42.časť

Takže na dnes posledná! Zajtra pridám opäť. Dúfam, že sa bude páčiť. Xx

Ked som vychádzala spolu z taškou na ulicu s kliniky, len tak tak som nespadla. Pod rukami som mala barle a velká koženná taška ma prevažovala na jednu stranu. Chcela som si odchytiť taxík, no vo chvíli kedy by som asi veľmi nepekne niekomu narazila do auta, ma podopreli čiesi ruky.

"Op, pozor," zasmial sa Tomy a postavil ma rovno. Tašku si zobral z môjho ramena.

"Čo tu robíš preboha?"

"Idem ťa odviesť na internát. Čo iné?" Nechápavo sa na mňa pozrel.

"Ako si vedel kedy ma púšťajú? A ja nepotrebujem odvoz, ved som chcela ísť taxíkom," odvetila som.

"Zavolal som sem. A myslím, že potrebuješ. Pod," chytil ma okolo bokov a viedol k autu. Jeho Range Rover stál len pár metrov od nás. Posadil ma na sedadlo spolujazdca. Tašku a barle hodil na zadné sedadlá.

"Prečo to robíš?" Opýtala som sa otázku ktorá mi behala po hlave odkedy ma prvý krát navštívil v nemocnici.

"Čo presne máš na mysli?"

"To, že sa tak o mňa staráš. Že si chodil za mnou na návštevy a teraz, že ma chceš odviesť. Vieš, že keby to Harry zistí..." nenechal ma ani dohovoriť.

"Keby to Harry zistí, je mi to úplne jedno. Nech si myslí čo chce. Ja ťa poznám aj tak dlhšie. Záleží mi na tebe a on nemá čo hovoriť do toho, či sa idem na teba pozrieť alebo ťa odveziem, ked tu nie je," odpovedal, "stačí ti táto odpoved?" Civela som naňho. Záleží mu na mne? A kedy mu na mne začalo záležať? Pred tým než sa dal dokopy so Susan alebo potom?! Mala som chuť mu niečo odvrknúť, no v poslednej chvíli som sa zháčila. Napriek tomu, ma tie slová príjemne zahriali. Nechcela som sa s ním hádať a tak som radčej na to neodpovedala nič. Len som mu nadiktovala adresu internátu a naštartoval. V Meste boli zápchy, zatiaľ čo sme sa pomaly posúvali som sa na neho kradmo pozerala. Bledo hnedé vlasy mal navrchu mierne rozcuchané a zalakované. Podobné aké nosí Zayn len kratšie. Napriek zime a snehu ktorá bola v Londýne, mal na sebe len tmavo-modrý sveter. Oblečené mal tmavé džínsy a čierne vysoké koženné tenisky. Na ruke mal hodinky s čiernym remienkom a na krku tenkú, takmer nebadatelnú strebornú retiazku. Zatial čo trúbil na ostatné autá a nadával na zlý systém dopravy vo velkomestách, som sa naňho dívala. Usmievala som sa, no po chvíli mi začalo byť zima a všimol si, ked som sa striasla.

"Och, prepáč. Zabudol som zapať kúrenie," ked nastavil kúrenie, ovial ma teplý vzduch. Studené ruky som mala skrehnuté a trela som si ich o seba. Zrazu mi vzal pravú ruku do dlane a tá jeho príjemne hriala. Bola som prekvapená aké mi je to príjemné. To nemôžeš. Nemôže ti to byť príjemné! Máš chlapca ktorý nesedí v tomto aute! Neustále som si opakovala. Z veľkou nevôlou som sa odtiahla a zvyšok cesty pozerala von oknom.

Po pár minútach začalo neuveritelne husto snežiť. Stierače s velkou rýchlosoťou kmitaly zo strany na stranu, no aj tak bolo len ťažko vidieť.

"Asi 5-10 minút odtialto mám byt. K internátu je to ešte takú hodinu s touto kalamitou a zápchami. Pokým prestane snežiť, môžeme ísť ku mne?" Otočil sa na mňa Thomas.

"No, ja..." trochu som koktala. Nevdela som či súhlasiť alebo radčej nie.

"No tak. Ja nehryziem," pobavene sa na mňa díval.

"Tak fajn," vzdala som sa.

V tom momente odbočil do menšej ulice. Po pár metroch a stojacich autách odbočil opäť. Asi o 10 minút zastavil v centre mesta.

"Tu bývaš?" Bola to moderná budova, ktorá bola takmer celá presklená. Zabočil smerom k nej a ocitli sme sa v podzemnej garáži.

Ked zaparkoval, zo zadných sedadiel mi podal barle. Vyšli sme výťahom na 11 poschodie a ked sme vyšli na chodbu, len tá sa mi zdala drahá. Boli tu dvoje dvere. Jedny na pravej strane, ku ktorej sme vykročili a druhé na lavej. Ked odomkol dvere, prekvapene som sa naňho pozrela.