12.časť

„Miláčik...“ zo spánku ma zobudil Jared. „Vstávaj...“

Vydala som neurčitý zvukový hybrid.

„Prosím,“ rukou mi prešiel po líci.

„Koľko je hodín?“ zašomrala som.

„Pol piatej.“

„Zbláznil si sa!? Nechaj ma spať!“ perinu som si vytiahla po hlavu.

Stiahol mi ju. „To si nedávaj na tvár. Musíš dýchať.“

Napriek polospánku som sa zasmiala.

„To nieje na smiech,“ pokarhal ma. „A padaj z postele. Ideme von.“

„Von?“

„Áno. Chcem ťa niekam zobrať,“ dal mi pusu na pery. „Bude sa ti to páčiť.“

„To?“ prižmúrila som oči.

„To,“ neurčito odvetil. „Nech neprídeme neskoro, poď.“

„Neskoro na čo?“

„Máš priveľa otázok. Uvidíš.“ Postavil sa z postele. Oblečené mal športové šortky farby kaki, ktoré mu voľne splývali z bokov, biele bavlnené tričko a bol bosí. Pripadal mi viac chlapčenský, ako kedy predtým. Prstami si prešiel po strapatých hustých vlasov, ktoré mu prvé ranné lúče presvetlili na zlatistý odlesk.

„Si taký pekný.“

Zasmial sa. „Zrejme si ešte stále v mikrospánku. Mám ťa zobudiť svojimi metódami?“

„Dobre, dobre...“ hundravo som sa postavila. „Daj mi aspoň desať minút,“ zamierila som do kúpeľne.

„Tak,...“ nadhodila som, keď sme sedeli v aute. Prstami som prešla po kožených poťahoch. „Kde to ideme?“

„Na pláž,“ usmial sa. „Blízko prístavu.“

„Do prístavu?“

„Blízko prístavu,“ opravil ma. „Je to maličký prístav, takmer na konci mesta.“

„Robíš si srandu, však?“

„V žiadnom prípade,“ povedal vážne.

„V živote som to nerobila! Čo keď niečo pokašlem...?“

„Láska moja... všetko nechaj na mňa. Ty sa len povezieš,“ chytil ma za studenú ruku. Napriek menším pochybnostiam som musela pripustiť aj narastajúce vzrušenie. Nebola som zbabelec.

„Tak dobre,“ rázne som prikývla a vyzula si šľapky, nasledujúc Jaredov príklad.

V prekvapení nadvihol jedno obočie. „No, tá tvoja nadšenosť sa mi páči, aj keď musím priznať, že som sa pripravil na presviedčanie.“

Uškrnula som sa. „Mám rada výzvy. Chcem to skúsiť.“ Ponaťahovala som si telo, akoby som sa pripravovala na fyzickú aktivitu. Hľadela som na jednosťažňovú plachetnicu o veľkosti asi dva krát dva metre. Mala dve plachty, pričom jedna bola o niečo väčšia od druhej. Boli rôznych farieb, z konštrukcie viseli laná.

„Nevedela som, že toto robíš vo voľnom čase.“ Na jednoduchej Jaredovej bielej košeli, ledabolo pozapínanej, som si vyhrnula rukávy po lakte.

„Jedna z vecí, ktoré robím vo voľnom čase,“ opäť ma jemne opravil. „Poďme na to.“

Pomohol mi na malú konštrukciu a navliekol na mňa vestu. Okamihy toho čo nasledovalo, mi neboli veľmi jasné, vnímala som len náš smiech, bezpodmienečnú odviazanosť a silu morského vetra. Farba mora čím ďalej tým viac tmavla. Postup riadenia plachetnice sa mi zdal napriek Jaredovej šikovnosti a ľahkosti akou to predvádzal, zložitý. Sťahoval, povoľoval plachty... bol to zážitok. Keď vietor ustal, Jared stál nado mnou.

„Poď ku mne,“ podal mi ruku s úsmevom.

„Prečo?“ zasmiala som sa, ale postavila vedľa neho. Postrčil ma pred seba a rukami zozadu objal, utvoril akési objatie. „Chyť to lano a ťahaj na doraz...“ cítila som, ako sa usmieva pri mojom uchu. Poslúchala som a uvedomila si, že riadim. Zvýskla som a Jared mi vtisol na líce pusu.

„Mal si pravdu...“ pootočila som hlavou jeho smerom, nosmi sme sa dotýkali. Slnko vychádzalo, červené, žlté a zlatisté farby vytvárali na farebných plachtách odlesky ako aj na nás samých. Lúče príjemne hriali, ako aj Jaredovo telo. Pár plynulých pohybov jeho rúk ustálili plavidlo na mieste.

„Ty si si to nevšimla?“ usmial sa, tvárou v mojich vlasoch.

„Čo?“ prekvapene sa otočila.

„Nápis na boku.“

„Tohoto?“ ukázala som prstom dolu.

„Áno,“ zasmial sa. „Tohoto.“

„Nie... prečo?“

„Pretože sa volá po tebe,“ žmurkol.

„Jess?“

„Nie, Jessica Breeze.“

„Prečo Breeze?“ zamyslene som sa opýtala.

„A prečo nie? Páčilo sa mi to,“ pobozkal ma. Bola som na mäkko.

„Toto ešte nikto neurobil,“ poznamenala som s rukami okolo jeho krku.

„To by som sa stavil.“

Zakryla som mu namyslený úškľabok na ústach. „Si neznesiteľný arogant.“

„Preto ma miluješ,“ zaksychtil sa.

„Áno a pre milión iných vecí.“

„Mám šťastie.“

„V čom konkrétne?“

„Nie je to očividné?“ teatrálne si vzdychol. „Nikto iný by nevedel zniesť takého aroganta ako som ja.“ S hrozivým leskom v očiach sa ku mne priblížil a so slabým pišťaním som sa naňho hodila. Najlepšia obrana je predsa útok, nie? Nohy som mu zakvačila do bokov a pristáli sme na jeho chrbte, loďka sa nebezpečne zaknísala. Ruky sme mali prepletené pri tvárach a smiali sa pomedzi bozky ešte dlho po tom.