3.časť

Zdalo sa, že Roryina mama si príchod svojej dcéry sotva všimla. Rozprávala sa so starším mužom, ktorý mal so svojím synom spoločnú výšku a farbu očí. Zatiaľ čo Philip mal čierne vlasy, jeho otec ich mal pieskovo-hnedé, popretkávané šedivými.

Rory si spomenula na hodiny etiky v dievčenskej internátnej škole. Vysoký profesor, s vypchávkami na ramenách pod sakom, nosom pripomínajúcim orlí, ktorý mu zdobili drobné okuliare, posadené na špičke. Oči pozorujúce každý nádych, lenivosť, nesústredenie... to bola Roryina študentská mladosť na strednej. Pán Dingley bol napriek prísnej disciplíne, vyžadujúcej od každej žiačky milý a zdalo sa, že s nástrahami okolitého života úzko spätý.

Hovorieval: „Je dvadsiate prvé storočie, slečny. Napriek tomu, Angličania neopustili svoje zvyky, staré mnoho rokov. Tak ako sa nespochybňuje hlava kráľovstva, nespochybňuje sa správne chovanie. Je potrebné, aby ste sa ako Britky naučili správnej etikete a chovaniu v spoločnosti, či už k nízkej triede, strednej mešite alebo aristokratickej vetve.“ Slová nechával doznieť, dodávajúc im pompéznosť. Pohľadom umlčal chichúňajúce dievčatá a pokračoval: „Ak sa ocitnete v jednej miestnosti s váženým človekom bez titulu, budete predstavení, alebo už ste boli, pozdravíte bez väčších emócií. Ak sa ocitnete v miestnosti s človekom s nižším titulom, napríklad baronet, urobíte mierny úklon. Ak to bude človek s vyšším titulom, predvediete hlbší úklon, sprevádzaný pozdravom jeho titulu.“

Na záver dodal: „Vždy pôsobte skromne. Nikdy sa nepúšťajte do konverzácie o politike, vnútornostiach či anatomických oblastiach tela.“

A tak Rory, vďačná za to, že v ten deň na hodine dávala pozor, vystrúhala nie až príliš pompézny úklon, dodajúc: „Mylord.“

Starý pán sa usmial na dievča, potešený dostatočnej pozornosti jeho šľachtickému titulu, vystrúhal poklonu. „Takéto spôsoby vidieť už len zriedka,“ poznamenal.

„Pane, svoje spôsoby nenechám zahanbiť.“

„Elinor, pripravte hosťovské izby. Dámy, za hodinu sa podáva večera.“ Pán Marsden sa rozlúčil a strohým krokom vyšiel z izby. Rory si všimla, že Philip už odišiel.

„Tak poďte, zlatko. Zavediem vás do izby, aby ste sa okúpali a prezliekli.“ Madam Elinor ju viedla zo salóna. Kým prešli na chodbu s radom rovnakých dvier, Rory sa zdalo, že prešla polhodina.

„Prosím volajte ma menom. Som Rory.“

„Dobre,“ žena sa usmiala a otvorila dvojkrídlové dvere do miestnosti.

Rory stihla ešte zamrmlať. „Ospravedlňte ma na večeri. Nemám chuť a aj tak pravdepodobne zaspím.“

„Ak by ste chceli, môžete prísť do kuchyne. Je tam väčšie súkromie a sú tam len zamestnanci.“

„Rada,“ usmiala sa Rory. „Ako sa tam dostanem?“ Spomenula si na spleť chodieb.

„Na tejto chodbe je bočné schodisko. Nájdete ho v menších dverách, po pravej strane hneď oproti. Zídete dve poschodia a ste tam.“

„Ďakujem.“

Ocitla sa sama v stredne veľkej izbe s vysokým stropom. Modré tapety ladili s prikrývkou na posteli, baldachýnom aj závesmi. Niekto priniesol jeden z jej väčších kufrov a postavil ho vedľa postele. Za oknami stále pršalo, výhľad mala na pozemky a záhrady Marsdenovcov. Pod rúškom tmy a dažďa sa črtala ich krása len okrajovo, no stále boli veľmi rozsiahle, tak, ako aj terasy nad nimi. Pár cestičiek viedlo do lesa neďaleko.  

2.časť

„Prosím, urobte si pohodlie. Prinesiem čaj.“ Staršia žena vyšla z dverí a v tichosti ich privrela.
„Je to tu... pekné,“ uznala Rory. Pozrela na svoju mamu, ktorá si okolie sotva všímala, asi akoby to bola ktorákoľvek iná obývačka.
„Myslím, že so signálom tu nemajú problém...“ zamrmlala Rory, keď si všimla ako jej mama dvíha mobil v rukách nad hlavu, divo krúžiac prstami po displeji. Ticho. Jediný predmet vydávajúci zvuky, boli nástenné hodiny. Miestnosť bola veľká, s vysokým stropom. Salónu dominovali sedačky, vystrihnuté ako z obdobia Ľudovíta XVI. s poťahom broskyňovej farby.  Závesy a predmety ladili.
„Je čierny. Nejde...“ zmĺkla mama. „Nemám baterku.“ Zahrešila.
Rory si odfúkla prameň uvoľnených strapatých vlasov. „Idem sa pozrieť po tej žene, možno potrebuje pomoc,“ odpovedala stroju, hovoriacemu si jej mama, ktorý to matne registroval. Uvedomila si, že tá stará milá pani je preč dlhšie. Chodba bola osvetlená po častiach, v kútoch a medzi hlavnými pásmi svetla boli tmavé úseky. Mala na výber. Vľavo či pravo? Vybrala sa do ľavej chodby, opačnej strany akou prišli. Po jej koniec prešla viacero dverí, jedny viedli do knižnice, druhé do ďalšieho –o niečo menšieho- salóna a ďalších pár bolo zavretých, no usúdila, že tam čaj nepripravujú.  Zahla za roh, ktorá viedla... von. Ocitla sa pred dverami v ktorých sa mihol tieň. Rory ustúpila pár krokov dozadu, tesne minúc otvárajúce sa dvere.
„Čo do r...“ zmĺkla. Zdvihla oči, prechádzajúc od jazdeckých čižiem cez bričesky, košeľu ledabolo zapravenú a pozapínanú pod čiernym bavlnených kabátom voňajúcim po koňoch. Vôňa detstva jej prečistila hlavu. „Dobrý deň,“ ozvala sa na pekného cudzinca, aj keď predpokladala, že jediná cudzia osoba je tu ona. Zo strapatých tmavých vlasov farby čiernej kávy mu kvapkala voda. Krátky strih mu slušal. Oči, potemnené tmavým zákutím chodby mali farbu noci. Krivky tváre ako aj tela boli... začervenala sa. Košeľu mal mokrú, presvitajúcu a Rory... sa začervenala opäť.
„Čo tu hľadáte?“ s chladným odstupom prehovoril. Rory svojou výškou prerastala mnohých mužov, tento bol však od nej vyšší o necelú hlavu.
„J-ja... práve som hľadala cestu do kuchyne.“
„No, tu kuchyňa nie je.“
„Všimla som si.“
„Pracujete tu?“
„Nie,“ odvetila priveľmi prudko. Prižmúril oči. „Totiž s mamou sme sa prišli opýtať na cestu. Za poslednú hodinu bolo toto jediné miesto, na ktoré sme narazili. Čakáme na pána Marsdena... tá milá pani hovorila, že prinesie čaj... išla som sa pozrieť či náhodou...“ bľabotala som.
Kútik úst mal zdvihnutý. „Kde je vaša mama?“
„V nejakom salóne, ale videla som ich tu viac... myslím, že tam trafím.“
„Je ich tu celkovo dvadsaťdva. Madam Elinor je na druhom konci domu. V tomto úseku ju teraz s najväčšou pravdepodobnosťou nenájdete,“ odvetil nonšalantne.
„Madam Elinor?“
„Milá pani, ako ste ju nazvali. Poďte za mnou,“ nedopovedal, už vykročil po chodbe zanechávajúc špinavé fľaky od blata.
„Robíte neporiadok,“ ozvala sa Rory. Priečila sa jej predstava takej ľahkomyseľnej ľahostajnosti.
„Prosím?“ Prudko sa zvrtol pár metrov pred ňou. Okno, pri ktorom stál, presvetlil blesk nasledovaný hromom. Oči prižmúril ako mačka.
„Vaše čižmy...“ zaváhala. „Roznášate blato s konským trusom po celej chodbe.“
„Našťastie pre našich zamestnancov,“ pristúpil bližšie, celý meter od nej. Naklonil sa. „Ktorý sú mimochodom za svoju prácu platený, som mal namierené do svojej izby, v úmysle prezliecť sa. Pretože som narazil na vás, mám povinnosť odprevadiť vás k otcovi,“ odsekával.
„Otcovi? Ste Marsden?“
„Philip,“ dodal stručne.
„Ja som Rory,“ usmiala sa, podajúc mu ruku. Brala za dávku satisfakcie pre jeho aroganciu, keď sa prekvapene odtiahol. Prijal jej ruku a svižným stiskom ukončil dotyk.
„Zoznamovanie máme za sebou Rory. Môžeme ísť? Túžim sa dostať do mojej kúpeľne,“ teatrálne nadvihol obočie. „Zmyť ten konský trus aj zo seba a ľahnúť si do mojej pohodlnej postele.“
„Nerada by som niekoho ukracovala o spánok.“
„Potom môžeme pokračovať.“
Preplietla si prsty za chrbtom. „Môžeme.“ Mala nutkanie prejsť mu prstom po krivke stiahnutého obočia.

1.časť

„Myslím, že sme zablúdili...“ odhadne Rory situáciu po takmer jednej hodine nadávok a otáčania autom. Búrka za ten čas pokročila, tma sa prehĺbila. Okolité lesy tienili navôkol, koruny stromov neprepúšťali ani jediný mesačný lúč. Akoby aj mohli. Lialo, blýskalo sa.

„Musíme nájsť miesto, kde prespať. Do penzióna sa dnes nedostaneme,“ odvetila mama.

„Predpokladám, že v aute plnom krabíc to tiež nepôjde,“ Rory hodila pohľad na sklopené sedadlá so svojimi vecami.

„Navigácia...“ mama stláčala ďalší gombík. Ženský hlas opakoval tú istú vetu. Choďte rovno.

„A kde inde by som mala ísť ty...“

„Mama?“ Rory pretiahla poslednú samohlásku, predkloniac sa, v snahe prečítať tabulu pri ceste. „O päťdesiat metrov je nejaká odbočka. R-Rowsley Park?“ Nevedela to dobre prečítať.

„Opýtame sa tam na cestu.“

Príjazdovú cestu obklopovala čierňava, veľké duby presne zasadené. Ani jeden nevyčnieval. Ku konča odbočky ich mohlo byť dokopy šesťdesiat, po oboch stranách. Svetlá za vysokými oknami, v rozľahlom panstve vyvolávali v Rory pocit niečoho nehmatateľného. Protichodných pocitov. Veľkoleposť-rezervovanosť, domov-prepych, svetlo-kameň. Po ľavej strane bola akási menšia budova. Stajňa, zistila, keď sa lepšie prizrela. Pri krídlových dverách so závorou osvetľovalo nápis slabé svetlo. Pokojne mohlo byť iné storočie. Jediné čo sem nezapadalo, bol mamin krikľavo zelený Range Rover, pripomínajúci veľké jablko.

„Vzadu som niekde položila dáždniky,“ ozvala sa mama otočená k sedadlám.

Napriek nim, zmokli do poslednej nitky oblečenia. Dážď šľahal zo všetkých strán. Rory zabúchala mosadzným klopadlom na ebenových dverách. Po nepatrnej chvíľke, ktorá sa Rory zdala ako večnosť, dvere otvorila staršia pevná žena v úhľadnej naškrobenej košeli, sukni a pohodlných topánkach v hrubých pančuchách. Jej výška siahala sotva po Roryne plecia.

„Dobrý večer,“ chvatne pozdravila. „Môžem vám pomôcť?“ Čo stratila na výške, doprialo jej v hlase. Nečakala na odpoveď, odstúpila od dverí, aby mohli prejsť do rozľahlej haly s čierno-bielou podlahou, lesknúcou sa od čistoty. Strop zdobili pozoruhodné fresky, steny zdobili obrazy veľkosti ich auta a v strede boli schody s kovaným zábradlím, nad ním luster. Hlasy sa ozývali do ďalších chodieb po stranách. Rory matne registrovala slová z rozhovoru.

„...Pán Marsden je v pracovni, pošlem poňho... prinesiem čaj. Poďte so mnou do salónu...“

„Nie,“ namietla mama. „Stačí ak...“

„V žiadnom prípade madam. Vonku je počasie na zbláznenie! Počkajte na pána Marsdena... Berenice,“ rukou zastavila plavovlasé dievča. „Pošli po pána.“

„Áno, madam.“ Dievča zmenilo smer a vybehlo po schodoch.

„To nebolo nutné.“

„Prosím vás. Poďte za mnou.“

Úvod

Poviedka opäť vedie na prelom súčastnosti a minulosti.

Čo sa stane, ak sa čas rozhodne zastaviť?

Čo sa stane, ak náhoda alebo šťastie zavedú na svoje cesty?

Čo sa stane, ak sa na scéne objaví Láska?

INFO

Kedže sa sem nič  nepridáva (zatiaľ) a do konca týždňa tu ešte nič nebude (možno cez víkend) tak som sa rozhodla sem hodiť krátky článok o tejto veci:

Minule len tak idem po Panta Rhei a uvidela som túto knihu medzi novinkami.
Moja prvá rekacia bola asi ako: O.o a následne: -.-
JB mi nevadí, to vôbec;) Ale pomyslela som si, že rovnako sa to podobá na všadeprítomné poviedky o 1D aj JB a pod. Je to dievčenský román a som si celkom istá, že autorka to napísala na 14- vekovú skupinu, ale aj tak mi stále behá po hlave, že vyzerá ako -xy-tá internetová fan-poviedka.
(Ani za svet by ma nenapadlo, že blogové výtvory by sa mohli dostaviť na knižné regále.)
Prečítala som si poslednú stránku a premáhala som sa, aby som sa nerozosmiala (:D)
So, blížime sa k pointe:
Chcela som sa vás len opýtať (ak sem chodíte aj napriek prestávke) či ste to už čítali, možno by som si to kúpila a prečítala, ak by sa tu našlo pár fajn ohlasov, tak by som bola rada, keby mi sem hodíte komentár.
A ked ste to nečítali, tak aj tak sem môžete hodiť komentár a napísať čo si o tom myslíte. :) X

 

12.časť

„Miláčik...“ zo spánku ma zobudil Jared. „Vstávaj...“

Vydala som neurčitý zvukový hybrid.

„Prosím,“ rukou mi prešiel po líci.

„Koľko je hodín?“ zašomrala som.

„Pol piatej.“

„Zbláznil si sa!? Nechaj ma spať!“ perinu som si vytiahla po hlavu.

Stiahol mi ju. „To si nedávaj na tvár. Musíš dýchať.“

Napriek polospánku som sa zasmiala.

„To nieje na smiech,“ pokarhal ma. „A padaj z postele. Ideme von.“

„Von?“

„Áno. Chcem ťa niekam zobrať,“ dal mi pusu na pery. „Bude sa ti to páčiť.“

„To?“ prižmúrila som oči.

„To,“ neurčito odvetil. „Nech neprídeme neskoro, poď.“

„Neskoro na čo?“

„Máš priveľa otázok. Uvidíš.“ Postavil sa z postele. Oblečené mal športové šortky farby kaki, ktoré mu voľne splývali z bokov, biele bavlnené tričko a bol bosí. Pripadal mi viac chlapčenský, ako kedy predtým. Prstami si prešiel po strapatých hustých vlasov, ktoré mu prvé ranné lúče presvetlili na zlatistý odlesk.

„Si taký pekný.“

Zasmial sa. „Zrejme si ešte stále v mikrospánku. Mám ťa zobudiť svojimi metódami?“

„Dobre, dobre...“ hundravo som sa postavila. „Daj mi aspoň desať minút,“ zamierila som do kúpeľne.

„Tak,...“ nadhodila som, keď sme sedeli v aute. Prstami som prešla po kožených poťahoch. „Kde to ideme?“

„Na pláž,“ usmial sa. „Blízko prístavu.“

„Do prístavu?“

„Blízko prístavu,“ opravil ma. „Je to maličký prístav, takmer na konci mesta.“

„Robíš si srandu, však?“

„V žiadnom prípade,“ povedal vážne.

„V živote som to nerobila! Čo keď niečo pokašlem...?“

„Láska moja... všetko nechaj na mňa. Ty sa len povezieš,“ chytil ma za studenú ruku. Napriek menším pochybnostiam som musela pripustiť aj narastajúce vzrušenie. Nebola som zbabelec.

„Tak dobre,“ rázne som prikývla a vyzula si šľapky, nasledujúc Jaredov príklad.

V prekvapení nadvihol jedno obočie. „No, tá tvoja nadšenosť sa mi páči, aj keď musím priznať, že som sa pripravil na presviedčanie.“

Uškrnula som sa. „Mám rada výzvy. Chcem to skúsiť.“ Ponaťahovala som si telo, akoby som sa pripravovala na fyzickú aktivitu. Hľadela som na jednosťažňovú plachetnicu o veľkosti asi dva krát dva metre. Mala dve plachty, pričom jedna bola o niečo väčšia od druhej. Boli rôznych farieb, z konštrukcie viseli laná.

„Nevedela som, že toto robíš vo voľnom čase.“ Na jednoduchej Jaredovej bielej košeli, ledabolo pozapínanej, som si vyhrnula rukávy po lakte.

„Jedna z vecí, ktoré robím vo voľnom čase,“ opäť ma jemne opravil. „Poďme na to.“

Pomohol mi na malú konštrukciu a navliekol na mňa vestu. Okamihy toho čo nasledovalo, mi neboli veľmi jasné, vnímala som len náš smiech, bezpodmienečnú odviazanosť a silu morského vetra. Farba mora čím ďalej tým viac tmavla. Postup riadenia plachetnice sa mi zdal napriek Jaredovej šikovnosti a ľahkosti akou to predvádzal, zložitý. Sťahoval, povoľoval plachty... bol to zážitok. Keď vietor ustal, Jared stál nado mnou.

„Poď ku mne,“ podal mi ruku s úsmevom.

„Prečo?“ zasmiala som sa, ale postavila vedľa neho. Postrčil ma pred seba a rukami zozadu objal, utvoril akési objatie. „Chyť to lano a ťahaj na doraz...“ cítila som, ako sa usmieva pri mojom uchu. Poslúchala som a uvedomila si, že riadim. Zvýskla som a Jared mi vtisol na líce pusu.

„Mal si pravdu...“ pootočila som hlavou jeho smerom, nosmi sme sa dotýkali. Slnko vychádzalo, červené, žlté a zlatisté farby vytvárali na farebných plachtách odlesky ako aj na nás samých. Lúče príjemne hriali, ako aj Jaredovo telo. Pár plynulých pohybov jeho rúk ustálili plavidlo na mieste.

„Ty si si to nevšimla?“ usmial sa, tvárou v mojich vlasoch.

„Čo?“ prekvapene sa otočila.

„Nápis na boku.“

„Tohoto?“ ukázala som prstom dolu.

„Áno,“ zasmial sa. „Tohoto.“

„Nie... prečo?“

„Pretože sa volá po tebe,“ žmurkol.

„Jess?“

„Nie, Jessica Breeze.“

„Prečo Breeze?“ zamyslene som sa opýtala.

„A prečo nie? Páčilo sa mi to,“ pobozkal ma. Bola som na mäkko.

„Toto ešte nikto neurobil,“ poznamenala som s rukami okolo jeho krku.

„To by som sa stavil.“

Zakryla som mu namyslený úškľabok na ústach. „Si neznesiteľný arogant.“

„Preto ma miluješ,“ zaksychtil sa.

„Áno a pre milión iných vecí.“

„Mám šťastie.“

„V čom konkrétne?“

„Nie je to očividné?“ teatrálne si vzdychol. „Nikto iný by nevedel zniesť takého aroganta ako som ja.“ S hrozivým leskom v očiach sa ku mne priblížil a so slabým pišťaním som sa naňho hodila. Najlepšia obrana je predsa útok, nie? Nohy som mu zakvačila do bokov a pristáli sme na jeho chrbte, loďka sa nebezpečne zaknísala. Ruky sme mali prepletené pri tvárach a smiali sa pomedzi bozky ešte dlho po tom.  

PROSBA !!!

http://www.youtube.com/watch?v=4Lf9582IdEE

Spolu s Dominikou (Dona) hľadáme jednu pesničku. Prepáčte nejde mi to sem pridať ako mini-video tak len ako link to sem dávam (ten červený hore). Pretočte video od 1:45 a hrá tam pesnička od Adama Lamberta (Dominika je presvedčená že to je on) - tak to pozrite prosím, ak spoznáte názov hodte ho sem :)

Aha a dnes sem dám časť, už bude posledná, mimochodom :)

11.časť 2/2

Slovo: podráždená, ani v najmenšom nevystihovalo skutočnosť, aká mnou oplývala. Pri prvých dvoch som mala na perách neochvejný úsmev, pri tretej mi beleli hánky na prstoch, a pri štvrtej moje pery nadobudli smrteľnú farbu, pričom ma od zaťatej sánky rozbolel chrup.

„Dočerta!...“ nezdržala som sa, keď nás opäť ďalšia minula. „Ja som vzduch?“

Jared vyzeral, že sa baví. Priložil si k ústam pohár a odpil si. „Nie si. Oni to vidia,“ chytil ma za ruku, uvoľnil stiahnuté prsty a krúživým, upokojujúcim pohybom prešiel po jej chrbte.

„Čo by mali vidieť?“ mračila som sa.

„Že mám oči len pre teba,“ ten úsmev, čo sa mu objavil na ústach venoval mne. Len mne.

Pookriala som. „Ach...“

Pritiahol si ma k boku, rukou pridržiavajúc na krížoch. „Závidia,“ povedal pri mojom uchu.

„Ale neznášam, ako na teba pozerajú! A keď prišli, aby sa s tebou pozdravili... ako... akoby som bola tvoja mladšia sestra, ktorú ti hodili na starosť, zatiaľ čo ťa veselo oblápajú a flirtujú s tebou!“

„Prečo ti na tom záleží? Mne sú ukradnuté.“

„Mne nie.“

„Nezmením ich správanie. Pokým som ťa nepoznal, vychutnával som si pozornosť. Teraz mi to je ľahostajné. Dajme tomu ako...“ prižmúril oči v prehnane zamyslenej mimike. „Ako otravný hmyz.“

Uškrnula som sa. „Asi by ich nepotešilo prirovnanie k nejakej muche...“

Opäť úsmev. „Mne je to jedno.“

„A ako sa na teba dívajú...“ zamrmlala som nahnevane, práve prichytiac jednu z nich, ako otvorene zíza na Jareda. „Akoby hľadali vhodnú chvíľu zatiahnuť ťa niekde na záchody.“

Rozosmial sa. „Nakoniec zistia, že ich snaha vyjde nazmar. Už sa toľko nemrač, buď usmievavá a krásna, ako vždy,“ nadvihol mi bradu. „Ale opačné pohlavie sa ti pozdáva, či nie?“ podpichol ma.

„No, tí sú milý,“ nevinne som prehodila.

„Tak milý... hm, len aby,“ pokrútil prstom.

Chytila som mu prst do dlane. „Prestaň!“

„Idem ti k baru pre niečo na pitie?“

Prikývla som. „Idem na vzduch. Je tu trochu dusno.“

„Dobre,“ dal mi pusu do vlasov. „Hneď prídem.“

Stála tu malá skupinka v rohu pri dverách, inak bola terasa prázdna. Slnko celkom nezapadlo, no bolo už za horizontom. Slabý vánok príjemne osviežoval. Oprela som sa o rímsu, chrbtom k ľudom a pozerala na úzku ulicu oddeľujúcu budovu od pláže a mora.

„Koho som tu našla,“ ozval sa za mnou ženský hlas. Pootočila som sa smerom k postave v úzkych modrých šatách a videla aziatku, jednu z dievčat, ktoré sa rozprávali s Jaredom. Krvavočervené pery mala v úškľabku a oči orámované linkou si ma prezerali. Pôsobila takmer strašidelne. Ako mačka, ktorá našla svoju obeť. Čierne vlasy si prehodila dozadu a odpila si z vína v pohári.

Nadvihla som obočie. „Ako sa máš?“ to som už odvetila bokom k nej.

„Takže ty si nám ulovila Jareda?“ pristúpila bližšie.

„Prosím?“

Mávla rukou. „Ako vám to klape?“

„Prečo ťa to zaujíma?“

„Dobre. Priamočiara. Aj tak som sa nechcela baviť o zbytočných kecoch. Povedz mi jedno... čo myslíš, koľko týždňov, možno mesiacov potrvá, kým sa ťa nabaží? Si ešte mláďatko. Neskúsená dievčinka s peknými očami.“

„U-uh?“ zakuckala som sa, neschopná rozhodnúť, na čo reagovať skôr.

„Si taká naivná, že si myslíš, že Jared sa uspokojí s tebou?“ vystrúhala ľútostivú grimasu.

„Očividne sa ti páči,“ poznamenala som pokojne.

„Každej tam vnútri.“

„Potom sa mu skús dostať do nohavíc. Nemyslím ale, že pochodíš,“ naklonila som sa k nej, napodobňujúc medzi nami dôverný rozhovor. „Ušetrím ťa sklamania. Jeho šľapky ako ty,“ výrazne som si ju premerala, „...neberú,“ sladko som sa usmiala a to už k nám išiel Jared s dvoma pohármi v ruke.

„Priniesol som ti nealko,“ poznamenal podávajúc mi chladený pohár. Usmial sa na mňa a chytil okolo pása. „Tamara,“ vecne poznamenal, no jej smerom nepozrel. Tá vyzerala zaskočene.

„Ďakujem,“ vďačne som si odpila. Mätový nápoj mi osviežil suché hrdlo.

„Prepáč, chcela si ešte niečo?“ poznamenala som. Keby pohľady vedeli zabíjať, jej by bol zaručene smrtiaci.

Jared si ju nevšímal, nahol sa pri mňa a pobozkal ma. Jemne, dôkladne... ochutnala som whisky a privinula som sa k nemu bližšie. Prvotné prekvapenie nahradilo potešenie a radosť. Videla som mu to na očiach tesne predtým, než ich zavrel. Vychutnával si to, že máme divákov. Keď sa odtiahol, posledný krát mi dal cudný bozk na ústa, zatiaľ čo ja som spracovávala posledné minúty. Nikto pri nás už nestál.

„Asi sme ju znechutili.“

„Skôr naštvali,“ uškrnul sa. „Bol som sa rozlúčiť s priateľmi aj za teba. Vypadnime odtiaľto.“

„Zobral si mi to z jazyka.“

11.časť 1/2

„Ahoj, láska,“ zaševelil mi hlas v telefóne, zatiaľ čo som pomaly splývala s podlahou.

„Zase ti volá ten Bayning?“ frflal otec a mama prikyvovala.

„Ja už vidím ten tvoj prospech,“ predpovedala, pre zmenu jej prikyvoval otec.

„Za štvrť hodinu som u teba,“ Jared pokračoval.

„Dobre, čakám.“ Zložila som.

„Mami, žiadny dôvod na paniku. Známky sa nezmenili.“

„To je otázka času.“

Niečo k tomu dodať? Nie. Zdrhám do izby.

Práve keď som zasunula poslednú sponku do vlasov, ozval sa zvonček.

„To je Jared!“ kričala som z izby. Obliekla som si bundu, zobrala tašku a vtancovala rovno do známeho náručia.

„Ahoj,“ dala som mu pusu.

„Ahoj. No...“ odtiahol sa a obzrel ma od špičky prstov po korienky vlasov. „Si krásna.“

„To ty musíš hovoriť,“ dala som mu slabý buchnát do brucha. Rodičia sa pre istotu stiahli.

„Samozrejme, akoby to vypadalo?“ nahodil vážny výraz. „Ale ty by si sa mi páčila aj vo vreci.“

„Tak ďakujem,“ ironicky som prehodila. „Nemusela som sa obťažovať.“

„To by ťa malo skôr potešiť,“ zaškeril sa. „Aj tak si najkrajšia bez jediného kúska oblečenia.“

Začervenala som sa a zakryla mu ústa rukou. „Jared,“ zasyčala som, zatiaľ čo sa smial pomedzi moje prsty. „Rodičia sú hneď za rohom. Preboha, veď oni si myslia, že ani neviem čo je sex, nie ešte že ho praktizujem!“

Neprestal sa rehliť. „Ty si neskutočný.“

„To dávno viem,“ nahodil svoj úsmev.

Pokrútila som hlavou. „Čo ja na tebe vidím.“

10.časť

Zobudila som sa na tiché odfukovanie po pravej strane a ťažobu na mojom žalúdku. Nie že by mi bolo zle. To nie. Jared spal na bruchu, tvárou ku mne, s rukou prehodenou cez moje telo. Bol taký rozkošný! Črty tváre mal v spánku uvoľnené a vyzeral ako hriech, po ktorom túži každá žena. Ani Michelangelov Dávid sa mu nemohol rovnať. Spomenula som si na útržky z noci a po tvári sa mi rozliala červeň, silnejšia ako farba čerstvého tulipánu. Prešla som mu po holom predlaktí až k ramenu nado mnou a opatrne posunula ruku. Niečo zamrmlal a nakoniec sa mi podarilo spod jeho zovretia vyšmyknúť. Zohla som sa po Jaredove tričko vedľa postele, ktoré mi dal na spanie a v tichosti vyšla z izby. Rozhodla som sa uvariť aspoň kávu. Moje kulinárske schopnosti boli značne obmedzené. Do kuchyne som trafila ľahko. Káva sa zdala jednoducho-pripraviteľná, pokým som neobjavila stroj, veľký strieborný s množstvom tlačidiel na jej prípravu. Radšej som sa toho nedotkla. Do kanvice som napustila vodu a neprítomne sledovala prúd z kohútika.

„Dúfam, že odo mňa neutekáš,“ ruky ma oblapili okolo pása. Moja po-spánková rétorika nenabrala plné sily a ako som v ľaku otočila hlavou, narazila som ňou do digestora.

„Doriti...!“ šúchala som si boľavé miesto na zátylku.

Jared vyzeral akoby nevedel, či sa smiať alebo ma ľutovať.

„Moja sladká...“ dohovor vety odznel v mojich vlasoch. Nakoniec po snahe uňho vyhrala ľútosť. „Prepáč, nevedel som, že ťa tak vystraším.“ Položil si hlavu na moje rameno a jemne mi prechádzal ústami po krku. „Prečo si odišla z postele?“ lenivo prehodil pomedzi bozky.

„Netreba sa váľať celý deň v posteli.“

„Nie, ale s tebou je mi tam tak dobre, že by som to kľudne praktizoval.“

Usmiala som sa a nechala ho, nech ma objíma.

„Čo to vlastne robíš?“ opýtal sa pozerajúc na vodu.

„Kávu,“ vyhlásila som.

„Kávu?“ vyprskol. „Miláčik, mám tu...“

„Áno, áno... všimla som si. Kto sa má vyznať v tých tridsiatich gombíkoch?“ rozhodila som rukou na kávovar.

„Je ich tam asi tak osem,“ mykalo mu kútikmi.

„Moja káva ti bude chutiť lepšie. To nevieš, že jedlo varené s láskou je najlepšie?“ nevinne som prehodila.

„S láskou?“ usmial sa.

„Mhm...“

„Takže ma ľúbiš?“ nenechal ma, s jemným úsmevom.

„Áno.“

„Áno, čo?“ dobiedzal.

„Prestaň,“ drgal som ho do brucha. „Mám ti to dať čierne na bielom?“

„Nie, ale pekne sa to počúva. Mimochodom...“

„No?“

„Aj ja ťa ľúbim. Ale tú kávu by si sama robiť nemala.“

„No dovoľ,“ urazila som sa. „Jedna z vecí, ktoré viem pripraviť naozaj dobre.“

„Ako chceš,“ usmieval sa ako slniečko. Sadol si na moje miesto zo včera a sledoval ma.

„Chceš aj cukor?“

„Nie.“

„Mlieko?“

„Nie,“ usmial sa. „Mám rád silnú kávu.“

„Ved sa to nedá piť,“ sledovala som, ako si po chvíli doprial veľký glg.

Pokrútil hlavou. „Tak, čo budeme dnes robiť?“

„Dnes?“ prekvapene som na neho pozrela ponad okraj šálky. „Hovorila som ti, že idem s rodičmi za tetou. Ako každý, víkend.“

„Jeden víkend, je tam toho,“ šomral.

„Bol to aj minulý,“ uškrnula som sa. „A ty nepotrebuješ ísť do práce?“

„Nie. Dnes ťa chcem zobrať na jednu oslavu. Budú tam moji známi, aspoň sa s nimi zoznámiš.“

Nebolo mi veľmi do spevu. „Ja neviem...“

„Akože neviem?“ pristúpil ku mne. „Neustále ťa ospevujem, tak ťa chcú spoznať. Pusa.“ Pobozkal ma.

Odrazu zvážnel. „Nemáš bolesti?“ Očami mi putoval po tvári, mysliac na minulú noc.

„Nie,“ odvetila som po pravde. „Zo začiatku... trochu... ale...“ usmiala som sa a pohladila m u strapaté vlasy. „Ďakujem,“ zamumlala som.

„Ty mne?“ neveriacky ma chytil za bradu. „Ja ďakujem tebe. Som rád, že... no...“ potuteľne sa usmial.

„Že si bol môj prvý?“

„No,“ prikývol.

„Aj ja.“

Pauza. Ďalšia pusa.

„Kde to vlastne ideme?“ zašomrala som mu pri ústach, vzdávajúc akýkoľvek odpor.

„Uvidíš,“ uškrnul sa.

Takže, narýchlo dopísané, myslím, že celkom obstojné, a samozrejme: hl. dôvod pridania (:D) - aj zajtra držím palce čitateľským maturantom :)  

9.časť

„Tu bývaš?“ sedela som v aute, práve za zatvárajúcou bránou. „Býva tu jedna z tých dievčat čo si videl dnes ráno.“ Myslela som na Emmy.

„Nikto tu nieje,“ poznamenal.

„Nikdy? Teda keď tu nie si ty?“

„Každý utorok sem chodia upratovať ľudia. Inak nikto,“ chytil ma za ruku. „Ideme?“ usmial sa.

Prikývla som. Takmer som nepočula, keď som vystúpila. „A nezľakni sa.“ Zmätene som sa obzrela.

„Čoho?...“ dozvuk slov zaznel vo vrčaní. Skupinovom. „Bože,“ otočila som sa. Trojica čiernych vlčiakov stála pár metrov od mojej strany. Jared obehol auto a niečo im prikázal. Psi na povel sklapli. „Rozkošné,“ utrúsila som. Zvieratá sa stratili za domom a Jared ma potiahol k dverám.

„Nebolo bezpečnejšie zaparkovať v garáži a prejsť odtiaľ do domu?“

„Na to som nepomyslel. Aspoň si sa s nimi zoznámila.“

„Milé. Keby na mňa skočili?“

„Neskočili. Nie bezdôvodne,“ mrkol na mňa.

„Všetci sú chlapi?“

„Chlapi?“ zasmial sa a otvoril predné dvere. „Dvaja, tretia je fena. Sú z jedného vrhu.“

„Koľko majú rokov?“

„Šesť, prečo ťa zaujímajú psi?“ naoko sa urazil.

„Snažím sa konverzovať,“ dotknuto som zdvihla ruky. „Budem už ticho.“

„Mohla by si sa zaujímať o mňa, nie o domáce miláčiky.“

„Nezaujímam sa?“

„Nie dostatočne.“

„Napovedz mi...“

Zažal svetlo a dom akoby ožil. „Je to tu veľké...“ poznamenala som.

„Poďme pre nejaké jedlo, potom ti to tu poukazujem,“ dal mi pusu na čelo a ťahal ma kamsi do zadu.

„Koľko máte kuchýň?“ zavtipkovala som.

„Dve,“ nežartoval.

„Super a ja sa delím o kúpeľňu s mladšou sestrou,“ zamrmlala som.

„Môžeš sem chodiť častejšie,“ v očiach mu tancovali ohníčky.

„Len keď ma naučíš zvládať tie psi.“

„Zase o psoch?“ zahundral a ja som sa zasmiala. Posadil ma za pult na vysokú stoličku a s podopretou hlavou som sledovala jeho sebaisté pohyby. Vybral pár vrecúšok z chladničky.

„Víno nie,“ zaškeril sa. „Neplnoletá. Takže aké chceš nealko?“

„Džús,“ zahundrala som. „Aby si vedel, už som pila, nie som nijaký zajačik.“

Vytiahol jeden kútik úst, no nekomentoval to. Bol ku mne otočený tvárou, dva taniere vsunul do mikrovlnky, ktorá vyzerala ako rúra. Na misky zatiaľ ukladal ovocie.

„Vieš, nie som náročná. Uspokojila by som sa so sendvičom.“

„U mňa miláčik, žiadne sendviče,“ zasmial sa.

Jedlo na tanieroch sme si dali v kuchyni, keď sme dojedli, postavil sa a ťahal ma hore, pričom bral pár misiek zo sebou.

„Kde ideme?“

„Do mojej izby. Prvá zastávka.“

„Aby nebola aj posledná,“ utrúsila som. „Som unavená.“

„Moc?“

„Uhm.“

„Pôjdeme spať?“

„Uhm,“ išla som s privretými očami. Prešli sme schody, dlhú chodbu a potiahol ma do jednej z izieb. Bola tu tma, ale obrysy nábytku sa dali vidieť. Veľká postel trónila v strede s bielymi obliečkami, až som mala chuť rozbehnúť sa a zaspať.

„Kde je kúpeľňa?“

Prešiel k jednej zo zásuviek a vytiahol biele bavlnené tričko, podal mi ho a ukázal na užšie dvere vedľa. Kúpeľňa bola veľká, pre jednu osobu až priveľmi. Pustila som na seba osviežujúcu sprchu, aby som sa trochu prebrala a umyla s Jaredovým šampónom.

Trochu neisto som vstúpila do izby. Prvý krát som pred ním bola len v spodnom prádle a tričku aj keď mi siahalo do polovice stehien. Precupitala som k posteli.

„Krásne voniaš,“ zamrmlal mi do ucha a stratil sa v kúpeľni. Spánok ma prešiel a tak som si sadla na posteľ, prekrížila nohy a rozmýšľala čo bude teraz. Trvalo mu to kratšie, po pár minútach vyšiel. Na sebe mal len pyžamové tmavomodré nohavice. Vlasy sa mu ešte leskli od vody. Usmial sa tým svojim typickým úsmevom a zamieril k posteli. Zastal na druhom boku a pozeral na mňa.

„Poď ku mne,“ vystrel ruku po odmlke. Krátku vzdialenosť som prešla po kolenách. Tvár mi chytil do dlaní.

„Pobozkaj ma,“ požiadal ticho a pery sa nám spojili. Teraz sme boli v takmer rovnakej výške, celým telom mi otriaslo, boky som pritisla k Jaredovi a ostýchavo prechádzala po holej pokožke. Bol pevný, sebaistý a jeho dotyky skúsené. Pobozkal ma prudšie, hlbšie a celý svet sa scvrkol na jediné miesto. Rukami ma pritískal k sebe a posúval dohora. Najcitlivejšie body sa spojili. Vedela som, že sa to stane.

Odtiahol sa na šírku palca a pozrel mi do zrumenej tváre. V očiach mal nevyslovenú otázku, ktorú som pochopila. Prikývla som a ďalej nepotrebovala rozmýšľať. Uložil ma pod seba, zasypával bozkami od tváre po krk a bol... všade.

200 príspevok podotýkam! Venujem pre šťastie (:D) maturantom na zajtra a pozajtra ;)  

8.časť

„Jess, je tu Jared,“ vrútila sa mi do izby Beatrix s Dodgerom.

„Povedz mu, že hneď prídem.“

„Už prišiel on za tebou,“ ozvalo sa od dverí a ja som sa otočila od skrine. Mala som na sebe spodné prádlo a župan. Bea sa rozbehla aj s fretkou von a Jared sa oprel o rám dverí.

„Nevedel si sa dočkať, kedy ma uvidíš?“ podpichla som ho.

Lenivo krútil kľúčmi od auta v ruke. „Tie sú pekné,“ poznamenal na šaty v mojich rukách. Úsmev sa mu rozlial na tvári.

Začervenala som sa. „Ehm... idem sa teda prezliecť.“ Vykročila som do kúpeľne.

„No tak, obliecť sa môžeš aj predo mnou,“ zaškeril sa a hodil na posteľ.

„Nie.“

Neprestal sa smiať. „Prosím,“ nevinne zatiahol. Predklonil sa a schytil ma za boky. Pristála som mu na nohách. „Alebo ťa môžem obliecť ja,“ začal mi rozväzovať uzol.

„Prestaň,“ capla som mu po prstoch. Neochotne ma pustil a úškľabku sa nezbavil. Kúpeľňu som pre istotu zamkla a natiahla sa do voľných zelených šiat s gombíkmi vpredu. Keď som vyšla, bol natiahnutý na posteli chrbtom ku mne. Natiahla som na seba bundu a poklopala ho na chrbte.

„Môžeme.“

„Hmm.“

„Nespi.“

„Nespím.“

„Spíš.“

„Trošku.“

„Tak nespi.“

Prevalil sa na chrbát a ja som nad ním stála s rukami v bok. „Si unavený?“ pohladkala som ho po vlasoch.

„Trošku.“

„Trošku?“ usmiala som sa. „Zostaneme tu?“

Pokrútil hlavou. „Poď ku mne.“

Keď som nesúhlasne prižmúrila očami, stiahol ma na seba, až som zvýskla. „Jared...!“

„Hm?“ ruky mal na mojom chrbte a nohy sme mali prepletené.

„Dvere sú otvorené.“

„No a?“

„Všetci sú doma.“

„No a?“ hlavu si zaboril do môjho krku. „Pekne voniaš.“

Vzdychla som si. „Aj ty pekne voniaš. Mali by sme už ísť. Teraz je jarmok najkrajší.“ Nadvihla som sa na lakťoch popri jeho hlave.

„Pusu.“ Zdvihol hlavu a čakal.

„A kto tu je starší?“ podpichla som ho znovu. Pritlačila som ústa na jeho jemne krojené pery a naraz sme vydýchli. „Spokojný?“

„Nie.“

„Ešte jednu?“

„Uhm.“

„Si hrozný.“ Opäť som sa k nemu sklonila a pobozkala ho. Stisol ma silnejšie a bozk prehĺbil.

„Ak ma nepustíš, tak sa z tejto izby nedostaneme,“ poznamenala som po pár minútach.

Usmial sa. „Fajn,“ neochotne povolil ruky a nadvihol nás oboch.

„To by sme mali. Už sa teším.“

„Aj ku mne sa tešíš?“

Začervenala som sa. „No... ehm áno.“

Zasmial sa. „Tak ideme.“

Najväčšmi vynikalo veľké Oko. Všade bolo počuť ruch, smiech, výskanie malých detí. Obloha sa sfarbila do hnedo-žlta. Kolotoče a stánky svietili svetlami. Jared mi kúpil cukrovú vatu a keď sme prišli k stánku v ktorom sa strieľalo zo zbrane do pohyblivých plastových maketiek, zažiarili mu oči.

„Vážne?“ otočila som sa naňho s nadvihnutým obočím.

„Chlapi majú radi zbrane.“

„Toto je zbraň?“

„Provizorná, ale stačí,“ uškrnul sa, dal peniaze predavačovi a zobral ju do rúk. Vyzerala ako vzduchovka. Jared postrieľal všetky v krátkom čase a ako výhru pre mňa zobral veľkého plyšového maca.

„Strieľaš dobre.“ Pozrel na mňa, nadvihol obočie až som sa začervenala. „Na to som nemyslela!“

„Hovorím niečo?“ zasmial sa.

„Ani nemusíš!“

„Načo ty len myslíš?“ podpichoval ma ešte päť minút, pokým sme neprišli k Oku. „Poďme.“

Nohy mi vrástli do zeme. „Nie, tam ma nedostaneš,“ pokrútila som rázne hlavou.

„No ták, prečo?“

„Pretože sa bojím výšok.“

„Prosím, prosím, prosím...“ zakaždým mi dal ďalšiu pusu a pomaličky ma obmäkčoval.

„Tak dobre.“ Zobral ma za ruku a ťahal k predajni lístkov. Svoje ľahkomyselno-chvíľkové rozpoloženie, kedy som súhlasila, som oľutovala hneď, ako sme sa pohli smerom hore. Maca som držala pred sebou ako štít a Jared si ma k sebe pritiahol a objal.

„Ešte sa bojíš?“ zamrmlal mi do vlasov.

„Uhm.“ Aj keď to bolo už lepšie.

„Ešte stále?“ Pritiahol mi hlavu na jeho plece.

„Uhm.“

Zasmial sa. „Čo s tým urobíme?“ premýšľal nahlas.

Ako v spomalenom filme sa sklonil tvárou ku mne, nespúšťal zo mňa oči a predlžoval chvíľu, kedy sa ma dotkne perami. Vietor vo vysokej výške nás mierne rozhojdal, ale nebála som sa. Jeho čierne oči nezavrel ani keď ma pobozkal. A ja tiež nie. Bolo to krásne a bolo to len naše. Pomaly som vydýchla a chytila ho za silné predlaktie. Bolo hlúpe naviazať sa na človeka za jeden týždeň, ale on to dokázal. Celkom ma dostal.

„Lepšie?“ usmial sa, pri mojich perách.

„Áno.“

„Myslel som si.“

Inak s tým názvom: nechávam ten starý, pretože s novým by sa stratili linky na častiach v horných kolonkach, takže to padá :) a dakujem za komentáre pod časti, vždy potešia

7.časť

„Prosíím?“ zaúpela som do telefónu.

Smiech. „Deje sa niečo?“

„Ahoj. Nestíham do školy. Zaspala som,“ odsekávala som slovo po slove popri navliekaní tielka.

„Kedy sa ti začína?“

„Čo, prečo?“ nechápala som. „O štvrť hodinu. Telocvik hneď ráno.“

„Rodičia?“

„V práci.“

„Som u teba za päť minút.“

„Čo?“ opakovala som ako blbec. „Nie... to...“ zložil mi. Bežala som cez izby rýchlosťou, za ktorú by ma pochválila aj telocvikárka. Do misky som si nasypala cereálie a keď som vytiahla mlieko, ozvalo sa klopanie.

„Ďalej,“ zakričala som a onedlho sa v kuchyni objavila Jaredova postava. Pri jeho výzore som sa scvrkla.

Usmial sa. „Ahoj,“ chytil ma zozadu a dal mi lenivý božtek na krk.

„Ahoj,“ usmievala som sa a oprela si oňho hlavu. „Nemusel si sem kvôli tomu chodiť. Kľudne by som si tých pätnásť minút zabehla.“

Zasmial sa. „Verím, že si sa tešila na ranný beh, ale rád ťa odveziem, okrem toho, bol som v meste a niečo musím ísť vybaviť. Zlato,“ odmlčal sa.

„Hm?“ so zavretými očami som počúvala.

„Tá krabica je zavretá,“ poznamenal.

„Doriti...“ zahrešila som a otvorila mlieko. Div, že som sa nezadrhla pri rýchlom prehĺtaní jedla. Pozrela som na hodiny a ukazovalo päť minút do prvého zvonenia. „Bože,“ horekovala som a opäť behala po dome. So záujmom na mňa pozeral a tváril sa úplne pokojne. Takmer som spadla pri nazúvaní mokasín a odtiahla z tváre prameň strapatých vlasov.

„Môžeme?“ snažil sa nevykriviť ústa. Capla som mu po nich.

„Tebe sa usmieva,“ odvrkla som.

„Nepaprč sa,“ dal mi rýchlu pusu a vyšiel z domu.

Vrástla som do zeme pri pohľade na jeho auto. „Máš plnú garáž áut?“

„Nie,“ odvetil vážne. „Len zopár,“ zasmial sa. Zbehla som po schodoch a nastúpila do veľkého čierneho auta. Vnútrajšok voňal Jaredom a ten pocit som si užívala.

„Väčšinu času používam toto,“ preplietol si so mnou prsty a odtiahol sa iba keď musel preradiť.

„Je pekné. Stále neviem, kde bývaš,“ poznamenala som.

„Chceš ísť ku mne domov?“ nadvihol obočie.

Prikývla som. „Ty si u mňa už bol.“

„Dobre,“ odvetil ledabolo.

„Dobre?“ nechápala som.

„Dobre,“ uškrnul sa. „Dnes si nerob program. Chcel som ťa zobrať na jarmok a potom môžeme ísť ku mne.“

„Ehm... večer?“ začervenala som sa.

Obrátil pohľad od cesty na mňa. „Je v tom problém?“

„A budeme sami?“

„Len my a psi.“

„Psi? Ty máš psov? To si mi nepovedal.“

„Pár,“ zaksichtil sa. „Prídem po teba o šiestej.“

„Dobre,“ odopla som si pás, keď zastavil na parkovisku. Vystúpil a pritiahol si ma k sebe aj keď som mala chuť rozbehnúť sa do školy.

„Jared... nestihnem to.“

„Pusa.“ Naklonil sa a naraz sa mi nechcelo ísť nikam. „Alebo si môžem dať dnes pauzu,“ vydýchla som.

Zasmial sa. „Utekaj,“ vlepil mi rýchli bozk. „O šiestej,“ pripomenul mi. To už k nám išla Sunny v zástupe s Emmy.

„Ahoj,“ dívala som sa za ním pokým nenastúpil.

„No konečne,“ doslova Sunny zasvietili oči.

„Hm?“

„Čakám tu a koho nevidím. Skoro si sa na tom chodníku roztiekla.“

„Prosím?“

„Ale nič. Poďme už,“ počastovala ma úsmevom vševedka.

6.časť

Zastal pred domovom dôchodcov. Po pravde čakala som všeličo, ale týmto ma zmiatol dokonale.

„Si tu zapísaný ako dobrovoľník?“ podpichla som ho. Uškrnul sa, zobral obed do rúk a vystúpil. Nasledovala som ho, ale odpovede som sa dočkala až pred vchodom. Zobral ma za ruku.

„Je tu niekto, s kým ťa chcem zoznámiť,“ povedal to z náznakom otáznika vo vete.

Prikývla som. „Dobre, a kto?“

„Poď,“ potiahol ma do príjemne klimatizovanej miestnosti s recepčným pultom. Prešiel ho bez slova, pozdravil sa zo staršou černoškou za ním a zamieril dozadu, pričom mi stískal dlaň. Dostali sme sa do záhrady, kde boli stoly zo šachovnicou alebo len na obyčajné posedenie, v strede chodníčkov a zelene tkvela fontána s kamennými lavicami. Čím ďalej sme kráčali k vysokým stromom obďaleč, tým viac sa zdal nervóznejší. Pustil mi ruku po tom, čo mi ju opäť stisol a prešiel trojmetrový úsek sám. Chrbtom k nám sedela postava na lavičke s asi štyridsaťročnou ženou počernejšej pleti, potriasli si rukami a vtisol bozk starej žene pri nej. Dávno si dal dole okuliare a jeho oči boli mäkké, sýte ako prvé jarné lístky po zime. Niečo povedal tým dvom, opatrovateľka sa zdvihla a keď prechádzala okolo mňa, usmiala sa. Jared zdvihol pohľad a stretol sa s mojim trochu neistým, potom otočila tvár ku mne aj žena pri ňom a vrásky okolo úst sa jej pretiahli, keď sa usmiala. Naznačil mi rukou nech prídem k nim.

„Dobrý deň,“ sadla som si na miesto vedľa nej, Jared kvočal pri jej nohách a držal ju za ruky. Hodila som po ňom očkom, tušiac, že to je niekto preňho významný.

„Zlatko,“ podala mi ruku a ja som jej ju stisla. Okamžite som pocítila spojenie, dobrú energiu... nazvite si to ako chcete... s touto staručkou osobou. „Som rada, že som sa dožila dňa, kedy som ťa spoznala.“ Oči kávovej farby jej svietili čipernosťou, hoci telová schránka jej duchu zaostávala. Pohladkala Jareda po tvári. „Rada ťa opäť vidím.“

„Aj ja teba, ideme si dať ten obed?“ Otázku venoval aj mne.

Prikývla som.

„Nepochybne je krása vo vašej rodine známa.“ Hoci vek bol rozdielny, boli si podobný. „Za mladosti ste museli mužov odháňať,“ odvetila som.

Vzdychla a Jared sa potichu zasmial. „Veru tak. Už je to veľa rokov. Ale starý otec mal z nich všetkých najväčšiu výdrž,“ žmurkla na mňa.

„Nepochybne dedičný znak,“ vymenila som si s ním úsmev. Rozprávali sme sa o všetkom a zároveň o ničom. Poobedie sme strávili v ústave a dozvedela som sa o Jaredovi viac, než by mi kedy aj sám povedal. Nepotrebovali ste slová. Jeho správanie sa zmenilo ako po lusknutí prsta. Vyzeral detsky, takmer zraniteľne. Nepochybne ju veľmi ľúbil.

„Dúfam, že nie si sklamaná,“ poznamenal, keď sme prišli k autu. Slnko sa blížilo k západu.

„Ani v najmenšom,“ povedala som. „Je úžasná. Ďakujem.“

„Za čo?“ zahľadel sa mi do očí.

Pokrútila som hlavou a naklonila sa bližšie. „To všetko. Znamená to oveľa viac, ako keby si ma zobral niekam do drahého klubu.“

„Vážne?“ rozkošne... povedala by som popod fúzy, keby nejaké mal, sa usmial.

„Vážne,“ vrátila som mu úsmev. „Ideme naspäť?“

„Ešte nie. Posledná zastávka,“ prešiel mi palcom po líci. Opäť naštartoval a vycúval na cestu, kde pokračoval smerom von z mesta. Prešiel na poslednú odbočku.

Zastavil auto na samom kraji a otočil pohľad smerom ku mne.

„Čo hovoríš?“

„Čo hovorím?“ zamrmlala som. Pod nami sa rozprestieralo malé mesto, za ním štrková pláž, nakoniec celý horizont zaplnilo tmavomodré more. „Je to krásny pohľad.“ Slnko brieždilo a červená a ružová obloha nás obklopovala.

Oprel sa o kapotu auta a pohľad upieral dopredu.

„Nebola si prekvapená.“

Vedela som o čom hovorí. „Nie.“

„Prečo?“

„Pretože som rada spoznala niekoho, na kom ti záleží.“

„Každá by zdupkala pri pohľade na samotný ústav,“ vykrivil ústa.

„Ja nie som ako každá,“ objasnila som s tvárou obrátenou k posledným zvyškom zapadajúceho slnka.

„Nie,“ chytil ma za ruku. „Preto som ťa dnes priviedol sem.“

„Chodíš sem často?“

„Tak často ako sa dá. Niekedy len raz za týždeň a niekedy aj každý druhý deň.“

Usmiala som sa. „Zbožňuješ ju.“

„Je to jediná osoba, ktorú v podstate mám. Otec sa venuje len práci.“

„Hovoril si jej o mne?“

Sklonil hlavu a mykalo mu kútikmi. „Tak trochu.“

„Prečo?“

„Lebo si druhá osoba na ktorej mi záleží tiež.“

„Nepoznáš ma,“ viac som si pri ňom nepripadala ako cudzia. Zvláštne koľko toho dokáže zmeniť jeden deň.

„To nieje pravda,“ naoko ma zahriakol. „Voláš sa Jessica. Chodíš na strednú, máš sedemnásť a každý víkend tráviš s rodičmi a sestrou v Hampshire... hm zabudol som na niečo?“

„Na veľa vecí,“ zasmiala som sa.

„Tak mi ich budeš musieť objasniť.“

„Na to bude dosť času,“ mávla som rukou. „Práve teraz sa nechcem rozprávať. Chcem si vychutnať ten užastný pohľad...“

„Len to?“ zavtipkoval.

Našpúlila som ústa. „Neviem čo iné máš na mysli.“

Rukou mi skĺzol na zátylok, pocítila som nežný tlak jeho úst , opakovane sa mi skúmavo obtieral o pery. Do žíl mi presakovalo príjemné teplo, rozlievalo sa a pohlcovalo každý centimeter. Neodolala som a pritlačila sa naňho celým telom. Objal ma, keď som mu zovrela plecia. Vlastné nohy mi pripadali príliš krehké, chrbtica sa mi roztápala pod jeho prstami. Bola som presne tam, kde Alexa. Bola som v tom až po uši.

5.časť

Rozosmiala som sa. „Toto je absurdné!“ prekričala som vietor, ktorý bol všade. Hnali sme sa popri pobreží, Jared ovládal auto uvoľnene, zvyknutý na rýchlosť a vietor vo vlasoch. Uvoľnila som sa a po mučivých minútach si to začala užívať. A bolo to... oslobodzujúce, vzrušujúce, dodávajúce prísľub k niečomu neuveriteľnému, presne ako on.

Otočil hlavu mojim smerom a pristihol ma, ako naňho zízam. Pri úsmeve sa mu objavili po stranách jamky, raybany mal opäť nasadené a krátke vlasy mal strapaté. Prvý krát v živote som nechcela byť nikde inde, nechcela som sa zavrieť v izbe a byť sama, chcela som byť s týmto šialene krásnym chlapom. Kašlať na školu, kašlať na všetko. Ľahkosťou, ktorá vyzerala takmer ľahostajne preradil a pridal po rovnej, prázdnej ceste. Slnko mu osvetľovalo tvár a po celý čas neodtrhol odo mňa oči.

„Dávaj pozor na cestu!“ neisto som sa mu dotkla brady a nasmerovala ju dopredu.

Pokrútil hlavou a smial sa. „Neboj sa.“ Chytil mi tú istú ruku a preplietol si so mnou prsty. Krúživými pohybmi mi prechádzal palcom po chrbte ruky. Bolo to také osobné gesto... a na moment som stuhla, ale tú chvíľu si zaručene budem pamätať navždy. Bavlnené tričko mu vzduch podfukoval vo svojich prstoch a vtedy, práve vtedy vypadal ako chlapec.

„Ty žiariš... doslova,“ usmieval sa.

„Je to pre mňa... nové.“

„Pozri,“ natiahol ruku a ukázal na more. Pomaly sme stúpali až sme šli popri útesoch. Musela som si zacloniť oči, aby som dovidela cez slnko. „Tam ideme,“ dodal.

„Čo to je za mesto?“

„Mestečko,“ opravil ma.

„Dobre, tak čo tam ideme robiť?“

„Uvidíš,“ stisol mi dlaň.

Dostali sme sa tam behom pár minút. Celkom som vyhladla a dúfala, že sa zastavíme niekde najesť, akoby ma počul a zastavil pred malým bistrom.

Zarazila som sa ale keď mi chytil prsty, ktorými som odopínala pás. „Počkaj ma tu.“ Skupinka dievčat, nie o moc starších odo mňa sedela vonku pri bistre a keď uvideli Jareda, začali sa smiať a červenať. Premiestnili pohľad z neho na auto, ja akoby som tu ani nesedela. Po piatich minútach vyšiel, v ruke držal tri balíky v papierových sáčkoch s lenivou eleganciou sa presúval k autu. Jedno z dievčat, pekné čiernovlasé dievča vyskočilo a zastavilo ho na pol ceste. Nepočula som, čo mu hovorila. Smialo sa, flirtovalo, nepatrne dotýkalo za ruky. Prišlo mi to hrozne doterné a v žalúdku sa mi skrútili všetky nervy, čo ma prekvapilo. Nie... zaručene som nežiarlila. Vykrúcala sa, aby jej vynikla pekná opálená postava, keď dohovorila, Jared na ňu pozeral z výšky, obočie nadvihnuté. Naklonil sa k nej... pošepkal pár slov a na moju spokojnosť sa dievčine stratil úsmev z tváre. Zapichla pohľad do mňa a na Jaredovo odchádzajúcu postavu hľadela s prázdnym, tak trochu zúfalým pohľadom. Kto by sa jej aj čudoval. Vzápätí sa mi v hlave objavila výhražná kontrolka, ktorú som mala chuť zakričal nahlas... Je môj! Keď si otvoril dvere a obdaroval ma lenivým úsmevom, bez rozmyslu som sa k nemu natiahla a dala mu pusu na líce. Červenala som sa.

„Som hladná,“ polovičato som zaklamala. Jeho všetečný úsmev hovoril za všetko, nahol sa a dal mi pusu do strapatých vlasov na temene hlavy, potom zobral do ruky moju dlaň a pobozkal mi hánky. Červenšiu farbu som hádam v živote nechytila. Začula som len chichot tých dievčat a jedno zúfalé reptanie.

„To budeš musieť ešte chvíľu počkať.“

Zaklipkala som očami. „To nevadí.“

Pomaly naklonil hlavu na bok a prešiel ma svojimi očami od hlavy po päty. „Myslel som, že si hladná,“ vykrivil kútik úst.

„Dá sa to vydržať,“ neuhla som pohľadom, prisvedčujúc. Usmial sa, akoby práve prežíval svoj súkromný vtip a naštartoval.  

Inak, chystám sa zmeniť názov blogu, niečo jednoduchšie, možno ak máte tento blog uložený a náhodou by vám nešla načítať stránka s pôvodným názvom tak vám ho sem hodím dopredu (chystaný názov):  shadows-of-mind.blogspot.com (zmením to do zajtra rána)

4.časť

„Alexa!“ zakričala som, len čo sa mi dostala do zorného poľa pred školou.

„Alex,“ kývla som aj jemu.

„Stalo sa niečo Jess?“ Obaja si ma prezerali, akoby niečo nebolo v poriadku.

„Ja-jasné... chcela som s tebou hovoriť,“ odmlčala som sa a významne pozrela na Alexa.

„Asi tu nie som potrebný,“ zasmial sa. „Uvidíme sa po hodine. Pusa.“ Tak som tam stála a dívala sa, akoby sa lúčili na týždeň.

„Vďaka,“ ešte raz som mu kývla a Alexa sa ku mne zvedavo otočila.

„Pripadáš mi nejaká zbrklá. Návšteva nedopadla dobre?“

„Ale áno... ja som len myslela, že by si mi vedela poradiť v jednej veci... Sunny som to zatiaľ nechcela hovoriť, zveličila by to a vôbec,“ hodila som rukou. „A Emmy na tom nieje o nič lepšie ako ja. Teda čo sa týka tých skúseností.“

„Okej hovor.“

„Ja... stretla som chalana,“ pípla som.

Oči sa jej rozžiarili. „To je super! Mohli by sme ísť spolu na...“

„Nie,“ prerušila som ju. „On to vlastne nieje chlapec. Je to... chlap.“

„Nerozumiem...“

„Je o osem rokov starší odo mňa.“

Zdá sa, že som ju zaskočila natoľko, aby stála, bez slova si ma premeriavala a doslova vsakovala každý pór na mojej tvári svojimi očami.

„Jess, on ťa... no...“

„Čo?“ nechápala som.

„Ide v tom o... sex?“

„Čo?!“ skoro som zakričala. „Preboha na to som ani nemyslela.“

Pokrčila ramenami. „Tak čo je medzi vami? Neviem pochopiť, že by nejaký chlap,“ odmlčala sa a počítala. „Ktorý má dvadsaťpäť by bol z mladou žabkou a bol by spokojný len z nežnôstkami a bozkávaním.“

Takmer som sa urazila. Takmer. „A Alex sa s tým uspokojí?“ podpichla som.

Začervenala sa. „No...“

„Alexa!“ oblapila som ju rukami. „Vy ste... už?“ otázku som nechala doznieť.

Nesmelo opäť pokrčila ramenom. „No,“ potuteľne sa usmiala.

„Čo?“ takmer som nevysúkala.

„Stalo sa to len nedávno,“ hodila rukou, ale očividne so zaľúbeným pohľadom.

„Bože...!“ štuchla som ju do brucha a zasmiali sme sa.

„Jess, keby si vedela aké.. aký je...“ habkala.

„Si v tom až po uši.“

„Pokiaľ ide o toho chlapa tak,...“ nedohovorila.

Zastalo pri nás auto, ktoré dostatočne upútavalo všetku pozornosť v okolí šesťdesiatich metrov. Bol to čierny Spyker. Bolo dychberúce!

„Doriti,“ neprítomne poznamenala Alexa.

„Ahoj,“ usmiali sa na mňa kútiky „chlapa“ za volantom. Vystúpil z nízkeho auta, v celej svojej kráse a elegantnosti. Nemal na sebe košeľu, ale volné biele tričko, miesto formálnych nohavíc tmavé rifle a conversky. Zložil si okuliare a v plnej výške sa postavil predo mňa. Vyzeral osobnejšie a chlapčensky.

„Ahoj?“ neisto som pozdravila.

Alexa sa na mňa otočila a ja som ju prosila zúfalým pohľadom, ktorý zrejme nepochopila.

„Vidíme sa v škole,“ otočila sa a odišla.

„Čo tu robíš?“ bola som... udivená? Slabé slovo.

Pokrčil ramenami, akoby sám nevedel a pozeral niekam za mňa. „Chcel som ťa vidieť,“ nadýchol sa, znovu získal svoju arogantnú masku, ale videla som to ešte predtým než sa nevrátil do svojho typického správania. „Povedal som ti, že sa ešte uvidíme.“

On je naozaj nervózny! „Nechápem. Čo tu robíš?“

„Prišiel som po teba,“ vydýchol s upretými očami na mne.

„Čo?“

Zaksichtil sa a viditeľne si to užíval. „Poď .“ Chytil ma za ruku a otvoril mi dvere na aute. Pozorovali nás takmer všetky oči.

„Nemôžem! Mám školu...“ Moje protesty umlčal jedným slabým stisnutím dlane po ktorom prešiel palcom. Civela som na naše ruky. Zbláznil sa?

„Viem, že toto si ešte asi...“ hľadal správne slovo. „Nezažila. Sľubujem, že do večera budeš doma.“ Do večera?!

„Ty si myslíš, že škola je pre srandu? A prečo by som vôbec s tebou mala niekam chodiť?“ vybuchla som. „Nepoznám ťa!“

Mykol sa. „Nepoznáš?“

„Mohol by si byť kľudne úchyl! Ty si myslíš, že len tak niekomu vliezam do auta, keď idem ráno do školy?“Absurdita celej veci mi pripadala takmer ako sen. Môj mozog kričal Otoč sa a choď do triedy!! telo však prirástlo k zemi akoby hovorilo Zostaneš!

Myslela som, že sa urazí. Na moju... úľavu sa usmial a pustil ma. „Prosím.“ Sklonil hlavu na bok a čakal. Vedela som, že nieje typ človeka, ktorý musí o niečo prosiť. Obzvlášť pri ženách.

„Všetci sa pozerajú. Čo si pomyslia, keď teraz nastúpim a odídem?“ prehodila som.

„To ťa nemusí trápiť. Kašli na druhých.“

„Hovoríš práve ty. Technicky by ťa mohli zabásnuť za pedofíliu.“

Po mojom výroku sa zvonivo rozosmial. „Tak ideš?“ Otvoril dvere a ja som neisto nastúpila s jeho dlaňou uloženou na mojom drieku.

„Prečo to robíš?“ opýtala som sa tesne predtým, než naštartoval.

„Pretože sa mi to vidí správne.“

„Správne?“

„Cítim, že je to správne.“

Na to som nemala po ruke nijakú odpoveď.

Chytil ma za studené prsty. „Zapni si pás.“ Jeho úsmev ma odzbrojil.

3.časť

„Prosím?“ zaúpela som. „Nemôžeš myslieť vážne.“

Dala pusu Beatrix. „Choďte si ľahnúť. My tu ešte zostaneme dve hodiny. Viac nie.“

„Mama!“

Bea prevrátila očami. „Čo na to záleží kde spíš. Je to len jedna noc Jess.“

„Hádam nemá tvoja malá sestra viac rozumu ako ty?“ mama sa na mňa mračila.

„Bude to dobrodružstvo!“ zvýskla od radosti a s Dodgerom a Lunou v ruke poskočila. Mačka hnevlivo zaprskala. „V noci sa môžeme...“

„V noci budeš spať. Je neskoro, bežte do postele,“ príkro ju prerušila, otočila sa na podpätku a odkráčala.

„Dočerta,“ hromžila som. Tmavú chodbu osvetľovali desiatky svetiel.

„Dnes si vyslovila viac nadávok ako pohan na trhu.“

Ignorovala som ju. „Čo záleží na nejakom slabom daždi,“ rozhodila som rukou k oknu, okolo ktorého sme práve prechádzali. Beu osvetlil žiarivý lúč blesku. „Sotva poprcháva.“

„Hmm.“

Zvuky búrky preťal výkrik.

„Čo to je?“ Bea zrýchlila.

„Neviem, ale nemali by sme...“ Prešli sme recepciu, hlavné schodisko, na ktorom sa spýtavo zastavovali hostia. „Bearix, počkaj! Neutekaj!“

Prišli sme na koniec širokej chodby, kde sa zišla skupina ľudí. Keď nastalo ticho, otočila som sa k malej sestre. „Vidíš, nič to nebolo.“

„Jess pozri!“ ukázala na výťah a podišla bližšie. Vzduch preťal ďalší vreskot.

„Je to dieťa?“ postavila som sa na špičky a snažila dovidieť cez vysoké postavy.

„Jess...“ ťahala ma za košeľu. „Čo to je...?“

„Neviem, počkaj...“ oči som žmúrila a po špičkách sa posúvala do druhej strany. V kútiku oka som videla záblesk bielej a hlasy. Dostala som sa na samí kraj a uvidela... primáta. Čiesi ruky mnou silno trhli.

„Čo myslíš, že robíš?“ zavrčal mi hlas do ucha. „Odveďte tie dve niekto preč. Bullgart...!“

„Áno, pane.“

Otočila som sa, aby som videla blond vlasy Jareda Bayninga, jeho gestikulujúce ruky a šťekajúce príkazy. Mal na sebe... biely šermiarsky oblek.

„Prečo je tu opica?“ prišla ku mne Beatrix.

„Pretože tu máme neschopných ľudí,“ prevŕtal pár z nich zrakom Jared. „Ak ju nechytíte do piatich minút, urobím z nej kebab,“ namieril na opicu kordom.

„Čo je?“ zamračil sa. „Tu nemáte čo robiť.“

„Prišli sme sa pozrieť čo je tu za hluk. Je ju počuť na druhej strane hotela,“ ukázala som na opicu.

„Jess?“ znovu ma potiahla za rukáv.

„Čo je?“

„Kto to je?“ nahlas sa opýtala a pozrela na Jareda. Oči veľké ako taniere upierala na zbraň v jeho ruke.

„Niečo ako riaditeľ,“ pozrela som hore a všimla si, že nás počúva.

„Ja som Beatrix,“ povedala do vetra. „Koľko máš rokov?“

Očervenela som. „Beatrix, nebuď neslušná...“

Jared sa uškrul. „Dvadsaťpäť. Ty?“

„Trinásť,“ povedala s hlasom diplomata. „Neubližuj tej opičke.“ Ozval sa divý vreskot. Dodger vyskočil z Beatrixinej náruče.

„Dodger!“ volala Beatrix. V snahe zachytiť ho, som bežala jeho smerom. Opica vidiac blízkeho blížiaceho útočníka, zvrieskla až jej zapenilo v papuli. Postavila sa na zadné a behala očami po dave. Skôr než stihla skočiť, Jared ma schytil k sebe a pritlačil nás k zemi tak, že som zostala zakliesnená pod ním.

„Preskočilo ti...?!“ metala som sa pod ním, zatiaľ čo okolo stojaci chytili paniku, do toho sa pridala opica. Jared niečo vrieskal, ale zdalo sa, že ho nikto nemôže počuť.

Vzdal to, ale mne do ucha prikázal. „Nehýb sa.“ Poslúchla som a ledva dýchala. Tvár som tlačila do jeho ramena, keď čiesi nohy prešli popri našej hlave.

„Ved nás udupú,“ zvolala som. Stiahol mi hlavu nižšie pod seba a ramenami ma celú objal. Keď ruch ustal, ustal aj vreskot. Vydýchla som, potom mi zišla na um sestra.

„Beatrix...“

„Je v poriadku,“ zamumlal mi do ucha. Nemal sa k pohybu. Otočila som hlavu na bok a uvidela ju pri stene s robustným chlapom pri nej. Dodger sa za ten čas vyšplhal na jej rameno.

„Hlúpa fretka...“

Jared sa tlmene zasmial. „Každopádne pomohla.“ Všimla som si opicu v klietke. „Vbehla rovno do pasce.“

Zrozpačitela som. „Ehm... je tu už bezpečne?“

Nadvihol sa na lakte, ale stále na mne ležal. „Samozrejme.“

„Tak... no... môžeš...?“ cítila som sa trápne. Nechápavo zvraštil obočie, potom mu to došlo, opäť sklonil hlavu a zasmial sa do môjho ramena.

„Samozrejme,“ uškrnul sa. Než sa odtiahol, prešiel mi perami po krku až sa mi zježili chĺpky na zátylku. Preľaknuto som pozrela na sestru, ale tá to nevidela. Jared sa postavil a natiahol ruku, aby mi pomohol.

„Si v pohode?“ podišla som k Beatrix a nevšímala si ten nafúkaný úsmev.

„Že sa pýtaš! Neviem sa dočkať kedy to poviem mame...“ začala trkotať.

„Mali by sme ísť hore,“ chytila som ju okolo ramien, kývla veľkému chlapovi vedľa nej a na Jareda sa neisto pozrela.

„Ďakujem.“

Pokrútil hlavou. „Dobrú noc,“ usmial sa a prehrabol strapaté vlasy. „Dovidenia,“ počula som ešte predtým, než sme zabočili za roh.  

OZNAM!! či skôr prosba?

Prosím prečítať :))
Dovolím si bez Barčinho vedomia pridať spam, pretože si myslím, že by mi ho (hádam :P ) povolila.
Kamarátka si spravila blog, kde bude písať poviedku, chytilo ju to kvôli tým 1D poviedkam a shortkám, ktoré teraz číta asi každý, takže sa rozhodla sama písať. Budú tam ich mená, ale že ich skutočný život tam nezohrá žiadnu rolu. (Neviem presne o čom to bude, kto tam bude..to mi nepovedala)
Je to písané v štýle historická/ého... (ešte neviem či to bude román, dráma,.. takže to nemôžem napísať naisto), je pridaná 1. časť, Mne osobne sa páči :) Kvôli tomu, že som tam nenašla ani jednu chybu, kvôli štýlu písania a kvôli dobe akú si vybrala. Príde mi to ako niečo opäť nové, tak hádam sa mi to zaľúbi celkovo a dúfam, že to skúsite ohodnotiť aj vy :) Ďakujem veľmi pekne :* (a Barči, prepáč, že som ti o tom nedala vedieť, ale na nete ťa nevidím a volať som ti kvôli tomu nechcela :P )

http://mylittlebigfantasy.blogspot.sk/

2.časť

„Dočerta Bea!“ Dodgera som jej doslova hodila.

Tvárila sa ako všetká nevinnosť v Anglicku. „Ty si ho chytila. Ďakujem.“ Na Dodgera zaprskala čierna mačka pri Beiných nohách. Chytila, no za akú cenu. Keby som nebola taká vykoľajená, ocenila by som okolitú prírodu Hampshire. Trinásťročná sestra sedela na kamenej lavici v parku blízko hotela, pod tieňom košatých dubov.

„Nabudúce si ich všetky necháš doma,“ ukázala som na hašteriace sa klbká.

„Ale im sa tu tak páči! Jess nebuď taká.“

„Aká?“ opáčila som. „Kvôli tvojej potvore som sa skoro dostala do problémov. Stretla som Bayningovho syna a boh vie čo by sa stalo, keby na jeho mieste bol jeho otec...“ zarazila som sa.

„Nechceš si sadnúť?“ mierne ma ponúkla.

Keď som prikývla, opatrne na mňa pozerala a... usmievala sa ako vševedko.

„Čo je?“ Bola by mi odpovedala, keby Dodger neskočil na Lunu a nezačali sa naháňať.

„Dodger,“ zahriakla ho a zdvihla ježiacu sa mačku zo zeme. „Za chvíľu nás budú zháňať, nepôjdeme naspäť?“ Sestrine röntgenové modré oči sa zadívali do mojich.

„Asi áno.“

Slnko zapadalo a vytváralo kaskádu farieb na rozľahlých záhradách.

„Vedela by som tu žiť,“ vyhlásila Beatrix. „Je tu kľud a pokoj. Nehovoriac o tom, že Dodgerovi a Lune sa tu určite páči viac ako v Brightone.“

„Nestačia ti návštevy tety Livie?“ uštipačne som poznamenala. „Myslím, že budúcu návštevu pre zmenu vynechám.“

Sestra na mňa hodila pohľad a skúmavo si ma prezerala od hlavy po päty. „Doteraz si sa sem vždy tešila.“

„Lebo som sa rada odreagovala od učenia,“ zaklamala som. „Čakajú ma písomky. Budem sa musieť učiť.“

„Jess, ty sa učíš dokonca aj keď sa sprchuješ. Nemysli si, že nepočujem to mrmlanie keď si v kúpeľni. Okrem toho,“ vyhlásila akoby mimochodom. „Videla som tie otvorené knihy na budúci rok. Mňa neoklameš.“

„Vždy sa je čo učiť.“

„Niekedy to preháňaš.“

„Nepreháňam to,“ dočerta, kedy som sa dostala to tejto obrannej pozície?

„Ale áno. Nedivím sa, že si ešte nemala žiadneho chlapca z tej svojej partie.“

„Ani Emily ešte nemala...“

„Sara mi povedala, že ak dievča v tvojom veku nemá chlapca, potom má rada svoje pohlavie. Sara mi ďalej hovorila, že by som pred tebou ne...“

Zastala som a vzápätí sa rozosmiala. Keď som si utrela slzy, na ústach mala vykrivené kútiky.

„Sara je stará striga. Nepočúvaj ju.“

„Ja to viem. Chcela som ti zlepšiť náladu. Od kedy si sa vrátila, je na tebe niečo čudné.“

„Na mne?“

Pokrčila ramenami. „Vidím to na tebe.“

„Nechceš si svoje bosorácke schopnosti skúšať na niekom inom?“

„To nie sú bosorácke schopnosti,“ namietla. „Takmer ma prirovnávaš k Sare. Zabudla si, že si ju pred piatimi minútami nazvala strigou?“

„Medzi tým je veľký rozdiel.“

„Iba rýchlo zapieraš. Nachytala som ťa,“ odhrnula si plavú kučierku z čela.

„Ako to, že mám takú múdru sestru?“

„To neviem, ale mala by si byť rada,“ vyplazila jazyk a skackavo sa rozbehla cez štrkovú cestičku v zástupe malej fauny.

1.časť

„Za toto zaplatíš, Dodger!“

Tá malá zlodejská potvora si myslela, že všetko na svete existuje len pre jej zábavku. Celých tridsať minút som prenasledovala fretku, ktorá uháňala po luxusných chodbách hotela a kľučkovala tak, aby ho nechytila. Zaprisahala som sa, že hneď ako chytím zvieratko, upozorním vedenie hotela, že moja sestra Beatrix si sem doniesla divé zvery, čo je určite proti hotelovým predpisom. Dodger kradol veci zakaždým, keď mal príležitosť. Hnala som sa za ním a dúfala, že ma nikto neuvidí.

„Dodger,“ vykríkla som zúfalo. „Vráť sa. Dám ti keksík.“ Biely chlpatý tvor vbehol do jednej zo zadných dverí hotela, otvorených niekoľko centimetrov. Bola to pracovňa, všimla som si ako som ich otvorila.

„Počkaj, urobím si z teba golier...“

Miestnosť bola rozľahlá, asi ako jedáleň, kde práve hoduje celá jej rodina. Tri steny boli zaplnené policami plných kníh od podlahy po strop. V strede sa črtal veľký pracovný stôl s koženým kreslom za ním. Na stole boli listy, papiere, obálky... rôzna korešpondencia a ...Dodger. Zavzlykala som. Toto musí byť zlý sen. Uštipla som sa... ešte raz, ale spása v podobe prebudenia neprichádzala.

„Tak,“ upokojovala som ho a pomaly k nemu naťahovala ruku. „Pekne počkaj tam, kde si. Ja ťa odnesiem naspäť k Bei a dám ti... Dočerta!“

Prv než som ho stihla chytiť, Dodger vkĺzol pod stôl. Nepochybne som bola celá červená od zlosti, obzerala som sa po miestnosti a hľadala niečo, vďaka čomu by Dodger vyliezol z úkrytu. Poskladala som svoje nohy na drahý koberec a kľačiac som núkala Dodgerovi neviditeľnú pochúťku. Nanešťastie som nemala čas vstať dosť rýchlo a tentoraz som si bola celkom istá, že sa červenám. Od hanby. Do miestnosti vošli dve postavy, boli tmavé kvôli tlmenému svetlu vnútri. Osvetľovala ich len chodba. Práve pás svetla z nej, im predostieral vynikajúci pohľad na mňa. Jeden niečo povedal tomu druhému, ten sa zvrtol a vyšiel. Vysoká postava na mňa pozerala z hora a moja hanba sa prehĺbila o to väčšmi, keď sa rozsvietil luster nad nami. Zdvihla som sa zo zeme a oprášila neviditeľnú smietku z kolien a sukne. Prekvapene som zistila, že osoba je chlapec, pár rokov starší odo mňa. Čakal až začnem hovoriť. Jeho nadvihnuté obočie ma pobádalo, aby som mu vysvetlila čo to tu dočerta robím... jeho -trochu- arogantne nadvihnuté kútiky úst mi postačili na to, aby som zistila, že sa mi vôbec nepáči. Aj keď... Vlasy mal strednej dĺžky, trochu vlnité a ten blond chaos bol nepochybne zámerný. Na tmavých očiach sa nedalo rozoznať dúhovku od zrenice. Boli tmavšie ako čierna káva. Jeho pohľad, postava, spôsob akým sa opieral o dvere...tak nejako som si predstavovala temného anjela v knihe Williama Blakea.

„Ja,“ získala som stratený hlas.

„Ty,..?“ sucho konštatoval a vystrel sa. Ruky si ležérne zastrčil do vreciek šedých džínsov.

„Ehm... ja... no,“ nestávalo sa často, aby som nevedela čo povedať. „Stratil sa Dodger, on sem vbehol a ja som ho chcela len chytiť. Prisahám, pre nič iné som...“

„Dodger?“

„Áno. Fretka mojej malej sestry. On... ja...“ Toto je strašný deň.

Pohľad mu zablúdil k stoličke pri stene, kde do vzduchu lietali chumáče plyšu.

„Zdá sa, že som ju našiel.“

Okamžite som zbledla. „Dodger, nie!“ Rozbehla som sa k zaneprázdnenej fretke. „Snaží sa urobiť si z toho hniezdo. Veľmi ma to mrzí,“ pozerala som na veľkú dieru v zamatovom poťahu. „Sľubujem, že tú škodu uhradí moja rodina eh pán...“ zarazila som sa.

„Pán?“ ironicky vykrivil ústa. „Som Jared.“

„Si tu zamestnaný?“

Odpovedal mi prikývnutím. „Vieš že sem majú prístup len piati ľudia?“

„Predpokladám, že ty si jedným z nich.“

„Vieš čo je to za miestnosť?“

Obzrela som sa. „Pracovňa?“

„Dá sa to aj tak povedať. Je to Bayningova pracovňa.“

Dodger sa mykal v mojich rukách, ale sotva som to vnímala. Takže som bola v pracovni majiteľa hotela. Keby ma tu našiel, nemala by som len malé problémy... mala by som obrovské problémy. Prehltla som a hrtan sa mi viditeľne pohol.

„Ako sa to voláš?“ odstúpil od dverí a zavrel ich. Úzka košeľa mu obopínala hrudník a tenkú čiernu kravatu si uvoľnil jedným pohybom ruky.

„Jessica. Mala by som už ísť,“ povedala som pokojne a kráčala k dverám. Prišiel k nim rovnako rýchlo ako ja a jednu ruku položil na drevenú dosku dverí. Stál príliš blízko, takmer sa ma svojim telom dotýkal. Stiahla som sa k stene a Dodgera si pritiahla tesne k sebe.

„Mám pre teba jednu radu,“ povedal potichu. „Nie je bezpečné, aby si sa túlala sama po hoteli.“

„Je to hotel s dobrou povesťou. Nemám sa tu čoho báť,“ namietla som.

„Pravdaže máš,“ zašepkal. „Práve sa na to pozeráš.“

A skôr než som stihla myslieť, spracovať tú vetu, pohnúť sa... čokoľvek... naklonil hlavu a pritisol si ústa na moje pery. Vzal mi do dlane tvár a jemne ju otočil nahor. Bola som natoľko ohromená, nepohla som sa pri tom nežnom bozku, že som si ani neuvedomila ako sa mi pootvorili pery. Každým nádychom som vnímala jeho vôňu, zmes pižma, pačuli a naškrobenej látky. Jeho ústa boli presvedčivé a zmyselné a hovorili o prísľube zároveň.

„Nie,“ protestovala som slabým hlasom. V jeho očiach bol viditeľný znak pobavenia a niečoho čo vyzeralo ako nevôla, akoby práve zistil niečo, čo sa mu nepáčilo. Ozvalo sa slabé klopanie. Keď ich otvoril, stála v nich staršia žena. „Jacob mi povedal, že si tu. Tvoj otec ťa zháňa Bayning.“

Čo dočerta... Pozrela som naňho. Jeho oči mu iskrili. Vyzeralo to, akoby si vychutnával môj neskrývaný údiv.

„Dovidenia, Jessica.“

„Zbohom.“

„Nie,“ pokrútil hlavou. „Dovidenia,“ usmial sa a odišiel. Ako škodoradostne sa zabával na môj účet! Upokojovala som sa predstavou, že už ho neuvidím.