3.časť

„Niekedy sa nám zdá, že život ktorý žijeme nie je realita. Myslime si, že realita je svet ktorý si snívame. Bude to miesto, kde je každý z nás tým, kým chce byť. Budeme v ňom môcť mať všetko čo chceme. Nebudeme nič predstierať. Len... budeme žiť vo vlastnej realite.“ 
- Anonym

Isabella... Deku som si vytiahla až ku krku a chrbtom som sa oprela o komín, ktorý príjemne vyhrieval. Svietnik som uložila pri nohy a ponorila sa do čítania...


10.12.1809;

„Strýko, nechápem prečo sa toho cirkusu musím zúčastniť aj ja.“ Skúsila som ho prehovoriť, ešte kým mi komorná nezbalila všetky šaty.
„Si omnoho lepšia spoločníčka ako Travers,“ len odvetil.
„Ale aj ten tam ide nie?“
„Áno, ide aj on.“
„Potom prosím, aj keď to nebude on, chod s niekým iným,“ prosila som.
„Si už dosť stará na to, aby si mohla ísť aj ty. Tento rok si mala osemnásť. Bude tam toho veľa čo spoznávať.“ Priložil si cigaru k ústam.
„A vlastne prečo tam musíš ísť tento rok? Minulé sviatky si ostal doma,“ skúšala som.
„Bella, rok pred minulými som tam bol tiež. Musím tam ísť obchodne, nejdem na prázdniny. Krajšie sídlo, ako to, ktoré majú Delorovci si nevidela.“
„Naozaj na to nemám náladu.“
„Bude tam aj tvoja sesternica Anna. Dlho ste sa nevideli.“
„Hneď mi je lepšie,“ usmiala som sa, ale nie úprimne.
„Hovorí sa, že mladý Delory si má nájsť ženušku. A ako som vyrozumel z listu tvojej tety,  Anna sa pripravuje na to miesto veľmi usilovne,“ uškrnul sa.
„Potom ho musím poľutovať keď si ju zoberie. Ale vlastne... Počula som, že je to namyslený a pôžitkársky chlap, a preto predpokladám, že budú spolu šťastný.“
„Mal by som ťa nechať, aby si sa prezliekla z nočného úboru. Emma ti pomôže. Za hodinu ťa čakám dolu.“
„Emma prosím ťa, prines mi jazdecký úbor.“ Odviazala som si šnurovačku na košeli.
„Jazdecký? Nepôjdete kočom s pánom?“ oči mala dokorán otvorené.
„Nie nepôjdem. Vždy ma začne bolieť hlava. Na konskom chrbte je to príjemnejšie,“ usmiala som sa.
„Ďakujem ti, ostatné už zvládnem sama,“ povedala som jej, keď mi pomohla zatiahnuť korzet. Natiahla som si bričesky, košeľu a čierne jazdecké čižmy. Pri odchode z izby som si obliekla modrý kabát a na ruky natiahla kožené rukavice.
„Slečna!“ zakričala Emma a ponáhľala sa za mnou, keď som bola na schodisku. „Váš klobúk, slečna.“ Chcela mi ho sama nasadiť, ale zastavila sa. „Vaše vlasy, nie sú učesané ja...“
„To je jedno, aj tak by sa mi rozstrapatili,“ zasmiala som sa. Keď mi pripla tmavo-modrý cylinder sponkami, okolo krku mi upravila ešte kožušinu. „Z diaľky by si Vás mohli pomýliť s nejakým džentlmenom,“ opýtala sa so strachom.
„Som si istá, že džentlmen má omnoho krajšie šaty ako sú tieto Emma. Choď si po svoje veci, stretneme sa dolu. Nech nemusí strýko čakať.“
„Áno slečna,“ urobila pukerlík a ponáhľala sa naspäť.

Ak prežijem tieto sviatky, pomyslela som si, budem si gratulovať.   



2.časť

Samozrejme, že otec rozhlasoval po celom dome, ako mi to trvá a stále na mňa musia čakať, ale asi desať minút som spolu s mamou mrzla vonku, kým otec odhrabával sneh z auta. Typické.

Prešla dobrá pol hodina, kým sme sa dostali k babke. Bývala pár kilometrov za mestom v peknom, trochu staršom -ale stále peknom- dome. Padali na husto a veľké vločky, čo by bolo krásne, keby silný vietor z toho nerobil prvotriednu fujavicu. No.. podla otca to bol čas, kedy mal každý sedieť doma na zadku (zrejme si už rozmyslel návštevu). A mama sa stále zadúšala nad tým, aké krásne je počasie, aké je dokonalé, že sme všetci spolu a aký bude úžasný tekvicový koláč, keď bude mať recept od babky.

„Myslím, že naspäť by sme mali ísť zajtra ráno. Hmla je hustejšia a dá sa ľahko zablúdiť,“ dumal otec, keď zastal na príjazdovej ceste k domu.

„Úžasné,“ usmievala sa mama. Niekedy mi prišli ako ten najblbší párik na svete, ako začiatok zlého vtipu. Mama bola trošku naivná, umelkyňa ktorá trávi čas v ateliéri. Tie výpary jej nerobia dobre. A otec, ten bol manažér bohvie čoho, chodil na pochôdzky po bohvie čom. Sem tam mal svetlé chvíľky, ale to len sem tam a len pri mne. Pri mame bol zväčša trpezlivejší.

„Som samá radosť,“ ironicky som sa usmiala. Otec v spätnom zrkadielku nadvihol jedno obočie, keď videl ako som to myslela.

„Ale no tak, prečo toľko pesimizmu?“ Mama ako prvá vystúpila z auta a bežala do vnútra. Schytila som úplne kľudného kocúra a vyrazila som po vychodenom chodníčku za mamou. Otec mi bol v pätách. Keď sme dostali do vyhriatej úzkej chodby, zaplavil ma čiastočný pokoj. Teodorovi som vyzliekla sveter, ktorý sa stihol za tú chvíľu premočiť a keď som ho pustila, lenivo sa približoval k najbližšej sedačke, kde sa bude môcť rozvaliť. Babi k nám veselo prišla.

„Ahoj mama,“ otec jej dal pusu a sa pobral za Teom do obývačky.

„Babka, dnes je zlý deň s veľkým Z,“ povedala som otrávene a na rovinu. "Nemáš koláče?" Kašlať na diétu.

„Ale jasné,“ potľapkala ma po líci a viedla do kuchyne. „Spravím čaj,“ zakričala do obývačky na otca a mamu.

„Tak, chceš mi povedať čo sa stalo?“ Napustila do kanvice vodu a dala ju variť.

„To nestojí za reč,“ mávla som rukou.

„Okej.“ Babka bola super. „Možno by si si mohla po večeri zájsť niečo prečítať do dedovej pracovne. Televízor mi teraz nechytá žiadne stanice.“

„Knihy?“ tá predstava mi prišla nudná už teraz.

Prešla hodina, hodina a pol a jasom každú knihu zavrela s nudným zívnutím aj keď sa mi spať nechcelo. Bolo len sedem večer.

„Lizzie ak chceš, na povale sú nejaké knihy, ktoré som čítala, keď som bola v tvojom veku. Nič do dedkovej pracovne, ale sú to celkom príjemné romány,“ ponúkla mi babka pri dverách.

Na povale bolo plno krabíc, prachu a do čiernych kútov som sa pozerať radšej nechcela, ale bolo to útulné miesto. Žiarovka bola vypálená a len asi Boh vie od kedy ju menili. Doniesla som si sem sviečky a deku pod zadok, keďže zem boli zbúchané laty. Začala som škatuľami ktoré boli najbližšie, až som sa dostala k tým, ktoré boli ukryté za nimi. Tie mali na sebe viac prachu, no jedna ma zaujala zvlášť. Pôsobila starším dojmom a takmer by som ju prehliadla. Zobrala som ju z kúta, kde som sa musela zohnúť a doniesla si ju pri svietnik. Chvíľu mi trvalo kým som našla nejaký ostrý predmet, s ktorým som mohla prerezať pásku na krabici a otvoriť ju. Keď sa tak stalo, ovanul ma puch niečoho starého. Krabica obsahovala rôzne veci. Na vrchu bolo pár zošitov, nejaké fotky, atrament vo fľaštičke a pár starých pier. Na dne krabice bolo pár kníh, ale jedna sa od nich odlišovala. Istotne je stará. Bola viazaná v čiernej teľacej koži a vedela som, že to práve ona voňala tou zvláštnou zmesou vôní. Jej obsah bol napísaný rukopisom na kvalitnom papieri. Zistila som, že to je denník. Na chrbte knihy bolo zaznamenané, v akom období si autor zaznamenával myšlienky. Zlatou farbou, veľmi pekným úhľadným písmom tam bolo napísané 1809-1810. Už keď som si knihu len tak listovala, zistila som, že ten rukopis musel patriť žene.

„Vidím, že si našla moje staré veci.“ Pri babkinom hlase som sa strhla.

„Áno, nevadí keď si ich trochu pozriem?“

„Určite nie,“ usmiala sa.

„Kto písal toto?“ poťažkala som si denník v ruke.

„Dievča len o niečo staršie od teba. Vlastne je to tradícia.“

„Čo presne?“

„Príbeh, ktorý obsahuje ten denník,“ tajnostkársky sa na mňa pozrela. „Našla som ho u svojej mamy keď som bola asi v tvojom veku, možno trochu mladšia.“

„A... bavilo ťa to?“

„Určite. Keď som ho dočítala, mama mi vysvetlila, že ten denník sa posúva v našej rodine od jeho majiteľky.“

„Takže,“ počítala som v hlave. „Takže nejakých 6 - 8 generácií?“ Pocit, že to niekto písal pred dvesto rokmi vo mne vyvolali čudne príjemné pocity.

„Áno môže to byť nejako tak.“

„A kto to písal?“

„Prečítaj si to,“ vyzvala ma. „Nebudeš sa od toho vedieť odtrhnúť.“

„To pochybujem,“ smutne som sa usmiala. „Obvykle nečítam nič. A keď už niečo, má to maximálne stopäťdesiat strán. Toto vyzerá na štyristo alebo viac.“

„Aspoň to skús,“ usmiala sa a nechala ma samu.

Na prvej stránke stál podpis: Isabella Cornelia Ashburnová

1.časť

„Do riti.. môžem to okašlať!“ prskala som a kopala do všetkého čo bolo vo vzdialenosti jedného metra. „Celý deň na hovno!“

„Lizzie! Okamžite sa láskavo ukludni, lebo tvoj otec začína byť červený a neručím zato, že ti nepríde struhnúť jednu za ucho,“ reptala mamina hlava v malej odchýlke mojich dverí. Akoby sa bála, že aj po nej niečo hodím. Keby len vedela, akú som mala chuť.

„Donesiem ti teplé kakao, to ti urobí dobre,“ zaručene povedala.

„Matka ja nemám desať. Mám pätnásť. To je desať plus päť. Nechcem žiadnu čokoládu, zabudla si, že držím diétu!?“

„Od kedy prosím ťa?“

„Akoby si nevedela.“

„Naozaj neviem,“ zatvárila sa ako kanárik na strome.

„Od teraz,“ vyvrátila som oči do hora. „Prečo ma asi ten hlupák nechal?“

„Som si istá, že môj kvietok je chudučký ako prútik,“ brnkla mi po nose na znak toho, že to ja som jej kvietok.

„Mama prestaň! Vrazila si mi okuliare do nosa, teraz tam budem mať otlačok. Keď už sme pri tom, kedy mi konečne kúpite šošovky? To mám mať tieto 'Potterovské' okuliare? Veď skončím ako stará panna!“

„Zlatíčko, aspoň budeš vedieť, že tvoj chlapec s tebou nie je pre tvoj vzhľad.“

„Mama ty ma vôbec nepočúvaš! Nikto ma tu nepočúva, ani tá mačka ma nepočúva,“ teatrálne som ukázala na Teodora rozvaleného na mojej posteli.“ Ten kocúr bol tlstý až hrôza. Bol napol divoká škótska mačka, ale divoký bol len keď žral.

„Pozri aké je krásne počasie,“ jasala mama. „Vezmi si bicykel a choď pozrieť babku.“ Pozrela som na ňu ako posledná chápajúca ľudská bytosť v tomto dome. Naozaj som si tak pripadala.

„Mama vonku sneží.“

„Áno krásne počasie,“ odplávala z izby ako lesná žienka.

„Prečo Bože...“ pýtala som sa do vzduchu. Ale v jednom mala pravdu, únik z tohto domu bude viac ako príjemný.

„Otec prosím ťa zoberieš ma babke?“ opýtala som sa ho, keď som prišla do kuchyne.

„Čo som tvoj šofér? Choď autobu...“ nedokončil.

„Ale samozrejme kvetinka moja. Miláčik,“ -to adresovala otcovi- „musím si od tvojej mamičky zobrať recept na ten tekvicovo – mrkvový koláč.“ Až ma naplo. Mame nikdy nič neodoprel.

„Samozrejme. Dobre mi urobí pozdraviť ju, dlho som ju nevidel.“

„Ale keď som ja chcela odvoz...“

„Ticho buď a choď sa obliecť!“ Pako jeden. Všetci chlapi sú rovnakí pakovia. S rezignovaním som sa pobrala obliecť Teodora aj seba.  

 

Úvod

Lizzie prechádza fázou -nesúhlasím s ničím, čo povedia rodičia- a rozchodom s chalanom. Nikdy ju nezaujímali knihy ani romantické presladené romány, kde sa hlavní hrdinovia do seba na zbláznenie zamilujú. Bola to realistka. Neverila na rozprávky. Jej pohľad sa zmení keď nájde denník písaný v začiatkoch 19.storočia. Ponorí sa do sveta mladého dievčaťa a zisťuje, že ich svety nie sú také rozdielne. Lizzie pretáča stranu za stranou s dychtivým očakávaním, čo bude na tej ďalšej.

30.časť Epilóg

O 1 rok neskôr.

„Vidíš?“ ukázal na priestor pred nami.

„Nie! Žiadna vločka tam nieje. Som si tým istá,“ protestovala som.

„Nechceš to priznať, ale veľmi dobre vidíš tie poletujúce vločky zlatko.“

„Dobre, no poletovať začali až teraz a nie pred desiatimi minútami, ako si tvrdil,“ podpichovala som.

„No tak to teda...“ chcel sa ďalej dohadovať, ale keď videl môj úsmev, zbadal, že si z neho robím len srandu.

„Ty jedna...“ pohrozil mi so smiechom. Naklonil sa ku mne a pery mi už ovanul jeho teplý dych. Samozrejme v poslednej chvíli sa uškrnul, zohol sa k snehu a než som si to stihla uvedomiť, moju čiapku zdobil sneh z rozbitej gule.

„To nieje fér!“ Protestovala som opäť. „Bola som rozptýlená.“ Zložila som si ruky na hrudi.

„A s čím som ťa tak rozptýlil, honey?“ Nevinne ku mne pristúpil a ruky mi položil na boky.

„Ty hnusoba,“ dala som mu buchnát do ramena. „Dobre to vieš. Veľmi dobre to vieš.“ Len sa zasmial a znovu sa ku mne sklonil, tentoraz zmýšľajúc určite mi dať pusu.

„Mm-m,“ vyšmykla som sa z jeho objatia, keď som zacítila vo vrecku vyzváňajúci mobil. Vystriedala som úškrn. „Otec,“ oznámila som.

„Áno?“ ozvala som sa do telefónu.

„Večera už je hotová.“

„Okej, tak ideme. Maj sa.“ Zložila som.

„Musíme sa vrátiť,“ otočila som sa k Ethanovi.

„Okej,“ dal mi pusu na nos, preplietli sme si prsty a vykročili naspäť po ulici domov.

„Pozri na tie vločky!“ Nadchýnala som sa. Za tú chvíľu začali padať vločky s priemerom jedného centimetra. Pouličné lampy vrhali na ulice oranžové svetlo a domy osvetľovali vianočné svetielka. Bolo to čarovné.

„Hovoril som, že začne husto snežiť,“ naparoval sa Ethan.

„Poďme radšej domov, som už hladná,“ pokrútila som nad ním hlavou a oprela sa oňho.

„Dobrý nápad. Umieram od hladu!“

Tohtoročné sviatky boli jedny z najkrajších aké som si pamätala. K otcovi a Kate prišli všetci. Bola som tam ja s Ethanom. Jeremy s Lucy, dokonca aj mama s Billym prišli z Kanady. Boli tu aj starkí z otcovej strany a doobeda, keď priniesol Lucy a Ethana ich otec, zdržal sa tu hodinku pri čaji, ktorí mu Jeremyho mama doslova nakázala vypiť.

Sladká vôňa jablkového koláča a škorice ma ovanuli, keď sme prišli z vonku. V dome bolo rušno. Panovala tu príjemná, rodinná atmosféra. Priateľským hašterením sa tu častovali asi všetci. Prešla mnou spokojnosť. Jeremy vykukol z jedálne na chodbu.

„No konečne! Čakáme len na vás, vážení.“ Dramaticky sa chytil za brucho. „Som taký hladný a vy ma ešte trápite tým, že oddalujete večeru.“

„Nemôžem zato, že tvoja sestra sa rada háda,“ odpovedal nevinne Ethan.

„Tak sa zdá, že s tvojím darčekom na Vianoce sa niečo stane,“ znovu som ho buchla do ramena. Jeremy sa schuti zasmial a objavila sa pri ňom Lucy.

„Och,“ chytil sa za koleno a oprel o rímsu na dverách.

„Čo sa stalo Jer?“ pohotovo ho chytila okolo pása.

„To nič. Len menší kŕč. Dnes som si nohy dosť zaťažil. Ved vieš, že sa ešte musím šetriť po tých rehabilitáciách,“ dal jej vďačnú pusu na líce.

„Pod si radšej sadnúť.“

„Áno, áno. Večer musím byť fit,“ žmurkol na ňu, až sa začervenala od korienkov vlasov po palce na nohách.

„Jeremy!“ zahriakla ho.

„No čo?“ odvetil nevinne.

Ethan sa len zaškeril a chlapsky si ma pritiahol k sebe.

„Bože, to chlapské ego,“ buchla som ho už po tretí krát, tentoraz do brucha.

„Tá ťa mláti od rána do večera čo?“ zaujímal sa Jeremy. „Ešteže si si ju zobral na ten intrák.“

„Nebývame na intráku,“ zaškúlila som naňho. „Je to univerzitný bytík.“

„Mne nevadia jej bitky, hlavne v posteli nie,“ usmial sa Ethan. Tentoraz som sa začervenala ja.

„Aby si vedel, dnes budeš spať na zemi miláčik,“ cmukla som.

„Ved ty ma ešte budeš prosiť, aby som ti išiel zohriať postel,“ prenikavo mi pozrel tými svojimi tmavými očami do tváre. Zase som sa roztápala. Vedel ma obmäkčiť.

„Uvidíme,“ koketne som okolo neho prešla do jedálne.

Počas večere ma pod stolom chytal za stehno, za koleno. Jemne ma hladkal a pomaly, takticky mi rozpaľoval malé plamienky v bruchu. Keď si ani po piatom buchnutí ruku neodsunul, vzdala som to.

„Neznášam ťa,“ slabo som zastonala, keď sa dostal na vnútornú stranu stehna.

„Ja viem,“ šepol mi do ucha a dal mi malý boštek pri ucho.

Ten neodolateľný chlap vedel, ako ma rozčúliť.

Po nekonečne dlhej večeri a ešte dlhšom večernom programe, kde sme si spievali vianočné pesničky, hrali spoločenské hry a Lucy nám zahrala na klavíri, sa konečne všetci začali zberať do postele. Jeremymu pomohla do izby Lucy. Svoj skorý odchod odôvodnil tým, že jeho nohy potrebujú oddych. To určite. Potom sa pobrali do hosťovských izieb aj starkí, mama s Billym a nakoniec do spálne odvliekla otca aj Kate. Oheň v krbe tancoval vo vysokých plameňoch. Svetlá boli pozhasínané. Horeli len sviečky. Farba svetiel bola krásna.

„Zdá sa, že sme konečne sami,“ Ethan mi pošepkal pri uchu a začal mi prechádzať perami po krku.

„Mhm,“ s príjemným pocitom som zatiahla. „Vieš, že sa už celkom teším do školy?“

„Prečo ťa práve teraz napadá škola?“ nechápavo sa odtiahol a začal si namotávať na prst moje vlnky, ktoré sa mi uvoľnili.

„Chýba mi naše súkromie,“ zívla som a pritiahla si teplú deku vyššie k brade.

„U teba v izbe máme súkromia dosť Lili,“ jemne mi hryzkal ucho až mi prešli po krku zimomriavky.

„Neblázni Ethan,“ chcela som ho odtiahnuť, ale nejako to nešlo. Bola som ako huspenina. „Celé horné poschodie je plné ľudí.“

„Tak zostaňme tu dole,“ usmial sa. V očiach mu zaiskrili šibalské ohníčky. Neveriacky som naňho pozrela.

„Ani náhodou,“ zamietla som.

„Tak potom nemáš na výber,“ dodal nekompromisne.

„Prosím?“

„Budem ťa musieť odniesť hore do tvojej postele.“ Ticho som zvýskla keď ma schytil do náručia ako malé dieťa. Obmotala som si nohy okolo jeho bokov a cestou cez schody do izby sme sa venovali našim ústam.

Sekundu po tom, čo ma zvalil na mäkký matrac sa na mňa zadíval. A sekundu predtým, než sme sa stihli venovať vyzliekaniu nášho oblečenia, mi povedal dve krásne slová, ktoré som počúvala každý deň od minulého roka.

„Milujem ťa.“

„Aj ja ťa milujem.“

Jeho úsmev ma prepaľoval.

„Áno,“ zašepkala som, keď mi začal posielať malé božteky od krku ku kľúčnej kosti.

„Čo áno?“ zamrmlal.

„Zohrej mi posteľ Ethan.“ Vplietla som si prsty do jeho vlasov. „Prosím,“ pípla som.

„Vždy láska moja,“ zasmial sa.

Veselé Vianoce! X

29.časť

Zdalo sa mi akoby som bola divák. Len osoba ktorá sleduje pohyb okolo seba. Nemohla som plakať. Nechcela som. Niečo vo mne, možno rozpoltená osoba už nechcela preliať ani jednu slzu. Keď som sa hnala do nemocnice, keď som sedela v aute ťažilo ma niečo odporne nepríjemné a tlak ktorý mi zvieral hruď bol taký veľký.. ale stále som neplakala. Keby som plakala, bolo by to kvôli súcitu, láske k nemu ale stále by tam bola tá malá vec – sebaľutovanie. Jedna vec by to spustila, ale plakala by som pre mnohé ďalšie. A ja sa už viac ľutovať nechcem.

Hnala som sa cez chodby, prepletala pomedzi ľudí. V hlave som nič nepočula, bol to ako sen, z ktorého som sa chcela prebrať. Chcela som, aby to bola len hlúpa náhoda. Ale nebola. Tá skutočnosť prišla až vtedy, keď som to videla na vlastné oči. Bolo to ako studená sprcha.

Ležal na nemocničnom lôžku. Tvár bola zmes škrabancov, zašitej jazvy a fialových podliatín. Bol napichnutý na prístroje, ktoré vydávali zvuk pri každom tepe. Do žíl mu išli lieky a na krku mal krčný golier.

„Bože,“ počula som svoj hlas. Vyzeral taký zraniteľný, slabý.. malý. Oči mal otvorené a hľadel cez ne omámene a roztrasene. Všimla som si mokré miesta na lícach, kde mu tiekli slzy. Podišla som k posteli.

„Jeremy,“ vlastný hlas som nerozpoznávala. Uprel na mňa tmavé oči a pár krát zažmurkal.

„Ako sa cítiš?“ zmohla som sa na chabú otázku.

„Necítim si ich,“ roztraseným hlasom ledva povedal. „Necítim si nohy Lia.“

Z očí mu išla tvrdosť, hnev, nostalgia a nakoniec slzy. Zaťal ruky do pästí, akoby ich chcel zastaviť, ale zrejme prehral aj sám nad sebou.

„Jeremy,“chytila som ho za zápästie a povolila mu prsty. „Čššt... bude to dobré. Som tu s tebou.“ Pritiahla som si jeho prsty k ústam, pobozkala ho na hánky a nakoniec si ju privinula k tvári.

„Prosím neplač Jer. Ľúbim ťa, neplač braček.“

Keď som mala tvár zaborenú v jeho boku a silno mu stískala ruku už niekoľko minút, uvedomila som si, že je kľudný a pocítila som, ako sa mu silnejšie rozbúchalo srdce. Porozhliadla som sa po izbe. Otec sedel pri okne, Jeremyho mama sedela pri jeho druhom boku a pozerala na nás s náznakom úsmevu na perách. Potom otočila hlavu k otvoreným dverám na izbe a jej masku na tvári prerazilo prekvapenie. Otočila som sa tiež a uvidela Lucy. Jej tmavé dlhé vlasy naznačovali, že si ich vypla do chvosta v rýchlosti. Bola uponáhľaná a jej bledú tvár prerývali len červené líca. Zastavila okolo idúcu sestričku a keď staršia žena ukázala na naše otvorené dvere, Lucy vrazila do izby s rýchlosťou takou veľkou až sa v nej pohol vzduch.

„Jeremy,“ rozvzlykala sa. „Prepáč mi to...“ nezrozumiteľne mrmlala. Kate jej uvolnila miesto a šla si sadnúť k otcovi.

„Prepáč.. už nikdy sa s tebou nepohádam za takú sprostosť. Ľúbim ťa,“ opakovala, plakala a zároveň mu posielala malé bozky po celej tvári. „Som taká hlúpa. Prepáč mi to.“ Našla jeho ústa. Ich bozk hovoril za všetko. Zažmurkala som a usmiala sa na nich.

„Aj ja ťa ľúbim,“ odvetil Jeremy keď sa od seba na chvíľu odchýlili, aby nabrali do pľúc vzduch.

Uvedomila som si, že chcem aby tu bol. Aby... urobil všetky tie nezmyselné romantické veci, ktoré tak neznášam a zároveň milujem.

„Lia,“ pozrela sa na mňa a v jej pohľade bolo čítať pochopenie. „Dnes som si uvedomila, že čas je všetko čo máme. Ak ho premárniš, budeš to ľutovať a to rozhodnutie ťa bude zožierať.“

„Lucy, ja neviem o čom...“

„Ale vieš,“ prerušila ma a otočila sa k Jeremymu. Úsmev jej nezmizol ani po hodnej chvíli. Príval zlosti z časti nepochopeného monológu ma prinútil ísť sa na chvíľu vyvetrať von.

Dočerta aj s tým dievčaťom. Tvári sa, že vie všetko. Potom som sa zarazila. ...A nevie?

Vo dverách som sa takmer s niekým zrazila. Silné ruky ma chytili za plecia, aby som znovu nabrala rovnováhu.

„Lili?“ usmial sa na mňa človek, ktorého som chcela a zároveň aj nechcela vidieť najviac na svete.

„Ethan?“

Pritiahla som si jeho tvár k sebe a pobozkala ho. Bez váhania ma objal, rukou ma chytil za šiju. Keď sa mi ústami dotkol pier, boli teplé a mäkké. Pohládzal mi pery skúsene a isto. Pri jeho dlhom, omamujúcom bozku ma opúšťali sily a prebúdzali sa zmysly. Bolo mi jedno, že v miestnosti za nami bol môj otec, nevlastná mama aj Lucy. Pery sa mi pod jeho ústami odchýlili, umožnili mu prístup, väčšiu slobodu. Chcela som viac. Akoby vycítil moju odozvu, jemne svoje bozky prehĺbil, ústa mi zaplnil jeho horúci a sladký dych. V spánkoch mi búšila krv. Jeho dotyky boli skúsené, žiadostivé a predsa trpezlivé, tak čarovne láskyplné. Po chvíli sa mu ústa odchýlili ešte viac a kým mi nimi láskal pery, to, čo som zakúšala, nebol pocit dobýjania, ale vítania. Túžba prijať ho, dovoliť mu vziať si viac a všetko, po čom túžil. Zrak sa mi zahmlieval. Stratila som pojem o čase a priestore a myseľ sa mi otupila. Ticho zastonal a ten zvuk mi rozochvel ústa.

Keď sme sa od seba odtiahli, stále ma objímal. Zasmiala som sa a moje pery sa obtreli o jeho s jemnosťou letného vánku.

„Máš krásny úsmev,“ pobozkal mi kútiky úst až prešiel po celom ich obvode. „Milujem ho.“

„A milujem teba.“

Bola by som rada, keby ste pridali komentár. Zajtra tu bude posledná časť. :)

28.časť

„Kde je toľko ten chlapec?“ rozčuľovala sa Kate a každých päť minút pozerala na snežnú víchricu za oknami. „Ani mi nedvíha. Len nech príde domov, hneď mu vyčistím žalúdok.“

„Potrebujem tu podržať tú rybu.. ona skáče!“ kričal otec z kuchyne. Div, že som nevyprskla do rehotu.

„Už idem..“ ponáhľala sa Kate.

„Skúsim mu ešte raz zavolať,“ zvolala som ešte predtým, než sa stratila v druhej miestnosti.

„No tak.. zdvihni to..“ opakovala som po niekoľkých zvoneniach.

„Áno?“ ozval sa Jeremy v telefóne.

„Kde si? Tvoja mama ide zomrieť od strachu Jer.“

„Ja viem, prepáč. Nemohol som zdvihnúť...“

„Ako to, že si nemohol Jeremy? Buď trochu zodpovedný, keby...“ teraz prerušil on mňa.

„Pohádal som sa s Lucy. Práve vychádzam na cestu.“

„Dobre, dávaj si pozor a pozdravuj ju odo mňa.“ Kate zase dobehla naspäť z kuchyne a ja som ju žmurknutím ubezpečila, že je všetko okej.

„Lucy nejde so mnou. Povedala, že si so mnou do jedného auta nesadne. Ide po ňu Ethan,“ povedal nahnevane. „Žaba jedna...“ Opäť som premáhala smiech.

„Prosím ťa povedz mu, nech sa zastaví kúpiť mlieko a čokoládové keksy,“ prerušila náš rozhovor Kate.

„Tvoja mama ťa prosí, aby si kúpil mlieko a nejakú čokoládu...“ zopakovala som do telefónu.

„Nie čokoládu! Keksy čokoládové,“ opravila ma.

„Či keksy. Chce čokoládové keksy nie čokoládu.“

„Čo blázni? Zdrží ma to najmenej hodinu, ved je 24. Okej, vidíme sa.“

„Bye Jer.“

„A dávaj si pozor...“ už ma nepočul.

Keď bol čas večere, Jeremyho mama nebola jediná ktorá začínala mať paniku. Ten chudák musel mať plnú schránku neprijatých hovorov a hlasových odkazov.

„Zase nič. Stále je nedostupný,“ povedala, keď sa mu znovu o päť minút snažila dovolať.

„Zrejme je niekde v zápche.“

„Na Štedrý večer? Prosím ťa, všetci sedia doma,“ zavrhla otcovu snahu o odľahčenie situácie.

„Skúsim zavolať ešte raz Lucy,“ znovu som vytočila jej číslo. „Možno sa otočil a zostal s ňou.“

Akoby zázrakom po desiatej snahe dovolať sa jej ma konečne zdvihla.

„Lia nechcem počuť žiadne ospravedlnenia. Si milá, že sa chceš prihovoriť za brata, ale je to pekný zbabelec keď dokáže prinútiť sestru aby zaňho dohovárala...“ vybalila na mňa rozsiahli monológ.

„Počkaj. Nie nechcem...“ začala som, no prerušila ma.

„Veselé Vianoce!“ zrúkla do telefónu a zložila.

„Myslím, že Jeremy nieje s ňou.“ pomasírovala som si spánky od návalu bolesti do hlavy.

„Prosím ťa skús zavolať Ethanovi či náhodou...“ už jej išli slzy do očí.

„To teda určite nie,“ odstúpila som, akoby ma mala tá vzdialenosť zachrániť pred tou absurdnosťou o čo ma požiadala. Rozplakala sa úplne a otec si ju privinul k sebe.

„Prosím ťa, pre jej pokoj to urob,“ zmierlivo povedal otec a hladkal ju po chrbte.

„Ale veď to je úplná sprostosť! Prečo by preboha ten... ten... človek mal niečo vedieť o tom, kde je Jeremy?“ mračila som sa. Ozval sa ďalší vzlyk a keď sa na mňa otec karhavo pozrel, prinútila som svoj prst, aby našiel v adresári na telefóne jeho číslo.

„Mám to u vás,“ zamrmlala som si pre seba.

„Lili?“ ozval sa na druhej strane hovoru.

„Ahoj. Jediný dôvod prečo ti teraz volám, je ten, že Jeremy mal prísť domov už asi pred piatimi hodinami a my nevieme kde je. Práve som volala s Lucy, ale dokopy mi nepovedala nič užitočné..“

„Áno, je zavretá v izbe a trucuje. S nikým nehovorí odkedy som ju priviezol domov. Prepáč ale Jeremy u nás nieje a neviem kde inde by mohol byť.“ Pri jeho príjemnom hlase som sa na chvíľu pozabudla. Do čerta.

„Vďaka. Maj sa.“

„Ahoj Lili.“

Keď sa na mňa Kate otočila s nádejou v očiach, moja tvár prezrádzala len jedno: “Hovorila som to.“

„Idem zavolať na políciu,“ rozhodla. Než stihla niečo urobiť, v tej chvíli zazvonil zvonček pri dverách. Otec sa potešene usmial. Lenže ja som mala tušenie, že Jeremy to byť nemohol. Mal kľúče a určite by nezvonil. Kate otvorila dvere a úsmev jej zamrel na ústach, keď uvidela medzi dverami dvoch policajtov.

Zajtra tu bude opäť dalšia časť (predposledná) :)

27.časť 2/2

V Londýne snežilo tak husto, ako pred dvoma týždňami, keď som odchádzala. Taxík odbočil na známu ulicu a o pár minút som stála pred dverami.

„Vďaka. Pekné sviatky pane,“ dala som mu prepitné.

„Ďakujem slečna, aj Vám.“

Vošla som do vyhriatej chodby a spokojne odfúkla.

„Ahoj Lia,“ so širokým úsmevom, zásterou na sebe a s nožom v ruke ma prišla privítať Kate.

„Vou načo ten nôž?“ zdvihla som obočie.

„Pečieme, toto tu mám na tých, čo neposlúchajú.“ So smiechom sme vošli do kuchyne. V zástere a neupravených vlasoch sa mi hodila k otcovi viac, ako keď som ju videla prvý krát bez najmenšej chybičky. Pripadala mi akási otvorenejšia... ľudkejšia. Otec stál pri stole a vaľkal cesto. Keď k nemu prišla Jeremyho mama, uvedomila som si, že za celé tie roky čo som si pamätala, s mamou nevyzeral ani raz tak šťastne. A ani mama s ním. Šibalsky jej dal pusu a pritom jej umazal tvár od múky. Bolo to také domácke gesto... také dôverné až som pochopila, že aj ja chcem raz tvoriť s niekým takú rovnováhu. Dopĺňať sa. Navzájom sa s niekým deliť o zážitky... momenty.

„Ahoj otec,“ hodila som tašku na zem a zaviazala si ďalšiu zásteru okolo seba.

„Ahoj miláčik,“ s valčekom pristúpil ku mne a dal mi pusu na temeno hlavy. Objal ma a od prekvapenia som takmer nezatvorila ústa. Kate na mňa žmurkla, akoby som to mala pochopiť a išla vykrajovať ďalšie kúsky medovníkov.

„Ehm.. kde je Jeremy?“ opýtala som sa keď ma pustil.

„Išiel s Lucy na ich rodinnú chatu, niekde za mestom. Ako sa má mama?“ ustarostene sa na mňa pozrel.

„Na rodinnú chatu? To akože aj s jej rodinou?“ ignorovala som jeho otázku a opäť som takmer zabudla zatvoriť ústa.

„Dalo by sa to aj tak povedať... no najskôr tam išli aj s jej rodičmi a keď tí odišli ešte tam pár dní zostali. Zajtra by sa mali vrátiť. A čo mama?“

„Ťažko uveriť tomu, že Luciin otec dokáže byť v jeho prítomnosti,“ zamumlala som. „Starká sa má dobre aj starý otec.“

Ďalej sme sa o tom nebavili a uvedomila som si, že aj ja som dnes prvý krát za celú tú dobu niečo zažila. Konečne som bola opäť s mojim otcom. Myslím tým, konečne s otcom a nie cudzím chlapom ktorý sa naňho len hral.   

27.časť 1/2

„Si si istý, že to tu zvládnete sami?“ stále som bola na vážkach.

„Určite. Keby sme niečo potrebovali ozveme sa a...“

„Ja hneď prídem,“ dokončila som za dedka.

„Nič nebudeme potrebovať zlatíčko. Mám len zvýšený cukor, nič na čo by sa umieralo,“ zasmiala sa stará mama.

„Babi vieš, že tvoj čierny humor sa práve teraz nehodí?“ zamračila som sa.

„Človek na staré kolená nemá inú možnosť len zostať uhundraný zo svojho veku alebo si z neho robiť vtipy. A ja si myslím, že to druhé je o moc lepšie rozhodnutie,“ usmiala sa na mňa a pohladkala po líci. „Choď už, inak prídeš neskoro do mesta a zmeškáš vlak.“

„Radi sme ťa videli a tie dva týždne čo si tu bola si nám veľmi pomohla. Po sviatkoch sa chystáme do Londýna ak bude babi dobre, tak neplač ved sa zachviľu uvidíme,“ usmial sa na mňa naopak starý otec. Opäť som posmrkávala ako malá a minula ďalší balíček vreckoviek.

„Ja... je mi to ľúto, že som vám to nepovedala, ale ešte než som vás prišla pozrieť, som sa rozhodla, že hneď po sviatkoch idem domov,“ skovala som si tvár v kapesníku.

„Domov?“ zvolal starý otec. „Tu si doma. V Anglicku!“

„Je to zložité a chýba mi mama. Som si istá, že cez sviatky opäť prídem,“ uistila som ich.

„Starký nehnevaj sa na ňu, znovu sa ti zvýši tlak. A vnučka moja, je to tvoje rozhodnutie. Boli by sme radi, keby prišla tvoja mama za tebou spolu s tvojim nevlastným otcom, ale keď si praješ ísť naspäť, je to tvoja vec,“ unavene si vzdychla. „No z tých liekov som ešte trochu oťapená, takže...“

„Áno, už idem. Veselé Vianoce,“ každého som objala a s nohami, ktoré tu chceli ostať, som nastúpila do auta. Starý Charlie ma nezabudol ešte vyprevadiť z brány a keď sa mi dom stratil z očí, snažila som nepremýšľať, nerozhodovať... len ísť a aspoň na chvíľu nemyslieť na nikoho a na nič.  

!!!

I fall in love.. nie naozaj. Milujem ten film. Stiahla som si ho v piatok v originály to znamená po anglicky plus titulky a odvtedy si obľúbené scény prehrávam stále dokola. Pred týmto filmom ma len jeden tak chytil a Pýcha a predsudok je druhý. Nemám čo vytknúť. Urobím sem malú recenziu:

-Hudba je krásna - páčila sa mi od začiatku až po koniec
-Film nemohol natočiť lepší režisér než Joe Wright
-Je to natočené v roku 2005 a ja som vždy kategoricky odmietala pozerať filmy ktoré sú natočené menej ako v roku 2009 (ovšem okrem tých osvedčených) ale tento film mi úplne vyvrátil úsudok :)
-Na Mr. Darcy nemohol byť dosadený lepší herec a ja pri obrazovke len ochkám a achkám (!)
-Keira Knightley a jej rýdzi anglický akcent sú tam perfektné, ..vlastne všetci tam majú krásne akcenty

Vedela som, že od Jane Austenovej je sfilmovaných pár kníh a taktiež som vedela, že je to aj známi román Pýcha a predsudok, ale takýto film som nečakala. Jediné čo ľutujem, že som si to nepozrela skôr. Milujem historické romány a čítam ich neskutočne veľa, ale tento film je prvý, ktorý som videla z toho žánru. Všetkými desiatimi odporúčam!

Prezentovanie tohto filmu nebolo len tak.. veľmi dlho rozmýšlam, že by som napísala niečo takéto. Ale bude to troška inak napísané. Chcem vedieť váš názor, tak hlasujte v ankete :) Budúci týždeň tu už bude názov na túto poviedku.
- Borie X

26.časť

Moja postel bola síce užšia ako u otca alebo doma v Kanade, no nič sa nevyrovnalo pocitu dokonalej oddýchnutosti, ktorú som tu zažívala. Zvyčajne som vstávala okolo desiatej, ak som si mohla pospať. Ale po prvej noci tu po dlhých rokoch, som mala úsmev na tvári keď som odtiahla závesy na okne a zbadala červenú oblohu. Slnko ešte len vychádza. Keď som zišla dolu len v papučiach a narýchlo prehodenom župane, Charlie, tvrdí spáč na mňa pozrel len jedným okom a vrátil sa k spánku. Zašla som cez dlhú úzku chodbu do kuchyne. Ťahala ma vôňa čerstvého chleba, vajíčok a ešte čohosi silného, no zároveň príjemnej sviežej vône. Stará mama mala v ruke rozmarín a jemne s ním aranžovala misu.

„Dobré ráno,“ podišla som k nej.

„Dobré,“ s úsmevom pritakala.

„Kde je dedko?“ vzala som si do dlane rajčinu a zahryzla do nej. Svieža šťava mi stekala dolu po suchom hrdle. Nebadane som povzdychla.

„Šiel na obchádzku k nájomcom a povedal, že pomôže aj s odhŕňaním snehu. Cez noc napadlo viac ako pol metra.“

„Prezlečiem sa a pôjdem mu pomôcť,“ veselo som nadhodila. Bola som hore desať minút, no už som pomaly začala rozmýšľať, či ma nechytí nuda. Ako sa ukázalo, našťastie nie.

„Len si pekne sadni, najskôr sa naraňajkuješ. Urobila som omeletu. Dáš si čaj?“ po príkaze, mi jemne položila otázku. Niekedy ma vedela vyviesť z rovnováhy. Priam umelecky vedela zmeniť typ rozhovoru.

„Áno dám. Si horšia ako otec,“ zahundrala som, no posadila sa na stoličku.

„Na robotu budeš mať dosť času a keď...“ Udialo sa to tak rýchlo, že som takmer len stŕpnuto zostala sedieť. Vyšmykol sa jej hrnček s čajom, podlomili nohy a pritisla si ruku niekde v oblasti hrudníka.

„Bože...“ moje slová sa stratili v slabom výkriku. Padala k zemi a v tej chvíli som vyskočila zo stoličky a konečne donútila svoje telo k pohybu. Stihla som ju zachytiť, než sa jej bezvládne telo dotklo zeme. Nehybnú som ju opatrne položila a na krku jej nahmatala pulz. Roztrasene som vydýchla. V hlave som cítila aj svoj vlastný a hlava mi dunela. Utekala som k telefónu a vytočila záchranku. Pokým prišli, jej hlavu som si položila do lona a jemne ju hladkala, pričom som si mrmlala upokojujúce slová. Keď jej pokojné telo nakladali do sanitky, dovolila som svojim pocitom preniknúť. Zakryla som si dlaňami ústa a potlačila hlboký vzlyk, ktorý sa mi dral z hrdla. Slzy ma pálili na studených lícach. 

DoR 31.časť (posledná)

Takže toto je posledná časť poviedky... a aj moja posledná poviedka :) 
ďakujem Barči, že mi dovolila pridávať na jej blog a aj tým, ktorý si totu čítali :) 

Ako som nemala myslieť na Simona a Agathu, keď vlastne kvôli nim som bola tam kde som bola. Alebo to nebolo kvôli nim? Ale kvôli mne samej? Zaoberať sa touto otázkou bola chyba, pretože to znamenalo ďalšie komplikácie.

Do dňa, kým neprišla návšteva a nepovedala mi tie slová, ktoré som potrebovala počuť, som bola stratená. Keď na to teraz myslím, tá osoba, tie osoby mi pomohli viac než som si kedy mohla myslieť.

                                                            ------------

„Anabeth Piercová, máte návštevu“ vošla mi do izby sestrička, ktorú som nepoznala. Ani sympatická nebola, stará... možno okolo štyridsiatky žena, ktorá mala v očiach, že všetko vie. Prikývla som bez akéhokoľvek prejavu citov. Bola som tu už dva týždne, rovnaké pravidlá- každý druhý týždeň návštevy a potom znova absencia.

Tešila som sa na mamku a ocka, ale keď som zbadala, že obetovali svoje návštevy a prišli iné osoby, bola som šťastnejšia o to viac. Vrhla som sa okolo jeho krku a plakala tak silno ako na Simonovom pohrebe.

„To je dobré“ tíšil ma „Sarah mi všetko povedala. Nevadí mi, že si mi to nepovedala, ani ja by som to nedokázal“

„Bála som sa, že až sa to dozvieš, že..“ skočil mi do reči

„ Nikdy by som....“ pozrel sa mi do očí „ako by som mohol nechať tak skvelé dievča? Ako si si to mohla myslieť?“  nevedela som čo povedať

„Ana“ povedala po chvíli Sarah „neskutočne nám chýbaš“ prišla ku mne a ukradla ma z Ryanovho objatia

„Aj vy my chýbate“

„Ja teda pôjdem a nechám Vám priestor“ Objala ma ešte raz  a vyšla zo spoločenskej miestnosti, keď stála pri dverách usmiala som sa na ňu

„Budem musieť ísť aj ja.“ Pozrel na mňa smutne „inak ma z tadiaľto budú musieť vyniesť násilím“ usmial sa. Pristúpil ku mne a konečne mi dal to čo som mala odopreté dva týždne a teraz aj odopreté mať budem. Konečne som ucítila jeho pery, ktoré patria len mne a mne aj patriť budú. Cítila som to, či už skôr aj vedela.  „Budem na teba čakať až kým sa nevrátiš späť domov Bethi.  Aj keby to mali byť roky!“ chytil mi tvár do dlaní a pozeral sa mi do očí. Prikývla som zo slzami v očiach.

Prišla k nám sestrička „Mladý pán čas vypršal, už musíte ísť“ tvárila sa neskutočne vážne

„Už idem“ odvetil jej tiež vážnym tónom, ale ani raz neodvrátil pohľad z mojich očí, usmial sa „Milujem ťa, Bethi“ a dal mi bozk na čelo, vedel tak ako ja, že keby sa opäť dotkne mojich pier, nechcel by ich už viac pustiť zo svojho zajatia.

Keď sa odtiahol povedala som „Aj ja ťa milujem Ryan“  a usmiala sa najúprimnejším úsmevom aký som kedy mala na tvári...

Ešte na jeden moment som stratila silu bojovať... a to vtedy, keď som sa pozerala ako odchádza a uvedomovala si, že ho neuvidím hodnú chvíľu. No keď som sa vrátila na izbu a ľahla si, moje ústa sa skrútili to širokého úsmevu. Myslela som na to ako ten čas bude musieť ísť rýchlo, rozhodla som sa, že urobím všetko preto, aby môj pobyt na tomto mieste skončil skôr než ktokoľvek stihne povedať „švec“.. tento krát si nemôžem dovoliť ostať tu dlho, pretože tam vonku na mňa čaká mamka s ockom, moja najlepšia priateľka Sarah, jej brat a zároveň môj priateľ, ktorého nesmierne milujem a nebojím sa povedať jeho meno nahlas- Ryan. 

DoR 30.časť

Kto je z NR a bol pozrieť ohňostroj?? :P (BTW) ak ste videli aj vystúpenie so spievajúcimi anjelikmi... bola som tam aj ja :D 

peknýý večer :) a príjemné čítanie :P 

Najradšej by som u nich ostala, ale musela som odísť. Cez večeru som bola úplne inde, s Ryanom. Potom ma však napadlo, že on ma vlastne nepozná.. časť zo mňa. Zmocnila sa ma panika..!uprostred štedrej večere som začala myslieť na to čo ak sa to dozvie kde som bola, že sa to dozvie od nesprávnej osoby, v nesprávnu chvíľu! Ak mu to nepoviem čím skôr, budem sa cítiť previnilo, to som vedela na isto. Veď už teraz som panikárila ako blázon.

„Bethi, čo ti je.. tváriš sa nejako zmetene“ spýtal sa ocko

„Nič, nič.. len som bola asi veľmi zamyslená“ odpovedala som z úsmevom

Po večeri sme si vždy spoločne pozreli vianočnú fotku, pretože ocko trval na tom aby sme ju videli až v štedrý večer. „takže Bethi čo hovoríš, a ten nápis tam je skvelý“ podával mi ju a ja som prevrátila očami, chvála bohu si to nevšimol inak by sa nahneval. No fotka ma prekvapila...

„Mami?“ pozrela som na ňu, ona sa pozrela na mňa, že čo sa deje. Podala som jej foto.

„Čo miláčik? Je skvelá ocko, všetci tam vyzeráme inak. Hlavne ty Bethi“ usmiala sa „dospela si“ o čom to hovorí? Prečo by to spravili? Ako to mohli? Nemala som ju rada, ale patrila do rodiny..

„Ale veď na nej nie sme všetci“ obaja na mňa pozreli. Ja som sa pozrela na Agathu, ktorá sedela už v obývačke, akoby aj ju trápilo, že na fotke nebola a vedela že sa niečo deje. „Mami ja ju nemám rada, veď to vieš, ale čo povedia starký? Budú nahnevaný.“

„Anabeth, trocha ma desíš“ povedala a otec na mňa skúmavo pozeral

Otočila som sa na Agathu „veď povedz niečo, Agatha!“ bola som nahnevaná. Povedala som, že chcem začať od znova, preto si budem obhajovať nevlastnú sestru, ona iba pokrútila hlavou

„Bethi?“ spýtal sa otec „prosím ťa vysvetli mi..“ skočila som mu do reči

„Agatha patrí do rodiny, preto by mala byť na fotke!“ povedala som trochu rozčúlená

„Bethi“ pozrela som sa na mamu „miláčik, Agatha tu nie je“ tento krát som bola ja tá čo nerozumie  „Agatha zomrela, t-ty si to nepamätáš“ vyvalila som na ňu oči

„Čo to hovoríš, veď“ otočila som sa na miesto kde sedela a nebola tam, pribehla som pod vianočný stromček, začala hľadať balíčky z jej menami. Ani tie tam neboli. Otočila som sa na rodičov, ktorý ku mne opatrne kráčali. Sedela som na zemi keď mi začali stekať slzy po lícach, pozrela som sa mame do očí, potom ocovi. „nie, nie ...“ pokrútila som hlavou a vybehla do starej Simonovej izby, bola ako pred rokom. Počula som kroky zo schodov, keď som sa otočila, otec ma chytil do náručia

„To je v poriadku“ povedal a ja som odpadla.

                                                                   ------------

Čo sa stalo, že môj život nadobudol opäť zlý smer? Prečo sa mi dialo, to čo sa mi dialo? Nezobudila som sa vo svojej izbe. Zavrela som si oči a mala chuť si oplieskať hlavu o čokoľvek. Ľahla som si na posteľ a rozmýšľala

„Môžem vojsť“ otvorila som jedno oko a zbadala známu tvár, doktor Crower. Neodpovedala som, preto vošiel „Beth, ja viem, že si prekvapená.. to som aj ja. Neviem čo povedať, z odporného hľadiska ťa nechcem súdiť.“

„Prečo si nepamätám čo sa stalo?“ pozrela som sa naňho „čo sa vlastne stalo. Ako to, že..“

„Viem, že sa ideš spýtať ako je možné, že som si nevšimol. Vieš Beth, všetko naznačovalo tomu, že si pamätáš veci matne.. ale pamätáš. Pozoroval som ťa celú dobu čo si bola preč a všetko sa zdalo vyť v poriadku.“ Prerušila som ho tak ako on prerušil mňa, nepotrebovala som vedieť viac.

„Čo sa stalo“ spýtala som sa chladne

Povzdychol si „Zvláštne na tom je, že ty si nieže nepamätáš, ty si zabudla. Vieš že si bola pri tom keď Simon zomrel?“ prikývla som „aj to ako zomrel? Že sa odpojil z prístrojov“ pohľad som mala ako skala „povedala si mi, že to bolo kvôli jeho stavu, že ďalej nevládal a“ prudko som sa postavila

„A bola tam Agatha“ pozrela som sa na neho a on prikývol „a-a smiala sa“ potláčala som plač „a ja som..“ to som už nevydržala a rozplakala sa, nemohla som ani len dopovedať čo som spravila. „som vrah“

„Nie niesi, pretože si bola v tranze“ opäť som ho prerušila

„Prosím  vás, nechajte ma tak.“

„Beth, to že si necháš pomôcť neznamená, že si zlyhala“ pozrela som sa mu do očí „ ale že na to nie si sama".

Doktor Crower mal pravdu, ako vždy. Stačilo sa snažil a nechať si pomôcť. I tak však dostať sa na to isté miesto bolo zvláštne, pretože jediné čo som chcela bolo nebyť tam, už nikdy.

DoR 29.časť

pekný víkeend prajem :) 

Ráno som za zobudila na príjemnú vôňu medovníkov, ktoré rozvoniavali z kuchyne a ako vidím prešlo to do celého domu. Namiesto raňajok som ich zjedla hádam aj tucet. Sladučké, s mliekom som ledva hltala jeden medovník za druhým.

„Jedz pomaly“ povedala mamka keď prechádzala okolo pultu, trochu do mňa drgla a zasmiala sa. Ja som na ňu hodila vražedný pohľad -múj milášek-  a zasmiala sa s ňou.

„Dobré ránko“ vyšlo zo mňa keď som zhltla posledný kúsok čo bol po ruke. „mám z niečím pomôcť?“

„Nie netreba, je napečené, navarené, prestreté. Už len čakať“ popri tom ako rozprávala kontrolovala či je všetko ako má byť

„Ehm... mami? Je len jedenásť hodín ráno.“

„Ja viem trdlo,  mám nachystaný obed.“ Zasmiala sa, ... aha

„Okay teda.“ Zdvihla som ruku, akože sa vzdávam a vybehla hore do svojej  izby. Sarah, Ryan z rodičmi a malou Marlie trávili vianočný deň u rodiny Parkrovcou a prišli aj rodičia Sarahinej matky. Bolo to hlavne kvôli Marlie, pretože nevedeli ako dlho bude ešte medzi nimi. A vždy je lepšie mať na Vianoce celú rodinu po kope, aj mi sme kedysi bývali všetci spolu, ale starký nevládali chodiť k nám a do ich bytíku by sme sa všetci nevošli. Tak sme prešli na tradičné vianočné pohľadnice, ktoré sme im zasielali každý rok. Bola to spoločná fotka, na ktorej sme sa všetci obliekli do smiešnych –ale aj tak to bolo fajn- svetríkov a usmievali sa od ucha k uchu, cez počítač ocko upravil fotku ku ktorej pripísal „Šťastné a Veselé prajú Piercovci Piercovcom“ z počiatku to bolo zábavné, ale z roka na rok mi to už neprišlo také vtipné... takže som to nekomentovala. Mamkiný rodičia sa bohužiaľ zabili pri autonehode ešte keď bola malá, takže im sme zobrali väčší veniec, taktiež z prianím.

Pretože Ryan zo Sarah boli u pani Parkerovej mohla som tak zbehnúť a popriať im osobne. Bola som nadšená, že býva tak blízko, keď som si uvedomila, že Ryan bude celé leto u nej ... o dom ďalej, celá som sa rozochvela.

„Ahoj Sarah“ nestihla ma ani len pozdraviť, pretože som sa jej hodila okolo krku. Jednoducho tá vianočná atmosféra na mňa pôsobila nejakými silami.

„Vzduch..vzduch!“ dralo sa jej z hrdla, pustila som ju a nahodila psí výraz. Usmiala sa, teda mi odpustila. „Šťastné Vianoce Ana“ usmiala sa a pozvala ma dnu, sadli sme si do obývačky. Keďže som mala v ruke tašky z darčekmi a nedali sa nijako schovať, aj keby si donesiem ruksak... bolo by to divné a vedeli by, že čo je v ňou.. dala som Sarah darček hneď. Nebolo to nič zvláštne iba fotorám z našou spoločnou fotkou

„Aby si na mňa nikdy nezabudla“ povedala som keď si ho rozbalila a usmiala sa, prišla ku mne a objala ma

„Ďakujem Ana, je to skvelé..“ pozrela na mňa „nikdy nezabudnem!“  a podala mi balíček. Milujem darčeky, preto som ho z radosťou rozbalila. Bola to nová knižka od Dominika Dána „Kožené Srdce“  neubránila som sa širokému úsmevu „a pozri sa dnu“ otvorila som knižku a bol tam podpis, jeho podpis! To som sa už neusmievala, ale priam zízala. „bola to trochu fuška, ale ty a knihy a Dominik.“ Zasmiala sa. Objala som ju tak tuho ako som mohla

„Normálne sa hanbím za svoj darček“ buchla ma po chrbte a potom ma po ňom pohladila

„Ako vidím, dneska tu nechýbam“ začula som známi hlas. Sarah pochopila, že naše objatie sa už musí skončiť preto sa odtiahla a ja som sa mohla hodiť okolo krku Ryanovi „alebo?“ usmial sa tým svojím krásnym úsmevom

„Najviac na svete“ povedal som a pobozkala, nie moc dlho aby to Sarah neprišlo hlúpe, že je medzi nami

„Krásne Vianoce“ z poza chrbátu vytiahol balíček, ja som sa na neho pozrela a pokrútila hlavou. On mi ho však dal do rúk. Keď som ho rozbalila čakal ma naozaj zaujímavý darček. Bol to fotoalbum, na ktorom bola naša spoločná fotka, -tú som mala najradšej- keď som ho otvorila bolo v ňom pár fotiek „zvyšok album musíme doplniť“ dodal, ja som sa na neho usmiala. Počula som ako si Sarah povzdychla, neznelo to ako zo zúfalstva, skôr od záujmu. Prižmúrila som na Ryana oči a potom mu podala ten môj darček. Bolo to síce otrepané, ale podľa mňa aj tak najlepšie pre pár. Prívesok v tvare srdca, bola tam iba jedna časť.. pretože tú druhú som mala už ja na krku.

„Okay vy dve hrdličky, mohli by ste si ma konečne všimnúť“ uvedomili sme si, že nejakú chvíľu sme mlčky stáli a hľadeli si do očí. Zdalo sa to ako chvíľa, pre nás.... haha

25.časť

„Bonjour les enfants!“ zakývala som deťom. „Bonjour Camille!“ kývla som aj mladučkej opatrovateľke. S hlučnou odozvou som vystúpila z vlaku do niekoľko centimetrového snehu. Padlo mi zadobre precvičiť si francúzštinu. Boli tri hodiny, krásne bezoblačné počasie a takmer prázdna vlaková stanica. Rameno ma pomaly ale isto začalo bolieť od ťažkej váhy tašky. Teraz sa treba dostať od mrazivého počasia do teplého kresielka pri pohár horúceho čaju mojej babky. Ešte to zrealizovať. Po pár minútach som zakotvila v požičovni áut. Chlap s plešinou na hlave a hrubým rámom na okuliaroch si ma kriticky premeral. Po mikroskopickom prezretí môjho vodičského preukazu, mi veľmi neochotne podal kľúče od auta.

„Myslím si, že vy mladí ste nezodpovední a už vôbec by sa vám nemalo dovoliť sadať za volant!“

„Aj ja Vám ďakujem,“ nasadila som úsmev a otočila sa smerom k východu. Uhundraných ľudí je lepšie ignorovať ako sa s nimi hádať.

Keď som našla moje prenajaté auto, bola som príjemne prekvapená. Tmavo-červený ojazdený Ford Focus bol v lepšom stave, než som si myslela, že budú tunajšie autá. Nemohlo mať za sebou viac ako päť rokov jazdy, takže aj z vnútra aj z vonka vyzeralo veľmi dobre. Nečakala som, že auto ktoré mi dajú bude viac ako pojazdné. Keď som vyšla z mesta, obzerala som si okolitú krajinu a opäť si ju pripomínala. Snehu tu bolo podstatne viac a popri úzkej ceste boli záveje. Lúky boli pod hrubou vrstvou snehu a bodku idylickej krajinky dodávali zasnežené stromy a polorozpadnutá drevenica okolo ktorej som prechádzala. Po dvadsiatich minútach som sa napojila na známu cestu, ktorá viedla k vidieckym domom a opäť sa obzerala po okolí. V aute sa cestovalo príjemne, kúrenie išlo naplno, ale aj tak... teplý čaj v ruke, keksi v druhej a vlnená deka na kolenách bola krajšia predstava.

Brána bola otvorená. To mohlo znamenať aj dobré znamenie a to, že ma už čakajú. Moja predpoveď sa mi naplnila, keď som vystúpila z auta a starká vyšla v gumákoch na chodník. Bola taká krásna, ako sa len najviac dalo byť na šesťdesiat-osem rokov. Striebristé pramienky v ktorých boli ešte stále pramene jej čiernych vlasov, mala ako vždy vyčesané a pripnuté veľkou sponou. Krásna postava jej ani po rokoch neochabla ani nepridala kilá a vrásky okolo očí a úst naznačovali len to, že sa často smeje a teší.

„Babi!“ zamkla som auto a tých pár metrov medzi nami prebehla. „Bože, rada ťa vidím po dlhom čase.“

„Moje zlatíčko, poď dovnútra, určite si unavená s dlhej cesty. Starkí sa išiel prejsť k susedom a zobral aj psa, že vraj nejaký problém s kanálmi...“ trkotala a viedla ma do domu. „Nechceš si ísť najskôr ľahnúť a keď bude večera tak ťa zobudím?“

„Nie babi, vo vlaku som si aj zdriemla, ale dala by som si...“ nedokončila som.

„Do čerta!...psisko jedno..moceš sa pod nohami,“ hromžil určite dedo pred domom. „Ešte ma privedieš do hrobu.“

„A už je doma,“ láskavo sa usmiala. „Spravím ti čokoládu alebo si dáš čaj?“

„Dám si čaj, vďaka,“ vyzula som si conversky, ktoré sa do tohto počasia asi len ťažko mohli hodiť. Boli celé premočené. Babi zatiaľ odišla do kuchyne.

„Ahoj vnučka moja,“ veselo ma pozdravil starký, keď otvoril vchodové dvere. „Myslel som si, že si už tu, keď som videl to auto. Poď sem nech ťa vystískam!“ Dedko bol v mladosti dosť veľký švihák a jeho charizma a prirodzená sympatickosť z neho ani po rokoch nevyprchala. Bol veľmi vysoký a mocný, zatiaľ čo babi bola nižšia. A obidvaja mali silný írsky prízvuk, ako otec. Ten zdedil výšku po mame, a po otcovi...nuž zrejme nič. Alebo ma aspoň nič v tejto chvíli nenapadá . Objali sme sa a dala som mu boštek na obe líca.

„Babi nám už robí čaj, poď nám povedať ako si sa mala,“ chytil ma okolo ramien a viedol ma do obývačky. Sprevádzal nás aj starý Charlie (pes) -meno mu dal otec- ktovie prečo, asi nebol taký originálny. Presne ako som si predstavovala. Do jednej ruky mi strčila podnos so šálkou, do druhej medové koláčiky a okolo pliec mi prehodila deku z vlny. Starký sa usadil vo svojom kresle, babi vedľa mňa a rozprávali sme sa a rozprávali... Za ten čas začalo opäť snežiť. 

- ďakujem za predošlé komentáre, vždy potešia X

DoR 28.časť

Včera som nepridala pretože som nebola vôbec na ntbku :)... 

zajtra asi idem preč až do nedele.. tak sú tu opäť dve časti :P.. ak neodídem pridám jednu :)... už budem pridávaať iba po jednej pretože do konca poviedky chýba už len nepárny počet :)
pekný večer!! :)

Mohla som sa cítiť konečne tak dobre? Konečne ma opustiť môj žiaľ, ktorý sa nahradil tým všetkým čo tvoril Ryan? Spomienka na noc keď sa jeho oči dívali do tých mojich ma neskutočne zahrieva pri srdci. Každá hodiny, minúta aj sekunda patrila tam, zatiaľ. Pretože som vedela, že dneska sa bude opakovať, že sa bude odteraz stále opakovať.

Prespala som u Sarah aj keď bol týždeň. V piatok som nič tak dôležité do školy zobrať nemusela, iba ak seba. Doslova som jej musela všetko povedať. Ticho a pozorne počúvala. Bola som rada, že ma brala vážne a taktiež som bola rada keď sa tešila.. úprimne tešila spolu so mnou.

„Keď sa odomňa Ryan odtiahol tú noc čo mi dal druhý bozk opäť mi hľadel do očí a čakal moju reakciu. Čo som mala povedať? Na to sa predsa nedá nič povedať, preto som sa usmiala a v jeho očiach zažiarili iskričky šťastia. Neviem ako to bude pokračovať, neviem čo robia ľudia keď sú vo vzťahu, ale aspoň viem to, že nechcem ujsť, že sa nechcem vzdať veci, ktorá vo mne budí niečo nepoznané.“

„ „Dáme si niečo?“ spýtal sa ma keď to ticho už nebolo treba, ja som iba prikývla a sadli sme si za stôl pred ktorý doniesol už ľahšiu večeru“

Keď som to rozprávala Sarah zamračila sa „Ja nechcem vedieť čo ste jedli“

„Okay, tak to je potom asi všetko. Niet čo dodať. Jednoducho sme spolu kecali a atmosféra sa úplne uvoľnila. Cítila som sa akoby som ho poznala roky.“ Usmiala som sa

„Tak schválne“ zaškerila sa „obľúbená farba“ dvihla obočie

„modrá, ako jeho oči“ usmiala som sa a mala som pocit, že môj výraz vyzerá akoby som lietala v oblakoch, prikývla

„Asi je zbytočné sa ťa pýtať, som si celkom istá, že vieš aj to, čo ja nie“

„Aj ja mám taký pocit“ zasmiala som sa 

                                                             -------------

Očakávaný piatok bol tu a Sarah bola napätejšia než som čakala, že bude. Stála som v zákulisí s ňou a snažila sa ju upokojiť, že účinkujúci si dali záležať, taktiež aj tí čo mali na starosti kulisy. Lenže ako môžete upokojiť osobu, ktorá je sama o sebe hysterická, nie to ešte keď sa naozaj niečo deje. Objala som ju a povedala, že tá hra bude skvelá už len preto, že ju ona organizovala.

„Prosím ťa, občas džugni do Ryana nech nezaspí“ povedala keď som už bola trochu vzdialená, snažila sa upokojiť vtipom ..to bolo fajn.. ja som sa usmiala

Už aj v uličke medzi ostatnými študentmi som nemohla spustiť oči z Ryana. Keď som si prisadla vzal moju ruku do svojej a pevne ju stisol, nie bolestivo, skôr tak že to vyjadrovalo nikdy ťa nechcem pustiť.

Aj keď som milión krát videla „Vianočnú Koledu“ nemohla som sa jej nabažiť. Bola skvele hraná a po boku som mala skvelého človeka. V širšom okruhu som mala skvelú rodinu a priateľov, nič viac mi nechýbalo. Mala som sa obávať toho, že po šťastí príde aj nešťastie? Alebo to radšej pustiť z hlavy a nezabývať sa s tým. Hneď som na to prestala myslieť keď som si očkom všimla ,že na Ryan namiesto hry pozerá na mňa. Otočila som sa naňho aby som sa dozvedela spýtavím pohľadom, čo robí. Priblížil sa ku mne a pobozkal ma, pred celou školou... na verejnosti.

Ani sama som nemohla uveriť aké bizarné myšlienky mi behali hlavou.

Otočili sme sa späť na hru a dívali sa. Usmievala som sa a vedela som, že on robí to isté. Hra pomaly končila a ja som si povedala, že kým skončí hra, ja sa úplne zbavím starej Anabeth Piercovej, prestanem myslieť na minulosť, nebudem sa pozastavovať nad šialenou Agathou a budem tým čo ma robí šťastnou... 

DoR 27.časť

Akurát v tom momente, v ktorom som zavrela dvere mi zazvonil mobil- esemeska. Písala mi Sarah, že nechápe, ale teraz jej to už nevadí pretože každý okolo nej sa spáva čudne.. do zátvorky dala -Ryan & ty. Musela som sa pousmiať, nie kvôli sms, ale kvôli tomu, že ako som si prečítala jeho meno napadol ma dnešok. Avšak vzápätí som ostala sklamaná, pretože mi to prišlo akoby sa to stalo už veľmi, veľmi dávno. Akoby to bola už iba matná spomienka na moju minulosť. Nemohla som dopustiť aby som na to tak ľahko zabudla, musela som si to pripomínať, myslieť na to celú dobu, až kým nepôjdem k Sarah. Prepadla ma ďalšia obava, čo ak to nechcel spraviť a teraz sa mi bude vyhýbať alebo horšie, čo ak som vážne začala snívať a toto sa mi iba zdalo? Na šťastie ma z môjho tuhého premýšľania vytrhla Agatha, ktorá práve vošla a pri otváraní dverí do mňa vrazila, omylom.. dúfam.

„Auu!!“ zakričala som pretože to fakt bolelo

„Tvoja chyba“ usmiala sa a vyšla hore schodmi , ja som po nej iba zamračene zazerala

„Čo sa stalo miláčik?“ pribehla mamka z varechou v ruke

„Ale nič mami, nič“ nechcela som žalovať a potom dostať príučku, preto som pomaly išla ku schodom a kráčala nimi hore. Uvedomila si, že ma rameno vlastne ani nebolí.

Zabuchla som dvere tak silno ako som vládala na protest pre Agathu, ktorá to musela počuť a aj pochopiť. Tašku som hodina na posteľ a rýchlo odpísala Sarah.

Ahoj, som u teba za pol hodinu, pôjdem na bicykli.. Ana

Samozrejme, že vždy keď niečo potrebujem, nie je to k dispozícii alebo to nefunguje.. v tomto prípade gumy nie sú nafúkané a ja nemám pumpu. Bicykel som nahnevane hodila späť na miesto, na ktorom ležal a vydala sa pešo smerom k Sarahinmu domu. Nechcela som jej písať ďalšie smsky, preto som sa snažila pridať do kroku a prísť tam aspoň do štyridsiatich piatich minúť.

„Čože taká zadychčaná?“ spýtala sa ma zo smiechom keď mi otvorila dvere

„Prepáč, že meškám.. ale bicykel ma sklamal“ zamračila som sa „na plnej čiare a musela som ísť pešo“

„To je v poriadku.“ Usmiala sa, zatiaľ sme mlčky prechádzali do kuchyne kde mi išla naliať pohár vody

„Ďakujem“ povedala som keď mi ho podala

„Ahoj“ povedala Sarah a ja som sa otočila aby som videla komu sa zdraví. Bol to Ryan, ktorý sa usmieval, avšak moja reakcia zaskočila aj mňa. Vodu, ktorú som práve držala v ústach vyprskla, rýchlo som si dala ruku na ústa aby som zvyšné stekajúce kvapky zastavila „prepáč. Ježiši, to som nechcela“ vzala som si utierku no keď som sa pre ňu natiahla zvalila som aj dózu v ktorej sa destilovala voda. Sarah sa smiala stále viac a ja som sa chcela stále viac podkopať niekam hlboko do zeme.

„Ana!“ nič viac z nej nevyšlo, jej prenikavý smiech bolo počuť v celom dome. Keď som sa pozrela na Ryana

„Bethi s-si v poriadku?“ pozeral na mňa ustarosteným výrazom v očiach

„Ja neviem..“ Sarah mi skočila do reči

„Ana, to je v poriadku. Ja len, že toto je prvý krát čo si spravila vážneže nejaký..“zastavila sa  a premerala si ma „trapas?“ opäť sa začala smiať „okey.. okey, som v poho, už som skončila“ usmiala sa „takže vodu si asi nedáš? Čo teda?“

„ďakujem nič, radšej“ aj ja som sa na ňu usmiala

„Sarah, mohla by si nás..“ skočila mu do reči

„Jasné, jasné... chápem“ prižmúrila oči. Bola som si vedomá toho, že sa Sarah rozprávala z Ryanom a ťahala z neho čo sa dalo. Čítala som jej z očí, že chce potom počuť aj moju verziu, vyšla z kuchyne.

„Naozaj si v poriadku, čo sa stalo Bethi?“ opäť sa spýtal ustarostene

„Naozaj, ja len- len neviem čo sa so mnou deje. Naozaj neviem. Keď som ťa teraz zbadala, ani sama neviem čo mi prebleslo hlavou, že som to musela celé vypľuť“ nenúcene som sa zasmiala. On sa oprel o pult a hľadel na mňa. Mal stále oblečené to, v čom bol v škole. Čierne užšie rifle a červené obtiahnuté (véčkové) tričko. Ani raz som sa mu nepozrela do očí, až keď som dopovedala. Tie jeho tmavomodré oči ma vždy pohltili... „... rozmýšľala som, či sa to vlastne stalo a keď som ťa uvidela tak, tak..“ neskutočne ma hypnotizoval svojím pohľadom a ako sa na mňa usmieval.

„Bethi“ usmial sa „áno, stalo sa to. Naozaj som ťa pobozkal a chcel to spraviť viac krát, ale..“

„Ale??“ zopakovala som

„Ale keď to nechceš alebo no jednoducho to tak necítiš“ usmiala som sa,

„Neviem na teba prestať myslieť od kedy si ma začal navštevovať v nemocnici“ po mojich slovách ku mne pristúpil  

„Ja na teba neviem prestať myslieť od kedy som ťa zbadal“ usmial sa „iba si sa mi páčila, priznávam, ale potom čo sa stalo s Calebom. Niečo sa vo mne zlomilo“ chytil mi tvár do dlaní „mám potrebu byť pri tebe“ priblížil sa ku mne tak blízko, že som cítila ako dýcha. Zahľadel sa mi naposledy do očí, potom som ich zavrela a ucítila jeho nežné pery. Teraz som vedela, že ak náhodou zabudnem na to poobedie keď ma pvýkrát pobozkal, stačí ak to spraví znova. 

DoR 26.časť

Veľmi!!! sa ospravedlňujem za zanedbanie poviedky.... pridala som 4 časti!! (btw)... nešiel nám internet cez víkend... ach... dúfam že sa na mňa v celku nezabudlo.. príjemné čítanie :)

Celý týždeň bol v škole obrovský zhon.  Blížili sa prázdniny a profesori nás trýznili testami. Sarah k tomu mala besedu, ktorá mala byť už zajtra. Ani som si nestihla uvedomiť a už bol štvrtok. Celý týždeň som myslela na to, čo som si povedala v pondelok večer. Najhoršie však na tom bolo, že som začínala mať pocit. Pocit ktorý som si samozrejme nemohla či skôr nechcela pripustiť, že Ryan sa mi trochu vyhýba. Prečo by to robil? Alebo som si to jeho správanie naozaj len domyslela?

„Ale no tak Ana, nebuď taká skleslá, čo sa deje?“ spýtala sa ma Sarah na obede.

„Veď vieš, Ryan“

„Každým dňom sa mi zdá byť nervóznejší.“  Neodpovedala som na a ona potom taktiež už nič nepovedala, rozlúčili sme sa a šla smerom, ktorým mala triedu. 

Každou ďalšou minútou som mala skleslejšiu náladu, ale prečo? Veď z Ryanom som si ani v podstate nenaznačila, že niečo cítime. Stála som pri svojej skrinke do ktorej som si dávala učebnice z predošlej hodiny a vyberala si tie ktoré som potrebovala na ďalšiu. Mali sme matematiku, poslednú hodinu. Učebnica, zošit a pomôcky na rysovanie bolo pre mňa asi moc, pretože pri vyberaní mi spadli, ešte že akurát zvonilo a nikto si nevšimol moju nešikovnosť.

„Ahoj“ povedal, Ryan?!! A sklonil sa ku mne aby mi pomohol. Keď sme vstali ostali sme nehybne a hľadeli si do očí. Spamätal sa a rýchlo mi podal moje veci. Usmial sa a ja tiež. „neviem prečo, ale mám nutkanie sa ti ospravedlniť  za to, že som sa ti asi vyhýbal, vlastne že som sa ti vyhýbal. Bolo to moc okaté a vlastne prepáč.“ Pozeral na mňa

„Nemusíš sa mi ospravedlňovať, veď to nič..“ prerušil ma

„Ale musím, pretože..“ nedopovedal

„pretože?“ zopakovala som spytujúcim sa hlasom, „Ryan..“ chcela som povedať, ale než to vyšlo z mojich úst naklonil sa ku mne a pobozkal ma na pery. Aj keď som na neho celý týždeň myslela a čakala na tento moment, bola som zaskočená, ale  rada. Ryan mi opätoval moju túžbu a daroval mi svoj prvý bozk. Ten bozk bol krásny, jeho pery sa opäť pomaly vzdialili a jeho oči sa zahľadeli do tých mojich. Chytil mi tvár do dlaní a opäť sa ku mne približoval....

„Hej, vy tam!! Nepočuli ste!! Zvonilo“ Ryan ma pustil... blížila sa k nám učiteľka, ktorú som ja nepoznala, ale Ryan asi áno „Ryan Parker, ste hluchý!“ no keď vedľa nás prišla, nezastavila. Kráčala ďalej, asi aj ona meškala na hodinu

„Áno slečna Fosterová, už idem“ pozrel sa na mňa a usmial sa. Potom sa vydal za ňou a keď vošla do triedy Ryan vošiel za ňou.

Ja som si sadla pri svoju skrinku a škerila sa tak ako sa len dalo. Nešla som na hodinu, nemohla som pretože sa vo mne niečo dialo. Povedala som si, že je zbytočné sa ukazovať na konci hodiny a nebolo by dobré keby ma niekto vidí. Rozhodla som sa odísť teda zo školy. Sarah som do skrinky hodila odkaz nech ma nečaká, že k nej prídem po škole. Chcela som prísť ja a vidieť či to čo sa práve stalo nebol iba výplod mojej bujnej fantázie.

Cestou domou som šla pešo, pomaly a vychutnávala si každý chladný vánok čo zafúkal. Do uší som si dala slúchadlá a nechala prúdiť myšlienky. Napadalo ma milión slov, ktoré by opísali ako sa teraz cítim. Ale len jedno bolo podľa mňa úplne presné... voľná

Pretože som cítila konečne to čo som chcela, usmievala som sa pre vec ktorá mi na to dávala dobrý dôvod a srdce ktoré už bolo z časti vyplnené sa teraz úplne zacelilo vecou, ktorá tam ako jediná chýbala... láska! 

DoR 25.časť

Každý pozná ten pocit, že by rád niečo povedal, ale nemôže. Namiesto toho iba mlčí a usmieva sa na osobu, ktorej by to rád povedal, čokoľvek povedal! Tak, tak asi vyzerala naša cesta do školy v pondelok ráno. Tichá a plná napätia... očkom som pozerala na Ryana a občas ho pristihla ako aj on pozerá na mňa. Sarah iba mlčky kráčala, pozerala pred seba a asi sa kochala prírodou.

Vošli sme do školy, kde sa od nás Ryan odpojil, keď na mňa zrazu vyleteli slová.

„Čo to do pekla malo znamenať?!“ začala Sarah „myslíš si, že som si to nevšimla? Celú cestu do školy ste na seba kukali a usmievali sa jak slniečka“ tvárila sa... ani vlastne neviem identifikovať ako sa tvárila „radšej som mlčala, nechcela som tam nič riešiť, ešte by som možno niečo pokašlala, ale ako ehmm..“ trochu dala dozadu hlavu „počúvam“

„Vieš Sarah, teraz máš prácu s tou besedou a Ryan ku mne chodil každý deň do nemocnice a ako nejak tak, že“ prerušila ma

„Prosím ťa Ana, vykokci sa“ zasmiala sa

„No jednoducho nejako sa mi páči tvoj brat“ pozrela som na ňu trochu vyplašeným pohľadom, ona sa usmiala

„Neboj aj ty jemu“ povedala, objala ma na rozlúčku a šla do triedy. Rozbehla som sa za ňou zo slovami

„Počkaj.. po-počkaj! Ako čo?! To... čo?“ opäť som sa nevedela vykoktať. Sarah sa na mňa pozrela z úsmevom na tvári, ale nič nepovedala „tak to ti teda ďakujem“

„Nemáš začo“ povedala späť zo smiechom v hlase. Odfukla som si a išla do triedy kde som mala hodinu. Deň išiel pomaly, prečo to som ani hovoriť nemusela.

Na chodbe som zahliadla Ryana ako sa s niekým smeje. Musela som sa pousmiať, pretože jeho úsmev bol nesmierne krásny. Nevšimol si ma a ja som za ním behať nechcela, aby to nevyzeralo... hlúpo? Kráčala som ďalej do jedálne kde ma už určite čakala Sarah. Nemýlila som sa

„Ahoj zaláskovaná“ povedala z úsmevom

„Pššt!“ rýchlo som vyprskla „nechcem aby niekto niečo hovoril, je to blbé.“ Zatvárila som sa sklamane „veď ani spolu.. vlastne spolu nič nemáme ani sa poriadne nebavíme. Vieš čo by to bolo keby po škole začnú niečo hovoriť?“

„Neboj sa. Tu sa von iba v tom prípade niečo dostane, ak to dotyčná osoba chce. Študenti tu nepočúvajú za každým rohom, jednoducho ak by si to rozkecala sama, vtedy by sa o tom hovorilo.“

„Okay, ja iba pre istotu“ sadali sme si za stôl „ a ako si to myslela stým ..aj ty jemu.“ Napodobnila som jej hlas, zasmiala sa

„No tak ako som to povedala, predsa“ zatvárila sa milo „poznám svojho brata a poslednú dobu, je iný. Ale nie taký ako keď chodil z ostatnými. Je úplne, že iný“

„Keď ti poviem, že ti asi nechápem, bude to v pohode?“

„Myslím že áno.“ Zasmiala sa. Potom sme už nehovorili. Rozmýšlala som nad tým, ako iný by mohol byť. Čo pred tým to bol nebodaj nejaký drsniak? Alebo čo..

Keď sme zo Sarah sedeli v autobuse a pred môj dom to bola už len jedna zastávka, Sarah sa na mňa pozrela „iný v tom, že človek sa ho niečo spýta a on neodpovedá,  je na úplne inom mieste, s niekým. Je celý vystresovaný a stále v oblakoch“ zasmiala sa „vieš Ana on kedysi býval sebavedomí a rozhodný, no teraz nevie ani len čo si má dať na raňajky. Tak ahoj teda“ povedala a ja som vystúpila.

Priala som si aby som sním mala dnes v noci sen, aby som konečne cítila to, čo som za bdelosti neokúsila. Jeho pery. Týždeň sa začal a ja som vedela, že cezeň budem túžiť po jednom, aby mi Ryan opätoval môj prvý bozk, ktorý som chcela aby patril jemu.