32.časť

Počas nácviku som mala pocit, že na mňa neustále niekto hladí. Po nekonečnom napomínaní, ktoré patrili chlapcom, sme sa mohly po troch hodinách ísť prezliecť.

"Počkám ťa?" Opýtala sa ma Lili. Bola hotová za desať minút a ja som sa ešte len vyzliekala.

"Nie, nemusíš. Ahoj," chcela som byť sama.

"Dobre. Ahoj," veselo odzdravila a privrela dvere. Natiahla som si džínsy, tričko, conversy a všimla som si, že dvere sú pootvorené, no nechcelo sa mi vstávať s lavičky. Tvár som si položila do dlaní, nohy skrčila k brade a ticho sa rozvzlykala. Nechcela som plakať, no do očí sa mi tisli stále nové slzy. Počuť ma nikto nebude, tak som nechala všetky pocity a starosti zo mňa vyprchať. Netuším koľko som tam sedela, koľko sekúnd a minút som plakala. Tvár som mala červenú a oči opuchnuté a ešte vždy som ju mala položenú medzi dlaňami, ked som zrazu počula nejaké vŕzganie. Cítila som, že niekto vošiel, no myslela som si, že to bude upratovačka, ktorá ma bude chcieť vyhodiť pretože ide umývať podlahu. Ani som sa neobzrela.

"Už idem," vstala som a rýchlo si balila veci do tašky.

"Em, nemusíš. Ja, nechcel som ťa rušiť, ale, no počul som, ako niekto plače a išiel som sa pozrieť," to nebol hlas personálu. Zdvihla som oči aby som sa pozrela kto to je a postava, ktorá stála medzi dverami bola osoba, ktorú by som tu očakávala najmenej. Cítila som sa ponížene a hlúpo, že pred ním vyzerám v takomto stave. Neodpovedala som mu, len som si prehodila tašku cez rameno a kráčala smerom k dverám.

"Počkaj," chytil ma za zápästie ked som prechádzala popri ňom. Chcela som rýchlo odísť. Preč z jeho pohladu v ktorom bol súcit, zvedavosť aj starosť.

"Prečo? Nechaj ma prejsť," pustil ma no neustúpil.

"Sadni si a ukludni sa," na nohách sa mi stálo len ťažko a preto som si s úlavou sadla, no oči som upierala do zeme. Tak veľmi som sa chcela niekomu vyplakať na ramene. Ale on to určite nebol.

"Čo sa ti stalo? Ublížil ti niekto?" Opýtal sa s narastajúcou naliehavosťou v hlase.

"To nie je tvoja vec," utrela som si slzu ktorá mi tiekla po líci.

"Nie, nieje to moja vec. Ale viem aké to je, ked si psychicky na dne." Prekvapene som sa naňho prvý krát pozrela. Mala som pocit, že sa v tých zelených očiach stratím.

"Ty to vieš?" Vypustila som s hrdla pohŕdavý vzlyk.

"Áno. Ak si myslíš, že môj život je prechádzka ružovou záhradou si na omyle," odbil ma, "veľa ľudí, mne a aj nám ako celej skupine nepraje nič dobré. Presne tak ako nás ľudia milujú nás aj nenávidia, žiarlia alebo si robia posmech. Nádávajú nám a urážajú na sociálnych stránkach. Som prekvapený, že po nás na ulici niektorí ludia nehádžu veci," povedal so zvrašteným obočím a chvílu sa odmlčal.

"Vieš, veľa ľudom sa nezdôverujem o svojich pocitoch. Veľa krát som sa kôli tomu položil. Ostatný sa to snažia viac menej nevšímať. Niekedy je proste toho na mňa veľa. Niekedy to musíš zo seba vypustiť. Väčšinou ľudí odhadnem dobre a ty sa mi nezdáš ako človek, ktorý hned po rozhovore s Harrym Stylesom pôjde utekať na twitter pridať o ňom pikantné správy. Myslím si, že si presný opak a dá sa ti veriť, preto ti to hovorím. Videl som ako si sa pozerala na Thomasa. Je to kôli nemu?"

"Ako si to vedel?" Nič iné som nedokázala povedať.

"Vieš, on to dievča pošle za pár týždňov do čerta a nájde si dalšie. Taký je. Už ho chvílu poznám a nechápem ako môže byť taký lahostajný k dievčatám, ktoré sa doňho zaľúbia a potom ich odkopne. So Suzan chodil aj predtým ale nikto ju tu nemá rád. Je to namyslená krava," povedal s otvorenosťou. Oči sa mi zarosili ale než som si stihla vybrať vreckovky, rozpakala som sa. Bolo mi už jedno či ma uvidí. Položil mi ruku na plece a podal mi bavlnenú vreckovku. Z vdačnoťou a slzami som ju prijala a utrela si s ňou oči. Odrazu ma chytil za ramená a otočil k sebe. Pritiahol si moju tvár na plece a objal ma. Bola som taká vdačná, že som to nevedela ani vysloviť.

"Ale ja som sa doňho nezaľúbila, ja len,.." nevedela som zo seba vydať ani súvislú vetu.

"To je v poriadku, čššt," hladkal ma po chrbte.

"Dakujem, už som ako tak v pohode," po chvíli som sa odtiahla a utierala si tvár.

"Myslím, že potrebuješ kávu. Možem ťa pozvať?" Usmial sa.

"No, ja neviem,.."

"No tak, nežiadam ťa o ruku. Len jednu kávu," zdvihol sa a natiahol ku mne ruku.

"Tak dobre," trochu som sa zasmiala.