23.časť

Ležím na posteli, fyzicky aj citovo vyšťavená, akoby ma prešlo desať párov koní. Trvalo päť minúť, než som znechutene odhodila denníček vedľa seba. Ani na zapisovanie toho večera som nemala najmenšiu chuť. Nebolo so mnou do reči dokonca tak veľmi, že aj Jeremy sa ku mne nepriplichtil a nič sa ma nepýtal. Dobre vycítil moju náladu a radšej je zavretý v izbe, pričom mu stále zvoní mobil a keď počujem ako sa cez mobil cmučkujú, premáham sa, aby som si nedala prst do krku. Trošku zatrpknutosť? Rozhodne, ale nepomôžem si. Modlikala som, aby mi celý zvyšok víkendu dala pokoj všetka živá duša v tomto dome. Aj mimo neho. Jeden z dvoch rázov, čo som vystrčila päty z prahu mojich dverí, bol ten, že ma bolela hlava a išla som si po tabletku. Po asi pol hodine som upadla do driemot. No a druhý dôvod, prečo som sa takmer šprintom hnala dolu - div, že som si nezlomila väzy - bol ten, že som počula búchanie a vreskot. 

Nevedela som, či sa smiať alebo plakať. Či utiecť alebo skákať na chrbát aj Tobiasovi, ktorý za golier oprel Jeremyho o stenu. Stála som asi v polovici schodov, čo bolo najlepšie miesto, ako vidieť celú scénku. Ethan stál za otcom a snažil sa ho dostať z Jeremyho (?). Pokrytec. Willi bol hneď z druhej strany, ale ich otec ani brvou nepohol. Kate sa chytala za hlavu a utešovala vrieskajúcu Lucy, ktorá sa už aj stihla rozplakať. Napriek červenej tvári, strapatým vlasom a športovej súprave čo mala na sebe, vyzerala stále ako obrázok Jennifer Lopez a Panny Márie.

"Božínku... daj mi silu..." mrmlala som si nezmysli.

Otec sa dovalil ako veľká voda: "Čo sa to tu deje?!"

Hm... vynašiel sa. Bol síce menší od Ethanovho otca, ale svalovo - aj napriek ich veku – mohutnejší. Keď ma zbadal Ethan, akoby uťal. "Lili?" Pustil otca a vyšiel na prvý schod, kde som okolo neho prešla ako hurikán. Vrieskala som na všetky strany. Najprv na Lucy, nech si spojí koliečka v hlave a niečo robí okrem toho rumázgania. Potom na Kate, ktorá tiež nechala svojho syna mlátiť jak handru a nakoniec som sa pustila do prskania k tomu surovcovi, čo stále držal Jeremyho pod krkom. Predrala som sa k nim. Otec mu odsúval ruky a snažil sa ho nejak ukľudniť a z časti sa mu to aj trochu darilo. Miestami som mala pocit, že Jeremymu sa parí z uší, taký bol červený od zlosti, ale nemohol sa ani hýbať. Divo niečo – pre mňa – nezrozumiteľné hovoril Lucynmu otcovi.

"Okamžite od neho vypadnite!" zvrieskla som na polku Anglicka. Prekvapivo – na moje aj jeho prekvapenie – sa na mňa otočil.

"Poviem to posledný krát ty...ty..." vysypala som všetky nadávky, ktoré som mala česť spoznať na Kanadských žumpách.

"Lia!" na to ma už zahriakol aj otec. Nestačil zavrieť ústa.

"Čo tak čumíš?" vypľula som tie slová. "Bije ti tu decko, tak niečo rob!" Schytila som baseballovú pálku, ktorá bola pri dáždnikoch v rohu chodby (ževraj ako zbraň pre zlodejov, mi hovoril otec) a namierila mu Tobiasovi na hlavu.

"Preboha Lia pusť to!" precedil Jeremy s vypúlenými očami. "Ešte si ublížiš." Začínal byť už červený mne sa čím ďalej, tým viac zdalo, že nie od hnevu. On ho škrtil. Rozkročila som sa a ... celou silou udrela otca svojej švagriny po hlave. Som si istá, že musel vidieť hviezdičky.

V izbe ostalo také hrobové ticho, až som sa preľakla. Všetci na mňa pozerali ako na zjavenie. Prvá to ticho prerušila Lucy, ktorá sa začala tak smiať, až sa prehla v páse a tiekli jej slzy. Willi nezaostával za ňou a šialene sa začal rehliť a plieskať po kolenách. Ethan sa v kúte tiež pochechtával, ale zakrýval to "kašlaním". Všimla som si, že aj Jeremyho mame mykalo ústami a aj môjmu otcovi, ale len si takte odkašlali a držali sa za ústa.

"Kde sa to v tebe zobralo?" otec mi radšej opatrne zobral "zbraň" z rúk.

"É-m...é..." bola som trochu preľaknutá. Po dlhej dobe pustil Tobias Jeremyho krk a neveriacky sa na mňa otočil. Pozerala som naňho ako srnka na poľovníka s puškou v ruke.

"Pardon?..." zajachtala som. To už vybuchli do smiechu všetci okrem mňa a mojej obete.

"Všetci do auta," zrúkol a každé svoje dieťa počastoval pohľadom. Potom vyhebol ako nazúrený býk.

"Si okej?" Jeremy chytil Lucy, ktorá sa ešte vždy šialene rehotala až začala štikať.

"Ja? Čo ty? Nestihla som ti ani dať vedieť, že sa sem otec valí," uškrnula sa.

"Myslím, že by sme malí ísť," Willi chytil Lucy okolo ramien a slušne počkal, kým sa s ňou Jeremy rozlúči. Pri tom ako sa bozkávali, som nepatrne zabehla pohľadom k Ethanovi, ktorý na mňa uprene pozeral. "Ethan?..." oslovil ho Willi s otázkou v očiach. "Netreba otca dráždiť ešte viac."

"Máš pravdu," keď prechádzal okolo mňa, na moment sme na seba pozerali, ale potom som sa odvrátila.

"Lili..." chcel niečo povedať.

"Choď domov Ethan, na dnes toho bolo fakt dosť."

"Chcem ti len povedať, že ja som to otcovi nepov..."

"Je mi to jedno," nadvihla som obočie a môj pohľad ho vyprevádzal z domu.

"Ahoj láska," Jeremy cukroval.

"Ahoj macík..." šušlala Lucy. Ha (?!) Tí dvaja sú už zo seba zfetovaní.

"Do auta Lucinda!" zrúkol ich otec spred domu. Willi chytil Lucy za ruku a spolu s Ethanom, ktorý bol na jej druhej strane nastúpili do Hammera. Ešte aj to auto vyzeralo ako jeho majiteľ. Hrozivo.

Komédia nie?! S opätovnou bolesťou hlavy som sa zamračila na Jera: "Keby si si krotil vášne, toto by sa nedialo..." zamrmlala som. Ale aj ja som vedela, že zato nemôže.

"Vďaka za záchranu," vlepil mi mľaskavú pusu na líce a chcel ísť zase do svojej izby.

"Ku mne!" rozkázal mu otec. "Pekne na pohovor," krútil ukazovákom. Než som ho stratila z dohľadu, ešte raz som sa naňho zaškľabila.

No, celkom rýchlo som napísala túto časť. Zase komentáre ma fakt potešia hlavne pri týchto častiach :D... Dúfam, že sa časť páčila :)

DoR 22.časť

táto ale aj predošlá časťsú krátke, tak pridávam dneska dve...
pod mojimi dvoma časťami je 22.časť Across The Other!!!

Všetko má svoj dôvod, nič nie je náhoda. Nebola ňou ani Simonova smrť, ani pani Parkerová, Sarah.. taktiež Ryan. Samozrejme, že človek si tie zlé veci nepraje a bol by radšej keby môže vrátiť čas, ale bez toho všetkého by nenastal konečne pokoj a mier na duši.

Ako sa mi Ryan pozeral do očí cítila som úľavu, opadol strach a smútok. Prišlo zmierenie a ja som sa opäť cítila voľná, nevinná... zmierená s tým, že kus zo mňa ktorý odišiel sa už nevráti. Uvedomila som si, že celú tú dobu moju dieru v hrudi napĺňala Sarah, mamka s ockom a teraz asi aj Ryan. Bol to iný pocit ako u ostatných, pri ňom som sa cítila ako zo Simonom. Akoby mi ho sám Simon poslal.. Musela som mu úsmev opätovať.

Z pása mi dvihol ruku a prehrabal sa mi ňou vo vlasoch, jemne a stále z úsmevom na perách. Bolo to až nereálne. Mohla by som milovať a byť milovaná niekým? Mohla by som konečne skončiť s tým všetkých trápením?

„Nad čím rozmýšľaš?“  spýtal sa nežným hlasom

„Asi nad budúcnosťou“

„Dúfam, že len nad dobrou“

„V to dúfam aj ja“ usmiali sme sa na seba. Ruku si priložil na moje líce a stále mi hľadel do očí, lenže som začula ako niekto stisol kľučku a Ryan očividne tiež, pretože nadskočil. V momente ako vstal dvere sa otvorili a stál v nich doktor Crower.

„Ahoj Beth“ usmial sa „dlho sme sa nevideli, je mi ľúto, že to musí byť za takýchto okolností“

„Tak ja už radšej pôjdem. Vidíme sa doma Bethi“ povedal Ryan a chytil ma za ruku, vzápätí ju pustil a odišiel

„Prepáč, že ťa ruším, ale musím skontrolovať či si v poriadku“ inak povedané, musí zistiť či ten úraz nespôsobil nejakú poruchu a ja opäť nie som psychopat

„To je v poriadku, vlastne som mala aj pocit že prídete“ usmiala som sa „cítim sa dobre, aspoň ja nevidím žiadne zmeny“ prerušil ma

„To som rád, nechcem aby si si myslela, že ťa tu teraz budem diagnostikovať nejakými mučívími cvičeniami. Ale aspoň mi povedz čo si robila tieto štyri mesiace doma a potom ťa nechám oddychovať.“ Tak som mu porozprávala o Sarah, škole, rodine. Nebolo čo tajiť ani si vymýšľať. Bola som v poriadku, cítila som sa tak. Videl to na mne aj on a po pol hodine mi poprial do budúcna a dúfajúce slová, že sa už neuvidíme. V tom najlepšom zmysle.

Lieky mi zabrali a ja som sa mohla opäť nadýchnuť čerstvého vzduchu pri vystupovaní z auta pred domom. Ani neviem prečo. ale zdalo sa mi ako keby som tam nebola ďalší pol rok. Avšak  tento krát som bola opäť ja tá čo sa zmenila a nie dom. Opäť z novými pocit, tento krát dobrými a plnými očakávaní.

Keďže bola sobota pätnástého decembra Sarah so mnou nebola v kontakte. Asi bola v škole a chystala besedu. Nevolala som jej, ani nepísala. Spravila som si deň sama zo sebou. Mala som čas rozmýšľať nad tým či som normálna keď sa zaľúbim do chlapca, ktorého vlastne ani nepoznám... stále som sa musela opravovať, že ja zaľúbená nie som, alebo som? Prestalo ma baviť hádať sa sama so sebou... prestalo ma baviť rozmýšľať. Preto som si išla ľahnúť a po chvíli som aj zaspala.

To mi však nevydržalo dlho pretože som počula ako niekto chodí po mojej izbe. Nechcene som otvorila oči a bola prekvapenejšia než sa dalo. Chodila tam Agatha, ktorá si ešte nevšimla že som hore. Zdalo sa mi, že niečo hľadá.

„Môžem ti pomôcť?“ spýtala som sa namosúreným hlasom

„Oh.. ty si hore. Nie, nie ja už idem“ rýchlo vybehla z izby, z nejakou vecou v ruke. Áno bola som nedôverčivé, voči Agathe vždy! Preto som sa rozbehla za ňou aby mi vrátila ukradnutú vec. Na chodbe som narazila na Sarah, ktorá práve vychádzala hore schodmi.

„Kam sa ženieš“ spýtala sa prekvapene

„Radšej to nechaj tak“ zamrmrala som a pokračovala „čo ty tu?“ spýtala som sa z úsmevom

„Už som doma, konečne“ prevrátila očami „a dlho som ťa nevidela, chýbala si mi, predsa!“

„To som rada“ usmiala som sa (americkým úsmevom)

„Mimochodom po Ryanovi mám odkázať pozdrav“ zatvárila sa prekvapene, z výrazom toto mi musíš vysvetliť .. avšak pri vyslovení jeho meno som bola už ... v nebi??

Bola u mňa do neskorej noci. Na Ryana sa už nepýtala a ani ja som tú tému nenačínala. Nechcela som, kým si nebudem sto percentne istá čo sa to so mnou robí.

Bola nadšená besiedkou, ktorá sa blížila. Ostával iba týždeň a mala byť jej veľká premiéra. Dvadsiateho prvého.

DoR 21.časť

- som vďačná za to, že aspoň jedna osoba (o ktorej viem :) )... číta  moju poviedku. Dúfam, že sa páči a aspoň nejako zasiahne do bežného života :)
21 časť :)

„Ahoj“ usmial sa „..dneska by ťa mali pustiť však, že?“ spýtal sa ma ako keď sa dieťa pýta na Santa Clausa, no v momente čo som sa mu pozrela do očí nemohla som sa nájsť. Nevedela som čo povedať, spraviť.. došla som na to, že práve on musí byť môj prvý bozk a práve preto mu ho schovám.

„Ešte tu nebol doktor. Takže som v rozpakoch, ale dúfam veľmi.. pretože už ma to tu nebaví. Čas plynie neskutočne pomaly“ vrátila som sa späť od mojich myšlienok k nemu a odpovedala mu.. potom som si spomenula na Sarah, ktorá sa mi naposledy ozvala v stredu „a čo Sarah, ona neprišla?“

„Musela niekam zájsť“ odmlčal sa „mal som ísť aj ja, ale povedal som si, že keď raz nepôjdem hádam sa nič nestane“

„Kam, ak raz nepôjdeš?“ zbrklo som sa spýtala „prepáč, nebudem vyzvedať“

„To nič,.. potom ti Sarah určite povie, ale teraz sa tým nezaoberajme“ usmial sa „takže hovoríš že sa nudíš?“ dvihol obočie a tváril sa prefíkane

„Asi, á-no“ odvetila som neisto, on sa iba usmial. Bez slova sa ku mne priblížil z vozíkom, naznačil nech si nasadnem a vyšli sme na chodbu, potom prešli do výťahu.

„A kam to ideme, uniesť ma nemôžeš“ zasmiala som sa

„Neboj sa len. Keď som sem prišiel včera na aute šiel som na poschodie a teraz som si spomenul na ten výjazd“ samozrejme že som nechápala, ale keď sme vystúpili z výťahu došlo mi to.

Z poschodia na poschodie to bolo ako do kopca. Nepáčil sa mi veľmi jeho nápad, pretože mi to prišlo nebezpečné,.. aspoň pre mňa z mojím stavom to bolo, ale keď sme sa spúšťali už tretí krát nemala som žiadne zábrany. Potom však na moje telo doľahla únava. Aj keď som sa snažila nedať to najavo, pretože som chcela byť vonku z tej izby a vlastne aj s ním, aj tak si všimol moju únavu a s mojimi protestmi ma zobral na izbu.

„To nie je fér, ty si teraz kludne môžeš odísť a robiť...“ rozmýšľala som „čokoľvek, ale mojou jedinou zábavou .. do teraz nepoznanou bolo toto“  zamračila som sa. Od kedy tu bol tie dva dni uvoľnila som sa a nemala pred ním zábrany.. moja nedôverčivosť ustúpila do úzadia

„Tak“ zamyslel sa „čo ak by som tu ostal. Ale ak ma sestričky objavia, budem musieť ísť“

Usmiala som sa „dobre teda. Ďakujem“

„Pospi si“ povedal a ja som sa na neho neveriacky pozrela „neboj sa, neodídem“ usmial sa, ale ja som sa stále tvárila nedôverčivo. Prevrátil očami „dobre, ľahnem si k tebe aby som neušiel?“ zasmial sa, no tento krát som sa naozaj zatvárila prekvapene „žartujem“ rýchlo to zahovoril.. avšak vedela som, že nežartoval,.. neviem, ale jednoducho som vedela rozoznať kedy žartuje a kedy nie

„Nie.. nie, to je v poriadku“ usmiala som sa dúfajúc „veď aj tak.. na fotelke by si si akurát tak chrbticu dolámal a tu je dosť miesta“...

Vnímala som, ale zároveň som spala. Cítila som sa príjemne, zvláštne, pretože som za sebou mala chalana, ktorý ležal nehybne len preto, lebo si myslel, že ja spím, len preto lebo ma nechcel zobudiť. A ja som ležala nehybne len preto aby som to príjemné ticho nepokazila... ..

                                          ----------

Z letného spánku, z ktorého som vnímala aj najmenší pohyb som začula

„No nie je to roztomilé?“ povedal ženský hlas

„Myslíš, že ak ich necháme tak pán Clark sa nahnevá?“

„Dúfam že nie, hádam ich takto budiť nebudeme.“ Potom sa opatrne zavreli dvere.

Začala som viacej vnímať, pretože hlasy ma prebrali. Cítila som ruku okolo môjho pása, Ryanovu. Usmiala som sa sama pre seba. Stále zo zavretými očami, akože v spánku som sa otočila tvárou k nemu. Opatrne som otvárala oči. Ryan sa na mňa pozeral a na tvári sa mu zjavil úsmev. 

22.časť

Trielila som sa besným Ethanom a začula som ako Lucy natešene poznačila: "Aha, Ethana sme už našli."

Snažila som sa gestikulovať, aby sa spakovali, ale zrejme to nemalo účinok. Začala som mykať už aj hlavou, čo neprinieslo nič iné, len kŕč do krku, tak som to nakoniec vzdala a rozbehla sa ešte viac.

"Počkaj, neblbni Ethan. Daj si to vysvetliť," dobehla som ho a chytila za rameno. Ruku mi striasol a valil sa ďalej. "Je to môj brat," snažila som sa ho zastaviť jedinou vecou, nad ktorou ešte mohol pouvažovať.

"Pokiaľ viem, nie pokrvný," nepekne sa usmial. Jeho grimasa pôsobila strašidelne. Prvý krát bolo z neho cítiť strach. Jeho ostré slová ma čudne zaboleli.

"Prosím, nie! Stoj!" postavila som sa pred neho, no len ma obišiel. Keď bol v takej blízkosti, že mu videli do tváre, Jeremy ťažko prehliadol jeho výraz. No Lucy áno.

"Ahoj braček..." veselo začala.

"Prečo si sa s ním olizovala?!" schytil ju za plecia a trhol ňou. Jeremy sa zamračil.

"Myslím, že by si ju mal pustiť kamoš," začal. Videla som ako zatína svaly na tvári.

"Ty drž hubu!" okríkol ho.

"Bože Ethan, správaš sa ako otec," povedala to ako vtip. "Bolí to, pusti ma Ethan..." povedala slabým hlasom.

"Pusť ju," Jeremy ho chytil za plece. Bol na kraji vybuchnutia.

"Bože prestaňte," zúfalo som modlikala. V dave, čo sa už zvätšoval som sa snažila nájsť Williho.

"Prosím ťa, pusti ju a všetko ti vysvetlíme."

"Toto mi chceš vysvetľovať?"

"Áno, len mi daj šan..."

"Ty sviňa!" Ethan pustil Lucy, až sa zatackala a vrhol sa naňho. Vrazil mu päsťou do brady a poslal ho k zemi. Jeremy sa otriasol a zdvihol sa, no čakal ho druhý úder. Tentoraz sa zachytil Ethanovho trička a stiahol ho so sebou. Zvozili sa na zem a tam sa klbčili ako chlapci.

Lucy vykríkla.

Bezmocne som sa na to pozerala. Vrešťala som, aby ich niekto odtrhol, no nikto sa k tomu nemal a druhý brat, ktorý má chladnejšiu hlavu, ako jeho mimoňské dvojča nebolo nikde na dohľad. Videla som ako Ethan udrel Jeremyho, aj úder na revanš. Ethan zastonal od bolesti, no oboma kolenami kopol Jera do chrbta. Jeremy mu znovu vrazil, až Ethanovi hlava udrela o betónový chodník pred domom.

Zvrieskla som. Nemohla som sa na to pozerať.

Skočila som Jeremymu na chrbát a začala ho buchnátovať po hlave. "Pusť ho, ty surovec! Daj mu pokoj!"

Jeremyho ten útok tak prekvapil, až zmeravel a Ethan to využil. Stále zavesená o Jeremyho, som spolu s ním padla na trávnik. Ethan ho schytil za tričko a vytiahol na nohy. Potom mu päsťou vrazil do žalúdka až sa Jeremy prehol napoly a pritisol si ruky na brucho. V tej chvíli Lucy skočila rovno na Ethana a ovinula mu nohy okolo pása. Päsťami ho mlátila po hlave vrieskala mu do ucha: "Daj mu pokoj!"

Odrazu prišla záchrana. William. Vypustila som hlboký výdych.

"No konečne. To ti trvalo," utrúsila som. Len sa zaškeril a schytil vrieskajúcu Lucy z Ethanovho chrbta. Ten sa chytal za uši.

"Bože, zvoní mi v ušiach Lucy!" zlostne odfrkol.

"Tak ti treba," prepichla ho pohľadom a ponáhľala sa za Jeremym, ktorý bol stále zohnutý a lapal po dychu.

"Čo sa tu deje?" nonšalantne prehodil Willi. Zjavne chcel odlahčiť situáciu a zlostné pohľady mu dosvedčali, že sa to nepodarilo.

"Obchytkával ju a jazyky mali až v krku," vypľul z úst krv.

"Ty sa nemáš čo do mňa starať!" zrúkla Lucy.

"Nie Lucy. Sme tvoji bratia, do takých vecí sa máme starať," zamračene, ale pokojne odvetil Willi.

"Dobre," kapitulovala. "Ale nie sa hneď naňho vrhnúť!"

"To nebolo najmúdrejšie," blonďaté dvojča presunulo zamračený pohľad na tmavovlasého brata.

"Seriem ti na to, či to bolo múdre! Keď sa to otec dozvie..." prerušila som jeho prskajúce slová.

"Hádam mu to nechceš povedať v takomto stave. Počkaj, kým ti vychladne hlava a všetci sa porozprávame..." pokojne som hovorila a chcela ho chytil za rozrazené líce.

"Ty si o tom vedela?" odsotil mi ruku. Bola som ako omámená.

"Čo to má s tým spoločné?" nechápala som.

"Takže vedela?" nevraživo na mňa pozeral. Práve som sa zaňho vrhla na svojo brata (aj ked nie biologického) a bránila ho!

"No tak, ukľudni sa," Willi mu položil ruku na plece, ale striasol ju zo seba.

"Áno, ale..." vysúkala som zo seba.

"To je neuveriteľné. Takže ty mu ešte pomáhaš, aby mi prášil sestru a pritom dobre vieš, aký je. Lucy je moja sestra a ani ti nenapadne mi to povedať!" vrieskal.

Nenachádzala som slov: "Čo to..." Nedokázala som ani zrozumiteľne dokončiť vetu.

"V živote by som mu nedovolila, aby ju zneužil ty idiot!" vrieskala som už aj ja. "Hneď by sa mu románik s ňou skončil, keby som vedela, že ju nemá rád a má ju len na sex. Ak by si nebol taký idiotský magor, ako tvoj otec a dal si to vysvetliť v kľude, tak by som ti povedala, že sa majú úprimne radi," môj hlas bol na vysokej stupnici decibelov. "Ale ty tu vyskakuješ ako jeleň v ruji... A to som si ešte pred desiatimi minútami myslela, že... že... kašli na to," hodila som rukou. V živote ma nesklamal viac ako práve teraz. Bolo mi do plaču a zároveň som mala chuť ho ovaliť s tým záhradným trpaslíkom pri mojej nohe.

"Myslím, že je čas ísť domov," chytila som Jeremyho pod druhé plece s spolu s Lucy sme sa otočili na odchod. Slzy som už nemala len v očiach, ale po celej tvári.

"Ježiš..." habkal Ethan, už zase kľudný. Chytil sa za hlavu, ako by sa práve zobudil. Nuž, neskoro. Trpko som si pomyslela. "Prepáč mi to Lili, bože som idiot." Nežne a s ospravedlňujúcim pohľadom sa na mňa pozrel. Nevšímala som si ho a pomaly sa otočila s ťarbavým Jeremym a Lucy k autu.

"Lili..." chytil ma okolo pása.

"Nie!" prudko som zrúkla. "Daj mi pokoj. Toto si prehnal. Počuješ ma? Zabudni na to, čo sa medzi nami stalo pred týmto fiaskom, pretože si to kompletne zničil. Nevolaj mi, nekontaktuj ma a zabudni na mňa," precedila som cez zuby. Boli to možno tvrdé slová a hlboko v sebe som sa za ne chcela ovaliť kameňom.

"To určite! Nemysli si, že takto odídeš...Počuješ?" Chcel ma zastaviť, ale William ho zadržal. Nebyť jeho, rozbehol by sa za mnou a vytriasol by zo mňa, aby som tie slová zobrala naspäť. Bola som v takom citovom rozpoložení, že by som sa mu možno aj hodila okolo krku.

"Nie, kamoš. Vážne si to prehnal. Na teraz to nechaj tak." Bola som mu vďačná a opakom ruky som si utierala slzy z líc.

"Myslím, že šoférovať budem ja," povedala som tým dvom vedľa mňa a za seba sa ani nepozrela. Zdalo sa mi, alebo som mala na tú štvrtinu sekundy pocit, že Ethan mal slzy v očiach? Potom som si pripomenula, že mi to môže byť jedno. Ethan je pre mňa nič, vzduch. Minulosť. O akom Ethanovi to vlastne premýšľam? Svoje city som pochovala na tri zámky hlboko v sebe.  

Tak, čo hovoríte? Možno predposledná alebo pred-pred-posledná časť, čo bola taká akčnejšia :D Budem rada ak napíšete komentár :)

21.časť

Niečo tomu chýbalo. Pozerala som sa na seba v zrkadle. Vlasy som mala vlnité, ako vždy a volne spustené na pleciach. Ružové šaty na mne sedeli fajn, ale na Halloween to bolo moc upnuté. (?)

Na nohách som mala lakované baleríny a biele nadkolienky som si pripla s podväzkami. No pod šatami nebolo vidieť nič. Zamyslene som si poklepala po líci.

"Môžeme už ísť?" Lucy mi takmer vyrazila pánty z rámu dverí. Bola oblečená ako kabaretná tanečnica. No skôr ako tanečnica, ktorá sa vyspala s poltucta chlapov, ale ani jedeného neuspokojila a nič za svoju námahu nedostala. Vedľa nej som vyzerala ja ako tá mladšia a hlavne ako nejaká nedotknuteľná panna. Bože, to mi chýbalo. Môj zúfalý výraz hovoril za všetko. Zavrela za sebou dvere a podišla ku mne. Kritickým pohľadom si ma premerala. Potom išla k môjmu stolu a niečo tam hľadala. Keď sa vrátila, v ruke držala dlhé kovové nožnice.

"Na čo sú ti?" nechápala som.

"Vydrž," povedala nedočkavo. Nastrihla mi asi polovicu zo sukne mojich šiat, pričom mi skoro oči vypadli (tie šaty stáli 320 libier!) a natrhnutý kúsok látky potom po celom obvode šiat vypárala. Moje svetácke ružové šaty sa zmenili na niečo, z čoho mi len tak tak nebolo vidieť podväzky. Na ružovej látke bola vrchná čipková látka. Takmer na desiatich miestach mi tie krásne čipkové vzory natrhla a dotrhala. V zrkadle som sa dokonale videla. Vyzerala som ako nejaké šialené dievča utekajúce cez lesy zo sanatória. Pár dierok mi urobila aj na nadkolienkach. Jeremy sa sem vrútil presne tak ako ona.

"Vau, dosť dobrý kostým," pochvalne sa usmial Jeremy. Na tvári mu svietila červená farba a imaginárny monokel pod jedným okom. Nedokázala som identifikovať za čo išiel. Ale mal na sebe jednoduché džínsy (s odtrhnutým vačkom na zadku) a tielko, kde mal tiež červenú farbu. Na rukách mal niečo hnedé a dosť to páchlo.

"Fuj Jeremy," zapchala som si nos. "Čo to máš na sebe?"

"Blato," zaškeril sa.

"Zlato, ešte niečo tomu chýba, čo povieš?" Lucy sa postavila od mojich nôh a opäť si ma obzerala.

"Počkaj," zasvietil mu úsmev na perách a po chvíli sa vrátil s nejakou miskou a fľaškou s rozprašovačom.

"Čo tam máš?" spýtala som sa.

"Umelú krv. Je to zarobený prášok vo vode. Keby nebol Halloween a niekto by to mal na sebe, ani by som ju nerozoznal od pravej."

"Počkaj, nie, to na mňa nedáš," pokrútila som hlavou a o krok ustúpila. "

"Tayla, tie šaty sú už aj tak zničené. Môže ti to byť jedno a okrem toho, bude to vyzerať super," Lucy podala celkom dobrý argument. Vzdychla som.

"Tak fajn," vzdala som sa. Naozaj mi to už mohlo byť jedno. Lucy sa podujala k spolupracovaniu a s Jeremym vyrobili ozajstný skvost. Asi v mieste kde mám žalúdok mi Lucy vypárala aj spodnú látku a Jeremy mi do tej centimetrovej látky a okolo nej nalial tú červenú smrdiacu tekutinu. Dali mi ju aj na krk, ruky a nohy. A nevynechali ani šaty na takých absurdných miestach ako golier.

"Preháňate to," otáčali sa okolo mňa ako nejaké švadlenky. Jeremy to zakončil ešte tou istou farbou len v spreji a div, že mi to nestrekol do ksichtu.

"Hotovo!" zatlieskala Lucy. "Teraz vyzeráš, ako sexi-strašidelné-vyšinuté dievča z blázninca. Ako vystrihnutá z hororu."

Prekvapivo mala pravdu a páčilo sa mi to. Aj keď tie šaty nemuseli byť až také krátke, ale.. Červený lak, ktorý som si ani špeciálne neplánovala, aby sa mi hodil ku kostýmu, mi ladil a čierny make-up bol tiež fajn.

"Môže sa ísť," zvolal Jeremy a chytil Lucy za ruku. Keď sme prechádzali popri obývačke, Jeremyho mama sa na nás usmiala, otec len niečo zašomral a otočil sa späť ku knihe a vyjedaniu cukríkov pre deti. Nastúpili sme do auta a viezli sa pár ulíc ďalej. Vonku bola už čierna obloha a mesiac svietil. Až mi naskočili zimomriavky, ale práve preto som Halloween milovala. Vonku behali deti a zvonili pri domoch. Tí najmenší s rodičmi a tí starší strašili tých menších.

Skutočná zábava sa začala pred domom Lucynho strýka. Zabudla som na Ethana, na skorí odchod, aj na všetky hlúposti. Ale aj tak som si predsavzala, že dnešný večer si užijem a to znamenalo, že tu nesmiem stretnúť Lucyných bratov. William mi síce nevadil, ale ten mimoň by hneď utekal za svojím dvojčaťom. Takže mi na zoznam pribudlo ďalšie meno, ktorého osobu nemôžem stretnúť, aby som nestretla prvé meno na mojom zozname. Ukázalo sa, že to nebude také ťažké a stalo by sa to asi len zázrakom, pretože tu bol veľký počet ľudí. Mohlo tu byť niečo okolo stovky-dvoch ľudí. Možno viac.

"Poďme nájsť Ethana a Williho," navrhla Lucy, keď sme ešte stáli pri aute.

"Veľa šťastia," uškrnula som sa. Mávla som im rukou a odpojila sa od nich, keď sme boli v dome. Mala som pocit, že si nepočujem ani vlastné myšlienky a tú hudbu doslova dýcham. Hrali tu prvky alternatívnej hudby a mainstreamového popu, čo sa vzhľadom k dnešnému sviatku hodilo. Dom bol tiež slušne vyzdobený. V čiernych "zákutiach" sa dvojice olizovali, alebo robili iné veci, na ktoré boli už izby na poschodí obsadené. Bolo tu nafajčené, ale dym v dome nevytvárali len cigarety. Cítila som zmes sladkej čokolády. Dievčatá okolo boli oblečené podobne, niektoré ešte odetejšie. Boli tu sestričky ako z vystrihnuté z porna, mačky v latexe a boli tu aj také, ktoré som sa radšej neodvážila pomenovať. Predstavila som si, že je tu Ethan s nejakou podobnou z nich a naplo ma zvracanie. Vzápätí do mňa stúpla žiarlivosť a imaginárnej babe by som schuti vytrhala vlasy. Bože, som naozaj čudná. Už nerozumiem ani sama sebe. Musím sa ísť napiť. Našla som nejaké červené neidentifikovatelné napájadlo v sklenej mise, v ktorom plávali umelé červíky a niečo, čo vyzeralo ako potkan. Naliala som si punč do plastového pohára a na jeden hlt vypila.

Zdalo sa mi, že som zbadala Ethana. Asi mi to udrelo do hlavy moc rýchlo. Otočila som sa naspäť k pultu a naliala si niečo tvrdšie. Priam som nadskočila, keď mi niekto položil ruky na pás. Stál mi od chrbta.

"Vypadni odo mňa ty úchyl!" zrúkla som naňho.

"Myslela si si, že ťa nespoznám?" cítila som, že sa usmial, keď mi hovoril centimeter od ucha.

"Ethan?" otočila som sa. Len čo som bola krátku vzdialenosť od jeho úst. Super.

"Prekvapená?" stále mal na ústach ten svoj sebavedomý úsmev. Bože, mala som chuť urobiť.. radšej nepokračujem. Začervenala som sa. Našťastie to nebolo v tom svetle vidieť.

"Odkiaľ vieš, že som tu? Neverím, že si na mňa len náhodne narazil," chcela som sa vykrútiť z jeho rúk. Len ma chytil silnejšie. "Povedala ti to Lucy?"

"Pri jej výraze som bol natoľko všímavý a domyslel som si to. Tvárila sa doma ako nejaký dôležitý vševedko," vystrúhal úškrn.

"Pusť ma," bolo mi jedno, či mu to niekto povedal, alebo nie. Potrebovala som byť minimálne päť metrov ďalej od neho.

"Nie," povedal. Zdvihla som k nemu tvár, čo nebol asi dobrý nápad.

"Nie?" takmer som sa pobavila.

"Nie," opäť ten úsmev.

"Prečo?" 

"Pretože by si mi utiekla ako naposledy a znemožnilo by mi to moje plány."

"A tie sú aké?" Pobozkal ma, tentoraz na ucho, a jemne mi zahryzol do lalôčika. Potom zamieril perami po mojej sánke a zasypával ich malými, dlhými bozkami. Keď sa dostal k mojim ústam, bolo mi jedno, že to, čo idem urobiť som si zakázala. Nevedela som si pomôcť. Potrebovala som ho ako kyslík. Ako jing svoj jang. Ako Júlia svojho Rómea či Hamlet svoju Oféliu. Bože, zase trepem nezmysli. Pobozkal ma, pohrával sa mi z perami jazykom a zároveň ma hladkal. Všetky Shakespearove drámy mi vyprchali z mysle. Ticho a natešene som vzdychla, keď sme sa od seba odtiahli. Ďalej som ho objímala a vedela som, že takto pripútaná k nemu chcem zostať navždy. Pobozkal ma na spánok a do ucha mi zamrmlal: "Je t´aime."

"Il est à moi," zasmiala som sa a on mi úsmev tiež opätoval. Pred rokmi sme si vyznávali podobné francúzske hlúposti. Odtrhol odo mňa pohľad a zrazu sa zamračil na niečo pred nami. Cítila som ako zatína päste. Vytrhol sa mi z objatia a mieril k Jeremymu a Lucy.

Bola by som rada, keby mi na túto časť napíšete recenziu :D Či sa páčila, čo si myslíte, atď. .. :)

DoR 20.časť

Byť v nemocnici cez týždeň sa neoplatí, pretože každý má niečo na práci. Mamka u mňa nemohla ostať dlho, pretože bez práce nie sú koláče. Z časti je to myslené aj do slova. Teraz keď sa blížili Vianoce mala toho dosť. Taktiež aj Sarah z besiedkou. Nikto si však nedovolil mi nezavolať takže štvrtok som mala telefón stále pri uchu. Od nudy som si zahrala súťaž, kto volá najčastejšie.. vyhrala starká Darksová. V ten deň som sa dozvedela, po kom je mama taká výrečná. Ryan sa neozval. Sarah som sa na neho nepýtala, pretože mi to bolo tak povediac trápne.

Ryanovo (v podstate) ignorovanie bolo podnetom k tomu, aby som nad ním uvažovala. Či skôr snívala?? Vec ktorej som sa chcela najviac ubrániť bola táto...

Vo štvrtok sa do súťaže zapojila aj mamka, ktorá mi bohužiaľ oznámila, že s ockom nebudú môcť prísť pretože vo firme, v ktorej oco pracuje vznikli problémy a mamka má čo doháňať. Neviem čo mala na mysli. Sarah sa plne venovala príprave na besedu, takže som jej nemohla zazlievať jej neprítomnosť. Starká bola už stará, takže si nemohla dovoliť prísť každý deň. Štvrtok by bol tým pádom nesmierne nudný, keby si nevymyslím moju hru z telefonátmi.

*klop, klop*

„Ahoj Anabeth, no ako sa má moja obľúbená pacientka?“ povedal doktor z úsmevom

„Nemôžem to moc porovnávať z predošlími dňami, ale v celku fajn. Nie som už ani unavená, jedine ak je chyba že som znudená, pretože to som.“

„Bohužiaľ s tým ti neviem pomôcť, ale dúfam že ťa poteším. Do zajtra by mali vyprchať lieky a uvidí sa či si schopná byť bez nich. Ak nebudeš pociťovať bolesť môžeš ísť zajtra domov“ usmial sa a ja taktiež. Postavil sa z postele a pri dverách sa na mňa ešte raz usmial. Potom vyšiel

Po chvíli som začala mať ťažšie oči a zaspávala. Zdalo sa mi to ako sekunda, keď som ich otvorila stál tam Ryan z nejakým dezertom v ruke. Usmial sa

„Ahoj, dúfam že neruším“

„Nie nie..“ rýchlo som odvetila a sadla si. „práveže ty si moja záchrana, dneska nikto nepríde a ja už som si myslela, že tu od nudy aj vyupratujem. Takže asi si spravil chybu, že si prišiel pretože ťa vyšťavím“  prižmúrila som oči a tvárila sa vážnejšie. Ak by to nepochopil, mala by som chuť prepadnúť sa pod zem..

„Preto som doniesol čokoládu. Tá pomáha.. vždy“

„Ďalšia skúsenosť?“ spýtala som sa uštipačne. Hneď ma napadlo to ráno ešte cez prázdniny. Usmial sa a mala som pocit, že aj jeho to napadlo.

„Môžem?“ spýtal sa a prisadol si ku mne na posteľ

„Prečo sem chodíš?“ vybehlo mi z úst. Avšak späť som to už vziať nemohla. Pozrel sa na mňa prekvapene, ale odpovedal

„Ja viem, že je to divné. Si kamarátka mojej sestry a so mnou sa ani nepoznáš, ale musíš chápať že to chcem nejako odčiniť“

„Takže v podstate týmto si chceš získať rozhrešenie?“

„Nie, sakra... nechcem aby si si myslela, že sem chodím len z ľútosti. Chodím sem pretože ma zaujíma ako sa máš, ale hlavne preto lebo chcem. Žiaden dôvod, ktorý by súvisel z rozhrešením, z ľútosťou či s čímkoľvek iným“ zdalo sa mi že trocha koktal.. usmiala som sa

Nevedela som prečo stále myslím na Ryana. Bolo to ako keby mi opäť šibalo. Keď mi však dneska priniesol dezert a snažil sa zachrániť to čomu som aj tak rozumela, ale chcela to počuť z jeho úst. Zistila som, že dôvod prečo na neho myslím je prostý.. bolo to jeho očami, perami, telom... všetkým. Bol to Sarahin brat a vídali sme sa každý deň, keď sme išli do školy. Nikdy pred tým som však na neho nemyslela, ten bod zlomu nastal až po Calabovi. Prečo nastal ten zlom? Pretože som sa o neho podvedome zaujímala a až moje telo to dokázalo tým, že sa vrhlo za ním. Medzi dvoch zmyslov zbavených chalanov.

Bol mi iba sympatický alebo som naozaj začala niečo cítiť?? 

Pretože som sa mala tak dobre v ten štvrtok musel ubehnúť rýchlo. Zákon schválnosti..Ak môžem pokladať za nezabudnuteľné zážitky jedenie čokolády a hádzanie jej po sebe, tak potom som hlúpa, alebo niečo iné? Prečo keď myslím na Ryana tak... ani neviem čo, jednoducho sa cítim... inak. Je to hlúpe keď sa Vám páči najlepšej priateľky brat, veľmi hlúpe a hlúpejšie keď sa jej to bojíte povedať aj keď viete, že by sa nesmiala..  veď nemá prečo.

Avšak keď prišiel aj v piatok a ja som ho uvidela...

DoR 19.časť

- nejako máme z adminkou na skoro rovnakej časti poviedky, tak hádam si to nebudete mýliť a každý si pozrie tú ktorú číta :)

Možnože som sa z Calebom nepoznala tak dlho, ale jeho čin ma ranil. Priala som si aby sme došli neskoro, ale zároveň som chcela prísť a zastaviť Ryana zo slovami, že také nuly ako on za to nestoja. Pretože som vedela aký je to pocit byť niekde zavretý a byť kontrolovaný.

Sarah ma pustila a bežala na ihrisko „Prosím ťa Ryan nechaj to tak. Veď sa nič nestalo“  Chytila ho, avšak on ju striasol a kráčal stále za Calebom ktorý sa otočil na Sarahin hlas. Asi netušil, že Ryan ide za ním.

„Neskutočne ma serieš Caleb. Toto bola posledná kvapka“ zakričal na neho Ryan, ktorý bol od neho asi sedem metrov, ale stále sa približoval.

„Už by si mohol prestať žiarliť Ryan, ospravedlnil som sa ti. Čo chceš?“

„Ty si taký idiot. Najlepší kamarát by sa nevyspal z priateľkou toho druhého.“ Stále sa približoval „nevyužil by jeho sestru a nezačal si potom z jej kamoškou. Tu ospravedlnenie nestačí“ ako dopovedal zastal pred ním a jednu mu vrazil. Caleb spadol na zem a Sarah sa rozbehla za nimi, ja zase za ňou.

„Prosím Vás, ukončite to!!“ zakričala Sarah

„Áno ukončíme to“ povedal Ryan a opäť mu jednu vrazil. Caleb sa postavil a začali sa biť. Nikdy som nevidela naživo bitku. Vo filmoch mi to občas prišlo vtipné, ale teraz? Cítila som napätie, úzkosť, strach.

„Dosť!!“ ešte stále sa snažila upokojiť situáciu Sarah. Nedarilo sa jej.. keď som zbadala ako Caleb vrazil Ryanovi a ten prvý krát padol na zem, pichlo ma pri srdci. V tom momente som cítila, že tam musím zasiahnuť. V mysli sa mi zjavil Simon a myšlienka.. čo by som robila keby tam je on.

Rozbehla som sa za nimi a ako prvá rozumná osoba sa ich snažila rozdeliť. Boli však silný. Lenže keď som sa medzi nich konečne dostala stalo sa čo som nečakala. Pocítila som strašnú, príšernú bolesť ...

                                                       -----------

Rozmýšľala som nad tým čo sa tam stalo. Keď som sa medzi nich postavila Ryan stiahol ruku späť, ale Caleb... och.

„Behti.. je mi to ľúto“ počula som hlas, avšak nič som nevidela. Mala som zatvorené oči, ktoré som sa pokúšala otvoriť, ale nešlo to bola som slabá.

Po chvíli, pre mňa chvíli.. som sa opäť spamätala a pomaly prešla očami po miestnosti. Nebola to moja izba, ani Sarahina. Bola biela a nesmierne ma z nej boleli oči. Zdvihla som ruku aby som si chytila boľavé miesto, ale zrazu ma niečo pichlo. Keď som sa pozrela na ruku, bola v nej infúzia.

„Bethi“ povedal tichým hlasom

„Ryan?“ spýtala som sa prekvapene

„Áno.. ja, nemohol som odísť. Jednoducho som sa cítil previnilo.“

„Kde je mama“ spýtala som sa stále slabým hlasom

„Išla do bufetu po kávu, je tu aj tvoj otec.“

„A čo ty?“

„Ja som tu, pretože..“ nevedel čo povedať. Ale v jeho očiach bolo vidieť smútok.

„Ďakujem, že si tu.“ Usmiala som sa a on mi úsmev opätoval  „čo sa stalo?“

„Keď ťa Caleb udrel zlomil ti dve rebrá. A tie ti trocha natrhli žalúdok“ povedal skleslo

„A čo je s Calebom“ pri vyslovení jeho mena sa Ryan zatváril kyslo

„Oňho je postarané“ nič viac nepovedal, jeho odpoveď ma zaskočila

„Ako to myslíš, že postarané? Ryan..!“ spýtala som sa vážnym tónom

„Jednoducho v ten deň ma naštval kvôli Sarah a keď som ťa zbadal ako ležíš na zemi a v bezvedomí od toľkej bolesti, neubránil som sa“ prekvapene som na neho pozrela

„Ryan..“ chcela som niečo povedať, ale mama vstúpila do izby 

„Ryan, ty si ešte tu? Mal by si ísť domov chlapče. Aspoň na chvíľu.. predsa len, dlho si nespal“ bez toho aby pozdravila mňa sa hneď pustila do reči s Ryanom

„Máte pravdu, mal by som ísť. Tak zatiaľ Bethi a pozdravím Sarah“ slová ktoré vyšli z jeho úst sa nezhodovali z výrazom jeho tváre, ktorá hovorila že tu chce ostať.  Nepozdravila som ho iba som sa usmiala a on vyšiel. Mama ku mne doslova pribehla a vyobjímala ma ako sa len dalo.

„Ahoj miláčik. Ako sa cítiš?“

„Unavene.“ Povedala som skleslo

„To je z tej anestetiky. Neboj sa, sestrička hovorila, že toto bola posledná dávka a potom by malo byť všetko v poriadku. Žiadna bolesť“ usmiala sa ale hlas mala podráždený „a toho chlapca sme zažalovali a mne je jedno že on tu leží tiež. Nikto moju dcérku udierať nebude“ teraz už hovorila vážnejšie a nahnevanejšie

„On je tu tiež? Ako to?“ bolo mi jedno koľko infúzií mi ešte dajú a ako dlho tu budem, jednoducho som chcela vedieť čo je do pekla z Calebom keď je tu

„Neviem presne, pretože ja nie som ani len známa. Ani sestričky a ani doktori mi nič nepovedali, ale začula som niečo. Myslím, že má zlomený nos a rebrá. Potom otras mozgu. Doktor sa tváril prekvapene keď sa rozprával z nejakou osobou, asi jeho otcom.“ Uprela na mňa pohľad „Avšak nikto nevie čo sa stalo, jediné čo môžeme je vydedukovať si to.“ Mamka nebola nikdy hlúpa, vedela že to bolo kvôli mne.. z časti kvôli mne a vedela že to spravil Parkerových chlapec. V jej očiach však nebol hnev, skôr akoby bola hrdá na to že niekto sa pobil za jej dievčatko.

„To mi je ľúto“ nechcela som to viacej rozoberať, pretože vypytovať sa je to najhoršie čo môže byť. No neubránila som sa myšlienkam, ktoré sa stále ťahali na meno Ryan...

„Mami, kto všetko tu bol“ spýtala som sa po chvíli keď som si uvedomila, že je tu neskutočne  veľa kvetov  „a vlastne koľko som tu?“ dodala som

„Srdiečko si tu druhý deň, dneska si sa zobudila už druhý krát“ nechápavo som na ňu pozrela „prvý krát to bolo nad ránom. Mala si neskutočné bolesti, pretože ti anestetikum nepomáhalo, takže ťa museli uspať. Ako vidím nepamätáš si to. Doktor povedal, že ak sa zobudíš stačí ak ho zavoláme pri komplikáciách, inak ťa nechce rušiť.“ Pozerala som na ňu vydesených pohľadom, ona sa usmiala.!

„A kto ťa navštívil“ zasmiala sa „hádam každý, starká zo starkým tu boli, neboj aj ocko tu bol, ale volali mu pred dvadsiatimi minútami tak musel odísť. Sarah a dokonca aj pani Parkerová prišla a samozrejme Ryan.“ Usmiala sa „ten tu bol hádam viacej než mi. Mám pocit, že sa obviňuje. Nedokázala som ho prehovoriť aby išiel domov, chcel tu byť keď sa zobudíš. Povedal mi, vlastne sľúbil, že ako náhle sa zbudíš odíde, že len chce vedieť či si v poriadku.“

„To je od neho milé“ usmiala som sa „a kedy ma pustia domov?“

„Dneska je streda. Myslím, že nejako v piatok? Prepáč, ale vieš ako ja dávam pozor. To ocko je ten pozorný“ zasmiala sa

„To je v poriadku“.. odvetila som jej

20.časť

„Lucy, po piaty krát ti hovorím: mňa do toho cukríkolendu nedostaneš! Bodka,“ zaťala som sa.

„Ježiš Lia, si ako malé decko.“ Jeremy sa ma pokúsil odtrhnúť od auta.

„A že ja som tu najmladšia,“ zatiahla Lucy.

„Na čo si ho sem vôbec ťahala?“ Oborila som na ňu mieriac na Jeremyho.

„Lia, kde si chceš zohnať masky? V obchode pre deti? Chceš ísť za sexi mačku alebo čo?“ Lucy si ma nevšímala. „Toto je perfektný obchod, som si istá, že sa ti tu niečo zapáči.“

„Tak po prvé, chcela som si niečo vyhrabať v skrini a po druhé, mám ísť za nejaký zasratý cukrík?“

„Aj keď ten obchod vyzerá, ako továreň na čokoládu, predávajú tam oblečenie. Tak mi ver a poď sa tam aspoň pozrieť,“ chytila mi jednu ruku a pomaly -takticky- mi odlepovala prst po prste od dverí na aute.

„To nieje možné, aby ma jedno malé decko takto.. takto,“ hundrala som. Bola som prekvapená, že pred obchodom nevyhráva aj nejaká detská pesnička ako z reklamy na My Little Pony.

„Sklapni už,“ Jeremy si neodpustil. Zrejme nebol o nič nadšenejší ako ja. Ale sklapla som. Keď sme vošli do obchodu, bolo to tu síce cítiť po cukrovej vate a jahodách, ale doslova ma zmĺkli veci, ktoré boli všade okolo. Všade šaty, čipky, rukavičky, lakované lodičky, klobúčiky vo Vintage štýle.

„Aw,“ moja tvár, ako keby uvidela mačiatka. Bola som dojatá. Steny boli síce prúžkovo ružové, ale na nich boli zavesené obrazy -zarámované čiernobiele fotky- na ktorých pózovali dievčatá a ženy práve z tejto doby.

 

„Páči sa ti tu?“ Jeremy na mňa pozrel mierne zhrozene. Lucy už stála s predavačkou pri vešiakoch a živo gestikulovala.

„Keď som bola malá, Grace Kellyová bola môj vzor. A všetko okolo nej som milovala, aj dobu v ktorej žila,“ ukázala som naokolo.

„Čo povieš na tieto? Páčia sa ti?“ Lucy sa k nám pripojila z desiatimi vešiakmi.

„Chcem niečo jednoduchšie Luc.“

Len pokrčila ramenami. „Dobre a tieto?“ Ukázala predo mnou celkom pekné svetlo ružové šaty.

„Môžem si ich vyskúšať,“ chytila som ich a zamierila ku kabínkam.

Po piatich minútach boja, som si ich navliekla.

„Si.. zlatá,“ jej výraz bol, ako keby videla šteniatko.

„Fajn, vypadnime už odtiaľto,“ povedala som z povzdychom a zatiahla záves.  

Ak čítate aj moju poviedku, tak hodte komentár, či to mám skoršie pridávať, pretože ak sú tu neni odozvy tak sa s pridaním časti neponáhľam. :)

DoR 18.časť

-príjemné čítanie ;) 

Do Vianoc ostávali tri týždne a Sarah mala veľa práce. Ale mala natoľko dobré srdce, že ma neodmietla a prijala moje pozvanie, aby sa ku mne pridala a šla do knižnice. Cítila som sa mizerne pretože to bolo iba kvôli mojej zvedavosti, ktorý z nich klame.

„Ahoj Ana a čo vlastne potrebuješ z knižnice?“ spýtala sa Sarah počas cesty. Musela som si rýchlo niečo vymyslieť, ale žiaden názov knihy ma nenapadal

„Ehm.. je to, to je..“ obzerala som sa a dúfala že na nejakú natrafím. Potom som nič nepovedala a tento krát dúfala, že sa nespýta znova. Keď sme vošli do knižnice Caleb tam už čakal a ja som mu mávla.

No čím sme sa k nemu boli bližšie, tým sa tváril vážnejšie.

„Ahoj“ povedala som hneď ako sme pri ňom zastali.

„Ana, to čo?“ zakoktala sa Sarah

Anabeth ja som ti hovoril, že som s ňou pohádaný“ zašepkal Caleb

„Pohádaný? Že sme pohádaný? Nestačilo ti naše posledné stretnutie?“

„Prepáč, ale ja nemôžem za to že si taká..“ skočila mu do reči

„Aká?!“ zakričala. Knihovníčka sa na nás zamračene pozrela a rukou naznačila nech sme potichu

„Smiem sa spýtať čo sa to tu deje?“ nechápala som, to by sa až tak pohádali?

„To je on“ bez citu odvedila Sarah

„Kto on?!“

„Veď Caleb, môj bývalý?! Ten ktorému som vtedy ukázala prostredník a naznačila mu nech ide do pekla“ hovorila to mne no pozerala sa na neho

„Ty iba žiarliš, pretože si dobre vedela kto jej posiela tie vecičky“ vyhŕkol Caleb. Obe sme na neho vyvalili oči

„Si nechutný! Začínaš si z mojou najlepšou priateľkou“ skočila som jej do reči

„A tváriš sa jak svätec. Vravel si, že ste kamaráti,.. pohádaný“

„Veď aj sme“ hovoril to ako keby to nič neznamenalo

„Ty si chorý“ povedala ľahostajne Sarah

„Neviem kto je tu chorý. Jediný kto tu vrieska si ty a potom, že prečo som sa s tebou rozišiel“ Sarah sa na neho pozrela. Videla som že čo vyslovil ju dosť ranilo, ale potom sa vrátila „späť na zem“

„Okamžite odtiaľto vypadni kým ti o chvíľu nevyrazím ten dvoj zamilovaný dych ja!!“ jednu mu vylepila a nebránila sa ďalším. Knihovníčka k nám dobehla keď si to všimla a pridala sa ku mne pokúšajúc sa Sarah odtrhnúť od Caleba. Lenže bola silná a Caleb s ňou tiež nemal rady. Keby nepribehne Ryan, ktorý bol raz tak silný ako Caleb, Sarah by ho z radosťou doriadila. Uvedomila som si, že asi vďaka Ryanovi dáva také údery.. kto iný by ju to naučil?

„Sarah... pššt.. pššt“ držal ju v objatí na chodbe. Plakala mu do ramena. Caleb zmizol, ani som sa za ním nepozrela, nechcela som ho už ani vidieť. Prišla som za Sarah

„Prepáč mi to, je mi to ľúto.“ Povedala som keď sa na mňa pozrela, čakala som že sa vrhne aj na mňa. Namiesto toho sa pustila Ryana a objala mňa

„Ja viem. Mne je to tiež ľúto, je to kretén. Určite ti natlačil do hlavy kaleráb, totižto on vie presviedčať ako nikto iný. Ja som to zistila neskoro. Aspoň ty ..“ objala som ju tuhšie. Bolo mi jasné, že plače pre jeho slová. Ako môže byť niekto tak odporný, bezcitný?

„Sestrička si v poriadku, môžeš mi prosím ťa povedať čo sa tam stalo do pekla ?!“ spýtal sa Ryan po chvíľke.

„Caleb..“ zašepkala Sarah. Ryan sa zamračil a rýchlim krokom sa vybral preč

„To malo znamenať čo? Kam ide?“ nechápavo som sa spýtala

„Ide ho zbiť“ povedala Sarah kludným hlasom. Potom sa zvrtla „panebože on ho ide zbiť?! Ana poď rýchlo veď on ho zabije“ chytila ma za ruku a bežali sme smerom, ktorým išiel on

„Prečo by to robil, veď Ryan je rozumný“

„Lenže Caleb neublížil len mne, bol to kedysi Ryanov najlepší priateľ...“ zamlkla sa „až kým sa nevyspal z Ryanovov priateľkou.“ Hovorila rýchlo, počas našej chôdze „ A keď som sa ja rozišla z Calebom povedal, že to schytá, ale ja som ho prosila nech ho nechá. Tak aj spravil...no teraz“

DoR 17.časť

-ospravedlňujem sa, že som včera nepridala časť, ale bola som úplne grogy.. takže dneska opäť dve časti :)

Keďže sa blížil koniec novembra blížil sa aj čas Vianoc. Samozrejme aj školská besiedka, ktorá ako som zistila nesmela chýbať. Zapojiť sa mohol ktokoľvek, ale študenti ktorý boli v dramatickom krúžku museli.. či sa im nechcelo alebo ležali doma z horúčkami, jednoducho museli. Ja som sa začiatkom roka neprihlásila do nijakého krúžku, pretože to bola podľa mňa strata času. Ale Vianoce milujem.

Milujem keď je všetko biele a domy sú vyzdobené všetkými farbami. Keď sa zobúdzam a  cítim čerstvo napečené perníčky a hlavne milujem to, že naša rodina je vtedy kludná. Všetci sa snažíme prežiť deň bez hádky a tráviť spolu čo najviac času.

Sarah sa narodila pre umenie. Keď ku mne sobotňajšie ráno prišla nech jej pomôžem vymyslieť program na besedu potešila ma. O tom som hovorila... atmosféra, každý je v tento čas akoby silnejší, sebavedomejší..

Navrhla som „vianočnú koledu“ ktorú som čítala už milión krát, pretože to bola moja obľúbená knižka a samozrejme aj všetky sfilmované časti som videla. Je to príbeh o mužovi, ktorému zmenili život traja duchovia, ale v podstate on nebol zlý len smutný a preto potreboval trocha dopomôc. Sarah bola nadšená, povedala že som jej strážny anjel, ktorého poslali pre jej zabednenú hlavu.

Ja som nebola zapísaná do dramatického krúžku takže som jej z tým nepomáhala, pretože som nemala čas, ale ani som veľmi nechcela. Z počiatku bola trochu sklamaná, ale potom ma pochopila.. to jednoducho nie je pre mňa.

Ona to mala celé zorganizovať... masky, obsadenie a mala na to necelý mesiac. Síce si tam priamo nezahrá, pretože to je jej Achilova päta, ale sľúbila som jej že budem sedieť v prvom rade. Síce som jej to nepovedala, ale už pri našom rozhovore som bola na ňu hrdá. Jednoducho mala potenciál. Pri odchode mi ešte sto krát poďakovala za nápad, ale ja som ju prehovárala, že by na to určite došla aj sama.. a myslela som to úprimne

Okrem kvetov a krabičky z lupeňmi som potom už nič nedostala. Popravde odľahlo mi, pretože som nemala chuť sa tým zaoberať.

Od kedy som v knižnici stretla Caleba pozval ma dva krát na radne, ktoré som odmietla. Porozprávala som mu o mojej príhode z kvetmi a lupeňmi a sľúbila mu, že ak zistí kto to poslal na to rande s ním pôjdem. Avšak vedela som, že to je nemožné zistiť. Alebo nie??

So Sarah som sa stále vídala len na obedoch a na spoločných hodinách. Ak nerátam víkend cez ktorý sme samozrejme boli spolu. Potom som však chodila do knižnice kde som vídala aj Caleba. Požiadal  ma nech to nespomínam Sarah, pretože sa sním pohádala, avšak na moju otázku ..prečo?.. mi neodpovedal.

Keď som sa však Sarah spýtala či je všetko v pohode, či nemá niečo na srdci. Odvetila len toľko, že brat sa na ňu stále hnevá za ten večer, aj keď to bolo už pred niekoľkými mesiacmi. Bolo mi ľúto, že z Ryanom majú problémy, ale nechápala som prečo mi nespomenula Caleba. Ak to bol jej kamarát..

                                                              ------------

Bolo odo mňa hnusné to nasilu z oboch ťahať, tak som sa rozhodla inak.

„Ahoj, takže tá knižnica dneska platí?“ spýtala som sa do telefónu

„Áno, samozrejme. Vidíme sa tam, maj sa“ odvetil Caleb a zložil

Akurát ku mne kráčala Sarah, na ktorú som čakala po hodine. Vedela som, že dneska po škole nič nemá, preto mi dnešok v celku vyhovoval.

„Ahoj Sarah“ zakričala som na ňu keď si ma nevšimla

„Oh, ahoj Ana, prepáč nevšimla som si ťa. Čo tu robíš, veď sa máme stretnúť cez obedňajšiu prestávku.“

„Ja viem, ja len že. Dneska idem do knižnice a tak som rozmýšľala či by si sa ku mne nepridala“

„Samozrejme, nič nemám.“ Usmiala sa. Avšak potom zazvonilo a my sme si ani nemuseli povedať, že musíme ísť. Len sme sa objali a vydali každá svojou stranou.

Deň išiel neskutočne pomaly. Nie nadarmo sa hovorí, že čím viacej túžime po tom aby išiel čas rýchlejšie tým pomalšie pôjde. Naposledy som sa presne takto isto cítila keď som mala osem rokov a zo Simonom sme mali ísť do Disneylandu. V noci som sa mrvila až som to nakoniec nevydržala a vkradla sa Simonovi do izby kde sme spoločne počítali sekundy, dokým mamke nezazvoní budík. Bola to dlhá noc..

Keď som sa obzrela okolo seba, ostatný už vychádzali z triedy a ja som si uvedomila, že som sa zamyslela. Ale ako náhle mi došlo, že to bola posledná hodina a ja som sa dočkala „disneylandu“ bola som rada. 

DoR 16.časť

Tešila som sa zo školy, naozaj. Ale zo Sarah som nemala veľa spoločným hodín a stretávať sme sa tým pádom mohli iba na obede. Čas pomaly ubiehal a blížil sa koniec novembra. Sedeli sme k jedálni avšak ja som bola neprítomná. Moje oči hľadeli na opačnú stranu jedálne na chalana, ktorý na mňa už niekoľko týždňov pozeral, bol mi povedomí alebo mi aspoň niekoho pripomínal. Sarah si to všimla.

„Kam sa pozeráš? Už nejakú dobu si tu, no vlastne tu nie si.“ Šťuchla do mňa

„Prepáč, ale poslednú dobu mám pocit, že ma niekto špehuje“ keď som to vyslovila zdalo sa to ešte horšie, ten chalan v mojich ústav teraz pôsobil ako nejaký posadnutý maniak alebo som to nepreháňala?

„Ktorý?“ zbrklo sa naklonila Sarah a tým ma trochu sotila

„u..ž tu nie je“ zaklamala som. Ani neviem prečo, ale podvedome som chcela držať v tajnosti náš akože vzťah s tým dotyčným..

„Nabudúce mi ho musíš ukázať. Poznám tu každého, vedela by som ti povedať či je v pohode alebo chalan od veci.“ Usmiala som sa na ňu

Celý deň som mala pocit, že sa na mňa pozerá z niekadiaľ alebo rovno sleduje. Keď som za sebou zabuchla skrinku na chodbe ozval sa mi známy hlas aj keď som ho nevedela priradiť k menu

„Ahoj, ako sa máš?“ otočila som sa za hlasom. Na opačnej strane stál Ryan avšak ten mi bol chrbtom. Potom ma sa ma letno niekto dotkol.

„oh.. ahoj“ povedala som chlapcovi, ktorého som poznala. No len vďaka tomu, že som si všimla pred pár týždňami jeho oči upriamené na mňa

„Prepáč, že som ťa vydesil“ prerušila som ho

„Nevydesil“ nahodila som falošný úsmev

„To som rád“ usmial sa „chcel som ťa osloviť viac krát, ale nenašiel som tak celkom odvahu, si tu nová však? Videl som ťa pár krát z mojou kamarátkou Sarah“ opäť sa usmial

„No vlastne som“ prehltla som „Sarah mi je susedka, takže som s ňou väčšinu času, hej..“ nevedela som absolútne čo povedať. Popravde mi nebolo do reči, hlavne nie z osobou ktorú som nepoznala a ktorá ma z časti aj desila

„Vieš už mi bolo trocha trápne na teba pozerať, mohla si si začať myslieť, že som nejaký psychopat“ zasmial sa... hahh neskoroo!

„Ale to určite nie. Oni sú skôr nápadný.“ Pozrela som sa na neho vážne

„To je tiež pravda, inak ja som Caleb“ natiahol pred seba ruku, ale neprijala som ju. Hneď ako si všimol, že mu nepodám svoju stiahol ju späť a znervóznel

„Ja som Anabeth“ povedala som. Zazvonilo .. „už musím ísť na hodinu. Tak sa maj“

„Tešilo ma Anabeth“ zakričal na mňa keď som sa od neho vzdialila

Od kedy som sem začala chodiť spoznala som sa s niekoľkými spolužiakmi, ale okrem nich, Sarah a Ryana som sa neobťažovala nikoho spoznať a na oplátku nikto neobťažoval mňa. Tým som si myslela, že to skončilo. Ale keď ma oslovil Caleb bola som prekvapená. Avšak neviem či od radosti alebo od zdesenia? To je to správne slovo..

Keď som po hodine (poslednej) išla do školskej knižnice vrátiť knihu bola som neskutočne unavená. Napriek tomu som sa tam zdržala, pretože ako som v septembri odhalila čaro kníh, nemohla som sa tomu ubrániť a ani nabažiť. Sedela som v zadnej časti, kde chodilo menej ľudí a čítala „denník Anny Frankovej“ ktorý sme dostali ako povinnú literatúru.

Po chvíli som sa zľakla a nadskočila. „ čo do frasa!!“

„Prepáč, nechcel som ťa vystrašiť, ale keď som sem prišiel ležala si na stole a myslel som si, že by bolo lepšie ťa zobudiť“ povedal nevine tváriaci sa Caleb

„To je v pohode a vlastne dík“ usmial som sa

„Takže Anna Franková? Ako vidím aj vám to už tlačia do hlavy.“ .. začal „ak ti môžem poradiť nečítaj si ju. Je to zbytočné, dá vám test z druhej svetovej a nič o Anne.. tak to robí už niekoľko rokov a študentom odvrkne, že to my sme ju nepočúvali ako vždy“ usmejem sa

„Takže asi ti ďakujem, ale Anu si aj tak prečítam. Celkom ma to baví“

„No to vidím, až si pri tom zaspala“ usmeje sa a ja tiež, tento krát nefalšovane

„Som iba unavená, iba čistá zhoda náhod“

„To ti verím“ uškrnul sa

„No to vidím“ išla som povedať, že by som už mala ísť, ale predbehol ma

„ Tak už by som mal ísť, zatiaľ sa maj Anabeth“ odmávnem mu.

Keď som  vychádzala z knižnice stretla sa z nahnevanou Sarah „čo sa ti stalo, že si taká odutá?“ zasmiala sa na jej vážnom výraze

„Ale to nestojí za reč, vytočil ma bývalý, opäť“ mávne rukou... 

19.časť

Najskôr som chcela ísť len do záhrady, ale keď som prechádzala okolo otcovej pracovne nedalo mi zastaviť sa pri nich po tom, ako som počula zvýšené hlasy. Otcov zvýšený hlas. Bola tam aj Jeremyho mama, Lucy a Jeremy. Pritisla som si ucho k dverám. Zamračila som sa, lebo tam bolo zrazu hrobové ticho. Keď som začula prichádzajúce kroky, prudko som sa odtrhla od dverí. No otec sa na mňa mračil a zrejme mu došlo čo som robila. Odišiel z nahnevaným výrazom. Jeremyho som našla stáť s Lucy v strede izby a Kate im niečo potichu hovorila, keď ma počuli všetci traja sa otočili.

„Asi to nešlo najlepšie?“ Ukázala som do prázdneho priestoru za mnou, kde bol pred chvíľou otec.

„Nie, ale tvojho otca to prejde.“ Kate mi stisla rameno a odišla.

„Možno keby som tu bola aj ja...“ začala som.

„Nie, bolo by to to isté,“ odvetil Jeremy s hĺbavým výrazom na tvári.

„Ja som si myslela, že to bude horšie,“ povedala Lucy optimisticky. Jeremymu sa vyhladila tvár a usmial sa na ňu.

„To je pravda, mohlo to vypáliť aj horšie.“ Držal ju okolo pása a oprel si čelo o jej rameno. Lucy ho hladkala na krátkych vlasoch.

„Myslím, že v sobotu by sme to mali oznámiť Willimu a Ethanovi pred tým než to povieme mojim rodičom. Tak ako sme to najskôr urobili s Liou,“ povedala po krátkej pauze ticha Lucy.

„Počkaj ty im to chceš povedať na Hallowen? Tak skoro?“ odtiahol sa Jeremy prekvapene.

„Aké romantické,“ zahundrala som z kúta izby, kde som sa rozvalila na sedačku.

„Áno, chcem im to povedať už dávno. Sú to moji bratia a zoberú to dobre. Myslím. V sobotu na tom večierku im to môžeme povedať,“ Lucy sa tvárila, akoby ju nič lepšie v živote nenapadlo.

„O akom večierku tu točíte?“ Bola som podráždená. Neviem si vybrať či s Lucy alebo jedného z jej bratov.

„Willi jeden usporadúva. U nás mu to otec zatrhol ale strýko nieje doma na sviatky a tak mu požičal na víkend dom. Prídeš však?“ Brala to ako samozrejmosť.

„Ako keby si ma tam už videla,“ povedala som ironicky. Jeremy sa na mňa zamračil.

„Kvôli Ethanovi? Prosím ťa,“ akoby mi vytrhla pečeň. Presne tak moje brucho reagovalo.

„Nie kvôli nemu. Mám plány,“ zaklamala som.

„To určite,“ zaškeril sa Jeremy. Pre zmenu som sa naňho zamračila ja.

„Nespozná ťa. Každý tam bude v maskách,“ nevšímala si nás Lucy. „Prosím prídi, nebudeš trčať doma.“

„Netrčala by som doma,“ snažila som sa znieť vierohodne. Asi sa mi to nedarilo, lebo Jeremy zo mňa nespúšťal ten ironický, slizký úsmev.

„No ták,“ Lucy našpúlila ústa.

„Nechápem prečo tak túžiš po tom, aby som tam prišla. Nikoho tam aj tak nebudem poznať.“

„Mňa a Jeremyho hej. S ostatnými sa zoznámiš,“ odbila moje argumenty.

„Ethan sa nedozvie, že si tam,“ Jeremy tušil, že to je hlavný dôvod prečo to odmietam. Pozrela som s nadvihnutým obočím na Lucy.

„Nepovie mu to,“ povedal. No chcela som to počuť od nej.

„Lucy mám pravdu?“ opýtal sa jej, keď videl moj výraz.

„Nie, jasné, že mu to nepoviem,“ povedala na môj vkus až príliš rýchlo. No než som stihla niečo povedať, dala mu pusu a odišli. Skvelé. Mám dva dni nato, aby som si niekde zohnala nejakú potupnú masku masku.

  

DoR 15.časť

-opäť dve časti... poviedka je dopísaná tak nechcem naťahovať moc jej pridávanie a sú aj v celku krátke takže.... :) 

Každý aspoň raz za život zažil déjà vu.. to moje prišlo po pol roku a niekoľkých týždňoch. Bolo to na hodine matematiky. Ten pocit som mala v deň Simonovej smrti, ešte pred tým než sa to zbehlo. Deň bol v skutku pekný, samozrejme bez všetkého čo sa dialo na vôkol.

-Matikárka,  pani Steawensová ma vyvolala pred tabulu, ale ja som nič nevedela.. prvý krát. Ani neviem prečo, ale bolo mi do smiechu. V žalúdku som mala zvláštne chvenie. Žiačka, ktorá sa učila na jednotky a predsa to nebola bifloška nevedela správnu odpoveď. V ten deň som sa usmiala tak ako sa len dalo. Nebolo to nič zvláštne, pretože väčšina deciek z triedy bola doslova vymletá, takže ani pani Steawensová si z toho nič nerobila. Len ja som cítila zmenu, ani neviem či v pozitívnom smere, jednoducho v ten daný moment som bola naplnená šťastím, ktoré sa zjavilo z maličkosti.-

Môj prvý deň v škole po pol roku ubehol rýchlo a ja som sa vrátila domov. Sarah mala ešte hodinu takže som išla sama. Doma som si uvedomila, vlastne som zbadala v zrkadle, že sa usmievam. Vedela som, že to bolo kvôli tomu déjà vu. Ako som ležala na posteli a stále sa usmievala, rozmýšľala som nad Simonom. Akoby to on naplánoval. V predošlú noc ma stále zabával a nemohla som sa sústrediť na učenie. Dobre vedel, že ma to pobaví, keď ma vyvolá a ja nebudem vedieť ani ceknúť, boli sme predsa dvojičky. Vedel, že po návrate do školy, ktorú som prerušila kvôli jeho naplánovanej smrti budem potrebovať nakopnúť. Vedel, že akonáhle nastane táto situácia, čo nastala dneska.. spomeniem si a opäť sa budem smiať a taktiež vedel, že už neprestanem.

Bolo mi neskutočne ľúto čo spravil, ale nemohla som sa na neho hnevať. Aspoň nie dlho, pretože mu neodpustiť bolelo viacej než keď som vstúpila v daný deň do miestnosti a videla ho ako sa odpojil z prístrojov ku ktorým som nestihla dobehnúť.

Niekedy nepochopíme hneď čo druhá osoba myslí alebo prečo to robí. Pochopíme to časom, tak ako som ja pochopila dneska, prečo v predošlú noc osudového dňa Simon stále rozprával počas môjho učenia matematiky a prečo som dostala kvôli nemu poznámku. Teraz naisto viem, že keby to spraví neskôr alebo skôr, nepamätám si ho v takom svetle v akom si ho pamätám dnes. ..

Z môjho premýšľania ma prebrala mamka, ktorá zaklopala na dvere.

„Dneska vyzerá byť pekne však?“ spýtala sa jemným hláskom

„Áno,“ odvetila som „áno vyzerá“ .. ani si nevieš predstaviť ako .. domyslela som si

„Nešli by sme na nákupy, mi dve?“ spýtala sa

„Ja neviem, moc sa mi nechce“ priznala som sa

„Vieš miláčik, od kedy si doma, stále si u Sarah a ja ti to nezazlievam. Ale chýbaš mi aj ockovi“ pozrela na mňa psími očami, ktoré používala na ocka keď chcela nejakú drahú vec, v tomto prípade mňa.. dá sa povedať

„Ale nie nákupy“ prižmúrila oči

„Prechádzka?“ usmiala sa a ja som prikývla

                                                      ------------

„A ako bolo dneska v škole“ po tom čo bola kúpiť kornútom zmrzliny v stánku spýtala sa nenačatú tému

„Vieš čo? Myslím že skvele, naozaj dobre“ usmiala som sa keď som si spomenula na celý deň „všetci boli neskutočne milí a profesori ma nestrápňovali dlhým predstavovaním mojej osoby“

„Aspoň niekto sa mal fajn, ja som bola doma na všetko sama dneska, výnimočne“ dodala „ocko išiel do práce a mne iba odvŕkol, že keď som chcela ostať doma nech sa činím“ povedala to bezstarostným tónom, ale vedela som že ju jeho slová trochu ranili aj keď neboli až tak urážlivé

Ako sme kráčali pozdĺž uličkou v parku zbadala som na lavičke,( ktorá bola vedľa cestičky) malú krabičku na ktorej bolo nalepené otvor ma .Podišla som teda k nej a nakukla. Boli v nej iba lupene kvetov a na spodku krabičky nakreslený smajlík.

„Čo v tom je?“ spýtala sa zvedavým hlasom mama

„Ale nič, asi si to tu zabudli nejaké decká“ mala som pocit, že to súvisí s tými ružami, ktoré som dostala pred niekoľkými dňami

Z mamkou sme si boli neskutočne blízke, mohla by som to prirovnať k vzťahu medzi mnou a Simonom a práve preto aj keď sme potom toho cestou domou veľa nepovedali, cítila som že to ticho nás spája.. 

DoR 14.časť

Nakúpené do školy, spomienky z prázdnin aj keď iba dvojtýždňových a priateľstvo, pre mňa nerozlučné. To všetko som stihla a ani si neuvedomila, že ten čas už dávno ubehol a postúpil o level vyššie. Prečo?

Pretože škola začínala zajtra a stará Anabeth Piercová tým dňom oficiálne začínala nový život.

Neviem ani prečo, ale poslednú noc prázdnin som myslela na Agathu a na vzťah, ktorý prebýva medzi nami. Avšak doľahla na mňa únava a ja som nestihla dôjsť na odpoveď...

„Raňajky Beth!! Prosím ťa rýchlo sa najedz a choď!“ hysteričila  mama podávajúc mi desiatu

„Neboj sa mami, veď mám ešte desať minúť a Sarah tu ešte nie je“ odvetila som kludným hlasom

„Okey, okey“ vydýchla

Pomaly som zjedla chlebíčky s maslom a prevesila tašku cez plece „už idem“ zakričala som

Mamina pribehla „dobre, ahoj.. maj sa, drž sa“ vystresovane hovorila. Ona snáď vyšilovala viacej než ja a to ma upokojovalo. Hahh

Vonku ma už čakala Sarah,.. a Ryan? Pozrela som sa prekvapene, ale potom som sa rýchlo usmiala nech to nevyzerá hlúpo. Od kedy sme vtedy u pani Parkerovej pili, či skôr sa opili s Ryanom sme sa tak trochu navzájom obchádzali. Ani vlastne neviem prečo. Asi to bolo tým čo Sarah povedala tú noc o tých kvetoch, on sa utiahol. A nič iné mi odvtedy neprišlo.

„Ahoj..te“ pozdravila som ako prvá, Sarah ma objala a Ryan iba mávol rukou

Cestou do školy bolo trápne ticho a Sarah to už nevydržala „sakra ľudia čo je s vami. Myslíte si, že som si to nevšimla?“ obaja sme sa na ňu prekvapene pozreli, o čom to hovorí?

„Jeden druhému sa do slova a aj do písmena vyhýbate. Ana ty vyjdeš pred dom a zatváriš sa kyslo.. áno všimla som si to, nevyvaľuj na mňa tie zelené oči a ty Ryan? Ty iba mávneš rukou bez toho aby si sa na ňu pozrel“ Ryan otvorí ústa aby niečo povedal, ale ja ho predbehnem

„Ale to nie je vôbec pravda veď..“ preruší ma

„Keby nezačneš o nejakých kvetoch tak by to tak teraz nebolo. Dopekla veď teraz vyzerám ako nejaký..“

„romantik“ preruší ho Sarah, Ryan iba mávne súhlasne rukou .. „tak prepáč, ale to zo mňa iba tak  vybehlo.“

„Kto ti kázal piť? Alebo lepšie povedané, kto ti dovolil piť“

„Neodbáčaj od témy dobre? Ja som nechcela..“ prerušil ju, opäť

„Máš iba šestnásť rokov, neštvi ma!“

„skoro sedemnásť“ zamrmlala si po pod nos Sarah, pričom sa na ňu Ryan zamračene pozrel. Zvyšok cesty do školy bolo ešte väčšie ticho ako pred tým, ani psy okolo nás neštekli.

Zažila som prvú ozajstnú súrodeneckú hádku. Nebolo to také ako ja a Agatha, oni jednoducho ... bolo cítiť, že im je to ľúto, ale aj tak mlčali. Mne to bolo ľúto väčšmi, pretože tá hádka bola kvôli mne. Aj keď som to Sarah povedala akonáhle sa Ryan od nás odpojil a mi sme si išli sadnúť do triedy.. ona povedala, že nech nad takým ani len nerozmýšľam, pretože sa nahnevá aj na mňa.

„Tak žiaci toto je vaša nová spolužiačka Anabeth Piercová“  učiteľka ma postavila pred tabuľu a povedala všetko čo o mne vedela, bohovské...

Môj stres utíšili v podstate všetci, pretože sa nesmiali ani neksychtili,.. usmievali sa nefalšovaným úsmevom. Cítila som, že tu mi bude dobre...