20.časť

Pár pamiatok ktoré sme stihli obehnúť boli neopísateľné. Priam z nich dýchala história. Keď sme prišli o ôsmej večer domov, dala som si rýchlu sprchu a zaľahla do postele, aby som bola na zajtrajšok sviežo vyspatá.

Vstala som na to, ako ma otec budí.

"Vstávaj, už je obed."

"Čože?!" Rýchlo som sa posadila, až sa mi z toho prudkého pohybu zatočila hlava.

"Nechcel som ťa skoro budiť, ale už je najvyšší čas aby si vstala," hovoril mi, zatiaľ čo som si naspäť ľahla a unavene vzdychla.

"Áno, už idem," povedala som kategoricky.

Po pár minútach som sa so zívnutím zdvihla a išla do kúpeľne. Dala som si vlažnú sprchu na prebudenie a umyla si vlasy. Keď som vychádzala v župane s ešte mokrými vlasmi z kúpeľne, otec niečo robil na notebooku.

"Oci? Prosím ťa doniesol by si mi nejaké jedlo? Najlepšie nejaký šalát," poprosila som ho.

"Dobre, pár minút a pre niečo ti zbehnem," odvetil a znovu niečo začal ťukať do klávesnice.

Do veľkej koženej čiernej športovej tašky som si zatiaľ balila veci. Čierne baletky som si dala na spodok tašky, navrch som si dala jemné čierne šaty, čierne hrubé silónky a čierne tielko ktoré mi Nina zabalila. Keď som vyšla z izby, otec už bol preč. V kúpeľni som si vlasy vyfúkala, vyžehlila a spravila si drdol na bočnú dolnú stranu hlavy. Účes som si pregélovala a prelakovala. Na tvár som si naniesla kricí krém, make-up a na oči som si dala tenkú čiernu linku a riasenku. Na pery som si ešte naniesla rúž telovej farby a práve keď som sa išla obliekať, prišiel otec aj s mojím zeleninovým šalátom.  

"Ahoj, prepáč, trochu mi to trvalo, ale zarozprával som sa s niekým," povedal mi.

"To je v poriadku, hneď sa najem len sa oblečiem," odvetila som.

Svietilo síce slnko ale vonku nebolo ani teplo. Takže zo skrine som vytiahla bledé džínsy, biely voľnejší sveter a riflovú bundu. Obula som si conversy a na ruku som si dala ešte hnedé hodinky.

Keď som do seba rýchlo hodila polovicu šaláta, bola som plne najedená. Mala som takú trému, ktorú som pociťovala na žalúdku a nechutilo mi ani jesť.

"Oci, na ten konkurz to zvládnem aj sama. Veď je to len pár blokov dotiaľto a zoberiem si taxík."

"Naozaj?" Opýtal sa ma z obavami.

"Keď tu budem bývať, budem tu na všetko aj tak sama. A viem, že máš robotu a ktovie koľko to bude trvať. To zvládnem," povedala som a usmiala sa s presvedčivým úsmevom.

"Dobre, ale budeš mi pravidelne volať keď budeš môcť. Dobre?" Uistil sa.

"Jasné."

Do tašky som si ešte zabalila mobil, kľúče od izby "pre istotu" (ako povedal otec), doklady a papiere, ktoré potrebujem na predloženie. Do zapísania zostávalo ešte 45 minút, ale radšej tam byť v predstihu ako prísť neskoro.  

Vyšla som z hotela a na moje šťastie predo mnou stál taxík. Vodičovi som zadala adresu a bola som rada, že som išla skorej. V meste bola menšia zápcha a asi po 20 minútach som dorazila pred budovu, ktorá vyzerala staro, ale bola zrenovovaná. Bola to biela budova s veľkými oknami okolo ktorých boli mramorové ornamenty. Vošla som po schodisku cez veľké dvojité dvere. Predo mnou stál pult, pri ktorom bola staršia pani s okuliarmi na nose a niečo si písala. Keď som ju oslovila a opýtala sa, kde sa môžem zapísať. Podala mi papier s 93 menami. Tak povediac vyrazilo mi to dych. Áno, vedela som, že je malá šanca že ma sem prijmú. Prijatých bude len 15 a moja sebaistota čoraz väčšmi klesala. Zo stiahnutým hrdlom som sa podpísala na koniec hárku a podla navigovania starenky, som vyšla po veľkých bielych schodoch. Ešte pred tým, než som sa vzdialila sa na mňa usmiala a popriala mi veľa šťastia. Veľmi ma to potešilo, ale aj tak by som radšej uvítala keby tu nakoniec bol aj otec.  

Budova z vnútra bola presne taká veľkolepá ako z vonka. Takmer všade bola biela a krémová a budova bola presvetlená veľkými francúzskymi oknami. Vyšla som na tretie poschodie a zbadala rad dievčat aj chlapcov v zástupe. Asi po pár minútach som sa dostala už na rad a pred menšími dvojitými dverami stál okuliarnatý muž s perom a diárom.  

"Aké máš číslo?" Opýtal sa ma.

"94," odpovedala som.  

"Dobre, chod do sály 32A. Tam sa prezleč a môžeš sa začať rozcvičovať. Spolu s ostatnými dievčatami vás príde niekto ohlásiť," povedal a ani na mňa nepozrel. Videla som, ako niektorí idú do chodby vľavo, v pravo a niektorí idú na iné poschodie. Keď videl môj zmetený výraz, dodal.

"To je o jedno poschodie vyššie, môžeš už ísť." Povedal mi. No, dva krát príjemný sa mi nezdal. Vyšla som teda ešte jedno poschodie a pozerala štítky nad dverami. Keď som prišla na koniec dlhej chodby, boli tam otvorené dvojité drevené dvere. Vošla som a pár tvárí na mňa upriamilo pohľad. Niektoré arogantný iné zase neutrálny. Zamierila som k dievčaťu, ktoré sa akurát prezliekalo v rohu miestnosti a milo sa na mňa usmialo.  

"Ahoj," pozdravila som z úsmevom.

"Ahoj. Ja som Dominikq," odpovedalo rovnako milo a podala mi ruku.

"Ja som Barbora. To len ja mám takú trému alebo aj ostatní?" Spýtala som sa jej, keď som sa porozhliadla po miestnosti a videla, ako sa niektoré dievčatá zápalisto rozprávajú a smejú.

"Určite si neni sama, tie baby si akurát veria natoľko, že strach ani nemajú," odpovedala mi, keď videla na čo sa pozerám. Dominika mala krátke rovné jemné vlasy po ramená. Mala ich krásnej čiernej farby, oči mala tmavo zelené a bola odo mňa menšia asi o dobrých 10 centimetrov.

Nevyzerala ako typická angličanka, tak som sa jej popri tom, ako som si vyťahovala veci spýtala.

"Odkiaľ si?"

"S Ameriky. S rodičmi a bratmi sme sa sem presťahovali pred pol rokom," odpovedala, zatiaľ čo sa začala rozťahovať.  

"Fúha to je diaľka, a nechýbajú ti kamaráti?"

"Ani nie, predošlá škola nebola podla mojich predstáv. A ty? Nezdá sa mi, že by si bola angličanka, máš trochu prízvuk, ktorý neviem odhadnúť." Povedala mi z úsmevom.

"Som zo Slovenska," nebola som prekvapená keď trochu zmetene nadvihla obočie a tak som jej to ujasnila.

"Menší štát v strednej Európe, možno poznáš Česko alebo Rakúsko? Tak to sú susedné krajiny."

"Aha. Jasné, myslím, že asi viem."

Popri rozcvičovaní sme si rozprávali také úvodné veci o rodine. Povedala mi, že má dvoch starších bratov s ktorými vychádza veľmi dobre. Jej rodičia sú architekti a do Anglicka prišli aj pre pracovné ponuky. Ďalej mi povedala, že bývala v slnečnej Californií a že okrem tancovania nič nemiluje viac ako surfovanie. Vravela, že deti sa tam na nich doslova už narodia. Bolo vidieť, že zo silného slniečka je chytená do bronzu. Mala typický široký americký úsmev a kamarátske sympatie prevládali na oboch stranách. Asi po 30 minútach ju zavolali spolu s piatimi dievčatami a rýchlo sme si vymenili čísla a facebook na seba.

Keď som už nervózne čakala, po pár minútach ako odišla Nik (Dominiq) zavolali zvyšný počet dievčat do vedľajšej miestnosti. Nervózne sme poškuľovali jedna na druhú a už nebol počuť bezstarostný smiech. Do sály vošli traja ľudia. Domnievala som sa, že je to porota a matne som rozpoznala jedného z nich, ktorý bol na našej škole na Slovensku. Mal dlhšie nagélované dozadu sčesané čierne vlasy, po jeho bokoch stála jedna staršia žena, ktorá si nás prezerala kritickým okom a každú chvíľu si niečo čarbala. Keď zavadila pohľadom o mňa, jemne prikývla, pozrela na moje číslo, ktoré som si pripla na rameno a vzápätí si niečo zapísala do notesa. Druhá žena bola mladá blondínka a tvárila sa neutrálne.

Rozprávať začal čiernovlasý muž z ktorého sršal rešpekt a povedal nám, že budeme predvádzať iba balet pretože je to hlavný predmet tejto školy. Street dance/Voľné tance sú voliteľné predmety a preto niesú potrebné na prijatie. Ďalej hovoril, že budeme predvádzať cviky ktoré nám určia a potom do stredu parketu budú volať mená aby zatancovali vlastný tanec na pustenú hudbu. Dlane sa mi potili a v krku mi vyschlo. Srdce mi búšilo ako divé, ale keď nám pustili jemnú ukľudňujúcu melódiu a staršia žena sa pomedzi nás prechádzala a určovala cviky, ukľudnila som sa. Tancovala som, určovala telu pomocou svalov ako dané cviky robiť čo najlepšie a zrazu som myslela len na jedno. Všetko ostatné sa mi vyparilo z hlavy.