3.časť 1/2

 
Po pol hodinovom čakaní na moju malú batožinu, som konečne mohla vnímať Londýnske letisko. Pomaly som sa nadýchla a opakovala si svoje povzbudzujúce slová. Mohla som sa akokoľvek snažiť a presviedčať, ale bohužiaľ neprijemné pocity mi nezmizli. Pokrútila som nad sebou hlavou. „No tak Tayla. Minulosť sa nezopakuje.“ Povedala som si a uverila som tomu. Nakoniec, čo iné mi ostáva? V tomto meste som na to sama.

Kľučkovala som vo vstupnej hale medzi kopou ľudí a ich vecami. Vyšla som na parkovisko a zamierila k známemu čiernemu autu. Otec stál chrbtom ku mne s mobilom pri uchu.

„Nazdar.“ Otočil sa pri mojom hlase a usmial sa na mňa. Vypol človeka na druhej linke a obišiel auto. „Hádam nemáš v pláne ma objímať.“

„Samozrejme, že mám,“ roztiahol ruky a zastal na pol ceste k objatiu. „Čo to máš preboha na sebe Lia?“

„Nevolaj ma tak,“ vytisla som cez zaťaté zuby.

„Odpovedz mi. Preboha nedávam ti dosť peňazí, aby si si mohla kúpiť čo chceš? Budem si musieť pohovoriť s tvojou mamou.“

„Mám 19. Môžem nosiť čo chcem,“ hodila som tašky na zadné sedadlá. „Zdá sa mi, alebo si nechal to auto naleštiť ešte viac?“ Buď prepočul moju tichú poznámku alebo sa ju rozhodol nekomentovať.

„A prečo máš len jednu tašku? Budeš tu dva mesiace, čo chceš nosiť?“

„Budem tu mesiac a to mi stačí,“ odvrkla som a nasadla do auta.

„Budeš tu dva mesiace. Tak som sa dohodol s tvojou mamou,“ povedal, keď nastúpil do auta.

„Ale veď mama mi povedala...“ prerušil ma. „Kludne jej zavolaj a opýtaj sa jej, ale povie ti to isté čo ja.“ Chcela som povedať niečo dokonale sarkastické, ale prerušil ma jeho vyzváňajúci mobil. Ako vždy.