9.časť

Skončila sa doba “zácviku” nového zamestnanca. Čo pre mňa znamená, celý deň v práci bez dozoru. Len ticho, knihy a... Kayden.

Ticho narušil znovček pri dverách.

“Priniesol som raňajky.”

“Kávu a šišky?” nezdvihla som ani pohľad.

“Áno.”

“Kay, chceš ma vykŕmiť?”

Bol tak roztomilo zmätený, absolutne nevedomý chyby, ktorú urobil. Zarazene zastal uprostred predajne. “Čo je zlé na šiškách?”

“Každé ráno mi nosíš čokoládové šišky a to mi chceš povedať, že si nerozmýšľal nad tým, kde to spálim?” doberala som si ho, hádžuc skeptický pohľad jeho smerom.

Bol ešte zmätenejší. “Mám ísť kúpiť jahodové?” navrhol opatrne.

8.časť

Pri pohľade von som bola rada, že som vnútri. S horúcou termoskou kávy, práve kúpenej oproti v bistre. Veko bolo otvorené a jej vôňa mi stúpala spolu s parou popred účtovné knihy. Snežilo tak veľmi, že ludia doslova utekali po ulici. Cez cestu som mohla vidieť svoje auto, ktoré vypadalo ako kopa základu pre obrovského snehuliaka.

V kníhkupectve bolo príjemne teplo, zo starého rádia Pani McAllyovej vychádzali tie isté vianočné pesničky. Ako každý rok. Doslova. Poznám naspamäť poradie skladieb od tretej do šiestej hodiny. Bolo niečo pred piatou, to znamenalo necelú poslednú hodinu zadávania čísel nových kníh do databázy. Robota je fajn. Robiť hocičo je fajn, než byť doma a sledovať mamin otrasný vianočný pulóver, ktorý nosí každý rok – celé sviatky.

Pani McAllyová prišla zo zadu s cd-ečkami v rukách. Bola to naozaj milá stará babka s ortopedickými topánkami a trochu to preháňala aj s púdrom, ale inak bola milá. Mala iPad a svojský humor.

“Brandy, prosím ťa roztrieď to do poličiek. Vo vašej hudbe sa ja nevyznám.”

Nahla som sa na stoličke nad krabicu predo mnou. “Obal od obalu rozpozná aj idiot...” hovorila som. Nebolo treba byť aj potichu. Už cupkala dozadu, hluchá voči okoliu. Bolo vidieť len jej povievajúce zapletené vrkoče, jeden na každej strane hlavy. Ako som povedala, je milá.

“Miláčik, nezabudni prejsť okná pred výkladom,” vykukla zo zadnej miestnosti. “Utierku s okenou máš pri nohách.”

“Uhm,” mávla som rukou, na znak pochopenia. S ceruzkou v ústach som práve dopísala polovicu zo zoznamu na monitore. Zoskočila som zo stoličky a prešla k oknám. Vidieť Kaydena meter odo mňa ma prekapivo neprekvapilo. Ironické. 

7.časť

6.časť

O desať minút neskôr, Meg vybehla z auta ešte predtým než som stihla zastať. No teda, na niekoho, kto má v sebe dobrú dávku alkoholu utekala celkom slušne. Čupla si k maminým kvetináčom pri garáži a vracala. Znovu.

“Tak pod,” pomohla som jej vstať. Prehodila som si jej rameno okolo krku. “Ak mi pozvraciaš topánky, nedám ti žiadne raňajky.”

“Megy?” mama prišla z obývačky. Vyzerala prekvapene, hned nato zhrozene až sa jej výraz usadil na ustarostení. “Zlatko, si v poriadku?”

oznamko

som chorý človek (velmi), takže ked sa dám ako tak dokopy (možno už v stredu) pridám sem dalšiu časť.

5.časť

“Hej, Meg, si v pohode?” dobehla som ju pri aute.

Pozerala sa inam. “V pohode. Jasné.”

“To Adam? Niečo povedal-”

“Rada by som išla domov, ak ti to nevadí.”

Chvíľu som tam stála ale potom som potriasla hlavou a otvorila jej auto. “Ako chceš.”

Celú cestu bola ticho, ked vystupovala len my kývla a zmizla vnútri. To bolo divné, zamračila som sa.

…

4.časť

“To bude super deň,” tešila sa. Prehodila druhé cédečko.

“Dlhý deň. Hej, nemôžem ťa vysadiť pred školou a potom sa po teba zastaviť?”

“Rozhodne nie,” zamračila sa.

“Chcela som zájsť do jedného kníhkupectva, čo je na tom?”

“Sľúbila si, že ideš so mnou.”

“Nie, sľúbila som, že ťa sem odveziem.”

Pokrútila hlavou ako zvrchovaný vládca. “Potom sa tam môžeme zastaviť.”

Vydala som zo seba niečo ako frustrované vrčanie a pridala plyn.

3.časť

“Nenávidím zimu.”

“Čo presne na nej nenávidíš?”

“Že mi je stále zima.” Meg sa striasla, ked sme vystupovali z môjho auta.

“Je to zima, Meg.”

“Aspoň, že sa konečne najem. Vianočné špeciality, to teda môžem,” pomädlila si ruky a prebehla k vchodu do bistra. Napriek jej snahe, ju zasiahlo pár vločiek snehu. Nahnevane si postrapatila vlasy -teraz strapaté ako mokrý kožuch papilóna- a vytriasla roztopenú vodu. Vbehla dovnútra, ešte som ani nebola pri dverách.

2.časť

“Hej,” strčila do mňa lakťom Megumi.

“Hm?”

“Počúvaš ma?” zastala so spojenými rukami pred tvárou. Snažila sa ich trochu rozohriať.

“Prepáč. Dnes som nejako-”

“Neprítomná? Všimla som si. Stalo sa niečo?”

“Nie. Nič sa nestalo.”

“Okej,” povedala pomaly. “Vieš, že mi môžeš povedať hocičo, Brandy, vieš to však?”

“Áno, viem.” Prevrátila som očami.

1.časť

“Brandy!” dievča s čiernym hladkým mikádom sa presúvalo ku mne. Megumi vyzerala trochu rozrušene – bola červená, oči mala otvorené a zreničky rozšírené.

“Sú tu všetci,” povedala, ako sa dostala ku mne. Alebo skôr dopotácala na svojich topánkach.

“To je dobre, nie?”

Prikývla. “Tak prečo tu stojíš sama?” vyzvedala.

Pokrčila som ramenami. “Idem na vzduch. Keby si niečo potrebovala, zavolaj.”

“Okej,” zakývala mi.

Prejsť do chodby -deväť-, zahnúť za roh -dva-, potom rovno -tridsaťšesť krokov- cez halu von, hovorila som si, môže byť ťažšie, než sa zdá. Prešla som cez dlhý trávnik pred domom, opatrne prestupovala pomedzi pár nehybných chrápajúcich-a-zapáchajúcich tiel, kráčala medzi autami, ktoré vyzerali pekne draho a holými stromami smerom k malému dvojdverovému staršiemu volvu.