23.časť

PS: Odporúčam si ju prečítať pri dolu uvedenom linku od pesničky, písala som túto časť a popri tom ju počúvala takže sa do toho viacej vžijete. Pekné čítanie!

http://www.youtube.com/watch?v=bE9z4lL1UYU  

"Čože?!" Povedala som trochu z obavami, presne vediac kam tým mieri.

"Prosím, je to krásny výhľad. Bude sa ti páčiť a okrem toho, ja som už tiež dlho nebol. Vlastne naposledy som bol pred rokom," pozrel na mňa psími očami.

"To má čo byť?" Opýtala som sa so smiechom.

"No predsa vydieranie," zasmial sa aj on.

"Neviem," povedala som neisto. No ruku, ktorou ma držal, trochu stisol a prikývla som.

Prekvapivo, asi kvôli počasiu, kedže sa znovu rozpršalo, nestálo toľko ľudí v rade a tak sme sa dostali do kabínky za 10 minút. No za tých pár minút ma stihlo premočiť do nitky a triasla som sa. Husto pršalo a z vlasov mi kvapkalo viac vody ako keby som bola pod sprchou. Triašku ktorú som cítila aj keď sme boli mimo dážď, som nedokázala skryť a Tomy si to tiež všimol. Odrazu ma pustil, dal si dole mokré sako a vyzliekol si suchý sveter pod ktorým mal len biele tričko s krátkym rukávom.

"Tu máš, obleč si to," dával mi do rúk príjemný bavlnený sveter.

"Nie, prechladneš," na moje protirečenie som kýchla.

"Ja to zvládnem a už sa nehádaj," razantne povedal. Vyzliekla som si premočený kabát a obliekla ešte teplý sveter s jeho vôňou. Príjemne som sa doňho skrútila a keď sme boli dostatočne vysoko, podišla som ku sklu a chytila sa rúčky.

Z tej výšky sa mi podlomili nohy, no bola som očarená. V nemom úžase som sa dívala na mesto. Aj keď bola šedá obloha a pršalo, ten pohľad sa opísať nedal. Slovo prekrásne sa tomu nevyrovnalo. Pravej ruky sa ma zrazu chytilo niečo teplé. Stál pri mne Tomy a díval sa spolu so mnou. V kabínke boli okrem nás ešte dva páry. Dívala som sa na mohutnú rieku, veľký Big Ben stál ako socha vedľa Westminsterského opátstva a v pozadí sa črtal Tower Bridge. Keď sme dosiahli najvyššiu výšku, Tomy ma stisol za ruku a tvár som otočila k nemu. Druhou rukou mi zastrkol za ucho mokré pramienky vlasov, jemne sa mi rukou dostal medzi vlasy a pridržal mi tvár. Pomaly sa ku mne približoval a ja som nevedela dýchať. Srdce mi búšilo akoby spolu s tým jeho pretekali závod. Pri ústach som cítila jeho plytký dych a keď sme boli pri sebe dostatočne blízko, no zároveň tak ďaleko, zavrela som oči a cítila len jemný dotyk jeho pier na tých mojich. Pobozkal ma ako najjemnejšiu vec, ako pierko o ktoré sa bojí aby mu neuletelo. Jemne, pomaly naše pery do seba zapadali. Necítila som chlad, len jeho teplo. Telom mi prešiel prúd, akési napätie.

Keď sa odo mňa odtiahol, prekvapene som naňho pozrela.

"Ja,.. p-prepáč. Neviem čo to do mňa vošlo,.." neisto zamrmlal.

"Nie, to je v poriadku. Neospravedlňuj sa," odtiahla som sa, no nepozrela mu do očí. Stále pršalo a keď sme vychádzali von a utekali pod najbližšiu budovu, už ma nechytil za ruku, čo ma na moje prekvapenie trochu sklamalo. Pár minút sme stáli pred malou kaviarňou pokým sa dážď ukľudnil. V aute bolo nepríjemné ticho, ktoré sem tam prerušila len malá veta a jednoslovná odpoveď.

"Tak ahoj a ďakujem za odvoz a obed," rozlúčila som sa.

"Ahoj," odpovedal.

"Ozaj, tá sobota. Platí?" Opýtal sa, keď som už takmer zabuchla dverami.

"Jasné, zavoláme si?" zamumlala som.

"Okej." To už som vystúpila a trielila do vnútra.

Netuším prečo som to spravila a vôbec čo sa stalo. V hlave som mala chaos a on asi tiež. Keď som otvorila dvere od izby, otec tu na moje šťastie nebol. Nemusí ma vidieť v takomto rozpoložení a to nehovorím len o tom citovom. Namaľovaná som už takmer nebola a moje vlasy ani nebudem komentovať, preto som si napustila vaňu z bublinkami.

Z vody som vyšla len v župane a s uterákom na hlave. Zapla som si notebook a prihlásila som sa na internet, kde som sa dohodla s Nik. Zajtra sa stretneme o tretej a pôjdeme do mesta. Aspoň ona mi zdvihne náladu z bodu mrazu.