10.časť

„Čo sa stalo Ronnie?“ opýtala sa Kornélia nasledujúce ráno, keď sa s Norah a Tonym stretli na zadnej terase pri raňajkách. „Prečo nemáš na sebe jazdecký úbor?“
Ronnie položila šálku s čajom na tanierik. „Necítim sa dobre. Bolí ma hlava.“
„Zostanem s tebou?“
„Ale nie, pôjdem si ľahnúť.“ Norah v tej chvíli zvrieskla od nadšenia.
„Vyhrala som!“  Klobúčik s hnedým perom sa jej na hlave posunul na bok. Tony namrzene odfrkol.
Kornélia zasyčala na sestru. „Tichšie. Nevidíš, že Ronnie nie je dobre?“
„Prepáč,“ odvetila Norah ľútostivo.
Ronnie mávla rukou. „Radšej mi sľúbte, že nebudete na skokovej dráhe vyvádzať, Norah.“ Premerala si ich pohľadom.
„Nikdy nevyvádzam,“ ozval sa Tony. „Len keď ma nahovorí Norah.“ Zasmial sa na jej výraze.
„Veď práve. To znamená takmer vždy,“ odvetila Kornélia.
„Nechceš ísť aj ty na dráhu?“ Ronnie jej položila dlaň na ruku v rukavici z jemnej kože.
„Prečo?“ zvolala popudene. „Moji mladší súrodenci tam pôjdu a ja sa vyberiem na nudnú prechádzku do parku? To určite.“ Obe hlavy sa ako na povel zdvihli od tanierov.
„Nelly,“ povedala pokojne Ronnie. „Budeš musieť jazdiť na dámskom sedle.“
„Aj Norah na ňom bude musieť sedieť!“
„Norah jazdí lepšie. My sme vždy jazdili obkročmo. K tomu skákať bokom nie je...“
„Prestaň! Nič sa nestane, Ronnie.“ Kornélia si podráždene zasunula prameň vlasov pod hnedý klobúk a spolu s Norah a Tonym prišli k stajniam. Mala na sebe jazdeckú sukňu čokoládovej farby, ktorá na koni pôvabne spočívala na chrbte zvieraťa.
„Je čas. Všetci sa tu schádzajú,“ odvetil Tony. „Tam je otec.“ Všimli si ako im kýva, aby podišli bližšie.
Norah vyzerala znepokojene. Podišli ku skupinke mužov, kde bol Northclif, Eric Wesley a ďalší štyria či piati, ktorých nepoznali. „Tá dráha vyzerá...“ pozrela na staršiu sestru.
„Čuš, Norah!“ zahriakla ju Kornélia. Tony sa potichu zasmial.
„...je to veľká výzva a...“
„Mlč.“
„Skáčeš perfektne, ale nie takto, Nelly. Nechcem, aby z teba bola fašírka.“
„Dočerta, Norah buď už ticho!“
To už ich zvedavo sledoval Blase. Oddelil sa od skupiny a podišiel ku Kornélii.
„Deje sa niečo?“
„Nie,“ odsekla. Nadvihol obočie a pozrel na Norah.
Sestra sa ľútostivo pozrela na Kornéliu. „Pane, sestra sa zabije ak pôjde skákať. Vie jazdiť len ako muž.“
Kornélia ju prebodla pohľadom. „Norah,“ zamrmlala zúrivo.
Norah videla, že Blase nechápe, a tak vysvetlila. „V New Yorku nám rodičia dovolili jazdiť obkročmo, aj nám dievčatám ak sme si dali pod sukne nohavice. Je to tak oveľa pohodlnejšie. Lenže Nelly sa nikdy necítila príjemne v dámskom sedle a tak...“
„Norah!“ skríkla Kornélia.
„Som rád, že ste mi to povedali. Choďte s Antonym ku koniarovi, dá vám dvojicu vraníkov,“ povedal Blase.
„Prepáč Nelly, ale niekedy sa zatneš ako mulica. Nechcem, aby si si pri páde zlomila krk.“ Tony zobral sestru za ruku a odišli.
„Dráha je pre skúsených jazdcov. Sám som  ju navrhoval podľa vlastných schopností.“
„Teda, vy ale nešetríte na chvále,“ odsekla Kornélia.
„Dovolím si tvrdiť, že jazdím dobre,“ poznamenal.
„Blase,“ zavolal Eric. „Ideš?“
Northclif pokrútil hlavou. „Nie, pôjdem sa so slečnou Blakeovou prejsť.“
Eric vyzeral vyvedený z mieri presne tak, ako Kornélia. „N-nie...“
„Uži si jazdu, Wesley.“
„Čo to robíte?“ zašepkala zúrivo. „Nikam s vami nejdem...“
„Nechcete ísť jazdiť?“ opýtal sa prekvapene.
„Práve ste povedali...“
„Myslel som prechádzku na koňoch.“
„Chcem ísť skákať, vás nemusí čo zaujímať moje zdravie. A Norah zveličovala.“
„Zaujíma ma všetko okolo mojich hostí. Ukážem vám menšie prekážky na severnej časti panstva.“
V Kornélií sa miešala túžba a chuť odseknúť mu, nech ide do čerta. „Tak dobre.“
„Poďme vám vybrať koňa,“ pomaly sa usmial.

9.časť

„Nelly, počuješ to?“ Ronnie stála pri posteli v župane a papučiach. Jemné vlasy jej padali na chrbát v dlhých prameňoch.
„Zase?“ zaúpela Kornélia. „Zase zvuky, Ronnie? Choď naspäť do postele, je len pol piatej.“
„Naozaj niečo počujem,“ vyprskla. „Myslím, že to je Norah, kto tak kričí.“
„Doparoma,“ zahundrala Kornélia. „Čo neurobím pre tvoj pokojný spánok?“

Napriek jarnému počasiu, noci boli v Rowsley chladné a vlhké. Prví privstalci začínali zakurovať vychladnuté kachle v izbách, pripravovali sa raňajky pre ranostajov. Niekoľko mužov malo namierené k jazeru na rybačku, preto bolo ľudí v to ráno hore o niečo viac ako zvyčajne. Kornélia v tichosti prešla pár metrový úsek chodby k susedným dverám, zaklopala a čakala. K hlasom sa pridal buchot a vzápätí smiech. Nedbala a sama si otvorila. Mama bola v centre diania a prekrikovala rozčúlenú Norah, ktorá hádzala po bratovi všetko mäkké čo jej prišlo pod ruky. Vo vzduchu lietalo perie z vankúšov.
„Prestaňte!“ kričala Mercedes. „Okamžite, Norah!“
„Ty... ty...“ najmladšia sestra očervenela, ako vždy, keď ju niekto nahneval a hodila do Tonyho ďalší vankúš.
„Takto sa nesmieš vyjadrovať! Počuješ? Pošlem ťa do internátnej školy, dievča!“
„Mama, ale prečo Tony smie robiť všetko a ja nie? Keď smie ísť aj on, mala by som ísť aj ja!“
„Mladé dámy sa takto nevyjadrujú...“ odsekávala Mercedes.
„Chcem sa vyjadrovať tak ako Anthony! Prečo by som nemohla?“
„Pretože ja som muž,“ zacerilo sa dvojča. „Od mužov sa neočakáva, že budú vychovaní. To je proti prírode,“ prehodil nevinne.
„Bože...“ ozvala sa Ronnie za Kornéliiným chrbtom. „Je vás počuť až k nám.“
„To on,“ ukázala Norah na smejúceho chlapca zamak podobného ako ona.
„Nemôžem za to,“ zvolal so smiechom. „Neurčujem pravidlá.“
„Čo urobil Tony?“ Ronnie zavrela dvere.
„Nič som neurobil!“ zvolal chlapec z druhej strany izby.
„Máš tú drzosť sa mi posmievať!“
„Neposmieval som sa na tvojej situácií, ale na tom, ako očervenieš. Ako veľká rajčina! Presne taká, aké máme na záhrade v New Yorku...“
„Zradca,“ zahundrala Norah. Stála na posteli so strapatými vlasmi a živými očami ako amazonka.
„Bol by som rád, ak by si mohla ísť aj ty, ale dievčatá na rybačky nechodia.“ Pristúpil k Norah. „Nemám kvôli tebe ísť?“ opýtal sa. „Ak povieš nie, zostanem tu.“
Po chvíli zvesila plecia. „Nie, choď.“ Zoskočila z postele tým najmenej elegantným spôsobom a šťuchla doňho. Niečo jej zašepkal a Norah sa rozžiarili oči od radosti. Hnev ju prešiel rýchlosťou lusknutia.
Tony a Norah si boli podobní ako nikto a zároveň každý vynikal v niečom inom. Tony jednal s eleganciou a vždy stavil na diplomaciu. Niekedy sa zdalo, že on je zo všetkých najstarší. Norah mala neobyčajne divokú, výbušnú a surovú povahu. Bola viac chlapec ako dievča. Do pätnástich rokov jej to tolerovali, no ako sa zdalo, veci sa začínali rozdeľovať podľa toho, čo smie chlapec a čo dievča. V Amerike, keď smel plávať Tony, mohla aj Norah. Keď Tony jazdil bez sedla, mohla aj ona. Keď išiel Tony na poľovačku, zobrali aj Norah. Kvôli rovnoprávnosti im neodopierali takmer nič.
„Norah, brat má pravdu. Tu je to iné, ako doma. Pôjdu tam vážení muži, ktorí nie sú zvyknutí na...“
Ronnie hľadala vhodné slovo.
„To je fuk.“
Tony objal dvojča, nazul si čižmy a vytratil sa z izby.
„Za hodinu ti začína hodila. Neopováž sa z nej uliať, inak budeš týždeň zavretá v izbe,“ zavelila mama a odišla.

Keď mali obaja deväť, Norah si ostrihala dlhé vlasy, vyzliekla šaty a obliekla sa do bratových. Nikto ich nevedel rozoznať a behali tak po dome celý deň. Mame to oznámila guvernantka a Norah mala byť potrestaná remeňom. Keď prišiel sluha, nevedel, ktorí je chlapec. Boli celí od blata a prachu. Tony povedal, že to on má dostať výprask. A tak sa aj stalo.
S bratom si boli neobyčajne blízky. Jeden usmerňoval druhého, druhý radil prvému. Jeden miernil druhého, druhý podnecoval prvého. Takí boli. Dve rozdielne skladačky jedného celku.

8.časť

Rowsley Park sa nachádzal neďaleko malej dediny Rowsley, ktorá bola od panstva vzdialená pár kilometrov. Na druhý deň sa zišla skupina hostí, ktorí sa vydali obzrieť si predstavenia cigánskych kočovníkov spolu s každoročným jarmokom.

Keď Mercedes zavrela dvere na izbe, Ronnie sa s čudným pohľadom pozrela na sestru. Obidve práve zobudila ich mama a boli v nočných košeliach.

„Bola pokojná. Myslíš, že jej Northclif nič nepovedal?“

„Zatiaľ,“ pripomenula jej sestra. „Je ešte ráno. Určite ju vyhľadá popoludní, alebo možno už na jarmoku.“

„Mohol jej to povedať včera pri večeri a nemyslím, že by Northclif chodil na také zábavy,“ poznamenala Ronnie.

„Nehľadaj uňho pochopenie Ronnie. Je to suchopárny nadutec. Krik nás čaká popoludní,“ vzdychla Kornélia. Otvorili sa dvere s dvomi komornými, ktoré poslali, aby ich obliekli a upravili.

O polhodinu sedeli každá na jednej stoličke pri toaletnom stolíku. Kornélia si hmkala pesničku a každú chvíľu sa nahýnala za ďalšími fľaškami s parfumami pred ňou, zatiaľ čo sa jej slúžka snažila zopnúť ťažké vlasy.

Ronnie poslušne sedela, hľadela na svoj odraz v zrkadle. „Pre tvoje vlasy by som zabíjala, Nelly.“

„Máš krásne vlasy.“

„Sú rovné. V móde sú kučery. Pokým získajú nejaký objem, trvá to hodiny.“

„Nebuď smiešna, Ronnie. Môže ti byť fuk čo je v móde, každý, kto spozná tvoje krásne srdce ťa bude milovať bez ohľadu na tvoje vlasy, ktoré sú, pripomínam, krásne.“

„Slečna,“ zahriakla Kornéliu staršia slúžka. „Ak sa budete stále hmýriť, tie vlasy vám nezapne ani božia vôľa.“

„Veď dobre, dobre.“

Kornélia nebola dôverčivá ani z polovice ako Ronnie. Počas spomínanej večere ju usadili za hlavný stôl, pri Northclifovi. Keď zbadala svoje meno po jeho pravej ruke, tri stoličky ďalej, musela sa opýtať jedného zo sluhov, či sa nestala chyba.

„Nie, slečna,“ odvetil jej muž v peknej livreji. Keď sa všetci hostia pousádzali, prišiel aj samotný Blase. Počas celej večere sedel za vrchstolom spokojne ako Lucifer na svojom tróne. Všimla si, že Ronnie usadili pár stoličiek od nej, ostatných Blakeovcov k druhému stolu. Pekná plavovlasá vdova, sediaca oproti nej, neustále oslovovala Northclifa a spolu s ďalším mužom viedli rozhovor o plánovanej jazde na skokovej dráhe. Muž sediaci po jej ľavej strane bol Eric, Blaseov priateľ. Bol to muž, ktorý získal veľký majetok obchodom, tak ako jej otec. Nedbal na anglické pravidlá, dokonca sa s ňou rozprával aj o banalitách a témach o ktorých by nemali diskutovať mladé dievčatá. Sem tam sa pridal Blase. Jeho pohľad na sebe cítila počas všetkých chodov. Keď prehovoril Blase, všetci počúvali. Jeho slová akoby mali cenu zlata, pomyslela si uštipačne Kornélia. No prekvapilo ju, ako pozorne počúva jej výroky. Sústredene na ňu pozeral, napriek tomu, že mal takmer plný tanier polievky.

„Dieťa, na svoj vek máte príliš vycibrené názory, nemyslíte?“ opýtala sa jej vdova. Kornélia postrehla v hlase trpkosť, aj keď si mladá žena dala záležať na uhladenosti.

„Nestrácam čas hlúpymi odpoveďami, madam. Otec nás vždy učil úprimnosti a otvorenosti. Domnievam sa, keby nepoužívam rozum so svojimi názormi, nelíšila by som sa od ktoréhokoľvek dievčaťa v miestnosti a nech ma parom prejde, ak by som si kvôli tomu mala zničiť povesť nevychovanej Američanky.“ Za stolom nastalo ticho, vrava ustala. Keď sa však Blase úprimne rozosmial, postupne sa k nemu pár ľudí pridávalo.

Kornéliu prekvapila jeho reakcia. „Je na tom niečo vtipné, lord?“

Usmial sa a oprel na stoličke, keď mu odnášali prázdny tanier. „Možno.“

No za celý večer nevyhľadal ani jedného z ich rodičov.

Viem, že časti sem pribúdajú cez víkendy, ale nemám čas sedieť za tým každý deň, tak dúfam, že budete čítať aj ked sa mi podarí pridať časť len cez ten víkend. :) Hodte komentár, nech viem čo si myslíte.

7.časť

Blase si ako prvé všimol pár hnedákov, pasúcich sa na tráve, nato dvojicu dievčat, neďaleko nich.

„Kto to je?“ opýtal sa ho priateľ, Eric Wesley.

Blase prižmúril oči a zaťal čeľusť. „Dcéry Williama Blakea.“ Snažil sa vyhnúť privítaniu tejto rodiny, nakoniec sa toho privilégia ujala jeho staršia sestra, ale vedel, že sa im nebude môcť vyhýbať večne. Nešlo o starých manželov, ale ich deti. Pri mladších dvojičkách sa dali prižmúriť oči, boli to len deti, mali pätnásť. Zato osemnásť a dvadsať ročné staršie sestry sa tým mladším podobali zamak presne. Vystrájali hlúposti, akoby boli dcéry jedného z farníkov, nájomcov na jeho pozemkoch. Najviac ho štval najstarší potomok Blakeovcov. Kornélia bola vzdorovitá, tvrdohlavá a kedykoľvek jej chcel Blase ukázať kde je jej miesto, odvrkla mu nejakú múdrosť. Ona si o ňom myslela, že je arogantný šľachtic, on o nej, že je nevychovaná drzaňa.

Blase bol tvrdohlavý, vždy sa snažil poradiť druhému, ako zlepšiť svoj životný štýl, spôsob obrábania pôdy, najvýhodnejšiu kúpu na burze... a ľudia pre jeho rady chodili, vážili si ho pre ne. O svojich radách si bol istý, nikdy nezapochyboval, dokonca sa vždy vyplatili. Bol zásadový, málokedy porušil pravidlá. Obzvlášť vyžadoval, aby sa plnili tie jeho.

Názor na spurné dievča sa mu potvrdil pri predošlej návšteve na jeho panstve, minulý rok. Nebolo pochýb, že sa nezmenila. Keď s Ericom prišli k dvom dievčatám, vyzerali ako lesné divošky, jediné čo poukazovalo na to, že pred hodinou to mohli byť vážené dámy, boli drahé, zato zaprášené šaty.

Eric sa usmial, pohľadom sa pristavil na dlhonohej Ronnie. „Dobrý deň. Som Eric Wesley.“

Kornélia si Blasa premerala znechuteným pohľadom.

Blase ju obdaril jemným úsmevom. „Slečna, ak budete na mňa hľadieť týmto spôsobom, naprší vám do nosa.“

Ronnie sa zasmiala, ale naraz zvážnela. „Lord Northclif,“ pozdravila ho zdvihnutím ruky.

„Zdravím, slečna Blakeová,“ kývol jej. „Čo tu robíte samy?“

„Chceli sme si trochu zajazdiť, pane. Videli sme túto čistinu a...“

„Pekné kone,“ preniesol pohľad na plnokrvníky.

Ronnie sa zarazila. „Pane, koniar nám ich ponúkol na jazdu. Povedal, že sú spoľahlivé...“

„Zvláštne, s Timothym sme sa ich chystali vyskúšať. Kúpil som ich minulý týždeň v Kente. Čo povieš Eric, chcel si sa na ne pozrieť.“

„Pekné,“ odvetil krátko.

Obidvaja sa uškrnuli, keď sa Ronnie začervenala.

„Boli vonku uviazané,“ stúpla si Kornélia pred sestru a zložila ruky v bok. „Mysleli sme...“

„Vy nemáte čo myslieť. Slečna, ešte ste nepočuli, že veci, ktoré vám nepatria si nemôžete svojvoľne brať?“

„Bolo mi povedané, že všetky kone sú k dispozícií pre hostí Rowsley Parku,“ sykla.

„Musím sa teda opraviť. Veci, ktoré vám nepatria si bez dovolenia brať nesmiete.“

„Eric,“ pokračoval Blase pobavene. „Čo urobíme s týmito zlodejkami?“

„Blase, neuchyľoval by som až na také vyhlásenia. Slečny to určite nemysleli zle.“

„Aj tak,“ pošúchal si bradu a uvoľnene sa zahniezdil v sedle. Premeral si dve dievčatá. Boli sestry, zato úplne rozdielne. Menšia, s veľkým jazykom, stála ako panovník pred jeho dvojmetrovým vraníkom, druhá poškuľovala po Ericovi, a rozmýšľala, či by zamlčal ich malý výlet, nepochybne pred netušiacimi rodičmi.

„Ak vám prinesie také zadosťučinenie, ak to vykvákate po celom panstve, pre mňa za mňa to rozhláste aj na koniec Derbyshire!“

„Nelly,...“ prerušila sestru Ronnie.

„Nasadni na koňa, Ronnie. Kým sa jeho milosť rozhodne čo s nami, matka dávno príde na to, že nie sme v izbe. Aj keď na tom už dlho záležať nebude.“ Nasadla na koňa, Ronnie ju neisto nasledovala a obidve uháňali späť k domu.

„Čo to bolo?“ zasmial sa Eric.

„Čo myslíš?“

„Nepochybne sa so slečnou Blakeovou poznáš dôvernejšie.“

„Áno, práve priatelia nie sme.“

Eric sa uškrnul. „Páči sa ti.“

„Čože!?“ neveriacky naňho Blase zazrel. „Je to malá arogantná sopľaňa. Nenechá si ujsť príležitosť povedať mi, čo si o mne myslí. Nejaký pud sebazáchovy mi v tele ešte zostal.“

„Dobre, teda. No sopľaňa to už určite nieje,“ poznamenal.

Blase musel, v duchu s priateľom súhlasiť.

6.časť

Ronnie zastavila v strede chodby. „Počuješ to?“

Kornélia nastražila uši, ale nepočula žiadne zvuky. „Len ľudí dolu.“

„Čo to robíš?“ zasyčala na sestru, keď sa priblížila k susedným dverám.

„Norah a Tony budú naštvaní, že sme ich tu len tak nechali. Pamätáš, čo stvárali keď...“

„Ronnie, je u nich mama, zbláznila si sa?“

„Nie je,“ namietla mladšia sestra. „Nechala ich chudákov zamknutých, tak ako nás.“

„Povedala, že pôjde za nimi, nemyslím si, že by im nedala prednášku o správaní...“ Kornéliu prerušili kroky za dverami.

Ronnie zhíkla. „Niekto ide, utekaj!“ Rozbehli sa cez chodbu, práve keď Ronnie premýšľala o tom, aký trest im matka vymyslí, Nelly našla vo výklenku malé bočné dvere pre sluhov. Chichotali sa celú cestu po schodoch, cestou s stajniam, aj keď odviazali nastrojené kone, ktoré niekto nechal vonku.

„Ak sa to dozvie mama, celý pobyt v Rowsley budeme zamknuté v izbe,“ Ronnie si skryla hlavu do konského krku.

„Alebo nás pošlú do Ameriky, to by bol ten lepší prípad.“ Kornélia nasadla na pekného hnedáka.

„Máme tak štyri hodiny, pokým nás niekto príde skontrolovať,“ Ronnie sa vyšvihla do sedla.

„Poď, minulý rok som tu našla peknú čistinku. Je neďaleko.“

Prešli bočnými záhradami, ktoré sa napájali na lesné cestičky a polia.

„Je tu príjemne. Vedela by som tu žiť,“ Kornélia ležala sestre na nohách pod tieňom veľkého buku.

„Je tu naozaj krásne,“ Ronnie odtrhla steblá trávy a nechala ich odviať slabým vánkom. Kone sa pásli neďaleko od nich. Potôčik zurčal pár metrov pred nimi a vtáky trilkovali v korunách stromov. „Mám chuť skočiť do tej vody. Prečo sú v Anglicku také skostnatené pravidlá? Žena nesmie toto, tamto... mám toho plné zuby.“

„Nevzali sme si nič na prezlečenie a v šatách sa kúpať nemôžeme,“ namietla Kornélia a posadila sa oproti sestre.

„Prečo nie?“ Ronnie vzdorovite dvihla hlavu.

„Mokré prísť domov nemôžeme a bez šiat tu nesmieme pobehovať. Keby nás niekto našiel...“

„Nikto sem nechodí.“

„To si len ty myslíš, hlupáčik. Nieje to tak ďaleko,“ prichytila si zatúlaný prameň hnedých vlasov.

„Máš pravdu,“ priznala Ronnie.

Sestry nevynikali špecifickou krásou, výzor mali typický pre Američanky. Gaštanové vlasy, hnedé oči, rovný nos, ostré línie lícnych kostí a oblé krivky na správnych miestach. Zo začiatku boli vítaným osviežením mnohých večierkov, plesov, soaré... no nijaký zo šľachticov sa po prvom razy viac do reči s výrečnými americkými dievčatami so špecifickými názormi nedával. Radšej si vybrali tichý, nevýrazný anglický kvietok s plavými vlasmi, červenými líčkami a sklopenými očami.

Ale predsa sa Kornélia a Ronnie v niečom líšili. Zatiaľ čo Kornélia mala vlnité kučery, Ronnie mala vlasy rovné a jemné. Ronnie mala jamku na brade, Kornélii sa jamky objavovali keď sa usmievala. Mladšia sestra mala veľké guľaté oči, s rozšírenými zreničkami, vždy keď ju niečo prekvapilo, staršiu prekvapovalo málo čo a oči vykrojené v tvare mandlí zostávali neustále pokojné a rozvážne. Ronnie okrem toho vynikala väčšou výškou ako ostatné dievčatá, nie raz pozerala vysokým mužom do očí v tej istej línii.

„Slnko za chvíľu zapadne,“ poznamenala Ronnie s očami k oblohe. „Už sme dlho preč.“

Kornélia si povzdychla. „Áno, mali by sme ísť...“ Chcela sa postaviť, oprášiť ťažké sukne, ale prerušil ju príchod dvoch postáv na koňoch.

„Dočerta...!“ Ronnie vyskočila na nohy a kliala ako námorník. Oči sa jej v panike rozšírili. „Čo teraz?“

„Kto to je?“ Kornélia sa s nažila dovidieť, ale boli ďaleko.

„Určite niekto z Rowsley Parku. Povedia to otcovi...“

„Nie,“ zamietla Kornélia. Pozrela na stromy.

„Nestihneme vyliezť. Aj tak sú tu kone,“ namietla Ronnie. „Och, Bože!“

„Čo je?“ otočila sa k sestre. „Nič zlé tu predsa nerobíme. Neboj sa.“

„O to nejde,“ zastonala Ronnie.

„Tak o čo?“

„To je Northclif, Nelly. Toto sa definitívne dozvie matka.“

5.časť

(1801, Rowsley Park, Derbyshire)

V New Yorku bolo veľa podobných rodín ako Blakeovci. Zbohatlícke rodiny, ktoré zarobili celý majetok v priemysle. Väčšina týchto Američanov sa snaží do svojej rodiny napumpovať čo najviac modrej krvi. Ak sa nepodarí vydať dcéry v Amerike, idú do Európy. To bol aj prípad sestier Blakeových. Kornélie a Ronnie. A ich mama Mercedes, tá je pumpovaním vznešenej krvi priam posadnutá. Zostavila si zoznam šľachticov, ich financie, vek... a William Blake len prikyvoval a dával peniaze za všetky výdavky.

Mercedes bola tenká, šľachovitá žena a v tvári trochu pripomínala chrta. Nechýbala jej ambicióznosť s nadbytkom nervóznej energie. Jej zvyčajné rozprávanie sa sústreďovalo na vec, ktorá ju najviac trápila: aby sa jej dcéry vydali. Boli totiž... svojské.

„Dievčatá,“ obrátila sa prísne Mercedes Blakeová k svojim dcéram, stojac vo dverách izby. „Trvám na tom, aby ste si dve hodinky zdriemli. Večer nesmiete byť unavené, nechcem, aby niektorá pri večeri vyzivovala.“

„Áno, mama,“ jednohlasne odpovedali s nevinným výrazom v očiach, ktorý však Mercedes ani trochu nepresvedčil.

„Nieže sa vytratíte a budete snoriť po panstve,“ pokračovala prísne. „Žiadne dobrodružstvá, škrabance, hašterenie... nič také. Pre každý prípad vás tu zamknem, aby ste boli v bezpečí a odpočinuli si.“

„Mama,“ namietla Kornélia. „Ak je niekde na svete nebezpečnejšie miesto ako Rowsley Park, zjem si topánky. Do akých problémov by sme sa tu mohli dostať?“

„Vy vyrobíte problém všade, kde sa ocitnete a stačí vám na to málo,“ blysla po nich očami. „Po vašom správaní počas poslednej návštevy som prekvapená, že nás sem Marsdenovci vôbec pozvali.“

„Ja nie,“ poznamenala Kornélia sucho. „Každý vie, že Northclifovi sa pozdáva otcov podnik.“

„Lordovi Northclifovi,“ zasyčala Mercedes. „Správaj sa úctivo! Je najbohatší človek v Anglicku a jeho predkovia...“

„Má dlhší rodokmeň ako sama kráľovná...“ prerušila ju Ronnie spevavých tónom, pretože to počula veľakrát. „A patrí k najstaršiemu grófskemu rodu v Británií a...“

„...najžiadúcejším starým mládencom v Európe,“ dokončila Kornélia. „Ak si myslíš, že sa Northclif ožení s niektorou z nás, si šialená.“

„Nie je šialená Nelly,“ uškrnula sa Ronnie. „Je Newyorčanka.“

„Budete sa k nemu správať slušne, to čo ste predviedli minulý rok je neslýchané,“ odmlčala sa. „Ako som už povedala, odpočiňte si. Nechcem počuť z tejto izby ani slovo, rozumeli ste mi?“

„Áno, mama.“

„Idem za Norah a Anthonym.“ Dvere sa zatvorili a v zámke sa otočil kľúč.

Sestry sa na seba uškrnuli. Ronnie si vytiahla sponku z vlasov a podišla k dverám. „To bude hračka.“ 

4.časť

Obrovský dom, ktorý mal určite dlhú a kvetnatú históriu, bol na prekvapenie nielen starý, obklopený drahým nábytkom, ale mal v sebe aj štipku modernosti, ktorá sa Rory ukázala práve pri kúpaní. Jej izba mala vlastnú kúpeľňu, ani malú ani veľkú, ani starú ani príliš modernú. Bola niečo medzi tým všetkým. Ťažká medená vaňa na nožičkách bola umiestnená pri jednom dlhom okne, podobnom, aké mala v izbe. Kachličky boli medeno-zlatej farby, taktiež rám zrkadla nad kamenným umývadlom z bieleho mramoru, ktorý zdobil aj podlahu.

Chvíľu trvalo, kým Rory našla bočné dvere. Boli užšie aj nižšie než ostatné. Zrejme slúžili najmä na rýchly presun zamestnancov. Chodba za nimi vlastne chodba ani nebola. Viedli rovno na schodisko s kovovým zábradlím. Keďže jej kázali ísť dolu, išla. Bola možnosť zamieriť aj hore. Schodisko osvetľovalo tlmené svetlo z dola, spolu s vravou ľudí. Minula dvoje dverí, čiže dve poschodia. Za druhým zišla ešte jedno, no neocitli sa pri nej dvere, ale chodba, ktorá sa po troch metroch končila a ocitla sa pred ňou kuchyňa s rôznymi kútmi. V jednom postával starší chlapík zavalitej postavy pri veľkom hrnci, po jeho boku mal útleho, zato vysokého pomocníka, ktorý šúpal zeleninu a spolu sa o niečom družne rozprávali, pričom sa jeden oháňal nožom a druhý varechou. Kuchyňa bola z časti pod zemou, mala len úzke okeničky a jedny dvere, vedúce von. Bola rozsiahla. V ďalšom kúte viedli veľké dvere do komory, zásobené do plna surovinami. V tretej časti, presne pred Rory, stál tmavý dubový stôl s rovnakými lavicami po stranách a stoličkami za vrchstolom. Na jednej sedela Elinor, oproti nej mladý Philip Marsden. Pred sebou mal tanier s polievkou, sedel uvoľnene, usmieval sa na niečom, čo práve zakričal starší kuchár. Jeho prítomnosť Rory prekvapila, chcela sa otočiť a nepozorovane vrátiť späť do izby, pripadala by si ako narušiteľ domácich. Stúpala na prvý schod, v duchu sa radujúc, že si ju nikto nevšimol.
„Slečna Rory!“ Div ju nezamrazilo na mieste, keď počula Elinorin veselý hlas. Potichu zaúpela, teraz bude vypadať ako zbabelec. „Prečo tam postávate? Musíte byť hladná, poďte si sadnúť, naberiem vám vývar.“ Rory podišla dopredu a opäť sa ocitla vo svetle a vôni kuchyne.
„Ja,“ neisto prestúpila. „Nechcela som rušiť.“
„Čoby,“ mávla rukou, ktorú si hneď utrela do zástery na vlnenej sukni. „Veď sme tu len my.“ Vstala od misky so šľahačkou, ktorou zdobila mrkvový koláč. Kuchári sa na ňu zvedavo pozerali, čo jej dosvedčovalo mienku a vyvrheľovi. Milo sa nich usmiala, to ju už Elinor ťahala k jednej z lavíc. Postavila pred ňu tanier s hovädzou polievkou z ktorej sa parilo.
„Všetci majú po robote, aj vaša mama so starým pánom už večerali. Len Bastien niečo vymýšľa a Alain mu pomáha. Neustále skúšajú niečo nové.“ Bastien, starší muž s veľkým bruchom sa zasmial a Alain, plavovlasý chlapec sa na Rory usmial.
„Nuž, to je ťažký údel Francúzov. Neodolajú dvom veciam,“ usmieval sa Bastien.
„A to sú čo, pane?“ zamyslene sa opýtala Rory, naberajúc si prvú lyžicu polievky.
„Ženy a jedlo, predsa!“ Alain žmurkol poza plece. Rory sa zasmiala. Elinor sa vrátila k mriežkovanému koláču a potichu si hmkala veselú melódiu. Pocit smútku, možno ukrátenia, jej prenikol do samého vnútra. Bolo až ironické, že pocit domova pocítila v cudzom dome, s ľuďmi ktorých sotva poznala. Uvedomila si, že Philip ticho jedol a pozeral na ňu. Tu a tam viseli na stene strúčiky cesnaku, malá keramika... steny mali oranžovú farbu. Zakrátko mala tanier prázdny.
„Chutilo?“ madam Elinor sa zdvihla a odniesla špinavý riad. „Berenice!“ ohlásila to isté dievča, ktoré zastavila pred pár hodinami v hale. „Pomôž mi prestrieť na stôl.“ Červenolíce dievča podišlo so zakrytým podnosom k stolu a postavilo ho doprostred. Keď zavadila pohľadom o Philipa, pohodlne rozvaleného na stoličke s rukami za hlavou, začervenala sa ešte viac a utekala po ďalšie jedlo. Rory tú istú epizódu sledovala druhý krát, tretí... štvrtý, so zdvihnutým obočím. Nepochybne lámal srdcia mnohým miestnym dievčatám už len svojim výzorom. Zdalo sa, akoby ani netušil, že je nejaké dievča v miestnosti a pri každej príležitosti naňho upiera oči. No jedno dievča predsa len registroval. Rory si osviežila suché hrdlo pohárom vody pred sebou, zatiaľ čo čakali, kým madam Elinor prinesie taniere. Pohár položila o čosi hlasnejšie, než zamýšľala.
„Nemyslela som, že tu stretnem aj teba.“ Pohľadom prechádzala po pečených plátkoch mäsa, vajíčkach, dusenej zelenine z ktorej sa ešte parilo. Stôl bol zaprataný jedlom.
Nadvihol obočie. „To už prečo?“ Stolička dopadla na všetky štyri a lakte si oprel o stôl.
„Myslela som, že nie si typ, čo by jedával so zamestnancami,“ odvetila opatrne.
Elinor sa objavila potichu ako prízrak. „Náš chlapček s nami trávi každý večer, slečna.“
„Naozaj?“ Rory bola prekvapená.
„Niekedy sa vyskytnú dni, kedy mi to je odopreté,“ uškrnul sa ako chlapec. „Mimo to, vždy, keď prídem domov, čas trávim radšej tu, ako v odporne veľkej tichej jedálni,“ postrapatil si vlasy.
„Domov?...“
„Keď študujem v Manchestri ťažko si nájdem čas chodiť každý deň na večeru,“ vykrivil kútik úst.
„Možno sa tam stretneme,“ poznamenala Rory. „S mamou sme tam mali namierené. Prestupujem tam na ďalší semester.“
„Možno,“ slovo nechal doznieť. „Univerzita je obrovská. Aký obor?“
„Historické vedy.“
Zamyslel sa. „Málo žien sa dá na nejaké vedy,“ vyčaril arogantný úškľabok.
Navonok zostala pokojná. „Myslím si, že v mnohých smeroch majú ženy lepšie vnímanie a rozum než opačné pohlavie.“
„To je diskutabilné.“
„Áno, okrem toho, v Londýne sa našlo dosť žien, ktoré sa dali na nejaké vedy,“ neodpustila si iróniu. „Čomu sa venuje vaša vzácna hlava?“
„Nudnej matematike a biofyzike.“
„Na tom nevidím nič nudného.“
„Naozaj?“
„Otec bol matematik.“
„Bol?“
„Zomrel.“
„To mi je ľúto,“ povedal miernejšie.
Rory mávla rukou. „Je to veľa rokov. Sotva si naňho spomínam,“ zaklamala.
„Mám ich... Berenice!... Dávaj pozor, dievča!“ Elinor sa zjavila opäť pri nás a utekala k dievčaťu. Postavila každému pred nos taniere s príborom.
„Môžem ti nabrať?“ Philip sa postavil.
„Áno, ďakujem.“ Prvý hlt mala takmer v ústach, keď sa ozval krik.
„Non! Nie!“ Bastien sa zvrtol od sporáka. „Ma petite amie... urobil som fajnovú omáčku! Musíte ochutnať.“
„Sú v nej oriešky?“ opýtala sa. „Na tie som totiž alergická.“
„Žiadne oriešky, fillette.“ Mäso nám polial na pohľad chutnou omáčkou krémovej farby. „Tak... čo hovoríte?“ sledoval nás s očakávaním.
Rory si odkrojila kúsok a prehltla. Zdalo sa, že Philip sa tvári rovnako ako ona. „Je to úžasné. Je nejaký spôsob, ako by som mohla dostať recept na tú omáčku?“ vzdychla.
„Niečo vymyslíme,“ usmial popod fúzy a vrátil k Alainovi, ktorý niečo čarbal do notesa.
„Nezabudni tam zapísať aj...“ naklonil sa k nemu a to už Rory nepočula.
„Vidím, Bastien, že si môžeš pripísať ďalší recept do zbierky,“ posadila sa k nim Elinor a handričkou si utrela čelo. „To dievča ma raz zabije...“ Zapozerala sa na kuchára a jeho pomocníka.
„Toto robia neustále,“ odvetil Philip s plnou pusou. „Aspoňže na nás už netestujú variácie so šampanským.“
„So šampanským?“ Rory dvihla pohľad od taniera.
„Miešajú ho zo všetkým možným,“ vysvetlil.
„Čoby prestali. Skúšajú ho ďalej na mne! Po tvojej črevnej viróze im tvoj otec zatrhol čo i len ti to ukázať.“ Po chvíli sa otočila k Rory. „Dievča, počula si už neslávne známu historku Rowsley Parku?“
Rory pokrútila hlavou. „Rada si ju vypočujem.“
„Preboha Elinor, načo jej chceš tie báchorky hovoriť?“ Philip sa zasmial.
Elinor ho ignorovala. „Sú pravdivé. Moja rodina pracuje pre Marsdenovcov veľmi dlhé roky. Tieto povedačky sa dedia s jednej generácie na druhú.“
„Táto je obzvlášť známa a tu v Derbyshire ju pozná každá druhá hlava,“ pokračovala. „Hovorím ti to preto, že mi niekoho pripomínaš.“
„Hovorte teda,“ potešila sa Rory.
„Ten príbeh je o Philipových pra-pra-pra-... vlastne neviem koľký pra sa tam vystriedali. Je to o Philipových prarodičoch. Na mužského potomka sa ponáša obzvlášť väčšmi, než si chce priznať,“ nahla sa a potľapkala ho po ruke. Ten sa tváril, že sa baví.
„Pokračujte,“ vyzvala ju Rory.
„Starí otec bol hrdý, tak, ako sa patrí na Marsdena a stará mama bola Američanka až z New Yorku. Nevychovaná, bezočivá, plná energie, ktorú v tom čase mladá dáma mala ukrývať v sebe a chovať sa skromne.“
„A?...“
„Práve preto, jej môžem ďakovať za moju existenciu,“ odvetil Philip, ktorý príbeh počul nespočetne veľa krát. „Vďaka tomu sa do nej môj pra-pra... otec zaľúbil.“