info - neinfo

hey :)

takže, ako som sľúbila (písala), napísala som, že tu po prázdninách by mala byť nejaká poviedka. bude ked tak len odo mňa, pretože Dona nepíše (zatiaľ), no dostávam sa k pointe tohoto nudnom-určite-nikým-nezaujímanom príspevku a to je: ak sem niečo dám, je tu stále ešte záujem o to, že to chcete čítať? ak áno, tak to prosím napíšte dolu do komentára. ak nie... no nehovorím, že to sem nepridám, ale nebude to hned a nebude to s takou chuťou ako keby som vedela, že tu niekto na to čaká. takže, vopred dakujem ak ešte stále čítate tento krátky "poet" a ked nie, tak, nuž.. budem rada, ak tu bude tých komentárov aspoň toľko, ako tu niekedy bývavalo. xxx

Oznam

Rozhodla som sa, že sem hodím info čo a ako s blogom, pre tých, ktorí nečítajú komentáre alebo možno pre tých ktorí našli blog len nedávno. 

Blog neruším, ani nezanedbávam, len chytám (?) inšpiráciu na niečo nové. Nápadov je toľko, že si je z čoho vyberať ale len z malých nápadov nevznikne príbeh -aspoň nie hned-. Cez leto budem písať ale nebudem to sem pridávať, chcem napísať niečo, s čím by som sa mohla aj prezentovať resp. nehambiť, ak to budem chcieť niekde poslať (- ;) -) Chcem si dať načas na písanie a nech to stojí zato. - Chápete, niečo, čo bude napísané lepšie než doteraz, skonštruované lepšie... Pretože ked som to zarovno pridávala na blog, ponáhlala som sa. Ak tu nebolo nič 2 týždne, prakticky tu bolo mrtvo. So - Ak by to bolo hotové, v septembri to sem začnem postupne dávať. Dovtedy, Dona má niečo rozpísané, aj som sa jej už pýtala, ale tiež by to radšej chcela najskôr napísať - potom pridávať. Takže, dúfam, že sem v priebehu leta pár krát zabehnete, aby ste videli či je tu niečo nové, poprípade ak máte učet Google, tak si pripojte blog k účtu a bude sa vám ukazovať činnosť na blogu. 

Zatial, prajem pekné leto, hlavne ho nepresedte doma, ale hned ako zasvieti slniečko vybehnite von! (:

16.časť

(Súčastnosť, Rowsley Park, Derbyshire)

„Pokračujte...“ predklonila sa Rory na stoličke. „Čo bolo ďalej?“

„Čo bolo ďalej?“ zopakovala Elinor.

Rory zmätene pozrela od usmiateho Philipa na Elinor. „Áno, čo bolo ďalej?“

„Zlatko veď je to jasné. O niekoľko týždňov ohlásili zásnuby. Nikto neveril, že ich vzťah bude pokojný. Ale mýlili sa, pán a pani Northliffovci sa dožili úctyhodného veku a boli spolu šťastní až do konca,“ usmiala sa. „Keď zomrela Kornélia na týfus v sedemdesiatich dvoch rokoch, Blase zomrel rok na to. Každý deň jej chodil dávať k hrobu čerstvé kvety a na jej pamiatku dával každú večeru prestierať aj pre ňu.“

„To znie veľmi smutne,“ odvetila Rory.

„Možno áno. Veľmi ju ľúbil. Ale nebol sám, mali päť detí. Vraví sa, že keď boli ešte malé, spolu s deťmi slečny Ronnie stavali dom hore nohami.“

„Viete čo sa stalo s ostatnými súrodencami?“

„To neviem naisto. Anthony zdedil firmu po otcovi a musel sa vrátiť do Ameriky, som si celkom istá, že tie staré technické nástroje vzadu v pivnici sú od neho. Sú na nich vygravírované iniciály. O Norah sa hovorilo, že sa nikdy nevzdala svojej detskej povahy. Bola krásna, inteligentná aj keď drzá, ale mužov očariť vedela,“ Elinor zaiskrilo v očiach. „Vydala sa do bohatej americkej rodiny, za istého pána Johnatana Wanderbilta. Vraj len jeden muž na svete ju vedel skrotiť a to bol práve on,“ usmiala sa. „Minulý rok sa v dome triedili staré veci, ale Philipov otec si potrpí na starožitnostiach aj keď majú len sentimentálnu hodnotu. Sú plné krabice listov písaných z rodiny Blakeovcov, ešte že ma presvedčil, aby som ich nevyhadzovala. Neskôr si ich môžete pozrieť.“

„Veľmi rada,“ odpila si z čaju. „A čo sa stalo s Ronnie?“

„Vraj ju Eric Wesley počaroval a rozmaznával ju sladkosťami, šatami a považoval ju za svoju bohyňu.“

„Odkiaľ to všetko viete?“ zasmiala sa Rory. „Že ste si to práve vymysleli?“ naoko prižmúrila oči.

„Máte pravdu, či ju obdarovával sladkosťami naozaj neviem, ale za svoj ženský idol ju určite považoval.“

„Chceš si pozrieť tie veci? Máme na to v dome špeciálnu izbu,“ zamykalo Philipovy kútikmi úst.

„Rada,“ vstala. „Elinor, ďakujem, že ste mi povedali ten príbeh.“

„Pripravená?“

„Mala by som sa báť?“

„No,“ odmlčal sa. „Je tam asi tak kilo prachu. Myslím, že nič iné by ti hrôzu naháňať nemalo.“

„Dobre, tak poďme na to. Otvor dvere.“

Niekoľko vecí bolo pozakrývaných bielou plachtou. Miestnosť bola studená, parkety vŕzgali a stropy boli vysoké, takže sa naše hlasy ozývali od stien. Jedna mala tri okná, podobné tým, ktoré sú v celom dome.

„Tie listy by mali byť niekde vzadu,“ odvetil. „Pozeraj pod nohy.“

Obloha sa vyjasnila, lúče prúdili cez okná a dopadali na podlahu.

„Zajtra sa zrejme rozlúčime.“

„Prečo to hovoríš?“ zamračil sa.

„No... musím sa ísť zapísať na internát, zabudol si?“

„Nie, nezabudol. Myslel som to tak, že... nechcem sa s tebou rozlúčiť. Dúfam, že sa stretneme na univerzite alebo tak niečo.“

„To by bolo fajn. Rada.“

Usmial sa. „Tie listy tu nevidím,“ vyfúkol zadržiavaný vzduch. Celé telo sa mu uvoľnilo.

„Čo ta krabica?“ ukázala na jednu pod oblúčikom zvrchovaných vecí.

„Musím sa tam dostať z druhej strany.“

„Prečo? Vytiahnem ju...“

„Nie, počkaj...!“ zvýšil hlas. „Tie krabice môžu padnúť-“

„Nebuď smiešny...“ načiahla sa za krabicou.

„Rory...!“ skríkol a schytil ju za pás.

Po tom prudkom pohybe sa Rory zakývala a narazila do boku, kde boli na sebe naskladané kartónové krabice.

„Doriti-“ Philip ju stiahol pod seba na zem. Niekoľko krabíc sa zrútilo, prach spolu s husím perím sa rozvíril vo vzduchu.

Phillip si najskôr myslel, že Rory azda plače, keď ale počul tiché hihňanie, uvoľnil sa.

„Si v poriadku?“ vytiahla si Rory ruky spod Philipovho tela a hmatala mu hlavu, ktorú si podoprel o jej rameno.

Zaúpel. „Okrem toho, že mi práve na hlavu spadli knihy, pričom jedna vážila dve kilá- …som v pohode.“

V hrdle sa jej zadrhol smiech. „Bože, prepáč. Nemala by som sa smiať, ale...“

Zdvihol hlavu plnú od prachu. „Takže som ti na smiech?“

Ospravedlnene pokrčila ramenami a zadúšala sa do jeho ramena. „Mimo to... keby si ma nechytil, do ničoho by som nenarazila.“

„Ale...? To ťa tak rozrušilo?“ samoľúbo sa usmial.

„Prosím ťa,“ vyvrátila oči. Znepokojene si uvedomila, že na nej leží celou váhou. Bol celkom ťažký, ale nebolo to nepríjemné. Od prekvapenia stuhla, keď jej vlepil rýchlu pusu na ústa.

„Čo to bolo?“ vysypala zo seba.

„Chcel som to urobiť už dlhšie.“

„Nie. Čo to bolo? Vyzeralo to ako pusa, ktorú mi dal Sam Harpeper v škôlke,“ opäť sa zasmiala.

Urazene sa zamračil. „No dovoľ. Nechcel som na teba hneď vybaliť jazyk.“

„Aha,“ nadvihla obočie. „Prepáč, že som niekedy pochybovala o tvojej technike.“

Zúžil oči. „A čo povieš na toto?“ Sklonil hlavu a Rory opäť stuhla pri jemnom obtretí pier. Podopieral sa na rukách po oboch stranách jej hlavy. Pootvorila ústa a chytila ho za vlasy. „Dočerta,“ zamrmlala pomedzi bozky.

„Beriem to ako kompliment,“ uškrnul sa.

„Nezvykaj si.“

„Neverím, že bude posledný.“

„Bože, ty nadutec!“

„Nie vždy je to so mnou jednoduché,“ poznamenal.

„Mali by sme sa asi postaviť.“

„Prečo? Mne je celkom pohodlne.“

„Bodaj by ti nebolo,“ buchla ho do ramien. „Vstávaj.“

„Tak rýchlo?“ hovoril ako vstával. „Už som bitý?“

Vyplazila naňho jazyk.

„Čo tu robí to perie?“ poobzerala sa. V malých hŕstkach stále padalo okolo nich.

„To je dobrá otázka,“ pošúchal sa na zátylku so smiechom.

„Mali by sme to upratať.“

„Rory, na to tu platíme ľudí. Pod, radšej pôjdeme než tu na mňa padne niečo ťažšie,“ vystrel ruku a preplietli si prsty.

„Počkaj,“ zastavila ho.

„Hm?“ otočil sa čelom k nej.

„Niečo tu máš,“ natiahla volnú ruku a vybrala mu z vlasov pár pierok. Než stihla zareagovať, prisunul sa k nej a chytil ju po stranách líc.

Poslednýkrát jej dal sladkú pusu. „Máš čas zajtra? Zoberiem ťa na obed.“

„V Manchestri?“

„Áno,“ usmial sa.

„Už teraz mám hlad,“ vykrivila ústa.

„Myslel som to vážne. Naozaj nechcem, aby ma tu niečo zahlušilo,“ s očami chlapca sa na ňu pozrel.

„Dobre, to je dobrý nápad. Netreba riskovať, že ti ešte niečo padne na hlavu.“

Dal jej rýchlu pusu. „Budeš si ma stále doberať?“

„Len keď to budeš potrebovať,“ sladko sa usmiala na jeho dotknutom výraze.

„Dobre, niekedy to asi naozaj budem potrebovať,“ žmurkol a s úsmevom ju odzbrojil.

„Vypadáš ako maniak. Prestaň sa tak na mňa dívať. “

„Nikdy.“ 

Koniec. 

Tak som zvedavá či sem pridá niekto komentár plus aký to aj bude. :) Dona mi spomínala že niečo píše, tak sa opýtam či to sem hodí, budem rada ak by ste neprestali sledovať tento blog. Pokým sem začnem niečo pridávať, chcem to už mať napísané tzn. nie niečo písať a zároveň to pridávať. Príďte sem raz za týždeň pozrieť, možno tu budú novinky ohľadne niečoho nového. ;) 

15.časť

Na konci týždňa sa konal rozlúčkový ples, po ktorom sa väčšina hostí vráti do Londýna, alebo sa na leto odoberú na vidiek.

„Ste hotové?“

„Ešte chvíľu mama… Nelly, pomôžeš mi zapnúť tie vrchné gombíky vzadu pri krku?“

„Nech to urobí slúžka.“ Rozmachom ruky Mercedes pokynula dievčaťu, ktoré skladalo čistú bielizeň.

„Nie,“ zastavila ju Kornélia. „Som už hotová, urobím to.“

 Zatiaľ čo Mercedes diktovala dvom slúžkam v izbe, Kornélia sa sklonila k sestrinmu uchu a pošepla jej tak, aby to nepočula ich mama: „Dnes si sa vystrojila s väčšou pedantnosťou ako obvykle, Ronnie. Dokonca si si dala aj parfum, nikdy si ho nedávaš,“ zasmiala sa.

Ronnie sa začervenala. „To sa ti len zdá,“ vyhlásila.

„Vieš, že mi môžeš povedať hocičo.“ Zapla jej posledný perlový gombík na slonovinových šatách s krémovou obrubou. Upravila jej hrubú hodvábnu stužku na páse a otočila si ju tak, aby si hľadeli do očí. „Tak? Kto je to?“

„Bože, Nelly! V živote som nestretla príjemnejšieho, krajšieho a vyspelejšieho muža,“ vyhŕklo z nej. „Všetci tí nadutý šľachtici sú zahľadený do seba, ale on… myslím, že sa mi skutočne páči,“ odvetila šibalsky.

„Kto je to?“ nedočkavo chytila sestru za ruku.

„Eric, Northcliffov priateľ.“

„Aj ti niečo sľúbil?“

„Nie, no… totiž, povedal, že zajtra odchádza do Londýna. Ale, že by ma veľmi rád prišiel navštíviť do nášho domu v meste. Hovoril mi, že ma budúci týždeň zoberie zajazdiť si do Hyde Parku.“

„Ronnie, to je skvelé,“ usmiala sa na sestru. „A teraz mi povedz, sú tie šaty dobré?“

Ronnie si naoko kriticky prehliadla sestru. „Sú dokonalé,“ vyhlásila.

Počas večera si Kornélia dávala pozor, aby si nepokvapkala modré šaty punčom alebo ovocnou šťavou. Šaty mali dlhú, bohatú a nariasenú sukňu, ktorej spodná vnútorná časť bola belasej farby a vrchná tmavo modrej. Pás a plecia jej lemovala biela šerpa, a vrchný diel šiat pod korzetom mal tú istú tmavú farbu sukne. Rukami v čipkovaných bielych rukavičkách si popravila perlovú čelenku vo vlasoch. Vlasy mala vypnuté na temene hlavy v tmavých kučerách. Okrem čelenky mala na sebe len jeden šperk, ktorý dostala k osemnástym narodeninám – náramok z drahých kameňov. Stála pri otvorenom obloku jedného z okien, cez ktoré sem prúdil čerstvý vzduch. Chladný vánok ju striasol na nahých pleciach, ale aj tak dávala prednosť radšej tomu, ako vydýchanej sále plnej ľudí. Ak podozrievala sestru, že dohliadala na svoj vzhľad dnes večer, sama by mala priznať, že sa pripravovala desať krát viac ako obvykle. Vyhrnula si rukavičku vyššie k zápästiu, keď zbadala na druhej strane sály Blasea. Mierne sa začervenala, no odolala nutkaniu utiecť, keď si ju obzrel od hora dolu. Kývla mu hlavou a zobrala si pohár citrónovej limonády od čašníka s podnosom. Práve keď sa chcela pozrieť, či tam ešte stále stojí, vyrušila ju Norah.

„Bavíš sa?“ opýtala sa a uskrla si z pohára.

„Dá sa to, a ty? Mala ťa ešte nevyhnala do izby?“

Norah sa dievčensky uškrnula. „Snažím sa jej vyhýbať, aj keď si niektorí už šepkali, čo tu to dieťa robí,“ napodobnila hlas, akým staré matróny hovorili.

„Máš skoro šestnásť, dočerta s etiketou.“

„Pokiaľ je tu Tony, smiem tu ostať aj ja. Nepísané pravidlo, takže najbližšiu hodinu som v suchu,“ poznamenala a uhladila si predok ružových šiat.

„Dobrý večer.“ Blase sa objavil po ich boku. „Dúfam, že sa bavíte.“

„Lord Northcliff,“ sestra vystriedala rozšafný pukerlík. „Napriek tomu, že neviem nájsť brata, ktorý mi sľúbil toto kolo, je tu dobrá zábava,“ odmlčala sa. „Myslím, že som ho už našla, tam pri bufetovom stole. Pekný večer,“ uklonila sa a zmizla.

„Máte partnera na toto kolo?“ chlapčenský úsmev ju odzbrojil.

„Nie,“ prehovorila, keď v sebe našla hlas. „Ale nemám práve talent na valčík.“

„Hlavnú prácu by mal odviesť mužský partner v tomto tanci, verím, že doteraz ste mali mizerných tanečníkov.“

„Nebolo ich práve veľa,“ usmiala sa. „Myslím, že toto kolo vynechám.“

„Stačí sa nechať viesť, prosím, zatancujete si so mnou?“ Nastavil ruku v bielej rukavičke.

„Nie, ďakujem, ale myslím…“

„No tak,“ presviedčal ju s úsmevom. „Naviac, dlhujete mi to.“

„Naozaj?“ opýtala sa prekvapene. „A to už prečo?“

„Mám hľadať dôvody?“ nadvihol obočie.

„Asi nie,“ zasmiala sa. „Dobre teda. Ale pane, musím vás upozorniť, že vaše palce nezostanú bez ujmy,“ poznamenala hravo.

„V to dúfam,“ smiech mu zmenil prísnu tvár. 

Ak to čítate, napíšte aspoň "áno" - ak nie, budem vedeť a nebudem sa nejako zaoberať skorým pridaním ďalšej časti. 

14.časť

Ďalšie ráno sedela Rory v zasklenenej terase, kde rozvoniavali vzduch rastúce pomaranče a citrónovníky. Bol to určitý typ skleníka, no teraz v ňom bolo príjemne teplo. Obloha bola farby tmavého kobaltu a šedej. Schyľovalo sa k ďalšej búrke.

„Môžem si prisadnúť?“ ozval sa jej pri uchu Phillip. Od prekvapenia sa trochu mykla.

„Samozrejme,“ odvetila Rory a napila sa zo šálky čaju. Prútená stolička pod náporom váhy zapraskala.

„Som taký hladný, že by som zjedol hocičo,“ chytil sa za ploché brucho.

„To je potom šťastie, že sú tu už raňajky,“ odvetila Elinor, ktorá sa objavila v tichosti s táckou jedla. „Besy, polož tie taniere tam...“ navrhla dievčaťu. „Ďakujem.“

„Najete sa s nami?“ opýtala sa Rory. Keď videla, že váha, chytila ju za ruku. „Môžete nám popri raňajkách dopovedať príbeh.“

Phillip hlasno vyfúkol vzduch z pľúc.

„No tak, Phillip, bol si presne rovnaký,“ zasmiala sa Elinor. „Dobre, dieťa.“

Odmlčala sa. „Kde sme to skončili?“

(1801, Rowsley Park, Derbyshire)

Ako dúfal, jeho kroky sprevádzala slabá hudba. Blase šiel v tichosti, väčšina hostí ešte spala. Cítil sa opäť ako malý chlapec, keď pozoroval, skrýval sa a najmä špehoval starších.

Dvere boli odchýlené na dĺžku jeho lakťa. Oprel sa o veraje dverí a počúval sladkú hudbu piana. Sedela vzpriamene, v bielom župane lemovanom čipkami. Vlasy mala rozpustené, kučeravé a pri slnečných lúčoch jej hrali farbami od svetlozlatej po gaštanovú.

Na moment hudba ustala, bolo počuť šušťanie papiera a tak využil chvíľu. Odchýlil dvere a Kornélia naňho pozerala ako na prízrak.

Vyčaril slabý úsmev. „Kde ste sa naučili hrať?“

„Na-naučil ma to starý otec,“ upierala naňho oči. „Čo tu robíte?

„Ja- “ odmlčal sa. Sám nevedel. Alebo to možno vedel dobre, až príliš.

„Ospravedlňujem sa-“ „Prepáčte-“ vyhŕkli naraz.

Usmiala sa. „Chovala som sa ako dieťa.“

„Ja ako surovec. No vedzte, že to všetko len z obavy, čo sa vám mohlo stať.“

„Áno, viem.“

„Nechcel som vás rušiť pri hraní. Včera som si vypočul hudbu, ktorú ste hrali so súrodencami.“

„Otec mojej mamy bol milovník hudby. Odkedy sme vedeli chodiť, učil nás hrať.“

„Zahrali by ste mi?“

„Čože?“ vyhŕkla prekvapene.

„Rád by som vás počúval, je to naozaj ukludňujúce. Nebude vám to vadiť?“

Absurdnosť celej situácie jej prišla smiešna. Sedela polonahá, len v nočnej košeli a župane v nejakom zadnom, bohom zabudnutom salóne a pozeral na ňu Blase. Sadol si do kresla neďaleko, vyzliekol kabát a uvoľnene si vystrel nohy. Bolo skoré ráno a jarné slnko vychádzalo. Izba bola smerovaná na východ, takže všetko svetlo prúdilo cez vysoké okná. Z jednej strany ho zalievali farby žltej, oranžovej a červenej. Druhú polovicu tváre mal v tieni. Košeľu mal pri krku uvoľnenú, rukávy vyhrnuté. Pohľad naňho pôsobil veľmi domácky. Tvár jej zalialo teplo, ktoré sa šírilo od špičiek prstov na nohách, cez slabé mravčanie v žalúdku, a na rukách ju prešli zimomriavky. Vlasy si prehodila na ľavú stranu, prsty priložila ku klávesom a hrala pomalú, ťahavú uspávanku. Úsmev jej prešiel cez pery, keď videl ten jeho. Prsty mu zľahka prechádzali po čalúnení ako videli hrať tie moje.

13.časť

(Súčastnosť, Rowsley Park, Derbyshire)

„Deti, už je neskoro. Mali by ste ísť do postele,“ madam Elinor odvrátila tvár od nástenných hodín.

Rory na ňu hľadela okrúhlymi očami. „Nemôžete to prerušiť teraz! To sa nerobí v strede príbehu.“

Phillip si podopieral bradu, oči privieral v znudenej maske.

„Aj zajtra je deň.“

„Ale...“ chcela namietnuť Rory, no pri pohľade na Phillipa sa zarazila. „Dobre.“

„Zavediem vás do izby...?“

„Ja ju odprevadím,“ ponúkol sa nenútene Phillip, pozrel pri tom na Rory. „Nevadí?“

„Vôbec,“ usmiala sa.

Prechádzali spleťou chodieb, ktoré sa teraz kúpali v tme.

„Ak by som išla sama, pravdepodobne by som sa ocitla na opačnom konci domu,“ poznamenala Rory.

„To je dosť možné,“ uškrnul sa. „Ale ja poznám každý kút aj poslepiačky. Bez obáv.“

„Veríš tomu?“ opýtala sa znenazdania, keď vystúpili na prvé podlažie.

„Myslíš príbeh?“ pokračoval. „Niekedy som veril. To piano tu stále je. Je ale otázne či je to to samé.“

„Už tomu neveríš?“

„Vyrástol som,“ chabo sa usmial a pôsobil oveľa mladšie. „Mojím predmetom života sa stali povinnosti a reálne veci.“

„Povinnosti?“ zasmiala sa. „No tak. Aké povinnosti už len môžeš mať? Pozri sa na seba,“ gestom rúk naznačila, že už len jeho výzor je samotným príkladom. „Si mladý, máš študentský život, každé dievča na ktoré si ukážeš... mám to vážne všetko menovať?“

Zvučne sa rozosmial. „Dobre, možno som tomu pridal nádych teatrálnosti. Ale povinnosti prídu – časom. Napríklad nájsť si ženu, splodiť dediča...“

„Preboha,“ zamračila sa. „Máš niečo cez dvadsaťštyri a rozmýšľaš o deťoch?“

„Nie ja. Môj otec. Neprestáva mi opakovať, čo sú moje prvoradé priority a úlohy.“

„To znie takmer desivo.“

Smutne sa usmial. „Aj je.“

„No a,“ odmlčala sa. „Už si našiel nádejnú adeptku?“ nadvihla obočie.

Zvedavo sa na ňu zahľadel. „Na plodenie dedičov?“ odvetil ironicky. „Nie. Doteraz sa ešte neobjavila.“

Pery sa jej roztiahli do úsmevu, keď zbadala na jeho tvári úškľabok.

12.časť

Nebolo ťažké, aby sa Kornélia a Blase vyhýbali vzájomnej spoločnosti. Ťažšie to bolo pri večeriach. Vtedy sa ale Kornélia jeho smerom nepozrela, ani on jej. Panovala medzi nimi tichá atmosféra. Hoci Kornélia už oľutovala svoje hlúpe chovanie, urobila to len z toho dôvodu, že ju rozčúlila jeho panovačnosť a príkazy. No v žiadnom prípade sa mu nepôjde ospravedlniť. Na to mala priveľkú hrdosť.

Dni ubiehali pomaly, čas trávila na prechádzkach alebo v hudobnom salóne. Jeden deň, kedy už bolo neskoro po večeri, dámy si išli vypiť čaj alebo sherry, muži zapáliť cigaru a vypiť niečo tvrdšie ako víno. Hostia boli buď v knižnici, kde sa usporadúvali rôzne hry, alebo sa utiahli do biliardovej miestnosti. Skupinka dievčat v hudobnom salóne hrali karty, pri ďalšom stole sedeli staré ženy s prepudrovanými tvárami a silnými parfumami. Obloky na terasu boli otvorené dokorán a prúdil sem svieži vzduch prevoňaný ružami zo záhrady. Obloha bola tmavá a mesiac v tvare kosáčika obklopovali hviezdy.

„Nelly, nejdeš si s nami zahrať?“ Ronnie ukázala na nástroje  rohu miestnosti. Dvojica dievčat, ktoré si pred chvíľou brnkali na piano odišli do vedľajšej miestnosti, kde sedela väčšina ľudí za hracími stolmi.  

„Prečo nie?“ usmiala sa. „Predvedieme tým suchopárnym Angličanom, ako sa to robí u nás doma?“ uštipačne sa zasmiala. Sadla si za čierne piano, Ronnie s Norah sa usadili vedľa seba s husľami. Tony si prisadol čo najbližšie a s očakávaním pozeral na nasledujúce vystúpenie. Kornélia sedela tvárou do miestnosti, chrbtom k otvorenému oknu. Prstami prešla po klaviatúre a začala hrať.

Blase mal celý večer zlú náladu. Vlastne celý týždeň. Odkedy sa dostal do slovnej potýčky s jednou zo sestier Blakeových. Asi stí raz sa na mieste otočil, keď sa chcel s ňou porozprávať. Nebol zvyknutý kričať na nikoho. Ovládal sa za každej situácie. Myšlienka, že ho dohnala na pokraj nepríčetnosti, ho štvala a zároveň udivovala. Kráčal po chodbe z balkóna, kde sa rozprával z hŕstkou mužov. Mal namierené do pracovne. Keď však prechádzal okolo jedného zo salónov kde hrala hudba, zastavil sa. Prešiel pomedzi stoly, kde sa starší zabávali stávkami a zálohami. Niekoľko ľudí stálo vo vstupe do hudobného salóna a pozerali sa na malý koncert. Hudba bola jemná, vycibrená do presnosti. Mal v pláne sa pozrieť, kto tak šikovne narába s nástrojmi. Ako sa presúval dopredu, započul rozhovor lorda Keneilwortha a lady Georgiany.

„...neobyčajné vystúpenie, nemyslíte?“

„Zaiste. Keď som však počula majstrovstvo prstov, vedela som, že sú to slečny Blakeové. Prinajmenšom aspoň najstaršej zo sestier.“

„Ako to?“ opýtal sa Blake.

Lady Georgiana sa potešila záujmu hostiteľa. „Slečna Kornélia, Nelly, ako ju prezývajú, počúvam takmer každé ráno keď sa prebúdzam. Moja izba je nad menším hudobným salónom, kde chodí hrávať. Raz som sa išla pozrieť, kto to hrá a sedela tam sama len v negližé... trochu nemiestne, ale do tej časti domu nikto nechodí...“

„Hráva každé ráno?“ uistil sa Blase.

„Takmer každé,“ potvrdila.

„Akoby hrali prsty anjelov,“ poťahal sa za bokombrady lord Keneilworth.