“Nebuď hlúpa,” zahriakla ma.
Štvornožky vyliezla s párom čiernych topánok v ruke.
“Nie je to príliš... tesné?”
“Si krásna.”
Znervóznela som, Meg ma dokonca
donútila nalakovať si nechty. Svietili tmavomodrou. Hodili sa k
šatám.
“Tieto vzorované pančušky sa hodia
k čipke na šatách,” zamávala mi od šuplíkov.
“Mali by sme už ísť,” rozprávala
som zarovno s tým, ako som sa súkala do pančúch.
“Mali. Počkaj, obzriem si ťa.”
Založila si ruky na prsiach a jednou si podoprela bradu. Teatrálne
prižmúrila oči aj pusu.
“Si smiešna.”
“Počkaj. Len sa mi pekne otoč,”
zakrútila prstom.
Prevrátila som očami, čo nevidela,
lebo som sa už otáčala. Šaty neboli zložito vyšívané ani veľa
neodhalovali. Boli jednoduchého strihu, bez rukávov, na chrbte
hlbšie vykrojené, od hora po vyvýšený pás čipkované, sukňa
volnejšia a krátka. Meg mi zaplietla vlasy po bokoch hlavy a vzadu
všetky skrútila do drdola. Bol to chaos ale jej sa podaril celkový
dojem vytvoriť naozaj dobre. Povedala, že mi to zvýrazní odhalený
chrbát.
“Myslím, že budem vracať,”
chytila som si brucho.
“Skús to vydržať pokým ti
odpustí. Dych po zvratkoch by ti nepridal na šancách.”
“Fakt mi pomáhaš.”
Zhrabla malú tašku a podala mi kabát.
“Moje dielo je dokonalé.”
“Ako všetko, čo vyrobíš,”
podpichla som ju.
