„Kde je toľko ten chlapec?“ rozčuľovala sa Kate a každých päť minút pozerala na snežnú víchricu za oknami. „Ani mi nedvíha. Len nech príde domov, hneď mu vyčistím žalúdok.“
„Potrebujem tu podržať tú rybu.. ona skáče!“ kričal otec z kuchyne. Div, že som nevyprskla do rehotu.
„Už idem..“ ponáhľala sa Kate.
„Skúsim mu ešte raz zavolať,“ zvolala som ešte predtým, než sa stratila v druhej miestnosti.
„No tak.. zdvihni to..“ opakovala som po niekoľkých zvoneniach.
„Áno?“ ozval sa Jeremy v telefóne.
„Kde si? Tvoja mama ide zomrieť od strachu Jer.“
„Ja viem, prepáč. Nemohol som zdvihnúť...“
„Ako to, že si nemohol Jeremy? Buď trochu zodpovedný, keby...“ teraz prerušil on mňa.
„Pohádal som sa s Lucy. Práve vychádzam na cestu.“
„Dobre, dávaj si pozor a pozdravuj ju odo mňa.“ Kate zase dobehla naspäť z kuchyne a ja som ju žmurknutím ubezpečila, že je všetko okej.
„Lucy nejde so mnou. Povedala, že si so mnou do jedného auta nesadne. Ide po ňu Ethan,“ povedal nahnevane. „Žaba jedna...“ Opäť som premáhala smiech.
„Prosím ťa povedz mu, nech sa zastaví kúpiť mlieko a čokoládové keksy,“ prerušila náš rozhovor Kate.
„Tvoja mama ťa prosí, aby si kúpil mlieko a nejakú čokoládu...“ zopakovala som do telefónu.
„Nie čokoládu! Keksy čokoládové,“ opravila ma.
„Či keksy. Chce čokoládové keksy nie čokoládu.“
„Čo blázni? Zdrží ma to najmenej hodinu, ved je 24. Okej, vidíme sa.“
„Bye Jer.“
„A dávaj si pozor...“ už ma nepočul.
Keď bol čas večere, Jeremyho mama nebola jediná ktorá začínala mať paniku. Ten chudák musel mať plnú schránku neprijatých hovorov a hlasových odkazov.
„Zase nič. Stále je nedostupný,“ povedala, keď sa mu znovu o päť minút snažila dovolať.
„Zrejme je niekde v zápche.“
„Na Štedrý večer? Prosím ťa, všetci sedia doma,“ zavrhla otcovu snahu o odľahčenie situácie.
„Skúsim zavolať ešte raz Lucy,“ znovu som vytočila jej číslo. „Možno sa otočil a zostal s ňou.“
Akoby zázrakom po desiatej snahe dovolať sa jej ma konečne zdvihla.
„Lia nechcem počuť žiadne ospravedlnenia. Si milá, že sa chceš prihovoriť za brata, ale je to pekný zbabelec keď dokáže prinútiť sestru aby zaňho dohovárala...“ vybalila na mňa rozsiahli monológ.
„Počkaj. Nie nechcem...“ začala som, no prerušila ma.
„Veselé Vianoce!“ zrúkla do telefónu a zložila.
„Myslím, že Jeremy nieje s ňou.“ pomasírovala som si spánky od návalu bolesti do hlavy.
„Prosím ťa skús zavolať Ethanovi či náhodou...“ už jej išli slzy do očí.
„To teda určite nie,“ odstúpila som, akoby ma mala tá vzdialenosť zachrániť pred tou absurdnosťou o čo ma požiadala. Rozplakala sa úplne a otec si ju privinul k sebe.
„Prosím ťa, pre jej pokoj to urob,“ zmierlivo povedal otec a hladkal ju po chrbte.
„Ale veď to je úplná sprostosť! Prečo by preboha ten... ten... človek mal niečo vedieť o tom, kde je Jeremy?“ mračila som sa. Ozval sa ďalší vzlyk a keď sa na mňa otec karhavo pozrel, prinútila som svoj prst, aby našiel v adresári na telefóne jeho číslo.
„Mám to u vás,“ zamrmlala som si pre seba.
„Lili?“ ozval sa na druhej strane hovoru.
„Ahoj. Jediný dôvod prečo ti teraz volám, je ten, že Jeremy mal prísť domov už asi pred piatimi hodinami a my nevieme kde je. Práve som volala s Lucy, ale dokopy mi nepovedala nič užitočné..“
„Áno, je zavretá v izbe a trucuje. S nikým nehovorí odkedy som ju priviezol domov. Prepáč ale Jeremy u nás nieje a neviem kde inde by mohol byť.“ Pri jeho príjemnom hlase som sa na chvíľu pozabudla. Do čerta.
„Vďaka. Maj sa.“
„Ahoj Lili.“
Keď sa na mňa Kate otočila s nádejou v očiach, moja tvár prezrádzala len jedno: “Hovorila som to.“
„Idem zavolať na políciu,“ rozhodla. Než stihla niečo urobiť, v tej chvíli zazvonil zvonček pri dverách. Otec sa potešene usmial. Lenže ja som mala tušenie, že Jeremy to byť nemohol. Mal kľúče a určite by nezvonil. Kate otvorila dvere a úsmev jej zamrel na ústach, keď uvidela medzi dverami dvoch policajtov.
Zajtra tu bude opäť dalšia časť (predposledná) :)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára