48.časť

Ráno som sa zobudila na hlasné klopanie dverí. Ked som otvorila jedno oko, na budíku bolo 6 hodín ráno. Kto môže v túto nekresťanskú hodinu byť hore? Pomyslela som si. Dvere sa z vŕzganím pootvorili.

"Spíš?" Spýtala sa Anna.

"No čo myslíš?" Zahundrala som do vankúša.

"Horí alebo niečo?" Dvihla som hlavu a z prižmúrenými očami sa na ňu zahladela.

"Och nie, prišla som ti povedať novinku," zavrela dvere a skočila na postel, "ideme do mesta. Nie do tejto dediny, ale do nejakého mesta kde je supermarket a nie trhy," zasmiala sa.

"No a?" Stále som nechápala pointu.

"No ideme všetci. Vlastne urobila som ti službu. Starká s dedkom chceli ísť a naši sa ponúkli, že idú tiež. Nakoniec som povedala, že idem aj ja a Bels a potom som zariadila nech ide aj tvoj otec, ktorý zo začiatku protestoval," zasmiala sa, "takže máte s Tomym volný barák. Len ho nezbúrajte." Usmiala sa a vyšla z iby.

Nech som robila čokolvek alebo myslela na čokolvek, zaspať som už nevedela. Vdaka ti Any! Bolo 7 hodín.

Vymotala som sa z periny a vošla do kúpeľne. Dala som si teplú sprchu. Do izby som vošla len v uteráku. Zo skrine som si obliekla biely pletený sveter, čierne krátke teplákové šortky a huňaté papučky. Vlasy som si zapla do copu a vyšla z izby. Všade bol klud. Jemne som pootvorila dvere na Tomyho izbe. Spal na bruchu a predpokladala som, že mal oblečené len boxerky alebo pyžamové gate, kedže hore nič nemal. Prvý krát som ho videla vyzlečeného a vyzeral presne tak, ako som si ho predstavovala. Každé dievča by chcelo byť práve teraz na mojom mieste. Povzdychla som si a zišla som dole do kuchyne. Urobila som si omeletu, ku ktorej som si dala zeleninu, pečivo a vypila bylinkový čaj. Bolo 8:10 ked som prechádzala k mojej izbe. Mala som v pláne sa ísť prezliecť a ísť si trochu zajazdiť. No ked som počula jemné chrapkanie z vedlajšej izby, neodolala som. Potichu som vošla do izby a rozmíšlala, ako ho zobudiť. Tentokrát ležal na chrbte, rozvalený na celej dvojlôžkovej postely. Podišla som k postely a lahla si na brucho vedla neho. Neviem koľko minút som naňho hladela, no asi dosť nato aby sa zobudil.

"Prečo sa na mňa pozeráš?" Opýtal sa znenazdania a pritom sa usmieval.

"Pretože sa mi to páči," odvetila som koketne. Odrazu bol na mne a začal ma štekliť. Pritláčal ma telom k postely a ja som sa zvíjala od smiechu.

"Áá-á. Nie prosím! Neštikli ma, prosím!"   

"Čo zato?" Nadvihol obočie, no stále ma držal. Usmiala som sa a dala mu božtek. Mám pocit, že toho sa nikdy nenabažím. Pusu prehĺbil na bozk. Pobozkal ma jemne, no zároveň dráždivo. Na chvílu sa odtiahol a zahladel na moju tvár.

"Čo je?" Opýtala som sa.

"Nič. Milujem ťa," usmial sa a opäť si ma k sebe pritiahol.