1.časť

„Myslím, že sme zablúdili...“ odhadne Rory situáciu po takmer jednej hodine nadávok a otáčania autom. Búrka za ten čas pokročila, tma sa prehĺbila. Okolité lesy tienili navôkol, koruny stromov neprepúšťali ani jediný mesačný lúč. Akoby aj mohli. Lialo, blýskalo sa.

„Musíme nájsť miesto, kde prespať. Do penzióna sa dnes nedostaneme,“ odvetila mama.

„Predpokladám, že v aute plnom krabíc to tiež nepôjde,“ Rory hodila pohľad na sklopené sedadlá so svojimi vecami.

„Navigácia...“ mama stláčala ďalší gombík. Ženský hlas opakoval tú istú vetu. Choďte rovno.

„A kde inde by som mala ísť ty...“

„Mama?“ Rory pretiahla poslednú samohlásku, predkloniac sa, v snahe prečítať tabulu pri ceste. „O päťdesiat metrov je nejaká odbočka. R-Rowsley Park?“ Nevedela to dobre prečítať.

„Opýtame sa tam na cestu.“

Príjazdovú cestu obklopovala čierňava, veľké duby presne zasadené. Ani jeden nevyčnieval. Ku konča odbočky ich mohlo byť dokopy šesťdesiat, po oboch stranách. Svetlá za vysokými oknami, v rozľahlom panstve vyvolávali v Rory pocit niečoho nehmatateľného. Protichodných pocitov. Veľkoleposť-rezervovanosť, domov-prepych, svetlo-kameň. Po ľavej strane bola akási menšia budova. Stajňa, zistila, keď sa lepšie prizrela. Pri krídlových dverách so závorou osvetľovalo nápis slabé svetlo. Pokojne mohlo byť iné storočie. Jediné čo sem nezapadalo, bol mamin krikľavo zelený Range Rover, pripomínajúci veľké jablko.

„Vzadu som niekde položila dáždniky,“ ozvala sa mama otočená k sedadlám.

Napriek nim, zmokli do poslednej nitky oblečenia. Dážď šľahal zo všetkých strán. Rory zabúchala mosadzným klopadlom na ebenových dverách. Po nepatrnej chvíľke, ktorá sa Rory zdala ako večnosť, dvere otvorila staršia pevná žena v úhľadnej naškrobenej košeli, sukni a pohodlných topánkach v hrubých pančuchách. Jej výška siahala sotva po Roryne plecia.

„Dobrý večer,“ chvatne pozdravila. „Môžem vám pomôcť?“ Čo stratila na výške, doprialo jej v hlase. Nečakala na odpoveď, odstúpila od dverí, aby mohli prejsť do rozľahlej haly s čierno-bielou podlahou, lesknúcou sa od čistoty. Strop zdobili pozoruhodné fresky, steny zdobili obrazy veľkosti ich auta a v strede boli schody s kovaným zábradlím, nad ním luster. Hlasy sa ozývali do ďalších chodieb po stranách. Rory matne registrovala slová z rozhovoru.

„...Pán Marsden je v pracovni, pošlem poňho... prinesiem čaj. Poďte so mnou do salónu...“

„Nie,“ namietla mama. „Stačí ak...“

„V žiadnom prípade madam. Vonku je počasie na zbláznenie! Počkajte na pána Marsdena... Berenice,“ rukou zastavila plavovlasé dievča. „Pošli po pána.“

„Áno, madam.“ Dievča zmenilo smer a vybehlo po schodoch.

„To nebolo nutné.“

„Prosím vás. Poďte za mnou.“