15.časť

Na konci týždňa sa konal rozlúčkový ples, po ktorom sa väčšina hostí vráti do Londýna, alebo sa na leto odoberú na vidiek.

„Ste hotové?“

„Ešte chvíľu mama… Nelly, pomôžeš mi zapnúť tie vrchné gombíky vzadu pri krku?“

„Nech to urobí slúžka.“ Rozmachom ruky Mercedes pokynula dievčaťu, ktoré skladalo čistú bielizeň.

„Nie,“ zastavila ju Kornélia. „Som už hotová, urobím to.“

 Zatiaľ čo Mercedes diktovala dvom slúžkam v izbe, Kornélia sa sklonila k sestrinmu uchu a pošepla jej tak, aby to nepočula ich mama: „Dnes si sa vystrojila s väčšou pedantnosťou ako obvykle, Ronnie. Dokonca si si dala aj parfum, nikdy si ho nedávaš,“ zasmiala sa.

Ronnie sa začervenala. „To sa ti len zdá,“ vyhlásila.

„Vieš, že mi môžeš povedať hocičo.“ Zapla jej posledný perlový gombík na slonovinových šatách s krémovou obrubou. Upravila jej hrubú hodvábnu stužku na páse a otočila si ju tak, aby si hľadeli do očí. „Tak? Kto je to?“

„Bože, Nelly! V živote som nestretla príjemnejšieho, krajšieho a vyspelejšieho muža,“ vyhŕklo z nej. „Všetci tí nadutý šľachtici sú zahľadený do seba, ale on… myslím, že sa mi skutočne páči,“ odvetila šibalsky.

„Kto je to?“ nedočkavo chytila sestru za ruku.

„Eric, Northcliffov priateľ.“

„Aj ti niečo sľúbil?“

„Nie, no… totiž, povedal, že zajtra odchádza do Londýna. Ale, že by ma veľmi rád prišiel navštíviť do nášho domu v meste. Hovoril mi, že ma budúci týždeň zoberie zajazdiť si do Hyde Parku.“

„Ronnie, to je skvelé,“ usmiala sa na sestru. „A teraz mi povedz, sú tie šaty dobré?“

Ronnie si naoko kriticky prehliadla sestru. „Sú dokonalé,“ vyhlásila.

Počas večera si Kornélia dávala pozor, aby si nepokvapkala modré šaty punčom alebo ovocnou šťavou. Šaty mali dlhú, bohatú a nariasenú sukňu, ktorej spodná vnútorná časť bola belasej farby a vrchná tmavo modrej. Pás a plecia jej lemovala biela šerpa, a vrchný diel šiat pod korzetom mal tú istú tmavú farbu sukne. Rukami v čipkovaných bielych rukavičkách si popravila perlovú čelenku vo vlasoch. Vlasy mala vypnuté na temene hlavy v tmavých kučerách. Okrem čelenky mala na sebe len jeden šperk, ktorý dostala k osemnástym narodeninám – náramok z drahých kameňov. Stála pri otvorenom obloku jedného z okien, cez ktoré sem prúdil čerstvý vzduch. Chladný vánok ju striasol na nahých pleciach, ale aj tak dávala prednosť radšej tomu, ako vydýchanej sále plnej ľudí. Ak podozrievala sestru, že dohliadala na svoj vzhľad dnes večer, sama by mala priznať, že sa pripravovala desať krát viac ako obvykle. Vyhrnula si rukavičku vyššie k zápästiu, keď zbadala na druhej strane sály Blasea. Mierne sa začervenala, no odolala nutkaniu utiecť, keď si ju obzrel od hora dolu. Kývla mu hlavou a zobrala si pohár citrónovej limonády od čašníka s podnosom. Práve keď sa chcela pozrieť, či tam ešte stále stojí, vyrušila ju Norah.

„Bavíš sa?“ opýtala sa a uskrla si z pohára.

„Dá sa to, a ty? Mala ťa ešte nevyhnala do izby?“

Norah sa dievčensky uškrnula. „Snažím sa jej vyhýbať, aj keď si niektorí už šepkali, čo tu to dieťa robí,“ napodobnila hlas, akým staré matróny hovorili.

„Máš skoro šestnásť, dočerta s etiketou.“

„Pokiaľ je tu Tony, smiem tu ostať aj ja. Nepísané pravidlo, takže najbližšiu hodinu som v suchu,“ poznamenala a uhladila si predok ružových šiat.

„Dobrý večer.“ Blase sa objavil po ich boku. „Dúfam, že sa bavíte.“

„Lord Northcliff,“ sestra vystriedala rozšafný pukerlík. „Napriek tomu, že neviem nájsť brata, ktorý mi sľúbil toto kolo, je tu dobrá zábava,“ odmlčala sa. „Myslím, že som ho už našla, tam pri bufetovom stole. Pekný večer,“ uklonila sa a zmizla.

„Máte partnera na toto kolo?“ chlapčenský úsmev ju odzbrojil.

„Nie,“ prehovorila, keď v sebe našla hlas. „Ale nemám práve talent na valčík.“

„Hlavnú prácu by mal odviesť mužský partner v tomto tanci, verím, že doteraz ste mali mizerných tanečníkov.“

„Nebolo ich práve veľa,“ usmiala sa. „Myslím, že toto kolo vynechám.“

„Stačí sa nechať viesť, prosím, zatancujete si so mnou?“ Nastavil ruku v bielej rukavičke.

„Nie, ďakujem, ale myslím…“

„No tak,“ presviedčal ju s úsmevom. „Naviac, dlhujete mi to.“

„Naozaj?“ opýtala sa prekvapene. „A to už prečo?“

„Mám hľadať dôvody?“ nadvihol obočie.

„Asi nie,“ zasmiala sa. „Dobre teda. Ale pane, musím vás upozorniť, že vaše palce nezostanú bez ujmy,“ poznamenala hravo.

„V to dúfam,“ smiech mu zmenil prísnu tvár. 

Ak to čítate, napíšte aspoň "áno" - ak nie, budem vedeť a nebudem sa nejako zaoberať skorým pridaním ďalšej časti. 

14.časť

Ďalšie ráno sedela Rory v zasklenenej terase, kde rozvoniavali vzduch rastúce pomaranče a citrónovníky. Bol to určitý typ skleníka, no teraz v ňom bolo príjemne teplo. Obloha bola farby tmavého kobaltu a šedej. Schyľovalo sa k ďalšej búrke.

„Môžem si prisadnúť?“ ozval sa jej pri uchu Phillip. Od prekvapenia sa trochu mykla.

„Samozrejme,“ odvetila Rory a napila sa zo šálky čaju. Prútená stolička pod náporom váhy zapraskala.

„Som taký hladný, že by som zjedol hocičo,“ chytil sa za ploché brucho.

„To je potom šťastie, že sú tu už raňajky,“ odvetila Elinor, ktorá sa objavila v tichosti s táckou jedla. „Besy, polož tie taniere tam...“ navrhla dievčaťu. „Ďakujem.“

„Najete sa s nami?“ opýtala sa Rory. Keď videla, že váha, chytila ju za ruku. „Môžete nám popri raňajkách dopovedať príbeh.“

Phillip hlasno vyfúkol vzduch z pľúc.

„No tak, Phillip, bol si presne rovnaký,“ zasmiala sa Elinor. „Dobre, dieťa.“

Odmlčala sa. „Kde sme to skončili?“

(1801, Rowsley Park, Derbyshire)

Ako dúfal, jeho kroky sprevádzala slabá hudba. Blase šiel v tichosti, väčšina hostí ešte spala. Cítil sa opäť ako malý chlapec, keď pozoroval, skrýval sa a najmä špehoval starších.

Dvere boli odchýlené na dĺžku jeho lakťa. Oprel sa o veraje dverí a počúval sladkú hudbu piana. Sedela vzpriamene, v bielom župane lemovanom čipkami. Vlasy mala rozpustené, kučeravé a pri slnečných lúčoch jej hrali farbami od svetlozlatej po gaštanovú.

Na moment hudba ustala, bolo počuť šušťanie papiera a tak využil chvíľu. Odchýlil dvere a Kornélia naňho pozerala ako na prízrak.

Vyčaril slabý úsmev. „Kde ste sa naučili hrať?“

„Na-naučil ma to starý otec,“ upierala naňho oči. „Čo tu robíte?

„Ja- “ odmlčal sa. Sám nevedel. Alebo to možno vedel dobre, až príliš.

„Ospravedlňujem sa-“ „Prepáčte-“ vyhŕkli naraz.

Usmiala sa. „Chovala som sa ako dieťa.“

„Ja ako surovec. No vedzte, že to všetko len z obavy, čo sa vám mohlo stať.“

„Áno, viem.“

„Nechcel som vás rušiť pri hraní. Včera som si vypočul hudbu, ktorú ste hrali so súrodencami.“

„Otec mojej mamy bol milovník hudby. Odkedy sme vedeli chodiť, učil nás hrať.“

„Zahrali by ste mi?“

„Čože?“ vyhŕkla prekvapene.

„Rád by som vás počúval, je to naozaj ukludňujúce. Nebude vám to vadiť?“

Absurdnosť celej situácie jej prišla smiešna. Sedela polonahá, len v nočnej košeli a župane v nejakom zadnom, bohom zabudnutom salóne a pozeral na ňu Blase. Sadol si do kresla neďaleko, vyzliekol kabát a uvoľnene si vystrel nohy. Bolo skoré ráno a jarné slnko vychádzalo. Izba bola smerovaná na východ, takže všetko svetlo prúdilo cez vysoké okná. Z jednej strany ho zalievali farby žltej, oranžovej a červenej. Druhú polovicu tváre mal v tieni. Košeľu mal pri krku uvoľnenú, rukávy vyhrnuté. Pohľad naňho pôsobil veľmi domácky. Tvár jej zalialo teplo, ktoré sa šírilo od špičiek prstov na nohách, cez slabé mravčanie v žalúdku, a na rukách ju prešli zimomriavky. Vlasy si prehodila na ľavú stranu, prsty priložila ku klávesom a hrala pomalú, ťahavú uspávanku. Úsmev jej prešiel cez pery, keď videl ten jeho. Prsty mu zľahka prechádzali po čalúnení ako videli hrať tie moje.

13.časť

(Súčastnosť, Rowsley Park, Derbyshire)

„Deti, už je neskoro. Mali by ste ísť do postele,“ madam Elinor odvrátila tvár od nástenných hodín.

Rory na ňu hľadela okrúhlymi očami. „Nemôžete to prerušiť teraz! To sa nerobí v strede príbehu.“

Phillip si podopieral bradu, oči privieral v znudenej maske.

„Aj zajtra je deň.“

„Ale...“ chcela namietnuť Rory, no pri pohľade na Phillipa sa zarazila. „Dobre.“

„Zavediem vás do izby...?“

„Ja ju odprevadím,“ ponúkol sa nenútene Phillip, pozrel pri tom na Rory. „Nevadí?“

„Vôbec,“ usmiala sa.

Prechádzali spleťou chodieb, ktoré sa teraz kúpali v tme.

„Ak by som išla sama, pravdepodobne by som sa ocitla na opačnom konci domu,“ poznamenala Rory.

„To je dosť možné,“ uškrnul sa. „Ale ja poznám každý kút aj poslepiačky. Bez obáv.“

„Veríš tomu?“ opýtala sa znenazdania, keď vystúpili na prvé podlažie.

„Myslíš príbeh?“ pokračoval. „Niekedy som veril. To piano tu stále je. Je ale otázne či je to to samé.“

„Už tomu neveríš?“

„Vyrástol som,“ chabo sa usmial a pôsobil oveľa mladšie. „Mojím predmetom života sa stali povinnosti a reálne veci.“

„Povinnosti?“ zasmiala sa. „No tak. Aké povinnosti už len môžeš mať? Pozri sa na seba,“ gestom rúk naznačila, že už len jeho výzor je samotným príkladom. „Si mladý, máš študentský život, každé dievča na ktoré si ukážeš... mám to vážne všetko menovať?“

Zvučne sa rozosmial. „Dobre, možno som tomu pridal nádych teatrálnosti. Ale povinnosti prídu – časom. Napríklad nájsť si ženu, splodiť dediča...“

„Preboha,“ zamračila sa. „Máš niečo cez dvadsaťštyri a rozmýšľaš o deťoch?“

„Nie ja. Môj otec. Neprestáva mi opakovať, čo sú moje prvoradé priority a úlohy.“

„To znie takmer desivo.“

Smutne sa usmial. „Aj je.“

„No a,“ odmlčala sa. „Už si našiel nádejnú adeptku?“ nadvihla obočie.

Zvedavo sa na ňu zahľadel. „Na plodenie dedičov?“ odvetil ironicky. „Nie. Doteraz sa ešte neobjavila.“

Pery sa jej roztiahli do úsmevu, keď zbadala na jeho tvári úškľabok.

12.časť

Nebolo ťažké, aby sa Kornélia a Blase vyhýbali vzájomnej spoločnosti. Ťažšie to bolo pri večeriach. Vtedy sa ale Kornélia jeho smerom nepozrela, ani on jej. Panovala medzi nimi tichá atmosféra. Hoci Kornélia už oľutovala svoje hlúpe chovanie, urobila to len z toho dôvodu, že ju rozčúlila jeho panovačnosť a príkazy. No v žiadnom prípade sa mu nepôjde ospravedlniť. Na to mala priveľkú hrdosť.

Dni ubiehali pomaly, čas trávila na prechádzkach alebo v hudobnom salóne. Jeden deň, kedy už bolo neskoro po večeri, dámy si išli vypiť čaj alebo sherry, muži zapáliť cigaru a vypiť niečo tvrdšie ako víno. Hostia boli buď v knižnici, kde sa usporadúvali rôzne hry, alebo sa utiahli do biliardovej miestnosti. Skupinka dievčat v hudobnom salóne hrali karty, pri ďalšom stole sedeli staré ženy s prepudrovanými tvárami a silnými parfumami. Obloky na terasu boli otvorené dokorán a prúdil sem svieži vzduch prevoňaný ružami zo záhrady. Obloha bola tmavá a mesiac v tvare kosáčika obklopovali hviezdy.

„Nelly, nejdeš si s nami zahrať?“ Ronnie ukázala na nástroje  rohu miestnosti. Dvojica dievčat, ktoré si pred chvíľou brnkali na piano odišli do vedľajšej miestnosti, kde sedela väčšina ľudí za hracími stolmi.  

„Prečo nie?“ usmiala sa. „Predvedieme tým suchopárnym Angličanom, ako sa to robí u nás doma?“ uštipačne sa zasmiala. Sadla si za čierne piano, Ronnie s Norah sa usadili vedľa seba s husľami. Tony si prisadol čo najbližšie a s očakávaním pozeral na nasledujúce vystúpenie. Kornélia sedela tvárou do miestnosti, chrbtom k otvorenému oknu. Prstami prešla po klaviatúre a začala hrať.

Blase mal celý večer zlú náladu. Vlastne celý týždeň. Odkedy sa dostal do slovnej potýčky s jednou zo sestier Blakeových. Asi stí raz sa na mieste otočil, keď sa chcel s ňou porozprávať. Nebol zvyknutý kričať na nikoho. Ovládal sa za každej situácie. Myšlienka, že ho dohnala na pokraj nepríčetnosti, ho štvala a zároveň udivovala. Kráčal po chodbe z balkóna, kde sa rozprával z hŕstkou mužov. Mal namierené do pracovne. Keď však prechádzal okolo jedného zo salónov kde hrala hudba, zastavil sa. Prešiel pomedzi stoly, kde sa starší zabávali stávkami a zálohami. Niekoľko ľudí stálo vo vstupe do hudobného salóna a pozerali sa na malý koncert. Hudba bola jemná, vycibrená do presnosti. Mal v pláne sa pozrieť, kto tak šikovne narába s nástrojmi. Ako sa presúval dopredu, započul rozhovor lorda Keneilwortha a lady Georgiany.

„...neobyčajné vystúpenie, nemyslíte?“

„Zaiste. Keď som však počula majstrovstvo prstov, vedela som, že sú to slečny Blakeové. Prinajmenšom aspoň najstaršej zo sestier.“

„Ako to?“ opýtal sa Blake.

Lady Georgiana sa potešila záujmu hostiteľa. „Slečna Kornélia, Nelly, ako ju prezývajú, počúvam takmer každé ráno keď sa prebúdzam. Moja izba je nad menším hudobným salónom, kde chodí hrávať. Raz som sa išla pozrieť, kto to hrá a sedela tam sama len v negližé... trochu nemiestne, ale do tej časti domu nikto nechodí...“

„Hráva každé ráno?“ uistil sa Blase.

„Takmer každé,“ potvrdila.

„Akoby hrali prsty anjelov,“ poťahal sa za bokombrady lord Keneilworth.

11.časť

„Je krásne počasie.“

„To je,“ súhlasil Blase.

„Určené ako na vychádzku na koni...“

„Ste na koni.“

„...s vetrom vo vlasoch,“ pokračovala Kornélia, „koňom vo vzduchu...“

Blase sa uškrnul. „Snažíte sa mi naznačiť, že by ste chceli tráviť čas na skokovej dráhe?“

„Ak poviem áno, dovolíte mi to?“

„Nie.“

Zdržala sa odpovede a popohnala koňa do klusu. Blase ju poľahky dobehol. Väčšia skupina pánov a starších dievčat išla vpredu. Blase chcel byť z nejakého dôvodu na konci a zhovárať sa. S Kornéliou. Keď sa už musel vzdať jazdy, nech aspoň nemusí počúvať plytké reči tuctových dievčat. Hoci dievča vedľa neho nebola anglického pôvodu, nemala žiadne príjemné vystupovanie ani nijaký povahový dar, ktorý by si vážil. Na Kornélií sa mu páčil fakt, že sa nesnaží nútene konverzovať, ani prehnane gestikulovať či smiať na rečiach, ktoré povie. Rada pripomínala chyby ostatných, teraz neopomenula ani jeho. Počas hodiny, ktorú boli vonku, mu stihla povedať zopár pripomienok. Takmer pri každej sa neovládol a hrdlom mu prešiel smiech.

„Predo mnou neutečiete,“ usmial sa, keď očervenela.

„To som nemala v pláne.“

„Naozaj?“

„Keby som to mala v pláne,“ zastavila svoju kobylu. „Verte, že by sa mi to poľahky podarilo.“

Blase zastal tiež. „Vaše presvedčenie v samú seba je v tomto prípade smiešne.“

Stisla pery na ktorých zotrval pohľadom. Obzrel si ju. Na koni nesedela pôvabne ani ako dáma. Sedela vzpriamene ako vojak pred čakajúcou bitkou. Nechápal prečo mu celé telo ožilo pri pohľade na ňu. Ani prečo mu vlasy na zátylku vstali dupkom.

„Možno sa v tomto prípade mýli vaše presvedčenie, pane.“

„Moje presvedčenia málokto spochybňuje. Vždy im dôverujem a nikdy ma nesklamali.“

„Ľutujem ženu, ktorá sa za vás vydá,“ vyhŕklo z nej.

„To už prečo?“ posmešne nadvihol obočie a uvoľnene sa zahniezdil v sedle.

„Vaša nadutosť a arogancia jej bude každý deň pripomínať, že v deň, kedy vám povedala áno, bol jej osudový,“ odvrkla.

„Bože, na taký mladý vek máte vycibrené názory, slečna Blakeová,“ zasmial sa, keď prižmúrila oči.

„Naznačujete, že by som mala opakovať názory iných? Mužov?“

„Nie. Som rád, že sa líšite od iných,“ pri jeho slovách nechápavo zvraštila obočie.

„Ste nevyspytateľný. V jeden okamih ma kritizujete v druhý mi skladáte komplimenty,“ odvetila štipľavo. „Ste kôpka protikladov, pane.“

„Možno máte pravdu,“ obzrel sa. „Zaostávame za ostatnými,“ poznamenal. Z nejakého dôvodu sa mu nepáčilo, ako si obzerá okolie. „Deje sa niečo?“

„Stále si myslíte, že ma chytíte?“ odvetila s úsmevom.

Zamračil sa. „Stojíte na mieste. Nechápem...“

„Tak sledujte,“ nohu za kosticou na sedle si prehodila na pravú stranu, tak, že sedela obkročmo. Otočila grošovanú kobylu smerom odkiaľ prišli a popohnala ju do cvalu.

„Dočerta,“ klial. „Preskočilo vám? Zastavte toho koňa!“ Už ho nepočula. Pár očí sa otočilo ich smerom. Pritiahol koni uzdu a popohnal ho jej smerom. Sed mala neistý, kvôli pravej nohe, ktorú nemala v strmeni. Celou váhou sa opierala o ľavú nohu a nakláňala sa do strany ako handerná bábika. Odbočila od cesty, kde bol padnutý kmeň veľkého stromu. Pri skoku sa nebezpečne naklonila, až takmer spadla. Blase prekážku preskočil ľahko a po pár metroch jeho žrebec dohnal kobylu. Trhnutím ju zastavil.

„Čo ste si mysleli, doparoma?“ kričal. Zoskočil na zem a nie príliš jemne ju strhol zo sedla. „To bolo naposledy čo ste si dovolili ma neposlúchnuť!...“

„Inak čo?“ očervenela. Blase urobil krok k nej a chytil ju za plecia.

„Mohli ste sa zabiť vy hlúpa hus!“

„Prečo z toho robíte takú veľkú vec? Nakoniec vám môže byť jedno či si dolámem väzy alebo nie.“ Chcela ho odsotiť, ale bol pevný a svalnatý. Jeho telo na ňu pôsobilo ako skala. Takmer nemožné ňou pohnúť.

„Vy...“ tvár sa mu skrivila od zúrivosti.

„Pustite ma!“ Jeho stisk zosilnel, keď sa mu pokúšala vytrhnúť.

Zaskučal od prekvapenia, keď mu dupla na nohu v čižme. „Čo to...? Ak urobíte ešte nejakú podobnú hlúposť, neručím za seba.“

„Len to skúste,“ bojovne sa pred neho postavila. Mal chuť ju udrieť.

„Zakazujem vám sa priblížiť k hocakému koni, ak vás uvidím v stajni, alebo sa dopočujem, že ste tam boli, sám vás vykopnem z domu.“

Viem, že kvôli zriedenosti príspevkov sú tu neni žiadne komentáre. No včera som napísala asi 3-4 časti dopredu, tak sem pribudne do nedele každý deň jedna - čas na to som mala aj vďaka tomu, že som nebola v škole, takže.. :) Dúfam, že sa vám to stále páči a už to nebude trvať dlho a bude koniec.