Keď som sa naraňajkovala,
ospravedlnila som sa a odišla z kuchyne. Vedela som presne kam mám
namierené. Prišla som pri výbeh a kone ma hneď zaregistrovali.
Boli tu všetkých 5 koní, starkí ich nechovajú pre preteky, ale len
pre potešenie a občasné jazdenie. Keď som mala desať rokov na
narodeniny som dostala krásneho tmavo hnedého žrebca. Od prvého pohľadu som sa doňho zamilovala. Keď som sa oprela o drevenú bránu
výbehu, zaregistroval ma keď zdvihol hlavu od trávy. Priklusal ku
mne a bola som taká šťastná, že ho zas vidím. Dala som mu odmenu
a nasadila ohlávku. Keď som ho očistila v maštali, nasedlala som
ho a dala mu uzdu. Rozhodla som sa ísť na menšiu vychádzku. Ešte
než sme vyrazili som si uvedomila, že mám na sebe stále tie isté
veci, ktoré som si obliekla ešte na Slovensku. Priviazala som ho o
box a mojím šťastím bolo, že Anna s Bellou si tu niekedy
nechávajú jazdecké veci. Obliekla som si staršie bledé džínsy,
čierne anglické čižmy, košeľu, na hlavu som si dala bielu
šiltovku a zobrala som si ešte čierne jazdecké rukavice. Keď som
vyšla z dverí šatne, Carbine na mňa pokojne hľadel. Spomínam si,
ako som mu to meno dala po austrálskom dostihovom šampiónovi.
Carbine sa už od začiatku prejavoval ako osobnosť. Zhadzoval
neobľúbených jazdcov a hrýzol cudzých ľudí. Carbine bol
hlavatý. Keď sa ale rozhodol bežať, nemal súpera. Bol to
výnimočný dostihový kôň, presne ako jeho austrálsky menovec.
Nikoho k sebe nepustí, iba mňa a starkého. Dala som mu božtek na
papuľku a odviazala ho. Keď som mu vysadla na chrbát, vedela som, že v
tomto momente viac nepotrebujem. Vyšla som zadným vchodom z maštale
a pred sebou som mala len poľnú cestu a po jej stranách boli stromy
ktoré vrhali príjemný tieň.
Úplne som mu povolila oťaže, aby si
natiahol krk a pomalým krokom sme kráčali vychútnávajúc ten
moment, kedy máme konečne jeden druhého. Zatvorila som oči a
počúvala spev vtákov, keď sme sa dostali na veľkú lúku, vedela
som ako rád by sa prebehol.
Keď sme prišli s takmer 3 hodinovej
vychádzky, osprchovala som ho, vyčistila a dala som mu nažrať,
kedže už bol obed. Prišla som do kuchyne, kde sa už varilo a
nakukla do hrnca čo sa v ňom varí.
"Bola si s Carbinom vonku? Fuj, ty
ale smrdíš, chod sa umyť a prezliecť a prídi sa najesť,"
povedala babka a vyháňala ma od jedla.
"Dobre, dobre už idem!"
Odvetila som jej zo smiechom.
Vošla som do napustenej vane a dvadsať
minút v nej oddychovala. Ešte mokré vlasy som si dala do voľného
drdola. Obliekla som si biele tielko, ktoré som si zapravila do sukne
s drobnými kvetinami. Dala som si k tomu ešte tenký hnedý opasok
a na nohy gladiátorky.
Pri schodoch som sa stretla s Bellou ktorá
práve z niekým volala.
"Áno... dnes. Neviem sa dočkať
až ju spoznáš...dobre...aj ja teba, ahoj," zložila a pozrela na
mňa.
"S kým si to volala?"
Opýtala som sa.
"S Pietrom. Mojím chlapcom, dnes
príde. Chcem, aby si ho spoznala aj ty," dodala a usmiala sa.
"Aha, rada sa s ním zoznámim,"
odvetila som jej.
"Koľko ste vlastne spolu?"
Dodala som.
"Vyše 4 mesiace."
"Čo? Prečo to viem až teraz?!"
Povedala som naoko urazene.
"No, neviem. Nejako k tomu nedošlo
a teraz to vieš tak o čo ide? Aj tak by si sa s ním nemohla
zoznámiť skorej, veď len teraz si prišla." Povedala mi po
pravde.
"To máš pravdu a rodičia čo
naňho hovoria?" Opýtala som sa jej a už sme schádzali dolu
schodmi.
"Obľúbili si ho a aj starkí."
Videla som na nej, aká je šťastná a tak trochu som jej aj
závidela.
Keď sme prišli do kuchyne, videla som,
že budeme jesť na terase. Anna tam rozkladala taniere a tak som
zobrala tácku z pohármi a Bella príbor. Starká uvarila špagety s
omáčkou a k tomu urobila aj veľkú šalátovú misu. Keď sme si
všetci posadali za stôl, starký vyslovil malé požehnanie za
jedlo. Popri jedení prebiehal pokojný rozhovor a Bella celá
natešená ospevovala Pietra a dozvedeli sme sa aj to, že teta a
strýko už zajtra odchádzajú do Ríma, kde bývajú, pretože majú
prácu. Pre Bellu a Annu si prídu pred koncom letných prázdnin.
Bola som smutná, no aspoň tu ostávajú Bell a Any. Keď sme dojedli,
pomohla som s umývaním riadu. Bola som dosť unavená, tak som išla
do izby. Spomenula som si na Thomasa a keď som sa prihlásila na facebook medzi novými žiadosťami o pridanie tam bolo jeho meno.
Hneď som som ho potvrdila a keď som sa prihlásila na twitter, do vyhľadávača som dala jeho meno, ktoré mi napísal na papierik. Asi
po hodine písania s kamarátmi som vypla notebook a po pár
minútach ležania v posteli som zaspala.
Keď si písala o Carbinerovy a všetko okolo toho.. dala si do toho dušu ! krásne opísané :)
OdpovedaťOdstrániťak budeš písať takto celú poviedku, bude to skvelé !!! :))