41.časť

"Zajtra odchádzame na týždeň na Nový Zéland," povedal Harry. 

Sedel na stoličke. Sotva som ho počúvala. Stále som myslela na to, čo mi povedal Thomas pred tým než prišiel Harry. Prechádzali sme sa mlčky. No nebolo to nepríjemné ticho. Každý uvažoval nad svojimi myšlienkami. Sem tam niekto niečo poznamenal. Rozmíšlala som, čo to všetko znamená.

"Haló? Zlato si v pohode?" Opýtal sa Harry a položil mi svoju ruku na dlaň.

"Jasné, prepáč," odtiahla som si od neho ruku, "kedy odchádzate?"

"Zajtra večer, čo nepočuješ?" odpovedal.

"Počkať. Zajtra? To si musel vedieť dopredu,prečo si mi to nepovedal skôr?" Zamračila som sa.

"Áno, samozrejme, že vedel. Ved som ti to hovoril ešte pred mesiacom."

"Aha, zrejme som na to musela zabudnúť," riekla som.

"Áno, ale mám aj dobrú správu. Zrejme sa uvidíme ešte pred sviatkami," povedal veselo. Nahol sa a pobozkal ma. Bolo to.. zvláštne. Spomenula som si na naše prvé pozkávanie, kedy mi telom prebehla triaška a v bruchu som mala stovky motýlov. Teraz, akoby som zamrzla. Zrejme nevytušil moje pocity a ked sa odtiahol, široko sa usmieval. Pokým bude preč, v hlave si musím dať všetko dokopy.  

Ked prišiel doktor so sestričkou, Harry sa rozlúčil a odišiel. Skontrolovali mi koleno. Všetko sa v ňom vyvíja tak ako má a to je dobrá správa. Netreba žiadnu operáciu.

"Mám dobré správy. Zajtra vás pustíme domov," usmial sa doktor.

"To rada počujem."

"Všetko sa lieči tak ako má. Zajtra vám nohu ešte raz zkontrolujem a dám vám rehabilitačnú knižku. Každý mesiac budete chodiť na kontroly, kde sa bude zhodnocovať stav vášho kolena. Podla toho usúdim, či budete môcť pokračovať v tancovaní," odvetil.

"Áno. V poriadku," odpovedala som.

Večer som volala s ocinom na skype. Ukázala som mu dlahu a moju nemocničnú izbu. Rozprávali sme sa hádam tri hodiny. Volal z riaditeľkou školy a dohodli sa, že do sviatkov do školy ísť nemusím. Po prázdninách mi zostavia špeciálny študijný plán. Zo školy ma nevylúčia, no ked nebudem môcť tancovať, môžem sa zbaliť a ísť opäť na Slovensko. Tanec je predsa môj študijný odbor. Riaditeľka to síce nepovedala, ale som si istá, že by som do tej školy už viac chodiť nemohla.

Ked sme ukončili hovor, pár minút na to mi volala Nina. Hned ma ubezpečila, že sa to nikdy nestane. Budem tancovať. No na to, aby som bola až taký optimista, som vieru nemala. Jediný kto to vie je boh a s tým komunikovať cez internet bohužial nedokážem. Môžem sa len modliť, že sa touto hlúpu chybou nezničí všetko, za čo som celé roky drela.