DoR 20.časť

Byť v nemocnici cez týždeň sa neoplatí, pretože každý má niečo na práci. Mamka u mňa nemohla ostať dlho, pretože bez práce nie sú koláče. Z časti je to myslené aj do slova. Teraz keď sa blížili Vianoce mala toho dosť. Taktiež aj Sarah z besiedkou. Nikto si však nedovolil mi nezavolať takže štvrtok som mala telefón stále pri uchu. Od nudy som si zahrala súťaž, kto volá najčastejšie.. vyhrala starká Darksová. V ten deň som sa dozvedela, po kom je mama taká výrečná. Ryan sa neozval. Sarah som sa na neho nepýtala, pretože mi to bolo tak povediac trápne.

Ryanovo (v podstate) ignorovanie bolo podnetom k tomu, aby som nad ním uvažovala. Či skôr snívala?? Vec ktorej som sa chcela najviac ubrániť bola táto...

Vo štvrtok sa do súťaže zapojila aj mamka, ktorá mi bohužiaľ oznámila, že s ockom nebudú môcť prísť pretože vo firme, v ktorej oco pracuje vznikli problémy a mamka má čo doháňať. Neviem čo mala na mysli. Sarah sa plne venovala príprave na besedu, takže som jej nemohla zazlievať jej neprítomnosť. Starká bola už stará, takže si nemohla dovoliť prísť každý deň. Štvrtok by bol tým pádom nesmierne nudný, keby si nevymyslím moju hru z telefonátmi.

*klop, klop*

„Ahoj Anabeth, no ako sa má moja obľúbená pacientka?“ povedal doktor z úsmevom

„Nemôžem to moc porovnávať z predošlími dňami, ale v celku fajn. Nie som už ani unavená, jedine ak je chyba že som znudená, pretože to som.“

„Bohužiaľ s tým ti neviem pomôcť, ale dúfam že ťa poteším. Do zajtra by mali vyprchať lieky a uvidí sa či si schopná byť bez nich. Ak nebudeš pociťovať bolesť môžeš ísť zajtra domov“ usmial sa a ja taktiež. Postavil sa z postele a pri dverách sa na mňa ešte raz usmial. Potom vyšiel

Po chvíli som začala mať ťažšie oči a zaspávala. Zdalo sa mi to ako sekunda, keď som ich otvorila stál tam Ryan z nejakým dezertom v ruke. Usmial sa

„Ahoj, dúfam že neruším“

„Nie nie..“ rýchlo som odvetila a sadla si. „práveže ty si moja záchrana, dneska nikto nepríde a ja už som si myslela, že tu od nudy aj vyupratujem. Takže asi si spravil chybu, že si prišiel pretože ťa vyšťavím“  prižmúrila som oči a tvárila sa vážnejšie. Ak by to nepochopil, mala by som chuť prepadnúť sa pod zem..

„Preto som doniesol čokoládu. Tá pomáha.. vždy“

„Ďalšia skúsenosť?“ spýtala som sa uštipačne. Hneď ma napadlo to ráno ešte cez prázdniny. Usmial sa a mala som pocit, že aj jeho to napadlo.

„Môžem?“ spýtal sa a prisadol si ku mne na posteľ

„Prečo sem chodíš?“ vybehlo mi z úst. Avšak späť som to už vziať nemohla. Pozrel sa na mňa prekvapene, ale odpovedal

„Ja viem, že je to divné. Si kamarátka mojej sestry a so mnou sa ani nepoznáš, ale musíš chápať že to chcem nejako odčiniť“

„Takže v podstate týmto si chceš získať rozhrešenie?“

„Nie, sakra... nechcem aby si si myslela, že sem chodím len z ľútosti. Chodím sem pretože ma zaujíma ako sa máš, ale hlavne preto lebo chcem. Žiaden dôvod, ktorý by súvisel z rozhrešením, z ľútosťou či s čímkoľvek iným“ zdalo sa mi že trocha koktal.. usmiala som sa

Nevedela som prečo stále myslím na Ryana. Bolo to ako keby mi opäť šibalo. Keď mi však dneska priniesol dezert a snažil sa zachrániť to čomu som aj tak rozumela, ale chcela to počuť z jeho úst. Zistila som, že dôvod prečo na neho myslím je prostý.. bolo to jeho očami, perami, telom... všetkým. Bol to Sarahin brat a vídali sme sa každý deň, keď sme išli do školy. Nikdy pred tým som však na neho nemyslela, ten bod zlomu nastal až po Calabovi. Prečo nastal ten zlom? Pretože som sa o neho podvedome zaujímala a až moje telo to dokázalo tým, že sa vrhlo za ním. Medzi dvoch zmyslov zbavených chalanov.

Bol mi iba sympatický alebo som naozaj začala niečo cítiť?? 

Pretože som sa mala tak dobre v ten štvrtok musel ubehnúť rýchlo. Zákon schválnosti..Ak môžem pokladať za nezabudnuteľné zážitky jedenie čokolády a hádzanie jej po sebe, tak potom som hlúpa, alebo niečo iné? Prečo keď myslím na Ryana tak... ani neviem čo, jednoducho sa cítim... inak. Je to hlúpe keď sa Vám páči najlepšej priateľky brat, veľmi hlúpe a hlúpejšie keď sa jej to bojíte povedať aj keď viete, že by sa nesmiala..  veď nemá prečo.

Avšak keď prišiel aj v piatok a ja som ho uvidela...