5.časť

Ich príchod našťastie nemal veľa divákov. Obišli hlavnú bránu a zamierili k bočnému vchodu od stajní.

„Vidím, že tvoj kôň je už tiež späť,“ Edmund ju držal okolo drieku. Celú cestu si vychutnával. Jej rozpaky a červenajúca sa tvár prezrádzali, že nech snažila zachovať pokojne a dôstojne akokoľvek, nedarilo sa jej to.

„Pane je veľmi neslušné sa so mnou zhovárať ako s nejakou slúžkou. Nepamätám si, že by som Vám dovolila tikať mi,“ odsekla. Edmund sa na jej ostrom jazyku len zasmial. Málokto sa odváži s ním hovoriť týmto tónom. Hlavne ak je jeho očividný hosť.

„A kto ma za to vyhreší?“ šeptom jej povedal do ucha tak, aby to nikto nevidel. Myslel si, že sa toto ešte neoperené kuriatko po jeho slovách začne viac červenať. Opak bol pravdou.

„Ja,“ vyhlásila. „Vyprosujem si od Vás takéto chovanie. Nie som Váš zamestnanec.“ S týmito slovami prehodila pravú nohu cez krk koňa a zoskočila na zem ako nejaká divoška. Jej slová ho zaskočili akoby mu dala zaucho.

„Vieš kto to je?“ Max, dlhoročný priateľ k nemu podišiel, hneď ako zosadli. Zo záujmom na ňu pozeral.

„Nie ale zistím to,“ Edmund ešte nevidel nevďačnejšiu žabu, aj keď jej takmer strelil do hlavy. Veľa dievčat dokonca aj starších žien by dali hocičo, len aby im venoval chvíľku. Začul ako sa háda s koniarom.

„Nie to je od Vás milé, ale ja oňho postarám sama... dajte mi tie opraty...“

„Slečna, je to moja práca. Nie nedám Vám ich... pokojne choďte dovnútra.“

„Deje sa niečo?“ zamiešal sa do rozhovoru Edmund. Bože, ešte to mi chýbalo. Chcela byť od neho preč tak ďaleko ako to len išlo.

„Pane ona ho chce odstrojiť aj očistiť sama!“ Koniar sa zatváril urazene. Edmund premáhal chuť rozosmiať sa.

„Ešte ste nepočuli o niečom takom ako sluhovia?“ Ironicky nadvihol obočie a pozrel na Bellu.

„Rada si po sebe upratujem, okrem toho, práca s koňmi je pre mňa oddych,“ prepichla ho očami.

„Mladá slečna ako vy, si zvyčajne nešpiní ruky. Vlastne ani jednu som v takej pozícií ešte nevidel,“ na znak jeho slov si ju obzrel od korienkov vlasov po čižmy na nohách. Pod jeho pohľadom sa začervenala ako pivonka a Edmund si zo zadosťučinením doprial úsmev na perách.

„Nie som rozmaznaná a čas trávim užitočnejšie ako klebetami alebo staraním sa o svoje nechty.“ Dlhé vlasy sa jej pri prudkých pohyboch rozpustili a siahali jej takmer až po pás. Sledoval jemné kučery a prichytil sa pri tom, ako sa mu zachcelo po nich prejsť.

„Čo je? Prečo sa tak na mňa dívate?“ zamračila sa naňho. Vystierala sa ako vojak, no bola takmer o hlavu od neho menšia. „Som si istá, že jeho lordstvo sa radšej poberie dovnútra.“ Po jej poznámke mu obočie vyletelo hore.

„Nie som lord,“ odvetil pokojne.

„Nie? Vaše správanie nasvedčuje minimálne tomu.“ Tentoraz sa zachytila pohľadom aj na Maxovi.

„Som Váš hostiteľ,“ Edmund vystriedal krivý úsmev, keď takmer zabudla zatvoriť ústa. Dočerta, napomenula sa Bella.

„Prekvapená?“ posmešne si ju obzeral. Prekvapená? To rozhodne bola.

„Vy ste ten Delory?“ povedala neisto. Mala by väčšiu úctu k človeku, čo obchoduje s jej strýkom a zrejme aj dotuje jeho pokladnicu, ale odkiaľ to asi mala vedieť.

„Ten Delory? Neprestávam obdivovať Váš výber slov,“ posmešne utrúsil. Bol to najarogantnejší chlap akého Bella poznala. Ešte sa nestalo, že by niekoho po takom krátkom čase mala plné zuby. Chlap vedľa neho, ktorého si všimla už pred chvíľou si odkašlal. Zrejme čakal, kedy jej ho predstaví. Mal pieskovo hnedé kučery a príjemné črty tváre. Zelené oči pôsobili veselo a na perách mal milý úsmev.

„Toto je lord Llandrindon, môj priateľ. Vaše meno stále neviem,“ zamyslel sa Edmund.

„Volajte ma prosím Max,“ priateľ bol zdvorilý ako vždy. No keď mu podala vystretú ruku, trochu cúvol od prekvapenia. Pohotovo sa však spamätal a prijal jej podanú ruku. Celkom isto, ešte nestretol takú trúfalú mladú žabu, pomyslel si Edmund. 

„Som Isabella Ashburnhamová,“ opätovala mu úsmev. To meno Edmundovi niečo hovorilo.

„Nevolá sa Váš kôň Ash?“ Tou neohrabanou vetou Bellu prekvapil.

„Áno volá,“ slušne mu odpovedala, aj keď mala chuť urobiť niečo celkom iné.

„No to je originálne,“ rýchlo sa ozval Max. Zrejme tušil, že poznámka by sa neobišla bez slovnej výmeny.

„Originálne,“ zopakoval Edmund, ale ani trochu to neznelo presvedčivo, keď si ju obzeral. „S kým ste tu?“ Opýtal sa jej.

„S mojím strýkom. Mala som dojem, že to budete vedieť,“ opäť ho prepichla tými tmavými očami.

Samozrejme, nespomenul si na starého Ashburnhama.

„Ak dovolíte, idem sa postarať o svojho koňa,“ kývla hlavou, na Maxa sa usmiala a koňa odviedla do stajne.

„Je... milá.“ Odvetil priateľ.

„Je drzá a nemá výchovu. Bol by som zvedavý či vie aj niečo iné, než len trúsiť z úst nezmysli a skákať na koni ako divoška,“ Edmund sa zamračil smerom ktorým odišla.

Max sa veľkopansky usmial, akoby vedel niečo čo jeho priateľ nie.

„Keď hovoríš.“