12.časť

Nebolo ťažké, aby sa Kornélia a Blase vyhýbali vzájomnej spoločnosti. Ťažšie to bolo pri večeriach. Vtedy sa ale Kornélia jeho smerom nepozrela, ani on jej. Panovala medzi nimi tichá atmosféra. Hoci Kornélia už oľutovala svoje hlúpe chovanie, urobila to len z toho dôvodu, že ju rozčúlila jeho panovačnosť a príkazy. No v žiadnom prípade sa mu nepôjde ospravedlniť. Na to mala priveľkú hrdosť.

Dni ubiehali pomaly, čas trávila na prechádzkach alebo v hudobnom salóne. Jeden deň, kedy už bolo neskoro po večeri, dámy si išli vypiť čaj alebo sherry, muži zapáliť cigaru a vypiť niečo tvrdšie ako víno. Hostia boli buď v knižnici, kde sa usporadúvali rôzne hry, alebo sa utiahli do biliardovej miestnosti. Skupinka dievčat v hudobnom salóne hrali karty, pri ďalšom stole sedeli staré ženy s prepudrovanými tvárami a silnými parfumami. Obloky na terasu boli otvorené dokorán a prúdil sem svieži vzduch prevoňaný ružami zo záhrady. Obloha bola tmavá a mesiac v tvare kosáčika obklopovali hviezdy.

„Nelly, nejdeš si s nami zahrať?“ Ronnie ukázala na nástroje  rohu miestnosti. Dvojica dievčat, ktoré si pred chvíľou brnkali na piano odišli do vedľajšej miestnosti, kde sedela väčšina ľudí za hracími stolmi.  

„Prečo nie?“ usmiala sa. „Predvedieme tým suchopárnym Angličanom, ako sa to robí u nás doma?“ uštipačne sa zasmiala. Sadla si za čierne piano, Ronnie s Norah sa usadili vedľa seba s husľami. Tony si prisadol čo najbližšie a s očakávaním pozeral na nasledujúce vystúpenie. Kornélia sedela tvárou do miestnosti, chrbtom k otvorenému oknu. Prstami prešla po klaviatúre a začala hrať.

Blase mal celý večer zlú náladu. Vlastne celý týždeň. Odkedy sa dostal do slovnej potýčky s jednou zo sestier Blakeových. Asi stí raz sa na mieste otočil, keď sa chcel s ňou porozprávať. Nebol zvyknutý kričať na nikoho. Ovládal sa za každej situácie. Myšlienka, že ho dohnala na pokraj nepríčetnosti, ho štvala a zároveň udivovala. Kráčal po chodbe z balkóna, kde sa rozprával z hŕstkou mužov. Mal namierené do pracovne. Keď však prechádzal okolo jedného zo salónov kde hrala hudba, zastavil sa. Prešiel pomedzi stoly, kde sa starší zabávali stávkami a zálohami. Niekoľko ľudí stálo vo vstupe do hudobného salóna a pozerali sa na malý koncert. Hudba bola jemná, vycibrená do presnosti. Mal v pláne sa pozrieť, kto tak šikovne narába s nástrojmi. Ako sa presúval dopredu, započul rozhovor lorda Keneilwortha a lady Georgiany.

„...neobyčajné vystúpenie, nemyslíte?“

„Zaiste. Keď som však počula majstrovstvo prstov, vedela som, že sú to slečny Blakeové. Prinajmenšom aspoň najstaršej zo sestier.“

„Ako to?“ opýtal sa Blake.

Lady Georgiana sa potešila záujmu hostiteľa. „Slečna Kornélia, Nelly, ako ju prezývajú, počúvam takmer každé ráno keď sa prebúdzam. Moja izba je nad menším hudobným salónom, kde chodí hrávať. Raz som sa išla pozrieť, kto to hrá a sedela tam sama len v negližé... trochu nemiestne, ale do tej časti domu nikto nechodí...“

„Hráva každé ráno?“ uistil sa Blase.

„Takmer každé,“ potvrdila.

„Akoby hrali prsty anjelov,“ poťahal sa za bokombrady lord Keneilworth.