Ďalšie ráno sedela Rory v zasklenenej terase, kde rozvoniavali vzduch rastúce pomaranče a citrónovníky. Bol to určitý typ skleníka, no teraz v ňom bolo príjemne teplo. Obloha bola farby tmavého kobaltu a šedej. Schyľovalo sa k ďalšej búrke.
„Môžem si prisadnúť?“ ozval sa jej pri uchu Phillip. Od prekvapenia sa trochu mykla.
„Samozrejme,“ odvetila Rory a napila sa zo šálky čaju. Prútená stolička pod náporom váhy zapraskala.
„Som taký hladný, že by som zjedol hocičo,“ chytil sa za ploché brucho.
„To je potom šťastie, že sú tu už raňajky,“ odvetila Elinor, ktorá sa objavila v tichosti s táckou jedla. „Besy, polož tie taniere tam...“ navrhla dievčaťu. „Ďakujem.“
„Najete sa s nami?“ opýtala sa Rory. Keď videla, že váha, chytila ju za ruku. „Môžete nám popri raňajkách dopovedať príbeh.“
Phillip hlasno vyfúkol vzduch z pľúc.
„No tak, Phillip, bol si presne rovnaký,“ zasmiala sa Elinor. „Dobre, dieťa.“
Odmlčala sa. „Kde sme to skončili?“
(1801, Rowsley Park, Derbyshire)
Ako dúfal, jeho kroky sprevádzala slabá hudba. Blase šiel v tichosti, väčšina hostí ešte spala. Cítil sa opäť ako malý chlapec, keď pozoroval, skrýval sa a najmä špehoval starších.
Dvere boli odchýlené na dĺžku jeho lakťa. Oprel sa o veraje dverí a počúval sladkú hudbu piana. Sedela vzpriamene, v bielom župane lemovanom čipkami. Vlasy mala rozpustené, kučeravé a pri slnečných lúčoch jej hrali farbami od svetlozlatej po gaštanovú.
Na moment hudba ustala, bolo počuť šušťanie papiera a tak využil chvíľu. Odchýlil dvere a Kornélia naňho pozerala ako na prízrak.
Vyčaril slabý úsmev. „Kde ste sa naučili hrať?“
„Na-naučil ma to starý otec,“ upierala naňho oči. „Čo tu robíte?
„Ja- “ odmlčal sa. Sám nevedel. Alebo to možno vedel dobre, až príliš.
„Ospravedlňujem sa-“ „Prepáčte-“ vyhŕkli naraz.
Usmiala sa. „Chovala som sa ako dieťa.“
„Ja ako surovec. No vedzte, že to všetko len z obavy, čo sa vám mohlo stať.“
„Áno, viem.“
„Nechcel som vás rušiť pri hraní. Včera som si vypočul hudbu, ktorú ste hrali so súrodencami.“
„Otec mojej mamy bol milovník hudby. Odkedy sme vedeli chodiť, učil nás hrať.“
„Zahrali by ste mi?“
„Čože?“ vyhŕkla prekvapene.
„Rád by som vás počúval, je to naozaj ukludňujúce. Nebude vám to vadiť?“
Absurdnosť celej situácie jej prišla smiešna. Sedela polonahá, len v nočnej košeli a župane v nejakom zadnom, bohom zabudnutom salóne a pozeral na ňu Blase. Sadol si do kresla neďaleko, vyzliekol kabát a uvoľnene si vystrel nohy. Bolo skoré ráno a jarné slnko vychádzalo. Izba bola smerovaná na východ, takže všetko svetlo prúdilo cez vysoké okná. Z jednej strany ho zalievali farby žltej, oranžovej a červenej. Druhú polovicu tváre mal v tieni. Košeľu mal pri krku uvoľnenú, rukávy vyhrnuté. Pohľad naňho pôsobil veľmi domácky. Tvár jej zalialo teplo, ktoré sa šírilo od špičiek prstov na nohách, cez slabé mravčanie v žalúdku, a na rukách ju prešli zimomriavky. Vlasy si prehodila na ľavú stranu, prsty priložila ku klávesom a hrala pomalú, ťahavú uspávanku. Úsmev jej prešiel cez
pery, keď videl ten jeho. Prsty mu zľahka prechádzali po čalúnení ako videli hrať tie moje.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára