchod, okolo som videla staré budovy ktoré som si zdola nevšimla. Nočný Londýn je naozaj krásny. Boli sme na štvrtom poschodí a keď som si všimla v diaľke osvetlený Big Ben, zavola som otca.

"Takže sa ti tu páči?" Opýtal sa ma.

"Že sa pýtaš, je to tu krásne. Naozaj," odpovedala som z úsmevom a znovu sa zahľadela na tú krásnu scenériu.

"To som rád, ale mali by sme ísť už spať." Pozrela som sa na hodinky na ruke a bolo pol druhej ráno.

"Dobrú noc," zaželal mi otec a zatváral dvere mojej izby. Bola som natoľko unavená, že som sa ledva stihla prezliecť do pyžama a už som zaspala.