10.časť

 

„O-môj-bože,“ chytila som sa za hlavu, keď som si zapla twitter a prečítala fotku dňa.

„Today I made a new friend hah so much fun! me and my beaut stylist“ znel popis fotky plus označenie mojej osoby. Ako dopekla zistil ako sa volám?! Followla som ho naspäť a radšej notebook zavrela. Aj tak už bolo neskoro a na dnešný deň som mala dosť. V pyžame a papučiach som ešte zbehla do kuchyne na menšie občerstvenie alebo ako to ja rada nazývam - vyrabovanie chladničky. Zapla som svetlo a skoro odpadla.

„Jesus Christ,“ chytila som sa za srdce. Jeremyho hlava sa na mňa otočila od chladničky.

„Áno?“

„Prestaň,“ buchla som ho po ruke. „Naozaj si ma vystrašil ty vačica. Čo tu vôbec robíš o takomto čase?“

„To isté načo si sem prišla ty,“ uškrnul sa.

„Nezjedol si všetko?“ utrúsila som.

„Taký kontajner som neni.“

„Dobre, vyber mlieko,“ povedala som mu a načiahla som sa po hornej skrinke kde som vytiahla cookies. Dala som ich na misku a vytiahla dva poháre. Jeremy do nich nalial mlieko a spokojne som prežúvala.

„Prídeš v sobotu aj ty?“ Jeremy ma vytrhol z driemot.

„Čo je v sobotu?“ nechápala som.

„Predsa ten môj zápas. Prídeš?“ pozrel na mňa očami typu -musíš-povedať-áno-na-čokoľvek-o-čo-ťa-požiadam.

„Musím vidieť ako ti nakopú prdel,“ urobila som grimasu. „Počula som, že Oxford je v tomto trieda.“

„Neni Oxford trieda vo všetkom?“ povedal posmešne.

„O tom pochybujem,“ povedala som, no Jeremy určite nepostrehol ten dvojzmysel.

„Len príď, budeš prekvapená,“ žmurkol a keď okolo mňa prechádzal hore do izby, postrapatil mi vlasy.

„Neznášam ťa,“ zavrčala som.

„Ja viem,“ poslal mi vzdušnú pusu.

9.časť

„Maj sa,“ zakričal mi Jer tesne predtým, než som zabuchla dvere od auta. Po nekonečnom čakaní v zápche som šprintovala do vnútra. No, šprintovala v rámci možností. S topánkami čo mám na sebe, sa to dalo nazvať aj inak, ale určite nie beh. Nuž, je ťažké zobrať si topánky aké chcete, pokial pri vás stojí otec s prekríženými rukami a nedáva na vás pozor, čo si vyberiete. Áno, presne to sa stalo dnes ráno. Dnes bolo krásne a teplé počasie, ale len pár dní zostávalo do konca augusta. To pomaly v Londýne znamenalo ochladenie.

„Som tu. Prepáč Jen,“ dovalila som sa a sadla si na malú taburetku. Nikto tu nebol. Čudné.

„Kde si bola!?“ vbehla o sekundu cez dvere. Ruky mala plné a ledva som jej videla do tváre.

„Meškala som len desať minút,“ prekvapene som povedala. „Deje sa niečo?“

„Pred desiatimi minútami si tu už mala byť. Musíme ísť do ateliéru pripraviť ľudí na fotenie.“ Pomohla som jej s kopou vecí a išli sme na druhé poschodie. Fotografický ateliér.

„Takto bude vypadať väčšina tvojej práce tu Tayla. Málokedy som hore u mňa. Príde jeden spevák, toho budem maľovať ja. Ty urobíš dievčatá čo budú na fotkách s ním,“ prišli sme do časti, kde sa očividne pripravovali ľudia na fotenie. Táto časť a plátno pred ktorým sa fotilo, bolo prepojené len tenkou sadrokartónovou stenou, takže som počula prípravy aj tam. Štyri modelky, dievčatá čo budú na fotke som si postupne volala na vyvýšenú stoličku. Pri prvom dievčati som si nebola celkom istá, keď som jej robila vlasy a neskôr aj tvár, no zdalo sa, že sa jej to páči.

„Je to super,“ obhliadala sa v zrkadle. „Mimochodom krásne topánky,“ usmiala sa. Bola taká vysoká ako momentálne ja, možno o niečo menšia a to mala len balerínky. Vlastne takmer každý bol taký vysoký ako ja. Pomaly si opäť navykám na vysoké opätky. Nebaví ma byť stále taká malá. Odišla do časti, kde sa prezliekajú a na miesto si sadlo druhé dievča. Keď som zobrala žehličku na vlasy do ruky a prešla ním po prvom prameni, prišla ku mne Jenny.

„Uvoľni sa,“ usmiala sa, „to dievča pred tým bolo dobre upra...“ nedokončila.

„To je on,“ počula som niekde vzadu.

„Connor!“ Jenny podišla k nemu. „Pod za mnou.“ Conor Maynard. (?!) Nejaký pach mi dráždil nos a odtrhla som od neho oči. Ježiš!

„Bože!“ zvriesklo dievča podo mnou. „Ty krava páliš mi vlasy,“ vytrhla si prameň zatuchnutých vlasov. Následne zvrieskla ešte raz, lebo si popálila ruku na horúcich vlasoch.

„Aj tak to bol príčesok, tak sa nevzrušuj,“ zadržiavala som smiech, aj keď to nebolo profesionálne.

Bola celá červená, no nevedela som rozlíšiť či od toho, že je naštvaná alebo, že som práve oznámila okoliu, že má umelé nadpojené vlasy. Pokračovala som v žehlení a náhodne som sa pozrela smerom kde bol Connor s Jenny. Pozeral sa týmto smerom a na ústach mal úsmev. Zrejme to musel počuť. Uvedomila som si, že to počulo viacej ľudí, pretože keď pár z nich išlo okolo, uškŕňali sa a pozerali na to úbohé dievča na stoličke. Namaľovala som ju a všimla som si, že má doslova nutkanie rozbehnúť sa čo najďalej odo mňa preč.

„Tayla, chod mu urobiť vlasy,“ Jenny ma vyrušila pri poslednom dievčati.

„Ja? Určite?“ nebola som si istá.

„Povedal, že chce, aby si to urobila ty. Tak chod ja ju dorobím,“ ukázala na dievča.

„Fajn, ehm..“ Prišla som k nemu. Niečo ťukal do svojho iphonu. 

 

„Si si istý, že chceš, aby som ti ja robila tie vlasy?“ uškrnula som sa. Na môj hlas zdvihol hlavu.

„Jasné,“ usmial sa. Bol celkom zlatý.

„Okej,“ zobrala som si hrebene.

„Mimochodom som Conor,“ pootočil sa a podal mi ruku.

„Ja som Lia,“ opätovala som mu stisk. Nakoniec som zobrala do ruky lak na vlasy. Nepostrehla som, kedy som si začala hmkať do pesničky Ollyho Mursa, ktorú púšťal na svojom telefóne. Všimla som si to, až keď sa na mňa v zrkadle uškŕňal s nadvihnutým obočím. Pripojil sa ku mne a k refrénu pridal svoj hlas. Zasmiala som sa, ale tiež som s ním začala spievať do refrénu, potom začali spievať chlapci z Rizzle a to sa už nedalo prepočuť keď Conor začal rapovať. S výzvou sa na mňa pozrel, no radšej som mu zalakovala vlasy. Pár ľudí sa aj zastavilo na ten mini koncert.

„Môžem si s tebou urobiť fotku?“ prosivo na mňa pozrel, keď sa zdvihol zo stoličky.

„Jasne.“ Cvakli sme sa pred zrkadlom. Tá fotka by sa ťažko dala pokladať za normálnu, ale to bol účel.

„Dáš mi svoje číslo?“ opýtal sa a nahodil grimasu.

„Daj mobil,“ podal mi ho a uložila som mu ho tam.

Tento deň už divnejší ani byť nemôže. Spievať si s Conorom Maynardom rozhodne nebolo v mojom pláne tohto dňa. Ešte divnejšie však bolo, že si odo mňa vypýtal číslo a cvakol si ma na telefóne. Niekedy nechápem moje šťastie.

Tá pusinka ; o. Vážení toto je 100 príspevok. Dúfam, že sa časť páčila, píšte komentár.

LYYL 10.časť :)

„Neprerušila som ho, iba som počúvala a hľadela. Bola som neskutočne zaskočená.

'Ty hlupaňa! Si neskutočná hlupaňa!!! 
Čo mám sakra teraz robiť?! Tu ostať nemôžeš! Už keď mi tvoja matka povedala, že čaká decko, vedel som, že to neveští nič dobré! A keď sa to narodilo a k tomu dve!! Mal som chuť ju na mieste prefackať. Keby tam vtedy nestála a nevzala by si ťa mohol som dokončiť čo som začal!! Nieže by nebola žiadna Evelin, nebola by ani žiadna Elizabeth! 

Čo si myslíš, prečo matka zomrela?! Myslíš si, že bola chorá? Jedine ak na hlavu! Ale samozrejme, že si to nemôžeš pamätať ty hlupaňa, bola si iba malé urevané decko! Vieš čo, choď do pekla za ňou!!' 

Tak nahnevaného som ho ešte nevidela. Nemal právo mi to tajiť celé tie roky. Mala som vedieť, že môj otec je obyčajný zbabelec. No aj tak si niekedy nechcem pripustiť, že jeho vinou zomrela Evelin a taktiež aj moja matka. Nechcem si predstaviť, čo by bolo, kebyže sa to nestane, keby sú tu. Ako by sme sa všetci spoločne správali, čo by sme robili. Bola by to bolestivá predstava.

Počas toho ako na mňa kričal som si uvedomila, že on vlastne nekričí, lebo sa na mňa hnevá. On kričí, pretože zabil  Evelin a matku. Pretože ho to bolí viac než si môžem, než si viem predstaviť. Preto som dneska tu. Uvedomil si svoju chybu a nechal ma nažive. Chcel rozhrešenie od Boha za jeho krutý čin. A ešte stále oň prosí.

Je to môj otec  a je hrozným otcom. Práve pre to to, ho nesmierne ľutujem. Ľutujem ho, pretože vidím ako sa každý večer ožiera a prosím Boha. Vidím ako plače v podnapitom stave, pretože iba v takomto stave dokáže povedať, čo si naozaj myslí. Čo ho naozaj trápi.

V ten večer bol natoľko úprimný, aby zabil dve muchy jednou ranou.“  Elizabeth sa pousmiala nad tým čo povedala.

Prišlo jej vtipné, to že keby nevysvetlí svoje slová. Každý by ich pochopil po svojom. A samozrejme zle.

„V ten večer bol natoľko úprimný, že som to nezvládla. Síce som sa nerozplakala, v takom šoku sa to ani nedalo. Jednoducho som sa zosypala.“  Zastavila a došlo jej, že to asi nesprávne vysvetlila, preto že na ňu ostatný hľadeli s výrazom do toho pokračuj.

8.časť

Tušenie som mala už pri vchodových dverách, kde som videla pohodené boxerky a ženské nohavičky na chodbe, no presvedčil ma až živý, v celej kráse odhalený Jeremy. Stál v kuchyni s holým zadkom ku mne. Hmkal si nejakú melódiu a robil si sendvič.

„Ale, ale,“ zaškerila som sa. Strhol sa tak prudko, až mu natierací nožík vyletel z ruky.

„Shit,“ vypustil spŕšku nadávok keď sa ku mne otočil a zakryl si rukami svoje prirodzenie. „Čo tu robíš?“

„To by som sa mala spýtať ja teba,“ povedala som posmešne. „Hmm,“ utrúsila som akoby náhodou a veľavravne som sa mu pozrela na ruky, ktorými si ešte stále zakrýval svoj penis. Už som to nevydržala. Vybuchla som do takého záchvatu smiechu až som sa prehýbala v chrbte. Musela som vyzerať ako retardovaná, no Jeremy s výrazom vystrašeného šteniatka a zároveň človeka, ktorý má chuť vyskočiť z okna bol k nezaplateniu.

„Dobre, dobre. Už prestaň,“ bol celý červený. „Mohla by si mi hodiť to spodné prádlo za tebou?“

„Myslíš tie tangáče alebo boxerky?“ utierala som si slzy z očí.

„Milá,“ povedal ironicky. „Čo tu vlastne robíš? Nemala si prísť až o tri hodiny?“ Hodila som mu prádlo a pokrčila ramenami.

„A ty si nemal byť na tréningu?“ povytiahla som obočie.

„Netrénujem pol dňa,“ zafrflal.

„A kde je tá šťastná?“ ukázala som na gaťky na podlahe.

„Hore v izbe.“

„Ó, idem jej zaniesť nohavičky a opýtať sa na pár vecí,“ zaiskrili mi oči. Samozrejme robila som si srandu (možno). Jeremy nahodil výraz le poker face.

„Kedže ma máš tak rada, prosím ťa, aby si to nevyťahovala pred rodičmi,“ spojil si ruky ako by sa ku mne modlil.

„A čo presne? Že si sem dotiahol nejakú pipku alebo že si tu tancoval holý v kuchyni?“ podpichovala som. Túto výnimočnú chvíľu si treba užiť.

„Nie je to žiadna pipka,“ výhražne na mňa namieril prst, no aj tak bol stále červený ako paprika. Ešte červenší. „Poznám ju zo školy. Po tréningu sme si išli s chalanmi sadnúť do baru, tam sme sa stretli a dali si pár drinkov. Pozval som ju k nám, prišli sme sem a potom...“ Prerušila som ho.

„Och dobre,“ zahučala som a zakryla si uši rukami. „Dosť!“ Starý známy sebaistý Jeremy sa na mne začal smiať.

„Uhm.. Jeremy?“ ozvalo sa spoza nás. Na schodoch neisto prestupovalo dievča obkrútené len v postelnom prevlečení. Pozrela sa na mňa a mimovoľne si prešla po strapatých vlasoch. Presne ako ja pred pár dňami. Jeremy pochopil na čo myslela.

„S tým si vôbec nerob starosti. Moja sestrička sa obvykle oblieka ako houmlesáčka,“ našpúlil pusu a zadržiaval smiech.

„Au?!“ otočila som sa naspäť naňho. „To je nehorázne klamstvo!“ buchla som ho po ramene.

„Keď myslíš,“ zobral tanier so sendvičmi. Obe ruky mal zamestnané pitím a jedlom, ale zrejme mu to už bolo jedno. „A nečum mi na zadok,“ nahodil grimasu keď prechádzal popri mne.

„Nuž musím vidieť všetky proporcie,“ znázornila som veľkosť svojimi rukami. „...môjho bračeka, no nie?“ nevinne som zamrkala očami.

Len sa zasmial a venoval mi významný pohľad. Bol to diabol. A po prvý krát som bola naozaj šťastná, že je mojim bratom.

Ohh - his eyes are such a dark -.- Milujem ho do slova. Od kedy si ostrihal tie dlhé vlasy, naňho nemôžem prestať zízať v Upírskych. Takže Jeremyho v mojej poviedke si predstavujem ako Jeremyho Gilberta - Stevena McQueena.

7.časť

„Ach,“ zastonala som. „To vážne?“ povedala som si pre seba. Nemôžem uveriť, že mám toto na sebe. Celé ráno..., no dobre, celú jednu pol hodinu som sa prehrabávala v tých šatách od Nadie. Napchala mi to všetko do šatníka. Moje staré veci vybrala, dala do smetného sáčku a povedala, že to zanesie do útulku pre ľudí. Neverila som, že moje staré dobré pohodlné tričká sú až také hrozné, ale pravdupovediac pred troma rokmi by som si to na seba neobliekla. Vedela som, že tým otcovi doprajem satisfakciu, no keby som si na seba skúsila obliecť hocičo iné, narval by ma sám do týchto handier.

Presne tento typ reakcie som čakala. Jeremy, prežúvajúc za stolom hrianky s maslom zapískal (do teraz neviem ako sa mu to podarilo s plnými ústami).

„Zradca,“ naznačila som ústami a zamračila sa naňho. Otec čítal noviny na jeho obvyklom mieste. Na moment ich odtiahol a pozrel na mňa.

„Som rád, že to išlo aj po dobrom Tayla,“ široko sa usmial.

„Jer nevidel si moje zakladače do práce?“ Kate vbehla do jedálne.

„Dávala si si ich už do tašky,“ spokojne prežúval. Bola nejaká prchká, nie pokojná ako obvykle.

„Deje sa niečo?“ opýtala som sa a po prvý raz sa na mňa pozrela.

„No páni. Si krásna Tayla,“ pochvalne pokývala hlavou. „Nič sa nedeje. Len sa ponáhľam,“ žmurkla na mňa.

„Ahoj,“ dala otcovi pusu a utekala do práce.

„Zas až tak toho sa nedeje,“ zamrmlala som. Nikto neodpovedal. Jeremy sa išiel udusiť jedlom a otec čítal. „Umriem z tých opätkov. Otec je mi jedno či mi to dovolíš alebo nie, ale tvoja asistentka mi kúpila len samé štekle, takže si nemienim drať na tom nohy každý deň,“ povedala som pevne.

„Ako chceš, ale v prvý deň musíš byť reprezentatívna,“ neodtŕhal oči od novín.

„Nič zas také sa nedeje,“ zopakovala som. Všimla som si, že sa nepatrne usmial. Jeremy konečne prehovoril.

„Ak počkáš ešte päť minút, tak ťa odveziem,“ ponúkol sa.

„Veď nevieš kde ma máš odviezť. Ani ja to neviem,“ zahundrala som.

„Kto povedal, že to neviem?“ prešibane sa usmial.

„Jemu to povieš, ale mne nie?!“ vybehla som na otca.

„Prekvapenie,“ opakoval ako pokazený.

                                                                                . . .

S výrazom: -Are u fuckin kiddin me?- som sa otočila na Jeremyho sediaceho za volantom.

„To nemyslíš vážne. V žiadnom prípade sem nejdem,“ založila som si ruky na prsiach.

„Nechovaj sa ako decko a vystúp. Mám tréning, musím ísť,“ odtláčal ma rukami zo sedadla.

„Sem-ja-nejdem,“ povedala som pomaly. „Na toto fakt nemám.“

„Prídem neskoro Tayla. Vypadni už konečne z toho auta.“ Nič.

„Lia!“ zrúkol, keď som sa nehýbala.

„Fajn, fajn,“ povzdychla som si. „Už chápem prečo otec tak trval na tom oblečení.“

„Ďakujem,“ odvetil a vystúpila som. „Veľa šťastia,“ povzbudivo sa usmial a odišiel.

Nádych, výdych. Len kľud, hovorila som si. Vošla som cez presklenné dvere a zastala som na recepcii.

Než som sa stihla niečo opýtať, mladé, možno o pár rokov staršie dievča ku mne podišlo.

„Ty si Tayla Caughová?“ milo sa usmiala.

„Áno, to som ja,“ neisto som povedala.

„Si tu na stáž, že?“ povedala si pre seba a niečo hľadala v z papieroch v rukách.

„Odkiaľ vieš ako sa volám?“ rozhodla som sa jej tikať.

„No podobáš sa na Charlieho Caugha,“ opäť sa usmiala, ale neodtŕhala oči od papiera.

„Dobre, myslím, že ťa môžem odniesť rovno za Jenny. Ona bude tvoja vedúca -dá sa povedať-. Budeš sa zodpovedať a pomáhať len jej. Pod za mnou,“ zvrtla sa a svižným krokom sa presúvala k výťahom. Jej chôdza pripomínala krok modelky na móle. Dlhé blond vlasy mala úhľadne začesané v uzly, úzka tmavomodrá sukňa z rozparkom pod zadkom jej obopínala telo a každý druhý chlap sa za ňou otáčal. Blúzku z naškrobeným golierom mala do centimetra upravenú a vôňa kvetinového parfumu sa okolo nej vznášala ako oblak. Čierne lodičky na opätku len dotvárali jej ženskú dokonalosť. Presne ako by to povedal otec.

„Možno to bude znieť trochu neohrabane, ale kto si?“ polo behom som ju dohnala. Jemne sa zasmiala.

„Som asistentka,“ povedala krátko.

„Čia?“ so zvedavosťou som sa jej opýtala.

„Na oddelení tlače - vedúceho. Robím preňho obchôdzky, nosím mu kávu a podobne.“

„Vedúceho tlače?“ nastúpili sme do výťahu a dievča stlačilo desiate poschodie. Čo mi pripomína...

„Môžem vedieť tvoje meno?“

„To je miesto, kde sa píšu všetky stĺpiky a články do časopisu. Je tam celkom dosť práce,“ odpovedala na prvú otázku. „A som Eva,“ (čítaj ang. Eiva) usmiala sa. Vystúpili sme na chodbu, kde som mala pocit, že vypukla 3.svetová.

„Je tu celkom frmol,“ poznamenala. Odbočila na pravú chodbu. Dostali sme sa na koniec a tentoraz odbočila v ľavo. Zaklopala na dvere, kde bola tabuľka z nápisom Vizážistka.

„Ďalej,“ ozvalo sa.

„Ahoj Jenny,“ usmiala sa na staršiu ženu. „Doniesla som ti tvoju posilu.“

„Áno jasné. Úplne mi vypadlo, že to už dnes prídeš,“ podišla ku mne. „Pre všetkých som Jenny a tikaj mi,“ podala mi ruku.

„Ahoj, ja som Tayla,“ z úsmevom som si s ňou potriasla rukou. Mala na krátko ostrihané čierne vlasy, okuliare na očiach a jemné vrásky okolo očí a na čele. Bola trochu pevnejšia, no na charizme, ktorá z nej značne vyžarovala, jej to neubralo.

„Vyzeráš krásne dievča, ale zajtra si dones niečo, v čom ti bude pohodlnejšie. Aj keď sa toto zdá ako práca na stoličke, celkom sa tu nabeháš,“ žmurkla na moje topánky.

„Tak to ti nemôžem byť vďačnejšia,“ z úľavou som vydýchla.

„Musím bežať, rada som ťa videla Jenny, a Tayla, dúfam, že skočíme niekedy na obed,“ usmiala sa, zvrtla a rovnakou rýchlosťou odišla.

„Dnes ťa tu s tým len oboznámim a potom budeš môcť ísť skorej domov. Tak poď.“ Nová práca sa mi začínala čoraz viac páčiť.

LYYL 9.časť

„Zo zbalenými kuframi, zničeným pohľadom a samozrejme aj vnútrajškom som sa nútene vrátila späť do milovaného Oregonu. Neprekvapilo ma, že keď som vystúpila na stanici T- jay sa tam neukázal a už vôbec ma neprekvapilo, že keď som otvorila dvere do domu môj nos obarila vôňa skazeného jedla a smetí, ktoré on z ochotou vyhadzoval.

T- jay nebol doma. Takže som bez jeho poznámok mohla všetko upratať. On je ten tip, čo rád za všetko hundre. Ak neupracem nadáva, ak upratujem nadáva, pretože to nerobím správne. Horšie bolo to, že po jeho príchode som mu musela povedať o mojom vyhadzove.

Nechcela som to unáhliť. Aj keď bol Sam taký, aký bol. Naučil ma jedno a to to, že aj keď sa majú veci zle, môžu sa stať horšími pri snahe ich zlepšiť.“

Elizabeth sa do očí vhŕkli slzy. Všetky tie spomienky boli pre ňu čerstvé, no pri tom sa to všetko stalo dávno.

„Čo by sa malo diať v dome z opilcom? Samozrejme nič, ak nepočítate krik, nadávanie, plač.. 

Rozhodla som sa mu to povedať keď nebude v triezvom stave. Myslela som si, že to bude brať v pohode, pretože bude opitý.

Tak ako som ja chcela byť v San Franciscu a nie doma, tak aj on nechcel moju prítomnosť v dome. Chcel ma mať v opatere len kvôli mesačným prídavkom na dieťa aby si mohol kúpiť fľašu čohokoľvek. Jeho by nezaujímalo keby prepadám alebo ma v škole šikanujú. Potreboval ma mať na žive a ďaleko od seba.

Nevedela som že až tak veľmi by mu mohlo vadiť, že ma vyhodili zo školy.

'Ty hlupaňa! Si neskutočná hlupaňa!!! ' Čo som mu na to mohla, mala povedať?

Vypočula som si jeho neskutočne bolestivé priznanie. Bolo to horšie priznanie než to Katyne. Pravdu, ktorú by mi nikdy nepovedal keby je triezvy. Keby sa to vtedy nestane, dneska by som tu nestála. Iba by som prežívala..“
-ahojte, bola som na to zdravotne trochu zle, ale teraz mám čas a pridávam časť. hádam vás to celkom baví a čítate si moju poviedku :)

6.časť

Ozvalo sa klopanie na dvere. „Môžem?“ Pootvoril otec dvere.

„Keď je to nutné,“ zamrmlala som a zaklapla notebook. Sadol si na kraj postele a podal mi tenkú zložku papierov.

„Čo je to?“ Zobrala som si to do rúk a otvorila.

„Veci o tej stáži. Prečítaj si to.“

„Povieš mi už čo to je za stáž?“ opýtala som sa.

„To je prekvapenie,“ usmial sa. „A nezháňalo sa to ľahko. Pochopíš, keď si prečítaš tie papiere.“ Keď som neodpovedala, pokračoval. „Pozri Lia, dúfam že zmeníš názor na vysokú a potom mi poďakuješ.“

„Nezamietla som vysokú, len som ju na čas odložila, to je všetko,“ povedala som.

„Fajn, dobrú noc. Hlavne sa tam dostav na čas, takže si radšej nastav budík.“

„Dobrú.“

Asi po polhodine sa opäť ozvalo klopanie na dvere.

„Nespíš ešte?“ Nazrel Jeremy do tmavej izby.

„Bože, mám snáď napísané na dverách návštevné hodiny alebo čo?“ Tvár mi osvetľoval len displej z notebooku.

„Takže nespíš,“ uškrnul sa, no úškľabok mu hneď zmizol z tváre a neisto prestupoval. Na sebe mal pyžamové kockové gate a biele bavlnené tričko z nápisom nejakej anglickej punk-rockovej kapely. „Môžem sa ťa niečo opýtať?“

„Spusť,“ povzdychla som si a hlbšie sa ponorila do vankúšov. Usmial sa na mňa, prebehol krátku vzdialenosť a hodil sa na postel. Prevalil sa na bok tvárou ku mne a minútu nič nepovedal, len sa hral z lemom jedného vankúša.

„Nepredpokladám, že mi odpovieš, no aj tak sa ťa to chcem opýtať,“ začal neisto a konečne mi pozrel do tváre. „Prečo tak neznášaš Charlieho?“ opýtal sa na otca. Teraz som ja mlčala hodnú chvíľu. Premýšľala som, či mu to povedať.

„Je to zložité,“ povedala som nakoniec.

„Urobil ti niečo?“ opýtal sa opatrne.

„Nie. Ide skôr o to, čo neurobil.“

„Nerozumiem,“ zamračil sa.

„Pred troma rokmi sa niečo stalo. Bola som na tom zle a otec predtým radšej zatváral oči. Nezaujímal sa o mňa. Uvedomila som si to, až keď som ho potrebovala najviac. Mal pre mňa naplánovanú skvelú budúcnosť, tak ako každý rodič pre decko, čo chodilo do prípravku tam kde ja. Do mojich šestnástich rokov som si myslela, že všetko čo mi radil alebo kázal urobiť je správne. Zavolala som mame, ktorá sa po rozvode presťahovala do Kanady a prišla po mňa. Posielal mi rôzne darčeky, peniaze ale odvtedy som sa úplne zmenila. Už som neni jeho malé dievčatko a ani nikdy nebudem to dievča, ktoré si pestoval od detstva.“ Celý čas pozorne počúval.

„Čo bolo to niečo? Čo sa stalo?“ Jedinú vec, ktorú som nechcela rozvinúť, bola táto téma. Pár krát som zažmurkala. Zvláštny pocit vo mne chcel, aby som mu to povedala.

„Chlapec,“ odvetila som stručne.

„Predsa to nemohlo byť také vážne ako si mi práve povedala len kvôli chlapcovi?“ povedal trochu posmešne.

„Pozri ty mudrlant, vôbec nevieš, čo sa stalo. Ver mi, že to bolo dosť na to, aby som sa zložila a nie, nebolo to pre nejakú pubertálnu lásku,“ dodala som, keď som videla, že chcel niečo namietnuť.

„Fajn. Som rád, že si mi to povedala. Ak chceš, môžem tomu bastardovi nakopať prdel. Vieš, teraz je to moja povinnosť. Som tvoj big bro,“ lišiacky sa usmial a stisol mi jednu ruku. Vyčaril mi na ústach taký neviazaný smiech, ktorý som nezažila už dosť dlhú dobu. Rozosmial ma a smiali sme sa ešte dlho po tom.

5.časť

Za sebou som počula povzdych, no neunúvala som sa otočiť. Len som si ďalej liala mlieko na cereálie.

„Vyzeráš ako bezdomovec,“ skonštatoval otec a vytiahol si zo skrinky šálku na kávu.

„Myslím si, že nemáš cit pre inú módu ako to, čo považuješ za slušné a čo poznáš,“ protirečila som. Ďalší povzdych.

„Jeremy je od teba starší o jeden rok a nosí bežné oblečenie. Takže si myslím, že je to od teba určitá forma protestu pre mňa a nie móda, ale škodíš akurát tak svojej ženskosti a jemnosti, dvom veciam, ktoré predurčujú vyspelé mladé dievča.“

„Bola by som rada, keby si ma neporovnával s mojím úžasným polo bratom,“ vsunula som si jednu lyžičku cereálií do úst.

„Tvoje vyhýbanie sa odpovedi, len potvrdzuje moje slová. Bol by som rád, keby si bola zase taká ako pred tým, než si zutekala za matkou.“ Už v polovici jeho monológu som prestala jesť. Hlasno, tak aby sa na mňa pozrel, som položila misku s musli na linku. Všimla som si, že Kate trochu podskočila, no rozhodla sa nemiešať do nášho rozhovoru.

„Ty...“ prudko som sa nadýchla a vydýchla. „Ty nemáš žiadne právo ma posudzovať a už vôbec nie ma o niečo žiadať!“ kričala som. „Nevieš si ani predstaviť ako som sa cítila! A tebe to bolo všetko jedno, radšej si sa na mňa ani nepozeral. Keď som ťa najviac potrebovala, vykašlal si sa na mňa. Hlavne, že som bola poslušné dievčatko. Samá dokonalosť vytvorená tebou. Takže ma nežiadaj, aby som bola tou jemnou kvetinkou, ktorú si si pestoval a zdokonaľoval ako nejaké víno, ktoré časom dozreje. Už nikdy tým dievčaťom nechcem byť,“ poslednú vetu som povedala potichu. „Je ti to jasné?“ Medzi dverami som takmer narazila do Jeremyho. Bez slova na mňa pozeral. Zrejme to celé počul. V jeho očiach som postrehla niečo, o čom by som si nebola pomyslela, že niekedy venuje mne. Súcit? Možno ľútosť? No nepotrebovala som nikoho ľutovanie. Už nie.

                                                      . . .

Išla som do miestnej knižnice. Keď tu už mám stráviť dva mesiace, aspoň ich strávim za knižkami. Obnovila som si zašlú tri roky starú permanentku a domov som sa vracala s plnými rukami kníh. Zaplatila som taxikárovi a vošla do domu. Kate s otcom už určite boli v robote, ale nemyslela som, že aj Jeremy bude preč. Našťastie bol. Keď som si v hlave spisovala čo všetko môžem robiť v prázdnom dome, zazvonil zvonček. Knižky som položila na stolík pri dverách a otvorila dvere. Stála v nich útla až priveľmi chudá asi päťdesiat ročná žena s tesným jednoduchým uzlom zopnutých čiernych vlasov na temene hlavy, okuliarmi a ľahostajným výrazom tváre. Na sebe mala šedý kostým a v ruke držala diár a kopu papierov v kožených zakladačoch. Za ňou sa ledva držiac na nohách kýval šofér auta, ktoré stálo na príjazdovej ceste. Chudák bol ovešaný desiatkami tašiek.

Pozrela na mňa spod okuliarov. „Ty si Tayla?“ Obzrela si ma od korienkov vlasov až po členky. „Hm, tvoj otec mal pravdu,“ pokývala zápästím na šoféra a pretiahla sa cezo mňa do vnútra.

„Počkajte, kto ste vôbec?“ Nechápala som.

„Polož to zatiaľ sem Andy.“ Šofér urobil ako mu kázala a išiel do kufra po ďalšie tašky. Už som si myslela, že mi neodpovie. „Som asistenkta tvojho otca. Toto sú tvoje veci. Akoby som nemala inú robotu, len behať po obchodoch a zháňať ti šaty,“ niečo si začala písať do diára.

„Veď ja som o to nikoho nežiadala,“ odsekla som, schytila knižky a chcela sa radšej odpratať do izby pokým nevypadne.

„Počkaj! Kde si myslíš, že ideš? Nemôžem to nechať tu. Ukáž mi, kde máš izbu. A mimochodom, zvyčajne sa s človekom aj zoznamujem. Ja som Nadia,“ natiahla ku mne ruku. Správala sa nenútene. Nie prehnane milo, či priateľsky. Páčil sa mi jej náznak sarkazmu.

„Zvyčajne všetkých okolo môjho otca ignorujem, ale výnimočne si mi sympatická Nadia. Ja som Tayla,“ jemne som sa pousmiala. „Ale aby bolo jasné, tie handry nosiť nebudem.“

„Dieťa som rada, že si tak vážiš moju robotu,“ teraz sa už pousmiala aj ona.

Dnes som pridala dve časti z toho dôvodu, že zajtra časť nepribudne, lebo nebudem mať čas na písanie, takže som to sem pridala už dnes. Prosím pridajte komentár, či to čítate a čo na to hovoríte. Časti sa mi potom hned ľahšie píšu. ;) Pekný zbytok večera.

 

4.časť

„Mama ťa volá. Večera je už hotová,“ nakukol mi do izby Jeremy.

„Nauč sa klopať, prv než mi niečo povieš,“ urobila som grimasu, načo prehnane prevrátil očami.

„Pod dole, inak ťa tam odgúlam.“

„Odpál z môjho prahu, inak sa tam odgúlaš ty,“ pohrozila som mu namiereným prstom. Uškrnul sa a odišiel. Bože, celkom sa mi dostal do hlavy. Nielenže ja som mala byť tá, ktorá ho vyvedie z miery, ale musela som priznať, že on mi robí ešte niečo horšie. Zišla som dolu po schodoch do jedálne. Sadla som si na koniec stola pred usmievajúceho sa Jeremyho. Vyplazila som mu jazyk, hoci to bolo infantilné gesto, ktoré som si už dávno odvykla robiť. V silnom svetle som si ho lepšie obzrela. Mal ten istý odtieň hnedej na vlasoch, oči mal síce farby tmavej kávy, no plné pery -ktorými určite rád provokuje aj niekoho iného, okrem mňa- mal tiež po svojej mame. Na sebe mal tmavomodrý sveter s nejakou výšivkou na ľavom pleci, pod tým bielu košeľu a popustenú pásikavú bielo-modrú kravatu. Rukávy na svetri a košeli mal vyhrnuté až po lakte, čím vynikli jeho vypracované ruky.

„Dobrú chuť,“ prebrala ma Kate z obzerania Jeremyho nabúchanej postavy. Už teraz som vedela, že zmlátiť ho nemôžem, no ujmu na zdraví mu tiež môžem spôsobiť. Kate si sadla medzi Jeremyho a otca, ktorý bol za vrchom stola. Začala sa neviazaná konverzácia, no nedávala som pozor, len som chcela mať túto smiešnu večeru za sebou.

„Čo ty Tayla?“ opýtala sa ma Kate. Otec videl môj nechápavý výraz.

„Bavíme sa o tom, aký je Jeremy dobrý študent,“ povedal.

„A prečo by ma to malo zaujímať?“ otrávene som sa prehrabávala v jedle. „Kde chodíš? Na základnú?“ otočila som sa na neho. Len sa milo usmial. Milo! Do čerta, mala som chuť natiahnuť sa ponad stôl a už druhý krát za tento deň mu vraziť.

„To je v pohode Charlie,“ zastavil otcovo prekáranie na moju osobu, mávnutím ruky. „Chodím na vysokú,“ odpovedal celkom vážne. Poslušný, dobre vychovaný chlapec pred rodičmi.

„Tayla, mala by si si brať príklad. Jeremy chodí na Cambridge a ty sa len tak poflakuješ.“

„Úhm, Jeremy chodí na Cambridge. Čo ešte robí náš Jeremy?“ položila som príbor trochu hlučnejšie, oprela si bradu a spojené ruky a široko sa usmiala. Len jemne vytiahol jeden kútik úst dohora, no mlčal.

„Jeremy hráva lakros za školu. Túto sobotu majú zápas na Oxforde, možno by si rada išla s nami?“ opýtala sa ma Kate.

„To je dobrý nápad, aspoň si obzrieš školu a budúci rok ju už budeš trochu poznať,“ povedal otec skôr, než som stihla odpovedať.

„Prečo by ju mala poznať?“ so zájmom sa otočil Jeremy na otca.

„Nikam nejdem,“ vypustila som z úst skôr, ako otec stihol odpovedať.

„Ale ideš,“ odsekol. Môj pohľad nemal ďaleko od toho, aby niekoho zabil a jeho nebol o nič slabší.

Kathrin mu položila ruku na dlaň a zhlboka vydýchol.

„Aby som nezabudol, vybavil som ti stáž. Zajtra niekoho pošlem, aby ti kúpili oblečenie, pretože v tom, čo si si doniesla nemôžeš chodiť,“ odvetil, už opäť pokojný.

„Pch,“ vyprskla som. „Prečo si myslíš, že chcem ísť na nejakú stáž?“ odsekla som.

„Dobre sa to vyníma na prihláške na vysokú.“

„Nikam nejdem,“ zopakovala som ako trucovité decko. Keby som nesedela, určite by som dupla aj nohou.

„Už je to vybavené Lia.“

„Lia?“ znovu sa zapojil Jeremy. „Pekná prezývka,“ šibalsky mu zasvietili oči.

„Na dnešný večer mám dosť,“ tresla som príbor o tanier až zarinčal. Odkráčala som do svojej izby a tresla dverami, až som mala pocit, že vybehnú z pántov. Tvár som si zaborila do vankúša a zvuky, ktoré som vypustila by si ktokoľvek mohol prirovnať k zvieraciemu vrčaniu.

3.časť 2/2

„Buď milá,“ upozornil ma otec. „Teší sa, kedy ťa spozná. Tak len ťa prosím, buď milá.“

„Ako chceš,“ ľahostajne som odpovedala. Keď som vystúpila z auta, všetky spomienky mi preleteli hlavou tak ľahko ako letný vánok. Predmestie. Pomaly som urobila kruh až som znovu zavadila pohľadom o náš dom.

Napriek tomu, že som opäť rada videla starý domov, potichu som zatiahla. „Takmer mi chýba ten zazobanecký život.“

„Ja som ťa počul,“ povedal otec a zobral mi tašku z auta.

„A mne je to jedno,“ milo som sa usmiala.

Skôr, než som stihla otvoriť dvere, stála v nich na pohľad veľmi príjemná elegantná žena. Mama mala pravdu. Nemohla mať viac rokov ako ona. Gaštanové lokne po prsia sa jej krásne leskli, oči farby medu jej žiarili a na ústach mala nasadený príjemný úsmev. Kašmírovú blúzku mala zapravenú v dlhej priliehavej kostýmovej sukni po kolená a na nohách mala členkové čižmy na ihličkách. Mimovoľne som si prešla po starom vyťahanom tričku. Všimla si to a jemne sa zasmiala.

„Nič si z toho nerob. Takto oblečená chodím len do práce. Doma uprednostňujem pohodlnejšie veci, podobné tým, čo máš na sebe,“ ustúpila dozadu, aby sme mohli prejsť do predsiene.

„Nový nábytok?“ zamrmlala som a obzerala sa okolo. Prv, než mi otec odpovedal, na pozdrav jej dal pusu. „Kathrine je bytová architektka a dizajnérka. Chceli sme zmenu a Kate sa to podľa mňa podarilo celkom dobre,“ usmial sa na ňu. Takmer som sa neovládla a prevrátila by som očami.

„Myslím, že by sme sa ale mohli najskôr predstaviť,“ podala mi ruku. „Ja som Kate.“ Milo sa usmiala.

„Ahoj Kate. Ja som Tayla,“ povedala som bezvýrazne a jej ponúknutú ruku som ignorovala. „Idem do svojej izby,“ zobrala som si tašku od otca a vybrala som sa hore schodmi. „Oh, teda pravdaže ak ju tu ešte mám a Kate mi ju neprerobila na svoj šatník.“ Vystrúhala som grimasu a nechala mračiaceho otca a Kate o samote.

„Za hodinu je večera,“ zvolala tesne predtým, než som zabuchla dvere. Zrejme sa moju narážku rozhodla nechať tak. Izba vyzerala presne tak isto. 

Vyhýbala som sa pohľadu na postel. Vlastne takmer na všetok nábytok, pretože všetko tu malo nejakú spoločnú minulosť s ním. Naozaj som tu nebola tri roky? Zdá sa mi to, akoby som odišla len pred týždňom. Slnko pomaly zapadalo a na oblohe sa objavovali prvé hviezdy. Prešla som do kúpeľne, zhodila všetky šaty a napustila si bublinkovú kúpeľ. Netušila som koľko minút prešlo, no srdce mi jeden úder vynechalo kvôli chalanovi, ktorý v nečakanom momente rozrazil dvere do kúpeľne s hlučným: „Ahoj sestri!“

„Do riti čo tu robíš a kto si?!“ zrúkla som naňho tesne potom, čo som schytila uterák zo stojana a vo vani sa ním prikryla. Nevšímal si môj divý výraz, ktorý by každý pochopil ako: „Okamžite odtiaľto vypadni!“

„Pokoj moja,“ samoľúbo sa vyškieral a pritiahol si stoličku na ktorú si sadol. „Som Jeremiah William Reed, ale môžeš ma volať Jeremy. Tvoj oficiálny nový brat,“ dopovedal a nahol sa ku mne s vystretou rukou.

Len som nad ňou mávla. „Neobťažuj sa. Neprišla som si sem utužovať rodinné väzby a aby bolo jasné, si pre mňa len minimálne akceptovateľný nevlastný brat na ktorého meno som už teraz zabudla a teraz odtiaľto láskavo vypadni.“ Ukázala som rukou na dvere.

„Vieš, mala by si sa trochu uvoľniť,“ jeden kútik mal vytočený do hora a prezeral si vaňu v ktorej som ležala.

„Čo je? Si sklamaný?“ podrýpla som ho.

„Práve naopak,“ postavil sa zo stoličky. „Som spokojní so svojou novou sestričkou.“ Stále mal na ústach sebavedomý úsmev. Mala som chuť ho udrieť.

„Si diabol,“ prižmúrila som oči.

Širokými rukami sa zaprel o okraje vane a nahol sa ponad mňa. „A ty si jeho sestrou.“ 

Nech sa páči. Pridajte aj komentáre, či ste zatiaľ spokojný, ako sa vám to páči a pod. :) 

 

3.časť 1/2

 
Po pol hodinovom čakaní na moju malú batožinu, som konečne mohla vnímať Londýnske letisko. Pomaly som sa nadýchla a opakovala si svoje povzbudzujúce slová. Mohla som sa akokoľvek snažiť a presviedčať, ale bohužiaľ neprijemné pocity mi nezmizli. Pokrútila som nad sebou hlavou. „No tak Tayla. Minulosť sa nezopakuje.“ Povedala som si a uverila som tomu. Nakoniec, čo iné mi ostáva? V tomto meste som na to sama.

Kľučkovala som vo vstupnej hale medzi kopou ľudí a ich vecami. Vyšla som na parkovisko a zamierila k známemu čiernemu autu. Otec stál chrbtom ku mne s mobilom pri uchu.

„Nazdar.“ Otočil sa pri mojom hlase a usmial sa na mňa. Vypol človeka na druhej linke a obišiel auto. „Hádam nemáš v pláne ma objímať.“

„Samozrejme, že mám,“ roztiahol ruky a zastal na pol ceste k objatiu. „Čo to máš preboha na sebe Lia?“

„Nevolaj ma tak,“ vytisla som cez zaťaté zuby.

„Odpovedz mi. Preboha nedávam ti dosť peňazí, aby si si mohla kúpiť čo chceš? Budem si musieť pohovoriť s tvojou mamou.“

„Mám 19. Môžem nosiť čo chcem,“ hodila som tašky na zadné sedadlá. „Zdá sa mi, alebo si nechal to auto naleštiť ešte viac?“ Buď prepočul moju tichú poznámku alebo sa ju rozhodol nekomentovať.

„A prečo máš len jednu tašku? Budeš tu dva mesiace, čo chceš nosiť?“

„Budem tu mesiac a to mi stačí,“ odvrkla som a nasadla do auta.

„Budeš tu dva mesiace. Tak som sa dohodol s tvojou mamou,“ povedal, keď nastúpil do auta.

„Ale veď mama mi povedala...“ prerušil ma. „Kludne jej zavolaj a opýtaj sa jej, ale povie ti to isté čo ja.“ Chcela som povedať niečo dokonale sarkastické, ale prerušil ma jeho vyzváňajúci mobil. Ako vždy.

Adminka

Takže v prvom rade strašne krásne sa pozerá na toľko kliknutí! Veľké dakujem! :)) Viem teraz dlho nič nepridávam, ale (ALE) .. škola a podobné veci. Ešte pred prázdninami by sa tu mali určite objaviť časti Across the others ale už od jesenných prázdnin sľubujem, že to sem bude pridávané každý deň. Dúfam, že sa to tu opäť rozbehne ked sem začnem pridávať časti, pretože všimla som si, že je tu omnoho menej kliknutí za deň ako ked som pridávala časti, čo samozrejme chápem. Takže.. dakujem za pochopenie. Dôvod je aj ten, že to nechcem odflkánuť a preto ešte uvažujem nad dejom a celkovo. Dúfam, že sa nehneváte a tešte sa na nové časti. 
 
  Borie xxx

LYYL 8.časť

„Nič som nespravila, absolútne nič. Neušla som, no ani o jeho záchranu som sa nesnažila. Stála som na terase a nechápala. Do dnes si kladiem otázku či som ho naozaj až tak vyprovokovala alebo či bol až taký šialenec a skočil len preto, aby som na neho spomínala a trápila sa. Aby dokončil čo začal.“

„A na pohrebe si bola?“ Spýtalo sa malé dievčatko sediace vedľa ostatných poslucháčov. Usmiala sa anjelsky nežným úsmevom keď sa k nej Elizabeth otočila.

„Chcela som ísť. Všetci čo boli na večierku, aj Ema, dokonca aj Katy sa vrátila od starých rodičov. Lenže Katy mala veľké ústa a povedala pravdu, ktorú som sa nikdy nemala dozvedieť. Bola by som radšej keby si ju vezme do hrobu.

Keď som sa s ňou stretla namiesto úsmevu na perách a objatia na mňa začala kričať  'Je to všetko tvoja vina! ' Vedela som, že je to moja vina. Ale nikdy mi to nevyčítal, aspoň nie do očí. Bolo to od priateľky bodnutie do chrbta. Dve bodnutia.

'Načo som mu len nahovorila, aby sa s tebou zblížil?! Ja ako tvoja najlepšia priateľka som si priala len tvoje šťastie. A ty ho zabiješ! Len som chcela aby si sa trocha uvoľnila, ale nie aby sa z teba stalo toto! Keď mi hovoril, že aká si pribrzdená netušila som, že to len hráš! A ako vidím netušil to ani on. '

Nechápem s kadiaľ brala také slová. Akoby hovorila, že som ho sotila. Akoby ona sama nevedela, že akú mal on povahu. Zavinila som jeho smrť? Áno a som si toho plne vedomá, ale ona zo mňa spravila vraha. Vtedy som na ňu iba hľadela, chápala som ju.“

Elizabeth sa usmiala „Všetko má svoje dôvody a vždy je osoba, ktorej to pridelia. Nechcela som sa s ňou hádať. Najradšej by som jej vykričala, že keby sa nehrá na najlepšiu priateľku  tak by sa to nestalo. Ale bolo by to zbytočné, pretože by som tým nič nezmenila.

Katy zo spokojným výrazom na tvári odišla a ani sa neobzrela. Keď som sa na ňu pozerala ako odchádza všimla som si, že na mňa ľudia hľadia. Rozhodla som sa neísť na pohreb a tým sa vyhnúť všetkým odcudzujúcim očiam. To bolo to posledné čo som chcela.“.....

ospravedlňujem sa tým čo si čítajú moju poviedku, že som nepridávala časti.. ale nebol čas aj napriek tomu, že je už dopísaná.. :)