24.časť

O pol tretej som už stála pred zrkadlom. Kulmovala som si dlhé vlasy a neustále som uvažovala o včerajšku. Až ostrí smrad ma prebral zo zasnenia. Bože! Pálili sa mi vlasy. Jemne som sa namaľovala a išla si obliecť pripravené šaty. Vonku nebolo o nič lepšie ako včera, ale aspoň nepršalo. Dala som si bledé rifle, šnurovacie topánky na hrubom opätku, volnú bielu košeľu a koženú bundu. Okolo krku som si omotala šál a do hnedej veľkej tašky som si zbalila potrebné veci.

Pred odchodom som sa ešte rozlúčila s otcom. Nastúpila som do taxíka a vodičovi som povedala adresu ktorú mi napísala Nik. Keď ma uvidela, široko sa usmiala a navrhla, aby sme si išli sadnúť do Starbucksu. S radosťou som súhlasila. Ja som si objednala čokoládové latté a Nik vanilkové so škoricou. Niečím mi pripomínala Ninu, no zároveň boli také rozdielne. Cítila som sa s ňou rovnako príjemne a mala som pocit, že si budeme rozumieť. Rozprávala mi historky s bratmi a ako bláznivé sme sa vkuse smiali asi tri hodiny.  

"Už ma bolí zadok, čo keby sme išli niekam von?" Navrhla som so smiechom.

"Jasné, máš na mysli niečo konkrétne?" Opýtala som sa a ešte si utierala slzy v očiach.

"Mám nápad! Poďme sa pozrieť do školy, mama tam ráno volala a sekretárka jej povedala, že zoznam by mal byť vyvesený poobede," povedala a už vstávala.

"Fajn, poďme," povedala som trochu zo stiahnutým žalúdkom. Nastúpili sme do auta a Nik nadiktovala vodičovi adresu.  

Keď sme prišli, veľmi som sa držala, aby som sa nerozbehla do vnútra. Všimli sme si, ako do vchodových dverí vchádzajú aj vychádzajú deti spolu s rodičmi. Niektorí boli nadšený, iný odchádzali s neutrálnymi tvárami. Vnútri sme sa pretlačili cez malý hlúčik ľudí a pozerali svoje meno. Nik zadržala dych a následne zvýskla. Všimla som si, že bola na 5. mieste. Ja som išla očami ďalej a modlila sa. Zrazu som očami zastala na 11.mieste a kútiky úst mi stúpali vyššie. Nadšene sme sa objímali ako dlhoročné sestry a gratulovali si. Hneď som volala otcovi a z jeho hlasu som cítila, aký je šťastný. Povedal mi, že sa oblečie a príde aj s papiermi aby som sa mohla zapísať, čo ma z prvu ani nenapadlo. Nik tu býva, takže pokojne sem môže prísť s rodičmi aj v pondelok, no ja už v nedeľu odlietam. Všimla som si starú pani za pultom, ktorá mi pohľad opätovala so širokým úsmevom.  

Behom pár minút prišiel otec. Predstavila som ho s Nik, ktorá sa tvárila prirodzene, milo a s úsmevom si s ním podávala ruku. Pri odchode som sa s ňou rozlúčila. Na ceste v taxíku som bola taká nadšená, že som zabudla aj na Thomasa. Pri zapisovaní som dostala rôzne letáky, medzi ktorými bol aj jeden na môj internát.  

Prišli sme do izby a ako prvé som zapla notebook. Naťukala som stránku môjho budúceho nového bývania a klikla na priečinok s fotkami. Počet postelí v izbách bol podla priplatenia. Každá izba mala malú kúpeľňu kde bolo wc, sprchový kút, umývadlo, pár skriniek a zrkadlo. Postele boli priemerne veľké a celý nábytok a vybavenie bolo takmer nové pre rekonštrukcie. Nevedela som sa dočkať. No zajtra mám narodeniny a Tom mi mal zavolať. Celý deň nič, ani zmeškaný hovor ani smska. Povedala som si, že si nebudem kaziť šťastnú náladu a mobil som vypla. Pustila som si televíziu, kde išiel môj obľúbený seriál, ktorý pozerávam doma na internete, pretože to u nás nechodí. Dávali časť iCarly v ktorej hosťovali One Direction. Opäť som sa smiala na vtipných scénkach a nepotrebovala som ani titulky. No keď sa program už skončil, bola som taká unavená, že som v tej istej chvíli ako som vypla telku zaspala.

23.časť

PS: Odporúčam si ju prečítať pri dolu uvedenom linku od pesničky, písala som túto časť a popri tom ju počúvala takže sa do toho viacej vžijete. Pekné čítanie!

http://www.youtube.com/watch?v=bE9z4lL1UYU  

"Čože?!" Povedala som trochu z obavami, presne vediac kam tým mieri.

"Prosím, je to krásny výhľad. Bude sa ti páčiť a okrem toho, ja som už tiež dlho nebol. Vlastne naposledy som bol pred rokom," pozrel na mňa psími očami.

"To má čo byť?" Opýtala som sa so smiechom.

"No predsa vydieranie," zasmial sa aj on.

"Neviem," povedala som neisto. No ruku, ktorou ma držal, trochu stisol a prikývla som.

Prekvapivo, asi kvôli počasiu, kedže sa znovu rozpršalo, nestálo toľko ľudí v rade a tak sme sa dostali do kabínky za 10 minút. No za tých pár minút ma stihlo premočiť do nitky a triasla som sa. Husto pršalo a z vlasov mi kvapkalo viac vody ako keby som bola pod sprchou. Triašku ktorú som cítila aj keď sme boli mimo dážď, som nedokázala skryť a Tomy si to tiež všimol. Odrazu ma pustil, dal si dole mokré sako a vyzliekol si suchý sveter pod ktorým mal len biele tričko s krátkym rukávom.

"Tu máš, obleč si to," dával mi do rúk príjemný bavlnený sveter.

"Nie, prechladneš," na moje protirečenie som kýchla.

"Ja to zvládnem a už sa nehádaj," razantne povedal. Vyzliekla som si premočený kabát a obliekla ešte teplý sveter s jeho vôňou. Príjemne som sa doňho skrútila a keď sme boli dostatočne vysoko, podišla som ku sklu a chytila sa rúčky.

Z tej výšky sa mi podlomili nohy, no bola som očarená. V nemom úžase som sa dívala na mesto. Aj keď bola šedá obloha a pršalo, ten pohľad sa opísať nedal. Slovo prekrásne sa tomu nevyrovnalo. Pravej ruky sa ma zrazu chytilo niečo teplé. Stál pri mne Tomy a díval sa spolu so mnou. V kabínke boli okrem nás ešte dva páry. Dívala som sa na mohutnú rieku, veľký Big Ben stál ako socha vedľa Westminsterského opátstva a v pozadí sa črtal Tower Bridge. Keď sme dosiahli najvyššiu výšku, Tomy ma stisol za ruku a tvár som otočila k nemu. Druhou rukou mi zastrkol za ucho mokré pramienky vlasov, jemne sa mi rukou dostal medzi vlasy a pridržal mi tvár. Pomaly sa ku mne približoval a ja som nevedela dýchať. Srdce mi búšilo akoby spolu s tým jeho pretekali závod. Pri ústach som cítila jeho plytký dych a keď sme boli pri sebe dostatočne blízko, no zároveň tak ďaleko, zavrela som oči a cítila len jemný dotyk jeho pier na tých mojich. Pobozkal ma ako najjemnejšiu vec, ako pierko o ktoré sa bojí aby mu neuletelo. Jemne, pomaly naše pery do seba zapadali. Necítila som chlad, len jeho teplo. Telom mi prešiel prúd, akési napätie.

Keď sa odo mňa odtiahol, prekvapene som naňho pozrela.

"Ja,.. p-prepáč. Neviem čo to do mňa vošlo,.." neisto zamrmlal.

"Nie, to je v poriadku. Neospravedlňuj sa," odtiahla som sa, no nepozrela mu do očí. Stále pršalo a keď sme vychádzali von a utekali pod najbližšiu budovu, už ma nechytil za ruku, čo ma na moje prekvapenie trochu sklamalo. Pár minút sme stáli pred malou kaviarňou pokým sa dážď ukľudnil. V aute bolo nepríjemné ticho, ktoré sem tam prerušila len malá veta a jednoslovná odpoveď.

"Tak ahoj a ďakujem za odvoz a obed," rozlúčila som sa.

"Ahoj," odpovedal.

"Ozaj, tá sobota. Platí?" Opýtal sa, keď som už takmer zabuchla dverami.

"Jasné, zavoláme si?" zamumlala som.

"Okej." To už som vystúpila a trielila do vnútra.

Netuším prečo som to spravila a vôbec čo sa stalo. V hlave som mala chaos a on asi tiež. Keď som otvorila dvere od izby, otec tu na moje šťastie nebol. Nemusí ma vidieť v takomto rozpoložení a to nehovorím len o tom citovom. Namaľovaná som už takmer nebola a moje vlasy ani nebudem komentovať, preto som si napustila vaňu z bublinkami.

Z vody som vyšla len v župane a s uterákom na hlave. Zapla som si notebook a prihlásila som sa na internet, kde som sa dohodla s Nik. Zajtra sa stretneme o tretej a pôjdeme do mesta. Aspoň ona mi zdvihne náladu z bodu mrazu.

22.časť

"Kolko máš vlastne rokov?" Opýtal sa ma odrazu.

"Budem mať 17," povedala som.

"Vážne? Kedy?"

"No, túto sobotu," odpovedala som.

"To aby sme oslávili. Teda ak chceš?" Povedal s nádejou v hlase na čo som sa usmiala.

"Jasné, budem rada," milučko som zdvihla kútiky úst.

"Povedz mi niečo o sebe," vyzvala som ho.

"Čo také by si chcela vedieť?" Zdyhol obočie a usmial sa.

"Neviem, možno viac o tvojej rodine," dala som mu tému.

"Mám staršieho brata, ktorý je už ženatý ale ujo som ešte neni," zasmial sa, "otec, mama a aj Jake spolu s Lili bývajú na severe anglicka ako som už hovoril. Keď som odmaturoval, rozoslal som si prihlášky na vysoké a na moje prekvapenie, čo som nečakal, ma prijali sem do Londýna. Presťahoval som sa a mal som tu aj vážnu známosť, ktorá ma ale po tom, ako sme mali spolu začať bývať, odkopla kvôli inému. Krátko na to, som si našiel prácu v ktorej som dodnes a som spokojný. A potom som stretol teba," odpovedal mi z úsmevom. Bola som trochu prekvapená že načal tému bývalá a tak som chvíľu ticho mlčala.

"A ty?" Otázku adresoval mne.

"Žijem s otcom, som jedináčik a mamu nemám. Bývam v malom meste na Slovensku v Nitre. Od malička som začala tancovať a pokračovala som v tom aj na konzervatóriu na strednej škole. Som napoly slovenka a napoly talianka čo som ti už hovorila, keď som letela do Toskánska, no a potom som stretla teba," dopovedala som a žmurkla naňho.

Celý večer sme sa rozprávali, spoznávali. Má charizmu, ktorá človeka hneď upúta.

"Robíš aj nejaký šport?" Opýtala som sa a pozrela pri tom na jeho široké ramená.

"Doma som hrával konské pólo a pár rokov som hrával aj za školu tu v Londýne, no teraz nemám čas kvôli práci, čo mi je dosť ľúto," odvetil.

"Naozaj?" Tak trochu ma prekvapil.

"Ja kone milujem, ale jazdím len rekreačne," dodala som a hneď som si spomenula na Carbina.

"Do kedy tu ostávaš?"

"Do konca týždňa," smutne som sa usmiala a trochu ho tým zaskočila.

"Oh, myslel som, že aspoň ešte jeden týždeň, ale dúfam, že za mesiac sa vidíme," veselo povedal.

Keď sme dojedli, boli dve hodiny poobede. Keď prišla čašníčka z účtom a vyťahovala som peňaženku, zarazene na mňa pozrel.

"To si hádam nemyslíš, že zaplatíš?"

"Za seba určite."

"V žiadnom prípade," kývol rukou a viac o tom so mnou nedebatoval.

Vonku už prestalo pršať, no bola zamračená obloha. Rozhodli sme sa prejsť popri rieke. Ponúkol mi rameno a s úľavou som sa oprela o jeho ruku, ktorú si dal do vrecka na gatiach. Ako sme vyšli z ulice na chodník, výhľad sme mali aj na London Eye. Tomy na mňa vyzývavo pozrel a usmial sa.

"Čo je?" opýtala som sa a zasmiala.

"Poď," kývol hlavou tým smerom.

Po pol hodinke sme prišli k veľkému "Oku" a tá mohutná konštrukcia sa mi zdala krásna aj z dola. Až teraz som si uvedomila aká je to impozantná stavba. Vymanil si ruku z môjho objatia a vsnul mi ju do dlane.

"Nebojíš sa výšok?" Opýtal sa a prekvapene som naňho pozrela.

21.časť

Bola streda ráno. Vstala som v úžasnej nálade aj napriek tomu, že bol daždivý deň. Typické Anglicko. Po skúškach si všetci zbalili veci a išli domov. Otcovi som všetko vyrozprávala a s istotou v hlase mi povedal, že ma prijmú. Kiežby, ale aj keby nie, plakať kvôli tomu nebudem.

Keď som vstala z postele ešte zo zalepenými očami, prešla som cez otcovu izbu, kde ešte spal a vošla do kúpeľne. Vykonala som rannú hygienu a vlasy som si zapla do drdola. V tichosti som sa vrátila do izby a po prvý krát som si všimla koľko je hodín. Bolo 6 ráno, čo ma dosť prekvapilo, kedže posledné dni vstávam rovno na obed. Obliekla som si volné biele tričko, legíny a hnedé papučky. Vyšla som na chodbu a pre istotu som pri dverách nechala papierik otcovi, aby vedel kde som.

Objednala som si bylinkový čaj s medom, hrianky s džemom a ovocie. So sebou som si zobrala aj knižku a sadla som si do najvzdialenejšieho rohu pri okne, kde ma nikto nevidí. Sedela som tam asi dve hodiny, keď mi prišla smska. Tomy mi napísal či som už hore. Preto som mu radšej zavolala a dohodli sme sa, že po mňa príde, kedže ja Londýn nepoznám. Dala som mu adresu hotela a dohodli sme sme, že sa pôjdeme najesť. Uvedomila som si, keď som zložila, že ústa som mala roztiahnuté do prihlúpleho širokého úsmevu na čo som sa hneď zasmiala. Pokrútila som nad sebou hlavou a ďalej sa začítala do knihy. Keď bolo 9 hodín a ja som vypila štyri šálky čaju, prišiel otec.   

"Ahoj," pozdravila som ho a zavrela knihu.

"Dobré ráno, čo si nejako zavčasu vstala?" Prisadol si oproti mne.

"Nuž, bola som vyspatá, navyše včera som išla skoro spať," povedala som po pravde.

Ospravedlnila som sa a išla naspäť do izby. Do obeda zostávajú ešte nejaké dve hodiny. Ľahla som si na postel, zapla noteboook a prihlásila som sa na twitter a facebook. Prijala som žiadosť od Nik a hneď nato, sme si začali písať. Online bola aj Nina, Viki a napísal mi aj Adam. Popri tom, som si dala do uší slúchatká a pustila hudbu. Odpísala som ešte ďalším kamarátom na twitteri a po vyše hodine som sa odhlásila. S Nik sme sa dohodli na stretávke v piatok.

Za hodinu mal prísť Thomas. Vošla som do sprchy a umyla som sa kokosovým šampónom. Vlasy som si vyfénovala a vyžehlila. Dlhšiu ofinu som si zaplietla a pripla sponkou. Na tvár som si dala kricí krém, make-up, jemné ružové líčka a na oči vode-odolnú špirálu a jemnú linku. Bolo to jemné líčenie, neznesiem na sebe tonu make-upu. Keď som prišla pred skriňu, hodnú chvíľu som len tak civela na oblečenie a rozmýšľala čo si oblečiem. Tomy je o dosť vyšší odo mňa, takže hnedé vysoké topánky nebudú pri ňom vyzerať hlúpo. Obliekla som si tmavšie džínsy, bielu volnú košeľu a do hnedej koženej tašky som si dala vreckovky, doklady a mobil. Teraz som naozaj rada, že som si zbalila aj hnedý dlhší plášťový kabát. 

Na krk som si dala ešte parfum so sladšou vôňou a s výsledkom v zrkadle som bola spokojná. Za dobu mojej úpravy sa stihol už do izby vrátiť aj otec. Sedel za notebookom a zrejme niečo robil do práce. Keď ma uvidel, prekvapene zdvihol obočie.

"Oci? E-em.. no.. idem von s jedným kamarátom, môžem?" S neistotou som sa ho opýtala.

"Čože? Z akým kamarátom?" Nechápal.

"No, keď som letela do Talianka, som ho stretla. Zistila som, že býva v Londýne a dohodli sme sa, že keď sem prídem, tak sa stretneme," povedala som.

"No ja neviem, veď ho nepoznáš," právom mi odvetil z obavami.

"Oci, pôjdeme si len niekam sadnúť. Ideme taxíkom a budeme medzi ľuďmi, takže nič sa mi nestane. A okrem toho, vyzerá byť fajn," dodala som.

"No ja neviem, aj úchyl sa ti zo začiatku môže zdať fajn a potom zistíš, že je to úchyl," povedal mi z nadvihnutým obočím na čo som sa zatvárila naoko pobúrene a dotknuto.

"Hádam viem s kým sa rozprávam a je odo mňa starší len o pár rokov. Nič sa nedeje, budem ti prezváňať každú hodinu, dobre?" Sľúbila som.

"Tak dobre, ale nebuď dlho," určil.

"Okej, ideme sa len niekam najesť," povedala som z úsmevom. Zrazu mi v ruke zavibroval mobil a následne začala hrať aj hudba. Prezvonil ma Tom, čo znamenalo, že už čaká. Rýchlo som sa s otckom rozlúčila a išla dolu. Keď som vyšla z výťahu, opieral sa o stenu pri vchodových dverách s rukami vo vačkoch. Oblečené mal čierne sako, pod tým biely sveter s véčkovým výstrihom. Mal bledo hnedé užšie nohavice o dve čísla väčšie, takže to pôsobila velmi zlato a zadok nohavíc mal o čosi nižšie (pod zadkom). Obuté mal biele vysoké botasky. Krátke vlasy mal jemne nagélované a na ruke, ako som si neskôr všimla mal drahšie hodinky s čiernym hrubým remienkom. Keď som už bola od neho bližšie ako päť metrov, zaregistroval ma. Usmiali sme sa na seba a prekvapilo ma aký je pekný. Takmer som si ho v podstate nepamätala. Mal krásny biely široký úsmev a hneď ku mne pristúpil, a objal ma dlhšie ako bolo vo zvyku.   

"Ahoj, vyzeráš krásne," povedal mi a trochu som očervenela.

"Ty tiež nie si na zahodenie," zavtipkovala som, na čo sme sa zasmiali a cítila som jeho príjemnú mužskú vôňu. Vyšli sme pred hotel a myslela som si, že nastúpime do taxíka. No chytil ma za ruku a ťahal ma k veľkému čiernemu Range Rovru.

"Si tu autom?" Opýtala som sa.

"Áno, nechcel som ťa ťahať po taxíkoch a zaveziem ťa aj domov," odpovedal mi a žmurkol na mňa. Otvoril mi dvere a keď som nasadla, jeho vôňu som cítila aj tu. Obehol auto a keď naštartoval opýtala som sa.

"Kde to ideme?"

"Nechaj sa prekvapiť," usmial sa.

"Neznášam, keď ma niekto naťahuje. Aspoň niečo mi povedz," vyzvedala som s prosivými očami.

"Je to príjemná malá reštaurácia pri Temži. Viac ti nepoviem, ale myslím, že sa ti tam bude páčiť," odpovedal mi z úsmevom, no tento raz sa mi pozrel do očí. S malými rozpakmi ktoré som zatiaľ nikdy pri jeho pohľade nevedela zadržať, som otočila tvár a pozerala na upršané ulice. Počas cesty sme viedli tichý rozhovor o našich životoch. Povedal mi, že jeho rodina žije v Severnom Írsku a že do Londýna prišiel študovať na vysokej a po nej sa tu aj zamestnal.  

"Na ktorú vysokú si chodil?" Opýtala som sa ho so zvedavosťou.

"Na Cambridge, 4 roky," povedal bez vyvyšovania.

"Vau, keď som bola menšia, tiež som chcela ísť na nejakú známu zahraničnú školu," odvetila som.

"Kedy sa vlastne dozvieš či si sa dostala na tú svoju školu?" Opýtal sa ma.

"Zajtra alebo v piatok."

"A ako sa volá?"

"Prečo?" Nechápala som, prečo sa ma to pýta.

"Mohol by som tam zavolať. Mám dosť slušné meno v Londýne a naša spoločnosť pre ktorú pracujem, finančne podporuje tieto umelecké školy," odpovedal.

"Nie, nebolo by to fér voči iným. Nechcem protekciu," zasmiala som sa.

"Dobre tak mi teda povedz len kvôli zaujímavosti," dobiedzal so smiechom.

"Súkromná tanečná škola Pauly Streisovej. V centre Londýna, je naozaj krásna. No popri tých dievčatách neviem či mám šancu," dodala som.

"Ja si myslím, že si skvelá a videli to aj oni," povedal a pozrel na mňa s povzbudivým úsmevom.

Po 20 minútach sme konečne dorazili na miesto, keď zaparkoval, ako gentleman mi prišiel otvoriť dvere na aute. Bola to stredne veľká ulica, krásne staré budovy z historickej časti Londýna a v diaľke som videla aj rieku Temžu. Vošli sme do malej reštaurácie. Bola zariadená do bielej a béžovej farby. Voňalo tu dobrým jedlom a bolo tu príjemne teplo. Pri každom stole bola zapálená jedna hrubá biela sviečka čo dodávalo nielen viacej svetla, kedže vonku bola zamračená a šedá obloha, ale aj príjemnú atmosféru. Usadili nás v rohu pri okne, vyzliekla som si kabát a Tom sako. Bolo tu naozaj krásne a navyše predo mnou sedel chlapec, ktorý sa mi čoraz viac páčil a milo sa na mňa usmieval, zatiaľ čo sme si pozerali menu. Mala som skoro 17, ale na takéto, dá sa povedať (rande?), ma nikto ešte nepozval. Po chvíľke ticha prehovoril.

20.časť

Pár pamiatok ktoré sme stihli obehnúť boli neopísateľné. Priam z nich dýchala história. Keď sme prišli o ôsmej večer domov, dala som si rýchlu sprchu a zaľahla do postele, aby som bola na zajtrajšok sviežo vyspatá.

Vstala som na to, ako ma otec budí.

"Vstávaj, už je obed."

"Čože?!" Rýchlo som sa posadila, až sa mi z toho prudkého pohybu zatočila hlava.

"Nechcel som ťa skoro budiť, ale už je najvyšší čas aby si vstala," hovoril mi, zatiaľ čo som si naspäť ľahla a unavene vzdychla.

"Áno, už idem," povedala som kategoricky.

Po pár minútach som sa so zívnutím zdvihla a išla do kúpeľne. Dala som si vlažnú sprchu na prebudenie a umyla si vlasy. Keď som vychádzala v župane s ešte mokrými vlasmi z kúpeľne, otec niečo robil na notebooku.

"Oci? Prosím ťa doniesol by si mi nejaké jedlo? Najlepšie nejaký šalát," poprosila som ho.

"Dobre, pár minút a pre niečo ti zbehnem," odvetil a znovu niečo začal ťukať do klávesnice.

Do veľkej koženej čiernej športovej tašky som si zatiaľ balila veci. Čierne baletky som si dala na spodok tašky, navrch som si dala jemné čierne šaty, čierne hrubé silónky a čierne tielko ktoré mi Nina zabalila. Keď som vyšla z izby, otec už bol preč. V kúpeľni som si vlasy vyfúkala, vyžehlila a spravila si drdol na bočnú dolnú stranu hlavy. Účes som si pregélovala a prelakovala. Na tvár som si naniesla kricí krém, make-up a na oči som si dala tenkú čiernu linku a riasenku. Na pery som si ešte naniesla rúž telovej farby a práve keď som sa išla obliekať, prišiel otec aj s mojím zeleninovým šalátom.  

"Ahoj, prepáč, trochu mi to trvalo, ale zarozprával som sa s niekým," povedal mi.

"To je v poriadku, hneď sa najem len sa oblečiem," odvetila som.

Svietilo síce slnko ale vonku nebolo ani teplo. Takže zo skrine som vytiahla bledé džínsy, biely voľnejší sveter a riflovú bundu. Obula som si conversy a na ruku som si dala ešte hnedé hodinky.

Keď som do seba rýchlo hodila polovicu šaláta, bola som plne najedená. Mala som takú trému, ktorú som pociťovala na žalúdku a nechutilo mi ani jesť.

"Oci, na ten konkurz to zvládnem aj sama. Veď je to len pár blokov dotiaľto a zoberiem si taxík."

"Naozaj?" Opýtal sa ma z obavami.

"Keď tu budem bývať, budem tu na všetko aj tak sama. A viem, že máš robotu a ktovie koľko to bude trvať. To zvládnem," povedala som a usmiala sa s presvedčivým úsmevom.

"Dobre, ale budeš mi pravidelne volať keď budeš môcť. Dobre?" Uistil sa.

"Jasné."

Do tašky som si ešte zabalila mobil, kľúče od izby "pre istotu" (ako povedal otec), doklady a papiere, ktoré potrebujem na predloženie. Do zapísania zostávalo ešte 45 minút, ale radšej tam byť v predstihu ako prísť neskoro.  

Vyšla som z hotela a na moje šťastie predo mnou stál taxík. Vodičovi som zadala adresu a bola som rada, že som išla skorej. V meste bola menšia zápcha a asi po 20 minútach som dorazila pred budovu, ktorá vyzerala staro, ale bola zrenovovaná. Bola to biela budova s veľkými oknami okolo ktorých boli mramorové ornamenty. Vošla som po schodisku cez veľké dvojité dvere. Predo mnou stál pult, pri ktorom bola staršia pani s okuliarmi na nose a niečo si písala. Keď som ju oslovila a opýtala sa, kde sa môžem zapísať. Podala mi papier s 93 menami. Tak povediac vyrazilo mi to dych. Áno, vedela som, že je malá šanca že ma sem prijmú. Prijatých bude len 15 a moja sebaistota čoraz väčšmi klesala. Zo stiahnutým hrdlom som sa podpísala na koniec hárku a podla navigovania starenky, som vyšla po veľkých bielych schodoch. Ešte pred tým, než som sa vzdialila sa na mňa usmiala a popriala mi veľa šťastia. Veľmi ma to potešilo, ale aj tak by som radšej uvítala keby tu nakoniec bol aj otec.  

Budova z vnútra bola presne taká veľkolepá ako z vonka. Takmer všade bola biela a krémová a budova bola presvetlená veľkými francúzskymi oknami. Vyšla som na tretie poschodie a zbadala rad dievčat aj chlapcov v zástupe. Asi po pár minútach som sa dostala už na rad a pred menšími dvojitými dverami stál okuliarnatý muž s perom a diárom.  

"Aké máš číslo?" Opýtal sa ma.

"94," odpovedala som.  

"Dobre, chod do sály 32A. Tam sa prezleč a môžeš sa začať rozcvičovať. Spolu s ostatnými dievčatami vás príde niekto ohlásiť," povedal a ani na mňa nepozrel. Videla som, ako niektorí idú do chodby vľavo, v pravo a niektorí idú na iné poschodie. Keď videl môj zmetený výraz, dodal.

"To je o jedno poschodie vyššie, môžeš už ísť." Povedal mi. No, dva krát príjemný sa mi nezdal. Vyšla som teda ešte jedno poschodie a pozerala štítky nad dverami. Keď som prišla na koniec dlhej chodby, boli tam otvorené dvojité drevené dvere. Vošla som a pár tvárí na mňa upriamilo pohľad. Niektoré arogantný iné zase neutrálny. Zamierila som k dievčaťu, ktoré sa akurát prezliekalo v rohu miestnosti a milo sa na mňa usmialo.  

"Ahoj," pozdravila som z úsmevom.

"Ahoj. Ja som Dominikq," odpovedalo rovnako milo a podala mi ruku.

"Ja som Barbora. To len ja mám takú trému alebo aj ostatní?" Spýtala som sa jej, keď som sa porozhliadla po miestnosti a videla, ako sa niektoré dievčatá zápalisto rozprávajú a smejú.

"Určite si neni sama, tie baby si akurát veria natoľko, že strach ani nemajú," odpovedala mi, keď videla na čo sa pozerám. Dominika mala krátke rovné jemné vlasy po ramená. Mala ich krásnej čiernej farby, oči mala tmavo zelené a bola odo mňa menšia asi o dobrých 10 centimetrov.

Nevyzerala ako typická angličanka, tak som sa jej popri tom, ako som si vyťahovala veci spýtala.

"Odkiaľ si?"

"S Ameriky. S rodičmi a bratmi sme sa sem presťahovali pred pol rokom," odpovedala, zatiaľ čo sa začala rozťahovať.  

"Fúha to je diaľka, a nechýbajú ti kamaráti?"

"Ani nie, predošlá škola nebola podla mojich predstáv. A ty? Nezdá sa mi, že by si bola angličanka, máš trochu prízvuk, ktorý neviem odhadnúť." Povedala mi z úsmevom.

"Som zo Slovenska," nebola som prekvapená keď trochu zmetene nadvihla obočie a tak som jej to ujasnila.

"Menší štát v strednej Európe, možno poznáš Česko alebo Rakúsko? Tak to sú susedné krajiny."

"Aha. Jasné, myslím, že asi viem."

Popri rozcvičovaní sme si rozprávali také úvodné veci o rodine. Povedala mi, že má dvoch starších bratov s ktorými vychádza veľmi dobre. Jej rodičia sú architekti a do Anglicka prišli aj pre pracovné ponuky. Ďalej mi povedala, že bývala v slnečnej Californií a že okrem tancovania nič nemiluje viac ako surfovanie. Vravela, že deti sa tam na nich doslova už narodia. Bolo vidieť, že zo silného slniečka je chytená do bronzu. Mala typický široký americký úsmev a kamarátske sympatie prevládali na oboch stranách. Asi po 30 minútach ju zavolali spolu s piatimi dievčatami a rýchlo sme si vymenili čísla a facebook na seba.

Keď som už nervózne čakala, po pár minútach ako odišla Nik (Dominiq) zavolali zvyšný počet dievčat do vedľajšej miestnosti. Nervózne sme poškuľovali jedna na druhú a už nebol počuť bezstarostný smiech. Do sály vošli traja ľudia. Domnievala som sa, že je to porota a matne som rozpoznala jedného z nich, ktorý bol na našej škole na Slovensku. Mal dlhšie nagélované dozadu sčesané čierne vlasy, po jeho bokoch stála jedna staršia žena, ktorá si nás prezerala kritickým okom a každú chvíľu si niečo čarbala. Keď zavadila pohľadom o mňa, jemne prikývla, pozrela na moje číslo, ktoré som si pripla na rameno a vzápätí si niečo zapísala do notesa. Druhá žena bola mladá blondínka a tvárila sa neutrálne.

Rozprávať začal čiernovlasý muž z ktorého sršal rešpekt a povedal nám, že budeme predvádzať iba balet pretože je to hlavný predmet tejto školy. Street dance/Voľné tance sú voliteľné predmety a preto niesú potrebné na prijatie. Ďalej hovoril, že budeme predvádzať cviky ktoré nám určia a potom do stredu parketu budú volať mená aby zatancovali vlastný tanec na pustenú hudbu. Dlane sa mi potili a v krku mi vyschlo. Srdce mi búšilo ako divé, ale keď nám pustili jemnú ukľudňujúcu melódiu a staršia žena sa pomedzi nás prechádzala a určovala cviky, ukľudnila som sa. Tancovala som, určovala telu pomocou svalov ako dané cviky robiť čo najlepšie a zrazu som myslela len na jedno. Všetko ostatné sa mi vyparilo z hlavy.  

19.časť

Ráno som sa zobudila na zvuk mobilu v taške. Ešte zo zavretými očami som sa v nej prehrabávala a konečne ho zdvihla.

"Ahoj!" Pozdravil ma Tomyho nadšený hlas.

"Ahoj, preboha ty nespávaš alebo čo?" Opýtala som sa ho.

"Zase som ťa zobudil? Prepáč ale už je obed," zasmial sa a keď som sa pozrela na hodinky vedľa postele hneď som sa zobudila.  

"To som si neuvedomila, prepáč." Ospravedlnila som sa so smiechom.

"Nevadí, povedz mi radšej aký bol let?"

"To je na dlhšie, stretneme sa teda v stredu?"

"Jasné, ešte si zavoláme. Mám robotu, tak zatiaľ ahoj," pozdravil ma.

"Okej, pa."

Otec nebol v izbe, len mi nechal na jeho posteli papierik. Išiel sa dolu najesť. Vošla som do vane, osprchovala som sa a umyla si zuby. Vlasy som si prežehlila a na tvár som si dala len krém. Ešte z nevybalených vecí som si obliekla bledé džínsy s opaskom, obyčajné biele tričko ktoré som si zapravila do rifiel a na nohy som si obula šnurovacie hnedé topánky na hrubom opätku. Aj keď boli vyššie, stále boli pohodlné a tento štýl sa mi veľmi páčil. Zo stolíka pri dverách som zobrala kľúče od izby a zamkla som.  

Po pár opýtaniach som došla do hotelovej reštaurácie. Otec sedel pri okne za malým stolom pre dvoch. Keď ma zbadal, zakýval mi a zamierila som k nemu.  

"Ahoj, ako si sa vyspala? Nechcel som ťa budiť, tak som išiel sám," povedal mi.

"Nevadí, idem si niečo zobrať a prídem." Bola tu aj samoobsluha, ale videla som, že tam už moc jedla na obed neostalo tak som išla k pultu. V ponuke bolo dosť na výber a objednala som si bravčové mäso so šampiónovou omáčkou a ryžou. Mladá čašníčka si zapísala moju objednávku, číslo stola a na pitie som si ešte objednala minerálku s citrónom.

Išla som si sadnúť naspäť k otcovi a po pár minútach mi doniesli jedlo. Otec si objednal od mladej čašníčky kávu a pustili sme sa do rozhovoru.

"Tak, zajtra poobede sú tie príjmačky. Dnes by sme mohli pobehať po pár pamiatkach a meste?" Opýtal sa ma.

"Jasné," povedala som mu z plnou pusou, načo sa zasmial.

Po obede sme išli do izby a otcovi volal niekto z práce, takže som sa zavrela v izbe a vykladala si veci na vešiaky a do šuplíkov. Na vrch komody som si dala parfum, spreje a ostatnú kozmetiku. Dohodli sme sa, že pôjdeme najskôr do Múzea Madame Tussaud, na Tower Bridge, Big Ben a vedľa neho pôjdeme pozrieť aj na Westminsterský palác. Už sa neviem dočkať. Zakiaľ otec z niekým z práce volal na skype a dohadoval sa, dala som si sprchu. Vo svojej izbe som asi desať minút stála pred skriňou a nevedela čo na seba. Dnes svietilo príjemné slniečko, tak som sa rozhodla, že si dám bledé rifle, biele tielko, na vrch čierne sako a čierne balerínky. Vlasy som si nechala rozpustené a na hlavu som si dala klobúk. Do čiernej tašky som si dala mobil, peňaženku s dokladmi, servítky a pár drobností.

Na krk som si dala pár strekov parfumu a vyšla som z izby. Otec mal košeľu, na tom tmavo modrý sveter, rifle a topánky. Od jeho parfumu voňala celá izba a v ruke držal malú taštičku.

"Tu máš foťák," podal mi malý Nikon a bola som rada, že ho doma nezabudol.  

"Nejaký si nahodený," poznamenala som zo smiechom uštipačne.

"Veď aj ty," zasmial sa aj on.

Nastúpili sme do taxíka a za tú chvíľu som stihla urobiť niekoľko fotiek. Z prvej návštevy Londýna chcem mať zaznamenané doslova všetko. 

18.časť

Zvraštila som obočie a myslela som, že asi odpadnem. Oči mi išli vybehnúť s jamiek. To sa mi musí snívať. Keď som vyšla a prechádzala tentoraz radšej druhou stranou k môjmu miestu, cítila som na sebe jeho pohľad. Na twitteri som si otvorila jeho fotky, aby som si to overila, ale mala som pravdu. Ten druhý chlapec, bože ako sa volá? Rýchlo som si našla jeho meno. Áno bol to Niall Horan a kučeravý chlapec bol Harry Styles. Pozrela som cez miestnosť a videla som, ako si tiež nasadil slúchatká a mal zavreté oči. Vedľa neho som videla zvyšných chlapcov zo skupiny. Bolo mi už jasné prečo bol na letisku ten ošiaľ. Srdce mi búšilo, ani neviem prečo. Rozhodne ma nechytali hysterické záchvaty, to určite nie, veď som neni ich fanúšik a sú mi v podstate ukradnutí. Ale prečo sa mi musel stať ten najväčší trapas práve pred celosvetovo známou hviezhou? Keď toto poviem Nine, ani mi neuverí. Do pristátia zostávali nejaké dve hodiny. Vypla som notebook a pustila si pesničky.

Zo spánku ma zobudila letuška. Keď som otvorila oči, povedala mi, aby som si zapla pás kôli pristávaniu. Otec ho mal zapnutý stále, takže pokojne spal.

Keď sme už pristáli a ľudia vystupovali, všimla som si, že chalani sú tu už neni. V letiskovej hale bol ten istý ošiaľ ako v Mníchove, iba že omnoho väčší. Tie pištiace dievčatá mi už začínali liesť na nervy, no po hneve sa vo mne vystriedal smiech. Prestala som sa tým zaoberať a prvý krát som si všimla krásne Londýnske letisko.

Na taxík sme čakali asi 20 minút. Keď sme už nastúpili, otec podal šoférovi papierik, kde bola adresa nášho hotela.

Po asi pol hodine sme konečne zastali. Hotel bol takmer v centre Londýna. Bol to veľmi pekný, malý hotelík. Izbu sme tu mali rezervovanú až na zajtra, takže ak nebude nič voľné, budeme musieť ísť na jednu noc inam. Prišli sme na recepciu a zatiaľ čo sa otec rozprával s pracovníčkou za pultom, obzerala som si krásnu vstupnú halu. Samý mramor a pekné červené koberce. Z môjho pohľadu bol na ľavej strane vchod, v strede išlo dvojité schodisko po oboch stranách smerom hore, na pravej strane boli dva výťahy a za nimi boli dvojité dvere niekam do ďalšej miestnosti. Keď si otec bral kľúče od mladého dievčaťa, vydýchla som si. Kufre sme si naložili na prevozný vozík a zamierili k výťahu. Okolo prechádzali ľudia rôznej kultúry. Videla som muža v obleku s telefónom v ruke, ale aj ženu v pestrých indických šatách ovešanú zlatými šperkami. Tento hotel nám odporučil otcov kolega. Mal štyri hviezdičky, no otec bez problémov povedal, že zaplatí tú cenu, ktorá nebola ani vysoká. Nechcel spať v nejakom hostely na okraji mesta. Budeme tu týždeň a chcel si to tu užiť ako normálnu dovolenku.  

Keď som otvorila dvere do našej izby, bola som milo prekvapená. Boli to dve izby plus kúpeľňa. Myslela som si, že budem s otcom v jednej posteli, no keď som zistila, že budem mať vlastnú izbu, od nadšenia som zvýskla. Zabrala som si druhú izbu, do ktorej sa vchádza z tej prvej. Na ľavej strane bol balkón s bielymi závesmi na ktorých boli ešte ťažké zelené spojené zlatou sponou. V strede izby bola postel ktorá nebola dosť veľká pre dvoch, ale pre jedného bola veľká až až. Bola to vysoká, mäkká typicky anglická postel. Pri jej nohách bol malý podlhovastý stolík, kde bolo pár praliniek na malom podnose. Na pravej strane bola tmavo hnedá skriňa, vedľa nej komoda a nad ňou bolo podlhovasté zrkadlo. Nábytok bol v tom istom štýle, bol tmavý a pripomínal tak trochu typicky starý štýl. Steny boli bledo béžové a ten kontrast bol krásny. Do kúpeľne sa vchádzalo z prvej izby. Bola tam vaňa, záchod a umývadlo so zrkadlom. Kúpeľňa mala tiež malé okno s bielym závesom. Kufre, ktoré som mala ešte pri dverách, som si zobrala do izby. Uvedomila som si, že som si ešte nepozrela výhľad z okien a keď som otvorila balkónové dvere a vyšla na vzduch, ten výhľad mi vyrazil dych. Naša izba bola umiestnená v prednej časti hotela, takže som videla vchod, okolo som videla staré budovy ktoré som si zdola nevšimla. Nočný Londýn je naozaj krásny. Boli sme na štvrtom poschodí a keď som si všimla v diaľke osvetlený Big Ben, zavola som otca.

"Takže sa ti tu páči?" Opýtal sa ma.

"Že sa pýtaš, je to tu krásne. Naozaj," odpovedala som z úsmevom a znovu sa zahľadela na tú krásnu scenériu.

"To som rád, ale mali by sme ísť už spať." Pozrela som sa na hodinky na ruke a bolo pol druhej ráno.

"Dobrú noc," zaželal mi otec a zatváral dvere mojej izby. Bola som natoľko unavená, že som sa ledva stihla prezliecť do pyžama a už som zaspala.  

17.časť

Zobudila som sa ako so mnou niekto trasie.

"Barbi, zobuď sa." Hovoril mi otec.

"Čože?" Pretrela som si oči. Keď som sa poobzerala, všimla som si, že stojíme na nejakej pumpe.

"Vstávaj, ideme sa najesť," vlasy som si zapla do gumičky a zo zadného sedadla som si zobrala kabát. Otec bol už vonku pri mojich dverách a držal nad hlavou dáždnik. Keď sme vošli do malej reštaurácie vedľa benzínky, bolo tu príjemne teplo.

Po raňajkách mi bolo hneď lepšie, otec ešte natankoval a už sme vyrážali. Bolo desať hodín ráno.

"Kde to sme?" Opýtala som sa.

"Na hraniciach Nemecka," povedal a vzápätí som ich aj uvidela. 

Na letisko sme prišli o dvanástej, na obed ako sme aj predpokladali. Išli sme si kúpiť zabukované letenky a na letisku bol menší rozruch, ale moc ma to netrápilo. Lietadlo nám išlo o pol ôsmej večer. Rozhodli sme sa ísť teda do hotela na letisku. Do sprchy som išla prvá. Umyla som si aj vlasy, ktoré som si vyfúkala a vyžehlila. Na tvár som si dala kricí krém, tenkú linku a špirálu. Obliekla som si čisté spodné prádlo, voľný čierny sveter, bledé rifle a biele vysoké conversky. Na ruku som si pripla ešte hodinky. Pokým bol v sprche otec, zapla som si jeho notebook. Na twitteri bolo dosť príspevkov o One Direction od nejakých fanúšičiek. Keď som si o tom prekladala jeden dlhší tweet, zakričal na mňa otec aby som mu podala nejaké veci. No keď som si znovu ľahla na postel, radšej som to zrušila.

Dve hodiny pred odletom sme prišli na letisko. Vybavili sme všetky potrebné veci a čakali sme v menšej hale až oznámia náš let. Po menšom meškaní sme konečne išli smerom k terminálu a zaskočilo ma to, čo som videla. Veľká masa dievčat, ktoré mali sotva 16 rokov, tam na niekoho vrieskali a dobývali sa cez SBS-karov. Keď som sa spýtavo pozrela na otca, len pokrčil ramenami.

"Asi nejaká celebrita," len povedal.

"Asi," odvetila som.

Bola som zvedavá kto tam môže byť, no cez tie vreštiace dievčatá, ktoré sa správali ako psycho, som nič nevidela. SBS-karovi sme ukázali naše letenky aby vedel, že nepatríme k tejto skupine. Pri otcovi mu to bolo viac menej jasné no pri mne, sa zatváril trochu obozretnejšie. Letuška skontrolovala naše letenky a už sme kráčali cez chodbu smerom k dverám lietadla. Usadili nás na naše miesta a zvedavo som sa obzerala okolo seba. Otec už letel prvou triedou, no ja ešte nie a tak on si len pokojne sadol, otvoril si knihu a začal čítať. Sedadlá boli po ľavej strane po dvoch, kde som sedela ja a otec. V strede boli po troch a po pravej strane boli po piatich sedadlách. Od letušky, ktorá išla okolo, som si vypýtala pomarančový džús a sadla si vedľa otca, ktorý stihol za tých pár minút zaspať. Ani sa mu nečudujem, veď bol hore 48 hodín. Dala som mu dole okuliare a knižku som mu položila vedľa sedadla. Zapla som mu pás a pod hlavu som mu dala malý vankúšik.

Keď sme už vzlietli, letušky upozornil na silné turbolencie a radili nám, aby sme sa čo najmenej vzďaľovali od sedadla. Zapla som si môj notebook, pustila na ňom pesničky a surfovala po internete. Spať sa mi nedalo pretože každú chvíľu som cítila ďalšiu a ďalšiu turbolenciu, no netrvali dlho a boli slabé. Popri písaní na twitteri som chrúmala oriešky a pila asi piaty krabičkový džús. Dlho netrvalo a keď bolo dlhšiu dobu kľud, vstala som, prešla popri stredných sedadlách a zamierila som na koniec kabíny na záchod. Najprv som pocítila tlak na nohách, vzápätí na celom tele a keď som sa už ledva udržala na nohách a rútila sa na podlahu, osud si zmyslel, že prekazím spánok niekomu, na koho som sa zvalila. Doslova som tomu dotyčnému spadla do náručia. Keď som otvárala oči a čakala nemecké nadávky od nejakého zazobanca, pozerala som priamo do rozospatých zeleno-modrých očí. Chlapec na mňa zmetene pozeral a nevedel čo má urobiť ako prvé. Celé to trvalo pár sekúnd, no mala som pocit, akoby prešli hodiny. Trochu som očervenela a bola som v rozpakoch, nechcela som aby si to zle vysvetlil. Začala som sa mu po anglicky ospravedlňovať a on ma len zrazu chytil rukou okolo chrbáta. Jemne a milo sa usmial.

"To je v poriadku," povedal s britským prízvukom.

"Naozaj som nechcela," koktala som zo seba. Chlapec vedľa neho, zlatý blondiačik si šúchal tiež rozospaté oči a zmetene sa mňa pozrel. Po chvíli pokrčil plecami, otočil sa na druhú stranu, nasadil si na uši slúchatká a mal v pláne znovu nerušene spať.

"Ja ani neviem ako, len ma to hodilo do strany...," dodala som a spamätala sa z jeho upretého pohľadu na mňa. Keď sa lietadlo konečne upokojilo, vstala som z jeho nôh a mala som lepšiu možnosť si ho prezrieť. Mal dlhšie brčkavé hnedé vlasy a jeho príjemnú vôňu som ešte stále cítila pri tvári. Opäť sa na mňa usmial a vyzeral byť potešený mojimi rozpakmi.  

"To je okej," len odpovedal. Kývla som hlavou a keď som prišla k dverám od wc, jeho tvár sa mi zdala nejaká známa.

16.časť

Pomaly sa usmial.

"Našťastie, ešte majú voľné miesta. Rezervoval som dve letenky do prvej triedy. Ostatné boli už plno obsadené ale nevadí, hlavne že niečo máme. Aj tam už zrušili dosť letov. Do Nemecka pôjdeme autom, ale budeme musieť ísť dnes okolo druhej ráno aby sme to už na zajtrajší večerný let stihli." Vydýchla som si, ale hneď ma napadlo čo všetko budem musieť za taký krátky čas prichistať.

"Dobre, to aby som už začala baliť. Ty sa zvládneš aj sám však?" Opýtala som sa ho.

"Iste, veci mám čisté. Treba ich už len zbaliť. Idem do obchodu, aby sme mali po ceste niečo na jedenie. Dlhšie sa zastavovať nebudeme môcť," povedal.

"Dobre, napíšem ti pár veci ktoré potrebujem," odpovedala som a začala rýchlo písať na papier kozmetiku a pár drobností zatiaľ čo si otec bral doklady, peňaženku, kľúče a už stál pri dverách. Do ruky som mu dala papier a dodala som.

"Hlavne nekupuj zbytočnosti," uškrnula som sa.

Keď som vošla do izby, Nina sa akurát zobudila. Povedala som jej novinku a hneď navrhla, že mi pomôže s balením. Bola som neskutočne vďačná za takú kamarátku. Išla sa osprchovať a ja som si prichystala dva veľké kufre a jeden malý na kozmetiku a drobnosti. Na postel som začala vyťahovať veci. Kedže v Anglicku je dosť premenlivé počasie, brala som tak povediac z každého kúta mojej skrine. Na postel som si dávala mikiny, svetre, tielka, tričká, džínsy, legíny, tepláky, krátke gate, košele, šaty, sukne, spodné prádlo, pyžamá, pár búnd, šatky, čapice, tenisky, dva páry tenkých čižiem a obuv mi zabrali asi polovicu jedného kufra a na vrch a do menších zipsových otvorov som si dala knižky a časopisy. Zatiaľ čo som si balila kozmetiku, Nina prišla zo sprchy a keby nemala pripomienku, že kde mám veci na tancovanie, takmer by som ich zabudla. Na kôpku mi začala dávať dva páry baletiek, cvičky, elastické tielko, legíny na cvičenie, jeden pár čiernych hrubých silóniek, tenkú svetríkovú tuniku, a keď sa ma opýtala v čom by som chcela ísť pred porotu, ukázala som jej jemné čierne priesvitné šaty a čierne silonky, tie mi zabalila na vrch kopy. Pol kufra som mala ešte voľného, takže sa mi to tam zmestilo. Kozmetiku, žehličku na vlasy, fén, kulmu, spolu s bižutériou a drobnosťami som mala už zabalenú do napráskaného malého kufra. Do príručnej batožiny som si dala notebook, mp4 s pesničkami, sluchátka a mobil.

Pre istotu som pobalila aj otcove veci a keď bolo pol šiestej, ešte neprišiel. Nina odišla pred hodinou, zaželala mi veľa šťastia a povedala, nech sa ozvem hneď ako budem vedieť výsledky. Keď prišiel otec o siedmej vydýchla som si, pretože mi nezdvíhal mobil.  

"No konečne! Kde si toľko bol?" Hneď som naňho vyskočila, keď sa ešte len vyzúval.

"Prepáč, cesty sú zlé. Budeme musieť ísť za nejaké tri hodiny. Myslíš že to stíhame?" Opýtal sa s obavami.

"Všetko som už zbalila, stačí len jedlo," videla som, ako si vydýchol.

"Dobre, idem sa umyť a zatiaľ niečo urob, aby sme sa ešte najedli doma."

"Jasné," odpovedala som.

Počasie sa stále neukludnilo. Ešte som nevidela, aby v lete na Slovensku bolo takéto. Keď som balila jedlo do tašky, otec už znášal zo schodov kufre. Našťastie máme aj garáž a nemusíme nakladať veci vonku. Išli sme bočným vchodom cez kuchyňu. Otvorila som kufor na aute a pomohla som otcovi s nakladaním vecí. Jedlo som dala na zadné sedadlo auta. Na cestu som urobila sendviče, zabalili sme nejaké tyčinky, otec si na nočnú cestu kúpil aj energetické nápoje a do termosky som spravila ešte kávu pre mňa. Budem mu robiť spoločnosť počas cesty. Obliekla som si hrubé legíny, dlhší prúžkovaný sveter a zateplené bledo-hnedé papučky. Keď sme vyrážali, bolo desať hodín večer. Obloha už bola tmavá a husto pršalo. Otec si zapol gps-ku a zadal adresu Mníchovského letiska.

"Za normálnych okolností by sme do Mníchova dorazili za desať hodín, ale keď budú zlé cesty hádam to stihneme aj zajtra do obeda," povedal keď zapínal svetlá na aute a už sme vychádzali.

"Snáď áno," hlesla som. Po pár hodinách keď ma už omrzelo pozerať sa von oknom, zapla som si otcov notebook. Baterka mi vydrží pár hodín a počítač má aj wi-fi. Prihlásila som sa na twitter a keď som si prezerala novinky, videla som nový tweet od Harryho Stylesa, ktorý písal na nástenku Liamovi. Aj som na nich zabudla od vtedy čo som si púšťala ich pesničky. Z nudy som si pozerala Harryho fotky. Niektoré boli fakt vtipné. Ale asi pod dvoch hodinách som notebook vypla a na uši som si dala slúchatká.

15.časť

Prekvapilo ma počasie na Slovensku. Bolo o tisíc krát horšie ako v Toskánsku. Pršalo, fúkal silný vietor a obloha bola zamračená. Po teplom slniečku nebolo ani stopy. Z Viedenského letiska sme prišli autom, ktoré tam nechal otec a keď sme vošli do domu, bola som rada, že som konečne v teple. Mala som na sebe ešte krátke gate a riflová bunda ma tiež nezahriala. Za tri dni odlietame do Londýna, takže mám dosť času na pobalenie. Teraz som si len odniesla veci do izby a čiastočne som bola aj rada, že som konečne pri otcovi na Slovensku. Vyzliekla som sa a vošla som do napustenej horúcej vane. Uvoľnilo sa mi celé telo a keď som bola dostatočne oddýchnutá a voda bola už vlažná, zabalila som sa do môjho obľúbeného flanelového župana. Vybalila som si notebook a prihlásila som sa na twitter a facebook. Nina prišla domov už včera, tak sme sa dohodli, že príde ku mne dnes spať. No mohla prísť až večer. Nevadí, aspoň sa stihnem dať do poriadku. Po hodine písania, som si otvorila kufre a dala prať časť vecí. Mala som dve kopy. Jedna bola s čistým prádlom a tá druhá so špinavým. Polovicu vecí som si poukladala do šatníka a zvyšok som dala do prádelného koša. Ocino mi urobil teplé kakao a k tomu mi priniesol vianočku s džemom. Obliekla som si voľnú mikinu, tepláky a hrubé ponožky. Vlasy som si dala do drdola a popri jedení som si pustila na notebooku film. Tomy už prišiel do Anglicka a nevedel sa dočkať až sa stretneme, tak isto aj ja. Na twitteri sme sa dohodli, že sa po príjmačkách stretneme.

Okolo ôsmej večer prišla Nina a nadšene sme sa objali po dlhej dobe. Celý večer sme si rozprávali novinky. Nasmiali sme sa a keď bolo dostatočne neskoro aj na naše pusy išli sme spať. Po chvíľkovom prevaľovaní som zaspala.

Ráno som sa zobudila o jedenástej, Nina ešte spala a nechcela som ju budiť. Potichu som sa vytratila z izby, vošla do kúpeľne, vykonala rannú hygienu a keď som prišla do kuchyne, ocino niečo zápalisto ťukal do jeho notebooku so zvrašteným obočím. Nevšimol ani to, že som prišla a ani to, keď som ho pozdravila.

"Ehm, Oci?" Opýtala som sa ho a položila som mu ruku na rameno.

"Čo? Oh, dobré ráno. Prepáč. Nemám dobré správy," odpovedal a konečne na mňa pozrel.

"Čo tým myslíš?" Začínala som byť nepokojnejšia.

"Za pár dní odlietame. No, kontroloval som let a zrušili ho kôli počasiu." Až vtedy som sa pozrela cez veľké presklené dvere na dvor a videla som, ako husto prší.

"Veď to je len dážď," hlesla som a nevedela som čo mám viac k tomu povedať, keď som ešte stále pozerala von oknom.

"V ten deň predpovedajú búrky," ako pravdu na jeho slová sa hlasno zahrmelo, "zo Schwechatu zrušili lety do Anglicka, kde je počasie také isté. Volal som na letisko do Bratislavy, ale tam je to rovnaké." Povedal mi zo znepokojenou tvárou.

"Čo tak iné letiská?" Opýtala som sa. Ak sa nedostavím v ten deň na skúšky, náhradný termín mi nedajú a tú šancu som nechcela prepásť. Zadíval sa tým istým smerom ako ja a po chvíľke to vyzeralo ako keby ho niečo napadlo. Keď otvoril stránku Mníchovského letiska, spýtavo som sa naňho zahľadela.

"Do Nemecka? Chceš letieť až z Nemecka?" Opýtala som sa prekvapene.

"Buď to, alebo ma už nič nenapadá. Teba snáď hej?" Povedal a ja som pokrútila hlavou a pokrčila ramenami. Zavolal na kontakt a počúvala som ako sa nemecky s niekým cez telefón rozpráva. Moc som  nerozumela a zachytila som len každé tretie slovo. Keď dovolal s nadvihnutým obočím som sa naňho zahľadela.

14.časť

O pár dní, v piatok ráno som si s tichosťou balila kufre, keď ešte všetci spali. Slnko už vychádzalo a pofukoval mierny vietor. Za dve hodiny odchádzame z domu. Keď som si zbalila už aj kozmetiku, pyžamo v ktorom som spala a zubnú kefku, zazipsovala som si posledné tašky a obliekla si veci, ktoré som si ešte včera večer prichystala. Do lietadla chcem ísť pohodlne oblečená. Dala som si krátke tmavo-modré šortky, bielu voľnú košeľu, riflovú bundu a na nohy balerínky. Vlasy som si dala do drdola, zobrala som si ešte okuliare a na ruku hodinky.

Pred dverami som nechala kufre a príručnú batožinu vedľa ockovej, ktorý sa zbalil ešte včera a vyšla som von. Chcela som sa ešte naposledy rozlúčiť na dlhú dobu s Carbinom. Ak budem mať šťastie, tak ho uvidím už cez zimu, ale ak bude mať otec veľa roboty, tak ho uvidím znovu až za rok.

Potichu som vošla do stajne, kde kone driemali a keď som sa pozrela na môjho veľkého tátoša, ako leží a spokojne odfukuje, musela som sa usmiať. Zobrala som malú konskú deku a položila si ju na piliny vedľa jeho tela. Hneď ako ma zaregistroval, pokojne na mňa hľadel veľkými hnedými očami. Oprela som sa mu o plece a hladkala ho po čiernej lesklej hrive. Zrazu mi po líci stiekla slza a Carbin si oprel svoju hlavu o moju hruď. Takto schúlený sme tam boli ešte asi pol hodinu, keď prišiel dedko.

"Vedel som kde budeš," povedal mi z chápavým výrazom na tvári.

"Len som sa s ním prišla rozlúčiť." Keď zbadal moje červené oči s vľúdnou tvárou si ku mne kľakol a Carbina pohladil po pysku. Ten mu na pozdrav olízal ruku.

"Budem sa tu do tvojho príchodu oňho dobre starať." Na čo si Carbin hlasno odfúkol a ja som sa zasmiala.

"Tým som si istá," usmiala som sa, "otec ma už hľadá?"  

"Áno," odpovedal mi.

"Dobre," utrela som si mokré líca a Carbinovi som dala dlhý božtek na papuľku. On ma na oplátku oblízal s veľkým jazykom. Dedko prekvapene dvihol obočie.

"Čo je?" Opýtala som sa.

"Vždy ma to prekvapuje, ako sa k tebe správa, veď vieš, že okrem teba sa ho môžem dotknúť len ja, ale takú lásku akú prejavuje voči tebe som ešte nevidel," opovedal mi pokojne. Smutne som sa usmiala a keď vychádzal zo stojiska, pošepla som Carbinovi do ucha.

"Ľúbim ťa," povedala som a dala mu poslednú pusu na očko. Keď sa mi v očiach zjavili ďalšie slzy, stále na mňa pokojne pozeral, len mrkal očami a akoby vravel 'Neplač, budem ťa tu čakať.'

Pred domom už stáli Bella s Annou spolu s babkou. Otec dával do kufra auta naše veci. Najskôr som prišla k starkej, ktorá mi zaželala veľa šťastia a tuho sme sa objali. Potom prišla na rad Bella a videla som, že má slzy na krajíčku.

"Peter je fajn chlapec, len sa ho drž." Povedala som jej. Keď ma s ním prvý krát predstavila, bola som milo prekvapená, bol to typický južan - čierne havranie vlasy, čierne oči a široký úsmev. Stali sa z nás celkom dobrý kamaráti a prekvapivo veľmi dobre sme si rozumeli. Bell som naposledy ešte objala a mala som čo robiť aby som sa nerozplakala.

"Ahoj Anny, pozdravujte doma. A dávajte na seba pozor," povedala som, keď som prišla k Anne. Tá tiež udržiavala slzy len tak tak. Objali sme sa a ako posledný ku mne podišiel ešte starký.

"Veľa šťastia, verím, že ti to v tom Londýne výde a dúfam, že tam stretneš kopec dobrých ľudí a priateľov," pošepol mi do ucha, keď sme sa objímali.  

"Ďakujem starkí," povedala som, no už som sa neudržala a slzy sa mi pustili po tvári.

"Neplač, veď sa nelúčime navždy," odvetil mi z úsmevom na tvári.

"Neznášam lúčenia."

"Ja viem," žmurkol na mňa a zotrel mi slzu chrbtom ruky.

Nastúpili sme do taxíka. Nechceli sme obťažovať s odvozom. Keď som si sadla na zadné sedadlo, ešte som im posledný krát zamávala a keď sa auto pohlo, najradšej by som bola vystúpila a zostala tu navždy.

13.časť

Zobudila som sa na zvonenie telefónu, ktorý som mala na nočnom stolíku pri posteli. Jedným otvoreným okom som pozrela na displej. Keď som zbadala meno Tom, posadila som na postel a trochu zachrípnutým hlasom som ho zdvihla.

"Ahoj." Pozdravila som ho po anglicky.

"Ahoj. Prepáč, zobudil som ťa?" Opýtal sa ma v telefóne.

"No tak trochu, ale nevadí. Ako sa máš?" Usmiala som sa.

"Dobre, som rád, že ťa opäť počujem. A ty sa máš ako? Už sa neviem dočkať až sa stretneme." Odpovedal a vedela som, že sa určite usmial. Rozprávali sme sa ešte asi desať minút, keď už musel zložiť. Za celú dobu čo som vstala, som prvý krát pozrela koľko je hodín. Bolo niečo po ôsmej ráno. Rozhodla som sa, že si pôjdem zabehať. Išla som do kúpeľne, umyla som si zuby, tvár, obliekla som si teplákové šortky, tielko a botasky. Vlasy som si dala do copu a do uší som si dala slúchatká.

Asi po hodine som prišla domov, naraňajkovala som sa a išla som za Carbinom. Celé dva týždne prebiehali vcelku tak isto. Každý večer som bola asi hodinku na internete, kde som si písala z kamarátmi a Tomom. Viac krát sme volali na skype a veľmi dobre sme si rozumeli. Povedal mi, že v Taliansku niečo vybavuje pre jednu anglickú skupinu a viac som sa ho už na to nepýtala. Celé dni som trávila vonku s Bell a Ann. Sem tam mi dokonca zavolal aj otec. Keď bol večer pred jeho príchodom, sedela som za notebookom a bola som rada, že ho zas uvidím. Písala som si s Viki, Ninou aj Adamom a na skype som volala s Tomom. Ubytovaný bol v Ríme v nejakom hotely, no podla toho, ako mi ukázal izbu cez web kameru, musel mať ten "hotelík" ako mi poveda,l minimálne štyri hviezdičky. Za necelé dva týždne ho uvidím a tešili sme sa, až sa znovu stretneme.  

Nasledujúce ráno som vstala pomerne skoro. Bolo šesť hodín a ocino mal prísť nejako po šiestej. Na pyžamové krátke gate a tielko som si dala tenký krátky župan a utekala som dolu schodmi, kde som už počula hlasy. Keď som ho videla stáť pri dverách spolu s veľkým kufrom, nízkym hlasom som zvýskla, aby som nezobudila ostatných. Keď sme sa zvítali, starkej som pomohla s raňajkami.  

O pár hodín sme sedeli na terase, ostatní išli do mesta a tak sme mali chvíľku pokoj.

"Ako si sa tu mala?" Opýtal sa ma otec.

"Skvelo ako vždy, ale najmä Carbin mi bude chýbať," smutne som sa usmiala.

"Ak sa podarí, tak sem prídeme cez sviatky na Vianoce, pol roka nejako vydržíš," povedal mi z úsmevom.

"To by bolo fajn," odpovedala som s pohladom upretým niekde do diaľky.

"Stalo sa niečo? Či máš len stres pred tými príjmačkami?" Všimol si otec.

"Možno aj to, neviem," mykla som ramenami "oci, zoberem Carbina von. Zatiaľ ahoj." Nechcela som aby sa ma ďalej pýtal, pretože som ani ja nevedela z čoho mám takú pochmúrnu náladu. Vstala som zo stoličky a prišla som do stajne. Pôjdem sa na ňom previesť bez sedla len na ohlávke a vodítku. Teraz mi pomôže na odreagovanie len Carbin. Vzala som kefu a prečesala som mu srsť, vyčistila mu kopytá a keď som ho vyviedla pred maštaľ, z malého schodíka som mu poľahky vysadla na vysoký chrbát. Pokojne stál a čakal na moje pomôcky a povely. Jemne som ho štuchla lýtkami a pohol sa do kroku. Išli sme známou poľnou cestou a cítila som pod mojím telom jeho dych. Uvoľnene kráčal, len sem tam švihal chvostom pre otravné muchy. Po hodine sme zastali na zelenej lúke, sadla som si do trávy a Carbin spokojne prežuval trávu blízko mňa. Táto chvíľa mohla trvať večne, len ja a on. O nič by som sa nestarala, len o neho. Nestarala by som sa o to, čo sa odo mňa očakáva, aby som spravila, ani o tie hlúpe zbytočnosti akými sa zaoberám každý deň. Pri ňom bol môj domov, môj život, moje srdce.  

- Chcela by som venovať túto časť hlavne Done a Dominike ktoré čítajú túto poviedku. Ďakujem, Vaše komentáre ma vždy potešia! -B

12.časť

Keď som sa naraňajkovala, ospravedlnila som sa a odišla z kuchyne. Vedela som presne kam mám namierené. Prišla som pri výbeh a kone ma hneď zaregistrovali. Boli tu všetkých 5 koní, starkí ich nechovajú pre preteky, ale len pre potešenie a občasné jazdenie. Keď som mala desať rokov na narodeniny som dostala krásneho tmavo hnedého žrebca. Od prvého pohľadu som sa doňho zamilovala. Keď som sa oprela o drevenú bránu výbehu, zaregistroval ma keď zdvihol hlavu od trávy. Priklusal ku mne a bola som taká šťastná, že ho zas vidím. Dala som mu odmenu a nasadila ohlávku. Keď som ho očistila v maštali, nasedlala som ho a dala mu uzdu. Rozhodla som sa ísť na menšiu vychádzku. Ešte než sme vyrazili som si uvedomila, že mám na sebe stále tie isté veci, ktoré som si obliekla ešte na Slovensku. Priviazala som ho o box a mojím šťastím bolo, že Anna s Bellou si tu niekedy nechávajú jazdecké veci. Obliekla som si staršie bledé džínsy, čierne anglické čižmy, košeľu, na hlavu som si dala bielu šiltovku a zobrala som si ešte čierne jazdecké rukavice. Keď som vyšla z dverí šatne, Carbine na mňa pokojne hľadel. Spomínam si, ako som mu to meno dala po austrálskom dostihovom šampiónovi. Carbine sa už od začiatku prejavoval ako osobnosť. Zhadzoval neobľúbených jazdcov a hrýzol cudzých ľudí. Carbine bol hlavatý. Keď sa ale rozhodol bežať, nemal súpera. Bol to výnimočný dostihový kôň, presne ako jeho austrálsky menovec. Nikoho k sebe nepustí, iba mňa a starkého. Dala som mu božtek na papuľku a odviazala ho. Keď som mu vysadla na chrbát, vedela som, že v tomto momente viac nepotrebujem. Vyšla som zadným vchodom z maštale a pred sebou som mala len poľnú cestu a po jej stranách boli stromy ktoré vrhali príjemný tieň. 

Úplne som mu povolila oťaže, aby si natiahol krk a pomalým krokom sme kráčali vychútnávajúc ten moment, kedy máme konečne jeden druhého. Zatvorila som oči a počúvala spev vtákov, keď sme sa dostali na veľkú lúku, vedela som ako rád by sa prebehol.  

Keď sme prišli s takmer 3 hodinovej vychádzky, osprchovala som ho, vyčistila a dala som mu nažrať, kedže už bol obed. Prišla som do kuchyne, kde sa už varilo a nakukla do hrnca čo sa v ňom varí.  

"Bola si s Carbinom vonku? Fuj, ty ale smrdíš, chod sa umyť a prezliecť a prídi sa najesť," povedala babka a vyháňala ma od jedla.

"Dobre, dobre už idem!" Odvetila som jej zo smiechom.

Vošla som do napustenej vane a dvadsať minút v nej oddychovala. Ešte mokré vlasy som si dala do voľného drdola. Obliekla som si biele tielko, ktoré som si zapravila do sukne s drobnými kvetinami. Dala som si k tomu ešte tenký hnedý opasok a na nohy gladiátorky. 

Pri schodoch som sa stretla s Bellou ktorá práve z niekým volala.

"Áno... dnes. Neviem sa dočkať až ju spoznáš...dobre...aj ja teba, ahoj," zložila a pozrela na mňa.

"S kým si to volala?" Opýtala som sa.

"S Pietrom. Mojím chlapcom, dnes príde. Chcem, aby si ho spoznala aj ty," dodala a usmiala sa.

"Aha, rada sa s ním zoznámim," odvetila som jej.

"Koľko ste vlastne spolu?" Dodala som.

"Vyše 4 mesiace."

"Čo? Prečo to viem až teraz?!" Povedala som naoko urazene.

"No, neviem. Nejako k tomu nedošlo a teraz to vieš tak o čo ide? Aj tak by si sa s ním nemohla zoznámiť skorej, veď len teraz si prišla." Povedala mi po pravde.

"To máš pravdu a rodičia čo naňho hovoria?" Opýtala som sa jej a už sme schádzali dolu schodmi.

"Obľúbili si ho a aj starkí." Videla som na nej, aká je šťastná a tak trochu som jej aj závidela.  

Keď sme prišli do kuchyne, videla som, že budeme jesť na terase. Anna tam rozkladala taniere a tak som zobrala tácku z pohármi a Bella príbor. Starká uvarila špagety s omáčkou a k tomu urobila aj veľkú šalátovú misu. Keď sme si všetci posadali za stôl, starký vyslovil malé požehnanie za jedlo. Popri jedení prebiehal pokojný rozhovor a Bella celá natešená ospevovala Pietra a dozvedeli sme sa aj to, že teta a strýko už zajtra odchádzajú do Ríma, kde bývajú, pretože majú prácu. Pre Bellu a Annu si prídu pred koncom letných prázdnin. Bola som smutná, no aspoň tu ostávajú Bell a Any. Keď sme dojedli, pomohla som s umývaním riadu. Bola som dosť unavená, tak som išla do izby. Spomenula som si na Thomasa a keď som sa prihlásila na facebook medzi novými žiadosťami o pridanie tam bolo jeho meno. Hneď som som ho potvrdila a keď som sa prihlásila na twitter, do vyhľadávača som dala jeho meno, ktoré mi napísal na papierik. Asi po hodine písania s kamarátmi som vypla notebook a po pár minútach ležania v posteli som zaspala.

11.časť

Hneď ako sme nastúpili do auta som zaspala. Asi po dvoch hodinách som sa zobudila na svitajúce slnko. Pozrela som na mobil a bolo 5:00. Sedela som na zadnom sedadle a tak si ešte nevšimli že som hore. Zahľadela som sa z okna a až po pár sekundách som si uvedomila, že už sme skoro na mieste. Črtal sa mi neuveriteľne krásny pohľad z kopca jedného vrchu. Práve sme vychádzali z mestečka. Starkí majú dom len pár minút za ním. Okolie lemovali vysoké kopce ponad ktoré vychádzalo slnko a všade bol ešte povlak rannej hmly. Dom bol presne taký, aký som si pamätala z minulého roka. Okolo domu boli stromy a pod kopcom na ktorom stál boli viniče. Okolo bola len zelená tráva. Viedla k nemu dlhá kľukatá cesta. Z môjho výhľadu neboli vidieť malé stajne za domom, no neviem sa dočkať, až pôjdem pozrieť môjho krásavca.

Keď sme boli už skoro doma, videla som, ako niekto vyvádza kone na lúku. Moje nadšenie si všimla babka ktorá mi po taliansky povedala.

"Určite sa ani on nevie dočkať až ťa uvidí," odvetila.

"No to určite, jemu stačí ovos a mrkva. O viac sa nestará," povedala som tak isto po taliansky z úsmevom.

"To by si sa čudovala," zamiešal sa do rozhovoru dedko a hneď na to si zívol asi piaty krát čo som si všimla od vtedy ako som sa zobudila. Ani som sa nečudovala, keď museli vyraziť z domu o pol noci aby pre mňa stihli prísť na čas.

Keď sme prešli pasienky, zastali sme pred domom. Bola som prekvapená, že vidím tetu Mariu spolu s ujom a ešte viac keď tam stáli aj Anna a Bella. Keď som otvorila dvere hneď sa z výskotom na mňa vrhli.  

"Ciao!" Zvolali obidve a poriadne sme sa vyobíjmali. Za ten rok sme boli v kontakte akurát tak na skype.

Ako sme išli hore schodmi spolu s mojimi taškami, nestačila som sa dívať. Za ten rok sa to tu na novo vymaľovalo a prebehli tu nejaké rekonštrukcie. No keď som prišla do mojej izby, na nej nebolo nič nové. Tmavo hnedý, mohutný drevený nábytok sa leskol pri lúčoch vychádzajúceho ranného slnka pomedzi dlhé biele závesy. Mala som izbu aj z balkónom, miesto skrine som mala malý šatník a moja izba mala aj vlastnú malú kúpeľňu, kde som mala záchod, rohovú sprchu, umývadlo a zrkadlo. Izbu som mala vymaľovanú na oranžovo a moju postel som milovala najmä pre jej veľkosť. Vedľa postele som mala dva malé stolčeky, na jednej bola lampa a na druhej fotografia mojich rodičov. Podišla som k nej a zotrela jemný prach zo sklíčka. Moja izba, vlastne celý dom sa nepodobal na nič čo by bolo na Slovensku. Bol typicky talianskeho štýlu.

Anna sa hneď hodila na postel.

"No čo aký bol let?" opýtala sa z úsmevom.

"Pokojný," vynechala som malý detail o tom, že som tam spoznala Toma, pretože by ma zasiahli paľbou otázok na ktoré som bola príliš unavená.

"Tento rok tu budeš tiež celé dva mesiace?" Opýtala sa ma Bella a sadla si na roh postele.

"Nie, bohužiaľ tu budem môcť byť len tri týždne," odpovedala som so smutnou tvárou a pokrčila ramenami.

"Ako to? Prečo?" Opýtali sa ma naraz.

"O mesiac totiž musím byť v Londýne .." vyrozprávala som im o školskom vystúpení aj o prijímacom pohovore v Anglicku.

"To je super, ale predsa len tu budeš príliš krátko," trochu našpúlila pusu Anna, "ale sme radi aj za tie tri týždne," hneď dodala z úsmevom Bella. Boli úplné protiklady čo sa týka správania. Anna, čo mala na srdci to na jazyku a mala trošku výbušnú povahu, zatiaľ čo Bella sa snažila s každým vyjsť a každému vyhovieť. No čo sa týka výzoru bolo úplne jasné, že tie dve sú dvojičky. Mali dlhé tmavohnedé vlnité vlasy. Boli chudé a zo stredomorského slniečka do bronzova opálené, oči mali farby tmavej kávy a ich smiech bol počuť na míle ďaleko.

Rozprávali sme si novinky z celého roka, a zrazu sme začuli klopanie na dvere.

"Raňajky sú na stole, poďte jesť," prišla nám oznámiť babka. Tak sme sa zdvihli a keď sme prišli do kuchyne, na stole už bolo kopec jedla. Bolo tam čerstvé pečivo, lievance, vajíčka, šunka, syry, tvaroh, džemy, zelenina, ovocie, čaj, káva, kakao aj pomarančová šťava. Všetci už sedeli za stolom a ja som si sadla medzi Bellu a dedka. Na tanier som si dala lievance, natrela džemom a javorovým sirupom, tak ako to mám rada, do hrnčeka naliala kávu na prebratie a začali sme jesť.

10.časť

 Schwechat airport

Do Viedne sme prišli s menšími zastávkami na pumpách v predpokladanom čase. Keď som si vybavila všetky potrebné veci, do odletu mi zostávalo ešte dosť času a čakala som na sedadlách v hale, až oznámia môj let. Ocinovi som povedala, že môže ísť už kľudne domov, že to zvládnem sama. Veď už som letela aj sama, ale odmietol. Zo šoférovania bol dosť unavený a tak zaspal vedľa mňa. Zapla som si notebook a nudila sa. Prezerala som si staré fotky, ešte keď som bola ako bábo, aj fotky mojich rodičov keď som ešte nežila. Niekedy som mala pocit, ako keby mojou vinou mama umrela. Keď som sa na to pokúšala pýtať otca, vždy sa vyhovoril že nemá čas sa so mnou rozprávať a po čase som pochopila, že sa o tom rozprávať ani nechce. Z trúchlivých myšlienok ma zrazu prebudil ockov hlasnejší chrapot, na čo som sa zasmiala a pár ľudí ktorý boli bližšie sa obzreli kto to chrápe.  

Po asi dvoch hodinách oznámili môj let. Zatriasla som s otcom.

"Tati, už idem."

"Čože? Čo?" Spýtal sa rozospatý, na čo sa hneď strhol.

"No, prespal si vyše dvoch hodín, už by som mala ísť," odpovedala som mu z úsmevom.

"Prečo si ma nezobudila?" opýtal sa ma.

"A načo? Aspoň si si oddýchol," odpovedala som mu.

Odprevadil ma tak ďaleko, ako to bolo možné a cítila som ako sa mi rinuli slzy do očí. Na jeho tvári som tiež videla smútok a na to sme sa hneď objali. Ja som ho tuho zovrela a premáhala sa, aby som nezačala plakať. Neznášam lúčenia.  

"Za 2 týždne prídem, neplač," zotrel mi slzu, ktorá sa mi kotúlala po líci aj napriek mojej námahe.

"Viem, ale aj tak mi budeš chýbať," to som sa už neudržala a zavzlykala som.

"Pozdravuj babku aj dedka a keď budeš chcieť volať, tak mi prezvoň a ja ti zavolám dobre?" Povedal s úsmevom.

"Dobre," podal mi vreckovku a hneď som si vyfúkala nos a utrela mokré oči.

Dala som mu pusu na líce, ešte raz sme sa objali a keď som sa pohla do lietadla zamával mi. Keď už nebol v dohľade, kráčala som pomaly k môjmu nástupištu, kde už takmer všetci nastúpili. Letuška mi skontrolovala letenku a doklady, a z úsmevom mi po anglicky povedala že môžem prejsť. V lietadle som si sadla na svoje miesto z ktorého som bola veľmi spokojná. Sedela som pri okienku a vedľa mňa bola len jedna sedačka. Spolucestujúci tu ešte nebol, vždy som zvedavá na človeka, ktorý pri mne sedí v lietadle. Tým myslím, či je z cudzej krajiny, akým jazykom hovorí. Veľa krát sa mi stalo, že som sa s nimi aj porozprávala a niekedy sa stalo aj to, že boli starí nepríjemný seniori ktorý chceli mať svätý pokoj.  

Po desiatich minútach som zbadala svojho spolusediaceho, ako si dáva príručnú batožinu na poličku nad sedadlami. Bol veľmi pekný, mohol mať niečo cez 20 rokov. Mal svetlo hnedé, krátke vlasy. Štíhlu, ale vyšportovanú postavu, oči mal bledo hnedej farby a pekný široký úsmev s jamkami na líčkach, ako som zistila neskôr. Videla som, že má problém zavrieť priestor, kde si vložil tašku. Zo začiatku som s tým problém mávala aj ja, ale mala som malý trik ako si ulahčiť nervy a nadávky. Letušky sa venovali ostatným ľudom, tak som sa zdvihla a jedným lahkým zaklapnutím som ju zavrela. Vďačne na mňa pozrel a sadli sme si do sedadiel.  

"Ďakujem," povedal mi z britským prízvukom.

"Nemáš začo," odpovedala som mu z úsmevom.

"Lietadlom som išiel už veľa krát, ale v niektorých mi to fakt nejde zavrieť," povedal trochu zo smiechom.

"Ja som si už zvykla a mám na to malý trik."

"Ahoj, inak ja som Thomas, " predstavil sa a podal mi ruku.

"Ahoj, ja som Barbora." Načo trochu prižmúril oči a pôsobil ešte zlatšie ako normálne.

"Odkiaľ pochádzaš?" Spýtal sa ma napokon.

"Zo Slovenska, ty?"

"Z Londýna. Slovensko je tu kúsok od Viedne však?" Opýtal sa ma.

"Áno, počul si už o ňom?"

"No len málo, to je tá krajina, kde sú tie Vysoké Tatry?" Práve ho napadlo.

"Áno, príroda je fakt krásna. Odporúčam najmä na lyžovanie," odpovedala som mu zo smiechom. Pretože som si pripadala ako nejaká žena v cestovke.

Rozprávali sme sa takmer celý let a to som si myslela že ho prespím. Pri Thomasovi som ani nevnímala, že som unavená. Rozprávala som mu o Slovensku, aj o tom, prečo letím do Talianska. On mi zas povedal, že tam ide pracovne. Keď som mu povedala, že do Londýna idem o tri týždne, hneď navrhol, že mi urobí sprievodcu, ak by som chcela. Nadšene som prikývla, aspoň poznám prvého človeka z Londýna keby som tam išla na ten rok bývať. Bol úplne milý a kamarátsky. Hneď som zavrhla možnosť, že by to mohol byť nejaký úchyl a zasmiala som sa nad svojimi úvahami. Rozprával mi o Anglicku, aj o tom, ako sa mi tam bude páčiť. Vymenili sme si čísla, twitter aj facebook. No aj nás to kecanie uspalo a asi hodinu-dve pred pristátím sme zaspali.

Zrazu so mnou Tom zatriasol.

"Pripni si pás, už ideme pristávať," tak, celá rozospatá som sa pokúšala zapnúť pás, ale moc sa mi to nedarilo. Zo smiechom mi odsunul ruky a zapol mi ho.

"Ďakujem," zasmiala som sa aj ja.

Keď sme už vchádzali do letiskovej haly spolu z našimi kuframi, očami som hľadala starkých. Tom sa ku mne otočil.

"Počkám tu s tebou pokým pre teba prídu?" Opýtal sa ma. Bože, aký je zlatý.

"Nie, netreba. Starkí by tu mali niekde byť," hneď ako som dohovorila, už prichádzali ku mne a mávali mi z usmiatymi tvárami. Tom si to všimol a podotkol.

"Tak, vidím že je to teba postarané, tak sa maj a dúfam, že nestratíme na seba kontakt. Ahoj Barbi," povedal z úsmevom.

"Ahoj Tomy," objali sme sa a keď odchádzal, ešte som mu zakývala.

Babka s dedkom už boli takmer pri mne a keď boli dosť blízko, hodila som sa im okolo krku a vystískala ich.  

9.časť

Po škole sme sa dohodli, že pôjdeme ešte do mesta. Len ja, Nina a Viki. Tomáš s chalanmi mali svoj program. Domov som prišla až večer, celá uťahaná a nohy som mala ako vo zveráku z opätkov. Stihla som sa odmaľovať, prezliecť do pyžama, umyť zuby a zaželať dobrú noc ocinovi.

Hneď ako som ráno vstala, išla som si dať dlhú sprchu, ktorú som nestihla ešte včera večer. Na raňajky otec urobil praženicu, k tomu pečivo a zeleninu.

"Dobré ráno," pozdravil ma, keď som vošla do kuchyne.

"Dobré, oci," usmiala som sa a dal mi pusu na líce.

"Sadni si za stôl, už naberám na taniere."

"Dobre, ale rýchlo, som už strašne hladná," a na dôkaz toho mi zaškŕkalo v bruchu, čo musel počuť aj on. Predo mňa položil tanier s vajíčkom a šálku zo zeleným čajom.

"Dobrú chuť," povedal a sadol pri oproti mne. Pustila som sa do jedla naozaj rýchlo a otec sa na mňa len usmieval a bol zrejme rád, že mi chutí.

"Mala by si sa už pomaly baliť, zajtra je štvrtok a z domu vyrážame o siedmej večer a do Viedne prídeme okolo desiatej, budeš mať dve hodiny čas pred odletom," povedal mi.

"Dobre a kedy asi priletím?" Opýtala som sa.

"Bez meškania lietadla o tretej ráno, budú ťa tam čakať už starkí."

"Fajn."

Prázdny tanier som dala do drezu a dopila čaj v šálke. Vyšla som po schodoch rovno do mojej izby a vytiahla dva veľké kufre. Zbalila som si oblečenie a kozmetiku a len tak tak som zatvorila napchaté kufre. Veľa vecí by som si potrebovala ešte zobrať keby idem na obyčajnú dovolenku, ale skoro všetko čo mám doma, mám aj tam, vo svojej vlastnej izbe. Do príručnej batožiny som si dala drobnosti a medzi nimi boli aj knihy, ktoré si nemám čas prečítať cez školský rok. Balenie ma zamestnalo na 3 hodiny. Behala som po dome, vyberala veci z práčky, žehlila suché prádlo a dookola som si premietala v hlave zoznam vecí, ktoré si ešte nesmiem zabudnúť zabaliť. Ďalšie dve hodiny som upratovala dom, aby otec nemusel tak skoro upratovať. Poutierala som okná, povysávala a z mopom utrela dlážku, utrela prach na poličkách, dala vyprať všetky ocinove špinavé veci, vyžehlila mu košele do práce a pri všetkých veciach som si nestihla dať ani obed. Kedže som hlad ani nepociťovala, pokračovala som v upratovaní. Dohodla som sa z ocinom, že pôjdeme do obchodu na väčší nákup potravín, pretože keby išiel sám, kúpil by samé nezdravé hlúposti.  

S plnými taškami sme domov prišli o 19:00. Nákup som poukladala do skriniek, špajzy a chladničky a po celom dni nejedenia som si spravila obložené chlebíky, ktoré si dal aj otec. Po večeri som vyšla do kúpeľne, osprchovala som sa a ľahla do postele s popkornom s maslovou príchuťou. Na notebooku som si pustila romantickú komédiu "Pod Toskánskym slnkom" a na zajtrajší deň som sa tešila ešte väčšmi.

Ráno som vstala pomerne skoro od nedočkavosti. Zubnú kefku, pyžamo, hrebeň na vlasy, notebook a ostatné veci, ktoré som si ešte nemohla zabaliť mi stáli vedľa postele, aby som si ich nezabudla zobrať.  

Vošla som do kúpeľne, dala si sprchu a umyla zuby. Keď som zišla dolu do kuchyne, z vlasov mi ešte kvapkala voda. Bolo už síce 9:00 ráno ale za ocinovou spálňou som počula ako spí. Urobila som si teda omeletu a bylinkový čaj. Nine som napísala smsku nech príde, aby sme mohli byť ešte pár hodín spolu. Keď mi odpísala že príde na obed, bola som rada. Vlasy som si nechala volne vyschnúť a vyžehlila si ich. Pokým som ju čakala, ľahla som si na postel a zapla notebook. Prihlásila som sa na twitter a facebook a popri písaní s kamarátmi som pustila pesničky. Na skype som volala s Didou, s kamarátkou z Bratislavy, kde sa odsťahovala po základnej škole a rozprávali sme si novinky.

Keď bolo okolo 12:00, zazvonil zvonček pri dverách. Počula som ako sa Nina zdravý s ocinom a o pár sekúnd na to už vchádzala do mojej izby. Chvíľku som sa ešte spolu s Ninou na skype rozprávala s Didou a o pár minút sme skončili hovor.

"No čo, nervózna?" Opýtala sa ma a ľahla si vedľa mňa na postel.

"Skôr sa neviem dočkať," odpovedala som z úsmevom.

"Aj ja sa už teším na dovolenku, medzi našimi sa to už dalo do poriadku takže tento rok ideme k moru," povedala. Bola to pre mňa novinka.

"Prečo mi to hovoríš až teraz?" opýtala som sa s prekvapenou tvárou.

"Zariaďovali sme ju narýchlo len pred pár týždňami ale ten hotel kde ideme stojí zato, neviem sa dočkať," odpovedala so širokým úsmevom.

"A kde to idete?"

"Niekde na nejaký Španielsky ostrovček," zachechtala sa.

"A kedy vlastne?" Opýtala som sa z nadvihnutým obočím, zatiaľ čo som si preklikávala pesničky na notebooku.

"O dva dni, mama už teraz balí a má hysterické stavy s toho, že nič nestíha," zasmiali sme sa.

"A na koľko tam idete?"

"Na tri týždne." Videla som sa nej aká je nadšená.

"Takže to prídeš len pár dní pred tým, než ja z Talianska," počítala som v hlave.

"Áno, vieš si predstaviť, ako by som sa tu bez teba nudila?" usmiala sa.

Bola u mňa až do 18:00 večer. Za hodinu som si stihla zabaliť notebook, slúchatká, mobil do príručnej batožiny, aj keď si myslím, že väčšinu času v lietadle prespím, kedže idem v noci. Obliekla som si béžové tenké legíny, biele tielko, ryflovú bundičku a biele conversky. Do vlasov som si dala len čelenku a na ruku som si dala ešte hodinky. Skontrolovala som si nabíjačku do notebooku, slúchatká, mobil a notebook či ich mám zabalené a mohla som ísť. Kufre som už mala v aute. Máme dosť veľké auto, keby bolo menšie neviem, kde by sa aj všetky tie veci zmestili. Otec mal na sebe pohodlné ryfle, tričko s krátkym rukávom a topánky. Keď už štartoval, posledný krát som si obzrela dom do ktorého sa vrátim až o mesiac.