Oznam

Rozhodla som sa, že sem hodím info čo a ako s blogom, pre tých, ktorí nečítajú komentáre alebo možno pre tých ktorí našli blog len nedávno. 

Blog neruším, ani nezanedbávam, len chytám (?) inšpiráciu na niečo nové. Nápadov je toľko, že si je z čoho vyberať ale len z malých nápadov nevznikne príbeh -aspoň nie hned-. Cez leto budem písať ale nebudem to sem pridávať, chcem napísať niečo, s čím by som sa mohla aj prezentovať resp. nehambiť, ak to budem chcieť niekde poslať (- ;) -) Chcem si dať načas na písanie a nech to stojí zato. - Chápete, niečo, čo bude napísané lepšie než doteraz, skonštruované lepšie... Pretože ked som to zarovno pridávala na blog, ponáhlala som sa. Ak tu nebolo nič 2 týždne, prakticky tu bolo mrtvo. So - Ak by to bolo hotové, v septembri to sem začnem postupne dávať. Dovtedy, Dona má niečo rozpísané, aj som sa jej už pýtala, ale tiež by to radšej chcela najskôr napísať - potom pridávať. Takže, dúfam, že sem v priebehu leta pár krát zabehnete, aby ste videli či je tu niečo nové, poprípade ak máte učet Google, tak si pripojte blog k účtu a bude sa vám ukazovať činnosť na blogu. 

Zatial, prajem pekné leto, hlavne ho nepresedte doma, ale hned ako zasvieti slniečko vybehnite von! (:

16.časť

(Súčastnosť, Rowsley Park, Derbyshire)

„Pokračujte...“ predklonila sa Rory na stoličke. „Čo bolo ďalej?“

„Čo bolo ďalej?“ zopakovala Elinor.

Rory zmätene pozrela od usmiateho Philipa na Elinor. „Áno, čo bolo ďalej?“

„Zlatko veď je to jasné. O niekoľko týždňov ohlásili zásnuby. Nikto neveril, že ich vzťah bude pokojný. Ale mýlili sa, pán a pani Northliffovci sa dožili úctyhodného veku a boli spolu šťastní až do konca,“ usmiala sa. „Keď zomrela Kornélia na týfus v sedemdesiatich dvoch rokoch, Blase zomrel rok na to. Každý deň jej chodil dávať k hrobu čerstvé kvety a na jej pamiatku dával každú večeru prestierať aj pre ňu.“

„To znie veľmi smutne,“ odvetila Rory.

„Možno áno. Veľmi ju ľúbil. Ale nebol sám, mali päť detí. Vraví sa, že keď boli ešte malé, spolu s deťmi slečny Ronnie stavali dom hore nohami.“

„Viete čo sa stalo s ostatnými súrodencami?“

„To neviem naisto. Anthony zdedil firmu po otcovi a musel sa vrátiť do Ameriky, som si celkom istá, že tie staré technické nástroje vzadu v pivnici sú od neho. Sú na nich vygravírované iniciály. O Norah sa hovorilo, že sa nikdy nevzdala svojej detskej povahy. Bola krásna, inteligentná aj keď drzá, ale mužov očariť vedela,“ Elinor zaiskrilo v očiach. „Vydala sa do bohatej americkej rodiny, za istého pána Johnatana Wanderbilta. Vraj len jeden muž na svete ju vedel skrotiť a to bol práve on,“ usmiala sa. „Minulý rok sa v dome triedili staré veci, ale Philipov otec si potrpí na starožitnostiach aj keď majú len sentimentálnu hodnotu. Sú plné krabice listov písaných z rodiny Blakeovcov, ešte že ma presvedčil, aby som ich nevyhadzovala. Neskôr si ich môžete pozrieť.“

„Veľmi rada,“ odpila si z čaju. „A čo sa stalo s Ronnie?“

„Vraj ju Eric Wesley počaroval a rozmaznával ju sladkosťami, šatami a považoval ju za svoju bohyňu.“

„Odkiaľ to všetko viete?“ zasmiala sa Rory. „Že ste si to práve vymysleli?“ naoko prižmúrila oči.

„Máte pravdu, či ju obdarovával sladkosťami naozaj neviem, ale za svoj ženský idol ju určite považoval.“

„Chceš si pozrieť tie veci? Máme na to v dome špeciálnu izbu,“ zamykalo Philipovy kútikmi úst.

„Rada,“ vstala. „Elinor, ďakujem, že ste mi povedali ten príbeh.“

„Pripravená?“

„Mala by som sa báť?“

„No,“ odmlčal sa. „Je tam asi tak kilo prachu. Myslím, že nič iné by ti hrôzu naháňať nemalo.“

„Dobre, tak poďme na to. Otvor dvere.“

Niekoľko vecí bolo pozakrývaných bielou plachtou. Miestnosť bola studená, parkety vŕzgali a stropy boli vysoké, takže sa naše hlasy ozývali od stien. Jedna mala tri okná, podobné tým, ktoré sú v celom dome.

„Tie listy by mali byť niekde vzadu,“ odvetil. „Pozeraj pod nohy.“

Obloha sa vyjasnila, lúče prúdili cez okná a dopadali na podlahu.

„Zajtra sa zrejme rozlúčime.“

„Prečo to hovoríš?“ zamračil sa.

„No... musím sa ísť zapísať na internát, zabudol si?“

„Nie, nezabudol. Myslel som to tak, že... nechcem sa s tebou rozlúčiť. Dúfam, že sa stretneme na univerzite alebo tak niečo.“

„To by bolo fajn. Rada.“

Usmial sa. „Tie listy tu nevidím,“ vyfúkol zadržiavaný vzduch. Celé telo sa mu uvoľnilo.

„Čo ta krabica?“ ukázala na jednu pod oblúčikom zvrchovaných vecí.

„Musím sa tam dostať z druhej strany.“

„Prečo? Vytiahnem ju...“

„Nie, počkaj...!“ zvýšil hlas. „Tie krabice môžu padnúť-“

„Nebuď smiešny...“ načiahla sa za krabicou.

„Rory...!“ skríkol a schytil ju za pás.

Po tom prudkom pohybe sa Rory zakývala a narazila do boku, kde boli na sebe naskladané kartónové krabice.

„Doriti-“ Philip ju stiahol pod seba na zem. Niekoľko krabíc sa zrútilo, prach spolu s husím perím sa rozvíril vo vzduchu.

Phillip si najskôr myslel, že Rory azda plače, keď ale počul tiché hihňanie, uvoľnil sa.

„Si v poriadku?“ vytiahla si Rory ruky spod Philipovho tela a hmatala mu hlavu, ktorú si podoprel o jej rameno.

Zaúpel. „Okrem toho, že mi práve na hlavu spadli knihy, pričom jedna vážila dve kilá- …som v pohode.“

V hrdle sa jej zadrhol smiech. „Bože, prepáč. Nemala by som sa smiať, ale...“

Zdvihol hlavu plnú od prachu. „Takže som ti na smiech?“

Ospravedlnene pokrčila ramenami a zadúšala sa do jeho ramena. „Mimo to... keby si ma nechytil, do ničoho by som nenarazila.“

„Ale...? To ťa tak rozrušilo?“ samoľúbo sa usmial.

„Prosím ťa,“ vyvrátila oči. Znepokojene si uvedomila, že na nej leží celou váhou. Bol celkom ťažký, ale nebolo to nepríjemné. Od prekvapenia stuhla, keď jej vlepil rýchlu pusu na ústa.

„Čo to bolo?“ vysypala zo seba.

„Chcel som to urobiť už dlhšie.“

„Nie. Čo to bolo? Vyzeralo to ako pusa, ktorú mi dal Sam Harpeper v škôlke,“ opäť sa zasmiala.

Urazene sa zamračil. „No dovoľ. Nechcel som na teba hneď vybaliť jazyk.“

„Aha,“ nadvihla obočie. „Prepáč, že som niekedy pochybovala o tvojej technike.“

Zúžil oči. „A čo povieš na toto?“ Sklonil hlavu a Rory opäť stuhla pri jemnom obtretí pier. Podopieral sa na rukách po oboch stranách jej hlavy. Pootvorila ústa a chytila ho za vlasy. „Dočerta,“ zamrmlala pomedzi bozky.

„Beriem to ako kompliment,“ uškrnul sa.

„Nezvykaj si.“

„Neverím, že bude posledný.“

„Bože, ty nadutec!“

„Nie vždy je to so mnou jednoduché,“ poznamenal.

„Mali by sme sa asi postaviť.“

„Prečo? Mne je celkom pohodlne.“

„Bodaj by ti nebolo,“ buchla ho do ramien. „Vstávaj.“

„Tak rýchlo?“ hovoril ako vstával. „Už som bitý?“

Vyplazila naňho jazyk.

„Čo tu robí to perie?“ poobzerala sa. V malých hŕstkach stále padalo okolo nich.

„To je dobrá otázka,“ pošúchal sa na zátylku so smiechom.

„Mali by sme to upratať.“

„Rory, na to tu platíme ľudí. Pod, radšej pôjdeme než tu na mňa padne niečo ťažšie,“ vystrel ruku a preplietli si prsty.

„Počkaj,“ zastavila ho.

„Hm?“ otočil sa čelom k nej.

„Niečo tu máš,“ natiahla volnú ruku a vybrala mu z vlasov pár pierok. Než stihla zareagovať, prisunul sa k nej a chytil ju po stranách líc.

Poslednýkrát jej dal sladkú pusu. „Máš čas zajtra? Zoberiem ťa na obed.“

„V Manchestri?“

„Áno,“ usmial sa.

„Už teraz mám hlad,“ vykrivila ústa.

„Myslel som to vážne. Naozaj nechcem, aby ma tu niečo zahlušilo,“ s očami chlapca sa na ňu pozrel.

„Dobre, to je dobrý nápad. Netreba riskovať, že ti ešte niečo padne na hlavu.“

Dal jej rýchlu pusu. „Budeš si ma stále doberať?“

„Len keď to budeš potrebovať,“ sladko sa usmiala na jeho dotknutom výraze.

„Dobre, niekedy to asi naozaj budem potrebovať,“ žmurkol a s úsmevom ju odzbrojil.

„Vypadáš ako maniak. Prestaň sa tak na mňa dívať. “

„Nikdy.“ 

Koniec. 

Tak som zvedavá či sem pridá niekto komentár plus aký to aj bude. :) Dona mi spomínala že niečo píše, tak sa opýtam či to sem hodí, budem rada ak by ste neprestali sledovať tento blog. Pokým sem začnem niečo pridávať, chcem to už mať napísané tzn. nie niečo písať a zároveň to pridávať. Príďte sem raz za týždeň pozrieť, možno tu budú novinky ohľadne niečoho nového. ;)