5.časť 2/2

Užite si časť, dúfam, že sa vám bude páčiť. :) A taktiež aj pri tejto časti odporúčam pustiť si pesničky, ktoré sú pri texte. Nešli mi vložiť ako videá, tak si na ne kliknite. Písala som to popri nich, takže myslím, že sa vám to dodá zážitok k čítaniu. :D ;)

http://www.youtube.com/watch?v=LQ1cE0rt0cY

Miesto, kde sa konala párty Josha Adamsa, bolo pár kilometrov od mesta na západ. Bola to dvojpodlažná chata na pláži. Dokonalé miesto, kde na vás nezavolajú policajtov za nočné rušenie, pretože tu v okolí nebolo nič iné. Hlasnú hudbu cez tenké drevené steny chaty bolo počuť už z niekoľko stoviek metrov. Na Bonie bolo vidieť aká je nedočkavá. Z jej širokého úsmevu som sa musela usmiať aj ja. Bol tu možno celý maturitný ročník a zrejme aj nižšie ročníky. Hudba bola taká hlasná, že ľudia tancovali dokonca aj na verande. Predné dvojité dvere boli otvorené a masu ľudí natlačených vo vnútri bolo vidieť už zvonku. Celý dom bol osvetlený. Vonku vysely desiatky lampiónov rôznych farieb a vnútri svetlu dopomohla elektrina. Väčšina tu určite nebola triezva. Takmer každý mal v ruke pohár s alkoholom, niektorí postávali aj pri dome a fajčili. Najmä dievčatá boli odviazanejšie než zvyčajne. Niektoré tancovali len v podprsenkách, za čo si od chlapcov vyslúžili oplzlé reči, no hlavné bolo, že každý sa bavil. Bonie zastala na štrkovom parkovisku. Tesne nás minul džíp v ktorom boli chlapci, všetci len v nohaviciach a šatkách s pomaľovanými tvárami. Zavýjali a hlasno kričali pre mňa, nezrozumiteľné veci. Usúdila som, že sú to nejaký športovci, podľa ich typu postavy. Vystúpili sme z auta a mierili dovnútra. Niekoľko ľudí nám zakývalo na pozdrav. Keď som už stúpala po schodíkoch na verandu, okolo mňa sa prehnalo dievča aby sa vonku vyvracalo.  

"Nájdeme Josha?" Musela som kričať Bonie, aby ma počula.

"Čo?" Samozrejme nepočula.

"Ideme nájsť Josha?" Kričala som jej do ucha. To už počula a prikývla. No nájsť niekoho konkrétneho v tejto mase ľudí bolo takmer nemožné. Keď sme sa predierali cez tancujúce telá, oblapili ma čiesi ruky a ťahali ma tancovať.

"Prepáč," odtrhlo odo mňa nejaké dievča dotieravého chlapca, "Steve má už na dnes dosť," zasmiala sa a ťahala opitého chlapca preč. Prišli sme do kuchyne z ktorej bol v podstate urobený bar. Boli tu sudy z pivom, fľašky rôzneho alkoholu a všimla som si aj pár pohodených šúľaných cigariet na kuchynskej linke.

"Leah, ahoj!" Zakričala Bonie a ťahala ma k dievčaťu, ktorá stála pri fľaškách a miešala ich.

"Bons!" Objala ju, "máš sa?"

"Leah, toto je Ami Ettová," predstavila ma, "a Ami, toto je Leah Greenová."

"Ahoj, Ami. Rada ťa spoznávam."

"Ja tak isto," odvetila som. Nejaký chlapec ju chytil zozadu za boky a bradu si položil na jej rameno.

"Bonie, čau," pozdravil ju a potom sa pozrel na mňa, "ahoj kočka, ja som Chris," z úsmevom sa predstavil a natiahol ku mne ruku.

"Ahoj Chris, ja som Noami." Potriasla som si s ním a tiež som sa usmiala. Usúdila som, že spolu chodia, keď jej začal jemne hrýzť krk. Zatiaľ čo Chris bol od Leah vyšší o celú hlavu, mal blond strapaté vlasy a hnedé oči, Leah mala gaštanové vlasy po ramená, bledo hnedé veľké oči a jemné pehy na nose.

"Neviete kde je Josh?" Opýtala sa ich Bonie.

"Pred chvílou išiel okolo. Dáte si niečo?" Opýtala sa Leah.

"Ja tu rozhodne nechcem byť jediná triezva," zahlásila som so smiechom.

"To dievča sa mi páči," zasmial sa Chris so mnou a podal Leah dva plastové poháre. Keď nám podala poháre, ich obsah bol zelenej farby. Rozlúčili sme sa a prešli popri chlapcoch pri sude s pivom, ako sa predbiehajú o to, kto ho dokáže viac vypiť. Boli bez tričiek a pivo im stekalo od krku až po brucho.  

"Josh!" Zakričala som, keď som ho uvidela a ukázala Bonie, kde stál.

Bol vonku na terase a bavil sa so skupinkou chlapcov, kde som si všimla aj Rena, ktorý stál hneď vedľa neho. Keď si nás všimol, nechal debatujúcich chlapcov tak a išiel nám naproti.

"Ahoj," objala ho Bonie.

"Super párty, Josh," objala som ho tiež.

"Som rád, že sa vám páči. Bonie na chvíľu si ťa požičiam. Ideš si zatancovať?" Usmial sa na ňu a Bonie sa z otázkou otočila ku mne.

"Bež!" Zakričala som tak, aby ma počula. Prikývla a usmiala sa na Josha, ktorý ju už ťahal dovnútra.

http://www.youtube.com/watch?v=CDdX5GXwifY

                                                                                                                                                

Rozhliadla som sa okolo seba a spoznala pár ľudí, s ktorými som sa pozdravila. Pomaly som dopila svoj "kokteil" a potrebovala som si na chvíľu sadnúť. Účinok bol rýchly a dym od cigariet, ktorý bol všade, urobil tiež svoje. Zišla som s terasy a usúdila, že čerstvejší vzduch mi prospeje. Kráčala som po piesku, bližšie k moru. Blízko terasy boli v piesku fakle z ktorých vychádzal oheň a osvetľoval tak tmavú noc. Sadla som si ďalej od nich, no dosť blízko na to, aby som nebola úplne v tme. Nohy som vystrela pred seba a pohár položila vedľa seba. Zavrela som oči a pár krát sa zhlboka nadýchla. Vôňa mora a vlny narážajúce o kamenné mólo neďaleko brehu, moju hlavu upokojili a prestala sa mi točiť.  

"Môžem si prisadnúť?" Vystrašil ma známy hlas. Ren stál nado mnou s úsmevom na perách.

"Áno. Prepáč zľakla som sa, nevedela som, že sem niekto príde," odvetila som.  

"Všimol som si, že si išla preč, tak som ťa prišiel skontrolovať či si v poriadku," opýtal sa s otázkou v očiach a sadol si tesne pri mňa.

"Len sa mi trochu točila hlava, to je všetko." Keď som sa nič nechystala dodať, pokračoval.

"Môžem sa ťa niečo opýtať?"

"Iste," odvetila som a znovu zatvorila oči a zhlboka dýchala. Snažila som sa upokojiť, no tentoraz nebol na vine alkohol, ale dotyčný, ktorý sedel pri mne.

"Neviem za zbaviť pocitu, že si ku mne odmeraná. Urobil som niečo?" Pozeral sa mi do tváre, zatiaľ čo ja som sa urputne snažila pozerať pred seba. Tak veľmi som chcela na neho nepozrieť, ale moje telo si robilo čo chcelo a dávno prestávalo počúvať príkazy od mozgu. Otočila som sa k nemu. Na sebe mal čierne tričko, ktoré mu obopínalo trup a výrazne sa pod ním črtala postava plavca. Mal krémové nohavice a bol bosý. Jeho tmavo-modré oči pôsobili v tejto tme ako čierne a čierne vlasy sa mu jemne kučeravili. Bol ako mramorová socha Apolóna. Dokonalý.

"Nie, nič si nespravil, len..." povzdychla som si a odvrátila som zrak.

"Len?.."

"Nič. Len, nič. Dozvedela som sa o Emily a...," slová mi zamrzli v puse a v duchu som si karhala, aká som hlúpa. Zašla som priďaleko.

"Takže už vieš to o Emily...," odvrátil sa a pozrel na oceán.

"Prepáč, nemala som to vyťahovať."

"To je v pohode. Dokážem sa o nej s niekým baviť. Nebolí to tak ako na začiatku," slabo sa usmial.

"Veľmi si ju ľúbil však?" Opýtala som sa potichu.

"Keď sme mali ešte len 14, povedali sme si, že sa zoberieme," slabo sa zasmial, "mali sme veľké plány a zrazu sa to všetko zosypalo. Bola mi zároveň najlepšou priateľkou. Emily bola dievča, aké nestretneš len tak na ulici."

"Povedz mi o nej niečo," povzbudila som ho. Skrčila som kolená a objala si ich.

"Väčšina ľudí sa o nej nerada baví," pozrel sa na mňa.

"Ja nepatrím do väčšiny."

"Nie, to nepatríš." Chvíľu bolo ticho, potom sa mi zadíval do očí a nahol sa ku mne.

"Vuhú," okolo nás sa prehnala skupinka vyzlečených chlapcov len v boxerkách a mierili do vody.

Ren sa odo mňa na moment odtiahol a keď ho jeden z chlapcov zbadal, potľapkal ho po ramene.

"Ren, pridaj sa k nám!" Smial sa.

"Vďaka Dax, ale myslím, že chcem zostať suchý," odvetil mu. Keď sa znovu ku mne obrátil a jeho dych som už cítila pri mojich ústach, odtlačila som ho. Chcela som to, ale nie takto.

"Ren, myslím, že si veľa vypil. A naviac ten rozhovor o Emily...," postavila som sa.

"Nie, ja som nep...," zvraštil obočie a vyzeral zmetene, "Ami, počkaj!" Kričal za mnou, keď som kráčala preč.  

Našla som Bonie medzi Chrisom, Leah a nejakým chlapcom.

"Ami, toto je Nate. Nate toto je Ami," predstavila nás, keď som k nim podišla a pozdravila som pekného hnedovlasého chlapca.

"Čo sa stalo maličká?" Chris ma chytil za rameno, pretože si všimol moje zaslzené oči. Vytvorila som aspoň slabý úsmev.  

"Vôbec nič," zaklamala som, "Bonie neni mi dobre, nevadí ak už pôjdeme?"

"Jasné, nieje problém." Za ňou sa zjavil Josh a dal jej mľaskavú pusu na líce.  

"Už odchádzate?" Opýtal sa smutne.

"Kto odchádza?" Podišlo k nám dievča, ktoré odo mňa dostalo toho chlapca ešte keď sme prišli. Mala dlhé čierne rovné vlasy a orieškovo hnedé oči. Zrejme mala záverečnú, ako sa zdalo. V ruke mala pohár a ledva chodila.

"Tayla, nechceš si dať už pauzu?" Leah sa jej snažila zobrať pohár.

"Počuj Bonie, ak tu chceš zostať, mi Ami hodíme domov. Aj tak už ideme," navrhol Nate. Josh sa rozžiaril ako slniečko, no Bonie ho hneď zarazila.

"Nie, prišla som s Ami a s ňou aj odídem," zamietla. Práve vtedy som si všimla Rena, ako prišiel z vonku a obzeral sa po miestnosti. Keď ma zbadal, pretláčal sa pomedzi ľudí našim smerom.

"Nie, Bonie to je v poriadku," usmiala som sa rýchlo, "Nate to bude od teba milé. Môžeme ísť?"

"Poďme." K nám sa pripojil aj Chris a zobrali sme aj Taylu, ktorú Nate musel podoprieť. Chris dal Leah dlhú pusu a z každým sme sa rozlúčili. Keď sme vyšli na čerstvý vzduch a nastúpili do auta, vydýchla som si. Na dnešný večer som mala dosť.  

5.časť 1/2

                                        

Odporúčam si pustiť aj pesničku popri čítaní a ešte malý dodatok: ak ste ešte nezahlasovali v mojej ankete tak to prosím urobte. Prajem pekné čítanie! :)
PS: Pokračovanie 5.časti tu bude možno ešte dnes, tak neskoršie večer.

Na zvuk zvončeka som svižne zbehla dolu po schodoch a otvorila dvere.

"Ahoj, pripravená na žúrku?" pozdravila ma Bonie so širokým úsmevom. Musela som uznať, že sa naozaj nahodila. Čierne vlny jej padali voľne na plecia a chrbát, na ústach mala jemne červený lesk, oblečenú mala koženú bundu, krátke riflové gate s vyšším pásom, biele voľné tielko a obuté mala čierne členkové topánky. Ako vždy, mala so sebou aj fotoaparát a úsmev jej na perách taktiež nesmel chýbať. Od pondelka sme sa dosť spoznali a dá sa povedať, že je to moja spriaznená duša na Hamiltonskej strednej. Bez nej by som bola zrejme stratená. Po tom, čo mi povedala o Renovom predošlom dievčati, som sa mu pokúšala vyhnúť. Keď som išla s Bonie a náhodou sa pri nás pristavil aj s kamarátmi, len som slušne odzdravila a odvetila na krátke otázky. No seba som oklamať aj tak nemohla. Čím ďalej, tým viac sa mi páčil. Nie len po fyzickej stránke, ale aj po tej mentálnej. Niektorí ľudia nechápu, ako je možné, že sa niekomu môže páčiť človek po psychickej stránke, ba priam sa do nej zaľúbiť. Ale išlo z neho niečo viac, ako z obyčajných chlapcov. Niečo, čo sa mi ešte pri iných nestalo. Keď sa na mňa usmial, očervenela som a vždy som mala chuť zdupkať. Vedela som, že zaľúbiť sa, robiť si nádej na niekoho, kto vám potom zlomí srdce nie je dobrý nápad. Videla som Rena rozprávať sa s dievčatami, ktoré by si iný chlapec všimol a využil by príležitosť, že sa s ním taká baba vôbec rozpráva. Ren sa len vždy slušne vyvliekol z akýchkoľvek flirtovacích rečí a na návrhy o "doučovaní z matiky" reagoval vždy rovnako. Nebolo pochýb, že u mňa by to nebolo niečo iné. Radšej to zastaviť teraz, než to zájde priďaleko a začnem si robiť nádeje. S Bonie som sa o tom už nerozprávala, no jej pozornosti to ujsť nemohlo. Keď si sadla v mojej izbe na posteľ, zvedavo si ma obzerala.

"Deje sa niečo Ami?"

"Áno, deje sa to, že neviem, čo si obliecť," povzdychla som si a asi desiaty krát sa pozerala do šatníka s rukami podopretými na boku.

"To nemyslím. Mám na mysli, či sa deje niečo s Renom?" Opýtala sa opatrne.

"Ako to myslíš?" Odvrátila som pohľad.

"Ja len, zdá sa mi, akoby si ho ignorovala. Vystrašilo ťa niečo, čo som ti povedala o Emily?"

"Emily?" Otočila som sa so zvrašteným obočím, načo pokrútila hlavou.

"Bože, Noami! Niekedy si myslím, že si fakt nechápavá," zasmiala sa, no hneď sa dobrá nálada aj pominula, "tak sa volalo to dievča. Ja som ju tiež poznala. Dokonca to bola moja kamarátka, ale bolo to už pred dvoma rokmi. Nemáš dôvod sa nejako vyhýbať Renovi. Myslím, že aspoň kamarátka s ním môžeš byť," usmiala sa na mňa.

"Áno," zamumlala som, "prosím, pomôžeš mi vybrať niečo?" Zmenila som tému a ukázala na veci.

"Jasné," postavila sa a podišla ku mne. Chvíľu rozmýšľala, nakoniec vybrala korzet s kvetinovým vzorom a k tomu čiernu úzku sukňu s vyšším pásom.

"Korzet?" Neveriacky som sa na ňu dívala, "myslela som, že si oblečiem niečo, .. no niečo čo nebude také vyzývavé."

"Ale chod, všetky dievčatá tam budú mať niečo podobné."

"Ty si normálne oblečená," namietla som. Bonie si vyzliekla koženú bundu a ukázala na chrbát, ktorý mala holý. Nič len čierna podprsenka. Tričko bolo vzadu vykrojené.

"Tak fajn, ale oblečiem si aj bundu," povedala som.

"A ešte niečo, čo si obuješ?" Opýtala sa ma. Vytiahla čierne lodičky a zamávala mi nimi pred očami.

"To v žiadnom prípade! Chcem si to tam užiť a nie celý večer nariekať nad tým, ako ma bolia nohy," rázne som zamietla a obula si moje obľúbené členkové čierne topánky bez opätku. Podobné aké mala aj Bonie. Vlasy som si len rozpustila. Na očiach som mala tenkú linku a na pery som si dala rúž. Obliekla som si ešte riflovú bundu, ktorá čiastočne zakrívala môj bohatý dekolt vďaka korzetu a otočila som sa k Bonie.

"Môže byť?"

"Jasné, poďme!"

Ešte včera sme sa dohodli, že Bonie bude môj odvoz. Nastúpili sme do jej červeného wranglera, podobného akého mám ja, len o niečo novšieho. Rodičom som ešte z auta zakývala a vyrazili sme do čiernej noci.

4.časť 2/2

Zvyšné hodiny som sa poväčšinou len zoznamovala s učiteľmi a s Renom ani s Bonie som už hodiny nemala. Keď som sa rozhodovala, kam si sadnúť, Bonie ma kývaním rukou zavolala k sebe. Sedela vonku na trávniku s vystretými nohami, kde sedelo veľa ľudí, ale len väčšinou osamote.

"Čo tak sama?" Opýtala som sa a sadla si vedľa nej.

"Neviem, som asi samotár čo sa týka jedenia. Vlastne nezapadám ani do jednej zo školských skupín," ukázala naokolo. Mala na mysli roztlieskavačky, ľudí s vedeckého krúžku a podobne.

"Aha a čo nováčikovia?" Usmiala som sa a nadvihla obočie. Rozbalila som si nutričnú tyčinku a vystrela nohy pred seba.

"Ty sa mi páčiš," usmiala sa na mňa, "a mám taký dojem, že mi tu založíme novú celkom jedinečnú skupinku ľudí."

"Beriem ťa za slovo. Ale čo som si všimla poznáš celkom dosť ľudí, nie?"

"Jasné, kamarátim sa takmer so všetkými čo niečo znamenajú, ale nemám moc záujem byť s nimi najlepšia kamoška," mrkla na mňa, "hlavne čo sa týka dievčat. Vieš neni som na tie veci typu BFF" pri poslednom slove pokrčila prstami a naznačila uvodzovky, "a aby dievča sedelo so športovcami, tak taká výsada tu ešte neni zavedená," zasmiala sa.

"Takže Ren a Josh patria pod aký rebríček?" Bonie, ktorá sa za ten čas na mňa ani nepozrela, pretože si niečo robila na foťáku, sa po mojej poslednej otázke na mňa zvedavo pozrela.

"Ren a Josh sú pod rebríčkom športovci. Hrajú v družstve vodného póla, kde je Ren kapitánom," zase obrátila svoju plnú pozornosť foťáku.

"A ten Ren, čo je zač?" Zatiahla som akoby náhodou.

"Počuj, nepáči sa tu niekomu Ren?" S pobaveným úškrnom sa na mňa opäť otočila.

"Čože? Nie!" Protestovala som. Keď jej úškľabok nepovolil, vzdala som to. "Možno. Zdá sa mi celkom milý, to je všetko."

"Nuž, nelíšiš sa od ktoréhokoľvek dievčaťa na škole. Dokonca aj mne sa páčil, keď som ho ešte moc nepoznala," zamyslela sa, "áno bolo to minulý rok. Povedala som mu to a on ma veľmi citlivo poslal kade ľahšie a povedal mi, že by sme mohli byť kamaráti. Potom ma zoznámil aj s ostatnými chalanmi z družstva a odvtedy som sa pozoznamovala skoro zo všetkými zo školy."

"Vieš to je ten chalan, čo som ti spomínala, že mi pomohol nájsť tú triedu ešte ráno," povedala som. Mierne prižmúrila oči a tentoraz som si vyslúžila od nej plnú pozornosť.

"Pozri Ami," stíšila hlas a naklonila sa ku mne, "Ren je pekný, obľúbený, s každým vychádza dobre, je kapitán vodno-pólového družstva, dokonca hráva aj futbal, kde je Quarterback, čo skoro znamená to isté ako kapitán. Áno, v podstate dokonalý chlapec, lenže on si dievčatá nevšíma, potom čo...," nestihla dopovedať.

"Počkaj, chceš mi povedať, že on je to?" Skočila som jej do reči.

"Preboha Ami, nechaj ma dopovedať. Nie je gay! Len," odmlčala sa a odvrátila odo mňa zrak, "vieš nerada o tom rozprávam, ale okej. Chodil s jedným dievčaťom. Boli spolu od ôsmej triedy a vydržalo im to až do druhého ročníka, ale to dievča malo autonehodu keď išla s rodičmi. Bol tu s toho fakt ošiaľ. Všetci jej chodili zapaľovať sviečky pred jej skrinku, na pohrebe bola polovica mesta a Renovi stále každý prial úprimnú sústrasť a pýtali sa ho ako sa má. Čo myslíš, ako sa asi mohol cítiť, keď mu to stále niekto pripomínal? Keď sa to ako tak utriaslo a dievčatá zistili, že je volný, začal sa stavať zástup dievčat. Lenže on ju naozaj ľúbil a odvtedy nemal nikoho. Každú poslal preč." 

"Ja," preglgla som, "naozaj neviem čo na to povedať. Bože, neviem si to ani predstaviť," habkala som slová, "čo sa stalo s jej rodičmi?"

"Jej mama musela brať antipsychotiká a odsťahovali sa preč," za ten deň čo som ju poznala, mala neustále sviežu tvár a na perách jej svietil úsmev, no teraz ju mala pochmúrnu a pery stisnuté. Zrak som uprela do zeme a keď videla, že nič nepoviem, dodala: "nerob si nádeje Noami, urobí presne to, čo robí už dva roky. Odmietne ťa. Radím ti, nerob si nádeje." Pozrela som sa na ňu a jej pery ma obdarili jemným úsmevom v ktorom bola ľútosť aj smútok. Oči mi mimovoľne pozreli pred seba, kde sedel Ren s kamarátmi na jednom z vonkajších stolov. Keď si všimol, že naňho hľadím, radšej som odvrátila zrak.


PS: Tu je malý dodatok ohľadom toho Amerického futbalu. Sú tu zostavy hráčov, kde je aj práve vysvetlený význam Quarterback-a. Odporúčam prečítať, aspoň sa aj v tomto ohľade lepšie včítate do postavy (Rena). 

Rozostavenie hráčov na ihrisku v Americkom futbale

Admin

Zrejme ste si všimli, že dosť často mením vzhľad blogu, no tentoraz by som to chcela už aj nechať takto ako to je na dlhšie. Šablóny nemením často, teda vlastne skoro vôbec, len pozadie a to podla toho o čom píšem. Keď som písala prvú poviedku, tú predstavovalo Anglicko - Londýn. Teraz píšem poviedku, ktorú predstavuje Kanada. Takže,.. chcem vás poprosiť, aby ste si našli tých 5 sekúnd čas a klikli na jednu z odpovedí v ankete. Jednak aj preto, či sa vám páči vzhľad blogu a aj preto, aby som vedela, koľkí to tu čítate. S pozdravom Borie. xxx

4.časť 1/2

Pred druhou hodinou som čakala v lavici o trochu skôr. Po prvej hodine meškania, som nemala za potrebu mať prednášku o dochádzke aj na druhej.

"Ahoj," pozdravila Bonie a sadla si do lavice vedľa mňa.

"Ahoj, mimochodom ďakujem. Na prvú hodinu som prišla o desať minút neskôr, ešte že mi ten chalan ukázal kde je učebňa inak..."  

"Aký chlapec?" Bonie mi skočila do reči a vyberala si z tašky knihu.

"Ako to mám vedieť? Som tu prvý deň," zaškerila som sa.

"Aha jasné. Aspoň mi ho skús popísať," zamrmlala a začala niečo rýchlo písať do zošita.

"Vysoký, čierne vlasy, tmavé oči, zdal sa mi ako športovec a zrejme chodí do školy na motorke," premýšľala som z našpúlenými ústami.

"Veľa ľudí tu chodí na motorke," hovorila si nahlas pre seba, no nakoniec pokrčila ramenami. Ďalej začala niečo rozprávať, no to som ju už nevnímala. Do triedy vošiel chlapec z chodby a na niečom sa smial spolu s kamarátom. Jeho smiech bol naozaj nákazlivý a nedalo mi neusmiať sa. Zastavili sa vedľa Bonie.

"Ahoj, Bonie." Pozdravil ju ten druhý chalan z úsmevom.

"Ahoj Josh," usmiala sa, "Ren," kývla mu hlavou na pozdrav. Takže Ren. Uvedomila som si, že sa ešte stále usmievam a ked si ma Ren všimol, usmial sa tiež.

"Och prepáčte, toto je Ami. Ami toto je Ren a Josh," predstavila nás. Odzdravila som ich a Josh mi kývol hlavou a Ren sa ešte stále usmieval.

"Bonie dúfam, že sa v piatok vidíme a prines aj kamošku," žmurkol na mňa a pobrali sa ďalej. Obzrela som sa dozadu, kde si Ren sadol za mňa a Josh hneď zaňho. Chcela som sa Bonie niečo opýtať, no do triedy vošiel profesor. Ťažké knihy hodil na stôl a to doslova. Nadiktoval číslo strany, ktorú si máme nalistovať.

"Pán Adams," oslovil Josha, "nechceli by ste nám ozrejmiť o čom sa chystáme čítať?"

"Ďakujem, ale ani nechcem," odpovedal a spolu s ním sa zasmialo aj pár študentov.

"Áno, veľmi vtipné. Zdá sa, že sa dobre bavíte pán Turner," oslovil tentoraz Rena, "čo tak vy? Určite dokážete preložiť nadpis textu, a budem taký dobrý, že vám za to dám aj známku." Nastalo nepríjemné ticho. Pozrela som na text dlhého článku v knihe a poľahky ho preložila.

"Je o Veľkej francúzskej revolúcií v roku 1789 k nastoleniu prvej francúzskej republiky a zmene stavovskej spoločnosti na občiansku." Odpovedala som. Učiteľ sa zamyslene na mňa pozrel.

"Veľmi dobre, vy ste tá nová študentka z Kalifornie je tak?"

"Áno," odpovedala som krátko.

"Potom slečna, čo keby ste nám prečítali aj začiatok textu?" Usmial sa, no nie príjemne, "veľmi rád vám dám prvú známku v tomto pol roku." Priznám sa, moje úmysli neboli veľmi čisté. Chcela som zapôsobiť.

"Dobre to stačí," povedal mi po prvých dvoch slohách, "čítate naozaj plynulo a bezchybne. Študovali ste vo Francúzsku?"

"Áno, bývala som tam tri roky," odvetila som bez záujmu. Nenávidím sa pred niekým vyťahovať, no neznášam keď sa nejaký učiteľ vyvyšuje na žiakoch. Francúzštinu som sa takmer nemusela ani učiť, keď sme sa odtiaľ presťahovali, no nič podobné som na iných školách nerobila. Bonie sa na mňa vyškierala a ukazovala mi palec hore. Keď spýtavo nadvihla obočie len som pokrčila ramenami. Na stole mi pristál papierik. Pozrela som na učiteľa, či to nevidel, no ten niečo zápalisto škriabal na tabuľu. Papierik som roztvorila a stálo na ňom len: "Ďakujem -R".

3.časť

Do tejto časti som pridala aj krátky úsek z "jeho" pohľadu, no celkovo ich nebude veľa. Väčšinou to bude písané len z jej (Noami) pohľadu. Príjemné čítanie prajem! xx

Nedeľu som strávila vybalovaním vecí, najskôr vo svojej izbe, potom som pomáhala mame a nakoniec otcovi so záhradou. Po menšom boji s kosačkou, sme to zvládli a do domu sme prišli akurát včas na večeru. Od kedy som si dom prvý krát obzerala, čo bolo od včera, celkom sa to tu zútulnilo. Veľa nábytku tu nebolo, no s našimi vecami som sa tu lepšie zabývala. Na večeru sme mali pečenú rybu. Keď som dojedla, umyla som riad a ako mátoha sa odvliekla do izby. Každý sval si odo mňa vyžadoval odpočinok a mozog mi blikal v hlave len jednu vec. Posteľ. Dala som si sprchu, obliekla pyžamo a v papučiach skočila do postele. Pred tým, než som zhasla svetlo, budík som nastavila na siedmu ráno. Takmer hneď ako sa moja izba ponorila do tmy, som zaspala hlbokým spánkom.

Budík bol tá posledná vec, ktorú som chcela počuť. Z takmer zavretými očami som sa dostala do kúpeľne. Po polhodine v kúpeľni, som stála pred šatníkom, rozmíšľajúc čo si obliecť. Bolo tu o niečo chladnejšie než v LA, tak som si vytiahla slim rifle, šnurovacie členkové topánky a obyčajné biele tielko. Navrch som si dala ešte čiernu koženú bundu, tenký šál a do čiernej tašky som si zbalila pár zošitov a dve perá. Na ruku som si zapla hodinky, ktoré som dostala od rodičov na narodeniny a mohla som vyraziť. V kuchyni ma čakali vysmiaty rodičia. Radšej som si zobrala obed, vodu a trielila do garáže.

Nasadla som do auta a o pár minút sa už viezla po uliciach mesta. Cesta do školy mi trvala za posledné roky najkratšie. Za prekvapivých pätnásť minút som bola pred školou "Patrika Hamiltona". Bolo len niečo pred ôsmou, to znamená pár minút pred zvonením, takže miesto som si našla až na konci parkoviska. Mala som namierené do riaditeľne. Na sekretariáte ma privítala milá staršia pani, ktorej som podpísala nejaké papiere, dala mi rozvrh mojich hodín a kód na skrinku.

"Á, Bonie?" Oslovila sekretárka nejaké dievča, čo prechádzalo okolo z dverí riaditeľne, keď som už odchádzala.

"Áno?" Ozvala sa a z jej pohľadu som si všimla, že teraz nemá moc náladu na nijaké rozhovory, čo si sekretárka zrejme nevšimla.

"Prosím, preveď tu novú slečnu a ukáž jej, kde čo je," usmiala sa, nasadila si okuliare a pustila sa do rozrobených papierov.

"Jasne. Pod," kývla mi rukou a mierila k dverám. Prvých pár metrov som si ju obzerala. Bola to nižšia čiernovláska, snedšej pleti s tmavými očami. Všimla som si, že má na krku zavesený digitálny foťák.

"Takže, ty si Bonie?" Nadhodila som.

"Ach. Prepáč, trochu ma vytočil riaditeľ. Učiteľka sa sťažovala, že vyvesujem fotky na internet, kde je aj ona. Som Bonie Grattonová a obvykle som neni taká nepríjemná na nováčikov," uškrnula sa a podala mi ruku.

"To je v pohode, ja som Noami Ettová, ale môžeš ma volať Ami," potriasla som si s ňou rukou, "a čo presne fotíš?"

"Vlastne všetko. Od školy, cez učiteľov, ak sú zaujímaví, až po prírodu," usmiala sa a nečakane si zdvihla fotoaparát k tvári a vyfotila ma.

"Čože? Musíš ma varovať," zasmiala som sa, "prosím ťa, ukážeš mi skrinku? Nemám tušenia, kde sa nachádza," odvetila som. Pozrela mi na číslo do papiera.

"Jasné. Tu ju máš," ukázala pred nami na skrinky, "máme spolu druhú hodinu. Francúzštinu," uškrnula sa, "rada som ťa spoznala, vidíme sa na hodine. Teraz už musím ísť. Pá."

"Čo? Počkaj, neviem kde je učebňa s fyzikou, ktorú mám prvú hodinu!" No už ma nepočula pri tom hluku okolo. Fajn, nejako to nájdem. Na moje zdesenie zazvonilo. Rýchlo som si nahádzala knihy do skrinky a do tašky dala len knihu a jeden zošit. Chodba sa čím ďalej tým viac vyprázdňovala a keď zazvonilo už druhý krát, chytala ma mierna panika. No super! Prvý deň v novej škole a rovno prídem neskoro. Vďaka Bonie Grattonová. Na chodbách nakoniec neostal nikto, dokonca som nenašla ani tie hlúpe upratovačky. Keď ich treba tak sú tu neni! Nos som mala na papieri a snažila sa vylúštiť číslo mojej triedy.

Ren

Keď som utekal po chodbe, ešte vždy som mal na hlave prilbu. Zastal som, rozopol si remienok na nej a dal dole, na moje prekvapenie som si myslel, že na chodbách už nikto nebude. No uvidel som dievča, ktoré ma nezaregistrovalo a na niečo hľadela v papieri. Bol som od nej len pár metrov. Na škole poznám minimálne po tvári každého, ale toto dievča je tu zrejme nové. Mala vlnité blond vlasy do pol chrbta a bola chudej postavy.

"Prepáč, môžem ti pomôcť?" Oslovil som ju. Hneď sa otočila. Mala tie najkrajšie oči, aké som kedy videl. Boli sýtej zelenej farby, naozaj nezvyčajné.  

"Prosím?" Trochu bola vyvedená z rovnováhy, čo sa o mne dalo tiež povedať.

"No.Ehm... vypadala si, ako že niečo hľadáš. Chceš pomôcť?" Vybľabotal som.

"Ja vlastne,... bolo by od teba milé, keby si mi povedal, kde sa nachádza táto učebňa," povedala a ukázala prstom na papieri.

Noami

Pomaly som sa otočila a uvidela som za sebou stáť dobre vyzerajúceho chlapca. Od pohľadu nemal zrejme viac ako osemnásť. Bol odo mňa vyšší o pol hlavy a mal silné, dobre stavané vyšportované telo. Gombíky na šedom tričku mal na vrchu rozopnuté a odhaľoval tak svoju hladkú, vypracovanú, zlatisto bronzovú hruď. Bože. Čo to so mnou je? V živote som na nikoho takto necivela. Mal tmavé rifle, čierne vysoké botasky, kožennú tmavú bundu a v ruke držal čiernu prilbu. Lesklé krátke čierne vlasy mu rástli do strán od tváre a na šiji sa jemne kučeravili. Mal na nich trochu gélu a spod trička som si všimla na jeho krku tenkú retiazku.

Najviac ma však fascinovali jeho oči. Na odtieň rovnaká tmavomodrá farba kobaltu.

"Prosím?" Nakoniec som mu odvetila, pretože otázku, ktorú mi položil som nezaregistrovala.

"No. Vypadala si, ako že niečo hľadáš. Chceš pomôcť?" Opýtal sa a nadvihol obočie.

"Ja vlastne,... bolo by od teba milé, keby si mi povedal, kde sa nachádza táto učebňa," ukázala som prstom na papieri. V milom afekte prižmúril oči a naklonil sa bližšie ku mne s pohľadom na papieri. Mimovoľne som sa usmiala.

"Je to na konci tejto chodby, posledné dvere vľavo. Fitzhug ti to pre tento krát odpustí, kedže usudzujem, že si tu nová, ale radšej si dávaj pozor na meškanie," uškrnul sa.

"To budem a ďakujem," usmiala som sa a vykročila po chodbe. Pred dverami som sa ešte raz obzrela, no chodba bola už prázdna.

2.časť

Zmenila som názov poviedky, dúfam, že sa vám páči. Aj keď je táto časť dlhšia, je to väčšinou kôli opisu. Pekné čítanie prajem. xx


Keď sme prechádzali cez mesto Viktoria, doslova to bol iný film. Ľudia tu mali iný štýl, autá ktoré sme míňali boli väčšinou dodávky alebo terénne autá. V duchu som ďakovala svojmu inštinktu, že som si vybrala za auto môj džíp. Nejaký malý Mini Cooper, ktorý mala polovica dievčat na predošlej škole by tu zrejme dosť vyčíňal. Išli sme popri pláži, bol už síce september, ale bolo ešte celkom teplo. Všimla som si pár ľudí na vlnách, no nemali bikini ale neoprény. Aj keď je vzduch ešte pomerne teplý, voda je zrejme studená, tak ako som si myslela. Malé mesto, sa mi nezdalo až také malé ako som si predstavovala. Bolo to príjemné mesto, centrum tvorili kaviarničky, obchod s domácimi potrebami, so záhradnými potrebami, s rybárskym náčiním, obchod s knihami, cukrárne a reštaurácie. V strede mesta stála radnica a vedľa nej kostol, ktorý mal príjemnú červeno hrdzavú farbu a veľké gotické sklá po bokoch a nad vchodovými dverami jedno okrúhle. Ku kostolu viedol široký chodník a po bokoch sa tiahly krásne kríky ruží. Za kostolom som si nebadane všimla veľkú čiernu bránu, za ktorou bol cintorín a za ním sa tiahly husté lesy. Okolie tu bolo udržované a naozaj čisté. Nikde žiadne odpadky, trávniky hladko pokosené, lavičky so smetnými košmi boli na každom kroku a všimla som si, že ľudia sa tu zastavujú a prehodia medzi sebou aspoň pár slov. Boli tu aj mladý ľudia, asi v mojom veku, väčšinou páry, ktoré sa motali po mestečku a držali sa za ruky. Neďaleko radnice s kostolom, sme prešli popri škole na ktorej bol nápis: "Stredná škola Patrika Hamiltona". Bola pekná, taktiež udržiavaná. Keď sme prechádzali popri domoch, všimla som si, že sa od seba moc nelíšia. Boli to väčšinou domy, s veľkými oknami, prednou terasou a garážou. Prišli sme až na koniec mestečka, kde cesta už ďalej nepokračovala len sa oblúkom ztočila opäť cestou smerom do mesta.  

Náš dom nebol vidieť rovno od cesty. Od cesty ste mohli vidieť len stromy, cez ktoré ste videli len ako také obrysy domu. Išla som ďalej za rodičovským autom. Keď sme prešli živý plot, ktorý pozostával zo stromov, naskytol sa mi pohľad pri ktorom som si mimovoľne vzdychla. Za stromami, bol veľký trávnik, ktorý potreboval pokosiť, ale stále bol krásny, no a predo mnou sa črtal dvoj podlažný dom, ktorý mal veľké biele okná, prednú terasu, nad ňou balkónovú terasu z druhého poschodia, ktorú podopierali biele stĺpy a šedé nové obloženie. Okolo domu boli zasadené kríky s kvetmi. Vedľa domu bola dvojitá garáž s tým istým šedým obložením. Jediné slovo. Vau! Bol to rodinný dom, od ktorého ste očakávali keď doň vstúpite, že vás obkolesí radostný krik a smiech, vôňa jablkového koláča so štipkou škorice, pečené mäso a teplo domova. Mimovoľne som sa usmiala. Rodičia si na dome nikdy moc nepotrpeli, pretože vždy vedeli, že sa skôr či neskôr presťahujeme. No teraz som už chápala, prečo sa mama tak tešila. Vedela, že v tomto dome zostarne. Vypla som motor a vystúpila som z auta, oči som však neodtŕhala od domu. Prezerala som si každý detail, aby mi nič neuniklo. Na verande, boli dve slamené kreslá a jeden stolík uprostred toho istého štýlu.

"Páči?" Usmial sa otec a objal ma okolo ramien.

"To sa ma snáď ani nemusíš pýtať," odvetila som z úsmevom na perách. Po bokoch pozemku sa začínal les, ktorý bol už oplotený stredne veľkým múrom.  

"Zlatko, viem, že sa cítiš ublížená, no ver, že s mamou pre teba chceme to najlepšie a myslíme si, že toto je pre teba najlepšie," dal mi pusu na temeno hlavy a vydal sa k sťahovákom, ktorí už začali vyberať veci. No hneď ako mi pripomenul prečo a hlavne s kadiaľ sme odišli, moja dobrá nálada padla.  

"Ami, tu máš kľúče a odomkni, ja idem pomôcť otcovi. A keď by si chcela ísť pozrieť dnu, tvoja izba je na poschodí a je na konci chodby" dodala a podala mi kľúče.  

Prešla som tri schody, pár metrov cez verandu a ocitla sa pred naozaj peknými dverami. Boli bielej farby dreva a po bokoch a nad nimi mali svetlíky s farebným sklom na ktorom boli ornamenty ruží a kríkov. Odomkla som a ocitla som sa v dlhej asi dva metre širokej  a desať metrov dlhej chodbe, na ktorej konci bolo dvojité francúzske okno vyššie ako ostatné a na ktorom boli tie isté ornamenty na sklách ako na dverových svetlíkoch. Od tohto okna sa začínalo schodisko, ktoré bolo do písmena L, akurát vodorovne otočené. Ešte stále som stála hneď pri dverách, na ľavej strane boli dvere do šatníka na obuv a kabáty. Podlahy a aj dvere boli z tmavej farby dreva. Podlaha bola čisto navoskovaná a ešte sa leskla. Steny boli príjemnej béžovej farby. Postupovala som ďalej, o pár metrov na pravej strane bol veľký vstup do haly. Bola veľmi pekná a priestranná. Chodba bola vyvýšená a teda do haly sa zostupovalo o jeden schodík. Dlážka bola taká istá ako na chodbe, no steny boli o niečo tmavšie, medenej farby. Obývacia hala bola v tvare obdĺžnika. Na pravej strane bol krb, predo mnou na dlhšej stene boli francúzske okná s výhľadom na les. Na bokoch okien bol odostretý záves, pásikavého zlato-zeleného vzoru. Všimla som si, že ľavá stena je polovičná, bol to z časti barový pult. Tiahol sa takmer cez celú jednu stenu, no pri konci ho oddeľoval stenový stĺp. Vošla som tam a najskôr ako som predpoklada, že sa ocitnem v kuchyni, objavila som sa v malej chodbičke, kde bol príborník a svetlo tu dodávalo úzke dlhé okno. Na ľavej strane bol vstup do prvej dlhej chodby, no tentoraz to už bolo na druhom konci, kde sa predo mnou črtali schody. Na pravej strane sa vošlo do bielej presvetlenej kuchyne. Skrinky a podlaha boli bielej farby, kuchynská doska bola z čierneho mramoru a steny boli bledunko žltej farby. Linka sa tiahla po mojej ľavej strane do písmena U a v strede bol malý ostrovček. Predo mnou bol stôl pre štyri osoby, a za ním boli na celej jednej stene opäť okná od dlážky až po strop, no tento krát boli pri nich aj dvere von, menej honosné, než tie aké sú vchodové a viedli na zadnú terasu. No a po pravej strane mám výhľad na halu cez barový pult. Rozhodla som sa, že zamierim rovno do mojej izby. Vyšla som po schodoch, na chodbu ktorá bola v tvare písmena L. Predo mnou boli jedny väčšie dvere a keď som do nich nazrela, usúdila som, že to je rodičovská spálňa. Prešla som na dlhšiu chodbu. Na ľavej strane bolo dvojo dverí, no jedna viedla do pracovne a druhá do menšej izby, z čoho som usúdila, že bude hosťovská. Na konci chodby boli len jedny dvere na pravej strane. Pomaly som ich otvorila, a vedela som, že toto je moja nová izba. Na ľavej strane uprostred steny bola dvojitá vyvýšená postel, ktorá mala po bokoch nočné stolíky s lampami. Predo mnou bola takmer celá stena z okien tých istých ako boli v kuchyni a v obývačke. Závesy na nich boli jemnej bielej látky, ktoré mi pripadali takmer ako pavučina. Keď som ich odo strela, prekvapene som nadvihla obočie. Mám vlastný balkón. Kedže sa už zvečerilo, pohľad na výhľad mi voviedol na chrbte jemné zimomriavky. Výhľad som mala na tmavý les, a tak som račej okná zastrela. Na pravej strane viedli dvere do samostatnej kúpeľne a hneď vedľa boli dvere do šatníka. V ľavom rohu bol písací stôl a na druhej strane, v pravom rohu boli poličky na knihy a vedľa boli na zemi veľké vankúše na sedenie. Uprostred izby bol biely koberec a vedľa postele, na ľavej strane bol toaletný stolík so zrkadlom. Podlahy v izbe boli rovnakej tmavej farby ako ostatné v dome, no nábytok bol bielej farby. Steny mali tapety jemnej ružovej farby. Kúpeľňa bola stredne veľká. Mala záchod, umývadlo a vaňu. Po obhliadke domu, som si pomaly podonášala všetky krabice a kufre z vecami z môjho auta, a popri tom sa pokúšala nezavadzať sťahovákom ktorí nanášali nábytok do domu. Neskoro večer keď sme už v dome zostali len ja, mama a ocko, som bola tak unavená, že vybaľovanie som sa rozhodla nechať na zajtra. Z kufra som si vytiahla pyžamo, zubnú kefku a uterák. Dala som si sprchu, obliekla pyžamo a precupitala som do postele, na ktorej už boli obliečky z bielej bavlny a saténu. Matrac bol priam ako samo nebo a hromada vankúšov bola mäkká ako pierka. Bielu prikrývku som poskladala po koniec postele a zakutrala sa do mäkkej periny. Netrvalo dlho a ponorila som sa do spánku.

1.časť

"Mama to nemôžeš myslieť vážne!" Zvyšovala som hlas.

"Prečo si prekvapená?" Zvraštila obočie, no ďalej balila veci do krabice.

"Myslela som si, že..." pomaly som to vzdávala, "myslela som že, keď sme tu boli päť rokov tak tu aspoň doštudujem strednú, to je všetko."

"Zlatíčko," prestala baliť a chytila mi tvár do dlaní, "nové prostredie ti prospeje a dobre vieš, že otec si nevyberie kedy a kde ho presunú."

"Mami, prosím!" zakvílila som, "nemôžem tu ostať u niekoho bývať?"

"Nové prostredie ti prospeje," opakovala, "v Kanade sa ti bude páčiť, okrem toho neni to odtiaľto ďaleko."

"Áno, je to nejaké mesto, ktoré pozná akurát pár tisíc obyvateľov," odvrkla som.

"Nie je to LA, ale je to krásne prístavné mesto. Okrem toho je len pár hodín od Vancouveru. Nejdeme do Kanadských lesov niekde na sever ako si to predstavuješ," odvetila pokojne a vrátila sa ku krabiciam.

"Mami, tu mám kamarátov, školu, tu som ako doma a chcete mi to s otcom vziať?" Nahnevane som si zotrela nechcenú slzu rukou.

"Čo to rozprávaš? V podstate ideme domov. Narodila si sa predsa v Toronte. Kanada je tvoj domov. S otcom sme zvážili aj to, či ťa tu necháme, ale nie je to dobrý nápad. Potrebuješ zmeniť vzduch. Veď ja ťa pomaly nespoznávam Noami! Domov sa vraciaš v noci, neustále niekde beháš a v škole máš priemerné známky," odmlčala sa a skúmavo mi hľadela do tváre, "choď si zbaliť veci a už sa o tom nebudeme baviť. Raz nám poďakuješ." Otočila sa a tým sa rozhovor u nej skončil.

"Mama, načo sa mám zase spriateliť s novými ľuďmi, keď zase odcestujeme?"  

"Zlatko, na tom mieste už zostaneme, už žiadne sťahovanie nebude. Otec si to tak zariadil. A predsa si v maturitnom ročníku, keď budeš chcieť, za rok sem môžeš ísť na vysokú školu," pozrela na mňa spod okuliarov, "a teraz si už choď zbaliť veci, zajtra odchádzame."

Neustále som si ten rozhovor premietala v mysli. Teraz sedím v aute, ktoré som dostala od rodičov na šestnáste narodeniny, a ktoré je celé napchaté krabicami a na streche auta mám priviazané surfové dosky. Je to čierny džíp, trochu starší no stále môj. Čas, ktorý cestujeme, som prestala počítať pri Kanadských hraniciach. Vtedy to bolo sedem hodín. Išla som za autom, v ktorom boli rodičia a určite si cestu užívali, čo sa o mne povedať nedalo. Pláže a krásne Kalifornské slnko minimálne jeden rok neuvidím. Teraz ideme do Vancouveru, s kadiaľ nás trajekt prevezie na poloostrov do prístavného mesta Victoria. Nášho nového domova. Cestujeme po ceste, ktorú obkolesujú husté lesy. Všade samé ihličnany, ktoré majú výšku niekoľko desiatok metrov a v pozadí sa črtajú kopce. Unavene som si vzdychla a pohodlnejšie sa zavŕtala do sedadla. Kanada. Narodila som sa síce v Toronte, no na Kaliforniu som sa naviazala od kedy sme tam prišli. Bola som srdcom Kalifornčanka. Alebo som si to aspoň vtedy myslela. Jeden rok prežijem. Opakovala som si neustále. Zmaturujem a vypadnem buď do Kalifornie, možno do Washingtonu alebo Oregonu. Som jedináčik, otec pracuje pre námorníctvo vo vysokej hodnosti a mama pracuje ako veterinárka. Lenže ja som nemala nič okrem svojej dosky. Darmo mi rodičia povedali, že svojmu obľúbenému surfovaniu sa budem môcť venovať aj v Kanade. Hlboko v sebe som pocítila aspoň malú útechu, no nedopriala som im tú satisfakciu. V Kalifornii som si každé ráno pred školou chodila za surfovať, tak ako vela deciek zo školy po celý rok. No tu budem musieť nosiť akurát neoprén a ktovie aké vlny ma čakajú. Kanada skrátka bola... plná lesov, jazier, divej zvery a poriadnej zimy v zimných mesiacoch.  

Keď sme prišli do Vancouveru, bolo šesť hodín poobede. Prišli sme do prístavu, kde boli už aj sťahováci v nákladiaku s našimi vecami. Keď sa naložili už všetky autá a cestujúci boli na lodi, vyplávali sme. Oprela som sa o zábradlie a nechala vietor, aby si s mojimi vlasmi robil čo chcel. Neunúvala som si ani dať z tváre preč pramienok vlasov. Tá známa vôňa mora, bola všade na svete taká istá. Rozmýšľala som nad novým domovom.

PS: Ďakujem za vyše 4000 kliknutí! Dúfam, že sa vám prvá časť druhého príbehu páčila.