16.časť 1/2

 „Si v poriadku?“ Edmund mi prešiel prstami po brade, po pramienkoch vlasov.
„Áno...“ znelo to nepresvedčivo a Bella si to uvedomovala.

V noci, od rána... celý čas bol k nej taký milý, pozorný. „Nechcem, aby si si myslel, že keď sme boli spolu... no,“ trochu počervenela, „nechcem, aby si si myslel, že máš teraz voči mne nejaký záväzok.“
Prešiel krátky okamih než odpovedal. „Tak to si myslíš?“ odmlčal sa. „Že to beriem ako dlh voči tebe?“ kútiky úst mu mykajú do úsmevu, no oči boli urazené.
„Nie. Áno... ja neviem. Pozri sa, nečakám, že mi teraz padneš k nohám a nebudem si robiť žiadne nároky...“
„Bože Bella, táraš sprostosti,“ nadvihol obočie. „Prídeme domov. Pôjdeš si oddýchnuť a ja sa o všetko postarám,“ oznámil hotovú vec.
„O čo?“
„Pôjdem sa porozprávať s mamou aj s tvojim strýkom,“ vysvetlil. Skontroloval podbrušník na sedle, či je dostatočne utiahnutý a pomohol jej na koňa.
„Edmund, nemyslím, že to je dobrý nápad,“ jej nesúhlas bol čitateľný už z tváre.
„Ticho,“ zahriakol ju. „Som dospelý chlap. A sám sa rozhodujem. Viem čo chceš ty a viem čo chcem aj ja. Myslím, že sme to vyriešili,“ žmurkol na ňu a nadvihol jeden kútik úst. Pôsobil chlapčensky.
„Ale tvoja mama...“
„... to prežije,“ doplnil ju so smiechom. Nahol sa v sedle za jej rukou a pobozkal ju.
„Edmund...“
„Poďme. Čím skôr budeme doma, tým lepšie,“ zdvihol pohľad na šedú oblohu. Popohnal koňa a Bella nemala inú možnosť, len ho nasledovať.

15.časť

„Zajtra ráno sa môžeme vrátiť,“ oznámil v ten deň Edmund pri večeri. Sedeli za jedným stolom, ale ani jeden z nich nebol šťastný. Bella rozmýšľala prečo sa jej Edmund celý deň vyhýbal. „Počasie sa ukludnilo.“

„To je dobre,“ pozrela naňho, ale Edmund zízal do taniera. „Stalo sa niečo?“
„Nemal by som sa to skôr opýtať ja?“ zdvihol pohľad.
„Prečo?“ nechápala Bella.
Po krátkej odmlke ľahostajne mykol ramenami. „Nič.“ S hrmotom vstal od stola až sa stolička zviezla na zem. Rýchlim krokom vyšiel s miestnosti a Bella počula len buchnutie dverí. Čoraz viac sa v ňom nevyznala.
Keď asi hodinu nechodil, takmer už otvárala dvere, aby sa išla za ním pozrieť. Vonku bola tma a mrzlo. Schytila kľučku, ktorá sa otvorila pomocou inej sily.
„Kde si bol?“ neovládla zvýšený hlas, keď sa pred ňou zjavil Edmund.
Nechápavo zvraštil obočie. „Bol som pri koňoch. Aj oni musia žrať, či nie?“ Tentoraz ho zdvihol a arogantným úškrnom na ňu pozeral.
„Mohol si mi aspoň niečo povedať, ja...“
„Prečo?“ vyzval ju. Tieto ich konverzácie jej začínali liezť na nervy. S rozhorčeným vydýchnutím sa mu otočila chrbtom a odišla do spálne.

Arogantný...arogantný...krásny. Dočerta. Nemohla poprieť to, že sa jej páči. Keď si obliekla veci na spanie a vlasy prečesala rukou, vliezla do postele. Rozmýšľala, či sa Edmund radšej nevyspí na zemi pri krbe a v druhej izbe, než pri nej. Takmer tomu už uverila, keď sa o pár minút otvorili dvere v izbe.
Prudko sa posadila na posteľ. Pozeral na ňu pár modrých očí. „Myslela som, že si sa rozhodol nocovať v stajni,“ odvetila ironicky.
„Zvažoval som to,“ kútiky úst mu mykali do úsmevu. „Prepáč,“ odvetil napokon.
„Prijíma sa,“ naklonila hlavu na bok. „Ideš si ľahnúť?“ poklepala prázdne miesto na posteli.
Prikývol a keď si začal vyzliekať košeľu, opäť si ľahla a prikrývku vytiahla až po bradu. Posteľ sa pod jeho váhou trochu prehĺbila. Prikryl sa len po brucho a ľavou rukou si podoprel hlavu. Napriek jeho uvoľnenej polohe z neho cítila napätie. Pod perinou sa ho nechtiac dotkla pravej dlane a na jej prekvapenie si s ňou preplietol prsty. Otočila hlavu na bok a zistila, že Edmund na ňu uprene pozerá. Očami zablúdila na jeho pery a vzápätí na to, pomaly, trhane vydýchol vzduch z pľúc.
„Nevydržím to,“ zachrípnutým hlasom povedal do tmavej izby. Jeho teplý dych ju ovanul pri ústach.
„Čo?“ ledva prehovorila. Nebola si istá, či to povedala nahlas. Prekonal tých pár centimetrov od nej a priložil pery na jej. Po celý čas jej pozeral do očí. Hľadal náznak strachu, hrôzy... čohokoľvek, čo by ho donútilo prestať. Pri tom letmom spojení sa jej zavreli oči a vyzerala tak nevinne. Jej prítomnosť bytostne cítil. Jazykom jej prešiel po spodnej pere a tichučkým vzdychnutím do jeho úst potvrdila súhlas. Pretočila sa na bok a voľnou rukou mu zabehla na nahé brucho.
„Nemala by si mi toto dovoľovať. Mala by si ma vyhodil z izby,“ usmial sa. Pokrútila hlavou. Vedela čo chcel, aj čo chce ona. Možno si nie sú sľúbení ako partneri, ale túto noc chce byť jeho.
„Nie,“ vydýchla. Zdvihla sa na jednom lakti a pokojne mu pozerala do tváre.
„Láska moja,“ odhrnul jej z tváre pramienky hnedých kučier. Videl ako si hryzie spodnú peru. Bola nervózna, ale snažila sa tváriť odhodlane. V krátkej chvíli sa ocitla pod ním. Prsty si vplietla do jeho krátkych vlnistých vlasov. Sklonil k nej hlavu s so zatvorenými očami ju pobozkal. Nežne ju objal a dôverne si ju privinul. Pritisla sa k nemu, objala jeho telo... keby si ho dokázala privinúť bližšie, urobila by to. Zľahka jej prechádzal po jamke na hrdle a po pleci. Keď zdvihol hlavu, vlasy mal trochu strapaté a viečka oťažené.
„Si si istá, že to chceš?“ opýtal sa.
„Nikdy som si nebola istejšia,“ odpovedala a posiala mu sánku ľahučkými bozkami.
„Budem jemný,“ sľúbil. Nohami ho objala okolo bokov. Ani chvíľu o tom nepochybovala.

Časť som nepridávala kvôli únave, škole, času... ale najviac preto, lebo už nemám svoj vlastný notebook a nemôžem si ho hocikedy zapať a ísť písať. Ten týždeň nebol hrozný, no taká odstávka sa zatiaľ nechystá, aj keď ktovie čo bude na budúci týždeň.. dúfam, že sa vám časť páčila a budem rada ak necháte komentár ;) 

14.časť

Bella sa zobudila na prudký vietor, zapierajúci sa do okna. Bolo neskoro ráno a ona a Edmund ešte spali. Cítila jeho pokojný, vyrovnaný dych. Bola oňho opretá chrbtom s hlavou na jeho ramene. Uhlíky v krbe už dávno prestali vyhrievať a na tvári cítila chladný vzduch. No nebola jej zima. Keď si k nej včera večer Edmund ľahol, nebola jej až taká zima len chcela byť pri ňom. Pokúsila sa od neho odtiahnuť tak, aby sa nezobudil, ale jeho volná ruka jej spočívala na boku a keď sa odťahovala, jeho stisk sa o niečo zintenzívnil.

„Si hore?“ pošepla.

„Tak sa zdá...kde sa ponáhľaš?“ povedal mrmlajúc do jej vlasov.

„Je už veľa hodín. Nemyslíš, že by sme sa mali vrátiť?“ otočila tvár smerom k nemu a zistila, že na ňu uprene pozerá.

„Vrátiť sa nedá. Musíme počkať minimálne deň. Inak ako pešo to nejde a to by si nezvládla. Je to veľká diaľka. Pozri sa von oknom,“ pobadal ju. Keď sa pozrela, uvidela to čo včera večer. Sneh padal v takej hustote, až zacláňal všetko v diaľke. Všade bola len bieloba.

„Ale strýko sa o mňa bude báť. Preboha,“ zakryla si ústa dlaňou. To gesto sa mu zdalo rozkošné. „Čo povedia ostatní?“ zastonala a Edmund sa mal chuť rozosmiať.

„Nevil už odišiel zo správou do domu aj pre tvojho strýka. Včera ma presvedčil, že mu to nerobí problém. Odišiel skoro ráno.“

„Aha,“ zmĺkla.

„Tvoj strýko povie, že si zostala v posteli a necítiš sa dobre. Nebude žiadny škandál, aj keď...“ uvedomil si, že to čo ide povedať, by asi nechcela počuť.

„Čo keď?“

„Nechaj to tak.“ Náhle vstal sa posadil a prehodil si nohy cez okraj postele. „Idem sa pozrieť von, či máme s čím kúriť.“

„Urobím niečo na jedenie,“ ponúkla sa. Zo zdvihnutým obočím na ňu pozrel.

„Vieš variť?“

„Je o mne známe, že viem prevariť vodu tak, aby sa nepripálila,“ poznamenala ironicky. Zasmial sa, obul si jazdecké čižmy a košeľu schytil do rúk. Posledné čo videla bol jeho svalnatý chrbát a štica čiernych vlasov. V takýchto chvíľach ho mala chuť rozštvrtiť. V niektorých momentoch sa správal starostlivo a v druhých arogantne. Edmund Delory je nielen hrozne krásny, ale aj hrozne protivný.

Bella si opláchla tvár v studenej vode, vlasy si vypla sponkami do drdola a obliekla si už suché šaty a čižmy. V kuchyni založila oheň v peci a pozrela sa do komory, aké majú možnosti. Boli tu vajíčka, maslo, džbán mlieka a nejaká divina. Zamiesila cesto na chlieb a dala variť vodu do hrnca. Bude to síce trvať dlhšie pokým zovrie, ale nevadí, pomyslela si Bella. Počká. Zo staršieho chleba, ktorý nebol čerstvý urobila hrianky a natrela ich maslom.

„Je to len olovrant,“ povedala, keď priniesla na stôl jedlo. Usadil sa oproti nej a prezeral si ju prižmúrenými očami.

„Za domom je hromada dreva. Ale nie narúbaného,“ povedal. „Pôjdem nejaké prichystať na noc.“

„To bude pohľad pre bohov.“

„Máš podrezaný jazyk.“

„Ten mám od narodenia,“ poznamenala. Vstala a s úsmevom sa vrátila do kuchyne.

Asi po hodine sa k nej pridal Edmund a zvedavo pozeral čo robí.

„Hádam sa len nepokúšaš upiecť mäsový koláč?“ Stála pri dlhom stole, ktorý zaberal celý stred kuchyne, rukávy mala vyhrnuté po lakte a vaľkala cesto.

„Samozrejme,“ prikývla. „Možno z toho nebudeš mať ani pokazený žalúdok.“

„Tak teraz si na mňa hlboko zapôsobila.“ Na líci mala šmuhu múky – a obe líca zrumenené. Načiahol sa za kusom zvyšného cesta a strčil si ho do úst. Zahnala sa mu po ruke, ale netrafila.

„Ak mi budeš jesť cesto,“ povedala ostro. „Budem ľutovať, že som sa vôbec namáhala.

„Skutočne?“ Po ruke mu neplesli už najmenej dvadsať rokov.

„Takže asi by som ti ten mäsový koláč po večeri mal vrátiť nedotknutý, však?“

Zagánila naňho a potom sa rozosmiala.

„No to bolo odo mňa naozaj hlúpe,“ priznala. Kútiky úst sa jej vykrivili nahor. „Prišiel si mi pomôcť? Môžeš očistiť zemiaky.“

Vyvaľoval na ňu oči ako zaľúbený školák. Vzápätí mu do uší doľahli jej slová.

„Očistiť zemiaky? A to sa ako robí?“ zamračil sa.

Postavila mu k nohám vedro s vodou, zo zásuvky vybrala nôž a podala mu rúčku. „Verím, že si taký inteligentný a prídeš na to aj sám.“

Nebolo to také jednoduché, ako sa zdalo. Moju kuchárku aj ostatné služobníctvo by ranila mŕtvica, keby ma teraz videli, pomyslel si. Aj matku. Jeho priateľov by neranila mŕtvica, ale váľali by sa pod stolom od smiechu. Edmund Delory a čistí si zemiaky na večeru.

„Načistil som ich dosť?“ opýtal sa po hodine.

„Áno. Predpokladám, že si to robil prvý raz, však?“

„Možno sa ti to bude zdať zvláštne,“ odvetil, „ale vôbec neuráža moju mužskú hrdosť, ak priznám, že áno. A dúfam, že som to robil aj naposledy. Kto teraz umyje riad?“

Hlúpa otázka.

„Ja. Pravda, pokiaľ sa neprihlási nejaký dobrovoľník, ktorý mi s tým pomôže.“ Nadvihla obočie. Ako sa dostal do tejto absurdnej situácie? Oči sa jej smiali.

„Chceš, aby som umýval alebo utieral?“ spýtal sa stručne.

„Radšej utieraj,“ vyhlásila. „Keby si mal tie svoje urodzené ruky pridlho ponorené vo vode, mohol by si im ublížiť.“

„Môj komorník by nado mnou zaplakal,“ priznal. Deň sa vyvíja čoraz zvláštnejšie, rozmýšľal. Nechápal, ako je možné, že sa mu to začína páčiť.

13.časť

 „Pane, mali by ste sa ísť so slečnou vyspať. Mám len jednu spálňu...“ začal neisto. „Ale posteľ je tam pre slečnu dosť veľká a...“ Bella ostatné slová nepočúvala. Iste, ako necudná slečinka nemôže byť s chlapom v tej istej posteli. Nevedela sa rozhodnúť pri pohľade Edmundových modrých očí, či ju to teší alebo nie. Najedli sa a bol čas odpočinku. Edmund sa s Nevilom dohadoval o tom, že mu nemienime brať posteľ s čím Bella tiež súhlasila. Nerobilo jej problém spať na zemi len na dekách. Ale Nevil sa oháňal nad tým, aká je to preňho pocta... a to bola ďalšia vec, ktorá ju nezaujímala a vypla z ich rozhovoru. Edmund musel nakoniec podvoliť, pretože jeho nájomník bol neoblomný a rozhodol, že bude v spálni s Bellou, čo ju prekvapilo. Keď odchádzali od stola, Nevil si rozkladal deky pred krbom.

Bella sa náhle cítila hlúpo... alebo neskúsene? Ocitla sa s mužom v jednej izbe. Rozmýšľala, kde sa má vyzliecť, či má vliezť do postele prvá. Bude spať nahý? Och. Pre niekoho hlúpe otázky, no ju vykoľajovala už len samotná prítomnosť dotyčného. Čo myslel tou narážkou o tom, ako sa zohriať? Bella vedela, aký má podtext, ale už sa k tomu nevracali.

„Nevil mi dal čisté veci. Nechám ťa prezliecť.“ Akoby čítal jej myšlienky. A tak sa cítila opäť hlúpo. Nevil bol takmer dva metre vysoký a jeho košeľa siahala Belle po členky. Mokré šaty prehodila cez dvere na skrini a dúfala, že jej do rána uschnú. Čižmy si zložila vedľa krbu, menšieho ako v hale, ale dosť veľkého, aby vyhrial túto malú izbu. Mokré vlasy si prečesala rukou a vliezla pod prikrývky neveľkej postele. Bolelo ju celé telo a bola taká unavená, že sa jej ani po niekoľkých minútach nedarilo zaspať.

Keď Edmund jemne zaklopal na dvere, myslel si, že už bude spať. Dvere sa z jemným vŕzganím otvorili, keď vošiel a veľké hnedé oči naňho hľadeli s pod prikrývky. Bez slov prešiel k posteli a keď zastal pri jej prázdnej polovičke, všimol si, ako si ho trochu vystrašene ale hlavne skúmavo obzerá. Vykrivil jeden kútik úst a len zhasol sviečku, ktorá bola pri posteli na nočnom stolíku. Zo stoličky pri dverách zobral jednu hrubú prikrývku, ktorú rozprestrel na zemi pri posteli, ako vankúš si dal deku a s ďalšou sa chystal prikryť.

„Čo robíš?“ opýtala sa ticho.

„Nebude ti vadiť ak si vyzlečiem košeľu?“ Nečakal na odpoveď a pretiahol si mokrú látku cez hlavu. Pri pohľade na jeho hrudník sa začervenala a odvrátila pohľad. „Ako to myslíš?“ odpovedal na jej otázku. Znova sa začervenala a trochu previnilo si obzrela posteľ.

„Myslela som, že...ehm... že si budeš chcieť ľahnúť ku mne,“ poslednú polovicu vety rýchlo zašomrala. Takmer jej nerozumel.

„Takto je to lepšie Bella,“ odvetil ticho. Ľahol si a nič viac k tomu nedodal. Nechcel priznať fakt, či by sa ovládol, ak by bol tak blízko pri nej. Snažil sa zaspať, ale jej prítomnosť bytostne cítil a to mu bránilo. Prešlo niekoľko dlhých minút.

„Edmund?“ pípla.

„Spi,“ nakázal jej.

„Nemôžem. Je mi príliš zima,“ zamrmlala urazeným tónom. Cez jedno okno v izbe prefukoval studený vietor.

„Skús to. Únava ťa prekoná a nakoniec zaspíš.“

„Pokúšam sa o to už hodinu. Nemôžeš niečo urobiť?“

„Nie.“

„Prečo si taký zlý?“

„Prečo sa ma stále niečo pýtaš a nezavrieš tie svoje pekné ústa?“

Neodpovedala. Chcel poznamenať niečo vtipné, no keď sa obzrel jej smerom, prikrývku mala vyhrnutú až po nos a triasla sa po celom tele. Edmund zaklial a zdvihol sa zo zeme.

„Dočerta zlatko máš celé mokré vlasy,“ nahnevane ju oboznámil, akoby o tom nevedela. Ľahol si pri ňu a automaticky sa pritiahla k jeho teplu vyžarujúcej postave. Vlasy si rozprestrela na vankúš, no chytil jej zápästie a zabalil ju celú do prikrývky. „Nechaj tak. Ja to urobím.“ Starostlivo jej ich uložil na vankúš. Bella si oprela studený nos a dlane o jeho nahé brucho a hruď. Hlavu jej podoprel ramenom a triaška onedlho prestala.

„Edmund?“ zašepkala.

Po chvíli sa ozval z driemot. „Mhm?“

„Ďakujem,“ odvetila tým istým hlasom.

„Nemáš začo a teraz už spi.“ Pobozkal ju na temeno hlavy a zaspal s vôňou jej vlasov pri nose.

12.časť

 Bolo to... očarujúce. Bella nenašla v mysli žiadne iné slová než toto. Aj keď to bolo podľa nej nedostačujúce pomenovanie.

Edmund sa spokojne usmieval. Videl ako hľadela na scenériu pred sebou a nevedela zo seba vydať nič viac len mrmlanie. Stáli na kopci asi dve hodiny cesty od domu. Pod nimi sa zvažoval strmý kopec, teraz pokrytý polmetrovou hrúbkou snehu. Od západu až po východ sa tiahli zasnežené kopce a lúky. Slnko zapadalo za obzorom. Ružové oblaky zdobili oblohu a posledné lúče im osvetľovali tvár. No všimol si aj búrkové mraky, ktoré ho znepokojovali už predtým.

Po chvíli si ich všimla aj Bella. „Mali by sme sa vrátiť.“ Prešla si jednou rukou po ramene v snahe, trochu si ho zohriať. Telo mala celé premrznuté a zdalo sa jej zvláštne, že si to doteraz nevšimla. Pri rozmýšľaní ako sa zohriať, jej zaškŕkalo v bruchu. Ani na to doteraz nepomyslela.

„Áno, mali.“ Pritakal a keď si všimol ako sa trasie, pohľad mu znežnel. „Je ti zima.“ To nebola otázka. Vyzliekol si hrubý kabát, nahol sa zo sedla a prehodil jej ho cez plecia. Keď si Bella všimla, že na sebe má len košeľu, kabát si dala dole.

„V žiadnom prípade. Ochorieš a...“

„Neboj sa o mňa, vydržím.“

„Nie,“ rezolútne zamietla, no keď sa aj napriek svojej vôli zachvela, prevŕtal ju svojim pohľadom.

„Edmund nebudem mať na svedomí tvoje...“

Znovu ju prerušil. „Ticho. Viac sa o tom nedohadujem.“ Povedal to tónom, ktorý nezniesol protest.

Počastovala ho nepekným pohľadom. „Rozmýšľam či mi budeš stále niečo prikazovať. Za posledný týždeň to bolo druhý krát,“ poznamenala.

„Mala by si si začať zvykať.“ Otočil koňa a vydal sa po spiatočnej ceste. Ignorovala jeho poznámku a nasledovala ho. Jeho kabát voňal senom a koňmi a bol príjemne teplý. Bol dva krát taký veľký ako ona. Skrútila sa doňho, ale začínala mať strach, že sa stratia. Slnko už úplne zapadlo a nastúpila tma. Čierne mraky naznačovali búrku, ktorá sa po pár minútach stala reálnou. Edmunda takmer vôbec nevidela. Vlastne nevidela viac ako tri metre okolo seba. Husté, veľké vločky rozvieval silný ľadový vietor a začínala mať vážnu starosť o Edmundove zdravie. Nevidela už ani kopce, len bielobu. Sneh padal tak husto, až nás oslepoval. Bella nerozoznala kde sa končí cesta a kde je jarok a za ním pole. Na tomto úseku cesty nelemovali živé ploty ani stromy, ktoré by ju viditeľne ohraničovali. Zmocnila sa jej panika. Cítila, ako jej zviera žalúdok a už to nebolo od hladu. Nie, to určite nie. Ale panika jej nepomôže. Mala by sa spoľahnúť na Edmunda. Vzápätí sa Ash potkol na klzkej ceste. Rýchlo nadobudli stabilitu, ale Bella mala pocit, že jej srdce bije niekde v hrdle.

„Edmund!“ zakričala na matnú postavu pred sebou. Tá sa jej nakoniec stratila. Kričala, ale nikto ju nepočul. Aj v Edmundovom kabáte jej začínalo byť zima. Bolo jej do plaču a kôň bol čoraz nepokojnejší. Chcela to už vzdať keď ju silná ruka chytila okolo drieku. Edmund jej dal upokojujúci bozk. Jeho pery boli premrznuté. Vytiahol ju zo sedla a posadil pred seba len jednou rukou. Druhou zobral Ashove opraty. „Neboj sa zlatko. Domov sa v tomto počasí nedostaneme, ale poznám jedno miesto.“

Po štvrť hodine prišli k malému domčeku v strede ničoho. Okolo boli len stromy a k domu viedla cesta, ktorá bola pod niekoľko centimetrovým snehom.

„Kto tu býva?“ Bella si nebola istá či ju počul, ale po chvíli odpovedal.

„Nájomník, no teraz by nemal byť doma. Dúfam. Ak áno, modli sa, aby nás neprivítal z puškou,“ uškrnul sa.

„Nemá ťa rád?“ čudovala sa. Usmial sa na ňu, akoby mu jej otázka prišla rozkošná.

„Nie, to nie. Ale do tejto oblasti nikto nechodí.“ Zosadol a keď pomáhal Belle, nohy mala také premrznuté, že keď dopadla na zem, podlomili sa jej a zosunula sa na jeho vysokú postavu. Pár krát zaklopal a keď počuli kroky po schodoch, Edmundovi sa uľavilo. Bolo počuť mrzuté mrmlanie.

„Kto tu otravuje v tento čas...“ chlap zmĺkol a oči sa mu rozšírili, keď zbadal Edmunda pri dverách. „Bože čo tu robíte, pane? Poďte rýchlo do vnútra!“ Bella zaletela pohľadom ku koňom.

„Ja sa o nich postarám. Choďte sa zohriať pred krb.“

„Je to milý chlap. Aj keď trochu uhundraný,“ zaškľabil sa, keď ich nechal vnútri samých. Potisol ju dopredu. Prešli cez malú chodbu do obývacej miestnosti. Dom bol zariadený skromne, no veľmi útulne. Pred krbom bola drevená lavica, kde si obidvaja bez slov sadli. Belle zaletela ruka k zatúlanej kučere, ktorá padala Edmundovi do čela. Popri tom sa mu dotkla tváre a zistila, že je studený ako ľad. Hľadel na ňu, zatiaľ čo si dala dole jeho kabát a jeho zamotala do dvoch diek, ktoré našla v kúte na stoličke.

„Nevil sa o to postará,“ povedal, keď rozmýšľala čo urobiť s mokrými vecami. „Poď ku mne.“ Nadvihol deku z jedného boku a podržal ju vo vzduchu pokým sa oňho neoprela. Zabalil ich oboch do tepla a navzájom sa hriali. Bella sa nevedela sústrediť. Pohľad jej neustále zabiehal k jeho ústam. Bolo to od nej sebecké? Bol premrznutý na kosť, dal jej jediné teplo, ktoré mal -kabát- a ona myslí len na to, ako chutia jeho bozky.

„Už ti nieje zima?“ opýtala sa ho s obavami.

„Mm... je.“

Zamračila sa. „Pôjdem pohľadať nejaký čaj a dám uvariť vodu...“ Chcela sa postaviť, ale stiahol ju vedľa seba. „Čo robíš Edmund?“

„Viem aj o niečom inom,“ zamumlal.

„Čo myslíš?“ zamračila sa.

„Ako sa zohriať.“ 

11.časť

„Kde ideme?“ Opýtal sa Edmund.

„Neviem...“ priznala Bella. „Myslela som, že by sme sa mohli ísť prejsť. Pri rozhovore sa človek niekedy dozvie aj to, čo nechcel,“ uškrnula sa.

„Dobre, poď radšej ty za mnou,“ sebavedomo sa pred ňu postavil a zarazil jej pohyb. „Niečo ti ukážem.“ Teraz viedol Edmund Bellu. Išli k stajniam a keď Edmund poslal koniara nastrojiť kone, Bella sa zamračila.

„Svojho koňa si zvyčajne chystám sama. To je prvá vec, ktorú by si mal o mne vedieť,“ razantne vytrhla mladému chlapcovi sedlo z rúk. Ten len vystrašene pozrel na koniara, ktorý ho tým zrejme poveril. „Slečna, sedlo je ťažké. Nechajte to na mňa.“

„Isabella, poznáš niečo také ako služobníctvo?“ Edmund si ju premeral s úsmevom.

„Nie chlapče. Choď radšej nasedlať koňa tvojho pána.“ Edmundovu otázku ignorovala. Začínala rozmýšľať o tom, či to bol dobrý nápad. „Len sa smejte, pane,“ povedala ironicky. Nemala rada, keď za ňu niekto robil prácu. Navyše staranie o kone bola jej záľuba a nie príťaž. Edmund najprv hrozivo očervenel, potom pokojne vydýchol.

„Dobre. Môžete odísť, kone si nachystáme sami,“ vyhlásil. Starší muž aj chlapec sa najskôr nehýbali a vyvaľovali oči, ale napokon sa pobrali preč. Bella naňho pochybovačne pozrela a aj pri tom letmom pohľade vedela, že tým chce niečo dokázať. Nebola oblečená tak, ako zvykla jazdiť. V stiahnutých šatách a dámskom sedle sa jej nesedelo dobre.

„Možno by som sa mala ísť prezliecť...“ neisto poznamenala. Edmund svojho koňa vyviedol zo stojiska.

„Chceš sa tomu vyhnúť?“ zdvihol kútiky úst.

Bella sa zamračila. „Vôbec nie!“

„Tak potom nechápem, kde je problém. Veď si v jazdeckom.“

„Ale to sú šaty,“ namietla.

„A čo iné by si mala mať?“ uchechtol sa. Až po malej chvíli mu to doplo. Spomenul si, čo mala oblečené v ten prvý deň. „Vari nevieš jazdiť v sukni ako dáma?“ Pohľadom si ju obzrel od hlavy po prsty na nohách. Teraz ju urazil. Od kedy sa ich správanie zmenilo na také osobné? Pomyslela si Bella. Ešte nijaký cudzí muž sa k nej takto nesprával.

„Samozrejme, že viem.“ Zdvihla bradu a vystrela plecia. Čo tým sleduje?

„Zatiaľ o tom nie som presvedčený.“

„Myslím, že ťa veľmi rýchlo prepočítam.“ Vyviedla Asha von a bez ponúkanej pomoci nasadla. Trvalo jej to síce chvíľu, pretože mala nepohodlné oblečenie.

„Veď ma.“ Bella uchopila vôdzky pevne do rúk a vystrela sa ako lineár. Presne ako ju to učili.

Edmund si pri pohľade na ňu pomyslel, že krajšiu a tvrdohlavejšiu ženu ešte nestretol, a ani nestretne. Tým si bol istý. Bol to obraz ženy, nie dievčaťa ani divošky, ktorý videl v prvý deň. Na tmavom žrebcovi vo fialových šatách z brokátu vyzerala ako madona. Hnedé oči jej žiarili výzvou a jemným náznakom posmechu.

„S radosťou,“ jeho oči sa smiali. Než stihol dať svojmu koni pokyn, vyrazila na lesnú cestu cez bránu. Zachvátil ho chlad a po chrbte mu prešli zimomriavky. Zaklial. „Dočerta čo robíš? Stoj!“ Lesy sú tu zradné a na cestách sú stromy. Popohnal koňa a keď sa zjavila asi tridsať metrov pred ním, cez jeden ladne preskočila. Svojho koňa hnala moc rýchlo. Pred nimi sa rozprestrelo široké priestranstvo -lúka- ktorá bola teraz pokrytá vrstvou snehu. Pomaly ju dobiehal. Sústredil sa len na ňu a keď sa pár metrov pred ním zjavil niečo vyše jeden a pol metra vysoký plot, nečakal to. Jeho kôň sa vzpätil, ale ona svojho popohnala a keď ho preskočila a pokračovala, urobila naňho dojem. Išla do ovocných sadov, cez ktoré bolo teraz ľahko vidieť na metre ďaleko, keďže stromy nemali husté koruny listov. Zazrel záblesk fialovej a prekvapilo ho, keď naňho čakala. Ruky si prekrížila na prsiach a usmievala sa.

Pri pohľade na jeho tvár, sa Belle úsmev ešte rozšíril. Bol opäť celý červený od zlosti.

„Čo si si myslela?“ zrúkol. Tváril sa ako by ju išiel zmlátiť.

Úsmev jej zamrzol na tvári. „Ty sa hneváš?“

„Áno, hnevám sa! Mohla si sa zabiť!“ Zoskočil z koňa a zastal pár centimetrov od nej. „Pýtam sa ťa ešte raz, čo si si myslela?“

„Neznesiem ten tvoj arogantný pohľad!“ Bella ho prepichla očami a prstom v rukavici ho šťuchla do hrude. Prekvapene rozšíril oči. Hnev prešiel Edmunda tak rýchlo, ako aj prišiel. Pozrel na jej zovreté pery a mal chuť ju bozkávať. Zase.

„A prečo si taký podráždený? Nie si môj brat, nie si môj otec, dokonca si mi neni ani rodina a už vôbec nie si môj manžel, takže naozaj nechápem...“

„Jazdíš celkom obstojne,“ usmial sa na ňu a prerušil jej hlasné protesty. Prekvapene zažmurkala a stíchla.

„Takže obstojne?“ napokon zvodne vykrivila ústa. „Ani ty nejazdíš najhoršie.“ Ich doberanie bolo preč. Sklonil k nej tvár a obláčiky ich dychov v mrazivom vzduchu sa spojili do jedného. Pozeral jej uprene do očí.

„Teraz ma pobozkáš?“ Bella ťažko prehltla.

„Vyzerá to tak, zlatko,“ samoľúbo sa usmial.

„Povedala som ti, aby si ma tak nevo...“ Keď sa ich pery spojili, spokojne vzdychla a jemne ho udrela do hrude. Keď ju Edmund bozkával, cítil sa naplnený. Bola jeho a on bol jej.

Zavrhnutie..

To boli slová ktoré ma napadli pri tejto fotke.. určite ju každý/á z Vás videli... 
Vždy ma bolí keď ju vidím... už nepíšem, ale toto ma napadlo pri pohľade na ňu /nich

                                                         ~ ~ ~ ~ ~ ~ ~ ~ ~

Pocit zavrhnutia je niekedy horší než smrť. Poviete si, že je to pekná somarina. Ale...

Keď sa Vám niekto otočí chrbtom, keď sa Vám niekto vysmeje do ksichtu alebo keď Vás niekto odvrhne a prijme za Vás niekoho druhého. To je niečo, čo Vám spôsobí slzy, niečo čo Vám zviera hruď v nesmiernych kŕčoch. Tie kŕče sú zapríčinené zlomením Vášho srdca. A čo smrť???

Nastane bolesť, ktorá pominie ešte rýchlejšie než prišla. Nepamätáte si prečo tá bolesť vôbec bola, vlastne ani len nerozmýšľate..pretože už viacej neexistujete. Nie je žiadne trápenie. Nie je nič. Avšak zavrhnutie?

Vo chvíli keď znova začnete aspoň trochu uvažovať zistíte, že to nebol sen. A všetko začne od znova. Opäť cítite ten tlak, opäť sa Vám hrnú slzy do očí a ony neprestávajú tiecť. Prelejete potoky sĺz za niečo čo neutícha. Pretože odvrhnutie nemá spôsobiť úľavu, ale len trápenie.

Je tu však niečo čo to môže zmeniť. Vec, ktorá príde raz za čas. Vec, ktorá pri smrti nemôže nastať nikdy.

Pomoc..

. 

.

.

.

Barčina 10.časť je pod týmto :).. takže prajem príjemné čítanie ak ste sa k tomu ešte nedostali 

S pozdravom -Donna♥

10.časť

Edmund mal chuť rozbíjať a ničiť všetko, čo bolo v jeho dosahu. Zaklial. Odkedy sa naučil, že ženy mu do postele chodia samé, nestaral sa takmer o nič. Do smrti jeho otca. Ale nijaká sa mu nedostala pod kožu ako ona. Spoznal krajšie ženy, obdivuhodnejšie.. dokonca poddajnejšie. Ani to nieje žena, iba dievča. Znovu zaklial. Kašlať na to, čo chce jeho matka. Mal chuť schytiť ju do náručia a bozkávať a robiť ďalšie veci na ktorých sa vždy smial. Smial sa priateľom, ktorý boli závislí len na jednej žene. Boli zamilovaný. A on tiež. Vybehol z miestnosti a rozbehol sa po chodbe. Kráčala svižne a bola pred ním o niekoľko dobrých desiatok metrov.

Len dôstojnosť jej nedovolila bežať. Zmizla za rohom dverí, ktoré viedli na záhradu. Edmund sa rozbehol smerom ktorým sa vydala, aby mu neušla.

„Dočerta stoj!“ Edmund bol celý bez seba. Chytil ju za lakeť a otočil k sebe. Bella pozerala do zeme a prudko dýchala.

Po dlhej chvíli naňho zdvihla zrak a odhodlane sa vystrela. „Myslím, že by ste nemali...“

„Prestaň s tým!“ Tváril sa ako nepríčetný. Od zlosti bol celý bez seba. Prekvapene cúvla, no Edmund k nej spravil krok. Medzi nimi bola len nepatrná medzera.

„Chcem...“ uprene jej pozeral do očí. Bella si pomyslela, že krajšieho muža ešte nevidela. Pod jeho upretým pohľadom cítila, ako sa jej hrnie do tváre krv.

„Čo chceš Edmund?“ zmätene naňho pozrela. Jeho meno vyznelo z jej úst tak prirodzene. Prvý krát ho oslovila priamo. Dlho sa ňu pozeral, rozhodoval sa.

„Chcem byť s tebou,“ odvetil napokon. „Chcem o tebe vedieť všetko. A chcem urobiť jednu vec.“

„Čo je to?“ nepatrne vydýchla. Nebola si istá či ju vôbec počul. Akoby to chcelo vedieť aj samé slnko. Po zamračenom dni vykuklo spoza mrakov. Pozeral na jej pery. Hruď sa mu prudko dvíhala. Sklonil sa k nej a jednou rukou si vplietol prsty do jej jemných kučier. Boli presne také, aké si Edmund predstavoval. Ako hodváb. Odchýlila pery a aj keď to čakala, totálne ju ohromilo keď ju bez váhania objal. A potom sa jeho ústa spojili s jej perami. Pristihla sa, že namiesto toho, aby sa bránila, sa k nemu pritíska. Znovu a znovu ju bozkával, od ľahučkých dotykov pier po prechádzal k naliehavejším bozkom. Pozrela naňho, Edmund mal oči zatvorené a tvár mu tienili husté čierne mihalnice. Bol krásny.

„Chceš byť so mnou?“ vecne poznamenala keď sa od seba odtiahli. Ešte stále ju držal okolo bokov. Usmial sa na ňu tým spôsobom, pri ktorom bola Bella rada, že ju drží.

„A chcem ťa spoznať,“ doplnil ju.

Keď zdvihla zrak, uvidel v jej očiach šibalské ohníky, ktoré mala aj pri ich prvom stretnutí.

„Tak poďme.“ Vložila si ruku do jeho dlane a potiahla ho smerom od domu.

9.časť

Lizzie sa ponorila do čítania, až stratila pojem o čase. Túto drobnosť mi prišla pripomenúť starká.

„Dieťa moje...“ zamračila sa na mňa. „Aj zajtra je deň. Pod si ľahnúť.“

No ja som na únavu ani nepomyslela, nehovoriac o spánku. Ako by som mohla zaspať?

„Koľko je hodín?“

„Je pol jedenástej.“

„Keď budem unavená, pôjdem do postele,“ ubezpečila som ju. Prebehla som očami po nasledujúcich stránkach, no boli to väčšinou zápisky o pocitoch nasledujúcich dní, opis izieb, záhrady... to všetko si prečíta neskôr. Ešte nikdy ma nezaujala kniha tak veľmi a keď si predstavím, že sa to dialo aj v skutočnosti, príjemné teplo a zároveň neznámi pocit sa mi rozlial v tele. Pretočila som asi desať stránok, kde sa spomínali predchádzajúce veci. Nechcela som pretáčať strany až na koniec a prečítať si ten, aj keď ma to veľmi lákalo. Bolo to príjemné trýznenie. Mala som tušenie kam to vedie a s úsmevom na tvári som sa ponorila do čítania.

20.12.1909;

Bella našla strýka sedieť v pracovni skoro ráno, keď sa väčšina hostí išla poobzerať po vidieku. Sedel v kresle, popíjal a zadumaný výraz na jeho tvári sa nedal prehliadnuť.

„Dobré ráno,“ potichu sa ozvala pri dverách.

„Ach, ahoj,“ usmial sa na ňu. Od kedy sa stal jej poručníkom, snažil sa, aby jej nahradil obidvoch rodičov. „Deje sa niečo?“ opýtal sa jej, keď zbadal je pohľad. Nikdy nepochybovala o tom, že ju nemal rád ako svoju vlastnú. Vychovával ju v podstate sám, od troch rokov.

„Nemala by som sa to opýtať ja?“ podotkla jemne. Bella podišla k nemu a sadla si do kresla. Keď vzal jej útlu ruku do jeho veľkej dlane, vedela, že sa niečo deje.

„Hovor,“ požiadala ho bez zbytočných slov.

„Neviem ako začať...“ pohľad mal utrápený. „Sme na mizine. Dnes mi prišiel list z domu a niečo nevyšlo tak ako malo. Jedny investície, ktoré som vložil...“ keď videl jej pohľad zmĺkol. „Tým ťa nemusím zaťažovať. Bude to ťažšie, ale myslím, že nebudeme musieť predať nič, no aj tak nemôžme mať veľké výdavky.“

„Nehovoril si, že sem ideš práve kvôli obchodom?“

„Áno, ale... s tým to nič nesúvisí. Nato, aby som niečo rozbehol, potrebujem určitý základ peňazí a ten nemám.“

„Potom si od niekoho požičaj. Možno Del...“

„Nie,“ hneď ju prerušil. „Dobre vieš, že nato som až moc hrdý. A od neho si požičiavať nechcem. Ako som povedal, predať nebudeme musieť nič, aj keď s novými koňmi sa asi budeš musieť rozlúčiť...“

„Dobre vieš, že mi to nevadí. Nerada vidím, keď sa trápiš. Ak budeš niečo potrebovať príd za mnou. Aj rozhovor ti môže pomôcť,“ usmiala sa naňho.

„Myslím, že si pôjdem ľahnúť. Celú noc som nespal.“ Nechal ju samu. Pár minút premýšľala, ale nakoniec aj tak na nič neprišla. Rozhodla sa trochu prejsť po dome. Práve šla do tanečnej sály, keď sa k nej priblížil chlapček, ktorého poznala. Bol medzi deťmi, ktorým čítala.

Chlapec vyzeral zmätený a neistý, šiel po chodbe, ale akoby nevedel, kam má ísť. V rukách zvieral nejakú drevenú hračku.

„Ahoj. Stratil si sa?“ Čupla si, aby mali tvár v jednej rovine.

„Nie, slečna.“

„Ako sa voláš?“

„Arthur, slečna.“

„Nevyzeráš veľmi šťastný Arthur. Čo sa ti stalo?“

Prikývol. „Hral som sa s niečím, s čím som sa nemal hrať a teraz sa to zaseklo a ja dostanem výprask.“

„Čo je to?“ vyzvedala Bella súcitne.

„Ukážem vám.“ Chytil ju za ruku a ťahal so sebou.

„Kam ideme?“

„K vianočnému stromčeku.“

„Výborne. Práve som tam mala namierené.“

Arthur ju voviedol do tanečnej sály, ktorá bola našťastie prázdna. Vianočný stromček bol vskutku veľký.

„Niečo sa zachutilo na stromčeku?“ vyzvedala Bella.

„Áno, slečna, tamto.“ Ukázal na konár vysoko nad hlavami.

„Nič nevidím. Ach, bože, čo je to?“ Na konári viselo niečo tmavé, chlpaté, niečo, čo pripomínalo hniezdo. Alebo mŕtveho hlodavca.

„To sú vlasy pána Bowmana.“

Bella vyvalila oči. „Jeho tupé? No prečo... ako...?“

„Viete,“ vecne vysvetľoval Arthur, „videl som, že zadriemal na pohovke v knižnici a príčesok mu spadol z hlavy. Pomyslel som si, že by sa s ním dalo pohrať. Tak som ho vystreľoval z hračkárskeho katapultu. Potom vyletel privysoko, až hore na vianočný stromček, nemohol som ho dočiahnuť. Chcel som ho vrátiť pánovi Bowmanovi skôr, ako sa zobudí, naozaj chcel!“ Chlapec vkladal do nej všetky svoje nádeje. „Mohli by ste ho dať dole?“

Bella sa odvrátila, zakryla si tvár rukami a zadúšavo sa rozosmiala. „Nemala by som sa smiať,“ lapala po dychu. No čím viac sa nažila smiech potlačiť, tým to bolo horšie. Keď sa trochu utíšila, pozrela na Arthura, ktorý sa na ňu mračil, a zdalo sa, že zoberie nohy na plecia. Vedel, že dostane výprask, preto nepovažoval situáciu za takú smiešnu.

„Prepáč,“ ospravedlnila sa Bella. „Chudáčik Arthur. Chudák pán Bowman! Áno, dám dole tú vec zo stromčeka.“ Príčesok bolo treba zachrániť nielen kvôli Arthurovi, ale aj preto, aby sa pán Bowman nedostal do trápnej situácie.

„Už som vyskúšal rebrík, ale nedočiahol som,“ povedal.

„Nieste veľmi vysoká,“ pochybovačne poznamenal Arthur.

„Aspoň sa o to pokúsim,“ Bella sa naňho usmiala. Rebrík bol vysúvací. Spolu ho presunuli pod jeden z výklenkov. Bella si vyzula čižmy a stúpla na prvý schodík. Dávala pozor, aby si nepristúpila sukňu, hravo vyliezla len v pančuchách až na vrch, kde len chvíľu zaváhala. Keď sa dostala na samý koniec rebríka, načiahla sa po príčesku, ale na dosah jej chýbalo pätnásť centimetrov.

„Dočerta!“ mrmlala si. „Skoro ho mám.“

„Nespadnite, slečna!“ zakričal Arthur. „Možno by ste mali radšej zísť.“

„Vieš,“ zamyslela sa. „Keby som sa postavila na rímsu, myslím, že by som naň dosiahla.“ Opatrne sa nadvihla a preliezla na ňu.

„Nevedel som, že dámy vo vašom veku vedia liezť,“ komentoval to Arthur. Urobila naňho dojem.

Dávajúc pozor, kam kladie nohu, zastala a načiahla sa k vlasom. Bol stále privysoko. „Arthur, zlá správa je, že nedočiahnem. Tá dobrá je, že máš veľmi výkonný katapult.“

„Dostanem riadnu bitku.“ Prevrátil oči.

„Arthur!“ Vo dverách sa objavil ďalší chlapec. „Všetci ťa hľadajú! Tvoj učiteľ hovorí, že meškáš na hodinu,“ zadychčane mu oznamoval.

„Budú lietať hromy-blesky,“ mrmlal Arthur. „Musím ísť, slečna. Zleziete odtiaľ?“

„Áno, zvládnem to,“ uistila ho Bella. „Len chod Arthur. Nemeškaj na hodinu.“

„Ďakujem!“ zakričal a ponáhľal sa z miestnosti. Hlas jeho kamaráta sa k nej doniesol z chodby. „Čo robila tam hore?“

Skôr, ako preliezla na rebrík, predĺžená časť sa zosunula. Vyjavene zízala na skladací rebrík, ktorý bol ďaleko pod ňou. Trčala v polovici steny v tanečne sále, nemala ako zísť a v dome nebol takmer nikto.

„Arthur!“ zvolala, no odpovede sa nedočkala. Svitlo jej, že je tam uväznená. Aj keby ju tu niekto našiel, zaručene si to nenechá pre seba a všetci sa na tom budú baviť celé sviatky.

„Došľaka!“ tlmene zanadávala. „Hej! Počuje ma niekto?“ Jej hlas sa ozýval. Nič. Zvažovala, že sa na rímsku posadí, ale bola príliš úzka. Mala pocit, že čakala aspoň pol hodinu, keď vo dverách zazrela postavu. Najskôr si myslela, že je to sluha. Zdanie bolo opakom.

„Bože, prečo práve vy,“ zamrmlala. Zatvorila oči, akoby jej prišlo zle.

Počula ako neveriacky vyslovil jej meno. Otvorila oči a uvidela Edmunda Deloryho stáť pod ňou.

„Isabella dočerta, čo tam robíte?“ V tvári mal zmes prekvapenia, pobavenia a čohosi, čo sa podobalo na znepokojenie. Bola priveľmi utrápená, aby ho pokarhala za to, že ju oslovil krstným menom. Začínali ju od toho státia bolieť nohy.

„Chcela som na niečo dosiahnuť,“ odpovedala krátko. „A rebrík sa zosunul.“ Oblečený bol šokujúco neformálne. Mal na sebe čierne nohavice, čižmy a vysúkané rukávy na košeli odhaľovali jeho mocné predlaktia.

„Mali ste poprosiť sluhu, ktorý je dosť vysoký. Nezdá sa mi mi, že by ste spĺňali túto požiadavku zlatko.“

„Vyliezť sem bolo ľahké,“ povedala Bella. „Problém je zísť a nehovorte mi zlatko...“

Akoby ju nepočúval. Podišiel k rebríku a začal upevňovať vysúvaciu časť. Zatúžila m povedať, aby šiel dočerta, že tam radšej zostane celé dni, než by prijala jeho pomoc. Keď si všimol jej nerozhodnosť, vecne povedal: „O chvíľu sem isto niekto príde. A mal by som asi poznamenať, že vám odtiaľto výborne vidím pod sukňu.“

Bella sa prudko nadýchla a pokúsila sa potiahnuť si šaty bližšie k sebe. Zapotácala sa.

Edmund zanadával a zvážnel. „Nehýb sa. Nepozerám sa. Stoj pokojne, dočerta. Idem po teba.“

„Viem liezť sama. Len mi prisuňte rebrík,“ opäť ignorovala jeho svojvoľné rozhodnutie pre tikanie.

„Čerta starého. Nebudem riskovať, že si zlomíš väzy.“ Rozložil rebrík na maximálnu dĺžku a prekvapivo svižne naň vyliezol. Vystrel k nej ruku.

„Teraz pomaly. Chyť sa ma a opatrne sa presuň. Pomôžem ti.“ Bella ho poslúchla. Musela uznať, že logistika zostupu je trochu zložitejšia ako výstup. Chytil ju pevne a prihováral sa jej hlbokým, upokojujúcim hlasom. „Je to dobré. Mám ťa. Teraz vykroč ku mne a polož nohu, nie, nie tam, vyššie, áno, tam. A je to.“

Bella sa presunula na rebrík a on jej pomáhal zostupovať, až sa napokon ocitla v zajatí jeho ramien a tela. Bola mu otočená chrbtom a hľadela pomedzi priečky rebríka, kým on ju istil zozadu. Ako hovoril, cítila jeho horúci dych na svojom líci.

„Môžeš si odpočinúť. Je to ľahké nenechám ťa spadnúť,“ odvetil, keď zacítil ako sa zachvela.

Chcela mu povedať, že sa vôbec nebojí výšok. Mala len neznámi pocit a pritom vnímala jeho vôňu a cítila jeho svaly cez tenkú látku.

„Udrží nás rebrík oboch?“ podarilo sa jej opýtať.

„Áno, mohlo by na ňom stáť aj päť ľudí,“ utešoval ju. „Budeme schádzať spolu po jednom stupienku.“

„Cítim mätu,“ konštatovala a pootočila sa, aby naňho videla.

Bola to chyba. Tvár mali v jednej výške.

„V kuchyni vyrábajú cukrovinky.“ K jej perám sa dostal jeho horúci, mätou prevoňaný dych. „Pár som zjedol.“

„Máte rád sladkosti?“

„Zvyčajne nie, no mám rád mätu,“ usmial sa. Zostúpil na nižšiu priečku a prinútil ju, aby ho nasledovala.

„Príčesok,“ pripomenula si Bella.

„Čo prosím?“ Edmund sledoval jej pohľad a keď videl tupé visieť na konári, sklonil hlavu na jej plece a potláčal výbuch smiechu, lebo by mohol ohroziť stabilitu. „Nato si chcela dočiahnuť? Panebože!“ Pridŕžal ju jednou rukou, keď uvažovala kam má stúpiť.

„Nechcela som, aby sa pán Bowman dostal do trápnej situácie.“

„Aká si ty dobrá duša,“ povedal nežne. Mala pocit, že sa jej vysmieva. Zastala a otočila sa. No zistila, že sa usmieva. V jej bruchu to vyvolalo čudné vibrácie.

Keď už stáli na zemi, Bella sa mu zahľadela do tváre. Zízal na ňu, akoby si chcel niečo zapamätať, vstrebať to. Nakoniec to nevydržala a odvrátila pohľad na svoje topánky, ktoré boli obďalač.

„Ukážte pomôžem vám.“ Svižne si rozkročmo kľakol na dlážku.

„Nie...prosím,“ chcela namietnuť.

„Ticho,“ zahriakol ju a na prekvapenie oboch zmĺkla. Vystrela nohu a on jej starostlivo obul topánku. Pocítila jemný dotyk jeho prstov na členku. Pozerala dolu na jeho široké plecia. Položil obutú nohu na dlážku a načiahol sa po druhú topánku. Mäkkosť jeho dotyku ju prekvapila. Netušila, že taký veľký chlap môže byť taký jemný. Keď jej obul aj druhú, prešiel jej po lýtku a zdvihol sa. Chcel niečo povedať, videla mu to na očiach, ale predbehla ho.

„Musím ísť,“ zmätene zamrmlala a ponáhľala sa preč.

Ďalšia časť tu bude vo štvrtok/piatok, uvidím ako mi to víde. 

PS: Nejako ste sa rozbehli s komentármi, ale mňa to len teší, dúfam, že budete pokračovať ;) X

8.časť

Po večeri si chcel Edmund zapáliť na terase s Maxom a ďalšími pánmi cigary, ale jeho matka mala zrejme iné plány. Odtiahla ho do knižnice. S pocitom, že potrebuje niečo silnejšie ako víno, podišiel k skupine fliaš a karáf, ktoré stáli na mramorovej doske jednej zo skriniek. Edmund odjakživa nenávidel rozhovory s mamou. Bola ten typ ženy, ktorá vnucovala ostatným svoje názory v presvedčení, že sama vie najlepšie, čo oni sami chcú. Usadila sa do koženého kresla. Edmund sa oprel o rímsu kozuba a díval sa na mamu, ktorá vyzerala nepokojne.

„Tak čo?“ So záujmom nadvihla obočie. „Čo povieš na Annu Blandfordovú?“

Edmund lenivo pokrčil plecami. „Ujde.“

Obočie jej kleslo. „Len ujde? To je všetko, čo mi povieš?“

„Lady Anna nie je nič viac a nič menej, ako som očakával. Myslím, že by mi neprekážalo sa s ňou oženiť, hoci ma ani najmenej nezaujíma.“

„Manželka nemusí byť zaujímavá.“

Edmund sa skľúčene zamyslel, či v tejto vete nie je nejaká skrytá múdrosť. Stačila hodina v jej spoločnosti a každý vedel prakticky všetko, čo sa o nej dalo dozvedieť. No Isabella bola svieža a fascinujúca. Pri večeri od nej nevedel odtrhnúť zrak. Nebola taká pestovaná ako Anna, no šírila okolo seba chaotickú radostnú sviežosť. Mala takú chuť do života, s akou sa predtým nestretol, a inštinktívne chcel byť v jej prítomnosti. Ten pocit sa zintenzívnil, keď sa stal svedkom jej vážnej diskusie s Maxom. Obdivoval, ako opisovala veci. Tak sa pohrúžila do rozhovoru, že zabudla jesť, a keď jej potom sluha odnášal plný tanier polievky, smutne za ním hľadela.

„Mali by sme sa vrátiť,“ navrhol Edmund mame.

„Dobre,“ vstala a chytila ho za rameno.

Bella si večeru vôbec nevychutnala. Počas večere z nej nespúšťal oči Edmund, hľadel na ňu s akýmsi drzým, znepokojujúcim záujmom, ktorý chápala ako výsmech. Po večeri sa ľudia odobrali do rôznych kútov domu. No nechcelo sa jej ísť piť čaj, ani vyšívať či robiť iné nezmyselné veci. Mala na výber: buď si pôjde ľahnúť alebo si nájde miesto, kde bude sama. Na spánok ani nepomyslela. Nájde si nejakú knihu. Išla do knižnice, kradmo nakukla za dvere, aby zistila, kto je v nej. Zišla sa tam skupina detí, väčšina sedela na podlahe a starší pán s bokombradami sedel na tvrdej stoličke. V rukách držal nejakú knihu a škúlil do nej cez okuliare.

„Pokračujte! Teraz nemôžete prestať,“ zakričalo nejaké dieťa.

Starec zdvihol zrak. „Odkedy sú písmená také malé? Nie je tu slabé svetlo?“

Bella sa súcitne usmiala a vošla do miestnosti. „Môžem vám pomôcť, pane?“

„Och, áno.“ S vďačným pohľadom vstal a podával jej knihu. Bola to Vianočná koleda od Charlesa Dickensa. Jej príbeh o vykúpení sa stal senzáciou.

„Nečítali by ste im chvíľu? Rád by som si sadol k ohňu a dopil punč.“

„Veľmi rada,“ povedala Bella. Vzala knihu a spýtavo sa pozrela na deti. „Mám čítať?“

„Áno!“ zvolali jednohlasne. Usmiala sa na ne, nalistovala stranu a čítala. Sem tam sa pozrela na ich fascinované malé tváričky. Po chvíli úkosom zazrela ako vošla nejaká vysoká postava do miestnosti. Zdvihla zrak a zadívala sa do tmavomodrých očí, ktoré vo svetle sviečok a ohňa z kozuba pôsobili ako čierne. Sadol si do kresla v kúte a pridal sa k malým poslucháčom.

Edmund sa pohodlne usadil a pohľadom visel na Isabelle. Neobľuboval patetické príbehy, no ako tam sedel a počúval ju, pocítil ako sa mu telom šíri horúčava, a nemalo to nič spoločné s praskajúcim ohňom v kozube. Bella čítala vianočný príbeh s nevinnou odovzdanosťou. Chcel byť s ňou sám a hodiny počúvať jej hlboký, čarovný hlas. Chcel jej položiť hlavu do lona, aby cítil krivku jej stehna na svojom líci. Keď dočítala druhú kapitolu, so smiechom sľúbila deťom dožadujúcim sa, aby čítala ďalej, že bude pokračovať nasledujúci večer. Mysľou mu prebehla myšlienka, želanie, aby ona bola dcérou Blandfordovcov namiesto Anny. Keď si pomyslel, že by si ju vybral namiesto tej ktorá mu je sľúbená, cítil sa ako chrapúň.

7.časť

Dom bol nádherne vyzdobený, na závesoch zo zlatého hodvábu sa hompáľali vianočné gule, dvere zdobili girlandy z ihličia, cezmínu a brečtanu ovinuté stuhami. Stoly dekorovali sviečky a trvalky ako chryzantémy a vianočné ruže. A niekto zavesil na niekoľko dverí aj trsy imela.

Vošli do veľkého prijímacieho salónu zariadeného pohodlným nábytkom, v ktorom nechýbal hrací stôl, klavír, písací stolík a stohy kníh a periodík. Ako prvého Bella zazrela Maxa, lorda Llandrindona. Tento muž pôsobil impozantne a mocne, čo bolo pri takom mladom veku nezvyčajné. Keď zbadal Bellu, milo sa na ňu usmial a kývol jej na pozdrav. K jej strýkovi sa pristavilo hneď niekoľko mužov, väčšinou obchodníci. So všetkými sa slušne pozdravila, ale do rozhovoru sa nemala chuť zapájať, aj keď niekedy ju až štípali ústa ako chcela niektorého z nich opraviť. Strýko to vedel, sám ju zaúčal do mužských tém o obchodoch, politike a ďalších veciach o ktorých by mladé dievča nemalo vedieť. Preto musela držať jazyk za zubami. Bolo by to neslušné keďže je žena a jej názory by vysmiali alebo prinajlepšom ignorovali. Thomas Bowman, bohatý obchodník z Ameriky rozprával o výrobe a expandovaní mydla do Anglicka. Bol zavalitý, nízky, v tvári celý červený, s ústami lemovanými mohutnými mrožími fúzmi. Na hlave mal príčesok, ktorý vyvolával dojem, že už-už skĺzne a niekam ujde. Jeho manželka Mercedes bola presný opak: vychudnutá krehká osôbka s prísnym pohľadom a úsmevom, ktorý pretínal jej tvár ako prasklina v zamrznutom rybníku. Tento pár pôsobil, akoby sa nezmestil pod jednu prikrývku. Spájalo ich len jediné: nespokojnosť so životom a svojím partnerom. Kým strýko pokračoval v konverzácií, Bella cúvla do kúta miestnosti a odtiaľ sa všetkému prizerala. Keď to najmenej čakala, osoba ktorú očakávala celý čas kráčala jej smerom.

„Isabella,“ vyčarila ten najkrajší úsmev.

„Anna,“ kývnutím ju pozdravila. Na sesternicu bol pekný pohľad. Zlatisté kučery mala vypnuté a jasnomodré oči dávali najavo sebavedomosť, ktorá jej nikdy nechýbala. Už počas prvej sezóny v spoločnosti lámala srdcia mladých mužov a jemne, ľútostivo odmietala viacerých nápadníkov. Ako ju aj jej strýka oboznámila jej mama lady Bladfordová, očakávala ponuku od Edmunda Deloryho. Asi pol hodinu vykladala Belle klebety o všetkých v miestnosti a nezabudla spomenúť aj hostiteľa, ktorý sa správal presne tak, ako predtým. Sebavedomo. Videla, že vystupoval s istotou muža, ktorý si je vedomý vlastnej autority. Anna na ňom visela pohľadom celý čas a takmer celú dobu neprestala rečniť o tom, aký úžasný má statok, aký je bohatý, ako sa k nej pozorne správa... Belle to už začínalo liezť na nervy. Našťastie ju zachránil Max, Edmundov priateľ, ktorý ju prišiel pozdraviť. Anna naňho vypleštila oči, ale rýchlo sa spamätala.

„Mylord, toto je moja sesternica lady Anna Blandfordová,“ predstavila ju Bella. Prívetivo kývol hlavou, no z jeho správania bolo jasné, že Annu okamžite pustil z hlavy ako nepodstatnú osobu, čo sa jej sesternici stáva málokedy. Po pár minútach rozhovoru sa k nim priplietla aj Bellina teta, ktorá sa svojimi prázdnymi názormi spolu s dcérou nemohla zapájať do ich rozhovoru. Edmund uvidel priateľa v spoločnosti troch dám a s prekvapivosťou si uvedomil, že jedna z nich je tá žaba z rána. Takmer ju nespoznal. Nebola vyobliekaná ako ostatné dievčatá ale jej výzor pripomínal bábiku. V tmavomodrých šatách a stužkách vo vlasoch pôsobila ako tortička. Veľmi chutná tortička, pripomenul si už po druhý krát. Podišiel k nim. S Blandfordovcami sa už stihol pozdraviť a preto venoval pozornosť Isabelle.

„Dobrý večer,“ uklonil sa jej. Mal oblečené tmavé sako, ktoré dokonale sedelo na jeho urastenej postave, sivé nohavice, čerstvo vyžehlenú bielu košeľu a úhľadne uviazanú čiernu kravatu.

„Dobrý večer.“

„Edmund, myslím, že ťa hľadá matka...“ Max poznamenal ešte skôr, než sa pri nich zastavila. Pozdravila sa s Bellou, ale vyzeralo to, že ju takmer nevníma.

„Edmund, možno by si mohol vziať pred večerou lady Bladfordovú a lady Annu na prechádzku okolo domu.“ Zrejme sú ich vydaju priklonené obe rodiny.

„Och, áno,“ nadšene zareagovala Anna. „Môžeme ísť mama?“

„To je dobrý nápad,“ odpovedala.

Edmund sa na obe usmial. „Bude mi potešením.“ Potom sa obrátil k Belle. „Nepridáte sa k nám, slečna Ashburnová?“

„Nie!“ zamietla rýchlo a vzápätí si uvedomila, že jej odmietnutie bolo priveľmi dôrazné. Jemným tónom dodala: „Prejdem sa po usadlosti neskôr, ďakujem.“

Premeral si ju zhora nadol a potom sa zastavil na jej tvári. „To vám však už možno nebudem k dispozícií.“ Stuhla pri šteklivom výsmechu v jeho hlase, no nemohla od neho odtrhnúť pohľad. V hrejivom svetle salóna sa jej oči leskli zlatisto a škoricovohnedo.

„V tom prípade si budem musieť poradiť bez vás,“ odvetila ironicky. Len sa uškrnul. Keď odchádzali, zamrmlal Anne čosi, čo ju tak rozosmialo, že lapala dych. Nedalo sa poprieť, Edmund Delory bol svojou mužnosťou a trúfalými tmavomodrými očami chlap na zjedenie.  

6.časť

Celkom pekné, pomyslela si Bella, keď prechádzala cez chodby. Bolo to viac ako pekné... bolo to cítiť peniazmi. Všetko. Všade bolo rušno. Všetci sa pripravovali na prichádzajúcich hostí. Vianočná pozvánka od Deloryho bolo niečo, začo by dal každý v Anglicku aj hotový majetok. Keď ste boli pozvaní, niečo ste znamenali. Každý rok, ako jej hovoril strýko, sem boli pozývané tie isté rodiny. Ak niekoho vyškrtli zo zoznamu, pokladalo sa to za urážku. Nie všetci sa mohli ubytovať priamo v dome, keďže izby boli plne obsadené, preto niektorí museli dochádzať z neďalekej dediny alebo mesta. Matky sem privádzali dcéry hlavne kvôli vysokej kapacite nezadaných mužov, ktorí boli zväčša šľachtici, a tí ktorí neboli, mali aspoň peniaze a moc.

Teraz nebol čas obdivovať dom. Bella sa musela ísť nutne prezliecť, pretože pohŕdavé pohľady ktorými ju častovala asi každá žena alebo dievča čo sa okolo nej mihli ju začínali štvať. Aj keď im to nemohla zazlievať. Kabát mala premočený od snehu do výšky kolien, vlasy mala strapaté a neupravené a bolo z nej určite cítiť pach od koní. Keď sa postarala o Asha, hneď zamierila do domu. No asi bol lepší nápad ísť cez bočné chodby a schodiská. Čo už. Zrýchlila do kroku. V jednej ruke Bella zvierala klobúk a v druhej jazdecké rukavice.

Konečne si vydýchla keď vošla do svojej izby. Emma vybaľovala jej veci a keď na ňu zdvihla pohľad, takmer zamdlela.

„Bože... ako vyzeráte!“ takmer kričala. Bella sa mala chuť rozosmiať. „Okamžite do vane, máte tam už vodu. Poďte pomôžem vám vyzliecť sa.“ Rozrobenú robotu nechala tak a keď sa Bella ponorila do teplej vody, spokojne vydýchla.

„To je príjemné,“ takmer by zaspala, no keď bola voda už vlažná, prinútila sa vstať a osušiť. Prehodila cez seba dlhý biely župan a sadla si pred krb, ktorý vyhrieval izbu. Po prvý krát si obzrela svoj izbu a musela uznať, že je ešte krajšia ako jej vlastná doma. Všimla si aj, že jej komorná má izbu hneď vedľa tej jej.

„Dom je naozaj krásny,“ obzerala si drahý nábytok z čerešňového dreva. Baldachýn a závesy bol z toho istého ťažkého materiálu. Izba bola ladená do zlato-žltej.

„Áno je,“ prisvedčila jej Emma. „Ale keď budete stále v stajniach a behať po vonku tak ako doma moc si ho neužijete,“ jemne ju pokarhala.

„Je dobré mať voľnosť,“ Bella prešla k posteli a pohladila jemnú látku na nej.

„Slečna, ale to by mladé dievčatá ako vy robiť nemali.“

„Mám to šťastie, že nie som od nikoho závislá. Strýkovi to nevadí. Ak nie jemu potom komu by mohlo?“ odvetila Bella nadnesene a hodila sa na posteľ. Tieto rozhovori začínala jej komorná viesť čoraz častejšie od kedy bola uvedená do spoločnosti ako osemnásťročná, ale Belle to už začínalo liezť na nervy. Vždy to bolo o tom istom a vždy to ostalo na mŕtvom bode. Bella sa nechystala meniť len pre to, čo by o nej povedali druhí. Nech si hovoria. Klebety tu boli vždy, aj budú. Bolo jej to ukradnuté. Komorná si len vzdychla, pokračovala a vybaľovala ďalej.

„Mali by ste sa prichystať na večeru.“ Bella upadla do driemot, no tento poznatok ju ošplechol do tváre ako studená voda.

„Ja viem,“ prevalila sa na druhý bok a lenivo sa natiahla na mäkkej posteli. Vstala a dala sa obliecť. Emma jej dala šaty tmavomodrej farby jednoduchého strihu s dlhými úzkymi rukávmi a výstrih vypĺňala čipka. Boli jednoduché, ale jedny z tých pohodlnejších, preto si ich cenila väčšmi. Emma jej vlnité vlasy vyčesala dohora. Jediný šperk, ktorý ju zdobil bola zlatá retiazka s malým krížikom, ktorý jej dala mama ešte keď bola malá. Prepudrovala si tvár a pery pretrela ružovým balzamom.

„Vyzeráte ako obrázok,“ povedala Emma s hrdým výrazom na tvári. „Ste naozaj krásna.“

Vtedy niekto svižne zaklopal na dvere. Strýko. „Poď už dievča,“ vyzval ju pokojne. „Je čas pripojiť sa k spoločnosti dole.“

Posledný krát pozrela do zrkadla, na pery nadhodila úsmev a vykročila k ponúknutému ramenu.  

5.časť

Ich príchod našťastie nemal veľa divákov. Obišli hlavnú bránu a zamierili k bočnému vchodu od stajní.

„Vidím, že tvoj kôň je už tiež späť,“ Edmund ju držal okolo drieku. Celú cestu si vychutnával. Jej rozpaky a červenajúca sa tvár prezrádzali, že nech snažila zachovať pokojne a dôstojne akokoľvek, nedarilo sa jej to.

„Pane je veľmi neslušné sa so mnou zhovárať ako s nejakou slúžkou. Nepamätám si, že by som Vám dovolila tikať mi,“ odsekla. Edmund sa na jej ostrom jazyku len zasmial. Málokto sa odváži s ním hovoriť týmto tónom. Hlavne ak je jeho očividný hosť.

„A kto ma za to vyhreší?“ šeptom jej povedal do ucha tak, aby to nikto nevidel. Myslel si, že sa toto ešte neoperené kuriatko po jeho slovách začne viac červenať. Opak bol pravdou.

„Ja,“ vyhlásila. „Vyprosujem si od Vás takéto chovanie. Nie som Váš zamestnanec.“ S týmito slovami prehodila pravú nohu cez krk koňa a zoskočila na zem ako nejaká divoška. Jej slová ho zaskočili akoby mu dala zaucho.

„Vieš kto to je?“ Max, dlhoročný priateľ k nemu podišiel, hneď ako zosadli. Zo záujmom na ňu pozeral.

„Nie ale zistím to,“ Edmund ešte nevidel nevďačnejšiu žabu, aj keď jej takmer strelil do hlavy. Veľa dievčat dokonca aj starších žien by dali hocičo, len aby im venoval chvíľku. Začul ako sa háda s koniarom.

„Nie to je od Vás milé, ale ja oňho postarám sama... dajte mi tie opraty...“

„Slečna, je to moja práca. Nie nedám Vám ich... pokojne choďte dovnútra.“

„Deje sa niečo?“ zamiešal sa do rozhovoru Edmund. Bože, ešte to mi chýbalo. Chcela byť od neho preč tak ďaleko ako to len išlo.

„Pane ona ho chce odstrojiť aj očistiť sama!“ Koniar sa zatváril urazene. Edmund premáhal chuť rozosmiať sa.

„Ešte ste nepočuli o niečom takom ako sluhovia?“ Ironicky nadvihol obočie a pozrel na Bellu.

„Rada si po sebe upratujem, okrem toho, práca s koňmi je pre mňa oddych,“ prepichla ho očami.

„Mladá slečna ako vy, si zvyčajne nešpiní ruky. Vlastne ani jednu som v takej pozícií ešte nevidel,“ na znak jeho slov si ju obzrel od korienkov vlasov po čižmy na nohách. Pod jeho pohľadom sa začervenala ako pivonka a Edmund si zo zadosťučinením doprial úsmev na perách.

„Nie som rozmaznaná a čas trávim užitočnejšie ako klebetami alebo staraním sa o svoje nechty.“ Dlhé vlasy sa jej pri prudkých pohyboch rozpustili a siahali jej takmer až po pás. Sledoval jemné kučery a prichytil sa pri tom, ako sa mu zachcelo po nich prejsť.

„Čo je? Prečo sa tak na mňa dívate?“ zamračila sa naňho. Vystierala sa ako vojak, no bola takmer o hlavu od neho menšia. „Som si istá, že jeho lordstvo sa radšej poberie dovnútra.“ Po jej poznámke mu obočie vyletelo hore.

„Nie som lord,“ odvetil pokojne.

„Nie? Vaše správanie nasvedčuje minimálne tomu.“ Tentoraz sa zachytila pohľadom aj na Maxovi.

„Som Váš hostiteľ,“ Edmund vystriedal krivý úsmev, keď takmer zabudla zatvoriť ústa. Dočerta, napomenula sa Bella.

„Prekvapená?“ posmešne si ju obzeral. Prekvapená? To rozhodne bola.

„Vy ste ten Delory?“ povedala neisto. Mala by väčšiu úctu k človeku, čo obchoduje s jej strýkom a zrejme aj dotuje jeho pokladnicu, ale odkiaľ to asi mala vedieť.

„Ten Delory? Neprestávam obdivovať Váš výber slov,“ posmešne utrúsil. Bol to najarogantnejší chlap akého Bella poznala. Ešte sa nestalo, že by niekoho po takom krátkom čase mala plné zuby. Chlap vedľa neho, ktorého si všimla už pred chvíľou si odkašlal. Zrejme čakal, kedy jej ho predstaví. Mal pieskovo hnedé kučery a príjemné črty tváre. Zelené oči pôsobili veselo a na perách mal milý úsmev.

„Toto je lord Llandrindon, môj priateľ. Vaše meno stále neviem,“ zamyslel sa Edmund.

„Volajte ma prosím Max,“ priateľ bol zdvorilý ako vždy. No keď mu podala vystretú ruku, trochu cúvol od prekvapenia. Pohotovo sa však spamätal a prijal jej podanú ruku. Celkom isto, ešte nestretol takú trúfalú mladú žabu, pomyslel si Edmund. 

„Som Isabella Ashburnhamová,“ opätovala mu úsmev. To meno Edmundovi niečo hovorilo.

„Nevolá sa Váš kôň Ash?“ Tou neohrabanou vetou Bellu prekvapil.

„Áno volá,“ slušne mu odpovedala, aj keď mala chuť urobiť niečo celkom iné.

„No to je originálne,“ rýchlo sa ozval Max. Zrejme tušil, že poznámka by sa neobišla bez slovnej výmeny.

„Originálne,“ zopakoval Edmund, ale ani trochu to neznelo presvedčivo, keď si ju obzeral. „S kým ste tu?“ Opýtal sa jej.

„S mojím strýkom. Mala som dojem, že to budete vedieť,“ opäť ho prepichla tými tmavými očami.

Samozrejme, nespomenul si na starého Ashburnhama.

„Ak dovolíte, idem sa postarať o svojho koňa,“ kývla hlavou, na Maxa sa usmiala a koňa odviedla do stajne.

„Je... milá.“ Odvetil priateľ.

„Je drzá a nemá výchovu. Bol by som zvedavý či vie aj niečo iné, než len trúsiť z úst nezmysli a skákať na koni ako divoška,“ Edmund sa zamračil smerom ktorým odišla.

Max sa veľkopansky usmial, akoby vedel niečo čo jeho priateľ nie.

„Keď hovoríš.“  

4.časť

Do grófstva Dorset (pozn.: oblasť v okolí južného Anglicka) to bola cesta na niekoľko hodín. Belle sa cestovalo príjemne, na občasné vykrikovanie, ktorými sa častoval kočiš s lokajom bola už zvyknutá. Nebolo jej zima a hlad taktiež nepociťovala. Len pred hodinou sa zastavili na obed v hostinci, ktorý bol po ceste. No musela držať krok s kočom a preto išli pomerne pomaly.

„Strýko, za ako dlho tam budeme?“ opýtala sa. Starý barón vystrčil hlavu vo svojej bobrej čiapke s oblôčika.

„Už sme tu, moja milá. Za touto lesnou alejou je dlhá cesta lemovaná starými dubmi vedúca priamo k domu.“

„Dobre.“ Bella zbadala lesnú cestu, ktorá bočila od tej hlavnej. „Nájdem to, o hodinu prídem,“ zakričala už keď pohnala koňa do cvalu. Žrebec na ktorom išla bol ešte mladý a preto sa neunavil tak skoro, ako by to bolo u starších koní. Sem tam, sa síce zľakol, ale nebolo to nič, čo by neusedela. Asi po jednom kilometri sa úzka cesta lemovaná hustými lesmi z obidvoch strán končila. Prešla cez malú čistinku a napojila sa opäť medzi stromami obrastenú cestu. V dobe, keď je všade zeleň, tu musí byť krásne, pomyslela si. V diaľke zaznelo pár výstrelov, načo sa kôň vzpätil, ale nespadla.

„Kľud...šš,“ ukľudňujúco koňa hladila. Srdce jej bilo silno a vzduch ktorý vydychovala sa menil na malé krištáli. Pár sekúnd sa nič nedialo, akoby sa aj vtáky rozhodli načúvať. Kôň vyzeral byť rozrušený.

„No tak Ash, nič sa nedeje. Vrátime sa...“ už ho chcela otočiť, keď asi tri metre pred nimi prebehol veľký dvesto kilový jeleň. Výstreli ktoré ho sprevádzali, boli príliš blízko, aby kôň ostal pokojný. Tesne predtým než padla na zadok, jeden ju minul len o chlp. Strela trafila do blízkeho stromu z ktorého sa roztrieštili triesky.

„Do riti Ash,“ vypustila prúd nadávok. Ledva sa dokázala nadýchnuť, pretože pri páde si vybila dych. Cítila ako sa zem hýbe pod ťažkými zvieratami mieriacimi k nej.

„Do čerta aj z chlapčiskom,“ utrúsil jeden, keď pri nej zastali. „Skoro som ťa zastrelil ty fagan malý,“ chlap zosadol z koňa. Ostatní zostali v sedle. Pušku si oprel o rameno, kľakol si a druhou rukou sa načiahol, aby uvidel do tváre osobe ležiacej na snehu.

„Zaslúžil by si si pár zaucho.“ Bella nemala pochýb, že to myslel vážne.

„Ten jeleň nám už dávno ušiel,“ utrúsil nevrlo niektorý z nich.

„No tak Edmund, nechaj chlapca nech sa pozviecha sám. Aspoň sa ponaučí,“ zasmial sa ďalší.

Keď sa Edmund stretol z očami údajného chlapca, takmer ho to prekvapenie sotilo na zadok.

„Veď... veď to je malé dievča...“ zaklial.

„Dúfam, že sa ma nechystáte naozaj zmlátiť pane,“ Bella vypľula tie slová s rozhorčením. Vďaka nemu teraz ležala v snehu, začínala jej byť zima a jej kôň je bohvie kde.

„Bože... môj kôň,“ zachvátila ju panika. Nikde ho nevidela a v týchto lesoch sa nevyzná, preto určite nenájde cestu do stajní. Porozhliadla sa a uvidela, že skupinka na koňoch pozostáva asi z piatich chlapov. Všetci na ňu pozerali ako na zjavenie vrátane toho, čo pri nej kvočal. Nebola oblečená práve tak, ako sa na jej postavenie a pohlavie patrilo.

„Kôň išiel smerom k jazerám Edmund, idem poňho.“ Starší muž otočil svojho koňa a vydal sa opačným smerom.

„Travers, zoberieš moju pušku, pôjde v sedle so mnou,“ odvetil Edmund.

„Lord Travers?“ prekvapene zažmurkala Bella.

„Myslel som si, že si mi povedomá. Do čerta Bella čo tu robíš? Ani som ťa nespoznal v tých handrách,“ zamračil sa na ňu. „Pôjde so mnou Delory, nerob si starosti. Keď sa to dozvie tvoj strýko ten ti dá, len počkaj... Kde vlastne je?“

„Zrejme je už na panstve, chcela som len trochu prevetrať Asha a... skoro som dostala guľku do hlavy!“ Otočila sa opäť na Edwarda, či Edmunda či ako ho to nazvali a lepšie si ho prezrela. Aj keď sa nevystieral v plnej výške, bol vysoký, to bolo jasné. Oči jej odhalili, že jeho vzhľad je vskutku úchvatný: bol mohutný a širokoplecí, jeho postava sa jasne tvarovala pod vrstvami oblečenia. Vyžarovalo z neho fluidum mužskej sily. Vlasy mal černejšie než uhlie, lesklé na krátko ostrihané pričom pár kučier sa mu zatúlalo do čela. Črty tváre mal ušľachtilé, až elegantné. A jeho oči... žiadny chlap by také nemal mať! Boli tmavomodré, modrejšie než zafírový náhrdelník, ktorý jej ukázal strýko po pratete. Nápadne si ho obzerala a ten trúfalec sa samoľúbo usmial! Usmial sa sladko pričom mu vyskočili jamky na lícach z ktorých by sa podlomili kolená aj mníške.

„Nie starký,“ adresoval to Traversovi. „Radšej pôjde so mnou.“ Pri predstave že skoro trafil toto stvorenie s veľkými hnedými očami, ho prešla chuť na poľovačku. Na prvý pohľad nebola typická krásavica. Jej pleť bola o niečo tmavšia, ako obvyklá biela pleť ktorú mali Angličanky. Vlasy mala zastrčené v klobúku, otrasnejšom, než má jeho koniar, ale pár pramienkov sa jej z neho spustilo. Boli hnedej farby, no nie hocakej. Mali farbu čokolády a odrazu mal chuť si ich obmotať okolo prsta a hrať sa s nimi. Oči mala vykrojené do tvaru mandlí a boli kávovo hnedej farby. No všetky tie pozoruhodné detaily z nej vytvárali celkovú dokonalosť. Chutnú dokonalosť.

„Poď,“ Pomohol Belle vstať. Najskôr vysadol na svojho koňa prvý a potom, ako keby bola ľahká ako pierko ju vysadil do sedla pred seba. Bella vnímala jeho telo za sebou intenzívnejšie, než si myslela. Mocné ruky ju uväznili medzi sebou. „Chyť sa koňa za šiju a pevne sa drž,“ svojvoľne mi tikal. No poslúchla ho. Po chvíli keď vyrazili sa uvolnila a oprela oňho.

Pridajte komentár aby som vedela ako som na tom ďakujem :)