„Do riti.. môžem to
okašlať!“ prskala som a kopala do všetkého čo bolo vo
vzdialenosti jedného metra. „Celý deň na hovno!“
„Lizzie! Okamžite sa
láskavo ukludni, lebo tvoj otec začína byť červený a neručím
zato, že ti nepríde struhnúť jednu za ucho,“ reptala mamina
hlava v malej odchýlke mojich dverí. Akoby sa bála, že aj po nej
niečo hodím. Keby len vedela, akú som mala chuť.
„Donesiem ti teplé
kakao, to ti urobí dobre,“ zaručene povedala.
„Matka ja nemám
desať. Mám pätnásť. To je desať plus päť. Nechcem žiadnu
čokoládu, zabudla si, že držím diétu!?“
„Od kedy prosím ťa?“
„Akoby si nevedela.“
„Naozaj neviem,“
zatvárila sa ako kanárik na strome.
„Od teraz,“ vyvrátila
som oči do hora. „Prečo ma asi ten hlupák nechal?“
„Som si istá, že môj
kvietok je chudučký ako prútik,“ brnkla mi po nose na
znak toho, že to ja som jej kvietok.
„Mama prestaň! Vrazila
si mi okuliare do nosa, teraz tam budem mať otlačok. Keď už sme
pri tom, kedy mi konečne kúpite šošovky? To mám mať tieto
'Potterovské'
okuliare? Veď skončím ako stará panna!“
„Zlatíčko, aspoň
budeš vedieť, že tvoj chlapec s tebou nie je pre tvoj vzhľad.“
„Mama ty ma vôbec
nepočúvaš! Nikto ma tu nepočúva, ani tá mačka ma nepočúva,“
teatrálne som ukázala na Teodora rozvaleného na mojej posteli.“
Ten kocúr bol tlstý až hrôza. Bol napol divoká škótska mačka,
ale divoký bol len keď žral.
„Pozri aké je krásne
počasie,“ jasala mama. „Vezmi si bicykel a choď pozrieť
babku.“ Pozrela som na ňu ako posledná chápajúca ľudská
bytosť v tomto dome. Naozaj som si tak pripadala.
„Mama vonku sneží.“
„Áno krásne počasie,“
odplávala z izby ako lesná žienka.
„Prečo Bože...“
pýtala som sa do vzduchu. Ale v jednom mala pravdu, únik z tohto
domu bude viac ako príjemný.
„Otec prosím ťa
zoberieš ma babke?“ opýtala som sa ho, keď som prišla do kuchyne.
„Čo som tvoj šofér?
Choď autobu...“ nedokončil.
„Ale samozrejme kvetinka
moja. Miláčik,“ -to adresovala otcovi- „musím si od
tvojej mamičky zobrať recept na ten tekvicovo – mrkvový koláč.“
Až ma naplo. Mame nikdy nič neodoprel.
„Samozrejme. Dobre mi
urobí pozdraviť ju, dlho som ju nevidel.“
„Ale keď som ja chcela
odvoz...“
„Ticho buď a choď sa
obliecť!“ Pako jeden. Všetci chlapi sú rovnakí pakovia. S
rezignovaním som sa pobrala obliecť Teodora aj seba.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára