3.časť

„Niekedy sa nám zdá, že život ktorý žijeme nie je realita. Myslime si, že realita je svet ktorý si snívame. Bude to miesto, kde je každý z nás tým, kým chce byť. Budeme v ňom môcť mať všetko čo chceme. Nebudeme nič predstierať. Len... budeme žiť vo vlastnej realite.“ 
- Anonym

Isabella... Deku som si vytiahla až ku krku a chrbtom som sa oprela o komín, ktorý príjemne vyhrieval. Svietnik som uložila pri nohy a ponorila sa do čítania...


10.12.1809;

„Strýko, nechápem prečo sa toho cirkusu musím zúčastniť aj ja.“ Skúsila som ho prehovoriť, ešte kým mi komorná nezbalila všetky šaty.
„Si omnoho lepšia spoločníčka ako Travers,“ len odvetil.
„Ale aj ten tam ide nie?“
„Áno, ide aj on.“
„Potom prosím, aj keď to nebude on, chod s niekým iným,“ prosila som.
„Si už dosť stará na to, aby si mohla ísť aj ty. Tento rok si mala osemnásť. Bude tam toho veľa čo spoznávať.“ Priložil si cigaru k ústam.
„A vlastne prečo tam musíš ísť tento rok? Minulé sviatky si ostal doma,“ skúšala som.
„Bella, rok pred minulými som tam bol tiež. Musím tam ísť obchodne, nejdem na prázdniny. Krajšie sídlo, ako to, ktoré majú Delorovci si nevidela.“
„Naozaj na to nemám náladu.“
„Bude tam aj tvoja sesternica Anna. Dlho ste sa nevideli.“
„Hneď mi je lepšie,“ usmiala som sa, ale nie úprimne.
„Hovorí sa, že mladý Delory si má nájsť ženušku. A ako som vyrozumel z listu tvojej tety,  Anna sa pripravuje na to miesto veľmi usilovne,“ uškrnul sa.
„Potom ho musím poľutovať keď si ju zoberie. Ale vlastne... Počula som, že je to namyslený a pôžitkársky chlap, a preto predpokladám, že budú spolu šťastný.“
„Mal by som ťa nechať, aby si sa prezliekla z nočného úboru. Emma ti pomôže. Za hodinu ťa čakám dolu.“
„Emma prosím ťa, prines mi jazdecký úbor.“ Odviazala som si šnurovačku na košeli.
„Jazdecký? Nepôjdete kočom s pánom?“ oči mala dokorán otvorené.
„Nie nepôjdem. Vždy ma začne bolieť hlava. Na konskom chrbte je to príjemnejšie,“ usmiala som sa.
„Ďakujem ti, ostatné už zvládnem sama,“ povedala som jej, keď mi pomohla zatiahnuť korzet. Natiahla som si bričesky, košeľu a čierne jazdecké čižmy. Pri odchode z izby som si obliekla modrý kabát a na ruky natiahla kožené rukavice.
„Slečna!“ zakričala Emma a ponáhľala sa za mnou, keď som bola na schodisku. „Váš klobúk, slečna.“ Chcela mi ho sama nasadiť, ale zastavila sa. „Vaše vlasy, nie sú učesané ja...“
„To je jedno, aj tak by sa mi rozstrapatili,“ zasmiala som sa. Keď mi pripla tmavo-modrý cylinder sponkami, okolo krku mi upravila ešte kožušinu. „Z diaľky by si Vás mohli pomýliť s nejakým džentlmenom,“ opýtala sa so strachom.
„Som si istá, že džentlmen má omnoho krajšie šaty ako sú tieto Emma. Choď si po svoje veci, stretneme sa dolu. Nech nemusí strýko čakať.“
„Áno slečna,“ urobila pukerlík a ponáhľala sa naspäť.

Ak prežijem tieto sviatky, pomyslela som si, budem si gratulovať.   



2.časť

Samozrejme, že otec rozhlasoval po celom dome, ako mi to trvá a stále na mňa musia čakať, ale asi desať minút som spolu s mamou mrzla vonku, kým otec odhrabával sneh z auta. Typické.

Prešla dobrá pol hodina, kým sme sa dostali k babke. Bývala pár kilometrov za mestom v peknom, trochu staršom -ale stále peknom- dome. Padali na husto a veľké vločky, čo by bolo krásne, keby silný vietor z toho nerobil prvotriednu fujavicu. No.. podla otca to bol čas, kedy mal každý sedieť doma na zadku (zrejme si už rozmyslel návštevu). A mama sa stále zadúšala nad tým, aké krásne je počasie, aké je dokonalé, že sme všetci spolu a aký bude úžasný tekvicový koláč, keď bude mať recept od babky.

„Myslím, že naspäť by sme mali ísť zajtra ráno. Hmla je hustejšia a dá sa ľahko zablúdiť,“ dumal otec, keď zastal na príjazdovej ceste k domu.

„Úžasné,“ usmievala sa mama. Niekedy mi prišli ako ten najblbší párik na svete, ako začiatok zlého vtipu. Mama bola trošku naivná, umelkyňa ktorá trávi čas v ateliéri. Tie výpary jej nerobia dobre. A otec, ten bol manažér bohvie čoho, chodil na pochôdzky po bohvie čom. Sem tam mal svetlé chvíľky, ale to len sem tam a len pri mne. Pri mame bol zväčša trpezlivejší.

„Som samá radosť,“ ironicky som sa usmiala. Otec v spätnom zrkadielku nadvihol jedno obočie, keď videl ako som to myslela.

„Ale no tak, prečo toľko pesimizmu?“ Mama ako prvá vystúpila z auta a bežala do vnútra. Schytila som úplne kľudného kocúra a vyrazila som po vychodenom chodníčku za mamou. Otec mi bol v pätách. Keď sme dostali do vyhriatej úzkej chodby, zaplavil ma čiastočný pokoj. Teodorovi som vyzliekla sveter, ktorý sa stihol za tú chvíľu premočiť a keď som ho pustila, lenivo sa približoval k najbližšej sedačke, kde sa bude môcť rozvaliť. Babi k nám veselo prišla.

„Ahoj mama,“ otec jej dal pusu a sa pobral za Teom do obývačky.

„Babka, dnes je zlý deň s veľkým Z,“ povedala som otrávene a na rovinu. "Nemáš koláče?" Kašlať na diétu.

„Ale jasné,“ potľapkala ma po líci a viedla do kuchyne. „Spravím čaj,“ zakričala do obývačky na otca a mamu.

„Tak, chceš mi povedať čo sa stalo?“ Napustila do kanvice vodu a dala ju variť.

„To nestojí za reč,“ mávla som rukou.

„Okej.“ Babka bola super. „Možno by si si mohla po večeri zájsť niečo prečítať do dedovej pracovne. Televízor mi teraz nechytá žiadne stanice.“

„Knihy?“ tá predstava mi prišla nudná už teraz.

Prešla hodina, hodina a pol a jasom každú knihu zavrela s nudným zívnutím aj keď sa mi spať nechcelo. Bolo len sedem večer.

„Lizzie ak chceš, na povale sú nejaké knihy, ktoré som čítala, keď som bola v tvojom veku. Nič do dedkovej pracovne, ale sú to celkom príjemné romány,“ ponúkla mi babka pri dverách.

Na povale bolo plno krabíc, prachu a do čiernych kútov som sa pozerať radšej nechcela, ale bolo to útulné miesto. Žiarovka bola vypálená a len asi Boh vie od kedy ju menili. Doniesla som si sem sviečky a deku pod zadok, keďže zem boli zbúchané laty. Začala som škatuľami ktoré boli najbližšie, až som sa dostala k tým, ktoré boli ukryté za nimi. Tie mali na sebe viac prachu, no jedna ma zaujala zvlášť. Pôsobila starším dojmom a takmer by som ju prehliadla. Zobrala som ju z kúta, kde som sa musela zohnúť a doniesla si ju pri svietnik. Chvíľu mi trvalo kým som našla nejaký ostrý predmet, s ktorým som mohla prerezať pásku na krabici a otvoriť ju. Keď sa tak stalo, ovanul ma puch niečoho starého. Krabica obsahovala rôzne veci. Na vrchu bolo pár zošitov, nejaké fotky, atrament vo fľaštičke a pár starých pier. Na dne krabice bolo pár kníh, ale jedna sa od nich odlišovala. Istotne je stará. Bola viazaná v čiernej teľacej koži a vedela som, že to práve ona voňala tou zvláštnou zmesou vôní. Jej obsah bol napísaný rukopisom na kvalitnom papieri. Zistila som, že to je denník. Na chrbte knihy bolo zaznamenané, v akom období si autor zaznamenával myšlienky. Zlatou farbou, veľmi pekným úhľadným písmom tam bolo napísané 1809-1810. Už keď som si knihu len tak listovala, zistila som, že ten rukopis musel patriť žene.

„Vidím, že si našla moje staré veci.“ Pri babkinom hlase som sa strhla.

„Áno, nevadí keď si ich trochu pozriem?“

„Určite nie,“ usmiala sa.

„Kto písal toto?“ poťažkala som si denník v ruke.

„Dievča len o niečo staršie od teba. Vlastne je to tradícia.“

„Čo presne?“

„Príbeh, ktorý obsahuje ten denník,“ tajnostkársky sa na mňa pozrela. „Našla som ho u svojej mamy keď som bola asi v tvojom veku, možno trochu mladšia.“

„A... bavilo ťa to?“

„Určite. Keď som ho dočítala, mama mi vysvetlila, že ten denník sa posúva v našej rodine od jeho majiteľky.“

„Takže,“ počítala som v hlave. „Takže nejakých 6 - 8 generácií?“ Pocit, že to niekto písal pred dvesto rokmi vo mne vyvolali čudne príjemné pocity.

„Áno môže to byť nejako tak.“

„A kto to písal?“

„Prečítaj si to,“ vyzvala ma. „Nebudeš sa od toho vedieť odtrhnúť.“

„To pochybujem,“ smutne som sa usmiala. „Obvykle nečítam nič. A keď už niečo, má to maximálne stopäťdesiat strán. Toto vyzerá na štyristo alebo viac.“

„Aspoň to skús,“ usmiala sa a nechala ma samu.

Na prvej stránke stál podpis: Isabella Cornelia Ashburnová

1.časť

„Do riti.. môžem to okašlať!“ prskala som a kopala do všetkého čo bolo vo vzdialenosti jedného metra. „Celý deň na hovno!“

„Lizzie! Okamžite sa láskavo ukludni, lebo tvoj otec začína byť červený a neručím zato, že ti nepríde struhnúť jednu za ucho,“ reptala mamina hlava v malej odchýlke mojich dverí. Akoby sa bála, že aj po nej niečo hodím. Keby len vedela, akú som mala chuť.

„Donesiem ti teplé kakao, to ti urobí dobre,“ zaručene povedala.

„Matka ja nemám desať. Mám pätnásť. To je desať plus päť. Nechcem žiadnu čokoládu, zabudla si, že držím diétu!?“

„Od kedy prosím ťa?“

„Akoby si nevedela.“

„Naozaj neviem,“ zatvárila sa ako kanárik na strome.

„Od teraz,“ vyvrátila som oči do hora. „Prečo ma asi ten hlupák nechal?“

„Som si istá, že môj kvietok je chudučký ako prútik,“ brnkla mi po nose na znak toho, že to ja som jej kvietok.

„Mama prestaň! Vrazila si mi okuliare do nosa, teraz tam budem mať otlačok. Keď už sme pri tom, kedy mi konečne kúpite šošovky? To mám mať tieto 'Potterovské' okuliare? Veď skončím ako stará panna!“

„Zlatíčko, aspoň budeš vedieť, že tvoj chlapec s tebou nie je pre tvoj vzhľad.“

„Mama ty ma vôbec nepočúvaš! Nikto ma tu nepočúva, ani tá mačka ma nepočúva,“ teatrálne som ukázala na Teodora rozvaleného na mojej posteli.“ Ten kocúr bol tlstý až hrôza. Bol napol divoká škótska mačka, ale divoký bol len keď žral.

„Pozri aké je krásne počasie,“ jasala mama. „Vezmi si bicykel a choď pozrieť babku.“ Pozrela som na ňu ako posledná chápajúca ľudská bytosť v tomto dome. Naozaj som si tak pripadala.

„Mama vonku sneží.“

„Áno krásne počasie,“ odplávala z izby ako lesná žienka.

„Prečo Bože...“ pýtala som sa do vzduchu. Ale v jednom mala pravdu, únik z tohto domu bude viac ako príjemný.

„Otec prosím ťa zoberieš ma babke?“ opýtala som sa ho, keď som prišla do kuchyne.

„Čo som tvoj šofér? Choď autobu...“ nedokončil.

„Ale samozrejme kvetinka moja. Miláčik,“ -to adresovala otcovi- „musím si od tvojej mamičky zobrať recept na ten tekvicovo – mrkvový koláč.“ Až ma naplo. Mame nikdy nič neodoprel.

„Samozrejme. Dobre mi urobí pozdraviť ju, dlho som ju nevidel.“

„Ale keď som ja chcela odvoz...“

„Ticho buď a choď sa obliecť!“ Pako jeden. Všetci chlapi sú rovnakí pakovia. S rezignovaním som sa pobrala obliecť Teodora aj seba.  

 

Úvod

Lizzie prechádza fázou -nesúhlasím s ničím, čo povedia rodičia- a rozchodom s chalanom. Nikdy ju nezaujímali knihy ani romantické presladené romány, kde sa hlavní hrdinovia do seba na zbláznenie zamilujú. Bola to realistka. Neverila na rozprávky. Jej pohľad sa zmení keď nájde denník písaný v začiatkoch 19.storočia. Ponorí sa do sveta mladého dievčaťa a zisťuje, že ich svety nie sú také rozdielne. Lizzie pretáča stranu za stranou s dychtivým očakávaním, čo bude na tej ďalšej.

30.časť Epilóg

O 1 rok neskôr.

„Vidíš?“ ukázal na priestor pred nami.

„Nie! Žiadna vločka tam nieje. Som si tým istá,“ protestovala som.

„Nechceš to priznať, ale veľmi dobre vidíš tie poletujúce vločky zlatko.“

„Dobre, no poletovať začali až teraz a nie pred desiatimi minútami, ako si tvrdil,“ podpichovala som.

„No tak to teda...“ chcel sa ďalej dohadovať, ale keď videl môj úsmev, zbadal, že si z neho robím len srandu.

„Ty jedna...“ pohrozil mi so smiechom. Naklonil sa ku mne a pery mi už ovanul jeho teplý dych. Samozrejme v poslednej chvíli sa uškrnul, zohol sa k snehu a než som si to stihla uvedomiť, moju čiapku zdobil sneh z rozbitej gule.

„To nieje fér!“ Protestovala som opäť. „Bola som rozptýlená.“ Zložila som si ruky na hrudi.

„A s čím som ťa tak rozptýlil, honey?“ Nevinne ku mne pristúpil a ruky mi položil na boky.

„Ty hnusoba,“ dala som mu buchnát do ramena. „Dobre to vieš. Veľmi dobre to vieš.“ Len sa zasmial a znovu sa ku mne sklonil, tentoraz zmýšľajúc určite mi dať pusu.

„Mm-m,“ vyšmykla som sa z jeho objatia, keď som zacítila vo vrecku vyzváňajúci mobil. Vystriedala som úškrn. „Otec,“ oznámila som.

„Áno?“ ozvala som sa do telefónu.

„Večera už je hotová.“

„Okej, tak ideme. Maj sa.“ Zložila som.

„Musíme sa vrátiť,“ otočila som sa k Ethanovi.

„Okej,“ dal mi pusu na nos, preplietli sme si prsty a vykročili naspäť po ulici domov.

„Pozri na tie vločky!“ Nadchýnala som sa. Za tú chvíľu začali padať vločky s priemerom jedného centimetra. Pouličné lampy vrhali na ulice oranžové svetlo a domy osvetľovali vianočné svetielka. Bolo to čarovné.

„Hovoril som, že začne husto snežiť,“ naparoval sa Ethan.

„Poďme radšej domov, som už hladná,“ pokrútila som nad ním hlavou a oprela sa oňho.

„Dobrý nápad. Umieram od hladu!“

Tohtoročné sviatky boli jedny z najkrajších aké som si pamätala. K otcovi a Kate prišli všetci. Bola som tam ja s Ethanom. Jeremy s Lucy, dokonca aj mama s Billym prišli z Kanady. Boli tu aj starkí z otcovej strany a doobeda, keď priniesol Lucy a Ethana ich otec, zdržal sa tu hodinku pri čaji, ktorí mu Jeremyho mama doslova nakázala vypiť.

Sladká vôňa jablkového koláča a škorice ma ovanuli, keď sme prišli z vonku. V dome bolo rušno. Panovala tu príjemná, rodinná atmosféra. Priateľským hašterením sa tu častovali asi všetci. Prešla mnou spokojnosť. Jeremy vykukol z jedálne na chodbu.

„No konečne! Čakáme len na vás, vážení.“ Dramaticky sa chytil za brucho. „Som taký hladný a vy ma ešte trápite tým, že oddalujete večeru.“

„Nemôžem zato, že tvoja sestra sa rada háda,“ odpovedal nevinne Ethan.

„Tak sa zdá, že s tvojím darčekom na Vianoce sa niečo stane,“ znovu som ho buchla do ramena. Jeremy sa schuti zasmial a objavila sa pri ňom Lucy.

„Och,“ chytil sa za koleno a oprel o rímsu na dverách.

„Čo sa stalo Jer?“ pohotovo ho chytila okolo pása.

„To nič. Len menší kŕč. Dnes som si nohy dosť zaťažil. Ved vieš, že sa ešte musím šetriť po tých rehabilitáciách,“ dal jej vďačnú pusu na líce.

„Pod si radšej sadnúť.“

„Áno, áno. Večer musím byť fit,“ žmurkol na ňu, až sa začervenala od korienkov vlasov po palce na nohách.

„Jeremy!“ zahriakla ho.

„No čo?“ odvetil nevinne.

Ethan sa len zaškeril a chlapsky si ma pritiahol k sebe.

„Bože, to chlapské ego,“ buchla som ho už po tretí krát, tentoraz do brucha.

„Tá ťa mláti od rána do večera čo?“ zaujímal sa Jeremy. „Ešteže si si ju zobral na ten intrák.“

„Nebývame na intráku,“ zaškúlila som naňho. „Je to univerzitný bytík.“

„Mne nevadia jej bitky, hlavne v posteli nie,“ usmial sa Ethan. Tentoraz som sa začervenala ja.

„Aby si vedel, dnes budeš spať na zemi miláčik,“ cmukla som.

„Ved ty ma ešte budeš prosiť, aby som ti išiel zohriať postel,“ prenikavo mi pozrel tými svojimi tmavými očami do tváre. Zase som sa roztápala. Vedel ma obmäkčiť.

„Uvidíme,“ koketne som okolo neho prešla do jedálne.

Počas večere ma pod stolom chytal za stehno, za koleno. Jemne ma hladkal a pomaly, takticky mi rozpaľoval malé plamienky v bruchu. Keď si ani po piatom buchnutí ruku neodsunul, vzdala som to.

„Neznášam ťa,“ slabo som zastonala, keď sa dostal na vnútornú stranu stehna.

„Ja viem,“ šepol mi do ucha a dal mi malý boštek pri ucho.

Ten neodolateľný chlap vedel, ako ma rozčúliť.

Po nekonečne dlhej večeri a ešte dlhšom večernom programe, kde sme si spievali vianočné pesničky, hrali spoločenské hry a Lucy nám zahrala na klavíri, sa konečne všetci začali zberať do postele. Jeremymu pomohla do izby Lucy. Svoj skorý odchod odôvodnil tým, že jeho nohy potrebujú oddych. To určite. Potom sa pobrali do hosťovských izieb aj starkí, mama s Billym a nakoniec do spálne odvliekla otca aj Kate. Oheň v krbe tancoval vo vysokých plameňoch. Svetlá boli pozhasínané. Horeli len sviečky. Farba svetiel bola krásna.

„Zdá sa, že sme konečne sami,“ Ethan mi pošepkal pri uchu a začal mi prechádzať perami po krku.

„Mhm,“ s príjemným pocitom som zatiahla. „Vieš, že sa už celkom teším do školy?“

„Prečo ťa práve teraz napadá škola?“ nechápavo sa odtiahol a začal si namotávať na prst moje vlnky, ktoré sa mi uvoľnili.

„Chýba mi naše súkromie,“ zívla som a pritiahla si teplú deku vyššie k brade.

„U teba v izbe máme súkromia dosť Lili,“ jemne mi hryzkal ucho až mi prešli po krku zimomriavky.

„Neblázni Ethan,“ chcela som ho odtiahnuť, ale nejako to nešlo. Bola som ako huspenina. „Celé horné poschodie je plné ľudí.“

„Tak zostaňme tu dole,“ usmial sa. V očiach mu zaiskrili šibalské ohníčky. Neveriacky som naňho pozrela.

„Ani náhodou,“ zamietla som.

„Tak potom nemáš na výber,“ dodal nekompromisne.

„Prosím?“

„Budem ťa musieť odniesť hore do tvojej postele.“ Ticho som zvýskla keď ma schytil do náručia ako malé dieťa. Obmotala som si nohy okolo jeho bokov a cestou cez schody do izby sme sa venovali našim ústam.

Sekundu po tom, čo ma zvalil na mäkký matrac sa na mňa zadíval. A sekundu predtým, než sme sa stihli venovať vyzliekaniu nášho oblečenia, mi povedal dve krásne slová, ktoré som počúvala každý deň od minulého roka.

„Milujem ťa.“

„Aj ja ťa milujem.“

Jeho úsmev ma prepaľoval.

„Áno,“ zašepkala som, keď mi začal posielať malé božteky od krku ku kľúčnej kosti.

„Čo áno?“ zamrmlal.

„Zohrej mi posteľ Ethan.“ Vplietla som si prsty do jeho vlasov. „Prosím,“ pípla som.

„Vždy láska moja,“ zasmial sa.

Veselé Vianoce! X

29.časť

Zdalo sa mi akoby som bola divák. Len osoba ktorá sleduje pohyb okolo seba. Nemohla som plakať. Nechcela som. Niečo vo mne, možno rozpoltená osoba už nechcela preliať ani jednu slzu. Keď som sa hnala do nemocnice, keď som sedela v aute ťažilo ma niečo odporne nepríjemné a tlak ktorý mi zvieral hruď bol taký veľký.. ale stále som neplakala. Keby som plakala, bolo by to kvôli súcitu, láske k nemu ale stále by tam bola tá malá vec – sebaľutovanie. Jedna vec by to spustila, ale plakala by som pre mnohé ďalšie. A ja sa už viac ľutovať nechcem.

Hnala som sa cez chodby, prepletala pomedzi ľudí. V hlave som nič nepočula, bol to ako sen, z ktorého som sa chcela prebrať. Chcela som, aby to bola len hlúpa náhoda. Ale nebola. Tá skutočnosť prišla až vtedy, keď som to videla na vlastné oči. Bolo to ako studená sprcha.

Ležal na nemocničnom lôžku. Tvár bola zmes škrabancov, zašitej jazvy a fialových podliatín. Bol napichnutý na prístroje, ktoré vydávali zvuk pri každom tepe. Do žíl mu išli lieky a na krku mal krčný golier.

„Bože,“ počula som svoj hlas. Vyzeral taký zraniteľný, slabý.. malý. Oči mal otvorené a hľadel cez ne omámene a roztrasene. Všimla som si mokré miesta na lícach, kde mu tiekli slzy. Podišla som k posteli.

„Jeremy,“ vlastný hlas som nerozpoznávala. Uprel na mňa tmavé oči a pár krát zažmurkal.

„Ako sa cítiš?“ zmohla som sa na chabú otázku.

„Necítim si ich,“ roztraseným hlasom ledva povedal. „Necítim si nohy Lia.“

Z očí mu išla tvrdosť, hnev, nostalgia a nakoniec slzy. Zaťal ruky do pästí, akoby ich chcel zastaviť, ale zrejme prehral aj sám nad sebou.

„Jeremy,“chytila som ho za zápästie a povolila mu prsty. „Čššt... bude to dobré. Som tu s tebou.“ Pritiahla som si jeho prsty k ústam, pobozkala ho na hánky a nakoniec si ju privinula k tvári.

„Prosím neplač Jer. Ľúbim ťa, neplač braček.“

Keď som mala tvár zaborenú v jeho boku a silno mu stískala ruku už niekoľko minút, uvedomila som si, že je kľudný a pocítila som, ako sa mu silnejšie rozbúchalo srdce. Porozhliadla som sa po izbe. Otec sedel pri okne, Jeremyho mama sedela pri jeho druhom boku a pozerala na nás s náznakom úsmevu na perách. Potom otočila hlavu k otvoreným dverám na izbe a jej masku na tvári prerazilo prekvapenie. Otočila som sa tiež a uvidela Lucy. Jej tmavé dlhé vlasy naznačovali, že si ich vypla do chvosta v rýchlosti. Bola uponáhľaná a jej bledú tvár prerývali len červené líca. Zastavila okolo idúcu sestričku a keď staršia žena ukázala na naše otvorené dvere, Lucy vrazila do izby s rýchlosťou takou veľkou až sa v nej pohol vzduch.

„Jeremy,“ rozvzlykala sa. „Prepáč mi to...“ nezrozumiteľne mrmlala. Kate jej uvolnila miesto a šla si sadnúť k otcovi.

„Prepáč.. už nikdy sa s tebou nepohádam za takú sprostosť. Ľúbim ťa,“ opakovala, plakala a zároveň mu posielala malé bozky po celej tvári. „Som taká hlúpa. Prepáč mi to.“ Našla jeho ústa. Ich bozk hovoril za všetko. Zažmurkala som a usmiala sa na nich.

„Aj ja ťa ľúbim,“ odvetil Jeremy keď sa od seba na chvíľu odchýlili, aby nabrali do pľúc vzduch.

Uvedomila som si, že chcem aby tu bol. Aby... urobil všetky tie nezmyselné romantické veci, ktoré tak neznášam a zároveň milujem.

„Lia,“ pozrela sa na mňa a v jej pohľade bolo čítať pochopenie. „Dnes som si uvedomila, že čas je všetko čo máme. Ak ho premárniš, budeš to ľutovať a to rozhodnutie ťa bude zožierať.“

„Lucy, ja neviem o čom...“

„Ale vieš,“ prerušila ma a otočila sa k Jeremymu. Úsmev jej nezmizol ani po hodnej chvíli. Príval zlosti z časti nepochopeného monológu ma prinútil ísť sa na chvíľu vyvetrať von.

Dočerta aj s tým dievčaťom. Tvári sa, že vie všetko. Potom som sa zarazila. ...A nevie?

Vo dverách som sa takmer s niekým zrazila. Silné ruky ma chytili za plecia, aby som znovu nabrala rovnováhu.

„Lili?“ usmial sa na mňa človek, ktorého som chcela a zároveň aj nechcela vidieť najviac na svete.

„Ethan?“

Pritiahla som si jeho tvár k sebe a pobozkala ho. Bez váhania ma objal, rukou ma chytil za šiju. Keď sa mi ústami dotkol pier, boli teplé a mäkké. Pohládzal mi pery skúsene a isto. Pri jeho dlhom, omamujúcom bozku ma opúšťali sily a prebúdzali sa zmysly. Bolo mi jedno, že v miestnosti za nami bol môj otec, nevlastná mama aj Lucy. Pery sa mi pod jeho ústami odchýlili, umožnili mu prístup, väčšiu slobodu. Chcela som viac. Akoby vycítil moju odozvu, jemne svoje bozky prehĺbil, ústa mi zaplnil jeho horúci a sladký dych. V spánkoch mi búšila krv. Jeho dotyky boli skúsené, žiadostivé a predsa trpezlivé, tak čarovne láskyplné. Po chvíli sa mu ústa odchýlili ešte viac a kým mi nimi láskal pery, to, čo som zakúšala, nebol pocit dobýjania, ale vítania. Túžba prijať ho, dovoliť mu vziať si viac a všetko, po čom túžil. Zrak sa mi zahmlieval. Stratila som pojem o čase a priestore a myseľ sa mi otupila. Ticho zastonal a ten zvuk mi rozochvel ústa.

Keď sme sa od seba odtiahli, stále ma objímal. Zasmiala som sa a moje pery sa obtreli o jeho s jemnosťou letného vánku.

„Máš krásny úsmev,“ pobozkal mi kútiky úst až prešiel po celom ich obvode. „Milujem ho.“

„A milujem teba.“

Bola by som rada, keby ste pridali komentár. Zajtra tu bude posledná časť. :)

28.časť

„Kde je toľko ten chlapec?“ rozčuľovala sa Kate a každých päť minút pozerala na snežnú víchricu za oknami. „Ani mi nedvíha. Len nech príde domov, hneď mu vyčistím žalúdok.“

„Potrebujem tu podržať tú rybu.. ona skáče!“ kričal otec z kuchyne. Div, že som nevyprskla do rehotu.

„Už idem..“ ponáhľala sa Kate.

„Skúsim mu ešte raz zavolať,“ zvolala som ešte predtým, než sa stratila v druhej miestnosti.

„No tak.. zdvihni to..“ opakovala som po niekoľkých zvoneniach.

„Áno?“ ozval sa Jeremy v telefóne.

„Kde si? Tvoja mama ide zomrieť od strachu Jer.“

„Ja viem, prepáč. Nemohol som zdvihnúť...“

„Ako to, že si nemohol Jeremy? Buď trochu zodpovedný, keby...“ teraz prerušil on mňa.

„Pohádal som sa s Lucy. Práve vychádzam na cestu.“

„Dobre, dávaj si pozor a pozdravuj ju odo mňa.“ Kate zase dobehla naspäť z kuchyne a ja som ju žmurknutím ubezpečila, že je všetko okej.

„Lucy nejde so mnou. Povedala, že si so mnou do jedného auta nesadne. Ide po ňu Ethan,“ povedal nahnevane. „Žaba jedna...“ Opäť som premáhala smiech.

„Prosím ťa povedz mu, nech sa zastaví kúpiť mlieko a čokoládové keksy,“ prerušila náš rozhovor Kate.

„Tvoja mama ťa prosí, aby si kúpil mlieko a nejakú čokoládu...“ zopakovala som do telefónu.

„Nie čokoládu! Keksy čokoládové,“ opravila ma.

„Či keksy. Chce čokoládové keksy nie čokoládu.“

„Čo blázni? Zdrží ma to najmenej hodinu, ved je 24. Okej, vidíme sa.“

„Bye Jer.“

„A dávaj si pozor...“ už ma nepočul.

Keď bol čas večere, Jeremyho mama nebola jediná ktorá začínala mať paniku. Ten chudák musel mať plnú schránku neprijatých hovorov a hlasových odkazov.

„Zase nič. Stále je nedostupný,“ povedala, keď sa mu znovu o päť minút snažila dovolať.

„Zrejme je niekde v zápche.“

„Na Štedrý večer? Prosím ťa, všetci sedia doma,“ zavrhla otcovu snahu o odľahčenie situácie.

„Skúsim zavolať ešte raz Lucy,“ znovu som vytočila jej číslo. „Možno sa otočil a zostal s ňou.“

Akoby zázrakom po desiatej snahe dovolať sa jej ma konečne zdvihla.

„Lia nechcem počuť žiadne ospravedlnenia. Si milá, že sa chceš prihovoriť za brata, ale je to pekný zbabelec keď dokáže prinútiť sestru aby zaňho dohovárala...“ vybalila na mňa rozsiahli monológ.

„Počkaj. Nie nechcem...“ začala som, no prerušila ma.

„Veselé Vianoce!“ zrúkla do telefónu a zložila.

„Myslím, že Jeremy nieje s ňou.“ pomasírovala som si spánky od návalu bolesti do hlavy.

„Prosím ťa skús zavolať Ethanovi či náhodou...“ už jej išli slzy do očí.

„To teda určite nie,“ odstúpila som, akoby ma mala tá vzdialenosť zachrániť pred tou absurdnosťou o čo ma požiadala. Rozplakala sa úplne a otec si ju privinul k sebe.

„Prosím ťa, pre jej pokoj to urob,“ zmierlivo povedal otec a hladkal ju po chrbte.

„Ale veď to je úplná sprostosť! Prečo by preboha ten... ten... človek mal niečo vedieť o tom, kde je Jeremy?“ mračila som sa. Ozval sa ďalší vzlyk a keď sa na mňa otec karhavo pozrel, prinútila som svoj prst, aby našiel v adresári na telefóne jeho číslo.

„Mám to u vás,“ zamrmlala som si pre seba.

„Lili?“ ozval sa na druhej strane hovoru.

„Ahoj. Jediný dôvod prečo ti teraz volám, je ten, že Jeremy mal prísť domov už asi pred piatimi hodinami a my nevieme kde je. Práve som volala s Lucy, ale dokopy mi nepovedala nič užitočné..“

„Áno, je zavretá v izbe a trucuje. S nikým nehovorí odkedy som ju priviezol domov. Prepáč ale Jeremy u nás nieje a neviem kde inde by mohol byť.“ Pri jeho príjemnom hlase som sa na chvíľu pozabudla. Do čerta.

„Vďaka. Maj sa.“

„Ahoj Lili.“

Keď sa na mňa Kate otočila s nádejou v očiach, moja tvár prezrádzala len jedno: “Hovorila som to.“

„Idem zavolať na políciu,“ rozhodla. Než stihla niečo urobiť, v tej chvíli zazvonil zvonček pri dverách. Otec sa potešene usmial. Lenže ja som mala tušenie, že Jeremy to byť nemohol. Mal kľúče a určite by nezvonil. Kate otvorila dvere a úsmev jej zamrel na ústach, keď uvidela medzi dverami dvoch policajtov.

Zajtra tu bude opäť dalšia časť (predposledná) :)