16.časť Epilóg

                                   

Celý žiaril. Jeho oči, úsmev, všetko na ňom. Pohľad naňho bol ešte krajší ako na univerzitné mestečko. Premohla som sa odvrátiť od neho zrak a obzerať si okolie vonku za oknom auta. Obloha mala čistú sýtu modrú farbu bez jediného obláčika. Slnko svietilo celkom silno, no so studeným vzduchom vytvárali príjemný jesenný deň. Krásny jesenný deň, opravila som sa. Cestu lemovali stromy, pod ktorými sa hromadilo popadané lístie všetkých farieb cez hnedú, bordovú až po žltú. Príjemný slabý vánok určoval smer lístia a nie jeden zavial popod nohy ľudí na chodníkoch alebo popred autá na ceste. Ľudia zamierili bud do malej útulnej kaviarne, knižnice, cukrárne alebo kníhkupectva. Prechádzali sme popri malom parku, kde čas trávili rodiny na piknikoch, pri púšťaní šarkanov alebo len tak si užívali deň so vzájomnou spoločnosťou pri jazere.

„Pozri,“ Ren ukázal na priestor pred nami a chytil ma za ruku.

Črtala sa tam troj-podlažná veľká budova kampusu. Pred ňou bol upravený trávnik s množstvom chodníkov a lavičiek po ich okrajoch. Plno študentov prechádzalo dovnútra a von. Vedela som, že Ren si všimol najmä skupinku chlapcov, ktorí si na trávniku hádzali loptu a robili somariny. Prešli sme popri univerzitných budovách až k internátu. Mali sme toľko vecí, že sme sa niekoľko krát otočili. Aby sa vošli do auta, museli byť sklopené zadné sedadlá.

„Posledná taška,“ vošla som do izby bez ujmy na zdraví. Na chodbách bolo plno ľudí, ktorí tak ako my prišli a vybaľovali. „Je mi ľúto, že nemôžeme byť spolu na izbe.“

„Mne tiež, ale som len o chodbu ďalej,“ postavil sa z jednej z dvoch postelí v izbe a z úsmevom ku mne podišiel. „Som si istý, že Joshovi nebude vadiť, keď nám sem tam nechá volnú izbu,“ lišiacky sa usmial.

„A niekedy nám ju uvoľniť môže aj Bonie,“ usmiala som sa. „Určite aj oni budú chcieť byť spolu.“

„Ked sa tu trochu zabývame, budúci školský rok si nájdeme nejaký spoločný podnájom,“ usmial sa a pohladkal ma po líci.

„Uhm.“

„Čo?“

„Len, že to je dlhá doba. Najradšej by som s tebou bývala už teraz, ale más pravdu. Najskôr by sme to tu mali spoznať a zabývať sa,“ usmiala som sa tiež.

„Ozaj, kde sú tí dvaja? Pretože Josh tiež nie je na izbe,“ povedal a pozrel na Boniene tašky a veľký kufor na posteli.

„Asi sa tu išli poobzerať,“ chytila som ho za ruky a mierne sa postavila na špičky, aby som naňho dosiahla. Dala som mu dlhú pusu, aby som mu dokázala, že mi bude neskutočne chýbať. Po maturite a cez letné prázdniny sme bývali spolu každý deň a takmer aj každú noc. Za tú dobu som sa ho stále nevedela nabažiť. Keď som sa odtiahla Renovi sa zaleskli oči a presne som vedela na čo myslí.

„Ren neni sme už na vašej chate, kde sme boli sami. Kdekoľvek sem môže prísť Bonie a s ňou sa sem môže dovaliť aj Josh a to ani nehovorím o tom, že...“ nedokončila som. Prerušil prúd mojich argumentov pusov, s ktorej sa mi podlamovali kolená. Ach. Náhle sa odtiahol a zamieril k dverám. Nechápavo som pozerala. To chce len tak odísť? No Ren len podišiel k dverám, zavrel ich a zamkol. Kľúč nechal v zámke, aby ich nemohli otvoriť. Vyzliekol si čierny kašmírový sveter. Naskytol sa mi pohľad na dôverne známe krivky, ktoré tak rada obdivujem. Široké ramená, vypracované plecia, prsia a brucho. Očami som zablúdila pod bruško, kde sa mu sval strácal v čiernych boxerkách. Pekné, uznala som. Gate vždy nosil o niečo nižšie. Prešiel tú krátku vzdialenosť medzi nami a zastal tesne pri mne. Do nosa mi udrela jeho chlapčenská kolínska. Pižmo, santalové drevo a mandarinky. Pomohol mi z vyzlečením kabáta a pomaly mi rozopínal blúzku. Rukami som sa mu obkrútila okolo krku a odtiaľ prešla prstami medzi jeho čierne vlasy. Jediná vec, ktorou som si bola v ten moment istá bola - chcem ho. Len jeho. Keď som ostala len v podprsenke, prisala som sa mu na pery. Jemne mi ich pootvoril. Ten bozk bol náruživý, hlboký, úprimný a plný citov.

„Som najšťastnejší chlap na svete,“ zamrmlal, keď sa na moment odtiahol.

„Prečo?“ opýtala som sa.

„Nie je to jasné?“ nežne sa usmial. „Mám malý kúsok neba iba pre seba.“

Moje srdce sa rozletelo na milión kúskov a opäť zcelilo. Bola som si viac než istá. Potrebujem ho ..Len jeho.




- Koniec poviedky. Dúfam, že sa páčila. Možno vám to príde ako klišé, alebo ja neviem ten koniec, ale predposledný odstavec je z mojej obľúbenej knižky. Ak ste ju čítali tak prídete ľahko na to, ako sa volá.  Video, ktoré som pridala k tejto poviedke myslím, že nemusím hovoriť s ktorého filmu je. Ďakujem za komentáre pri tejto poviedke, dúfam, že sa tešíte na ďalšiu ;) xxx