Jediné slovo. Vau!
"Toto je tvoj byt?" Opýtala
som sa, no Tomy sa len usmieval. Vošli sme do chodby, ktorá viedla
do velkej haly. Na pravej strane bol barový pult a za ním
priestranná kuchyňa zariadená do čierna. Oproti, celá jedna
stena bola len zo skla. Podišla som k oknám a ten výhlad mi
vyrazil dych. V pozadí sa črtala rieka Temža a okolo boli
historické budovy v centre. Ked som sa pozrela smerom dole, mierne
sa mi roztriasli nohy z tej výšky, ale tomu výhladu to čaro
neubralo. Sneh, ktorý ešte vždy padal tomu dodával taktiež
svoje. V rohu na lavej strane viedli točité schody smerom hore.
"Kolko izbový je tento byt?"
Vyzvedala som.
"Dvoj. Tie schody vedú len do
jednej miestnosti a to do spálne," odpovedal, ked si všimol na
čo hladím. Pri schodoch boli tmavohnedé dvere. Boli otvorené a
všimla som si, že to je kúpeľňa.
"Páni, ten byt ťa musel stáť
celý majland," odvetila som.
"No, tento byt som dostal od
rodičov," usmial sa, "dáš si niečo?"
"Čaj, dakujem," usmiala som
sa tiež. Odišiel do kuchyne a ja som si zatial vyzliekla kabát.
"Urob si pohodlie," zakričal
z kuchyne. Všimla som si jedny dvere, ktoré vychádzali s kuchyne
smerom von. Boli presklené a dvojité. Ked som sa lepšie zadívala
viedli na dosť velkú terasu. Nevedela som pochopiť ako dievča ako
Susan mohla chlapca ako Toma odkopnúť kôli inému. Zarazila som
sa. Nechápala som ako môžem nad niečím takým rozmíšlať.
Posadila som sa na gauč, ked Tomy práve vychádzal z kuchyne.
Položil predomňa šálku čaju a tú svoju si dal oproti mne.
Zobral malý ovládač a zapal oheň v krbe. Sedačky boli z čiernej
kože, taktiež aj kreslo oproti. Malý stolík a ostatný nábytok z
dreva bol tmavohnedej farby. Všade vyseli krásne čierno-biele
fotoobrazy. Steny boli bledo-hnedej farby a stena kde boli dvere do
kúpeľne bola obložená z hladkého šedého kameňa. Síce to bol
moderný byt, no bolo tu cítiť domov. Boli tu malé drobnosti,
ktoré tu mal Tomy ako napríklad, otvorený fotoalbum alebo fotky s
rodinou. Drobnosti, ktoré celej tej dokonalosti dodávali pocit
domova.
Ked som skončila s prehliadkou bytu,
pozrela som sa na Tomyho. Sedel oproti mne a hladel na mňa. Jeho
pohlad ma vyvádzal z mieri. Radčej som sa zahladela na šálku.
Odkašlal si a sadol si na malý kožený taburet vedla mňa.
"Chcel by som ti niečo povedať,"
odvetil. Stále som hľadela na šálku a hypnotizovala ju pohladom.
"Možeš sa na mňa pozrieť?"
opýtal sa. Jemne ma potiahol za bradu a natočil mi tvár tak, aby
som sa mu pozerala do očí.
"Áno? Čo mi chceš povedať?"
Opýtala som sa.
"Chcem sa ti ospravedlniť,"
spýtavo som dvihla obočie, no pokračoval, "vyčítam si každý
deň to, že som ťa vtedy nechal ísť a ani som sa ti neozval. Ked
som ťa vtedy pobozkal, myslel som si, že to necítiš tak isto ako
ja. Ked si sa odomňa odvrátila, nechal som to tak. Až ked som ťa
uvidel vtedy na jeseň, som si niečo uvedomil," odmlčal sa.
"A čo?" Opýtala som sa.
Neodpovedal, len ma chytil končekami prstov za bradu a približoval
sa ku mne. Na ústach som cítila jeho dych a veľmi som ho chcela
pobozkať. Tak veľmi! Ale nebolo to správne. Vlastne ked som sa
pozerala do tých očí, nevedela som čo je správne a čo nie. Bola
som taká zmetená. V poslednej chvíli som sa odtiahla. Pozrel sa na
mňa a v očiach som mu videla túžbu aj sklamanie.
"Ja.., ja mala by som ísť,"
vysúkala som zo seba a postavila som sa. Obliekla som si kabát,
zobrala barle a tak rýchlo ako sa to dalo, som krivkala k dverám.
"Počkaj, prepáč!" Zavolal
za mnou. Polahky ma dobehol.
"Prosím ťa nechaj ma na pokoji.
Chcem byť sama!"
"Dovol mi aspoň aby som ťa
odviezol," no nepočúvala som ho a vyšla som von z dverí.
Zavolala som si výťah a nastúpila. Ked som vyšla do tej zimy,
neuvedomila som si aké je zlé to počasie. Velké vločky husto
padali. Hned som sa striasla. Zrazu mi niekto vytrhol barle spod
ramien. Než som sa mohla zvaliť do snehu, prudko ma schytili čiesi
ruky do náručia.
"Do čerta čo to robíš!?"
Kričala som na Thomasa. Pohlad mal neutrálny a niesol ma smerom do
vnútra.
"Idem ťa odviesť, nemožeš
chodiť sama v tomto počasí," povedal. Všimla som si, že za
ním stojí muž v čiernom kabáte, elegantne oblečený.
"To je kto? A prečo drží moje
barle?" neodpovedal, "čo, to je tvoj sluha?" odvetila
som rozhorčeným hlasom. Nervy som mala na prasknutie.
"Zdravím slečna," odvetil a
tváril sa pobavene. Zrejme mu to pripadalo ako milenecká hádka.
"To je náš vrátnik, a už sa
nemykaj," dodal rozkazovačným tónom. Odniesol ma k jeho autu
a posadil na sedadlo. Zobral si barle od vrátnika a dal ich na zadné
sedadlá.
"Vdaka Charlie," odvetil mu.
"Nie je začo pane."
Cesta domov prebiehala v tichosti. Ked
zastavil pred internátom, vystúpila som a bez jeho pomoci som
odskackala k zadným dverám a vytiahla si moje barle. Tašku som si
prehodila cez plece a ked som sa narovnala díval sa na mňa.
"Prepáč mi to, nemohli by sme sa
porozprávať?" Opýtal sa.
"Ja," začala som, "..musím
ísť." Otočila som sa a krivkala som do internátu.
keď do šlo na to nosenie rúk.. môj hlas sa akoby zmutoval a z hrdla mi vyšlo prepysklavené "ježííš" :D :D
OdpovedaťOdstrániťja sa už iba tak spýtam.. že dáš ešte jednu časť ^.^ (no ok, to nie je otázka, ale prosba) :D
dúfam že to bolo v dobrom to "ježííš" ;D
OdpovedaťOdstrániťa dám do hodinky a možno potom večer ešte jednu :)
len tak dalej :D chod prec do toho internatu :D chuda :D aspon tu nohu mohla mat v poriadku :D musela si este dokrivkat do svojej izby :D :D vazne :D co ti to tu budem stale pisat :D ale ten Thomas sa mi ta luubi :D :D :D ale nie ze ma byt s nim :D ale ze on to tam tak pekne zamotava :D takze (tlieskam) :D :D EM
OdpovedaťOdstrániťnech ni eje s thomasom :) pleeeez :D
OdpovedaťOdstrániť