Obliekla som si sveter a išla si
zobrať batožinu. Na kufre som si zobrala malý vozík inak by som
nezvládla zobrať na rukách. Vyšla som z veľkého Londýnskeho
letiska, no už som sa tu vyznala lepšie. Pri letisku boli
pristavené taxíky, k jednému som podišla a vzápätí mi už
vodič nakladal veci do auta. Podala som mu adresu internátu ktorú
som mala napísanú na papieriku.
Asi po do dvadsiatich minútach sme
zastali pred veľkou budovou, v tej istej časti mesta kde sme bývali
v hotely. Kúsok odtiaľto je škola. Potešila som sa, že nebudem
musieť denne dochádzať metrom alebo inou dopravou do školy.
Zaplatila som taxikárovi a horko ťažko som vošla do vnútra s
veľkou batožinou. Bola to krásna, historická budova. Bolo to tu
priestranné a podobné budove školy. Mala veľké francúzske okná.
Vnútri prevládali farby bielej a hnedej. Vstúpila som do menšej
haly, kde na ľavo boli sedačky, na pravej strane pult a za ním
starší pán. Po ľavej strane za kútikom zo sedadlami viedli veľké
schody na horné poschodia. V strede bol okrúhly stôl, kde boli vo
váze kvety. Popri mne prechádzali deti rôzneho veku. Niektorý s
rodičmi, iný sami, tak ako ja. Podišla som k pultu a pozdravila
Charlieho, ktorého meno som si všimla na ceduľke na jeho veste.
"Dobrý deň, ako vám pomôžem?"
"Som tu zahlásená,"
povedala som a podala mu papiere. Pozrel sa na ne, otočil sa a z
pultu kde boli zavesené kľúče zobral jedny s číslom 24.
"Tu sú kľúče, tu je internátny
poriadok. Večierka je do desiatej večer, potom sa už internát
zatvára. Otvorený je od piatej rána. Ak by ste niečo potrebovali
alebo by ste mali nejaké výhrady voči niečomu, kľudne príďte
za mnou," jemne sa usmial a podal mi hrubší zväzok papierov a
kľúče od izby.
"Ďakujem," zobrala som si
veci a išla smerom k schodisku. Veci som si dala do tašky, no kufre
som si musela niesť oddelene po každom schodisku. Keď som schádzala
dole po posledný kufor, pribehol chlapec asi v mojom veku a zobral
ho.
"Ahoj, videl som ťa ako sa s tým
trápiš. Pomôžem ti," žmurkol na mňa.
"Vďaka," usmiala som sa.
Vyšiel s veľkým kufrom pri ostatné a bral do ruky ďalší veľký.
"Kde máš izbu?" Opýtal sa.
"Číslo 24. No nemám tušenie
kde to je," odvetila som po pravde.
"Dievčenské poschodie je na
prvom poschodí. Chlapčenské na druhom, hneď nad vami. Takže to
bude tu," porozhliadol sa na dlhej chodbe. Pozerali sme na
ceduľky dverí až sme došli k mojej izbe.
"Ďakujem, neviem či by som to
zvládla bez ujmy na zdraví," zasmiala som sa na čo on tiež.
"Neďakuj, to je slušnosť.
Mimochodom som Chris. Niesi odtiaľto však?"
"Ja som Barbora. Nie, som zo
Slovenska." Načo sa zamračil a ja som odvetila, "to je v
strednej Európe, ako je Česká republika."
"Aha, mám tušenie kde asi,"
usmial sa, "musím si ísť vybaľovať veci, rád som ťa
spoznal, dúfam že sa ešte uvidíme," povedal a už mi
kýval a zmizol na schodoch.
Nadýchla som sa a modlila, nech izba
vyzerá dobre. Otvorila som dvere a porozhliadla sa. Bola to
priestranná veľká izba. Mala dve dvoj-lôžkové veľké postele po
oboch stranách. Izba bola nebadane rozdelená na dve časti. Po ľavej strane bola v rohu miestnosti postel, vedľa jej otvorenej
strany bol nočný stolík s lampou, za nohami postele bola nízka
komoda. Vedľa na stene boli posuvné biele dvere. Ako som si neskôr
všimla bol to malý šatník. Vedľa neho pri dverách v rohu bol
rohový stôl na ktorom bola tiež lampa. Verná kópia ľavej strany
bola aj na pravej. V strede medzi dvomi stranami boli dvojité
francúzske okná. Boli zahalené dlhými bielymi záclonami. Hneď vedľa mňa na pravej strane boli pootvorené dvere. Nazrela som a
bola to kúpeľňa. Mala sprchový kút, záchod, umývadlo spolu zo
skrinkami a veľké zrkadlo na ním. Kachličky boli béžové a bolo
to tu všetko nové. Nábytok v izbe bol biely a tiež nový.
Spolubývajúca tu ešte nebola, takže som si prvá zabrala posteľ.
Vybrala som si tú na ľavej strane aj keď to bolo jedno, pretože
boli tie isté. Kufre som si postavila pri postel, odhrnula som
závesy a nazrela na výhľad z okien. Videla som na ulicu, na vchod
internátu. Začínalo sa mi tu páčiť čoraz viac.
Carly
Keď som si vybaľovala veci a ukladala
do šatníka, do izby vošla moja zadyhčaná nová spolubývajúca.
Mala dlhé rovné blond vlasy, bledomodré oči a chudú postavu. Aj
keď nebola namaľovaná, bola veľmi pekná. Mala ne sebe čiernu
volnú mikinu, šedé tepláky a teplé členkové čierne papuče.
Mala dva kufre a keď vošla, za ňou vstúpil do izby ešte straší
muž, čo som si pomyslela, že to bude zrejme jej otec.
"Oci, už to zvládnem. Choď a
pozdravuj mamu," vyháňala ho.
"Dobre, ale si si istá, že už
nič nepotrebuješ?"
"Áno. Ahoj," dala mu pusu na
líce a zavrela dvere.
"Tí otcovia," s unavenou
tvárou sa na mňa usmiala.
"Ja som Carly," prišla ku
mne a vystrela ruku z úsmevom.
"Ahoj, ja som Barbora,"
predstavila som sa tiež a potriasla som si s ňou rukou.
"Minulý rok som ťa tu nevidela,
si tu prvý krát?" Opýtala sa a začala vyťahovať veci.
"Áno, som tu zatiaľ na jeden rok.
Niečo ako výmenný pobyt," odvetila som, "a ty?"
"Ja sem chodím od 15 rokov. Ale
prvý rok som najprv dochádzala do školy, až minulý rok som
presvedčila rodičov, že sa mi neoplatí dochádzať až s
predmestia," povedala.
"A čo študuješ?" Opýtala
som sa zo záujmom a pokračovala som s vykladaním vecí.
"Spev, ty?"
"Tanec," odpovedala som,
"dúfam, že mi aj zaspievaš," načo sa zasmiala.
"No, budeš ešte len rada keď si
zavriem ústa. Ja si neustále niečo hmkám alebo spievam,"
otočila sa ku mne a usmiala sa.
"Mne to nebude vadiť, prvý krát
budem s niekým bývať v jednej izbe. Aspoň tu nebude ticho."
"Si jedináčik?" Opýtala
sa.
"Hej, bývam len s otcom."
"Ja mám staršiu sestru,"
zasmiala sa, "tá o takomto čase otvára fľašu a ide
oslavovať, že ma nemá doma," zaškerila sa, na čo som sa
zasmiala.
Bavili sme sa pokým sme si vyberali
veci z kufrov. Carly býva na predmestí Londýna, kde sú veľké
domy a bohatí ľudia, čo ma ani neprekvapilo. Na tejto škole si len
málokto môže dovoliť to školné a peniaze za internát. Má
staršiu sestru Moly, ktorá má 20 rokov, no býva ešte s rodičmi a
popri študovaní na vysokej robí modeling. Má čierneho labradora
Hadleyho a jej rodičia sú prehnane starostlivý. Na internáte je
ako na prázdninách. Robí si takmer čo chce, zatiaľ čo doma má
samé príkazy a zákazy. Rozprávala som jej o mojej rodine a
prekvapivo som z nej necítila ľútosť ako u väčšiny ľudí, len pokojne na mňa hľadela a počúvala. Z jej vystupovania a
rozprávania som rozoznala že nieje povrchná ani namyslená. Bola
presný opak, milá a priateľská. Dovybalila som si veci a
kozmetiku sme si zaniesli do kúpeľne.
"Zajtra musím ísť do obchodov,
do lietadla som si nemohla zobrať všetko," odvetila som.
"Pôjdem s tebou, a môžem ti to
tu poukazovať," usmiala sa.
Pred spaním som poslala ešte smsku
otcovi. Škola začína pozajtra, aj napriek menšiemu stresu sa už
neviem dočkať.
všimla som si, že ti sem napísali-pýtali sa, že kedy sa objaví 1D.. ja už to neberiem ako krátku poviedku, ale skôr takú rozsiahlu :) kedy to ešte viac rozpisuješ je z toho kniha :P - my opinion ! je to pekné, a dúfam že ťa to baví písať tak, ako mňa čítať :)
OdpovedaťOdstrániť