14.časť

Oddychovala som v jeho náručí. Cítila som už jeho pravidelný a pokojný dych. Za ten čas sa to tu už celkom ukludnilo a Leah s Taylou ma zabalili do uterákov. Skúšala som pohýbať nohami, no v ľavej ma ostro pichla bolesť.
"Do riti,.." zanadávala som a pokúšala som si siahnuť na členok. Mala som ju mokrú tak ako aj celé telo, no keď som si opäť ruku pritiahla k sebe, došlo mi zle. Ren zbledol v ten okamih, keď zbadal to čo ja.
"Musím ťa odviesť do nemocnice Ami. Do čerta," postavil sa a mňa niesol ako porcelánovú bábiku smerom k jeho autu.
"Ren počkaj! Idete už domov?" dobehol nás Nate. Za ním išla tesne Bonie, Tayla a Leah už aj s Chrisom. Natočila som im moju ľavú nohu tak, aby si ju dobre obzreli.
"Bože, ideme s vami," povedal Chris, a Leah prikývla. Obidvaja sa vybrali k svojmu autu.
"Ja idem tiež," pridala sa Bonie, Josh tiež súhlasne prikývol a chytil ju za ruku.
"Decká nie. Zrejme mi to len vyčistia a zašijú. Už som v pohode." Leah s Chrisom zastali na pol ceste a obidvaja sa tvárili nesúhlasne. Nate s Taylou chceli tiež niečo namietnuť, no Ren bol našťastie na mojej strane.
"Má pravdu, potom vám dám vedieť," zamietol ich nepovedané narážky.
"Okej man, opatrujte sa. Potom si voláme," potľapkal ho po ramene Josh a vyrazili smerom k parkovisku, zrejme tiež už domov.
"Maj sa," rozlúčila sa so mnou Bonie, tesne predtým než ju Josh potiahol so sebou.
"Si si istá?" opýtala sa ma Tayla. Prvý raz som si všimla, že hovorí nejako inak. Ako by mala prízvuk?
"Úplne," pokúsila som sa o úsmev, no moc to nepomohlo.
"Ahoj," zamrmlal Nate a dal mi pusu na líce. Samozrejme Renovi to nevadilo. Vedel, že Nate sa vždy ku mne choval ako k sestre.
"Ahoj zlato," zamrmlala Leah a Chris ma tiež pozdravil.
Ren ma po celý čas držal a stále dýchal pravidelne.
"Ren to ti vôbec nie som ťažká?" snažila som sa začať s normálnou témou. Vzhľadom na okolnosti to moc nepomohlo. Len sa na mňa pozrel ako na blázna a pokrútil hlavou. Usadil ma na sedadlo spolujazdca a zabuchol dvere. Naštartoval a vyrazil po ceste do nemocnice.
"Všimol si si, že Tayla hovorila nejako inak?" nadhodila som. Noha ma síce poriadne štípala, ale aspoň som na ňu pri rozhovore tak nemyslela.
"Ami, naozaj sa chceš rozprávať o tom teraz?" povedal posledné slová pomaly a výrazne.
"Áno, pomáha to," vyzvala som ho, aby mi odpovedal. "No tak povedz mi,.."
"Tayla si obvykle dáva pozor, aby hovorila ako "američanka", ale zrejme bola natoľko vystrašená, že to neriešila," povedal. Američanka? Čo tým myslel? O chvíľku mi to doplo.
"Ale prečo Tayla hovorila s britským prízvukom?" nechápala som.
"Pretože je angličanka," povedal. "Má britskú národnosť aj keď občianstvo má americké."
"Čože?" počujem to vôbec prvý krát.
"Nerada o tom hovorí. Neni to nijak podstatné, nemusíš sa cítiť dotknuto, že to nevieš. Jej otec robí v Anglicku. Je tam myslím, že dosť vážený človek alebo teda má dobrú prácu. Odsťahoval sa tam keď sa s jej mamou rozviedli. Hovorilo sa o tom vtedy v celom meste. No a Tayla tam išla s ním, vyrastala tam a potom odrazu prišla naspäť. Prežila tam detstvo, takže ten akcent sa na ňu nalepil."
"Ale prečo si dáva pozor, aby neznela ako angličanka?" stále som nechápala.
"To už neviem. Neviem či to nesúvisí aj s tým, že má problémi s otcom."
Ďalej som to už nerozoberala. Naplno ma už zamestnávala noha. Ren mi ponúkol počas jazdy do nemocnice ruku. Vďačne som mu ju stisla.