7.časť

„Môžem ťa hodiť do školy? Volali mi z práce, takže...“

„Vďaka mami,“ usmiala som sa a dopila svoj džús. Batoh som si prehodila cez plece a narovnala tmavomodré sako. „Idem s Alexom. Dnes je fakt pekne, myslím, že prechádzka je lepšia.“

„Ako chceš. Maj sa,“ dala mi pusu a ponáhľala sa k dverám, kde bolo počuť hlasy.

„Alexa!...“ ohlásila ma. Počula som ešte pár slov a potom mamine odchádzajúcu kroky. Takmer som ku dverám pritancovala.

                                

„Ahoj kráska,“ jeho úsmev sa lenivo tiahol od jednej krivky pier po druhý. Plecom sa opieral o zárubňu dverí s rukami vo vreckách.

Vyzeral na zjedenie.

Košeľa: pri krku nepozapínaná, úzka kravata, voľne viazaná okolo jeho goliera

Oči: modré a hlboké

Úsmev: nebezpečný

Vlasy: chaos, naozaj krásny chaos

Pomaly som vydýchla zadržiavaný vzduch. Mám pocit, akoby ma nikdy nemali prechádzať mdloby, keď na mňa pozrie. A to na mňa pozerá od minulého týždňa, každý deň, odkedy ma tak chvatne uniesol. Odkedy mi prvý krát dal pusu.

„Je ti dobre?“ kútiky mu mykajú. Snaží sa nesmiať. Prižmúrila som oči. Diabol jeden, dobre vie, aký má na mňa vplyv. Jeho úsmev je nákazlivý, moje ústa ho napodobňujú.

„Je mi výborne.“

„To potom rád počujem.“ Vťahuje si spodnú peru medzi zuby a ja ten malý mimický obraz sledujem naozaj dôkladne. Vystrel ruku mojim smerom. Stále stojím na chodbe a civím naňho. Prikazujem svojim nohám pohnúť sa. A keď som na dosah, objíma ma svojimi rukami okolo pása a jemne nadvihuje k svojej tvári.

„Rád ťa vidím. Chýbala si mi,“ zamumlal mi pri ústach.

Tentoraz sa škerím ja naňho. „Boli sme spolu pred ôsmimi hodinami.“

„Presne. To je dlhá doba,“ zaškeril sa aj on.

Dáva mi naozaj dôkladnú, dlhú, takmer nekončiacu pusu. Zakláňa mi hlavu, ruky zapletené v mojich vlasoch a mám chuť zdvihnúť pravú nohu, ako Anne Hathawayová vo svojom filme, kde prežíva svoj dokonalý bozk.

„Prídeme neskoro do školy,“ poznamenáva, keď slabo zaskučím po jeho odtiahnutí. Celým telom mu otriasa smiech.

Našpúlim ústa, ruky v bok. „Som rada, že sa bavíš.“ Šťuchla som ho do brucha.

„Si na zjedenie.“ Pozerá na mňa, akoby mi čítal myšlienky a ja sa naraz stávam červenou.

„Mali by sme ísť do tej školy,“ poznamenávam. Otočila som sa, aby som zamkla a on využíva tu chvíľu. Tľapol ma po zadku a venoval mi na krk malý božtek.

„Niekedy by som chcel vedieť na čo myslíš,“ zamrmlal s úškľabkom mačky.

„Možno ti to niekedy poviem,“ provokatívne odpovedám.

Berie ma za ruku, ťahá na chodník a tak ako každé ráno od toho prvého, vykračuje ku škole. Slnko svieti, čajky vydávajú zvuky im podobným a deň začína tak ako vždy. Pre mňa s iným významom, ktorý si opakujem stále, pomyslím si, keď s úsmevom na mňa pozrie a uväzňuje ma vo svojom medveďom objatí.  

6.časť

„Hovorila som ti to,“ veľavýznamne na mňa zazerala Sunny.

Vytiahla som jeden kútik úst. „Neviem o čom hovoríš.“

Drgla ma do boku. „Samozrejme.“

Emmy bola trochu nesvoja a Jess sa celú cestu mračila.

„Stalo sa niečo?“ otočila som sa na ňu.

Hlboký vzdych. „Nie, to nie. Ale príde mi to ako plytvanie časom. Radšej by som bola niekde, kde je kľud.“

„Si ako starena. Stále frfleš,“ zamračila sa na ňu Sunny. „Treba sa baviť.“

„Kľudne, ale niekde, kde mi nezoslabnú ušné bubienky.“

„Prosím,“ štuchla som do nej.

„Veď ja to prežijem.“

„Vyzerá to, že bude pršať,“ poznamenala Emmy pri pohľade na tmavé oblaky, ktoré ostro kontrastovali dokonca aj s večernou oblohou. Pritiahla som si bundu tesnejšie k sebe.

Vnútri bolo plno. Na živú hudbu prišla polovica školy.

Sunny sa otočila. „Nejdeme k baru? Vidím voľné stoličky.“

Sadli sme si na ošúchané drevené stoličky. Pult bol z nerovného dreva. „Ten námornícky štýl je super.“

Nad obsluhujúcim za rajónom bola zavesená veľká sieť a stará kotva. Obloky boli pootvárané dokorán a bol z nich dobrý výhľad na more. Prúdil sem slaný morský vzduch. Pomaly som srkala z čerešňovej koly. Už po druhom glgu som ho zbadala. Medzi perami pridŕžal brnkátko a cez plece mal prevesenú elektrickú gitaru. Vo vlasoch mal chaos a na sebe mal len krátke tričko, obopínajúce jeho trup. Čierne rifle mu voľne priliehali na bokoch. Začali hrať, postupne sa takmer polovica ľudí natlačila dopredu pred malé pódium a tancovali. Alex bol druhý hlas, jeho tenor bol čistý a krásny.

„Sú dobrí,“ Sunny nadvihla obočie.

Sedeli sme s dobrým výhľadom na nich. Alex behal očami po celej miestnosti a keď sa pozrel našim smerom, zakývala som mu. Obdaril ma úsmevom.

Po necelej hodine oznámili prestávku, vtedy som vyskočila zo stoličky a predierala sa cez ľudí. Prišla som na miesto, kde som ho videla, ale nikde nebol. Ruka sa ma dotkla na chrbte a otočila som sa. Pár centimetrov od moje tváre sa na mňa upieral rozkošný úsmev.

„Ahoj,“ rozochvene som sa tiež usmiala.

„Som rád, že si tu,“ naznačil mi rukou aby som zostala stáť. Po chvíľke mal na sebe bundu, chytil ma za ruku a viedol von zadným vchodom.

„Kde ideme?“

Ignoroval moju otázku. „Máš studenú ruku,“ poznamenal. Zdvihol si ju k ústam a ovial ma jeho teplý dych, potom mi ju uväznil medzi dvomi dlaňami. „Poď.“

Ťahal ma dolu briežkom, cez pláž až na mólo. Pristúpil k mreži, ktorá sa na noc zatvárala. Viedla na druhé podlažie. Preliezol po boku mreže ponad betónovú konštrukciu.

„Je to ľahké, nič sa ti nestane. Keď preložíš nohy, pomôžem ti dolu.“

Bola som si istá, že by ma nenechal spadnúť, ale moje nohy boli ako zo želé. Roztrasené ako huspenina a to už od tej chvíle, keď ma ťahal von.

„Tak dobre.“ Nebolo to ťažké. Pri zoskoku ma chytil na bokoch a podržal ma, začo mu boli vďačné najmä moje nohy. Chytil ma za ruku a ťahal hore schodmi. Vyšli sme tých pár schodov a prešli až k zábradliu. Tu nebola strecha. Otočila som sa okolo svojej osi. Večer som tu nikdy nebola.

„Je tu pekne.“

„Len pekne?“ Uškrnul sa.

„Prečo si ma sem zatiahol?“ Dlaňou som prešla po kovovej rúčke a naklonila sa ponad ňu.

Bol ticho. „Vodíš sem veľa ľudí?“ Prekvapila ma zvedavosť.

Pokrútil hlavou. „Našiel som to len v druhý deň, čo som sem prišiel. Koho si mala na mysli?“ Nadvihol obočie.

„Nejaké dievča?“ rozmýšľala som nahlas.

„Napríklad?“ dobiedzal.

Pozrela som mu do tváre, tváril sa celkom vážne. „Myslela som, no...ja neviem...“ kľučkovala som.

Zasmial sa. „Povedz to.“

„Koko.“

„Aha.“ Pauza. „Keby som po nej chcel, aby preliezla tú bránu, povedala by mi, že si zničí nechty.“ Pokrútil hlavou. „Mimo to. Nezobral by som ju sem aj tak.“ Zalialo ma hrejivé teplo.

„Prečo?“

„Nepáči sa mi. Na môj vkus až príliš dobýja,“ prehodil. Teplo vo mne sa rozrástlo.

„Máš chlapca?“ opýtal sa keď som zostala ticho. Pokrútila som hlavou, v podbrušku mi tancovali ohníky a dlane sa mi nepríjemne potili.

„To je fajn.“ Mykalo mu kútikmi úst.

„Vážne?“ V hrudi ma tlačilo, keď sa ku mne pohol. Zostal medzi nami priestor o veľkosti ruky.

„Vážne.“

Zdvihol ruku a nechal ju zapletenú v mojich vlasoch. Naklonil sa bližšie a cudne ma pobozkal. V očiach mal otázku. Keď som mu položila ruku na predlaktie, veľmi pomaly znova sklonil hlavu. Naše pery sa dotkli a ten bozk trval mučivo dlho. Bol to skutočný bozk. Jazykom mi pootvoril ústa, nežne sa mi pritláčal na pery. Takže takto vyzerá skutočný bozk, nevedela som si predstaviť nič krajšie než túto chvíľu. Načiahla som sa, aby som ho mohla objať okolo krku, z úst sa mi vydral tichý vzdych. Druhou rukou ma objal okolo drieku a pritiahol bližšie. S perami stále pritlačenými na mojich sa usmial.

„Čo je?“

„Budeš moje dievča?“

5.časť 2/2

„Alexa!“ mával mi predmet volania. Skamenela som, vzápätí tichučko zaúpela.

„Alex,“ chcela som sa usmiať, ale na tvári mi vznikla akási grimasa.

„Dlho sme sa nevideli,“ poznamenal. Sedem dní, osem hodín... prestaň.

„Vážne?“ Prešla som si prstami po vlasoch v lenivom geste. „Nemám čas myslieť na nič.“ Doma jem čokoládovú zmrzlinu, pozerám romantické filmy a predstavujem si, aké by to bolo s tebou. Bože! Naozaj musím prestať. Na očiach mal ray-bany a vyzeral očarujúco. Prosím, že som práve nezízala?

Pomaly, chutne vykrivil jeden kútik úst a potom druhý. Zdá sa, že si to užíva. „Ponáhľaš sa niekam?“

„Prečo?“

„Keď máš taký nabitý program,“ stále sa usmieval. Vietor mu postrapatil krátke vlasy.

„Vlastne áno, idem domov...“ vysúkala som z seba. Ďakovala som slnku, že svieti. Moja červená tvár musí svietiť až k majáku.

„Tak potom ťa môžem na chvíľu ukradnúť,“ povedal z vážnou tvárou.

„Č-čo?“

Uškrnul sa. „Myslel som,... nechceš sa ísť prejsť po pláži? Odprevadím ťa domov.“

Civela som. Moje hlasivky nereagovali pár mučivých sekúnd. „Ehm... rada,“ na perách mi vykvitol malý úsmev. Moje podvedomie skákalo meter do vzduchu.

Vykročil po betónovom schodisku, kamienky mu pod converskami zaprotestovali. S rukami vo vačku sa usmial. „Ideš?“ Neuvedomila som si, že stojím na jednom mieste.

„Jasné.“

Prechádzali sme pomedzi člny, ktoré boli na pláži odstavené.

„Tak,“ prešiel po jedom zo zábradlí malej lode. „Vždy chodievaš s tými tromi babami.“ S nadvihnutým obočím sa na mňa pozrel.

„To bolo otázka?“

„Nie,“ zasmial sa. „Asi nie. Skôr konštatovanie.“

„Áno, takmer vždy som s nimi. Poznáme sa odmalička,“ pokrčila som ramenami.

„Chápem,“ na malú chvíľu sa zamyslel. „Je to fajn,“ povedal nakoniec a ja som nevedela, čo tým presne myslel.

„Nechýbajú ti kamaráti?“

Pokrčí ramenami. „Stále sa s nimi stretávam. Hrám s nimi v skupine.“

„Čo mi pripomína,“ zastavil sa a dal dole okuliare. Sústredene na mňa pozeral, až ma to vyviedlo z mieri. „Dnes hráme v klube na pláži. Prídeš?“

Otvorila som ústa a zavrela. „Ja... prídem.“

„O ôsmej večer. Vieš kde to je? “

„Áno.“

„Super,“ usmial sa spôsobom, ktorý ma odzbrojil. „Nejdeme sa prejsť na mólo?“

„Poďme,“ usmiala som sa.

Spodnú peru si vtiahol do úst, ako nedočkavý chlapec. Oči mu tancovali.

Pobavene som sa zamračila. „Stalo sa niečo?“

Žmurkol. „Nie,“ chytil mi ruku a pomohol zoskočiť z malého múra.

5.časť 1/2

„Už zase.“ Studený vietor mi trieštil do uší a na stehnách, kde sa končili nadkolienky a začínala sukňa mi navreli zimomriavky. Alex bol na druhom ihrisku. Koko so svojimi psíkmi stáli pri ňom a ledabolo sa chytala jeho ramena a ruky. Snažila sa vykrútiť svoju postavu najlepšie aby jej vynikla - a pár chlapov sa jej smerom aj otočilo - ale vychutnávala som si pocit, že jemu je to jedno. Pozeral sa do jej tváre.

„Kde?“ Sunny k nej pribehla a dlaňou na čele si tienila lúče slnka. Vyzerala ako amazonka. Namrzene som vzdychla. „Hej,“ drgla ma lakťom do boku. „Prestaň. Nevidíš, že jej má plné zuby?“

„O tom pochybujem...“

„Vy tam! Toto je hra,“ kričala učiteľka cez vietor. „Jej základným pravidlom je dať bod pre váš tím a to urobíte len ak pohnete svojimi lenivými zadkami!“ Po každom druhom slove zapískala.

Sunny sa zasmiala, prehodila si svoju lakrosku cez rameno a ladne vybehla na trávnik. Vzdávam to, nerobím si ilúzie, nároky.. od tejto chvíle sa mi žiadny Alexander nepáči. S ľahkým úsmevom som vykročila za čiernovlasou spoluhráčkou.

…

„Mali by sme niečo podniknúť,“ uvažovala nahlas Sunny. Tašku si prehodila na druhé rameno. V jednej ruke niesla uvolnenú kravatu.

„Prečo?“ zamrmlala Jess s nosom v nejakom letáku.

Pohoršene sa na ňu pozrela. „Aké prečo?“

„Je piatok predsa,“ dodala.

Prišli sme na koniec jednej z hlavných ulíc. „Keby ste na niečo prišli, dajte mi vedieť,“ kývla Emmy a odbočila.

Slnko príjemne hrialo, sem tam pofukoval vietor, no nie taký silný ako z rána. Obloha mala svetlú farbu mora.

„Blíži sa leto,“ Sunny ledabolo nastavila tvár slnku. „Späť k téme...“ otočila sa na mňa.

Pokrčila som ramenami. „Práve som nastavená na vypnutí, takže... napíš smsku a budem tam.“

„Okej,“ kývla mi na pozdrav a prešla na druhú cestu.

Rozhodla som sa predĺžiť si cestu, popri štrkovej pláži. Keď som vstupovala na prechod cez cestu, za sebou som počula volať moje meno.

Druhá polka bude poobede.  

4.časť

Mobil mi zavibroval vo vačku. Na messengeri mi svietila nová správa:

„Zajtra večer u mňa. Dones film. Em“

„Niečo mám -A.“

Pokračovala som v ceste. Ďalšia správa:

„Máš odpustené, ak sem zajtra dostavíš svoj zadok xo S.“

Uškrnula som sa a odpísala im. Vlastne by som sa celý večer nudila, zahrabaná vo svojej izbe, trieskajúc svojou hlavou o stenu.

…

„Prosím?“ ozval sa Emilin hlas v malom reproduktore. Stála som pred ich veľkou kovovou bránou so spacákom v jednej ruke a taškou s oblečením v druhej. Nepáčilo sa mi, ako na mňa sused pri vyhadzovaní odpadkov divne zazeral.

„Emmy to som ja, môžeš prosím otvoriť bránu?“

„Pracujem na tom...“

„A Em?“

„Áno?“

„Psi sú zatvorené?“ Neznášala som svoj hlas.

Na druhej strane bolo počuť smiech. „Áno sú. Poď do vnútra.“

Prešla som po vydláždenej ceste, prázdnej dvojitej garáži, kde obvykle stáli autá Emiliných rodičov. Niekedy mi tento dom prišiel ako hacienda. V tejto časti mesta boli domy takmer identické. Emmy stála pri dverách, keď som vyšla na prvý schod leštenej dosky. Človek by si myslel, že bude namyslené dievča. S Emily sa poznáme takmer od plienok. Keď začala plakať, alebo sa správať ako dievča, brat jej struhol za ucho. Vychoval ju. Ale v jednom sa zmýlil, od chlapcov ju držal až do dňa, keď neodišiel na vysokú. Teraz je až panicky hanblivá a niekedy moc tichá.

„Som rada, že si prišla,“ usmiata Sunny sa v krátkom pyžame a veľkých papučiach predrala okolo Emmy.

„Robíme popkorn,“ odvetila Emmy a stratila sa vo svojom froté župane.

„Jess?“

„Je v kuchyni,“ vysvetlila Sunny. „Aký film si doniesla?“

Ako obvykle rapotala celou cestou cez spleť stien a schodov až do kuchyne, kde Jess stála pred mikrovlnkou s rukami vbok a Emmy sedela na žulovej doske linky, zaujatá pramienkom svojich vlasov.

„Mala by som sa ísť prezliecť,“ uvažovala som nahlas.

„To by si mala,“ prisvedčila Sunny. „Idem s tebou.“

Vyšli sme po točitom schodisku, na koniec chodby. Vybrala som dvojdielne kockované pyžamo.

„Tak...“ chytila lem svojho tielka medzi dva prsty. „Nechceš nám niečo povedať?“ Vykrivila jeden kútik úst.

„Nie?“

„Nie?“ začudovane povedala.

„Čo nie?“ Do izby prišli Jess a Emmy. „Niečo nám ušlo?“

„Ešte nič,“ zaškerila sa Sunny.

„Nechápem,..“ zamračila som sa.

„Alex?“ nadhodila.

„Čo s ním?“ skoro som zavrčala.

„Vidíš, tvoja reakcia potvrdzuje to, čo celý čas hovorím.“

„A to je čo?“

Jesica a Emily sedeli na penových vankúšoch, jedli popkorn a pozerali na nás.

„Že sa ti páči.“

„Fajn... čo sa zmení na tom, keď to poviem?“ nadvihla som obočie.

„Neviem. To závisí od teba.“

„Odo mňa?“ snažila som sa nepretočiť očami.

„Myslím, že sa mu páčiš Alexa,“ povedala jednoducho.

„Prosím ťa,“ trochu mi zružoveli líca. „On je...“

„Čo?“ uškrnula sa.

„On je... mimo moju ligu,“ rozhodila som rukou.

„To si nemyslím,“ odvetila Emmy a prehltla pukanec.

„Ja tiež nie,“ potvrdila Jess.

„Nechajme to tak. Pravdepodobne je teraz niekde s tou harpyou a....,“ prehltla som žlč.

„Nenechaj sa ňou zastrašiť,“ Sunny sa rozvalila na posteli a prezerala si nalakované nechty. „Chýba ti sebavedomie.“

„Požičiaš mi ho?“ odvrkla som.

Zasmiala sa. „Nebuď taká. Svoje som si poctivo vybudovala. Si pekná, prirodzená...“

„Áno, áno... to chce chlap,“ cynicky som sa usmiala. „Prirodzenosť.“

„Myslím, že Alex hej.“

„Tebe sa to ľahko hovorí. Už si mala chalana.“

„Vždy je niečo po prvý krát. Len sa bojíš, to je samozrejmé, ale... keď sa uvoľníš, budeš sa usmievať,“ nadvihla mi kútiky úst. „Bude to okej.“

„Dámy a Páni, poradňa Sunny a riešenie medziľudských vzťahov pre Vás každý večer od ôsmej do deviatej,....“ Jess si sadla do tureckého sedu.

„Nerob si srandu,“ hodila do nej Sunny vankúš.

Jess sa mu šikovne vyhla. „Nikdy.“

„Vieš, podla mňa sa len tváriš ako anjelik. V skutočnosti si horšia než sám Lucifer,“ Sunny prižmúrila oči.

Jess nevinne pokrčila ramenami. „Keď hovoríš.“ Sklopila oči, ale na perách sa jej pohrával úsmev.  

3.časť

„Ahoj,“ ozval sa mi hlas za chrbtom. Otočila som sa aj s táckou na obed a takmer zrazila z rúk jedlo.

„A-Ahoj?“ Bože, zase sa červenám. Mala by som s tým už prestať.

Usmial sa nad mojimi očividnými rozpakmi. Jeden kútik úst zdvihol v zamyslenej mimike. „Nemyslel som, že sa ešte stretneme,“ poznamenal.

„Ani ja.“ Vážne?

„Ale som rád.“ Mimovoľne sa oprel o pult.

„Ja tiež.“ Super.

„Takže, um...“

„Áno?“

„Niekedy, možno... by...“ Prerušila ho prichádzajúca skupinka dievčat. Nadvihol obočie. Sunny vyčarila úsmev ako prvá. Jess mala nos v nejakom zošite, ani nezdvihla tvár, Emmy stála po ich boku a neprítomne si prechádzala po pásikavej kravate.

„Si Alex však? Alexa nám o tebe rozprávala,“ povedala Sunny so zvedavým úsmevom.

„Vážne?“ Pozrel na mňa.

„No, ja...ehm.“

„Asi by som mal ísť.“ Kývol hlavou na čakajúcu skupinku chalanov. „Ahoj Alexa, majte sa.“

Sunny si dramaticky povzdychla. „Točí sa mi z neho hlava. Je ako...“ poklopkala si prstov po brade. „Prestaň,“ prerušila som ju. „Tie reči si si mohla odpustiť.“

„Aké reči?“ odvetila nevinne. Začala si odbaľovať cereálnu tyčinku.

„Jess, čo robíš?“ zamerala som pozornosť niekde inde.

„Čítam,“ povedala, akoby to nebolo zrejmé.

„To stále,“ osopila som sa.

Emmy sa zachmúrila. „Stalo sa niečo?“

Zamierila som k prázdnemu stolu a ostatné ma nasledovali. „Nič.“

„Niekto dnes nemá náladu,“ povznesene oznámila Sunny.

„Tak to vypadá.“

„Je na to dôvod?“

„Nieje zrejmý?“ prerušila náš rozhovor Sunny.

„Nie?“ zamračila som sa na ňu. Mala som chuť hodiť do nej balíček s kukuričnými lupienkami.

Ani nie minútu po tom, čo som dopovedala niekto doslova hodil tácku so svojimi obedom na náš stôl.

„Zdravím.“ Červená omáčka jej obeda bola na mojej košeli.

„Čo chceš?“ Sunny to doslova vypľula. Jess zdvihla oči od zošita a Emmy ju sledovala s neskrývanou hrôzou.

„Od teba nič,“ mávla rukou a sklonila sa ku mne. „Ako dobre sa poznáš s Alexom?“

Vidlička mi vypadla z prstov. „Prosím?“

„Si hluchá alebo čo?“

„Nie.“

„Dobre. Niečo ti poviem. Preňho si decko – nič. Ja som s ním v jedom ročníku, to znamená, že som preňho lepšia voľba.“

„Vypadli od tohto stola,“ Sunny buchla rukou po plastovej hmote. „Alebo ťa vyprevadím?“

Koko sa uškrnula, znova uprela oči na mňa. „Mala by si si radšej dávať pozor.“

„Povedala som vypadni.“ Sunny sa postavila zo stoličky.

„Dievčatá, mier a lásku,“ vyhlásila Jess s naivným presvedčením.

„Drž sa od neho ďalej,“ s týmito slovami sa so svojou skupinou pobrala preč.

„Neznesiem ju,“ odvetila Emmy.

„Nemala by si jej dovoliť, aby sa s tebou takto rozprávala.“ Sunny ma prepichla pohľadom.

„Čo mám robiť? Je vo vyššom ročníku. Platí tu hierarchia.“

„Seriem na ňu!“

„Ty si to môžeš dovoliť.“

„Čo tým chceš povedať?“

„Že si tu nevyrastala. Nie si vzduch. Prišla si ako slečna populárna. Prisťahovalci z Ameriky sú tu niečo ako bohovia, aj keď nechápem prečo,“ odvrkla som.

Sunny vyzerala ublížene. „Tak to ti ďakujem.“ Znechutene vstala od stola a odišla.

„Za päť minút začína hodina. Vidíme sa neskôr,“ kývla Jess a odišla tiež.

„Chceš sa porozprávať?“ načrtla Emmy.

„Vypadám na to?“

„Prečo si bola na ňu hnusná?“

„Povedala som, že sa nemám chuť o tom baviť...“ zamrmlala som.

„Nepovedala. Tak?“ dožadovala sa odpovede.

„Ja len... niekedy jej závidím.“

„Čo?“

„Všetko. Ako sa správa. Jej sebavedomie, sympatickosť...“

„A ty si myslíš, že to nemáš?“ jemne sa pousmiala.

„Vypadám na to?“ zopakovala som.

„Stačí keď to v sebe nájdeš.“

Zamračila som sa. „Od kedy si taká zhovorčivá? Väčšinu času si ticho.“ Prekrížila som si ruky na hrudi.

„Keď to treba,“ odpoveď nechala doznieť. Mykla ramenami. „Zachviľu sa začína hodina. Vidíme sa,“ kývla mi. Ostala som sama. Tie hnusné špagety vychladli a hustota omáčky podozrivo zhustla.

Pekného Valentína všetkým :) 

2.časť

V tých vzácnych momentoch -ako práve teraz- som si svoje kamarátky vážila ešte väčšmi než inokedy. Sedeli sme v tmavomodrých uniformách pod košatým dubom pri školskej plavárni. Bavili sme sa ako inokedy. Keď som zbadala objekt mojich stálych úvah od včerajšieho rána, takmer som sa pridusila jablkom a snažila sa, aby si moje náhlu reakciu nikto nevšimol.

„Pozrite sa,“ prvá si ho všimla Sunny a ukázala naňho dokonale namaľovaním nechtom. Všetky sa pozerali na Alexa, ktorý aj napriek všednému oblečeniu, vyzeral neobyčajne. Išiel v skupinke ďalších chalanov, ktorí ho obliehali zo všetkých strán. To nehovorím o očiach opačného pohlavia, ktoré sa naňho odvšadiaľ upierali.

„Kto to je?“ opýtala sa Emmy tichým hlasom.

„Neviem, ale rýchlo to zistím,“ odpovedala jej Sunny.

„Upútal všetku pozornosť,“ odvetila Jess konštatovane. Niekto ma drgol do boku. Ešte stále som sa spamätávala z nehody jablkom a zamračila som sa.

„Prečo nič nehovoríš?“ opýtala sa ma Sunny so zvedavým výrazom na tvári.

Pokrčila som ramenami. „Už som ho stretla.“ Zborovo na mňa upreli oči.

„Kedy?“ „Ako?“ „Kde?“ Prevrátila som očami.

„Včera ráno.“ Keď som nič viac nedodala, Sunny si odkašlala.

„Pokračuj.“

„Volá sa Alex. Presťahoval sa z hlavného mesta.“

„Takže Londýn,“ jedine Sunny sa mala ako vždy k rozhovoru. Jess sa vrátila ku knihe a Emmy vždy radšej počúvala. „Ako si sa s ním stretla?“

„Bolo to trápne,“ uzavrela som to.

„No ták.“

„Nie.“

„Bože, dnes sa nejako nemáš k reči,“ zmĺkla. „Nebodaj sa ti nepáči?“

Prekvapene som sa k nej otočila. „Kedy som povedala, že sa mi páči?“

„Ani si nemusela,“ žmurkla.

„Je naozaj pekný,“ zamrmlala Emmy.

„Áno, je tu prvý deň a už sa okolo neho točia všetky potvori zo školy. Pozrite,“ hodila hlavou k blondínke pri ňom. „Koko sa má viacej k činu ako ty Alexa.“

„Meno ako pre psa,“ doložila a Emmy sa zachichotala.

„Možno ho chce len pozdraviť,“ Jess zdvihla pohľad od knihy a poznamenala.

„Prosím ťa,“ hodila rukou Sunny. „Mala by si ísť za ním Alexa.“

„Radšej nie,“ pozrela som sa na nich. Stáli necelých desať metrov od našej malej skupinky.

„Hej!“ odrazu na ňu zakričala Sunny. Opäť som chytila nádych červenej. Veľavýznamne sa jej zahľadela na bujný dekolt. „Možno by si mi mohla niekedy poradiť, kde kupuješ podprsenky.“ Koko prižmúrila oči, pripomínala mi väčšmi mačku než psa.

„Nevieš sa ovládnuť aspoň teraz?“ Myslela som, že mi hlava praskne od toľkého červenania. Alex sa pri Sunninom hlase otočil a pohľad uprel na mňa. Usmial sa a zakýval mi.

„Nemáš začo,“ odpovedala mi Sunny.

Nevšímala som si prepaľujúci pohľad tej mrchy s blond vlasmi. Odkývala som mu späť. Zdalo sa, že chcel ísť k nám, ale v tej chvíli zazvonilo na hodinu.

1.časť

„Idem von,“ zakričím mame, len čo sa zobudila. Bol posledný deň jarných prázdnin. Ranné slnko zfarebené do ružovo-červena pripomína ľuďom začiatok nového dňa. Nikdy som nebola človek, ktorý dlho spal v posteli, dokonca ani cez prázdniny. Na tričko som si obliekla šedú mikinu so smiešnymi ušami na kapucni a vybehla z domu. Ošúchané conversky ešte slúžili k dobru. Od vody to nebolo ďaleko, príjemný chladný vietor z mora rozfúkaval moje čierne kučery. Zabočila som od hlavnej cesty, zišla schody a prešla cez kamienkovú pláž na veľkú plochu postavenú na mori, inak nazývanú aj mólo. Boli tu lavičky, dokonca aj strecha a ľudí od lát dreva a mora delilo železné zábradlie. Ako malá som počítala dni, keď sa budem môcť nakloniť ponad konštrukciu a vidieť svoj odraz na tmavej hladine. Prešla som na samí koniec, prepínajúc pesničky na prehrávači. Čelom som narazila na niečo pevné a tvrdé. Strhla som sa, pretože som nepočula nič iné len hudbu a oči som mala na zemi, preto ma prekvapila ďalšia osoba vedľa mňa. Narazila som tomu chalanovi do chrbta, ale ani sa nepohol. Než sa otočil, prešla som očami od jeho conversiek cez tmavé džínsy, ktoré mali nízky sed. Na trupe mal oblečené obyčajné biele bavlnené tričko. Ale keď sa ku mne otočil tvárou, zabudla som aj meno svojej mamy.

„P-prepáč,“ nad mojim koktaním zdvihol tmavohnedé obočie. Naozaj sa červenám? Stiahla som si kapucňu z hlavy.

„To je okej,“ lenivo pokrčil ramená, pričom mal ruky vo vačkoch. Zahľadela som sa na lem červených boxeriek, ktoré mu trčali spod nohavíc. Znovu som mu pozrela do tváre. Rozhodol sa nekomentovať moje očividné zízanie. Len sa usmial a... bože.

„Ja som Alex.“

Potlačila som úsmev. „Mňa volajú Alexa.“

„Aká príjemná... náhoda.“ Zažmurkal. Jeho oči mali farbu tmavej hladiny za jeho chrbtom. Slnko mu hralo farby na hnedých krátkych vlasoch.

Prehltla som to prázdno v hrdle. „Ešte som ťa tu nevidela. Takto skoro sem nikto nechodí.“

„Som tu prvý krát,“ znovu sa usmial. Tentoraz širšie až odhalil pri okrajoch jamky.

Odkašlal si. „Len nedávno som sa prisťahoval.“

„Naozaj?“ To veľa vysvetľovalo. Brighton bol veľký, ale som si istá, že by bol neprehliadnutelný.

„Z Londýna,“ vysvetlil.

„To je veľká zmena.“

„Ani nie. Človek si zvykne rýchlo.“

„Nechýbajú ti kamaráti?“ Blbá otázka.

„Som tu dva dni,“ pobavene tisol ústa a mne sa do tváre nahrnulo viac krvi.

„Aha.“ Môj mozog nevedel súvisle uvažovať, najmä nie keď sa niekto na vás pozerá ako na stredobod všetkej pozornosti. Náhle mu zasvietil mobil, ktorý vybral zo zadného vrecka.

„Mama,“ pozrel na mňa ospravedlňujúco, akoby som čakala odôvodnenie. „Treba toho ešte veľa vybaliť. Rád som ťa spoznal.“ Naposledy sa na mňa usmial. Dokázala som odpovedať niečo, čo sa trochu podobalo na pozdrav. Pozerala som na jeho vysokú postavu až pokým mi nezišiel z dohľadu.

PS: Táto poviedka bude rozdelená do 4 častí, tak dúfam, že to nieje mätúce, keď je všetko pod názvom "časť"... - bude to niečo ako 4 príbehy, ale zatiaľ k tomu netreba nič viac dodať. :)

21.časť

O 4 mesiace neskôr

28.4.1810;

Bella si prezerala vzorky látok rozložených na leštenom stole z ružového dreva. Vybrala dve a obrátila sa k Edmundovi.
„Čo myslíš... ktorá z nich je krajšia? Béžová či fialová?“ Isabella ho prerušila od čítania. Edmund sedel v kresle a pozorne sa zahľadel na dve stužky.
„Na čo bude?“
„Ako stuhy na misách. Chcem , aby sa hodili k ostatnej výzdobe aj ku kvetom.“
„Obe sú pekné. Ktorá sa páči tebe?“
Slabo sa zachmúrila. „Béžová.“
„Tak teda tá.“
„Alebo fialová,“ zaváhala. „Neviem.“ Odložila obe vzorky, vzala do rúk brko a poklopkala si po brade.
Označil stránku v knihe. „Poď sem Bell.“
Zdvihla obočie. „Prečo?“ opýtala sa podozrievavo.
Potlačil úsmev. „To je jedno. Len poď.“
Len čo podišla bližšie, chytil ju za ruku a stiahol do lona. Vtisol jej na ústa bozk.
„To bolo za čo?“
„Zdalo sa mi, že ťa treba na chvíľu odpútať od plánovania. Si z toho napätá. Chcem, aby si sa uvoľnila a užila si to.“
„Užívam si to,“ bránila sa. „Teda aspoň väčšinou. Chcem, aby bolo všetko dokonalé.“
„Nemusí to byť dokonalé. Keby bolo po mojom, už pred štyrmi mesiacmi by sme stáli pred kňazom a teraz by sme sa váľali v posteli,“ pobozkal ju na dlaň na ktorej mala škvrny od atramentu.
„Človek sa vydáva iba raz,“ odvetila. „A nechcela som sklamať tvoju mamu a sestry. Esme je nadšená, že bude družička. Máme málo času.“
„Šesť týždňov je pre teba málo, pre mňa utrpenie. Najmä ak som súhlasil, že až do svadby nenavštívim tvoju posteľ.“
„Teším sa na to. Hreješ oveľa lepšie ako prikrývka,“ usmiala sa a v očiach jej videl šibalstvo.
Tlmene zahrešil a posunul si ju bližšie k sebe. „Ak si nedáš pozor, poruším svoj sľub.“
„Ak ma budeš dráždiť, dovolím ti to.“
Dal jej pusu na čelo, nos, pehy... zbožňoval každé miesto na nej. Našiel jej ústa a Bella spokojne vzdychla, oprela sa čelom o jeho a rukami ho chytila okolo šije. Jemnými, krúživými pohybmi jej hladil chrbát.
Spokojne sa usmiala. „Som to najšťastnejšie dievča na svete. Tak veľmi ťa ľúbim.“
„Ja ťa ľúbim ešte viac. Poď bližšie, skúsime opäť preskúšať, či máme pevnú vôľu.“
Iba sa zasmiala. Edmund počkal, kým sa k nemu privinie a pobozká ho, potom jej bozk vrátil. Zrazu ktosi ostro zatlieskal.
„Stačilo. Na také hlúposti budete mať dosť času po svadbe.“ Do miestnosti práve vošla jeho mama. „Správaj sa slušne a pusti ju, Edmund. Onedlho tu bude Byron,“ hovorila o Bellinom strýkovi.
Bell mu chcela vykĺznuť z lona, no nedovolil jej to.
„Mama oceňujem tvoju snahu, ale v tomto momente ma od nej nedostaneš.“
Bella mu prstom prešla po okraji spodnej pery. Keď ich videla Edmundova mama, pousmiala sa, no nič nehovorila. Prešla k stolu, kde si nechala svoju knihu a opäť zmizla.

Lizzie čítala posledné slová ešte raz a nahlas, ale po šepky, aby nikoho nezobudila. Keď som sa posledne pozerala na hodiny, ukazovalo štyri ráno. To bolo dávno, teraz mohlo byť niečo po šiestej.
Čítala som: „Dni pred svadbou, boli jedny z najkrajších doteraz. Dni po nej boli ešte krajšie. Našla som svoj domov. Našla som Edmunda.“ Zopakovala som to ešte dva krát.
Bolo mi ľúto, že nič viac nenapísala. Cítila som sa prázdna, ale zároveň plná, čo sa stávalo takmer vždy, keď niečo skončilo. Sfúkla som sviečky, odložila krabice na pôvodné miesto, ale denník si zobrala. Stará mama bola v kuchyni, keď som zišla dolu.
„Tak skoro hore?“
„Veď vieš ako to je. My starší vstávame o niečo skorej. Ako sa spalo tebe?“ opýtala sa ma. Zdalo sa mi, že som videla malé pobavenie spod jej okuliarov? Musela vedieť, že som do postele ani nešla. Cez okno presvetlil kuchyňu silný lúč ranného slnka, zfarbeného do červena. Otočila sa mi chrbtom a niečo začala hľadať v skrinke nad linkou.
„Keď som objavila ten denník, spoznala som tvojho starkého,“ podala mi malú čierno-bielu fotografiu, kde bol mladý pár.
„To ste sa spoznali tak skoro?“
S úsmevom pritakala. Vonku sa ozvali hlasy a vzápätí na to náraz.

„Bože čo sa tam robí?“ Išla pri okno. Ja som pre zmenu schytila vetrovku, čiapku a vybehla pred dom. Asi dvadsať metrov od domu bol snežný skúter prevrátený v snežnom záveji vysokého okolo dvoch metrov. Pred ním stál ďalší a na ňom sedel chlapec asi v sedemnástich možno osemnástich rokoch. Volal na svojho spoločníka na zemi, ktorý sa nemal k pohybu. Rozbehla som sa k chlapcovi, ktorý ležal a spolu so mnou sa v momente pohol aj druhý chlapec.
„Čo sa stalo?“ chcela som sa opýtať. Ale hneď som sa zháčila. Videla som, čo sa stalo.
„Hej... preber sa,“ keď som dala dole prilbu peknému tmavovlasému chlapcovi na zemi, potľapkala som mu tvár. Jemne zastonal a otvoril oči v ktorých sa odrážalo zimné slnko. Mali presný odtieň kobaltu a keď ich uprel na mňa, nevedela som sa sústrediť. Pristihla som sa pri tom, ako mu podopieram krátke strapaté vlasy na snehu.
Druhý chalan sa zasmial. „Vedel som, že si okej,“ šťuchol ho do ramena a cúvol.
„Si... v poriadku?“ usilovala som sa nabrať slová. Všimol si, ako sa nad ním skláňam, aj moju ruku pod jeho hlavou. Odľahčil ma od jeho váhy a oprel sa o jeden lakeť. Mohol byť tak starý ako jeho kamarát. V tom pohybe bolo cítiť nadobudnutú sebaistotu a popri tom mu do očí preniklo väčšie svetlo. Do jeho očí by som sa dokázala dívať celú večnosť, pomyslela som si v tom momente. Plné pery skrútil do úsmevu a odhalil krásne zuby. Nechápala som, od kedy sa zo mňa stal taký poetik.
„Myslím, že už áno,“ pozrel mi do tváre a sústredil sa na mňa. „Ja som Alex.“
„Alex?“ zopakovala som omámená, akoby by niekto do mňa nalial ópium. Spodnú peru si vsal do úst a zadržiaval úsmev. Musí si myslieť, že som viac mimo ako on. „Ako sa voláš?“
„Lizzie,“ vysúkala som zo seba. „Isabella.“
„Isabella.“ Zopakoval a pohľadom zabehol k pramienku vlasov, ktoré mi padali spod čiapky do tváre. „To je pekné meno,“ konštatoval s úsmevom a mimovoľne sa dotkol končeka uvoľnených vlasov. Neuvedomila som si, že v ruke stále držím denník.

Koniec. 

20.časť

Edmund prechádzal po všetkých hostincoch, ktoré boli po ceste. Vždy len zastavil koňa a keď sa otvorili dvere a vyšiel hostinský, alebo zamestnanec, opýtal sa na ňu. Nikto však zatiaľ nevidel žiadne dievča, a navyše samé. Po dvoch hodinách jazdy nádej už začala opadať viac ráz, ale ani raz sa nezastavil. Nemôže ísť celú noc bez prestávky. Už keď nie kvôli sebe, koňa by neuštvala, tým si bol istý. Skôr či neskôr sa s ňou porozpráva, stále však nevedel prečo by chcela v tomto čase odchádzať, no hlavne aký mala na to dôvod. Bál sa len, že ju nedobehne. Nechcel myslieť na to, že sa jej po ceste môže niečo stať a dúfal, že nikto rozumný by sa v tomto čase nevybral na cesty. Modlil sa, aby si to mysleli aj takí ľudia, ktorým by sa mala za každú cenu vyhnúť. Bol unavený, spotený, a zaplavoval ho zlý pocit plný úzkosti. Keď prišiel do ďalšej dediny, pri neveľkom hostinci si všimol ľudí pred ním. Boli to čierne postavy. Do tváre im nevidel. Zastavil koňa tesne pri nich.

Keď Bella zosadala z koňa, všimla si ďalšieho pocestného, ktorý prudko zastavil koňa pár metrov od nej. Hostinský s prešedivenými vlasmi a s pivným bruchom sa mu uklonil, tušiac, že je to urodzený muž. Mal naňho lepší výhľad, než ona. Nevidela mu do tváre. Srdce jej na chvíľu zastalo, potom sa splašene rozbehlo, ako štvanej líške pred poľovníkom. Tvár jej zbledla. Nemala zastavovať, vynadala si. Ale kôň bol unavený a ona tiež. Chcela sa len najesť a pokračovať, čo v tomto prípade už nebude možné. Lepšie sa otočila v sedle, aby videla jeho výraz. Edmundova tvár bola osvetlená slabým svetlom z mesiaca a z druhej polovice žltkastým svetlom vychádzajúceho z hostinca. Mal zaťatú sánku a modré oči vyzerali ako dve hlboké čierne diery. Odvrátila tvár a chabo chcela skúsiť otočiť koňa a utiecť. Za ten čas stihol zosadnúť z koňa, ignoroval zaujatý výraz na tvári chlapa pred nimi a schytil Ashove oťaže, takže nemohla nikam ísť.
„Zlez z toho koňa. Niečo mi musíš vysvetliť,“ požiadal ju jemne, no s hlasom ktorý nezniesol odpor.
„Nie,“ pustila konské vôdzky a prekrížila si ruky na hrudi. Začínalo jej byť zima a mierne sa striasla. Nebola si istá či to bolo mrazivým vzduchom, alebo jeho pohľadom.
„Nenúť ma použiť silu.“ Nemala pochýb o tom, že netára do vetra, ale bolo by to nevychované gesto. Zrejme sa mýlila, lebo keď sa nehýbala, mrzuto zavrčal a stiahol ju zo sedla. Nohy mala roztrasené a keď ju držal okolo bokov, prinútila sa nezízať mu do tváre.
„Čo to robíš?“ chabo ho chcela od seba odtlačiť slabými rukami. Ani ním nepohlo.
„Ja čo robím?“ pohľadom ju priklincoval na mieste a konečne ju pustil. Nevedela sa rozhodnúť, či ju to teší alebo nie.
„Prečo si išiel za mnou?“ Ich malú scénku stále pozoroval tretí pár očí. Onedlho vyšla z hostinca dvojica ľudí, ktorý sa chystali odísť a pristavili sa pri neželanom divákovi. Boli to zrejme manželia.
„Slečna, je všetko v poriadku?“ opýtal sa jej muž a zvedavo sa pozrel na Edmunda.
„Nie, tento muž ma obťažuje.“ Edmund ju počastoval krivým úsmevom.
„Pane, myslím, že by ste mali dať slečne pokoj.“
„Tento muž,“ začal, no pozeral sa na Bellu. „Je jej snúbenec. Moja nevesta mi ušla a preto teraz pôjde so mnou pekne domov.“
„Klame!“ rozšírili sa jej oči.
„No teda, nevesta patrí k ženíchovi. Mali by ste ísť s ním,“ pre zmenu to komentovala žena.
„To nieje pravda! On klame!“ Ale pár záporne krútil hlavou, očividne jej neverili. Edmund mal na tvári sebavedomý úsmev. Rozlúčili sa s príjemným úsmevom s Edmundom, jej venovali pochybovačné pohľady a nastúpili do koča. Hostinský hodil rukou a vrátil sa do vnútra.
„Tak, teraz mi konečne môžeš povedať, čo to dopekla robíš,“ precedil cez zuby a schytil ju za plecia.
Vzdorovito zdvihla hlavu. „Robím ti láskavosť,“ odvetila rovnakým tónom.
„Zbláznila si sa?“ pozeral na ňu ako na blázna.
„Zrejme ty, keď ma sleduješ. Čo tým chceš dosiahnuť? Nedokážeš sa dostať cez to, že s tebou nechcem byť. Máš zranenú hrdosť a chceš ma dovliecť naspäť?“
Zreničky sa mu rozšírili. Mal chuť s ňou zatriasť. „Čo sa zmenilo od rána? Prečo nechceš byť so mnou? Nechápem ťa, Bella.“
Pozrela naňho s odporom v očiach. „Ty si pekný pokrytec Edmund! Počula som tvoj rozhovor s mamou...“
„Čo... ty si počúvala za dverami?“
Mierne sa začervenala a jeden kútik mu vyletel hore. „Takže áno.“
„Samozrejme, ako inak by som sa dozvedela, že ma chceš len preto, že si sa so mnou vyspal?“
„Čo to hovoríš?“ naozaj ňou zatriasol.
„Už som ti povedala, že nechcem byť s tebou len preto, ak sa za to cítiš voči mne zaviazaný. Prečo si mi klamal, prečo si mi to nepovedal rovno vtedy?“
Spomenul si na koniec rozhovoru s jeho matkou. Náhle si prehrabol vlasy a zasmial sa.
„Na tejto situácií sa mi nič nezdá smiešne,“ zamračila sa naňho.
Snažil sa zatváriť vážne. „Máš pravdu. Bella, mame som to povedal, aby mi dala pokoj, ak si počula celý rozhovor, nemôžeš o tom pochybovať. Samozrejme, že cítim určitú zodpovednosť, ale hlavne  ťa chcem z lásky. Ľúbim ťa a chcem s tebou prežiť celý život. Budem ťa ľúbiť dokonca aj keď budeš stará, hluchá a budeš mat osemdesiat rokov.“ Jemne nadvihol obočie a usmial sa. Pootvorila ústa. Ešte na začiatku ho chcela napomenúť a poslať dočerta. Jej nohy sa  zmenili na huspeninu pri jeho odzbrojujúcom úsmeve.
„To som...“ nevedela čo doplniť. Nemyslela? Áno, zaručene nemyslela. Mohla sa s ním najskôr porozprávať. „Nikdy si mi to nepovedal.“
„Ani ty mne,“ povedal ticho. Prstami jej prešiel po líci červenajúcom sa od zimy. Jemné pehy boli vďaka tomu výraznejšie. Zaplietol si prsty do jej vlasov, chytil jej hlavu a prisal sa jej na pery. Bolo to horúce, pomalé a dokonalé. Z úst sa jej vydral slastný vzdych. Bozkával ju pomaly, každým pohybom utvrdzoval svoje slová. Ľúbi ju. Mierne zamrnčala, keď sa odtiahol.
„Cítiš sa dobre? Nieje ti zima?“ opýtal sa ustarostene.
„Odpoveď na tvoju prvú otázku znie: Je mi nádherne,“ až priveľmi, pomyslela si, prechádzajúc perami po jeho brade. Potom priložila pery na jeho materské znamienko na krku a lícom sa oprela o jeho hruď.
„Myslím, že by sme mali ísť do vnútra,“ povedal tichým hlasom a pomasíroval jej skrehnuté plecia.
„Edmund?“
Privinul si ju bližšie. „No?“
„Aj ja ťa budem ľúbiť. Aj keby si mal sto rokov, plešatú hlavu a šedý zákal.“
Pridusene sa zasmial. „Dúfam, že to ešte nejaký čas potrvá.“
„Tiež v to dúfam,“ našpúlila ústa v sústredenom výraze. Zasmiala sa, kým ju neumlčal ďalším dlhým bozkom.

19.časť

Edmund ukončil zdĺhavú debatu s mamou. Opustil ju so slovami, že si chce zobrať ženu z lásky, nie z postavenia, aj keď nepochyboval, že Bella bola niečo menej než Anna. Napokon jeho mama mala česť pre zodpovednosť, preto sa jej priznal s tým, čo sa medzi nimi stalo. Ponáhľal sa do jej izby, aby jej oznámil novinu. Vstúpil bez zaklopania, posteľ bola rozostlaná, ale v spálni nikto nebol.
„Bella?“ zavolal. Mladé dievča, vykuklo z malej miestnosti od vedľa.
„Môžem Vám pomôcť, pane?“
„Kde je?“ opýtal sa bez okolkov a nazrel do miestnosti z kadiaľ práve vyšla, ale nikto tam nebol.
„Slečna odišla,“ dievča stislo pery do rovnej priamky.
Bol zmetený. „Kde odišla?“
„Nič nepovedala. Dala mi len odkaz pre jej strýka,“ dievča zachytilo červený nádych Edmundovej pokožky a vyzerala preľaknuto. „Predpokladám, že išla domov... do Ashburn Hallu.“
„Tam je ich dom?“
„Áno,“ povedala takmer piskľavo.
„Kedy odišla?“ naliehal.
„Asi pred pol hodinou,“ vyjachtalo dievča, stále nevediac čo od neho čakať.
Zaklial, ale vtedy dievča nepohlo ani brvou. „Viem kadiaľ sa tam ide. Choď za mojou matkou a povedz jej, kde idem.“ Keď vychádzal z izby, všimol si ako sa usmiala a vydala sa opačným smerom po chodbe ako on. Zobral si hnedý kabát a keď vošiel do stajní, hlavný koniar ťahal malého chlapca za ucho a kričal mu do hlavy. Ten niečo brblal na svoju obranu. Keď zbadali Edmunda, stíchli.
„Pusti ho Ross,“ povedal staršiemu mužovi. „Prines mi veci na koňa a nastroj ho.“ Keď odišiel po veci, Edmund si kľakol k chlapovi, aby mali oči v tej istej rovine.
„Zbijete ma?“ vypúlil na neho veľké oči. Len sa uškrnul.
„Nie, nezbijem.“ Chlapec si očividne vydýchol. „Ale povedz mi niečo.“ Keď prikývol, pokračoval.
„Povedala ti niečo?“
„Nič, pane,“ ukázal mu mincu, ktorú by si zarobil za dva týždne. „Dala mi len toto. Teraz viem, že som to mal ísť niekomu povedať.“
„Áno mal,“ odmlčal sa. Nechcel sa zbytočne zdržovať. „Videl si ktorou cestou išla?“
„Západnou, pane,“ smrkol chlapec a utrel si spotené čelo do rukáva.
„Dobre,“ vstal, ale predtým než sa obrátil mu povedal: „Bež domov chlapče, už je neskoro.“ Chlapec sa široko usmial a keď k nim prišiel Ross a uprel naňho zamračený pohľad, nevinne pokrčil štíhlymi ramenami a upaľoval preč.
„Kôň je pripravený,“ povedal mu Ross.
„Ďakujem.“ Vysadol na tmavý chrbát svojho žrebca a s modlením, aby ju našiel ho popohnal do cvalu.

18.časť

„Deje sa niečo, slečna?“
„Nie... áno,“ zamrmlala. „Vlastne áno.“ Stiahla si rukavice z prstov a sadla si za stôl kde boli pergamenové papiere, atrament a brko. Keď dopísala, poskladala malý papierik a dala ho Emme do ruky zo slovami: „Odnes to strýkovi. Povedz mu, že sa stretneme až doma. Hneď teraz odchádzam.“
„Čože?“ vytreštila oči.
„Nepýtaj sa ma zbytočnosti a choď,“ rozkázala jej Bella. Nechcela tu zostať. Nielen že by sa nevedela pozrieť do očí Edmundovej mamy, nedokázala by sa pozrieť ani naňho. Zobrala si neveľa peňazí, aby sa mohla po ceste domov niekde najesť, nič viac. Hrubý čierny kabát si prehodila cez seba a na hlavu nasadila dámsky cylinder. Na ruky si natiahla kožené rukavice a v duchu bola rada, že si obliekla jazdecké veci a nemusí sa prezliekať.

Snažila sa byť čo najmenej nápadná, pár sluhov sa jej smerom zvedavo obzrelo, našťastie nikto ju po ceste do stajne nezastavil. Takmer si v duchu tlieskala, zarazila sa keď išla stisnúť kľučku na dverách smerom von. Asi desať metrov pred ňou na protiľahlej chodbe stála Anna. Na tvári mala neutrálny výraz, Belle sa zdal trochu smutný. Pozerala na ňu a musela si všimnúť jej oblečenie aj to, že sa nechystá len na prechádzku po záhrade. Bella jej neisto kývla na pozdrav. Anna na moment sklopila pohľad. Už si myslela, že sesternica nič viac neurobí a chcela vyjsť von, no pozrela na ňu a pokývala jej hlavou. Uľavilo sa jej, keď ju Anna obdarila jemným náznakom úsmevu. Potom už naozaj otvorila dvere a vyšla do chladného počasia, ktoré bolo k večeru čoraz neúprosnejšie. Dych sa jej zrážal v malých kryštálikoch, keď vydýchla vzduch z pľúc. Pritiahla si kabát tesnejšie k sebe. Keď požiadala koniara, aby jej priniesol postroj pre Asha, chlapec na ňu najskôr pozeral ako na zjavenie potom sa váhavo pohol, aby jej vyhovel. Bola rada, že nešiel po nikoho dospelého, pretože nikto iný by ju isto teraz neposlúchol a nenechal by ju odísť. Kone mali po večeri, takže keď prišla k Ashovmu stojisku, bol uvoľnený a po celom dni odychovania plný energie. Chlapec sa vrátil a priniesol jej sedlo, v ktorom jazdili chlapi. Ešte než odišiel, upozornila ho, aby jej nepriniesol dámske sedlo. Keď prehodila oťaže cez Ashovu hlavu a chytila sa jeho štice na kohútiku, ľahko vysadla na jeho chrbát. Upravila si sukne, napravila deku, prehodenú cez konské telo a poprosila chlapca, aby jej otvoril veľké dvojkrídlové dvere v stajni. Keď ich ovial mrazivý vzduch, kôň prestupoval z nohy na nohu od nedočkavosti prebehnúť sa. Bella hodila chlapcovi guineu, ktorý ju vo vzduchu zachytil.
„Za mlčanlivosť,“ upresnila ho a chlapec prikývol.
„Dovidenia, slečna.“ Bella sa dotkla končekmi prstov čierneho klobúka a kývla hlavou na znak odzdravenia. Pritlačila holeň v čižmách na boky koňa a vyrazila do tmavého večera.

17.časť

Neuvedomila si, že prespala takmer celý deň, až kým ju Emma neprebudila a neodtiahla závesy, za ktorými zapadalo slnko. Ešte mala dosť času.

„Prosím ťa Emma, prines mi tie zelené vychádzkové šaty a čižmy. Pôjdem sa prejsť.“ Dievča ju poslúchlo a o malý moment sa vrátila s vecami. Pomohla jej so spodnou bielizňou, so šatami a nakoniec aj s jazdeckými čižmami. Navliekla si rukavice a na krk si prehodila šál z kožušiny. Chcela sa ísť pozrieť do stajní na Asha. Keď prešla za druhý roh chodby zastavila sa na zvýšené hlasy za pootvorenými dverami v jednej miestnosti. Bella si ju pamätala ako pracovňu. Nemala v pláne načúvať, zrejme to bol súkromný a dôverný rozhovor. Ale svoju hanbu zahnala tým, že dvere boli pootvorené. Pritisla sa k malej škáročke a v izbe stál v strede Edmund, pred ním sedela jeho matka s bojovým výrazom na tvári. Edmundovi do tváre nevidela. Bol jej otočený chrbtom, no videla jeho dlane a prsty skrútené do pästí. Chvíľu bola pauza, až sa chcela otočiť a ďalej ich nevyrušovať, ale keď spomenuli jej meno, prinútila sa zostať stáť na mieste. Nepočula každé ich slovo.
„...je to ...Edmund! Čo si o sebe vôbec myslíš?“ takmer kričala a Bella mala chuť sa skryť a schúliť sa do klbka.
Edmund odpovedal s takmer vražednou pokojnosťou. „Vieš čo si myslím? Myslím si to, že som dospelý muž. Rozhodnutia voči sebe a tejto rodine pripadli mne a ty by si ich mala rešpektovať. Už nie som malý chlapec a teraz som hlavou rodiny ja.“
Jeho mama si pritisla ruku k hrudi. „Prekvapuje ma, že kvôli obyčajnému mladému dievčaťu sa dokážeš takto správať. Čo Anna a jej rodičia? Stále čakajú, až ju požiadaš o ruku. Nemôžeš porušiť sľub ktorý si dal ich rodine.“
Edmund sa posmešne zasmial. „Prosím ťa. Nie som povinný nikomu, dokonca ani tebe niečo spĺňať. A aby bolo jasno, nikdy som jej otcovi ani Anne nijako nenaznačil, že si ju chcem zobrať. Zvažoval som tú možnosť, ale verejne som to nikdy nepovedal.“
„Čo teraz, chceš si zobrať obyčajné dievča? Sirotu bez peňazí?“ postavila sa a neochvejne si pred neho zastala. Na starú ženu mala guráž postaviť sa Edmundovi. Tento rozhovor ho už začínal unavovať. Chcel ísť za Belliným strýkom a potom rovno k nej do izby. Jeho matka vie liezť niekedy pekne na nervy.
„Nie je obyčajná,“ povedal ticho, zato zreteľne. „Prišla o rodičov to viem. Ale jej strýko je vážený muž. To, že nemá veľké veno pre mňa nič neznamená,“ rozhodným hlasom povedal.
„Samozrejme, na nič iné nepozeráš len na jej peknú tváričku a divokú povahu! Okamžite odvoláš to, čo si jej sľúbil. Ani sa neopovážiš ísť niečo vybavovať s jej strýkom,“ povedala, akoby mu čítala myšlienky. „A hneď teraz pôjdeš za Blandfordovcami.“
Posmešne nadvihol obočie. „Mama myslím, že už nemáš právo mi niečo prikazovať. Tvoje chovanie pripisujem pokročilému veku a nedostatku čerstvého vzduchu. Pokiaľ ide o Annu, pôjdem sa s ňou porozprávať a všetko jej vysvetlím. Hneď potom pôjdem za Isabellou a začnem s tým, že jej poviem o príprave našich zásnub. Potom sa presuniem k tomu... na aký dátum stanovíme dátum sv...“ hovoril to s humorom, ale myslel to vážne.
„Prestaň! Bože chceš ma priviesť do hrobu?“ prudko si vzdychla a s prehnaným gestom sa chytila za srdce. Nato si sadla opäť do kresla. „Edmund, prosím ťa uvažuj rozumne. Nič o tom dievčati nevieš. Nehovor mi, že pár dní ti stačilo na to, aby si sa do nej bezhlavo zaľúbil. Láska je pre hlupákov z nízkych tried. Ľudia z našej vrstvy sa neberú pre city, ale pre...“
„Pre čo mama?“ bol rozzúrený. „Takže aj ty s otcom ste boli len pár dvoch cudzích ľudí? Nechceš, aby som bol šťastný?“
Oči jej zmäkli. „Samozrejme, že chcem. Tvoj otec mi bol najlepším priateľom.“
„Toto pre mňa chceš? Aby som mal manželku ku ktorej budem cítiť len náklonnosť a nič viac? Prepáč mi to, ale uvedomil som si jedno. Život je príliš krátky na to, aby som ho prežil s nesprávnou ženou.“ S týmito slovami chcel opustiť miestnosť a prenikavý hlas jeho mamy ho zastavil.
„Stalo sa niečo, kým ste boli v tom dome?“ Otočil sa tvárou k nej. Jej tvár mu čelila s nemenným výrazom. Pri pohľade na jeho výraz, si to musela domyslieť aj sama. Zvesila plecia a ruky si položila do lona. „Pripravil si ju o nevinnosť Edmund? Odpovedz mi. Zlákala ťa do postele?“
„Nevieš o čom hovoríš. Nikdy na také veci ani nepomyslela,“ odvetil Edmund a Bellu zalialo príjemné teplo.
„Ako to môžeš vedieť?“
„Viem to,“ povedal rozhodne. „Keďže to už vieš, musíš uznať, že je mojou povinnosťou si ju vziať za ženu.“ To príjemné teplo sa zmenilo na chlad. Čo to povedal? Nevedela, či dobre počula. Pocítila prázdny priestor v sebe, kde si doteraz myslela, že praskne od šťastia. Aká bola naivná hus. Myslela, si že k nej prechováva aspoň nejaké city a nie len zmysel pre povinnosť a česť. Nohy sa jej pohli až zrýchlila do behu. Stihla dobehnúť do izby bez toho, aby ju niekto videl. Keď za sebou prudko zavrela dvere, komorná sa vynorila s kúpeľne a vystrašene na ňu pozerala.

16.časť 2/2

Edmund ju odprevadil k dverám jej izby, kde ju už čakala Emma s nečitateľným výrazom a poslušne odvráteným zrakom.
„Oddýchni si,“ zdvihol si jej ruku k perám a pobozkal ju. „Večer prídem pre teba a pôjdeme spolu na večeru.“ Chcela niečo povedať, ale jemne no isto ju postrčil dopredu k plavovlasému dievčaťu a odišiel po dlhej chodbe. Pozerala za ním až pokým nezahol za roh.
„Slečna?“ opýtala sa jej Emma a držala dvere otvorené.
„Ďakujem,“ unavene odvetila, keď ju začala vyzliekať zo šiat a pomohla jej do horúcej vane. Po dlhej jazde v sedle mala stuhnuté svaly. Sem tam prichytila Emmu ako na ňu zvedavo pozerá. Keď ju zabalila do župana, posadila sa na diván pred zrkadlo. Vybrala jej sponky z narýchlo urobeného účesu a kefou s jemnými štetinami začala rozčesávať mokré pramene.
„Je to až tak vidieť?“ opýtala sa ticho Bella. Nevedela presne na čo sa pýta, vedela ale, že ju určite pochopí.
„Prepáčte, slečna.“ Dievča sklonilo hlavu.
„Je?“ dožadovala sa odpovede. Dievča sa milo usmialo, ale bola ticho.
Rozhodla sa prejsť k inej téme. „Moja sesternica... je ešte tu?“
„Áno, takmer všetci hostia už odišli okrem nich.“ Emma jej začala pliesť rozčesané vlasy do dvoch vrkočov.
„A môj strýko?“
„Čo by ste chceli vedieť?“
„Ako sa mu darilo?“ Popravde sa jej nechcelo vôbec zhovárať, ale nejako si chcela odpútať myseľ.
„Väčšinu času bol vo svojej izbe alebo k knižnici,“ odvetilo dievča.
Bella poslala Emmu preč, keď si položila unavené telo na mäkký matrac a prikryla sa jemnými obliečkami. Takmer hneď, keď zatvorila oči, zaspala spánkom bezsenným.

Ak sem hodíte aspoň dva komentáre, pridám sem hneď ďalšiu, ak nie, bude tu tak pred večerom :)