38.časť

"Nehýb sa. Len zostaň ležať." Vravel niekto. "Dáme ti niečo proti bolesti." Odvetil opät mne neznámi hlas. "Maj oči otvorené, počuješ?" Niekto ma jemne potlapkal po líci. Za nimi v pozadí bolo veľa hlasov, ktoré sa prekrývali. Zdali sa mi ako hlasitý šum.  

A potom prišla tá ostrá bolesť. Zmohla som sa len na výkrik. Niekto mi zvieral ramená a telo aby som sa nehýbala. Zahmlilo sa mi pred očami a upadla som do spánku.

Ležala som na postely v polohe z ktorej ma chytali kŕče do chrbtice. To bol zrejme dôvod, prečo som sa zobudila. Otvorila som oči a udrelo mi do nich ostré svetlo z lampy. Zdvyhla som lavú ruku, aby som si zatienila oči, no niečo ma v nej pichlo. Ihla a na nej napojená hadička.  

"Au," zmohla som sa len nato. Niekto sa postavil zo sedačky a chytil ma za ruku.

"Dávajú ti infúziu, zlato. Ako sa cítiš?" opýtal sa ma Harry.

"Dosť nanič," poobzerala som sa po nemocničnej izbe, "a čo tu robíš?" Vybavil sa mi dôvod, prečo som sa sem dostala a v duchu som si nadávala.

"Ked som prišiel pre teba do školy, videl som ako záchranári niekoho nesú zo školy smerom do sanitky," odmlčal sa, "zavolal som ti a chcel sa ťa opýtať čo sa stalo. No a práve ked som ti volal už druhý krát, pretože na ten prvý si nezdvíhala, pribehla Lili k môjmu autu a povedala mi, čo sa stalo. Išiel som hned za sanitkou a čakal som, pokým ťa ošetrili a pozreli. Od kedy ťa priviezli do izby som čakal, až sa zobudíš."

"Aha, a kolko tu už ležím?" Opýtala som sa.

"Od poobedia a teraz je pol deviatej večer," usmial sa.

"Do čerta, učitel ma prinajmenej zabije," vzdychla som si, "ako som mohla byť taká hlúpa?" Tú otázku som adresovala sebe.

"Čo sa stalo, sa už stalo. Hlavne, že to neni nič vážne," odvetil. Prvý krát som zaregistrovala nohu v dlahe zavesenú mierne nad úrovňou postele.

"Čo mám z nohou?" Opýtala som sa z obavami.

"Počkaj, idem po doktora. Bude lepšie ak ti to on vysvetlí, ja som s toho zachytil len útržky," povedal a zmizol za dverami. Ked sa dvere opäť otvorili prvý vošiel Harry a za ním vysoký muž, so šedivejúcimi vlasmi a dlhým bielym plášťom.

"Zdravím slečna, som váš ošetrujúci doktor. Ako sa cítite?"

"No to bude záležať od toho, čo sa dozviem."

"Iste. No, ked vás priviezli, mali ste postrauamtický šok zo zranenia do ktorého ste upadli, ked vám museli priamo na mieste nehody zasunúť kĺb do správnej polohy. Mali ste totiž vykĺbené koleno. Bohužial koleno nie je jediné, ktoré utrpelo." Z námahou som prehltla suché hrdlo a počúvala.

"Poškodil sa zadný krížový kolenný väz. Väzy kolena zabezpečujú spolu so svalmi jeho stabilitu a správnu biomechaniku. Koleno má z vystretia do ohnutia zložitý valivo-kĺzavý pohyb a správnosť tohto pohybu práve zabezpečujú skrížené väzy. Pri poškodení niektorého z väzov, dochádza k narušeniu stability kolena. Okrem toho ľudia s poškodenými väzmi kolena nie sú schopní plnej záťaže a športu," prerušil sa a pozrel na moju reakciu.

"Čo tým myslíte? Že už žiadne tancovanie?" Skoro som dostala další šok. To musí byť zlý sen.

"Vo vašom prípade to možné bude. Z najväčšou pravdepodobnosťou," dodal.

"S pravdepodobnosťou?" Zvýšila som hlas. Harry ma chytil za ruku.

"Závisí to od toho ako sa bude vášmu kolenu dariť po rehabilitáciách. Všetko závisí od času. Okrem nohy máte menšiu popáleninu na pravej ruke, ktorá sa vám zahojí za pár dní." Všimla som si zafačované zápestie.

"Teraz odychujte, zajtra sa prídem na vás pozrieť a o pár dní vás budeme môcť pustiť domov." Kývol smerom k Harrymu a odišiel.

Oči sa mi zaslzili.

"Otec," utrela som si oči, "otec to už vie?"

"Neviem, zlato. Mala by si mu zavolať, ale to počká do rána. Teraz sa vyspi, dobre?"

"Uhm," prikývla som, "a Harry?"

"Áno?"

"Kde mám veci? Zostali v škole?" Opýtala som sa.

"Nie. Bola tu Lili s nejakou Carly a Niki a doniesli ich sem. Plus ti priniesli aj čistú bielizeň, kefku a podobne," usmial sa. Odlahlo mi.

"Dobre, mal by si ísť už aj ty. Chod sa vyspať tiež," zdvyhla som kútiky úst. No šťastný úsmev to rozhodne nebol.

"Si si istá? Môžem sa vystrieť tu na sedačke."

"Určite nie. Nebudem mať na svedomí tvoj chrbát," zasmiala som sa, "ja to tu zvládnem, nemusíš tu byť. Keby niečo, stlačím tlačítko a zavolám sestričku," žmurkla som naňho.

"Dobre, zajtra prídem tak okolo obeda. Máme schôdzku s manažmentom a ked tam skončíme, tak prídem," nahol sa nado mňa, "dobrú noc," povedal a dal mi pusu na čelo.

"Dobrú," zamrmlala som a pokúšala som sa pohodlnejšie vystrieť na postely. Moc sa mi to nedarilo podla možnej situácie, kedy som bola v podstate v jednej polohe. Trvalo dlho pokým som zaspala.