Do tejto časti som pridala aj krátky úsek z "jeho" pohľadu, no celkovo ich nebude veľa. Väčšinou to bude písané len z jej (Noami) pohľadu. Príjemné čítanie prajem! xx
Nedeľu som strávila vybalovaním vecí, najskôr vo svojej izbe, potom som pomáhala mame a nakoniec
otcovi so záhradou. Po menšom boji s kosačkou, sme to zvládli a
do domu sme prišli akurát včas na večeru. Od kedy som si dom prvý
krát obzerala, čo bolo od včera, celkom sa to tu zútulnilo. Veľa
nábytku tu nebolo, no s našimi vecami som sa tu lepšie zabývala. Na večeru sme mali pečenú
rybu. Keď som dojedla, umyla som riad a ako mátoha sa odvliekla do
izby. Každý sval si odo mňa vyžadoval odpočinok a mozog mi blikal
v hlave len jednu vec. Posteľ. Dala som si sprchu, obliekla pyžamo
a v papučiach skočila do postele. Pred tým, než som zhasla
svetlo, budík som nastavila na siedmu ráno. Takmer hneď ako sa moja
izba ponorila do tmy, som zaspala hlbokým spánkom.
Budík bol tá posledná vec, ktorú
som chcela počuť. Z takmer zavretými očami som sa dostala do
kúpeľne. Po polhodine v kúpeľni, som stála pred šatníkom,
rozmíšľajúc čo si obliecť. Bolo tu o niečo chladnejšie než v
LA, tak som si vytiahla slim rifle, šnurovacie členkové topánky a
obyčajné biele tielko. Navrch som si dala ešte čiernu koženú
bundu, tenký šál a do čiernej tašky som si zbalila pár zošitov
a dve perá. Na ruku som si zapla hodinky, ktoré som dostala od
rodičov na narodeniny a mohla som vyraziť. V kuchyni ma čakali
vysmiaty rodičia. Radšej som si zobrala obed, vodu a trielila do
garáže.
Nasadla som do auta a o pár minút sa
už viezla po uliciach mesta. Cesta do školy mi trvala za posledné
roky najkratšie. Za prekvapivých pätnásť minút som bola pred
školou "Patrika Hamiltona". Bolo len niečo pred ôsmou,
to znamená pár minút pred zvonením, takže miesto som si našla
až na konci parkoviska. Mala som namierené do riaditeľne. Na
sekretariáte ma privítala milá staršia pani, ktorej som podpísala
nejaké papiere, dala mi rozvrh mojich hodín a kód na skrinku.
"Á, Bonie?" Oslovila
sekretárka nejaké dievča, čo prechádzalo okolo z dverí
riaditeľne, keď som už odchádzala.
"Áno?" Ozvala sa a z jej
pohľadu som si všimla, že teraz nemá moc náladu na nijaké
rozhovory, čo si sekretárka zrejme nevšimla.
"Prosím, preveď tu novú slečnu
a ukáž jej, kde čo je," usmiala sa, nasadila si okuliare a
pustila sa do rozrobených papierov.
"Jasne. Pod," kývla mi rukou
a mierila k dverám. Prvých pár metrov som si ju obzerala. Bola to
nižšia čiernovláska, snedšej pleti s tmavými očami. Všimla
som si, že má na krku zavesený digitálny foťák.
"Takže, ty si Bonie?"
Nadhodila som.
"Ach. Prepáč, trochu ma vytočil
riaditeľ. Učiteľka sa sťažovala, že vyvesujem fotky na
internet, kde je aj ona. Som Bonie Grattonová a obvykle som neni
taká nepríjemná na nováčikov," uškrnula sa a podala mi
ruku.
"To je v pohode, ja som Noami
Ettová, ale môžeš ma volať Ami," potriasla som si s ňou
rukou, "a čo presne fotíš?"
"Vlastne všetko. Od školy, cez
učiteľov, ak sú zaujímaví, až po prírodu,"
usmiala sa a nečakane si zdvihla fotoaparát k tvári a vyfotila ma.
"Čože? Musíš ma varovať,"
zasmiala som sa, "prosím ťa, ukážeš mi skrinku? Nemám
tušenia, kde sa nachádza," odvetila som. Pozrela mi na číslo
do papiera.
"Jasné. Tu ju máš,"
ukázala pred nami na skrinky, "máme spolu druhú hodinu.
Francúzštinu," uškrnula sa, "rada som ťa spoznala,
vidíme sa na hodine. Teraz už musím ísť. Pá."
"Čo? Počkaj, neviem kde je
učebňa s fyzikou, ktorú mám prvú hodinu!" No už ma
nepočula pri tom hluku okolo. Fajn, nejako to nájdem. Na moje
zdesenie zazvonilo. Rýchlo som si nahádzala knihy do skrinky a do
tašky dala len knihu a jeden zošit. Chodba sa čím ďalej tým viac
vyprázdňovala a keď zazvonilo už druhý krát, chytala ma mierna
panika. No super! Prvý deň v novej škole a rovno prídem neskoro.
Vďaka Bonie Grattonová. Na chodbách nakoniec neostal nikto, dokonca som nenašla
ani tie hlúpe upratovačky. Keď ich treba tak sú tu neni! Nos som
mala na papieri a snažila sa vylúštiť číslo mojej triedy.
Ren
Keď som utekal po
chodbe, ešte vždy som mal na hlave prilbu. Zastal som, rozopol si
remienok na nej a dal dole, na moje prekvapenie som si myslel, že na
chodbách už nikto nebude. No uvidel som dievča, ktoré ma
nezaregistrovalo a na niečo hľadela v papieri. Bol som od nej len
pár metrov. Na škole poznám minimálne po tvári každého, ale
toto dievča je tu zrejme nové. Mala vlnité blond vlasy do pol
chrbta a bola chudej postavy.
"Prepáč,
môžem ti pomôcť?" Oslovil som ju. Hneď sa otočila. Mala tie
najkrajšie oči, aké som kedy videl. Boli sýtej zelenej farby,
naozaj nezvyčajné.
"Prosím?"
Trochu bola vyvedená z rovnováhy, čo sa o mne dalo tiež povedať.
"No.Ehm... vypadala
si, ako že niečo hľadáš. Chceš pomôcť?" Vybľabotal som.
"Ja
vlastne,... bolo by od teba milé, keby si mi povedal, kde sa
nachádza táto učebňa," povedala a ukázala prstom na
papieri.
Noami
Pomaly som sa otočila a uvidela som za
sebou stáť dobre vyzerajúceho chlapca. Od pohľadu nemal zrejme
viac ako osemnásť. Bol odo mňa vyšší o pol hlavy a mal silné,
dobre stavané vyšportované telo. Gombíky na šedom tričku mal na
vrchu rozopnuté a odhaľoval tak svoju hladkú, vypracovanú,
zlatisto bronzovú hruď. Bože. Čo to so mnou je? V živote som na nikoho takto necivela. Mal
tmavé rifle, čierne vysoké botasky, kožennú tmavú bundu a v
ruke držal čiernu prilbu. Lesklé krátke čierne vlasy mu rástli
do strán od tváre a na šiji sa jemne kučeravili. Mal na nich trochu gélu a spod trička som si všimla na jeho krku tenkú retiazku.
Najviac ma však
fascinovali jeho oči. Na odtieň rovnaká tmavomodrá farba kobaltu.
"Prosím?"
Nakoniec som mu odvetila, pretože otázku, ktorú mi položil som
nezaregistrovala.
"No. Vypadala
si, ako že niečo hľadáš. Chceš pomôcť?" Opýtal sa a
nadvihol obočie.
"Ja
vlastne,... bolo by od teba milé, keby si mi povedal, kde sa
nachádza táto učebňa," ukázala som prstom na papieri. V
milom afekte prižmúril oči a naklonil sa bližšie ku mne s
pohľadom na papieri. Mimovoľne som sa usmiala.
"Je to na
konci tejto chodby, posledné dvere vľavo. Fitzhug ti to pre tento
krát odpustí, kedže usudzujem, že si tu nová, ale radšej si
dávaj pozor na meškanie," uškrnul sa.
"To budem a
ďakujem," usmiala som sa a vykročila po chodbe. Pred dverami
som sa ešte raz obzrela, no chodba bola už prázdna.
Pekné, vlastne až super :D ale mi vadí keď napíšeš vetu typu " som neni....." j to také rušivé.. Ale príbeh je super, pokračuj..
OdpovedaťOdstrániťou tak som som si nevšimla.. zvyčajne ked sa mi často opakujú slovíčka v texte tak si to všimnem ale toto som fakt nepostrehla.. dakujem pokúsim sa s tým niečo urobiť :)
OdstrániťV pohode :)
OdpovedaťOdstrániťAhojte:) Mohla by som vás poprosiť, aby ste si pozreli môj blog? http://icanloveyoumorethanthisx.blogspot.sk/
OdpovedaťOdstrániťSkveléé to je :P :P :):) len už daj ďalšiu časť !! :D (didi)
OdpovedaťOdstrániť